Založit novou webovou stránku nebo e-shopChci nový web

Kázne 2020

Kázne 2020

 

 

13.12.2020                                                      2. Adventná nedeľa

                                                 

 

Kráľovstvo Božie prichádza

Daj nám silu drahý Bože, aby sme i v tomto adventnom čase hľadali najprv Tvoje kráľovstvo aby si mohol vojsť do nášho srdca, do nášho života ako Kráľ slávy. Amen.  

 

Kázňový text: Žalm 24,6-10

Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov. Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa, večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy! Ktože je ten Kráľ slávy? Hospodin silný a mocný, Hospodin mocný v boji. Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa, večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy! Ktože je ten Kráľ slávy? Hospodin mocností, On je Kráľ slávy. AMEN

 

Milí bratia a sestry!

 

            Keď sme hladní vieme čo máme robiť, ale keď je hladná duša? Po čom siahnuť? Pán Boh nás nenecháva napospas...ale  aj tu nám Pán Boh ponúka svoje riešenie.

Dnes sme spoločne vstúpili do nového dňa, slávime 2. adventnú nedeľu. Advent nie je len o príchode JK, ale potrebné si je uvedomiť čo Kristus prináša. Božie kráľovstvo. Táto nedeľa nám hovorí o tom, že kráľovstvo Božie prichádza. Nie je to pozemské kráľovstvo, a aj keď používame túto terminológiu nie sme v ríši  fantázie, ale sme v realite. Boh tým, že poslal svojho Syna nám poodhalil niečo z večnosti.  A to je úžasné, lebo nežijeme v nevedomosti..... aj keď teraz len z čiastky poznávame...... ale potom uvidíme tvárou v tvár.

Božie slovo hovorí: „Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov.“

Po čom túžime najviac v živote? Bez čoho si nevieme  život predstaviť? Je to viera v Boha? .......Dnes je množstvo  vecí, ktoré nás  zamestnávajú a okrádajú o pokoj a čas, ktorý by sme mohli venovať hľadaniu Boha. Akoby sa advent so svojím tichom a pokojom úplne vytratil z našich rodín a človek len ťažko odoláva tlaku spoločnosti, ktorá nasadla do rýchlovlaku bez ručnej brzdy.

            No či sa zaujímame o Boha, či po Ňom pátrame, či sme pokolenie tých, ktorí sa na Neho dopytujú a hľadajú Ho, alebo či si otvárame pred Ním svoje srdce, od toho nezáleží Jeho príchod. On prichádza v tichosti celkom nenápadne, že v ruchu a zhone každodenného dňa tohto sveta, v ktorom sa človeku ponúkajú rôzne hodnoty, si Ho často krát ani len nevšimneme. On prichádza, ale nemusí si robiť zvláštnu reklamu. Tak ako pred mnohými rokmi bol ústami prorokov zasľúbený Jeho prvý príchod, tak je to aj s Jeho druhým príchodom, ktorý rovnako ako ten prvý svet prehliada.

            Adventná doba je dobou pripomínania si príchodu Spasiteľa Ježiša Krista, ale je zároveň aj dobou očakávania Jeho druhého príchodu. Je to čas, v ktorom by sme mali otvárať svoje srdcia, čas, keď by sme mali hľadať Hospodina. A práve o takomto otváraní si srdca a hľadaní Boha nám hovorí 24 Žalm. Kedysi bol spievaný v jeruzalemskom chráme pri výročných slávnostiach, keď mnohí Židia nielen z Izraela ale aj z okolitých krajín, putovali každý rok do tohto chrámu.

                        Meno Jákob nám samozrejme pripomína praotca Jákoba a jeho hľadanie Boha. Celý jeho život bol poznamenaný neustálym hľadaním. Jákob prechádzal vo svojom živote rôznymi udalosťami, ktoré ho učili, aby svoj zrak obracal hore k Bohu, k Božím veciam. Vo svojom životnom príbehu akoby predznamenal Božie putovanie, ktoré sa stalo údelom židovského národa na púšti, keď šiel z Egypta do zasľúbenej krajiny.

