Založit novou webovou stránku nebo e-shopChci nový web

Kázne 2020

Kázne 2020

 

24.5.2020  L ,RL ,CH

Nedeľa po Vstúpení

Príprava na posledné veci

Suspírium: Kriste, Spasiteľu náš,  v Tebe duch náš plesá, že si slávne s triumfom vstúpil na nebesá. Vďaky Ti vzdávame, vrúcnu česť a chválu , Kriste , víťaz udatný, najslávnejší Kráľ! Ráč nás Ty sám Kriste náš, mocne tiahnuť k sebe, ta, kde Ty sám kraľuješ: v krásne, slávne nebo! AMEN

Text: Ev. podľa Jána 9, 4 – 5

„My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, kým je deň; prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať.  Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta.“ Amen

Milí bratia a milé sestry!

       Je veľa vecí, bez ktorých si človek nevie predstaviť život. Avšak v uplynulých týždňoch sme prišli na to, že to tak nemusí byť. A že to čo bolo pre nás dôležité, v podstate vôbec dôležité nie je. Dokázali sme si ako tak zvyknúť na obmedzenia aj keď sme túžili po tom, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. V každej situácii sa však môžeme niečo naučiť. Naučiť niečo nové. Je na nás, na každom z nás či aj z tejto situácie si niečo vezmeme do svojho života. Múdry človek sa poučí z chýb druhého, hlupák sa učí na svojich vlastných. Položili ste si otázku čo mi koronavírus dal, počujeme vždy len o tom čo nám vzal, ale získali sme niečo? Mohol nás Pán Boh naučiť aj prostredníctvom tejto situácie? Áno mohol, a aj naučil. Naučil nás a znovu pripomenul, že je dôležitý mať blízky vzťah s Ním. Naučil nás, že je s nami všade. Pamätáte na Izraelcov ako sa vystatovali a boli pyšný na svoj chrám- a keď im Pán Boh vzal ich pýchu. Možno aj nám musel Pán Boh niečo vziať, aby sme sa znovu spamätali.

„Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“

Ak niekto hovorí, že Biblia – Božie Slovo nám nemá čo povedať, veľmi sa mýli, ten asi Bibliu nikdy nečítal. 

Kto by bol povedal čo nás postretne? A Božie Slovo hovorí: „Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“  Ohrozená ekonomika, príjem mnohých rodín, zlá sociálna situácia, do toho strach a obavy. Nie je aj toto tmou- nocou?

Biblia je písaná často jazykom symbolickým, to znamená že mnohé veci ktoré sú v nej písané majú skrytý význam. Prvé čo nám napadne keď sa povie noc- je naša noc, keď zapadne slnko a na oblohe vyjde mesiac. Keď bežný človek ide spať.

Ale noc môže byť aj odvrátenie sa od Pána Boha, noc môže byť choroba, noc môže byť slabosť, noc môže byť fyzický koniec života, naša smrť... nocou v živote človeka môže byť skutočne všeličo. Vyznieva to dosť pesimisticky a strašidelne. A dlhodobo si takýto stav nevieme predstaviť. Lenže aj dnes si veľa ľudí myslí, že bez Boha na svete je lepšie. Množstvo ľudí sa zmenilo v čase vojny. Zmenia sa ľudia po koronavíruse. A keď koľko vydrží táto zmena?  Paradox je, že Pán Boh nám chce dobre. Nikomu nechce zle. A predsa. Ho nepotrebujeme. Zvláštne však. Čo by sa muselo udiať aby sa človek spamätal. Asi nič. Lebo niekto sa nespamätá až do konca svojho života, prežije celý svoj život v presvedčení o svojej dokonalosti a jedinečnosti. ALE.

Pre veriaceho človeka prichádza obrovská nádej.

Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta.  A to je nádej. Obrovská nádej. Viem, že keď čokoľvek príde zvládnem to – nie sám ale so svojím Pánom. On nás uisťuje- Ja som svetlo sveta. Pamätajme: I keď príde noc a nech je tým myslené už čokoľvek, zvládnem to, lebo nie som sám. Môj Pán je so mnou, v dobrom i zlom. O Judášovi čítame (J 13, 30), že keď odišiel od poslednej večere, aby Ježiša zradil, vzal skyvu chleba a bola noc. Noc nie iba fyzická, ale noc aj v Judášovom živote. Judáš je pre nás varovaním, aby sme nie len boli – obšmietali sa v Ježišovej blízkosti, ale aby sme sa Pánovi vnútorne otvorili. Ak sa totiž človek celý život utvrdzoval v duchovnej pasivite, ľahostajnosti, v nezáujme o Božie veci, v starobe sa dychtivejším po Bohu nestane. Viera v Ježiša Krista potrebuje aj zrieť a rásť. Nedozrie z jedného dňa na druhý. Preto s vierou v Ježiša Krista – ako s tým najdôležitejším v živote – nezačíname nikdy priskoro. Pracujme, aby sa noc ľahostajnosti a nevery nešírila.
 „My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň.“

Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, že s nami počíta, má k nám dôveru. Má odvahu zveriť nám svoje dielo, aby ono pokračovalo v našich životoch. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce. Smieme pracovať spolu s Ním. Chce, aby sme pracovali pre Neho. Táto dôvera je prekvapujúca. Je niečím, čo si nezaslúžime, na čo nemáme nárok, no tiež, čím nás Ježiš vyznačuje, daruje nám to ako výsadu.
Pán Ježiš napriek tomu, že pozná naše slabosti a vie, že mnohé aj pokazíme, nám dáva dôveru, aby sme sa stali Jeho rukami, Jeho nohami, Jeho ústami v tomto svete. – Aby sme sa stali Ježišovými spolupracovníkmi na diele Božieho kráľovstva. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, vkladá do nás mnoho svojej lásky a dôvery.

Pán Ježiš nám pripomína, že na to nie sme sami. On je svetlo sveta. Kým On presvetľuje temnotu sveta, je čas k Božiemu dielu. Ježiš je svetlo. V tom je obsiahnutá možnosť správne sa orientovať v živote, vystríhať sa slepých uličiek. Ježiš Kristus je svetlo sveta – chce byť svetlom aj nášho života. Je svetlom, ktoré nedokázal zastrieť ani tieň smrti Kristovho utrpenia, lebo Ježišovým slávnym vzkriesením sa uprostred noci tmy zmenil na nový deň. Ježiš žije. Je tu, v cirkvi. V daroch svojho slova i sviatostí, je uprostred nás. Volá nás do svojej služby. Dáva nám svoju lásku a dôveru.

 

Amen.

Prajem vám požehnanú nedeľu a celý nasledujúci týždeň.

                                                  Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

 

21.5.2020       RL 16.30 hod, CH 18.00 hod

 

Vstúpenie Krista Pána na nebo

Ascensio Domini

Oslávený Pán nad všetkým

 

Suspírium:

Nech je deň po deň požehnaný Pán, ktorý nás nesie. Boh je naša spása. Boh je nám Bohom záchrany a Hospodin, Pán, má východisko zo smrti. Amen

Text:       Evanjelium podľa Lk 24, 50-53

Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich / a bol unášaný do neba/. A oni/ poklonili sa Mu a/ vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema a boli stále v chráme chváliac Boha a dobrorečiac Mu."  AMEN 

 

Milí bratia a sestry!

Sú rozlúčky, ktoré sú smutné a bolestné. Ale toto je iná rozlúčka. Rozlúčka, ktorá nie je bolestná- rozlúčka ktorá prináša radostné pocity.... pocity nádeje a radosti. Ježišove narodenie, pôsobenie, život a smrť.. ale i vzkriesenie spôsobili riadne zemetrasenie v životoch ľudí. Najmä u učeníkov... ale Ježišov príchod zmenil aj naše životy.

Učeníci, ktorí chodili s Ježišom mnohým veciam nerozumeli, ale porozumeli až neskôr. Tri roky chodenia s Ježišom   boli pre ich životy niečím prevratným. Bol ich priateľom a u mnohých  vyvolal zmenu myslenia v mnohých oblastiach.  Ježiš im svojimi postojmi a skutkami odhaľoval jednotlivé Božie tajomstvá a z nich sa postupne stávali celkom iní ľudia, s novým vzťahom k Bohu i k ľuďom. Boli pri tom keď Ježiš uzdravoval, keď dvíhal ľudí z prachu, keď sa sám sklonil k tým , ktorí boli označení za nepohodlných. Ten, ktorého sa dotkol Ježiš bol zmenený a to doživotne. Kto zakúsi v živote Božie milosrdenstvo stáva sa novým človekom.

To , že učeníci videli, že Ježiš nerobí žiadne rozdiely medzi ľuďmi, bola pre nich lekcia o tom, že každý človek má pred Bohom nádej a príležitosť, otočiť svoj život správnym smerom. Poznali Ježiša z mnohých pohľadov, dostalo sa im obrovskej Božej milosti, chodiť s Ježišom a učiť sa od Neho.

Ale to, čo sa naskytlo ich zraku teraz, to je niečo celkom nové.  A práve o to Ježišovi šlo. Bolo Jeho zámerom, aby Ho učeníci videli. Ako vstupuje do nebies, do Jeho slávy. Ježiš mohol odísť k Otcovi aj celkom inak. V tichosti, bez svedkov, no neurobil to. Vyviedol učeníkov k Betánii, na miesto, kde im ukázal, že je Boh a Jeho domov je v nebesiach.

Podobné zámery má Ježiš aj s nami. Aj my bývame svedkami mnohých situácií, v ktorých je nám zjavné, že Boh teraz koná, že to On zasiahol. A aká je naša odozva? Všimneme si to? Poďakujeme Pánu Bohu za pomoc a ideme ďalej svojou cestou? Pravda je žiaľ taká, že to hlavné nám uniká. Každým svojim činom, každým vyjavením svojich možností chce Boh do nášho života niečo nové. Niečo , čo zmení náš život k lepšiemu a priblíži ho k Nemu. Otázka pre nás je, či my chceme takto s Bohom spolupracovať na formovaní vlastného života.....

Ježišovi učeníci zjavne záujem mali. Ochotne sa nechali Ježišom viesť, prijali Ježišovo požehnanie a potom pozerali ako sa Ježiš spred nich vzdiaľuje do neba. Čo si chceme všimnúť je to, že učeníci v tejto  zvláštnej chvíli mali otvorené nielen oči na pozorovanie, ale aj srdcia na prijatie. Evanjelista v tejto situácií zachytáva tri spontánne reakcie učeníkov. Tieto nech sú nám na ponaučenie, čo dnes chce dať Boh do našich sŕdc.

            1. Hneď prvú reakciu učeníkov opisuje evanjelista slovami:“ A oni sa mu poklonili.“ Určite dobre nerozumeli, čo sa teraz s ich Majstrom deje, a v ich mysliach bolo zaiste celkom mnoho otázok, možno aj pripomienok, no nikto z nich ani neotvoril ústa. Iba pokorne hľadeli na svojho Pána a poklonili sa Mu. Klaňanie patrilo v Izraeli iba Bohu. Učeníci sa už klaňali Ježišovi, keď kráčal po mori, a ten istý prejav konajú pri Ježišovom vzkriesení. Stoja zoči-voči Bohu a Jeho sláve, pokorne skláňajú svoje hlavy, poznali že majú pred sebou samého Boha.

            Je smutné, že človek na to, aby pochopil, že má dočinenia s Bohom, potrebuje vidieť niečo naoko  nadprirodzené, zázračné, zvláštne, neobyčajné...A Pán Boh pri tom koná s tou istou láskou a v tej istej moci aj v celkom obyčajných situáciách, ktoré často aj prehliadneme a neviem o nich. Otázka je teda aj pre nás, či sme ochotní pokloniť sa Pánu Bohu a to bez zbytočných námietok a otázok. Uznať svoju podriadenosť, a týmto gestom vyjadriť aj to, že čo Pán Boh dáva, to môže i žiadať.

Čo všetko musí Boh spraviť, aby sme sa pokorili? 

Situácia z nášho textu je zvláštna tým, že učeníci v nej doslova fyzicky pochopili, že Ježiš je hore, a oni sú dole. Nie vždy to ale takto chápeme. Mnohí žiaľ potrebujú padnúť až celkom na dno, aby konečne s bázňou pozreli hore. Nech je príklad učeníkov pre nás hodný toho, aby sme Mu dôverovali a s pokorou prijímali to čo máme.

2. Tá druhá reakcia učeníkov- hovorí o veľkej radosti

Zvláštne, lebo obvykle keď niekto od nás odchádza je nám ľúto a smutno. Ale tu sa hovorí niečo iné. Radovali sa veľkou radosťou. Aj to je niečo nové čo v nich vybudoval Ježiš. Ešte pred niekoľkými dňami prežívali strach a smútok, keď Ježiša pochovali a oni ostali sami. Ich radosť vtedy akoby odumrela- ale po Ježišovom vzkriesení dostávajú niečo nové, dostali inú radosť- vzácnejšiu, radosť, ktorá neprestane.

            Všimnite si aká je to veľká zmena, Ježiš aj teraz od nich odchádza, ale po úzkosti a smútku niet ani stopy. Teraz sú už presvedčení, že nič na svete nie je také mocné, aby ich to odlúčilo od Neho. On síce odchádza, nie však preto, aby ich opustil, ale aby ostal s nimi navždy tak, ako im to zasľúbil. Tak to často v živote viery chodí. Boh nám toho veľa berie a my bývame smutní. Trápime sa za tým čo sme mali, čo bolo pre nás vzácne, na čo sme si zvykli, a teraz sme o to prišli. Prečo?

 Nie všetko sa dá rozumom pochopiť, na dnes nám hovorí Pán Boh niečo iné- hovorí že často niečo berie, aby dal niečo lepšie. Vezme nám radosť, ktorú by sme mali možno zajtra, namiesto nej dá takú, ktorá bude živá v každom čase pretrvá do večnosti. Dôverujme Mu a verme Mu, to je to vzácne čo máme- vieru. Tá nám dáva silu a nádej. Viera v Boha.

3.   Tretia vec, ktorú vykonali učeníci je, že: „boli stále v chráme chváliac Boha a dobrorečiac Mu.“

Aké je to vzácne keď nad všetkými túžbami života zvíťazí práve táto, byť so svojím Bohom. 

„Raz jeden cirkevníkovi istému farárovi vyčítal: Pán farár, som vás všade hľadal, telefonoval, v úrade ste neboli. To je hrozné človek sa k vám nemôže ani dostať.“ A farár sa milo usmial a opátal sa: „kde ste ma to hľadali?“ No v úrade, pýtal som sa aj ľudí či nevedia kde ste?....

Farár sa opäť pousmial a povedal: Vraveli ste, že ste ma hľadali všade, a ja som bol tu tak  blízko, stačilo aby ste vošli do kostola....rozprával som sa tam s Bohom. 

Ako veľmi v nás táto túžba chýba, čím menej je jej medzi ľuďmi, tým viac sa hromadia dôvody a výhovorky. Takáto túžba je Boží dar a je to vlastne celkom jednoduché. Stačí, ak človek pochopí, že bez Boha sa nepohne. Že bez Neho nemá zmysel nič robiť, a že bez Jeho požehnania človek ďaleko nedôjde.