V minulosti hľadali Hospodina predovšetkým svojím putovaním do Jeruzalemského chrámu. Hľadali Boha aj prostredníctvom Božieho slova, ktorému načúvali, ktoré sa tu zvestovalo a ktoré bolo dokonca predvádzané rôznymi posvätnými úkonmi. Takýto spôsob hľadania Hospodina dnes už neprichádza do úvahy, pretože Jeruzalemský chrám,  ktorý predstavoval trvalú prítomnosť Boha, už

nestojí. No napriek tomu úloha hľadať Hospodina stále trvá. Dnes už preto nemusíme putovať do Jeruzalema a počúvať na tomto mieste Božie slovo. Skúsme preto obrátiť svoju pozornosť tam, kde sa dnes Božie slovo zvestuje a sviatosti prisluhujú. Skúsme sústrediť svoju pozornosť na Bibliu – Božie slovo, cez ktoré k nám hovorí Boh. Veď práve prostredníctvom tejto knihy sa dozvedáme, čo Boh pre nás vo svojej láske urobil a stále robí. Veď je to práve táto kniha, ktorá najdôveryhodnejším spôsobom hovorí o príchode Spasiteľa sveta. Ak úloha hľadať Hospodina stále trvá, tak sa pýtajme: Akým spôsobom ho ja hľadám vo svojom živote? Čo

všetko robím preto, aby aj o mne platili slová žalmistu: „Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov.“

            Cez Ježiša Krista k nám Boh prehovoril jedinečným spôsobom. On sa stal tým vteleným Božím slovom. A tak hľadať Hospodina znamená pre všetkých kresťanov sveta predovšetkým hľadať Krista, skrze ktorého prichádza k nám kráľovstvo Božie. Hľadať a nájsť Božie kráľovstvo znamená predovšetkým zabudnúť na seba a pamätať na Boha, a tak všetkým čím sme a čo robíme, pripravovať cestu tomu, ktorý má prísť.

            Adventná zvesť nám hovorí: Boh je taký milosrdný, že k nám prichádza i vtedy, ak sme sa na jeho príchod pripravili iba povrchne. Vo vykonaní jeho diela mu nebráni nič, čo je v nás i okolo nás. Jemu nebráni to, čo sme zle urobili, alebo to, čo sme zanedbali. Lenže my sme neraz takí, že sa za svoju povrchnosť niekedy ani len nehanbíme, a keď Pán prichádza, ešte pred Ním zatvárame dvere. Je to podobné ako v Betleheme, kde pre Neho nemali miesto v žiadnej ubytovni ani v hostinci, nie to už v rodinách či dokonca v srdci človeka. A tak sa častokrát stáva, že keď On k nám prichádza, musí o nás ešte bojovať, ako o opevnené mesto. A to je zmyslom druhého obrazu, ktorý nám ponúka žalmista.

            „Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy.“ O akých bránach je tu vôbec reč? Pôvodne žalmista v týchto slovách určite myslel na jeruzalemské brány, ktoré sa majú otvárať v ústrety prichádzajúcemu kráľovi. Je to obraz z vojnových čias, kedy sa obkľúčené mesto vzdalo svojmu dobyvateľovi, a potom mu otvorilo brány, aby mohol nimi vojsť a prebývať v meste ako kráľ slávy. Ľudské srdce sa podobá takémuto opevnenému mestu. Neraz sa aj my snažíme ohradiť všeličím, len aby sme mali čo najpokojnejší život a prežili ho v akomsi bezpečí pre seba, za opevnenými hradbami, kde sa nám nemôže nič stať. Žalmista to veľmi dobre vedel, keď písal svojim čitateľom tieto riadky. Z čoho sme si my vo svojom živote vybudovali hradby, ktoré Kristus musí dobýjať, to vie najlepšie každý z nás sám. Dovoľme, aby jeho moc ich zlomila a potom mu otvorme brány srdca, aby mohol doňho vojsť ako Kráľ slávy.

            Ale kto je ten Kráľ slávy? Žalmista túto otázku kladie dvakrát. Prečo? Pretože odpoveď na ňu je veľmi dôležitá. Otázka o pravom nefalšovanom kráľovi uprostred mnohých nepravých kráľov, je i dnes živá. Veď sa len pozrime na tento svet a uvidíme v ňom koľko ľudí a vecí, okolností a pojmov chce nad nami kraľovať. Koľkým nepravým kráľom sa dnes človek klania a robí to bez akéhokoľvek nanútenia, úplne slobodne a ochotne. Pri pohľade na seba si položme otázku: Čo všetko len ovláda moje srdce a moju myseľ. Len jediný zo všetkých je skutočným Kráľom slávy, v ktorého službe a šľapajách môžeme kráčať v ústrety svojmu osláveniu. Toto oslávenie nie je môj úspech, ale Božia milosť, ktorá sa mi ponúka, ak vykročím na cestu hľadania Boha.

            Život poznačený a presvietený Kristovou slávou, život, v ktorom už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus (G 2,20) ako Kráľ slávy, má cenu a zmysel napriek všednosti, chudobe a krížu, ktorý ho môže sprevádzať. Čo je to vlastne žiť slávny život podľa biblického meradla? Určite tu nejde o piedestály slávy a zviditeľňovanie sa vo svete. Slávny život môžeme pozorovať u toho, ktorý prichádza a ktorý je tichý a pokorný, nemajúc kde hlavu skloniť a ktorý skončí v hanbe ako zločinec na kríži. Ak má nejaký ľudský život vôbec zmysel, tak ho má určite život toho muža, ktorému jeho súčasníci hovorili, že je „žráč a pijan vína, priateľ colníkov a hriešnikov.“ (Mt 11,19) S Ním a v Ňom má zmysel a cenu život všetkých tých, ktorí sú mu blízko.

             

 

Neboj sa! I keď sa ti niekedy zdá, že Boh bojuje proti tebe, ako sa to zdalo Jákobovi pri potoku Jabbok, nakoniec predsa poznáš, že Boh bojuje o teba a pre teba. On určite zvíťazí. Veď On je predsa mocný a udatný bojovník. On nakoniec vojde ako Kráľ slávy. Bránou mu budú raz chudé jasle a druhýkrát tvoje opevnené srdce. Amen.

 

Pokoj Kristov nech prebýva v našich srdciach. 

                                                         Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

6.12.2020                                            1. Adventná nedeľa

                                                    Pán prichádza

                              

 

Príď Pane Ježiši, a naplň naše srdcia svojím pokojom, presvieť náš život svojou láskou a občerstvi našu dušu svojím slovom. Na Teba očakávame. Amen.

Text:    Zjavenie 3, 20

Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.  AMEN

Milí bratia a sestry!

      Dnes sa pre nás a celý kresťanský svet začína Advent, obdobie prípravy  a očakávania, prípravy na Vianoce. To vzácne milé obdobie, ktoré je iné ako celý zvyšný rok. Čím to je? A preto aj  dnešná 1. adventná nedeľa pred nás kladie otázku: sme pripravení na advent? Príchod Pána Ježiša?

Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že nás advent prekvapuje z roka na rok rýchlejšie.... tvorcovia reklám, marketingu už reagujú na prichádzajúce Vianoce, a možno že sme si na to zvykli. Dokonca som sa rozprávala so sesternicou a v Grécku sa robí stromček už mesiac vopred... treba sa vraj dobre pripraviť a mať radosť z Krista stále. Dnešnou prvou adventnou nedeľou začína sa nový cirkevný rok. Znova zaznieva a bude zaznievať k nám posolstvo, že Ježiš Kristus chce vstúpiť do nášho života. Je potrebné opakovať toto posolstvo znova a znova, lebo do srdca, do nášho myšlienkového a citového sveta, sa nám neprestajne ponúka, vkráda, natíska množstvo iných vecí. Dnes, cez médiá a reklamu, je týchto ponúk omnoho viac ako v minulosti. A my sme slabí, a ľahko podliehame takýmto lákadlám.  A tých lákadiel je mnoho, ale oveľa viac ma desí naša ľahostajnosť. Tak ako po iné roky, vždy keď sa pýtam detí na náboženstve či vedia čo sa stalo na Vianoce, či poznajú Tichú noc, alebo aké zvyky oni zvyknú mať počas Štedrého večera.  Odpovede na moje otázky boli rôzne- ale drvivá  väčšina nevie nič o udalostiach Štedrého večera, nehovoriac o nejakých tradíciách či zvykoch. 