Príbeh Ježišovho vstúpenia na nebo je opísaný len pár slovami, no jeho zvesť je napriek tomu bohatá. My aj dnes pozeráme na toho istého Pána ako učeníci. Aká bude naša reakcia? Necháme aj my Boha budovať z nás nových ľudí? Ľudí, ktorí sa Mu klaňajú, ktorých srdcia sú naplnené neutíchajúcou radosťou, a ktorí zo všetkého najviac túžia byť v spoločenstve so svojim nebeským Pánom?.... Kiež nám to dá Boh, aby z nás mal svojich oddaných nasledovníkov a služobníkov. Amen

Prajem vám požehnaný sviatočný deň

                                                          Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

OZNAM

 

24.5.2020 Priamy televízny prenos Služieb Božích z CZ ECAV Dúbravka (kazateľ: Ján Hroboň, biskup ZD) 10:00 Dvojka

24.5.2020 Rozhlasový prenos Služieb Božích z CZ ECAV Košice- Terasa (kazateľ: Ján Matis) 9:05 Rádio Slovensko

                                                      

17.5.2020 M,RL,CH

 

5. nedeľa po VN

Rogate- „Modlite sa“

Suspírium:

Ďakujeme Ti, drahý Bože, že prostredníctvom modlitby môžeme prichádzať ku Tebe a predkladať Ti všetko, čo nás trápi a ťaží, teší i napĺňa nádejou. Nech je preto oslávené a požehnané Tvoje sväté meno. Ty si náš Boh i Otec, a tak s dôverou i v tejto chvíli pred Teba predstupujeme. Amen.

Text:          1 list Tesalonickým 5, 17-18:
„Neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“ Amen.


Milí bratia a milé sestry!

Jeden múdry výrok hovorí: Modlitba v živote veriaceho človeka je tak prirodzená, ako každý nádych a výdych.

Súčasťou nášho života je veľa vecí, veľa tzv. rituálov, ktoré robíme bežne a každodenne. Ráno hygiena- umyť zuby, tvár, učesať vlasy ...sú veci, ktoré robíme rutinne. Stále a niekedy bezmyšlienkovito. Pandémia nám v predchádzajúcich týždňoch ukázala, že všetky veci hoci nám časom zovšednejú sú výnimočné.

Boh je výnimočný a dáva výnimočné veci. Medzi to množstvo úžasných vecí patrí modlitba.  Dar, ktorý sme dostali. Zdarma. Úžasnú výsadu komunikácie s Bohom. Pán Boh je nielen ten, ktorý tvorí, stará sa, ale aj komunikuje. Práve prostredníctvom modlitby.

Počúva stále. Aj sám nabáda: Neprestajne sa modlite! Zhovárajte sa so mnou. Tešíme sa? Modlime sa! Sme smutní? Modlime sa. Boh počúva.

Ale – často naše ústa mlčia keď by mali hovoriť. Je obrovskou výsadou modliť sa. Na modlitbu kladie dôraz aj Pán Ježiš a na mnohých miestach o nej hovorí, dokonca nám zanechal najdokonalejšiu modlitbu- modlitbu Pánovu- Otče náš.

Modlite sa! Nabáda aj ap. Pavel v texte. Neznamená to , že teraz nebudeme nič iné robiť ako sa modliť, ale znamená to, že modlitba je vzácnym darom, ktorý nám Pán Boh dal. Pavel nebol fanatik, ale človek, ktorý si bol svojím postojom istý. Výzvou: „Neprestajne sa modlite!“ Napomenutím: „Neprestajne sa modlite!“ Pavel poukazuje na príležitosť stáleho rozhovoru s Pánom Bohom, na možnosť žiť v ustavičnom vzťahu dôvery k Bohu. A z tejto vnútornej pripravenosti – z tohto bezprostredného vzťahu s naším Pánom môžeme svojimi perami, ale tiež v tichosti – v našom srdci vysloviť, čo nami hýbe, čo cítime, čím žijeme, čo potrebujeme. Napomenutím „Neprestajne sa modlite! Pavel nepreháňa, nenavádza nás k fanatizmu. Naopak, chce nás uistiť: JE TU NIEKTO, KTO JE OCHOTNÝ A PRIPRAVENÝ STÁLE ŤA POČÚVAŤ, byť pripravený načúvať tvojim túžbam a potrebám. Keď toto objavíme, je to obrovský dôvod na radosť a zdroj potešenia. MÁME PÁNA, KTORÝ MÁ PERMANENTNÝ ZÁUJEM O NÁŠ ŽIVOT, PÁNA, KTORÝ NIKDY NEMÁ ZAPNUTÝ ODKAZOVAČ, ANI VYPNUTÝ MOBIL. PÁNA, KU KTORÉMU SMIEME ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ PRICHÁDZAŤ.  Na úradoch sú bežné stránkové dni a úradné hodiny. Mimo nich prakticky niet šance niečoho sa dovolať, čosi vybaviť. Stále počúvať nás nie sú ochotní ani naši najbližší. Ak nás niečo trápi a v noci prebudí, nie je namieste ísť za svojim známym. Avšak „Neprestajne sa modlite!“ – to je veľká príležitosť. To znamená: nemusíte byť bezradní, nemusíte v modlitbe ustať za žiadnych okolností. Boh sa nás nepýta, či o modlitbe vieme hovoriť, alebo kázať, ale pýta sa, ako využívame ohromnú možnosť (modliť sa), ktorú nám dal. Cíti Boh, ktorý nám ju poskytol, že v našom srdci je pre Neho miesto? Modlitba je zdroj Božej sily, ktorá sa môže uviesť do pohybu. Ak jej niet, je medzi nami málo Božieho života. Kresťanská viera sa stala lacnou, lebo pričasto žijeme tak, ako keby Božie veci, príležitosti a zdroje, ktoré nám Pán Boh poskytuje, nemali pre nás cenu. Iste, „Neprestajne sa modlite!“ neznamená, že sa treba len modliť a všetko ostatné už pôjde samo – všetko sa automaticky zmení na lepšie. Či už modlitby zmenia našu situáciu alebo nie, jedno je isté: MODLITBY VŽDY MENIA NÁS! Avšak máme  aj veľa skúseností z toho sveta, že mnoho ľudí hovorí jedno a druhé si myslí. Ale pri Pánu Bohu to nefunguje. Pred Ním neobstojí žiadna pretvárka, On nás pozná. Vie o každej jednej našej myšlienke, slove. Pozná naše srdcia. Tiež bývame veľmi často sklamaní- zlomení, keď sa modlíme napr. za seba či niekoho blízkeho, ktorý je chorý a Pán Boh akoby mlčal. Neodpovedá. Čím viac sa modlíme, žiadna odpoveď- ja si želám. To je problém. Naše modlitby sú často príliš sebecké, chceme aby nám bolo dobre, neberieme ohľad na Božiu vôľu. Pritom sa v modlitbe Pánovej modlíme: „nech sa deje Tvoja Svätá vôľa.“ Často v chorobe, pri smrti našich blízkych, keď len bezradne stojíme a prizeráme sa, lebo nedokážeme pomôcť – vtedy často našu vieru nahlodá nepokoj, nevera, beznádej. Miesto toho aby sa naša moc v slabosti dokonávala – odpadáme. Má to byť však naopak- naša viere v slabosti, chorobe nemá slabnúť, ale práve naopak máme byť ešte horlivejší, ešte viac ďakovať  Bohu. Viera nemá slabnúť, ale práve naopak silnieť. Lebo ako veriaci kresťan predsa viem, že nie som sám. Že môj Boh je so mnou. A že mi pomáha znášať všetky bremená. Veď vieme, že sme tu dočasne- ale naše trvalé miesto je u Boha, to nech nás ako veriacich napĺňa vierou a nádejou.  Nie Boh nemlčí, prihovára sa ku mne, to som len ja príliš často hluchý voči Jeho volaniu, ktoré nepočujem pre svoje bedákanie. Máme vzácny nástroj- modlitbu. Dar Boží. Využívajme ju. Modlime sa za ľudí chorých, blízkych, nepriateľov. Ale nazabúdajme sa modliť aj sami za seba.

Sila modlitby je ohromná!  

 

V minulosti sa mnohí modlili na kolenách, aby sa lepšie sústredili. Často sa nám totiž stáva, že naše myšlienky ujdú preč. Keď sa modlíme majme pri tom srdce. Myseľ.
Modliť sa znamená žiť vieru – žiť v prítomnosti Božej.
Mnohí sa modlitby boja. Prečo? Lebo v modlitbe sme pred Pánom Bohom sami. Modlitba je chvíľou, keď máme byť tými, kým sme. Skutočná modlitba je okamihom najväčšej pravdivosti, keď sa nič nepredstiera, neospravedlňuje, nič na sebe nevylepšuje. – Keď nemôžeme „nahodiť fasádu“, len robiť dojem, lebo pred Pánom Bohom sme sami a On 100%-ne pozná nielen náš život, ale aj naše slová, aj naše myšlienky. Preto, lebo nám chýba odvaha dať si od Pána Boha povedať pravdu o nás – o sebe, sa len málo z ľudí štatisticky sa hlásiacich ku kresťanstvu skutočne modlí. Bráni im v tom strach, že spoznajú seba takých, akí sú, akých nás vidí Pán Boh. Práve v modlitbe sa však môžeme nielen stať tými, kým sme, ale tiež takými, akými nás Pán Boh chce mať: ľuďmi dôvery a oddanosti, bez všetkých trápnych kozmetických úprav na duši. Modlime sa a dôverujme Pánu Bohu. AMEN

 

                                                                              

10.5.2020 L,RL,CH

4. nedeľa po Veľkej Noci

Cantate—Spievajte

Zasľúbenie Ducha Svätého

Po 8 nedeliach začíname znova s obmedzeniami, ale predsa v chráme Božom

 

Suspírium:

Ochraňuj ma Bože, lebo k tebe sa utiekam. Hovorím : Ty si môj Pán! A niet pre mňa šťastia mimo Teba! Hospodine, Ty si mojim dedičným údelom a mojim kalichom.; Ty mi zaručuješ môj podiel. Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu. Ty mi dávaš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti a v Tvojej pravici je večná blaženosť.

                                                                             AMEN.

Text: Ján 13,31-35

„ Keď vyšiel, riekol Ježiš: Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom. A keď je Boh oslávený v Ňom, aj Boh oslávi Jeho v sebe, a hneď Ho oslávi. Deti, ešte máličko som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som Židom povedal, aj vám hovorím teraz: Kam ja idem, tam vy nemôžete prísť. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ AMEN

 

Milí bratia a sestry!

Máme za sebou obdobie, aké si nepamätá zrejme nikto. Áno, síce ešte žijú ľudia, ktorí zažili vojnu a jej hrôzy. Môžeme povedať, že aj my sme okúsili niečo podobné a ešte sme neskončili, lebo aj opatrenia trvajú a ešte chvíľu aj budú,  ale budeme si to pamätať, tak ako naši starí rodičia či rodičia do konca svojho života, tomu verím.  To, čo sa nám zdalo nemožné, sa zrazu stalo. Ani v tých najhorších snoch by sme nepredpokladali čo sa udeje v celom svete. Vždy sa niečo deje, ale pokiaľ nás to nezasahuje, neohrozuje, tak sa nás to v podstate netýka. Skonštatujeme chudáci, a pokračujeme vo svojom živote. Keď sme videli neraz Japoncov či Číňanov v rúškach, bolo nám to cudzie. A teraz si hneď všimneme keď rúško niekto nemá!

 Bežné sa stalo výnimočným! Veľa vecí človek už bral samozrejme, rýchle životné tempo, maximálne výkony v práci, zlé medziľudské vzťahy ... a tak sa človek pýta: Nebolo už toto potrebné?! Boli by sme sa zastavili? V celom svete zahynulo za krátky čas veľmi veľa ľudí a tiež to boli otcovia, mamy ,bratia a sestry, ujovia a tety ... A tak dnes už vieme, áno môže prísť všeličo. Dôležité však je, čo si z toho odnesieme? Do kedy si to budeme pamätať?

Platí Božie Slovo, že Pán Boh aj keď dopustí – neopustí. Pán Boh na človeka nezabudol, nezanevrel. Opýtajme sa naopak: zanevrel človek na Boha?

Tak či onak, sme tu. Opäť v chráme, aby sme ako spoločenstvo sa povzbudzovali. Počas tých mnohých týždňov nám Pán Boh ukázal, že je s nami. Jeho Láska nám dala silu, vieru a nádej. 

Prostredníctvom dnešného textu, nám je niečo dôležité kladené na srdce. „Milujte sa“, hovorí Boží Syn. Nie neúprimne, nehovorí o takej láske, čo sa do očí smeje a za chrbtom vráža nôž...., ale o skutočnej, ktorá vníma aj chyby a nedostatky. Ježiš nám ukazuje na svojom živote, čo znamená skutočná láska. Cez milosť, odpustenie, pochopenie, prijatie. Až tak veľmi nás miluje. Lebo jemu, na rozdiel od nás, na nás záleží. Ide mu o náš život. Pripravuje na skutočné učeníctvo. Učeník je ten, kto absolútne verí svojmu Pánovi, spolieha sa na neho. Učí sa od neho, chce sa učiť.

Od koho sa učíme? Myslím, že to je kameň úrazu. Koho počúvam? Boha, seba či iných... Učeník, Kristov učeník, je dušou i telom spojený s osobou svojho Pána.  To, na čom záleží, nie je len priznávanie sa k Ježišovmu  učeniu, ale je to osobné priznanie sa k pozvaniu: „ Ty poď za mnou!“ Byť Kristovým učeníkom neznamená nachádzať sa v spoločnosti s elitou- dokonalými ľuďmi! On si nevyberá podľa postavenia, majetku, obľúbenosti- On nevyberá podľa našich kritérií. Vyberá si pokorných, dokonca hriešnych,  ktorých sme možno už aj my dávno odsúdili. Veď, ja som ten najlepší, najdokonalejší. Žijeme s tendenciou seba- vyvyšovania. Priznať si, že nie som dokonalý a neomylný, je náročné. Učeníci Kristovi, nedokonalí, hriešni, práve títo sa stali nositeľmi tej najúžasnejšej a najlepšej správy. Sami niesli  a zvestovali Kristovo Evanjelium.  Je  jeden znak, ktorý je typický znakom pre učeníka Kristovho. Viete, ktorý to je? Čo je to podstatné, čo ma oprávňuje byť učeníkom? „ Pán Ježiš hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa milovali.“ Ani vzhľad, ani postavenie, ani majetok  a ani múdrosť z nás nemôže spraviť Kristových učeníkov. To, čo je tu postavené na prvé miesto, je láska. Jedine vtedy, keď v nás bude láska, keď si budeme vedieť odpustiť, keď prestaneme súdiť a posudzovať ľudí, jedine vtedy sa z nás môžu stať skutoční učeníci. Keď sa naučíme prijímať ľudí aj s iným názorom, prestaneme nálepkovať a škatuľkovať. Potom sa môžeme právom nazývať- učeníkmi Kristovými. Lebo mám taký pocit, že sme zatiaľ len sympatizantmi. Ak  viem komu som uveril /uverila, tak môj život je a musí byť iný. Možno na prvý pohľad taký  zanedbateľný znak - láska.  Možno pre nás nepodstatný, ale predsa najdôležitejší na ceste za Kristom.  O tom, aká má byť láska,  si môžete prečítať za domácu úlohu v 1 liste Korintským 13 kapitole. Dobrý učeník je ten, ktorý drží Krista pevne za ruku, nepustí a nevzdá sa Ho ani v tej najťažšej chvíli života . Prakticky žiť Evanjelium,  to je znak Kristovho nasledovateľa. Ja neviem, do akej miery je každý z nás Kristovým učeníkom, odpoveď nosí každý sám v sebe.

 

Dnes hovoríme o láske, o tom aká je dôležitá.  Lepšie táto téma ani  nemohla byť daná, keď dnes si spomíname na všetky mamy, staré mamy, krstné mamy. Pokiaľ ešte žijú, tak im poďakujme a povedzme čo pre nás znamenajú. Nemusia to byť obrovské gestá, stačí úprimné slovo Vďaky. A tie, ktoré tu už nie sú, za tie poďakujme v tichej modlitbe PB. AMEN.

3.5.2020    

 

3. nedeľa po Veľkej noci

 

JUBILATE

 

Suspírium: Ochraňuj ma Bože, lebo k tebe sa utiekam. Hovorím : Ty si môj Pán! A niet pre mňa šťastia mimo Teba! Hospodine, Ty si mojim dedičným údelom a mojim kalichom.; Ty mi zaručuješ môj podiel. Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty si ten ktorý dáva radu. Stále si chcem stavať Teba pred moje oči, keď si my Ty po pravici, nič sa mi nestane.

 

Text:       list  Rímskym 5,2.5

„Chválime sa nádejou slávy Božej. A nádej nezahanbuje.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Veľa dôvodov na oslavu asi nemáme. Pomaly síce máme pocit, že sa to vracia do sveta, ktorý poznáme, ale ešte stále to nie je ono. Aj  keď to ešte „ nie je ono“, máme dôvod na oslavu. Na oslavu Boha. Boha máme oslavovať. Vždy a všade.  Jubilate – oslavujte. Aj vo chvíľach, ktoré sú ťažké. Aj keď nám nie je do úsmevu. Aj keď nechceme nikoho vidieť a počuť, Boh počúva a čaká. Je to Priateľ. A preto aj keď sú teraz naše dni iné ako predtým, Boh je rovnaký. Nemenný. Je Ten istý teraz, zajtra na veky. Volá nás, aby sme Ho nasledovali, aby sme sa vzájomne milovali ako aj On miloval nás, aby sme si preukazovali milosrdenstvo už dnes.

Stojíme uprostred doby, ktorá je  plná zmien a zvratov. Nikto nemá istotu aké to bude, ale veríme, že to bude dobré, lepšie. Veci sa trochu zmenili. A je v podstate na nás, či si z tohto obdobia niečo odnesieme. Spomeňme si na to rýchle životné tempo, nepokoj, nelásku.  Zdá sa, že  vonkajšie veci sa stali pre nás hlavnou prioritou života  –– sú aj pre nás oveľa dôležitejšie ako práca na duchovnom poli? A to sa samozrejme odráža v našom živote, chceme mať dobrú životnú úroveň. Takže musíme viac pracovať, sme viac unavení, vyčerpaní a preto nám aj často chýba pozitívna nálada. Všimla som si to najmä pri rozhovoroch- sme viac negatívni. Sme viac pesimistický.

A keď nám zostanú nejaké sily tak sa predbiehame jeden pred druhým! Čím sa chválime?

Ako sa zhovárame? ....aké slová používame

Skúsme sa niekedy započúvať do rozhovorov, ktoré vedieme so svojimi priateľmi, susedmi, známymi. Jeden sa chváli tým, že už má upravenú záhradu a v nej už všetko posadené. Iný sa chváli tým, že vysadil nové druhy a nové odrody zeleniny. Ďalší sa chváli tým, že na tom obrovskom poli, čo má za domom, má posadené zemiaky. Chválime sa deťmi, rodinou, majetkom. A čím ďalším sa človek vystatuje pred  blížnymi, susedmi, priateľmi...

Ale počuli ste už niekoho, kto by sa chválil tým, že si včera čítal Bibliu a že tam našiel krásne mieste, kde sa hovorí o prekonávaní starostí a problémov?! Alebo že si dnes ráno čítal výklady „Tesnou bránou“ či iné a ten text, ktorý bol určený na dnešný deň akoby hovoril o ňom? Alebo počuli ste niekoho, kto by sa chválil tým, že si večer v kruhu rodiny spievali nábožné piesne, že sa spolu modlili a že to celú rodinu zblížilo, upevnilo a posilnilo? No, to už je dnes mohli by sme povedať- úzko profilový tovar.

 

Dnešný text nám jasne ukazuje, čím sa chváliť máme. Sú to slová ktoré napísal ap. Pavel do rímskeho zboru. Celá piata kapitola, z ktorej je vybraný náš text, odhaľuje jedinečný základ našej existencie. Pavel tu pripomína, že v Ježišovi Kristovi bola zlomená moc smrti a že Pán Boh nám ponúka svoju milosť a odpustenie. Tým sú zlámané aj všetky okovy minulosti a je nám ponúknutý nový pohľad do budúcnosti. Preto popri viere tu ap. Pavel hovorí o nádeji. Evanjelium totiž spája vieru s nádejou a pripomína, že kto verí v Ježiša Krista, ten sa vždy pozerá dopredu.

 

Čím mocnejšia a živšia je viera, tým pevnejšia je aj naša nádej. Tí, ktorí kritizujú kresťanstvo, hovoria, že nádej je to posledné, čo kresťanom zostalo. Nádej Božieho kráľovstva ako krásna ilúzia. Asi nepochopili, o čo tu vlastne ide. Nádej sa nerodí tam, kde zomiera viera. Nádej nikdy nedopĺňa nedostatok viery. Tam, kde nie je viera, tam nie je ani nádej. V 1Kor 13 nehovorí ap. Pavel: Teraz zostáva viera alebo nádej alebo láska, jedno z tých troch, ale hovorí: Teraz zostáva viera, nádej, láska, to troje.

 

Človek sa nesmie spoliehať len  na seba, na svoje sily a možnosti. Ako to dopadlo, keď chcel človek všetko zobrať do svojich rúk? Keď sa chválil svojou silou a neobmedzenými možnosťami? Vždy to skončilo vojnami, hospodárskymi alebo ekologickými katastrofami. V mnohých krajinách sveta sa ľudstvo pomaly prebúdza z moderného opojenia a poznáva, že veda a technika nespasia svet.

 

To, na čo ľudstvo dnes opäť len veľmi  pomaly prichádza, to vedel ap. Pavel už pred storočiami. Chválime sa nádejou slávy Božej! Akoby povedal: Vďaka Bohu, že nie sme odkázaní sami na seba, na svoje ľudské kvality. Lebo to nie je nič, čím by sme sa mohli chváliť. Ľudská sila a ľudská kvalita môžu byť dobré, ale často sú používané nie v prospech ľudstva, ale na jeho ničenie. Ježiš Kristus otvára dvere do budúcnosti. A to nie do budúcnosti temnej a neistej, ale do budúcnosti plnej svetla a nádeje. On povedal: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.

 

Ježiš Kristus dáva nádej nielen pre budúcnosť ďalekú, pre budúcnosť na konce vekov, ale dáva nádej pre budúcnosť blízku, budúcnosť pre dnešný a zajtrajší deň. Viera, nádej a láska formujú a menia náš život. Preto sa už teraz môžeme chváliť nádejou slávy Božej. Túto skutočnosť pochopil ap. Pavel. Objavil a poznal, že v svete je niečo nového, čo by tu bez Ježiša Krista nebolo. Kristus volá ľudí k sebe, zhromažďuje ich okolo slova pravdy. Dáva im príklad nasledovania a hľadania pravdy, spravodlivosti, pokoja a lásky.

 

Všade tam, kde prinášame lásku, pokoj, spravodlivosť a pravdu, všade tam budujeme kráľovstvo Božie. Spomeňme si len na Ježišove slová, ktorými začal svoje verejné účinkovanie: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Alebo na slová, ktoré povedal: Ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami. Naša viera a nádej nám pomáhajú víťaziť nad smútkom a skleslosťou, ktoré vládnu v tomto svete.

Táto naša nádej sa nebojí sklamania, pretože sa opiera o Hospodina, ktorý je verný, ktorý neklame a nepodvádza. Táto naša nádej nezahanbuje. V svete, ktorý kladie na prvé miesto ľudskú múdrosť a silu, sa možno táto nádej zdá smiešna. A predsa len ten dokáže kráčať ťažkosťami života, kto svoju nádej zloží pod Kristov kríž. Lebo tam je tá nádej, ktorá nezahanbuje.

                                                                                                                       AMEN

Prajem vám požehnanú 3. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

2.nedeľa po Veľkej Noci 

26.4.2020

 

 

Dobrý Pastier

 

Suspírium: Otvor nám oči, Bože, aby sme videli, čo Ty si pre nás pripravil,

zatúžili po tom a vydali sa smerom do krajiny oplývajúcej mliekom a medom.

                                                                                                                 Amen.

Text: Žalm 23           

    „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno. Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú. Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“  Amen

 Milí bratia a sestry!

      Pri čítaní Biblie človek narazí na množstvo textov. Mnohé sú veľmi zaujímavé a povzbudivé. Dokonca veľakrát vystihujú našu životnú situáciu a tak sa stane, že človek nájde silu vstať a ísť ďalej. Máme radi texty či verše, ktoré pre nás znamenajú viac než iné. A síce Bibliu čítame, ale predsa máme texty či verše, ktoré sú nám oveľa bližšie. K takým veršom patrí zaiste aj dnešný kázňový text. Kto by nepoznal slová o Dobrom Pastierovi?

            Žalm 23 je mimoriadne obľúbený, veľakrát zaznieva prosba od pozostalej rodiny, aby kázeň bola práve na tento text. Vyjadruje totiž život človeka, ktorý všeličo prežil, tak ako to býva, ale viery v Boha sa drží celý svoj život. Sú v ňom zhrnuté životné skúsenosti, ťažkosti a pochybnosti, ale i nádej a viera, že Boh neopúšťa aj keď sa človek Bohu neraz vzdiali. Čo je napísané v žalme, nie je skúsenosť jedného dňa. Sú to slová človeka, ktorý dozrel a prešiel skúsenosťami a je na konci pozemského života, ale čaká ho nový začiatok. Čo je vyjadrené v slovách: ...bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.

Prv než sa však dopracoval k tomuto vyznaniu, ktoré je zaznamenané v žalme, prechádzal rôznymi „ údoliami“. Od ťažkostí k radosti, od radosti k ťažkosti. Poznáme to, bratia a sestry, prežívame to dennodenne. Biblia je kniha napísaná pre každého z nás a je viac reálnejšia než si často krát myslíme. Je o našom živote, o našich radostiach, ale i starostiach. V živote to tak býva. Všetko sa rýchlo strieda a povedať si: Mne sa to nemôže stať! Je len ilúzia. Dôležité je, ako sa postavíme k tomu čo nám je dané. Zutekáme? Obviníme Pána Boha? Budeme sa ľutovať?

Aj teraz prežívame nie ľahkú skúšku. Keď začali obmedzenia, prichádzali informácie o COVID 19 mali sme strach, obavy. Mnohí sa dušovali ako ich situácia zmení. Ako sa vrátime k základom?  Naozaj?

Ja neviem. Začíname všetko spochybňovať. A hlavne mám pocit, že každý je odborník na zdravotníctvo, školstvo, či  na hygienu.  A už znova vidíme ako sa prejavujú mnohí ľudia. Kritika. Sťažnosti. A zase všetko v starých koľajach.

Hľadáme Hospodina v tejto situácii? Modlíme sa? Sme vytrvalí? Modlíme sa za vládu? Za chorých?

Život nie je jednoduchý. Je pestrofarebný. A preto sa k nám dnes 23 žalm prihovára slovami: Hospodin je môj Pastier. Dajme Hospodinu priestor v našom živote. Nech môže konať. Nech nás môže formovať. Nech nás skutočne môže meniť. Veď On vedie od neistoty k istote. Od smútku k radosti.

Veľa vecí sa zdá nezmyselných, ale mnohé nás vedie duchovne dopredu.  „Hospodin je môj Pastier, nebudem mať nedostatku. To je vyjadrenie absolútnej istoty a dôvery Bohu. Viem kto ma vedie. A to je dôležité si v živote ujasniť. Ak viem, že ma vedie Boh, nech sa čokoľvek deje- smrť, utrpenie, slzy, strach, obavy, viem, že nie som sám, lebo Hospodin je môj Pastier. „Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.“ Hospodin, Dobrý pastier, vie, čo potrebujem, a je schopný dať nám to. On sa stará o nás. Hospodin vie najlepšie, že potrebujeme ešte aj iné veci okrem telesného chleba. Aj duchovný pokrm nám dáva v hojnej miere. Toto má žalmista na mysli, keď hovorí, že Pán Boh nás privádza na zelené pastvy a k osviežujúcim vodám. Dušu mi občerstvuje“. Presný význam týchto slov v pôvodnom texte je: dáva mi opäť životnú silu, regeneruje ma. Človek je často v takom položení, že sa cíti so svojimi silami a nádejami na dne. Vtedy hovorí, že ho nič nezaujíma, že nemá chuť ani odvahu, ani silu do nijakej práce. To je nepríjemný pocit, ktorým taký človek trpí nielen sám, ale trpia aj jeho blízki. Našťastie takýto pocit  netrvá donekonečna. Po kratšom alebo dlhšom čase vracia sa chuť do života, vracia sa životný elán, človek opäť začína rozmýšľať a plánovať, lebo cíti, ako sa jeho vnútro napĺňa novou životnou silou. „Po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.“ Vo svete existujú rozličné cesty: priame aj krivé. Krivé, nespravodlivé cesty sú často lákavé, ale skôr alebo neskôr sa ukáže, že sú veľmi nebezpečné. Je veľmi dobre, že máme Pastiera, ktorý nás varuje pred krivými cestami a vedie nás po rovných, spravodlivých cestách. Všetkým, čo Pán Boh s nami koná, nás On vychováva. Vychováva nás svojím slovom, svojím zákonom a evanjeliom. Konečným cieľom nášho ľudského života nie je, aby sme mali čím viac povrchného šťastia, ale aby sme sa stali v čím plnšom zmysle Božími deťmi. Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“  Žalm nám nesľubuje, že nás v budúcnosti nepostretne utrpenie, sklamanie a iné nepríjemné veci. Naopak, môže sa stať, že budeme kráčať aj temným údolím utrpenia. Nejeden z nás týmto temným údolím kráča aj teraz, možno už aj dlhší čas. Temné údolie to sú tie ťažkosti, bremená, bolesti a utrpenia, ktoré musíme niesť vo svojom živote. Temné údolie – to je aj údolie smrti, cez ktoré každý z nás bude raz prechádzať. Ale je tu jasne vyjadrená viera: Nebudem sa báť zlého.  Tvoj prút a tvoja palica ma potešujú.“ Pastier nosil palicu, aby od  svojich oviec odháňal  zver a dotieravých ľudí. Takto nás Pán Boh chráni pred konečným zahynutím, i keď dopustí rozličné utrpenie. „Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj.“ I keby sa stalo, že by sme boli obklopení nepriateľmi a nemali pri sebe nikoho blízkeho, náš Dobrý pastier bude pri nás a bude sa o nás starať. Nemusíme mať nikdy pocit opustenosti, a to ani vtedy, keď sme uprostred nepriateľov. Hospodin, náš Dobrý pastier je vždy v našej blízkosti. Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“ Vo všetkých situáciách môjho života, za všetkých okolností, za akýchkoľvek okolností som v rukách môjho Dobrého pastiera, a raz – z Jeho milosti – budem môcť prebývať v Jeho večnom domove. Pán Ježiš Kristus povedal o sebe, že On je ten Dobrý pastier. Prišiel nám to nielen povedať, ale celé Ježišovo, konanie bolo dielom Dobrého pastiera. Všetky  znaky Dobrého pastiera nachádzame v evanjeliách, ktoré hovoria o Pánu Ježišovi Kristovi. Pán Ježiš nás neprestajne pozýva a vedie na zelené pastvy svojho Slova. On nás volá k sebe: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“

 

                                                                                                                AMEN.

Prajem vám požehnanú 2. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

1.nedeľa po Veľkej Noci

  19.4.2020         

     

1. nedeľa po VN

Blahoslavená viera

Suspírium:

Kriste, v Tvojom svätom chráme

slovo pravdy počuť máme,

daruj aj nám vieru živú, srdce čisté,

 myseľ chtivú, by sme v Tebe radosť mali,

slovo Tvoje zachovali. AMEN

 

Text:

Skutky Apoštolov 4,32-35

„ A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša Krista a veľká milosť spočinula na nich všetkých; medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám, a každému nadelili koľko potreboval.“ AMEN

 

            Milí bratia a sestry!