Uprostred tejto situácie, tohto sveta stojí, pri dverách nášho srdca Pán Ježiš Kristus a klope. Mnohí povedia stále to isté každý rok, ale nie je potrebné pripomínať a zvestovať tú užasnú zvesť o príchode Krista??? Ja myslím že áno. Ježiš  chce vstúpiť do nášho života a zaujať v ňom natrvalo hlavné, rozhodujúce miesto. Všimnime si, že práve on robí tento prvý krok, práve od neho vychádza iniciatíva. Pri všetkom, čo robil v dňoch svojho pozemského pôsobenia, bola iniciatíva na jeho strane. Keby on neprichádzal so svojou iniciatívou, nikdy by sme nemohli vstúpiť s ním do spoločenstva.
Prečo klope, prečo chce vstúpiť do nášho života? Klope, lebo svojím nadradeným poznaním vie, že ho veľmi potrebujeme. My si to nie vždy jasne uvedomujeme. Neraz si myslíme, že si svojou silou a rozumom so svojím životom a jeho problémami dáme rady aj sami.
Je to podobný postoj, aký zaujímal cirkevný zbor v Laodikei. Náš kázňový text je vybratý z listu, ktorý oslávený Pán poslal tomuto zboru. V ňom sa objavilo zmýšľanie tohto typu: „Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem“. V rozličných obmenách sa takéto zmýšľanie objavuje aj u dnešného človeka. Je naše šťastie, že náš Pán vie o nás aj to, čo my o sebe nevieme.
Na hrdé, sebavedomé stanovisko laodikejského zboru reagoval takto: „Nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“
Počujeme toto klopanie? Všimnime si pozorne znenie nášho textu: „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere...“ To znamená, že jeho klopanie môže človek aj nepočuť. Jemné klopanie vo veľkom hluku zaniká. Ak sme zavalení množstvom iných dojmov; ak sme plne zaujatí aktuálnymi udalosťami a problémami;– tak možno ani nezačujeme jeho klopanie.
Preto je dôležité zaradiť do svojho života tiché chvíle a načúvať. Náš Pán klope rozličným spôsobom: Slovami Biblie, slovami kázne, piesní, liturgie, modlitieb, slovami, ktoré nás oslovia; vážnym rozhovorom s priateľom; hlasom svedomia; úspechmi a príjemnými prekvapeniami; tragickými udalosťami, utrpením chorobou, smrťou blízkych; myšlienkou na vlastnú smrť. Má k dispozícii mnoho ďalších metód. Keď prídu ťažké a veľmi ťažké situácie, nechceme zostať sami. Potrebujeme niekoho múdreho, mocného, láskavého, kto by nás pochopil a vniesol svetlo a pokoj do nášho položenia. Toto znamená počuť jeho klopanie.
čo znamená otvoriť dvere? Poprosiť ho: Vstúp, Pane, veľmi ťa potrebujem. Urobiť svoj život závislým na BOHU!!! To isté sľubuje aj nám. „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“
Spoločné stolovanie je v biblickej reči obrazom tesného spoločenstva. Tí, ktorí sedia spolu za jedným stolom, patria k sebe, majú niečo spoločné, a to niečo podstatné. Stolovať spoločne s Ježišom znamená prežiť chvíle v tej najlepšej, najčistejšej spoločnosti. Nijaké čo ako parádne vystrojené stolovanie v bežnom zmysle nedosahuje ani zďaleka úroveň stolovania s Ježišom. Na honosne pripravené stolovania je spravidla pozývaná takzvaná elita či smotánka. Na stolovanie s Ježišom je pozvaný bez výnimky každý.
Presný preklad slov v našom texte znie: „Budem večerať s ním a on so mnou. Pred nami je otázka, či sme ochotní pravidelne sa vo chvíľach ticha započúvať do klopania nášho Pána, či sme ochotní otvoriť mu dvere a pozvať ho dnu. Odpovedať by mal každý za seba.
Okrem toho sa pýtame, čo to znamená, že on bude stolovať, či večerať s nami, a ako sa prejaví spoločenstvo s ním, ako ho budeme prežívať. Cez ponorenie sa do evanjeliových textov môžeme aj my prežívať jeho pôsobiacu prítomnosť. Okrem toho nám treba vedieť, že účasť na Večeri Pánovej sa môže pre nás stať silným zážitkom jeho bezprostrednej prítomnosti. Každá úprimná modlitba sa takisto môže stať zážitkom spoločenstva s ním.
Keď klope a vstúpi do nášho života, neprichádza s prázdnymi rukami. Kde on príde a je prijatý, tam vnáša ovzdušie pokoja. Ustrašení ľudia vzbudzujú u ostatných strach, nervózni ľudia vyvolávajú nervozitu. Pokojní ľudia vyžarujú pokoj. Pán Ježiš si bol vedomý svojho jedinečného pokoja. Svedčí o tom jeho ponuka: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.“ Mať niekoho, o kom vieme a cítime, že nás prijíma a miluje, že sme v jeho srdci zapísaní s láskou – to je dôležitý zdroj životnej istoty. Nielen my potrebujeme byť milovaní a akceptovaní. Naši blížni v rodine aj mimo rodiny túžia po tom istom. Kristova láska nám dáva silu, aby tak, ako je on domovom pre nás, aby sme sa aj my stávali domovom pre druhých. Dáva nám aj schopnosť, aby sme vycítili, čo náš blížny práve potrebuje. Obraz Pána Ježiša, ktorý stojí pri dverách a klope na ne, je nielen na to, aby vyvolal pôsobivú adventnú náladu, ale je to posolstvo, ktoré nám prináša vážnu ponuku a stavia nás pred rozhodnutie: Počujeme klopanie? Otvoríme mu? Pozveme ho dnu? Na jeho klopanie by sme mali odpovedať radostným prijatím a veľkým očakávaním.