Viera, je to vzácne čo nám Pán Boh dal do života. Veľakrát ju vieme oceniť až v krízových situáciách. Viera dáva silu, nádej. Najmä v tomto čase, ktorý všetci akosi ťažko nesieme, keď nám bolo siahnuté na slobodu, potrebujeme oveľa viac dôvery a viery v Pána Boha.  Viera je vzácne puto, ktorým sme spojení, napriek našej rozdielnosti. Človek verí všelijakým veciam, ale ak hovoríme o viere v Boha, tak je to,  to najcennejšie čo máme. Boh nás spája. Viera je poklad, ktorý často podceňujeme a zakopávame. Covid 19 nás vrátil späť. Späť k životu. K reálnemu životu. Stavali sme vzdušné zámky. Nemali na nič čas. Vystresovaní, unavení, zahltení termínmi a povinnosťami. Vždy nám bolo všetko ostatné prednejšie ako tí, ktorí nám boli a sú najbližšie. Zrazu objavujeme iné hodnoty. V podstate tie na ktoré sme zabudli. Dúfam a verím, že po tejto pandémii nebudeme takí istí ako predtým. Možno nám Pán Boh ešte  dáva šancu spamätať sa, neviem. Ale jedno viem, že Boh je ten istý, nemenný.  Preto aj v týchto mesiacoch, ktoré sú iné ako poznáme je potrebné mať pevnú a stálu vieru v Pána Boha. Nedajme sa, bojujme, naša viera ešte nezahynula.

V biblickom texte sa spomínajú tri znaky viery, ktoré sprevádzajú veriacich v Ježiša Krista:

  1. Jedno srdce- jedna duša
  2. dobročinnosť
  3. mocné svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša

1. Jedno srdce- jedna duša.

   Ako inak nazvať Božie Slovo ako tak, že je v každej situácii vysoko aktuálne. O čo viac nás dnes Pán Boh pozýva k Jeho plneniu. Jedno srdce- jedna duša.  Písmo hovorí, že po láske poznajú kresťanov. Vždy môžeme konať, vždy nás možno poznať. Boh nám dáva  opäť šancu prejaviť sa. Ukázať, že nie sme len papierový či nejaký štatistický kresťania. Teraz treba konať. Teraz je čas, keď si nás Pán Boh povoláva. Možno si povieme, že nemáme také možnosti. Ale máme. Stačí veľakrát málo, alebo veľa?  Modliť sa jeden za druhého, to môžeme a máme. Naša viera sa v slabosti dokonáva. Ak je Kristus v našom srdci, potom nás mení. Mení naše hodnoty, názory. Kresťania prvého cirkevného zboru, o ktorých je zmienka v Biblii mali na zreteli jeden spoločný záujem: chceli úspešne splniť svoje poslanie, do ktorého ich povolal Pán Ježiš. Miluje aj vtedy, keď Ho nenávidia, bičujú, pľujú na Neho. On hovorí: Milujte sa navzájom tak, ako som vás ja miloval. Tento Ježišov príkaz je niekedy ťažko vyplniť najmä, keď nám niekto ubližuje neprávom. Bránime sa výhovorkami. Alebo používame vety typu: odpustil som , ale nikdy nezabudnem....to ale nie je odpustenie, odpustenie je aj zabudnutie. Ježiš hovorí: ak milujete tých čo vás milujú, čo je to za odplata? Alebo ten, kto nemiluje brata, a vidí ho, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí???

            Božie slovo nás jasne usvedčuje, že zďaleka nedokážeme milovať tak ako Pán Boh. Tá láska, ktorá bola viditeľná v prvom kresťanskom zbore, sa akoby časom vytratila, vypŕchla. Je to ako s euforizmom po roku „ 89“ brány kostolov sa otvorili a očakávali sa prívali ľudí. A dnes? Vo väčšine zborov sa bojuje o prežitie, bojuje sa o každého člena, aby sa z cirkvi nestal jeden pekný skanzem. To je tá láska, to je služba, ktorú od nás očakáva Kristus?

Zmení nás Covid19 alebo už zmenil? Alebo sa všetko vráti do starých koľají?

      Láska a porozumenie sa naozaj vytrácajú, za vidinou zisku sme ochotní pošliapať po ostatných bez toho, aby sme si všimli ako veľmi tým ubližujem iným , ale predovšetkým sami sebe. Máme milovať iných ako Kristus miloval nás, a žiaľ sú  rodiny alebo susedia, ktorí sa roky na seba hnevajú a sú si navzájom ľahostajní. Zlyhal Boh, že nám nedal svoju lásku? Alebo sme zlyhali my?

Odpoveď je jednoznačná a usvedčujúca! Boh je verný a Jeho láska k nám sa nikdy nemení. Ten , kto zatvrdil svoje srdce voči láske, je človek. Som to ja a si to ty.

Ak chceme, aby Božia láska plynula do nášho života, stačí tak málo: otvoriť jej dvere srdca. Čím viac lásky príjmeme, tým viac dokážeme dať. Človek sám od seba milovať nedokáže, preto musíme prísť k zdroju lásky. A tým zdrojom je jedine Pán Ježiš Kristus. Ak sa necháme osloviť Kristom, a necháme sa Ním zmeniť, potom môžeme vidieť zmenu v sebe a potom aj v celom spoločenstve.

Znakom prvého kresťanského zboru bola dobročinnosť. Píše sa: medzi nami nebolo núdzneho. Kto z veriacich mal majetok, či peniaze, s radosťou ho obetoval, aby sa pomohlo trpiacim. Veriaci predávali svoje domy, či pozemky a peniaze prinášali k nohám apoštolov. A rozdeľovali každému podľa toho, ako kto potreboval.

            2. Dobročinnosť

Tieto slová nám chcú poukázať na tú skutočnosť, že je oveľa cennejšie mať ľudí rád, pomáhať im, než mať mešec plný peňazí a ostať sám. A tieto dni sú toho dôkazom.

 Brat, sestra, človek , ktorý má  plné srdce Kristovej lásky, nasleduje Jeho príklad. Ak si uvedomujeme, čo všetko nám Pán Boh z milosti a lásky dáva, mali by sme pamätať, že On od nás niečo aj očakáva.

Chce, aby sme blížnych milovali tak, ako seba samých. Preto je dôležité, aby sme nevideli iba na špičku svojho nosa, ale naopak, aby sme mysleli na potreby iných. Je veľmi smutné, že mnohí ľudia dávajú veľa peňazí na dobročinnosť iba v období Vianoc, nechajú sa vyhlasovať, koľko tisícov dali pre charitu, veľakrát aby uspokojili svoje svedomie či boli viditeľní vo svete.  Iste všetci poznáte príbeh, keď bol Ježiš v chráme a spolu s učeníkmi videli, koľko kto vhodil do pokladnice. Bola tam chudobná vdova, ktorá vhodila iba dva haliere a Pán Ježiš o nej povedal, že napriek tomu, že vhodila najmenej zo všetkých, v Božích očiach vhodila najviac, pretože dala všetko čo mala. Pán Boh samozrejme od nás nežiada, aby sme predali všetko, čo máme, túťi po tom, aby sme boli pri dávní úprimní , aby sme dávali nie preto že iní dali. Alebo preto aby sme neostali v hanbe.

Pán Boh vidí do nášho srdca, pozná náš postoj a podľa toho nám raz odplatí.

  1. Ďalším prejav viery Ježišovho nasledovníka je, že nesie mocné svedectvo o vzkriesenom Ježišovi.

Často sa k Evanjeliu- Božiemu slovu správame ľahostajne. Raz na návšteve ma domáci zaviedli k poličke kde bola položená Biblia. Veľký rodinný klenot. Ukázali mi ju aj jej čestné miesto... neuniklo mi však, že s „tým klenotom“ už poriadne dlho nikto nič nerobil. Leží na poličke.

Božie Slovo je živé a Pán Boh nám ho dal. Je to návod ako zvládnuť život, životné situácie s vierou.  To je naša úloha mocne zvestovať! Vďaka Pánu Bohu za múdrosť, ktorú nám dal a prostredníctvom nej aj výdobytky techniky a tak aj v tejto situácii môžeme mať kontakt s Božím Slovom.  Počúvať či čítať kázne, výklady. Áno, nie každý má internet a tak vďaka Bohu za televízne prenosy či rádiové vysielania, cirkevnú tlač. Možností je aj teraz veľa. Využime čo nám Boh ponúka.

V prvotnej cirkvi sa každý deň hlásili k Bohu desiatky až stovky zacháranených a teraz sme šťastní, ak za jeden rok vstúpi do zboru aspoň jeden človek. Prečo?

V prvotnom zbore bola bázeň pred Hospodinom, ľudia priam horeli pre Božie kráľovstvo a to sa odzrkadľovalo v ich každodennom živote. Na nich bolo viditeľné, že patria Bohu. Ľudia videli ako sa kresťania navzájom milovali, aké mali medzi sebou vzťahy. Preto ľudia túžili po niečom podobnom. Bratia a sestry, môžu toto viedieť ľudia aj na nás? Mohol by niekto zatúžiť po živote s Bohom na základe nášho správania? Žijeme aj bez slov tak, že je iným jasné, že patríme Bohu? Že sme Božie deti?

Ak nie, tak uvažujme v čom sme zlyhali, a prosme Pána Boha, aby nám dal každodenne žiť v posvätení. Nie každý človek dokáže ísť evanjelizovať, nie každáý dokáže robiť misiu, nie každý dokáže zobrať Bibliu a ísť medzi ľudí. Ale bratia a sestry, každý vie svedčiť svojim vlastným životom. Svojím správaním, svojím konaním. My nesmieme byť kresťanmi iba  vo vnútri kostola a cez týždeň žiť život ľudí, ktorí akoby Boha nikdy nepoznali. Na nás musí byť v prvom rade viditeľné, že sme Božie deti v chráme, v škole, v zamestnaní, na ulici, v obchode. Sami to nedokážeme, ale vďaka Pánu Bohu, ktorý je tu a je nám  ochotný pomôcť kedykoľvek, ak o Jeho pomoc stojíme.  

K životu veľa netreba, ale viera a pokora musia ísť ruka v ruke. A myslím, že by sme mali niekedy počúvať aj tých našich starších, ktorí majú už čo to odžité- viera je najvzácnejší  poklad aký máme.  AMEN.

Prajem vám požehnanú 1. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

Modlitba

Dobrotivý Nebeský Bože,ďakujeme Ti za Tvoju milosť a lásku, že sme si mohli počas Veľkonočných sviatkov pripomenúť v tichosti a samote, čo si Ty pre nás vykonal.A to nám dáva novú nádej a silu do každodenného života.  Prežívame dni, ktoré sú pre nás nové. Srdcia nám neraz zviera pochybnosť a beznádej či strach a obavy. Ale Pane ku komu pôjdeme? Kto má slová večného života? U Teba jedine nájdeme posilnenie na cestu života, Ty jediný snímeš každé bremeno a ťažkosť. A tak prosíme v pokore, posilňuj našu vieru, aby bola silnejšia než predtým, daj nech nie sú z nás zúfalci, ale ľudia, ktorí veria za každých okolností. Zmiluj sa nad nami, prichádzaj k našim blížnym a ochraňuj ich, myslíme na svojich najbližších s ktorými nemôžeme v týchto chvíľach byť, hoci by sme veľmi chceli. Myslíme na nich a prosíme za nich. Prosíme za priateľov, kolegov v práci, susedovcov, všetkých ktorí aj v túto chvíľu pracujú pre druhých s nasadením svojho zdravia či  pohodlia. Prosíme za chorých, aby si ich posilňoval a usitil, že nie sú sami, veď nad Teba, Pane, lekára niet. Ty si veľakrát požehnal a požehnáš iste. Prosíme za rodiny, ktoré prišli o svojich milovaných príbuzných. Myslíme na nich v ich žialy a bolesti, posilni, poteš drahý Bože, veď naše slová sú prislabé. Ale Tvoje Slovo vždy dá potešenie a silu. Zmiluj sa nad svojim Stvorením a vo svojom hneve a prchlivosti nás netrestaj. Daj, aby každý nový deň, ktorý Ty dáš zo svojej milosti, bol pre nás novým začiatkom. Všetko je v Tovjej moci a preto z hlbokosti srdca voláme: Zmiluj sa nad nami, Pane! AMEN

   Prajem vám požehnanú 1. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

Veľká Noc 2020

13.4.2020

Veľkonočný pondelok

Veľkonočná radosť pokračuje

Suspírium: Pre všetkých, Kriste, vstal si z hrobu a vstávaš zas. Ó, vstaň i v nás a posilň svojich, jak v tú slávnu dobu! Nech cítime i v ťažkom žitia boji, že vždy sme Tvoji. AMEN.

 

 Text: Lukáš 24, 28 – 33

„Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi.“  AMEN

 

MBAS!