Amen.

Prajem Vám požehnaný adventný čas, nech nám prinesie novú nádej na nový začiatok. 

                                                         Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

                                                                                             

22.11.2020                                                  Posledná nedeľa v cirkevnom roku

24. nedeľa po Svätej Trojici

Modlitba: 

Ďakujeme Ti, nebeský Bože, za domov, ktorý si nám pripravil v nebesiach. Ďakujeme Ti za nádej, ktorú nám dávaš vo vzkriesenom Synovi, že tento domov si pripravil pre každého, kto Ťa miluje. Radujeme sa z toho, že jedného dňa Ťa budeme môcť uzrieť tvárou v tvár v nebeskej otčine. Amen

 

Evanjelium podľa Matúša 13, 24-30

„24Predložil im iné podobenstvo: Podobné je kráľovstvo nebeské človeku, ktorý zasial dobré semeno na svojom poli. 25Ale keď ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, nasial kúkoľ medzi pšenicu a odišiel. 26Keď siatina vyrástla a vyklasila sa, ukázal sa aj kúkoľ. 27Sluhovia prišli k hospodárovi a povedali mu: Pane, či si ty nezasial dobré semeno na svojom poli? Kde sa teda vzal kúkoľ? 28Odpovedal im: Človek nepriateľ to urobil. Opýtali sa sluhovia: Či teda chceš, aby sme ho šli povytŕhať?29On odpovedal: Nie! Aby ste pri vytrhávaní kúkoľa nevytrhali s ním nejako aj pšenicu. 30Nechajte, nech oboje rastie spolu až do žatvy, a keď príde žatva, poviem žencom: Povyberajte najprv kúkoľ a zviažte ho do viazaníc na spálenie, ale pšenicu mi zhromaždite do stodoly.“ AMEN
 

Milí bratia a sestry!

        Akú máte pamäť? Čo všetko si pamätáte zo svojho života?

No, človek si väčšinou pamätá pekné chvíle, ale častejšie si azda pamätáme tie horšie. Je to tak, lebo aj človek, často keď spomína na školu, tak nespomenie ani tak tých dobrých učiteľov, ako skôr tých prísnejších a horších. Ale iste mi dáte za pravdu, že človek si nepamätá úplne všetko zo svojho života. Ani pri tej najlepšej pamäti sa to jednoducho nedá. Nie je to v našich silách.

Ale. Ale, je tu niekto kto si pamätá všetko. A kto nám to raz všetko aj pripomenie.

Je to Pán Boh sám. Nepotrebuje žiadne pamäťové karty, žiadne písomné záznamy. Jednoducho nám hovorí, že na konci nám premietne náš život. Neviem či to bude príjemné či nie, lebo ako sme na začiatku povedali, človek na mnohé zabudne.

A preto, Božie slovo hovorí: Ešte je čas! Je čas na zmenu. Je čas na nové.

Posledné nedele po Trojici nám túto skutočnosť akosi naliehavejšie pripomínajú- pripomínajú nám, že sa máme pripraviť na posledné veci. Na súd, na večnosť, na stretnutie s Pánom Bohom. 

Práve dnešné podobenstvo PJK na túto skutočnosť poukazuje. Hovorí o kúkoli respektíve burine medzi pšenicou.

Vysvetlenie podobenstva.

  • Prečo PJK hovorí v podobenstvách
  • Vysvetliť podobenstvo/ pole, zrná,... ako to bude oddelené...../
  • Máme ešte čas a je na nás aký postoj už teraz zaujmeme.

Už teraz je to na nás. PJK nám mnohé ponúka. Prišiel aby sa dotkol našich sŕdc, aby o ne bojoval.