 
         Príbeh Emauských učeníkov je akiste známy všetkým nám. Jeho dramatický priebeh ukazuje, čo sa stane s človekom, keď sa stretne so vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom a keď celú jeho bytosť prenikne istota o Jeho vzkriesení. Príbeh sa začína na nule a končí sa na najvyššom možno vrchole duchovného života.
Na začiatku príbehu dvoch emauských učeníkov je ich odchod z Jeruzalema. Bol to pravdepodobne útek z horúcej, nebezpečnej pôdy tohto mesta. Cestou sa rozprávajú o tom, ako ukrižovaním Pána Ježiša stroskotali ich nádeje. Spomínajú aj ženy, ktoré boli v nedeľu ráno pri hrobe a priniesli správu o slovách anjelov, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale o tejto správe žien sa vyjadrujú veľmi pochybovačne. So svojím smútkom a sklamaním sa zveria aj Pocestnému, ktorý sa k ním cestou pridal. S tým všetkým sú ešte stále na bode nula.
Ale potom sa chopí iniciatívy Pocestný a sprevádza ich Svätým písmom. Je to jasne cielené štúdium Biblie, v ktorom im cituje prorocké predpovede o tom, že Mesiáš musel podľa Božieho určenia prejsť cez toto utrpenie, a tak vojsť do svojej slávy. Musia si dokonca vypočuť výčitku Pocestného o pomalosti svojho chápania. Prijímajú jeho vyučovanie, prijímajú aj výčitku, lebo cítia, že ich to všetko nejako oslovuje. Neskôr si spomenuli na tieto chvíle a museli konštatovať, že pri slovách Pocestného horelo v nich srdce. Tým je krásne vyjadrené, ako veľmi zapôsobili na nich jeho slová. Vtedy už nie sú na nule, lebo Pocestný ich vyviedol hodne vyššie.
Tak mocne ich oslovila jeho reč, ale aj pokoj, ktorý z neho žiaril, že chceli čím dlhšie zostať v jeho blízkosti. Keď sa pri príchode do mestečka tváril, že ide ďalej, začali ho zdržiavať: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ Hovorí z nich aj dobré srdce: Kam by si šiel proti noci, môžeš prenocovať v našom príbytku. Ale omnoho mocnejším motívom bola zrejme túžba mať ho čím dlhšie pri sebe. Lebo cítili, akou veľkou pomocou, ba uzdravovaním bola pre nich jeho blízkosť. Cítili, že práve jeho prítomnosť, jeho záujem o nich a jeho pochopenie ich situácie je to, čo najviac potrebujú. Keď im už raz bola darovaná takáto pomoc, nechceli sa jej len tak ľahko vzdať. A on zostáva, nedá sa prosiť, vchádza do ich príbytku.
Cení si aj ich ochotu, i keď vo svojom vzkriesenom, oslávenom, duchovnom tele už nocľah nepotrebuje. Ale pozná túžbu ich srdca a rád ju splní. Kedysi bol povedal, že Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Vyjadril tým smutnú skúsenosť, že je málo tých, ktorí by po ňom úprimne túžili. Ale v tomto prípade má, kde by sklonil hlavu. Túžiace srdcia učeníkov sú tým miestom, do ktorého rád vstúpi.
To platí aj dnes. Kdekoľvek On aj dnes počuje úprimnú prosbu: „Zostaň s nami“, „Zostaň so mnou“, tam rád vstupuje. Rád vstupuje, rád zostáva a prináša nekonečné bohatstvo, v porovnaní s ktorým nie sú ničím bohatstvá tohto sveta. Len čisté srdce dokáže veci takto hodnotiť.
Vošiel s učeníkmi do domu a iste nemlčal, pokračoval slovami, ktoré vnášali do ich sŕdc pokoj a svetlo. Cítili, že to malé začiatočné svetlo sa stále zväčšuje a silnie. Potom večerali. Akiste to bola veľmi jednoduchá večera. Formálne sú síce pozývajúcimi hostiteľmi tí dvaja, ale naraz sa stáva hostiteľom On. Odlamoval kúsky chleba a podával im ich. Zdanlivo nič zvláštne, niečo celkom všedné. Ale im sa práve v tej chvíli otvárajú oči a poznávajú Ho, svojho Pána, ukrižovaného a vzkrieseného, živého. Ich pochybnosti o jeho vzkriesení sú načisto a natrvalo zaplašené.
Slovami nedokážeme opísať, čo prežívali v tejto chvíli. Skúsme si živo predstaviť, že by sa nám prihodilo to isté – možno pochopíme niečo z toho, čo prežívali oni.
Uvedomujú si, že všetko to, čo im hovoril cestou, boli slová Vzkrieseného. Oni to vtedy ešte nevedeli, ale teraz to pre nich nadobúda ešte väčšiu cenu. Človek môže prijímať požehnanie Vzkrieseného, aj keď si zatiaľ jasne neuvedomuje, že je to dar Vzkrieseného.
Prečo sa im hneď na ceste nepredstavil, že On je vzkriesený Ježiš? Možno úmyselne pripravil pre nich takéto postupné poznávanie, keďže prijať takú veľkú novinu v jednom okamihu nie je jednoduché.
Keď ho poznali, zmocnila sa ich veľmi veľká radosť. On im síce zmizol, ale stopy tohto stretnutia im zostali natrvalo, na celý ďalší život. Odohrala sa s nimi veľmi veľká zmena. Keď odchádzali z Jeruzalema, boli na nule. Teraz sa dostávajú na vysoký vrchol. Čím bola spôsobená táto obrovská zmena? Tým, že sa stretli so vzkrieseným Pánom. Tým, že celú ich bytosť prenikla istota: Pán Ježiš Kristus žije. Dôležité je uvedomiť si, že to nebol azda iba prchavý pocit extázy, ale trvalý stav ich bytosti.
Oni sami sa v dôsledku tohto stretnutia totálne zmenili. Stali sa novými ľuďmi. Zmena neostáva obmedzená iba na oblasť ich myšlienok a citov, ale prejavuje sa veľmi výrazne v praktickom konaní. Dôkazom a prejavom tejto zmeny je, že sa ihneď vrátili do Jeruzalema. Nemohli si nechať túto úžasnú novinu pre seba, veď vedeli, že všetci ju tak veľmi potrebujú. Vracali sa ihneď, lebo boli tak veľmi naplnení radostným vzrušením, že by jednoducho nedokázali spať a čakať do rána. Dokázali sa vracať nocou, hoci to bol nebezpečný čas, dokázali to, veď od veľkej radosti získali smelosť a odvahu. Vracali sa na horúcu pôdu nebezpečného Jeruzalema, ale šli pokojne, nech sa deje čokoľvek. Koho sa zmocní taká veľká radosť, u toho sa všetky predošlé negatívne pocity scvrknú na minimum.
Oni sa v dôsledku stretnutia so vzkrieseným Pánom totálne zmenili. To platí nielen o tých dvoch učeníkoch, ale o všetkých ľuďoch, ktorí sa skutočne stretli a stretnú so vzkrieseným Pánom, s ľuďmi, ktorých bytosť je naplno preniknutá istotou o jeho novom živote. „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, ajhľa, nastali nové.“

Spomeňte si, keď sa s Kristom stretol – Tomáš, Peter, Ján, Pavel a mnohí iní.

 

Nie každému je darované priame stretnutie so vzkrieseným Pánom Ježišom. Ale dôležité je, čo On povedal pochybujúcemu Tomášovi: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“ A na tieto slová sa v týchto dňoch spoliehame o čosi viac. A ešte viac sa môžeme modliť: „Zostaň s nami“.
Prosme, aby sa nás Pán dotkol. Namiesto egoizmu, sebeckého uprednostňovania seba, aby  sa nás zmocnila solidárnosť a láska voči druhým ľuďom. – Namiesto šialeného zháňania pominuteľných vecí, aby sme objavili vysokú cenu duchovných a etických hodnôt. – Namiesto zúfalstva v utrpení aby sme získali bytostnú istotu, že z rúk Pána Ježiša nás nemôže nikto a nič vytrhnúť. – Namiesto zúfalstva zo smrti, aby sme získali dôveru, že ani smrť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej.  Každý môže v tomto vyratúvaní pokračovať – stačí si čítať Bibliu, a objavovať v nej veľké množstvo myšlienok, ktoré nám pomôžu neprestajne dopĺňať tento obraz nového, Kristovým vzkriesením zmeneného človeka.
Toto všetko je reálna možnosť, ktorá sa ponúka aj nám. Využime každú príležitosť, ktorú nám Pán Boh ponúka aj počas týchto Veľkonočných sviatkov, aby sa možno mohli stať  pre nás príležitosťou k prežitiu takejto celoživotnej obnovy. Keby sa tak stalo, uvedomili by sme si nesmiernu cenu veľkonočného posolstva o vzkriesení Pána Ježiša Krista.

                                                                                                                                           Amen

 

Prajem Vám požehnanú 2. slávnosť Veľkonočnú, aby radosť z Kristovho vzkriesenia nás napĺňala po celý život a dávala novú silu a nádej, ktorú v týchto dňoch tak veľmi potrebujeme.

Nádej na nový začiatok s Kristom. 

                                                                            Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

12.4.2020

1. slávnosť Veľkonočná

Ježišovo Vzkriesenie

Najlepšia správa

 Suspírium:  Chválime Ťa Pane, za nesmiernu Tvoju lásku k nám. Anjel Boží odvalil už kameň, Ježiš žije a je blízko nám. V Ňom bol život svetu darovaný, v Ňom je smrť len tichým krátkym snom. Haleluja, Tebe patria chvály, že si Bože naším domovom. Amen.

 

Text: Ján 20, 11-18

Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Títo jej povedali: žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. I riekol jej Ježiš: žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník a povedala Mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. Ježiš ju oslovil: Mária! On sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! To znamená Majstre! Ježiš jej riekol: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal. AMEN

 

Milí bratia a sestry!

Kedy ste v týchto posledných týždňoch, dňoch počuli dobrú správu? Ale ozaj dobrú? Ktorá vás potešila, povzbudila, priniesla niečo pozitívne do života? Dnes počujeme veľmi málo dobrých správ. Skôr nás zaplavujú správy, ktoré v nás vyvolávajú strach, úzkosť, obavy či smútok.

Prežívame Veľkú Noc a slávime ju, skutočne mimoriadnym spôsobom. Každý doma. Osobitne. Oddelení jeden od druhého. To nám však, nemôže zabrániť v tom, aby sme  skutočne neslávili. Pán Boh každému z nás doprial ticho a pokoj, ktorý nám v predchádzajúcich mesiacoch, tak často chýbal. Spomeňme si ako sme žili pred koronavírusom. Rozbehnutí, unavení, často vyhorení a z posledných síl „ melúci“. Dnes v  tichu modlitby môžeme mať osobné spoločenstvo s Bohom. Len ja a môj Boh. Využime možnosti, ktoré mám, aby sme boli v blízkom spojení s Ním.

A áno aj keď tých dobrých správ dnes je ako šafranu,  dnes nám znie výnimočná  a jedinečná správa, ktorá zmenila všetko:  Ježiš vstal z mŕtvych! Ježiš žije!

Nič iné si pamätať nemusíme. Tieto dve slová sú prelomové. Ježiš žije!

Učeníci neverili, veď sedeli skormútení a zúfalí, Mária plakala.....Každý z nás kto prežil stratu milovaného človeka, pozná pocity s akými kráča k hrobu Mária. Pocity zúfalstva, smútku, bolesti, bezmocnosti, straty. To všetko človek prežíva, keď vyslovuje pri pohrebe s milovaným človekom posledné zbohom. Avšak dnes je

Veľkonočné ráno. Tí, ktorí poznali Ježiša, kráčajú ku Jeho hrobu. Chcú sa uistiť o Jeho smrti. Chcú sa, takpovediac, pozrieť sklamaniu do tváre. Ten, ktorý s kráľovským triumfom, ale zároveň pokojne a bez násilia vtiahol do Jeruzalema, totiž zlyhal. Takto sa začína veľkonočný príbeh a svojim začiatkom sa vlastne skoro vôbec neodlišuje od mnohých, “obyčajných” ľudských smútkov. Veď tak to prežívajú mnohí medzi nami.

Ako pozostalí chcú ešte raz vidieť toho, kto od nich odišiel. Kráčajú spolu s ním na jeho poslednej ceste a potom sa ešte mnohokrát vracajú k jeho hrobu - presne tak ako Mária Magdaléna. Mŕtvy je mŕtvy. Ale pretože je tak ťažké sa s tým zmieriť, musíme sa o tom vždy znova presviedčať - vlastnými očami. Chceme si vždy znova potvrdiť tú trpkú skutočnosť, že ten, ktorý žil a bol nám blízky, je teraz nedosiahnuteľný, je mŕtvy. Možno len niekde v hĺbke duše je skrytá malinká iskrička nádeje. Ale slzy bolesti a smútku sa tlačia do očí, tak, ako sa do očí tlačili Márii.

Veľká noc teda začína slzami. Veľká noc, to je pretrpená a nie umlčaná bolesť. Veľká noc nepopiera Ježišovu smrť. Ale sa ňou ani nenecháva opanovať. A to je rozhodujúce posolstvo Veľkej noci: Veľkonočná viera nezatvára oči pred smrťou, ale cez slzy a bolesť otvára pohľad na víťazstvo vo vzkriesení.

          Mária hľadá nejaké rozumové vysvetlenie, toho, prečo tam mŕtvy Ježiš nie je. Domnieva sa, že niekam premiestnili Jeho mŕtve telo. A poslovia Boží, anjeli, sa s ňou akoby vôbec ani nechceli púšťať do sporu. Iba si všímajú jej plač: “Žena, čo plačeš?”  Veď niet dôvodu, prečo by si plakala.

“Žena, čo plačeš? pýta sa dnes, Pán Ježiš Kristus každého jedného z nás. „Čo nariekate?“ Azda nemáte viery? ...

Mária ako odpoveď na svoj plač a hľadanie počuje svoje meno a známy hlas. Mária takto nachádza to, čo vlastne vôbec nehľadala. Hľadala mŕtveho Ježiša, ale našla živého. Je zmätená. Mohli by sme povedať sklamaná vo svojom sklamaní. Dôvod, pre ktorý si plačom chcela uľaviť svojej duši tu odrazu nie je. Príležitosť, pri ktorej chcela prejaviť svoju zbožnosť a dať poslednú úctu mŕtvemu telu tu odrazu nie je.

Mária túto podstatu Veľkej noci chápe len veľmi ťažko a pomaly. Aj keď v neznámom pozná vzkrieseného Ježiša, aj keď vidí, že je živý - ešte vždy chce k Nemu pristúpiť ako k mŕtvemu. Chce sa Ho dotknúť, chce Ho zadržať, aby sa vlastnými rukami, vlastnými zmyslami presvedčila o Jeho prítomnosti.

Ale to nie je možné. Mŕtvych možno vlastniť, držať - živých nie. Preto jej Ježiš dôrazne odpovedá: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi! A to je vlastne veľmi zaujímavé. Pán Ježiš ako by tu naznačoval Márii a teda aj nám, že sa nemá zaoberať tým, ako je to možné, že mŕtvy sa jej zjavil ako živý. Predstavuje sa Márii len ako ten, ktorého už nemožno uchopiť tak, ako možno uchopiť živého. Život po vzkriesení má inú kvalitu. Je to život, ktorý nezadržateľne smeruje k nebeskému Otcovi.

           To je Veľká noc. Pohyb smerom preč od hrobu, pretrhnutie pút, ktoré nás viažu k mŕtvym, ktoré nás nútia k tomu, aby sme ich hľadali v hrobe. Veľká noc, to je ochota byť pripravení k novým skúsenostiam, ochota prijať to, čo sme nehľadali a vzdať sa toho, čo sme zbytočne hľadali. 

 Veľká noc, to je celkom jednoduchý a prostý zážitok, ktorý všetko dokáže zmeniť. Zážitok, ktorý nám potvrdzuje, že smrť a smútok sú síce trpkou a bolestnou skutočnosťou, ale zároveň sú skutočnosťou, ktorá hrá nezastupiteľné miesto v ceste ku večnému a dokonalému životu.

Veľkonočná radosť je založená na tom, že smrť nemá posledné slovo v našom živote.

           Dovoľme aj my, dnes ráno, bratia a sestry, aby Vzkriesený Kristus odpútal našu pozornosť od všetkého, čo bráni životu medzi nami! Dovoľme, aby nás oslovil našim menom, tak ako oslovil Máriu! Dovoľme, aby slzy nášho sklamania ustúpili pohľadu na nové, úžasné možnosti života, ktorý nám, On, vzkriesený Pán ponúka všade tam, kde obnovuje spoločenstvo veriacich svojím slovom a sviatosťami, všade tam, kde Jeho cirkev kráča od hrobu smerom k novému životu! Nech aj toto nové Veľkonočné ráno je pre nás novou nádejou, že Pán Boh má všetko pevne vo svojich rukách. Amen.

 

Modlitba: Ježiš žije! Znie nám drahý Bože, v dnešné Veľkonočné ráno úžasná a jedinečná správa, ktorá zmenila beznádej na nádej, smútok na radosť. Ty, drahý Bože zmiloval si sa nad nami. Vzkriesil si svojho Jediného Syna! A tým sa pre nás zmenilo všetko. Smrť bola porazená raz navždy. Môžeme žiť v nádeji a istote. A túto nádej potrebujeme aj dnes počuť. Vlej nám do srdca istotu a lásku. Potešuj svojim Slovom, že nikdy nie sme sami a opustení. Vidíš do srdca každého z nás, vidíš čo prežívame čo nás ťaží a teší. Prežívame výnimočné chvíle, oddelení jeden od druhého. Zmeň obavy a smútok, tak ako pri učeníkoch na radosť a nádej, keď Ťa videli po vzkriesení. Daj nech Ťa vidíme aj my, v blížnych, priateľoch, v každom dni. Daj, aby táto Veľkonočná zvesť nám dala novú nádej. Zmiluj sa nad nami, Pane!

Modlime sa za svoje rodiny, blízkych, rodičov, súrodencov, deti, manželov a manželky, priateľov a ľudí, ktorých si nosíme v srdci. Daj, aby prežívali Veľkonočnú radosť z Nového rána, ktoré prinieslo nádej a nový pohľad. Modlíme sa za tých, ktorí pomáhajú a svoj vlastný život neraz nasadzujú na záchrannu druhých. Modlíme sa za predstaviteľov cirkví, biskupov, farárov, kaplánov a všetkých laických spolupracovníkov, za našu prezidentku, vládu a tých, ktorí nesú bremeno zodpovednosti na svojich pleciach, daj im múdrosť a rozvahu. Modlíme sa za všetkých chorých, slabých,starších,  zomierajúcich, ale i za rodiny, ktoré stratili svojich blízkych. Dávaj svoje nebeské potešenie a istotu, že všetko je v Tvojich rukách. Modlíme sa za tých, za ktorých už sa nemá kto. A napokon sa modlíme i za seba. Otvor naše srdcia a premeň ich, aby boli plné lásky, odpustenia, prijatia a pomoci. Daj nám nádej na lepší zajtrajšok a vedomie, že sme Tvoji a Tebe patríme, či v živote či pri smrti. 

Ježiš žije a smrť už viac nevládne nad nami.  AMEN

Mílií bratia a setry,

        prajem Nám všetkým, aby tá dobrá zvesť o tom , že Ježiš žije, naplnila naše srdcia, vliala nádeje a útechy. Nepozerajme ustrašene okolo seba, ale pozerajme v ťažkých chvíľach na Kristov kríž, ktorý je znakom záchrany a spásy. 

                                                                          Prajem Vám požehnané Veľkonočné sviatky 2020

                                                      S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné


10.4.2020, VEĽKOPIATOČNÉ PAŠIOVÉ SLUŽBY BOŽIE

Ukrižovanie Ježiša Krista

Absurdná brutalita

Týždeň, ktorý zmenil svet

Suspírium: Rozpomeň sa na mňa, Pane, pod krížom volám oddane,

upieram naň vrúcne oči, o zľutovanie Ťa prosím.

Rozpomeň sa pri vzkriesení, nezavrhni v čas určený, kedy

všetkých súdiť budeš na poslednom Tvojom súde.

Ježiši ukrižovaný, aj za mňa si znášal rany, verím v Tvoje

zľutovanie, rozpomeň sa na mňa, Pane!    AMEN.

 

Text:   Lukáš 23, 39 – 43
9A jeden zo zločincov, ktorí tam viseli, rúhal sa Mu [a hovoril]: Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás! 40Ale druhý ho zahriakol: Ani ty sa nebojíš Boha, a si celkom tak odsúdený! 41A my spravodlivo, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme spáchali, ale Tento neurobil nič zlého. 42Potom povedal [Ježišovi: Pane], Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. 43Odpovedal mu (Ježiš): Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji! Amen.

Milí bratia a sestry!

Ježiša opustili najbližší. Na Ježiša privádzajú vojakov. Ježiša bijú po tvári pri tvrdom výsluchu. Ježiša súdia, svedectvo potvrdzujú falošný svedkovia. Ježiša bičujú, trýznia, korunujú tŕňovou korunou, vyzlečú. Ježiš si musí niesť svoj kríž sám. Pľujú na neho a posmievajú sa Mu. Po tvári mu steká krv nevinná. Napokon zomiera strašnou smrťou ukrižovaním, keď mu do rúk a nôh vbíjajú klince. A napokon mu prebodli bok kopijou, pre istotu....

Položím  Vám jednu otázku: Kto stojí za týmto všetkým?

  • terorizmus, šialenci ktorí strieľajú na školách, v kostoloch, prepady, vraždy, násilie, nenávisť... dalo by sa pokračovať. A čo naša minulosť? Máme sa čím chváliť? Aká hrdá ľudská rasa.. páni stvorenia??? Toto

Milí bratia a milé sestry! Kto je spoločným menovateľom tohto všetkého? ČLOVEK? Áno.  

Človek, nazýva sa aj korunou tvorstva. Človek, ktorý bol stvorený na obraz Boží. No, neviem ako vy, ale ja mám až zimomriavky, keď si uvedomím, že od minulosti po súčasnosť sa nezmenilo nič v nás. Aj vtedy aj dnes túžba človeka po moci, peniazoch, vláde, pácha strašné zlo. Prežívame ťažkosti dnešnej doby, pretože ako radi by sme boli v chráme Božom, ale musíme byť v izolácii vo svojich domovoch. Zmení nás toľko a všade spomínaný COVID -19??? A čo bude potom, keď prejde? Keď sa vrátime do normálu. Vrátime? Zmení nás? Či znova zabudneme s odstupom času a vrátime to starých vyjazdených koľají?

Ja neviem.

Vždy mi prídu na um ľudia okolo Ježia ich hlasné- HOSANA sa zmenilo na hlasnejšie UKRIŽUJ!

Často hovoríme, že by sme sa zachovali inak, ako súčasníci v Ježišovej dobe! Ale veď Pán Boh nás postavil do tejto doby, ako sa chováme dnes- k Bohu, k sebe navzájom???

Ježišov hrob, nechce byť pamätníkom, ale výkričníkom, kam až môže ľudská zloba zájsť.... na druhej strane – Kristus na kríži hovorí: Spamätaj sa, človeče, dokiaľ je čas!!!

Absurdná brutalita z našej strany!

Aj tak by sa dal nazvať dnešný deň, najmä jeho udalosti. Dennodenne počúvame o násilí, o vraždách , zločine. Ako to môžu ľudia robiť, kde sa berie taká nenávisť v ľuďoch? Človek zabije človeka, rodič vztiahne ruku na dieťa, dieťa zabije rodiča, počúvame o tom, že zavraždia starých ľudí pre 5 eur. Čo sa to stalo? Kde sa berie toľko zla a nenávisti? A keď sledujeme sled udalostí dnešného dňa vina je i naša! A pre koho to Ježiš vydáva svoj život?

Pre nás! Hriešnych. Pre nás ľudí.  Ale človek je tvor nepoučiteľný. Ježiš za nás v mukách trpí. A my. Páchame zlo naďalej.

Žiaľ, ale musíme skonštatovať : Áno, človek je schopný aj takéhoto zverstva. A čo sa dialo a deje počas vojen? Vraždenie, zabíjanie, znásilňovanie žien..... vyhladzovanie ľudskej rasy, genocídy, koncentračné tábory, plynové komory... žiaľ ani cirkev v minulosti sa nemá čím chváliť, keď požehnávala zbrane do vojen, alebo bola ticho a neviditeľná ! Je to veľmi nepríjemné počúvať, uvedomovať si to. Že človek je nepoučiteľný tvor, veľmi náchylný páchať zlo.

Ale nemusíme byť vrahovia, aby sme ublížili druhému človeku. Koľkokrát človek svojim štipľavým jazykom napácha mnoho zla?! Koľko krát si poubližujeme? Doráňame sa?

Za toto trpel Kristus na kríži? Za toto zomiera na kríži?

TOTO je náš postoj, ľudský...

Ale ako odpovedá JEŽIŠ, to je zaujímavejšie a podstatnejšie.

Keď na Neho žalovali, neprotirečil; keď ho bili sa nebránil, ale modlil sa: Otče, odpusť im lebo nevedia čo činia! Čím horšie násilie a brutalita z ľudskej strany, tým väčšia láska z Božej. To je pre nás veľmi ťažko pochopiteľné. Nepoznáme to, je nám to cudzie, a predsa je tu Ježiš, ktorý to dokázal.

Veľký Piatok nám hovorí:

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Takéto prikázanie nám zanechal. Nabádal nás k láske , odpúšťaniu, a nie k páchaniu zla.

A tak isto sa nás dnešný deň pýta ako to máme vysporiadané so smrťou?

 Otázku, čo potom, je úžasne dôležité mať zodpovedanú. Kristus nám ponúka odpoveď.

Veľký týždeň i Veľký piatok sú veľkými aj preto, lebo nás stavajú pred veľké – základné- rozhodnutie.  Inak povedané: Ježišov kríž sa stáva križovatkou, miestom rozhodnutia, ktoré musí podstúpiť každý.
Kríž Ježiša Krista je križovatkou, na ktorej sa ľudia delia vo svojich plánoch, prejavoch a túžbach. Áno, za svoje chybné rozhodnutia si nesieme zodpovednosť. Meno Ježiš značí: Hospodin pomáha, zachraňuje, je spásou. Áno, hoci Ježiš nesňal kajúceho lotra z kríža, nechal ho tam visieť, predsa trest, ktorý by inak musel zločinec večne znášať, berie Ježiš svojou nevinnou smrťou na seba. Odpúšťa mu. A my smieme vedieť, že odvtedy sa každému, kto Ježišovi dôveruje, otvára brána raja, brána Božieho kráľovstva. Nik nemusí zahynúť!
Nachádzame sa vo Veľkom týždni. Je veľký tým, že pripomína najdôležitejšie udalosti spásy. Svätíme Veľký piatok, ktorý je veľký Kristovou obeťou za nás. Vďaka nej nemusí nik večne zahynúť. Veľký týždeň i Veľký piatok sú veľkými i preto, že sú aj najväčšou – najdôležitejšou križovatkou. Križovatkou pod Kristovým krížom, na ktorej sme vyzvaní rozhodovať sa. Na Ježišovom kríži padlo rozhodnutie: Aj pre mňa/pre teba vydal Ježiš svoj svätý život. Chceme žiť s Kristom?

Aj my stojíme na križovatke – pod krížom: Potrebujeme sa pýtať, ako kedysi Pilát: Ježiš, čo si urobil? Čo je pravda? Odkiaľ si prišiel? Čo Tvoja smrť znamená pre môj život? Bolo by ilúziou myslieť si, že na križovatke pod krížom zasvieti každému zelená. Iste, ona svieti. Svieti aj lotrom i nám, hriešnym ľuďom, no všimneme si to len vtedy, ak sa kajáme, keď dokážeme prijať, čo nám Ježiš chce z lásky darovať.
Denne prijímajme obeť Kristovej lásky s vďakou. Veď nikto nemôže milovať väčšmi, ako keď za nás položí svoj život.
Vďaka za Tvoju obeť, Pane Ježišu Kriste!
                                                                                                      Amen

 

Modlitba: Pane Ježiši Kriste, vďaka, nesmierna vďaka za Tvoju obeť, utrpenie. Cez Tvoj kríž vedie cesta do Tvojho kráľovstva, o ktorom si povedal , že je to miesto, ktoré si nám šiel pripraviť. Často počúvame či rozprávame o utrpení a neraz ho i prežívame, ale dnes keď nemôžeme byť v chrámoch si uvedomujeme možno ešte oveľa viac, čo si Ty musel podstúpiť. Okolo nás je veľa zúfalstva, beznádeje, strachu a obáv. So smútkom prijímame správy o mnohých obetiach koronavírusu či iných ľudských tragédiách. Daj nám nádej a pokoj, ktorý nám tak veľmi chýba. Vlej do srdca istotu, že nie sme sami. Ty nás neopustíš tak, ako Teba opustili učeníci. My sme im poddobní, lebo tiež Ťa veľakrát hľadáme iba v ťažkostiach a kríži. Odpusť a zmiluj sa. Buď s nami vo chvíľach týchto i budúcich. Ochraňuj a požehanaj naše rodiny, blízkych, priateľov, kohokoľvek..modlíme sa i za tých, za ktorých sa už nemá kto. Prosíme dávaj sily a múdrosť všetkým lekárom,  sestrám, záchranárom, hasičom, policajtom, vojakom, predavačom a tým, ktorí často svoj vlastný život dávajú do služby druhým. Modlíme a prosíme za našich predstaviteľov cirkví, ale i štátu, aby to neboli peniaze, ktoré ich motivujú, ale túžba po lepšom a spravodlivejšom svete a krajine. Modlíme sa za všetkých chorých, slabých, zomierajúcich či sú už v nemocniciach, doma, kdekoľvek buď s nimi a nauč ich aj nás prijímať Tvoju Svätú vôľu. Buď s tými, ktorí sú zarmútení nad stratou svojich blízkych, vylej na nich svoje nebeské potešenie. Prosíme napokon i za seba. Dávaj istotu, že aj keď dopustíš, nikdy neopustíš. Daj nám dobrú pamäť, aby sme nikdy nezabudli čo si vykonal a dennodenne pre nás konáš.

Vďaka za Tvoj kríž, ktorý je znakom spásy. Dnes ho v slzách objímame a ani nevieme vyjadriť dostatočnú vďačnosť za všetko.

                                                                                                                                 AMEN 

 

Veľký Piatok zmenil našu budúcnosť. Nie smrť vládne nad nami. Ale Život, Nový Život v Kristovi.

                                                                   Boh nech je so všetkými nami.

                                              Mgr.Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

9.4.2020, Zelený štvrtok

 

Suspírium:

Nie nám, nie nám Hospodine,  ale Tebe jedine  patrí česť, sláva i moc. Len Ty sám, jediný odpúšťaš naše viny 
a nespomínaš ich viac, si náš Otec Láskavý.  Ty si Prvý, Posledný, Boh, ktorý sa nemení,  patrí Ti sláva i moc a česť až naveky.   Amen

Text:  Ján 13,1-15
Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! Ježiš mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať – iba ak nohy – a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci. Poznal totiž svojho zradcu, preto povedal: Nie všetci ste čistí. Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.                                                                               Amen.

 

Milý bratia a sestry,

       dnešným dňom- Zeleným štvrtkom sa po pôstnom období spoločne približujeme k Veľkej Noci. Zelený štvrtok má zvláštnu atmosféru, Ježiš vzal svojich učeníkov a večeral s nimi. On a učeníci jedno spoločenstvo. Zelený štvrtok nám poukazuje na význam spoločenstva, na jednotu- že aj keď sú medzi nami rozdiely, spája nás jeden Boh. Pri stole Pánovom neplatia žiadne rozdiely – všetci sme  na jednej „ štartovacej čiare „ do Božieho kráľovstva. Rovnakí hriešnici. Neexituje prednosť. Výnimka. Nič z toho čo poznáme v tomto živote, na tomto svete.  A hoci dnes nie sme v kostole, ale každý vo svojom domove- Pán Ježiš Kristus nás aj dnes volá k sebe. Tak ako kedysi svojich učeníkov. 

To, čo čítame  v biblickom texte je ozaj zvláštne pre nás nepochopiteľné, ale pre Božieho Syna normálne. Absolútna pokora, absolútna láska, absolútna služba.
Nielen že, spolu večerajú, majú spoločenstvo so svojím Pánom, ale Pán Ježiš koná niečo nepochopiteľné. Ježiš sa ujal umývania nôh.  Znovu Boží Syn preukazuje službu – takú, ktorej sa väčšina vzpiera, je im nepríjemná. Nechutná.
Tohto je, bratia a sestry, schopná iba láska. Sú ľudia, ktorí sa považujú za dôležitých, že bežnými prácami, či službami niekedy aj pre svojich najbližších, nemienia strácať čas.
No Ježiš myslí a koná inak. Je si vedomý svojej hodnoty. Učeníkom potvrdzuje: „nazývate ma Majstrom a Pánom a dobre hovoríte, lebo tým som.“ Ale to Mu nebráni, aby si opásal zásteru a ponúkol svojim najbližším, že im umyje nohy. Nevidí v tom žiadny rozpor, stratu dôstojnosti. Službu pre svojich ľudí považuje za spontánny prejav priazne, za príklad lásky.
To, že je blízko Bohu neznamená, že sa od človeka, od ľudí vzdiali.
Presne naopak – blízkosť Bohu Ho vedie do blízkosti človeka. A nielen, že koná ale učí aj nás- a  dáva nové prikázanie, tvorí nové zásady: Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Kto je naozaj blízky Bohu, vie byť blízkym aj ľuďom.

Dnes v tomto výnimočnom čase, sme svedkami mnohých výnimočných činov. Spontánnosti  a pomoci pre druhých. A tak to má byť, máme nasledovať príklad Kristov a slúžiť si navzájom. Nielen krásnymi, vzletnými slovami, ale konkrétnou činnosťou.

 Ježiš je  výnimočným.