Možno si povieme, a tak mňa sa to ani netýka, veď ja som dobrý, slušný, nikomu som neublížil..... no je to tak skutočne.... vieme o všetkom.....Preto nás tak trošku dnešná nedeľa, pozýva k menšej retrospektíve- pohľadu späť, Pán Ježiš sa pýta:

Pamätáš si :

  • keď si kričal na svojho manžela/ manželku
  • Keď si sa hneval so susedom
  • Keď si sa otočil chrbtom miesto toho, aby si pomohol
  • Keď ti bol niekto nesympatický
  • Keď si niekoho ohováral
  • Keď si niekoho urazil
  • Keď si si o nikom niečo zlé pomyslel

...... pamätáš si ???

No, pamäť je ošemetná vec... často si vyberá čo si chce pamätať, na to nezabúdajme milí bratia a sestry!

Lebo čas, keď sa postavíme pred Boha príde, možno to nebude dnes, zajtra.... ten čas príde....

„.. nech hnev nás neovláda, nech neodídeme nezmierení...nech slnko nezapadá nad vašim hnevom, hovorí PJK ...“

Pamätám si na jeden príbeh: manžel s manželkou sa pohádali, pre nejakú banalitu, strašne si vynadali, manžel nahnevaný vybehol z domu, buchol dverami .... o hodinu neskôr zazvonili policajti pri dverách manželky a oznámili jej, že manžel mal tragickú autonehodu.... už nikdy neotvorí dvere domu.. už nikdy nebudú mať čas, aby sa ospravedlnili jeden druhému.... premrhali šancu...

Sú rôzne udalosti, ktoré nás nahnevajú, prídu ľudia ktorí nás dobre naštvú- ALE:

25Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym; veď sme si navzájom údmi. 26Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.27Nedávajte miesto diablovi. 28Ten, čo kradol, nech viac nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu. 29Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie. 30Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia. 31Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. 32Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi. / list Efezkým 4, 25-32 /

AMEN

 

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou

  • V prvom podobenstve počujeme o hospodárovi, ktorý zasial na svojom poli dobré, čisté zrno. Mal však nepriateľa, ktorý mu nedoprial dobrú úrodu a chcel mu ju prekaziť. A tak v noci, keď spali všetci rozhádzal na čerstvo zasiate- semeno buriny. Za nejaký čas, obe semená vyrástli a zazelenalo sa pole. Ale keď sa začali tvoriť klasy, ukázalo sa, že je tam veľa buriny. Pýtali sa hospodára... čo to zasial.... a on povedal: človek nepriateľ. Sluhovia navrhli, že pôjdu povytrhávať burinu. Ale hospodár to zatrhol.

Výklad

 

  • Učeníci prosili, aby im Pán Ježiš vysvetlil toto podobenstvo. Pole je svet a rozsievač je Boží Syn. Dobré zrno- veriaci ľudia. Boh však má nepriateľa, ktorý sa snaží všetko prekaziť. Je to diabol- satan. Burinou sú tí, ktorých diabol zviedol a konajú zlo. Tak ako na poli rastie pšenica i burina, tak je to vo svete- žijú vedľa seba dobrí , spravodliví i zlí, veriaci i neveriaci. Tomu bude tak, dokiaľ bude trvať tento svet. V deň Božieho súdu budeme oddelení- spravodliví od zlých. Toto neurobia ľudia, toto spraví BOH SÁM.

 

Prajem vám pokojný a požehnaný deň z milosti Božej!

                                             Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

15.11.2020 

                                                           

 23. nedeľa po Trojici, predposledná nedeľa pred koncom cirkevného roka

O poslednom súde

 

Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine,

Pane, počuj môj hlas; nech pozorujú Tvoje uši hlas môjho úpenia! Amen

 