Hoci vie, že je a bude svojimi najbližšími ohrozený, neznenávidí ich. Nezatrpkne.
Čím viac Ho ľudia zraňujú, tým viac sa im venuje. Aj v takejto kritickej chvíli si ich púšťa do bezprostrednej blízkosti. Vie, že ich strach, zbabelosť a sklamanie môže zmeniť IBA láska.
Aj touto praktickou službou Ježiš dokazuje, že Jeho láska sa nezastaví pred ničím: ani ponížením, urážaním, ani pred ohrozením na živote, pred krížom.
Petrovi to však stále nedá. Keď sa k nemu Ježiš priblíži, je zmätený. Vzpiera sa: „Pane, Ty mi umývaš nohy? Ty mne?“
Ale On reaguje: „Peter, čo ja robím, to neraz nechápeš, ale neskôr pochopíš.“ Sľubuje, že neskôr, s odstupom, po všetkých udalostiach bude jasné aj to, čo sa teraz javí ako čudné, nepochopiteľné. A pokračuje: „Keď ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Keď túto moju službu neprijmeš, nemôžeš mi patriť.“
Peter teda úplne zmení názor a žiada Ježiša, aby mu umyl nielen nohy, ale aj ruky a hlavu.
Ježiš trpezlivo vysvetľuje ďalej, hovorí: „Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať, ak len nie nohy a celý je čistý.“ Obmytie Kristom je znakom očistenia, znakom spolupatričnosti.
Peter, ja aj Ty, brat, sestra, môžeme byť čistí len vtedy, ak nás obmyje Kristus. Sami sa môžeme kúpať dlho a často, ale je v nás špina, ktorú sami nezmyjeme. Potrebujeme, aby sme boli očistení. Potrebujeme obmytie, ktoré by nás robilo schopnými žiť v blízkosti Boha aj človeka. Toto očistenie sa deje Slovom a sviatosťami.
Petra teda Ježiš povzbudzuje: nedopusť, aby mi Tvoja hrdosť znemožnila urobiť niečo pre teba. Bohu sme natoľko vzácni, že sa celý životný príbeh Jeho syna stáva jednoznačným zápasom o každého. O Petra, ale aj o Judáša. O všetkých.
Ježiš aj umývaním nôh potvrdzuje, že skutočná Láska nemá nič s túžbou po moci a sláve. Uskutočňuje sa v službe. Ježiš oceňuje to, čím väčšina zvyčajne pohŕda.

Oceňuje toho, koho služba je neviditeľná, neoslavovaná.  V tejto obyčajnej práci – službe – sa môže cvičiť každý z nás. V trpezlivosti, zodpovednosti a prajnosti, v našich každodenných povinnostiach. Na to, aby sme druhému sprostredkovali veľkú podporu, netreba veľa. Stačí obyčajná ľudská slušnosť, spolupatričnosť či pár slov, alebo len pocit, že na toho druhého myslíme v modlitbách.                                                                                                                                                                                                 Amen.

Prajem Vám požehnaný Zelený štvrtok.

Vieru, nádej a lásku.

 

                                           Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

 

 

5.4.2020, 6.pôstna nedeľa - Kvetná / Pašie /

 

Palmarum

Ježišov príchod dáva zmysel nášmu životu

 

Suspírium: Pane Ježiši, Ty si chlieb z neba pravý, Tvoja láska nás uzdraví, uspôsob nás za hodných stola tvojho nebeského ,nech vždy, keď pri ňom prijímame Tvoju obeť na mysli máme a potom večne na výsosti daj nám žiť s Tebou v radosti.

 

Text: Ján 12, 12 – 16

Na druhý deň veľký zástup, ktorý prišiel na slávnosti, počujúc, že Ježiš prichádza do Jeruzalema, nabral palmové ratolesti a vyšiel Mu naproti volajúc: Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ izraelský! Keď Ježiš našiel osliatko, posadil sa naň, ako je napísané: Neboj sa, dcéra sionská, ajhľa, tvoj kráľ prichádza, sediac na osliatku oslice. Jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu, ale keď Ježiš bol oslávený, vtedy sa rozpomenuli, že to bolo napísané o Ňom a že Mu tak urobili. Amen

Milí bratia a sestry!

        Pôstna doba nám pomaly vrcholí a chýli sa ku koncu. Od pondelka začíname tzv. tichý týždeň, ktorý nám pripomína dôležité udalosti zo života nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Blížia sa sviatky Veľkej Noci, aj keď tento rok budú skutočne zvláštne. S trpkejšou príchuťou. Nech nás ešte postretne čokoľvek, nič nám nebráni v tom, aby sme každý osobne prežili sviatky Veľkej Noci vo svojom srdci, na modlitbách i s Božím Slovom.  Je pravdou, že  pre nás je prirodzené sa stretávať a to v dnešných časoch nie je možné, nepochybne nám chýba aj  kostol – služby Božie.

 Priatelia!  Boh nám však zasľúbil, že je s nami v každom čase a na každom mieste i to , že nikto nezostane bez potešenia. A na to v dnešných časoch, nesmieme zabúdať.  Dnešná pôstna nedeľa nám pripomína slávnostný vstup Pána Ježiša do Jeruzalema. Do mesta svojej smrti.  Keď v Jeruzaleme očakávali Veľkú Noc, zvyčajne bolo vždy všade plno  pútnikov. V dobe Pána Ježiša ich tam mohlo byť okolo 2 miliónov. Bol to snáď jediný moment Ježišovej služby na svete, keď sa neskrýval- nestránil slávy a verejne vystupuje. Vieme, že Pán Ježiš sa vyhýbal publicite a zavše doložil pri uzdraveniach: „ hľaďte, aby sa nik nedozvedel o tom.“

Viete čo je zaujímavé, milý bratia a sestry? Minulý rok som sa pýtala, ako sa pripravujeme na Veľkú noc, čo je pre nás dôležité?

Upratovanie, pečenie, nákupy... aké smiešne veci, však?  Myslím si a aj som osobne presvedčená, že dnes to, čo bolo bežným sa stalo výnimočným, by sme asi odpovedali inak. A tak si odpovedzme. Čo je pre nás dnes podstatné? Ešte stále upratovanie, pečenie, varenie a nákupy?

Alebo:

Byť s blížnymi? Priateľmi? Len stisnúť ruku? Objať sa ? Vidieť sa? Len sa stretnúť? Bez obáv, strachu. Asi nás to všetko posadilo na zadok a vrátilo k základným veciam, aby sme si mnohé vážili, keď sme už všetko brali tak samozrejme?!

Síce v zvláštnej situácii COVID 19, ale predsa nám Pán Boh dáva šancu aj v tomto roku prežiť sviatky Veľkej Noci v Jeho prítomnosti. Je nám jedno či máme upratané či nie, či sú okná umyté, ale čo všetko by sme dali keby sa to vrátilo do života ktorý poznáme? Do normálu.  

Ľudia v dnešnom príbehu Ježiša vítajú, strhávajú zo seba šaty a podkladajú Ježišovi k nohám. Tešia sa, mávajú, smejú sa a skandujú : sláva- hosana, Synovi Dávidovmu, Požehnaný , ktorý prichádza v mene Pánovom. Možno ani netušia čo volajú. Jedno vedia iste všetci, že od Ježiša čakajú mnoho, veľa nádejí do neho vkladajú. Ježiš nám pomôže, urobí poriadky s Rimanmi. Vytvorili si v svojich mysliach, nejaký ideál- vzor podľa ktorého chceli aby Ježiš konal. Očakávali, že im splní ich ľudské priania.

Akí sme boli. Do 12.marca 2020.

   Ježiša už pomaly nemal kto vítať, ešte hŕstka verných kresťanov, ktorí boli ochotní z času na čas venovať kúsok svojho času a prísť na služby Božie. Radosť a nadšenie ľudí po roku 89´ zázrakom zmizla. Dovtedy sa všetci sťažovali na brutalitu režimu, ktorý bráni vo vyznaní viery.  Museli sme  rozmýšľať na všetky strany ako prežiť, aké nové aktivity vymýšľať, farár musel mať zručnosti učiteľa, animátora, motivátora, psychológa, záhradníka, drevorubača.  Mladí ľudia netušili na čo by im bola dobrá viera v ich živote, lebo im to nikto nepovedal a nevysvetlil a navyše nevideli ani vo svojej vlastnej rodine vzor. Veď v kostole je nuda, staré piesne, nejaké kázne, žiadna sranda ani zábava...... nič atraktívneho pre dnešného moderného sekularizovaného človeka.  Žiadna radosť z Ježišovho príchodu, žiadne skandovanie, len úponáhľané dni plné stresu a vyčerpanosti.

Nezabúdajme ako to skončilo s tými, ktorí kričali Hosana...... tí istí kričali na Veľký piatok- Ukrižuj.

Je človek tvor polepšiteľný?

Mali sme či máme, milí bratia a sestry dosť času uvedomiť si skutočný zmysel Veľkej noci?

       Ježiš dnešnou nedeľou prichádza do Jeruzalema. Čo my očakávame od Ježiša? Čo od neho očakávam ja osobne?

Mnohí hovoria o sklamaní, o nevypočutí Bohom..... mnohí zastávajú názor, že Boha niet- že je len výmyslom mocných aby udržali poriadok vo svete....Ak poznáme svojho Pána, ak vieme o Ňom aký je a čo prináša, potom asi nemôžeme hovoriť o sklamaní. Ježiš neprináša čarovný prútik Harryho Pottera, ktorým by mávol a zmenil náš život, alebo vyriešil každý náš problém. Ježiš nie je kúzelník ako o Ňom mnohí rozprávali. Ježiš je Boží Syn, ktorý nás prišiel zachrániť. Ježiš je ten, ktorý nás zmieruje s Bohom a ukazuje nám cestu. Ježiš je ten, ktorý prináša pokoj, lásku. Ježiš je ten, ktorý nás učí ako byť deťmi Božími. I dnes opäť vchádza do Jeruzalema, aby trpel a zomrel za nás.

Stojíme na kraji cesty a mávame ratolesťou v ruke? Alebo nám Ježiš už nemá čo povedať?  Má dnes ešte cenu hlásiť sa k cirkvi, keď z nej mnohí odchádzajú? Veľká  Noc nám hovorí o Božom kroku smerom k človeku.  Boh spravil krok k človeku, a kde sme vykročili my? Niekedy mám pocit, že sme vykročili úplne iným smerom.

Je úžasné keď si ľudia navzájom rozumejú. Keď spolu dobre vychádzajú. Je radosť mať takú rodinu, kde vládne pohoda, prajnosť, láska. To isté platí o pracovisku, kolegoch,  priateľoch, susedoch... Človek, ktorý pracuje a má dobrý kolektív , dobré pracovné prostredie s radosťou chodí do práce a s radosťou vykonáva svoje povinnosti. Je to pre jeho život požehnaním. Ale oveľa horšie je keď si ľudia navzájom nerozumejú a niežeby rozprávali inou rečou, ale bariéra je niekde inde. Keď nechcú, alebo nevedia prečo by mali porozumieť. Keď do popredia vystupujú egoistické túžby a priania človeka, vtedy prichádza k mnohým nedorozumeniam vo vzťahoch ľudí.

Takýto pocit mám pri prečítaní Evanjeliových slov: „ ... jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu...“ Myslím, že nielen učeníci o ktorých hovorí text nerozumeli. Máme pred sebou veľkolepú udalosť Ježišov vstup do Jeruzalema. Ľudia sú nadšení. Lámu ratolesti a mávu na pozdrav. Chcú vidieť toho o kom počuli. Senzácia. Ale chápu udalosti, zmysel Ježišovho príchodu do Jeruzalema? Je to veľmi otázne. Veď ani tí, ktorí boli Ježišovi najbližšie, mu mnohokrát neporozumeli. Nechápali zmysel Jeho slov. Chceli byť len s ním, v ich živote prevládala sebecká túžba. To čo im vyhovovalo. A takto to vnímajú aj davy. S príchodom Ježiša si mnohé veci sľubovali. A preto sa priam natíska otázka: Čo mení Ježišov príchod v mojom živote? Zmenil som sa tým, že Ježiš vstúpil do môjho života? Ako? Je to viditeľné? Pociťuje to moje okolie v ktorom žijem? Som lepším človekom? Snažím sa šíriť Božie princípy lásky v mojej rodine, zbore, susedstve? Nechcem byť pesimista, ale zo svojich vlastných skúseností to vnímam tak, že sa mnohokrát nemení nič. Akoby sme sa zo zásady vôbec nemenili a nechceli meniť. A to je tragické a katastrofálne. Plačeme a nariekame nad svojimi životmi, spoločnosťou, ľuďmi. Chceme meniť svet, ľudí okolo nás. Sme však ochotní zmeniť sami seba? Ježiš nám vysiela veľmi jasné svedectvo: „ Kto chce ísť za mnou, musí zaprieť seba samého, vziať svoj kríž a nasledovať ma.!“  A to je nesmierne náročná úloha, nielen v tomto pôstnom vrcholiacom období, ale aj v celom našom živote. Ježišov príchod dáva zmysel nášmu životu. Učme sa rozumieť Ježišovi, Božím Slovám. Lebo vedieť porozumieť druhému je ten najvzácnejší dar.

Zmení nás COVID 19? Aj oni najskôr mávali ratolesťami a volali – Hosana a tí istí na Veľký Piatok- Ukrižuj!

 

                                                             AMEN

                             Prajem Vám požehnanú 6. pôstnu- Kvetnú nedeľu a vstup do nového -Tichého týždňa 

                  Mgr. Emília Volgyiová

                  zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

29.3.2020, 5.pôstna nedeľa - Smrtná / Pašie /

Ježiš nám ukazuje pravú službu

Vzdať sa prvenstva

Sme pripravení stať sa služobníkmi? Nie Pánmi! Služobníkmi !

 

Modlitba: Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky tvojho zákona. AMEN. (Žalm 119,18)

Text:  Marek 10, 32 – 45

Boli na ceste do Jeruzalema, a Ježiš išiel pred nimi; oni žasli a tí, čo Ho nasledovali, báli sa. Nato opäť vzal k sebe dvanástich a začal im hovoriť, čo sa má s Ním diať: Ajhľa, vystupujeme do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia Ho na smrť a vydajú pohanom. Potom sa Mu budú posmievať, opľujú ho, zbičujú a zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. – Vtedy prišli k Nemu Jakub a Ján, synovia Zebedeovi, a povedali Mu: Majstre, chceme, aby si nám urobil, o čo Ťa prosíme. A On im povedal: Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali Mu: Daj nám, aby sme Ti sedeli jeden na pravici, druhý na ľavici v Tvojej sláve. Ale Ježiš im riekol: Neviete, čo prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený? A oni Mu povedali: Môžeme. Nato riekol im Ježiš: Kalich, ktorý ja pijem, budete piť, a krstom, ktorým som ja krstený, budete pokrstení; ale dať vám, aby ste mi sedeli na pravici alebo ľavici, nie je mojou vecou, to (sa dostane) tým, ktorým je pripravené. – Keď to počuli desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ale Ježiš ich povolal k sebe a povedal im: Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých. Amen

Milí bratia, sestry, priatelia!

Jedného dňa v novinách vyšiel inzerát s týmto znením:

Otvárame brány našej novej prevádzky, hľadáme ľudí na dve pracovné pozície- jedny budú pánmi a tá druhá pozícia je pozícia  služobníka.

Ráno keď otvárali bránu, stáli pred ňou dlhé zástupy. Najdlhší rad, a vlastne kde všetci stáli – bola pozícia- „ Šéf, Pán“.  Všetci sa škerili na jedného človeka, smiali sa a ohovárali , pretože stál ako jediný, pred dverami na pozíciu: „ Sluha“. Jeden pán sa odhodlal, poťahal ho za rukáv a povedal: ty si sa pomýlil, alebo nevieš čítať, alebo si sa zbláznil- veď tam je napísané sluha!!! Ty chceš hádam slúžiť?! Dnes nechce byť nikto sluha!

A Ježiš sa obrátil a povedal:

Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“

Problém dnešného sveta!

Ovládať, vládnuť, mať pomoc, panovať.... avšak  udalosti dnešných dní nás nútia pýtať sa:

Kam nás dostalo naše panovanie?

Na úplný začiatok? K elementárnym hodnotám?

Je pravda, že Pán Boh dal človeku právomoc: podmaňte si zem a panujte nad každým živočíchom....

Zastavila sa však táto ľudská túžba vládnuť a ovládať?

Celé naše ľudské dejiny hovoria len o túžbe vládnuť a ovládať! Ktorý vládca chcel slúžiť svojmu ľudu?

Ktorý politik slúži svojmu voličovi? .... v tomto vymenúvaní by sme mohli ísť ďalej a ďalej......