Kázňový text: Žalm 22,2-22bv

2Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho kriku! 3Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť. 4Ty však tróniš ako svätý, Ty, chvála Izraela. 5V Teba dúfali naši otcovia, dúfali, a Ty si ich zachraňoval. 6K Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali a nebývali zahanbení. 7Ja som však červ, a nie človek, potupa pre ľudí a ľudom opovrhnutý. 8Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú sa, potriasajú hlavou: 9Spoliehal sa na Hospodina, nech ho teraz zachráni, nech ho vytrhne, však má v ňom zaľúbenie! 10Veď Ty si ma vyviedol zo života matky, dal si mi nádej na matkiných prsiach. 11Odkázaný som na Teba už od života matky, od lona matky mojej Ty si Boh môj! 12Nebuď mi ďaleký, blízko je súženie, a pomocníka niet. 13Obkľúčilo ma mnoho juncov, mocné býky z Bášánu ma obklopili. 14Otvárajú si na mňa ústa ako dravý a revúci lev. 15Rozlievam sa ako voda, uvoľňujú sa mi všetky kosti, moje srdce je ako vosk, rozpúšťa sa mi vo vnútornostiach. 16Ako črep vyschla moja sila a jazyk sa mi k ďasnám prilepil, kladieš ma do prachu smrti. 17Lebo psi ma obkľúčili, obkolesila ma tlupa zlosynov a prebodli mi ruky, nohy. 18Môžem si spočítať všetky kosti, oni sa prizerajú, zrak si pasú na mne. 19Rozdeľujú si moje šaty a o môj odev hádžu lós. 20Ale Ty, Hospodine, nevzďaľuj sa! Ty, sila moja, poponáhľaj sa mi na pomoc! 21Zachráň mi dušu pred mečom, moju jedinú z moci psov. 22Zachráň ma z tlamy leva a z rohov byvolov. Ty si ma vypočul.

                                                                                                                                      AMEN.

            „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

S týmto povzdychom sa milí bratia a sestry, v živote  stretávame dosť často. Možno tieto slová sme vyslovili i teraz, keď sme len nedávno stáli nad hrobmi svojich blízkych a uvedomovali si tú skutočnosť, ako nám chýbajú. Veď cez ich ruky a milý úsmev sme spoznávali láskavú Božiu tvár, a zároveň tak prijímali pre svoj život mnohé požehnanie. Ale rovnako tieto slová vyslovujeme aj vtedy, keď do nášho života prichádza nejaké trápenie a v tomto trápení sa cítime opustení a osamelí. Vtedy sa neraz naša duša zmieta akoby nemala stabilný bod, o ktorý by sa oprela a okrem slov: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ máme na jazyku aj iné slová žalmistu: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne?“ (Ž 42,6) Takéto chvíle v živote pravdepodobne každý jeden z nás už prežil. Ale ako sa dostať z podobných situácií, keď naša duša je zmietaná a my sa cítime Bohom opustení? Možno aj v tejto COVID- pandémii sme vyriekli tieto slová:

            „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Keď túto otázku vyslovíme, tak nás až zamrazí. Je vôbec možné, aby nás Boh opustil? Nie je to hrozná otázka, ktorú vyslovuje žalmista? A my vieme, že nielen žalmista mal na jazyku túto otázku, ale rovnako aj Ježiš Kristus na kríži vo svojom utrpení hovorí slová tohto 22. Žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Veď v týchto slovách ako žalmista, tak aj Ježiš Kristus vyslovujú sťažnosť, žalobu na Boha: Bože, prečo si ma opustil? A nielen oni, ale častokrát aj my takýmto spôsobom vyslovujeme žalobu proti Bohu: Ako si si dovolil, Bože, ma opustiť? Buď takto alebo iným spôsobom vyslovujeme pred Bohom svoje žaloby.

Uvedomme si však, že toto je jediná možná adresa, na ktorú môžeme poslať svoju sťažnosť. Túto adresu dal žalmistovi sám Boh, a preto k Nemu volá žalmista. Je to jeho Boh, keďže ho oslovuje: „Bože môj, Bože môj.“ Je to aj náš Boh, ku ktorému môžeme volať presne tými istými slovami, pretože Boh túto adresu ani pred nami nezatajil. Aj tebe je známa prostredníctvom modlitby.

             Žalmista však nie je jediný človek, ktorý by mal pocit, že ho Boh opustil. Takýchto ľudí v dobe napísania tohto Žalmu, ale i v tej našej je veľmi veľa. Veď som už povedala, že neraz i my patríme medzi nich. Dnešný svet nám ponúka úžasné digitálne technológie s obrovským tokom informácií, nás v konečnom dôsledku zabíja. Ničí naše vzťahy. Nemáme čas na seba a so svojou rodinou a blízkymi priateľmi  komunikujeme iba prostredníctvom SMS – správ, mailov, chatov, skypu a podobne. Osobný kontakt človeka s človekom sa vytráca. Mnohé veci zostávajú nevypovedané. Problémy sa neriešia, nekonzultujú, a tak sa hromadia v rodine, na pracovisku, medzi priateľmi, až sa dostávame do stavu, keď voláme: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ako toto všetko si mohol Bože dopustiť?