Za aké dvere by sme sa postavili my?  Pán- či sluha??? Ak sme k sebe úprimný, tak neviem či vôbec by sa niekto postavil za dvere s nápisom- sluha. Prečo? Lebo každý chce vládnuť, rozkazovať, byť pánom. Je to v nás nejako zakorenené. Nie je to tak v tomto systéme, svete, pomôžem ti dostať sa vyššie, ale ty na to nikdy nezabudni.... budeš mi to musieť vrátiť... takouto optikou, na ktorú nás naučil svet a pokladal ju za normálnu,  nazerajú i  učeníci. Veď my Ježiša poznáme, je nám blízky, tak hádam sa o nás postará a dá nám popredné miesta....!!! Takto to poznáme, takto konáme, bez známosti, dnes nevybavíme nič! Choré sa stalo zdravým. Iný názor vedie automaticky k nepriateľstvu a nenávisti. Toto je kresťanské? Toto je Kristove?

Nie. Nie je. Je to ľudské. Je to hriešne. Nechali sme sa nachytať Božím nepriateľom.  Nechali sme so seba „ páchnuť“ iba človečinu. Šliapeme po druhých. Po hodnotách. A tvárime sa, že takto je to správne. Skrývame sa za pózy, masky a krásne, ale prázdne slová.

Dva protikladné svety stoja tu pred nami: model starého, pre nás  známeho sveta a model nového sveta, ktorý prináša Ježiš. JEŽIŠ prináša novú OPTIKU!!! Úplne nový pohľad.

 Model starého sveta reprezentujú Ježišovi učeníci – aj tí dvaja, ktorí patrili medzi Ježišových najbližších, aj tí desiati.
Najprv si všimneme, že Ježišovi učeníci si kráľovstvo Božie a poslanie Mesiáša predstavovali celkom pozemským, svetským spôsobom. Keď Peter povedal vyznanie, že Ježiš je Mesiáš, Syn Boha živého, mal na mysli Mesiáša, ktorý prinesie Izraelu slobodu a víťazstvo nad okupačnou rímskou mocou. Peter sa zhrozil, keď po tomto vyznaní povedal Pán Ježiš, že bude musieť mnoho trpieť a byť zavrhnutý, potupený, usmrtený. Usiloval sa Ježiša od toho odhovoriť. Lebo utrpenie a usmrtenie Pána Ježiša vôbec nepasovalo do Petrových predstáv o pôsobení Mesiáša a o budúcom kráľovstve Božom.
Veľmi pozemské očakávanie sa skrýva aj za žiadosťou dvoch blízkych Ježišových učeníkov, Jakuba a Jána, o ktorej sa hovorí v našom texte. Chceli aby im Ježiš rezervoval najprednejšie miesta v Božom kráľovstve – aby jeden z nich mohol mať miesto vpravo od Ježišovho trónu, druhý vľavo.
Po troch predpovediach utrpenia si učeníci mali konečne uvedomiť, ako vážne to Ježiš myslí, a že ho naozaj čakajú veľmi ťažké dni. Ale tu vidíme, že namiesto uvažovania o Ježišovom predpovedanom utrpení nasleduje v texte vysoko sebecká prosba dvoch učeníkov o najprednejšie miesta v budúcom kráľovstve. Máme dojem, že títo učeníci – a zrejme aj ostatní – počuli a vnímali z Ježišových slov len to, čo chceli počuť. Radi počuli a prijímali jeho slová o budúcej sláve, ale akosi nebrali na vedomie slová o predchádzajúcom ťažkom utrpení, aj Ježišovom, aj ich utrpení. Alebo si možno mysleli, že utrpenie, o ktorom Ježiš hovorí, bude krátkou epizódou, ktorá sa dá ľahko zniesť. V každom prípade brali jeho predpovede utrpenia na veľmi ľahkú váhu. To, že po Ježišových slovách o tom, aké ťažké chvíle ho čakajú, nasleduje bezprostredne, ihneď vyslovene sebecká modlitba učeníkov – to pôsobí šokujúco.
Keď sa o tejto ich žiadosti dozvedeli ostatní desiati učeníci, boli nahnevaní. Nahnevaní nie azda preto, žeby sa ich bola bolestne dotkla necitlivosť tých dvoch, že po Ježišových slovách o jeho nastávajúcom utrpení nemyslia na Ježiša, ale iba na seba. Nahnevaní boli preto, že tí dvaja ich so svojou žiadosťou predbehli. Bol to hnev zo závisti, zo žiarlivosti. Po popredných miestach túžili určite aj oni, desiati, a teraz boli nahnevaní, že po žiadosti tých dvoch budú prvé miesta pravdepodobne už obsadené. Motívy tých desiatich sú teda tie isté ako motívy tých dvoch. Všetci dvanásti učeníci reprezentujú myslenie, ktoré je bežne rozšírené vo svete, dnes rovnako ako vtedy.
Čo to znamenalo byť prvý, chcieť byť prvý? Zrejme to isté, čo dnes: Mať slávu, môcť dirigovať, ovládať, dať si slúžiť, mať výhody.
Ježišovo poznanie o tejto veci je úplne iné, totálne. Určite ho veľmi trápilo, že učeníci aj po pomerne dlhom pobyte v jeho skvelej škole zostávajú v tejto veci priveľmi poznačení myslením starého, nezmeneného sveta.

Je Ježiš aj dnes zarmútený?

     Vidí, že je toľko veriacich , ktorí aj po dlhom pobyte v škole cirkvi zostávajú presne tam, kde predtým. Zostávajú takí akí boli. Je zarmútení nad sebectvom mnohých modlitieb.   ALE .....Nechce, aby to tak zostalo. Ježišovi veľmi záležalo na tom, aby učeníci zmenili svoje myslenie, veľmi mu záleží, aby sme aj my zmenili svoje myslenie.

 

Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“

    Toto je úplné prevrátenie bežného hodnotenia. Skutočnú veľkosť nikdy nedosiahne človek tak, že sa bude usilovať dostať sa do postavenia, kde bude môcť diktovať, kde si dá slúžiť, ale tak, že svoje postavenie – či jednoduché, či vyššie, či veľmi vysoké – využije vždy na to, aby pomáhal druhým. To je pochopenie Kristovho  Evanjelia. Modelom nového myslenia, hodnotenia, správania je  Pán Ježiš Kristus. Vyvrcholením jeho pomoci, služby pre všetkých, bolo obetovanie života na kríži na záchranu hriešneho sveta.

Takto slúžiaci Ježiš je skutočne veľký. Je omnoho väčší ako všetci, ktorí hľadajú veľkosť v postavení, ktoré im dovoľuje sebecky ovládať druhých. Nás, ľudí, vonkajšia moc síce oslňuje, ale Pán Ježiš nám daruje pravdivý pohľad, ktorý nás oslobodzuje od agresivity vonkajšieho dojmu a umožňuje nám všetko vidieť a hodnotiť pravdivo. To je jeho veľký dar. Amen.

 

Prajem Vám požehnanú 5. pôstnu - Smrtnú nedeľu.

                                             Mgr. Emília Volgyiová

                                                  zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

22.3.2020, 4.pôstna nedeľa - Chlieb života

Modlitba:

Hospodine, čuj modlitbu, počúvaj môj hlas. Vypočuj ma pre svoju vernosť, pre svoju spravodlivosť. K Tebe vystieram svoje ruky. Daj mi hneď z rána počuť svoju milosť. Daj mi poznat cestu, po ktorej mám kráčať, lebo ja dúfam v Teba, k Tebe pozdvihujem svoju dušu. Amen

 

Text: Evanjelium podľa Jána 6, 47-48

 

„ Veru, veru hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. Ja som chlieb života.“ AMEN

 

Milí bratia a sestry!

            Modlitba Pánova- modlitba, ktorú nás naučil a zanechal samotný Kristus hovorí o prosbe- chlieb náš každodenný daj nám dnes... Boh vie čo tvorí podstatu nášho života- preto vyzdvihuje aj túto prosbu .  Každý z nás asi myslí na základnú potravinu nášho života, ktorou iste chlieb bez pochyby je. ALE- človek je sýty nielen chlebom , ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Preto je dôležité poukázať na skutočný chlieb s veľkými začiatočnými písmenami.- Chlieb v NZ= Ježiš Kristus!!!

Avšak žijeme v dobe, ktorá je príznačná tým, že máme veľa vecí ale aj  chlebu, avšak  málo lásky, vzájomného porozumenia a skutočný chlieb s veľkými písmenami, po ňom hlad pociťujeme málo kedy.

Myslím, že práve v týchto dňoch – týždňoch si začíname uvedomovať skutočné hodnoty. Hodnoty, ktoré sú podstatné. Spomeňte si ako nám záležalo na tom či onom, a dnes? Sú pre nás podstatné úplne iné veci. Ako rýchlo sa dokáže zmeniť náš pohľad. Na Slovensku nežijeme v skutočnom hlade o akom môžeme počuť, či vidieť v mnohých Afrických krajinách. Aj keď sa sťažujeme na zlú sociálnu situáciu, ešte vždy to nie je až také zlé.  Dokonca už ani nemáme predstavu, ako taký skutočný hlad a bieda vyzerá. Možno si na niečo spomínajú tí zo staršej generácie, keď boli mladí, napríklad na roky vojny, keď naozaj nebolo chleba, ani iných potravín a žilo sa  naozaj veľmi skromne a ťažko. Pre nás mladších je to nepredstaviteľné. A slovo hlad pre nás veľa neznamená, ak práve nedržíme dietu alebo hladovku. Veď stačí prísť domov, otvoriť chladničku a zobrať si to na čo mám práve chuť. Alebo zobrať si peniaze a kúpiť si niečo v potravinách, ktoré sú otvorené po celý deň. Ale hlad nám veľa nehovorí. A to preto, lebo sme ho nezažili.

Lenže dnešná doba ako ju nazývame - postomoderná je hladná, ľudia sú hladní po hodnotách, skutočných hodnotách- obyčajná ľudská slušnosť, láska zo vzťahov, úcta jeden k druhému sa vytratila..... lebo máme veľa chlebu........

                        Chlieb je zárukou života.  Nič iné na prežitie človek nepotrebuje zo stravy, stačí len chlieb a voda. Na toto by sme mali myslieť dnes, keď počúvame slová Pána Ježiša: „ Ja som chlieb života.“  Ako je jedlo nutnosťou na prežitie, tak je Pán Ježiš nutnosťou k životu večnému.

            Chlieb- je nutnosťou pre život- Ježiš, živý chlieb je nutnosťou pre večný život. Ale sú extrémisti, ktorí si myslia že vyžijú bez tejto základnej suroviny. Možno pre tento svet- ale čo potom....

Hladom telesným síce netrpíme, ale milí  B&S, nemáte pocit že dnešný svet prežíva hlad po hodnotách!

  • Hlad po dobrých vzťahoch v rodinách, zamestnaní. Prečo už len spomíname na dobré vzťahy, ktoré tu boli v minulosti za bývalej éry? Keď sa rodiny pravidelne stretávali, stretávali sa susedia, známi, priatelia nie za účelom ublíženia, ale práve naopak. Čo sa stalo? Zmenila sa doba, alebo sme sa zmenili my! Pociťujeme hlad po dobre, ľudskej slušnosti, pokoji. Samo sa nič nezmení! Ježiš hovorí: JA SOM CHLIEB ŽIVOTA!

 

            Z tohto pohľadu je na svete veľa odvážlivcov. Bez jedla sa dá vydržať niekoľko dní, dokonca aj niekoľko týždňov, ale nie mesiace a roky. No napriek tomu je veľa takých, ktorí si myslia, že aj bez Krista sa bude dať nejako vyžiť.

            Podľa toho sa dajú ľudia rozdeliť na tých, ktorí nič po smrti nečakajú.

 Dúfajú, že je to zánik človeka, zánik jeho bytia, jednoducho absolútny koniec. Načo by takým bol akýsi živý chlieb, keď neveria, že nejaký život po smrti existuje. Možno im práve takéto slová pripomínajú nejakú rozprávku z detstva.

Druhú skupinu tvoria veční optimisti. Živý chlieb, Krista, nepotrebujú, lebo si myslia, že keď niečo po smrti bude, nejako sa to predsa len vyrieši. Tu na zemi sme sa to naučili. Veď viete, všetko sa dá nejako zariadiť, keď človek chce. Je to dosť hluchý a slepý optimizmus, ale v dnešnej dobe je to úplne bežné. Boh asi je a keď náhodou sa pred Neho postavím, tak potom budem niečo vymýšľať. Myslia si, že to určite vyjde bez ohľadu na to ako žili a čo robili.

            No a tretia skupina, to sú ľudia, ktorí pochopili, že ak človek chce večne žiť, musí pre to niečo aj urobiť. Nie v zmysle nejakých  zásluh, veď sme spasení z milosti. Ale ako naše telo potrbuje pokrm- aj naša duša potrebuje pravý pokrm- Ježiša Krista.

     Možno to bude znieť ako rozprávka o elixíre na večný život, z ktorého keď  sa napijete, budete večne žiť, ale tu ide o niečo oveľa závažnejšie. Tak si to nejako predstavovali židia, ktorí sa po slovách Pána Ježiša: „ Ja som ten živý chlieb, ktorý zostupuje z neba“ začali medzi sebou hádať:“ ...ako nám tento môže dať jesť svoje vlastné telo?“ Pre nich to v tej chvíli bolo nepredstaviteľné. My dnes už vieme, ako je to možné. Deje sa to pri Večeri Pánovej. Ale tu nejde o nič nenormálne. Veď súčasťou Večere Pánovej je spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom a je to jeden z bodov, ktorý pri Večeri Pánovej zdôrazňujeme. Ale ak sme povedali, že z jedla žijeme, znamená to že žijeme z Krista.

Jesť z Neho znamená žiť z Neho.

Je to doslovne tak. Žijeme z Božej milosti. My všetci sme hriešny ľudia. Denodenne hrešíme a hriech nemôže obstáť pred Bohom. Ale len vďaka Kristovi nám Boh odpúšťa. Žijemem z Neho , lebo všetko čo máme je len vďaka.

A to si neraz neuvedomujeme, kým o všetko neprídeme.

Aj náš vlastný život je Božím darom!!!

                 Po poslednom sčítaní obyvateľov nás kresťanov znovu ubudlo. To je nie  veľmi potešujúca správa.  Pretože všetko nasvedčuje tomu, že mnoho ľudí sa začína hlásiť k veľmi modernému kresťanstvu. Táto cirkev má už veľmi veľa členov, ktorí tvrdia: áno, Boh existuje, my v to veríme, ale nech nám dá pokoj, nech sa do nás ani do nášho života nestará. My vieme čo robiť a od Teba, Bože, nechceme nič počuť. Nezasahuj do nášho života, nestaraj sa do nás. Ak chceš tak sa môžeš pozerať, ale prosím Ťa, nič nehovor. Toto je dnes v móde, ale  s tým čo hovoril Pán Ježiš, to nemá nič spoločné. Skutočný kresťan žije skrze Krista. .....nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus... to má byť naše vyznanie, to je vyjadrenie najužšieho spojenia človeka a Krista. A to nemá byť iba raz za čas, keď si my urodzení spomenieme, že je tu aj Pán Boh!!!Vždy musíme žiť s Kristom, veď žijeme len skrze Neho!!! Nemôžeme ho predsa  po službách Božích zamknúť  v chráme Božom, On je náš život.

Žijeme v dobe mnohých falošných prorokov. Na to nás upozorňoval Ježiš. A tak to robí aj v našom texte. Dávajme pozor na to, čím napĺňame našu dušu. Nysýtiť dušu  môžeme hocičím, len ako dlho nám to vydrží? A aký bude výsledok?

Pravý pokrm prináša večný život.

 

Buďme v týchto veciach ostražitý. Zvlášť v dnešných časoch, keď  sa duchovný pokrm veľmi často ponúka vždy pod značkou pravý. Len Pán Ježiš je živým chlebom- a ak niekto z toho chleba je bude mať večný život. AMEN

Prajem Vám požehnanú 4. pôstnu nedeľu.

                                             Mgr. Emília Volgyiová

                                                  zborová farárka CZ ECAV Chyžné



TOPlist