            Koľko ľudí len v našom cirkevnom zbore žije s myšlienkou – Boh ma opustil. Jednoducho po akomsi probléme či skúške to takto prijali, takto to vzali na vedomie a na základe toho si zariadili aj svoj život. A my sme svedkami, ako títo ľudia nedeľu čo nedeľu žijú bez spoločenstva, bez tejto rodiny cirkevného zboru, ktorú tvoríme nielen v tomto chráme, ale aj pri iných príležitostiach. Žijú bez modlitby, bez Božieho slova, bez viery a vôbec im to nechýba.

Ale žalmista je úplne iný typ človeka. On túto skutočnosť neberie iba na vedomie. On sa na to žaluje – sťažuje. Obyčajne sa ľudia sťažujú na Boha, ľuďom ako mohol dopustiť to alebo ono v ich živote. Žalmista však robí úplne niečo iné. On sa nesťažuje ľuďom na Boha. On sa sťažuje samotnému Bohu. Ty si ma opustil? Ty, môj Boh? Ak máš akúkoľvek sťažnosť na Boha, tak sa sťažuj u Neho. Volaj naň a krič ako žalmista: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť.“ Toto je jediná rozumná adresa, na ktorej sa tvoje sťažnosti prijímajú.

 „Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú sa, potriasajú hlavou: Spoliehal sa na Hospodina, nech ho teraz zachráni, nech ho vytrhne, však má v ňom zaľúbenie.“ Nevieme povedať, kto sa žalmistovi posmieval, či to boli jeho príbuzní, priatelia alebo vzdialení ľudia. V každom prípade tento posmech žalmistu bolel. Kde je tvoj Boh, ktorého si vzýval? Ako to, že sa ku tebe teraz nehlási? Veď sa len pozri na seba ako si dopadol. My ani Boha nevzývame, nechodíme do kostola, na spevokol, biblické hodiny, nemodlíme sa a sme na tom lepšie ako si ty. Oplatí sa vôbec žiť s Bohom, keď nakoniec na človeka dopustí biedu, chorobu, posmech a mnohé iné trápenia? Do takejto situácie nám znejú Jóbove slová: „Dobré prijímame od Boha, a zlé by sme nemali prijímať?“ (Jób 2,10)

Opustili ho priatelia – to sa často stáva. Povstali nepriatelia – aj to niekedy zažívame. Opustilo ho vlastné zdravie i sila – dobre, však je v pokročilom veku. Ale prečo si žalmista myslí, že ho opustil aj Hospodin? Na túto otázku sa nám dostáva odpoveď v protikladoch diaľky a blízkosti: „Ďaleko si od mojej spásy… blízko je súženie.“ Spása je ďaleko a súženie blízko. Niektorí si predstavujú, že keď veriacemu človeku je Pán Boh blízko, tak veci ako je súženie, trápenie, sklamanie, smútok, bolesť a choroba, musia byť od neho vzdialené. Ale my predsa vieme, že toto nie je pravda, pretože aj u veriaceho človeka môžu nastať chvíle, keď je nám trápenie blízko – veľmi blízko a Pán Boh sa nám vtedy zdá byť ďaleko – veľmi ďaleko. Čo s tým? Vtedy nám nezostáva nič iné, ako volať so strateným dieťaťom alebo so žalmistom slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Najhoršie na tom je, keď nám trápenie zamkne ústa a vyrazí z nich modlitbu. Vtedy nie Boh, ale my sa vzďaľujeme od Neho.

Žalmista však nezabudol na jednu dôležitú vec a pripomína si: „V Teba dúfali naši otcovia, dúfali, a Ty si ich zachraňoval. K Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali a nebývali zahanbení.“ Cez dejiny svojich predkov sa žalmista uisťuje o Božej vernosti, ktorú prejavoval Hospodin svojmu ľudu. No okrem toho nezabúda, že aj on je odkázaný na Neho od života matky. Uvedomuje si, že Boh svoju vernosť dokazuje aj v jeho osobnom príbehu života od chvíle, keď ho matka po prvýkrát privinula na hruď. Ale čo mu je to platné, keď teraz je Boh vzdialený a znovu volá: „Nebuď mi ďaleký, blízko je súženie, a pomocníka niet.“ Vráť sa mi Bože!

Už na začiatku som povedal, že slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ povedal aj Ježiš Kristus. Takto nám o tom podávajú správu dve evanjeliá. Ježiš tieto slová zvolal, keď trpel a umieral na kríži. A tento celý Žalm nám akoby pripomínal príbeh Pána Ježiša, príbeh trpiaceho služobníka, o ktorom hovorí aj prorok Izaiáš. Veď aj On bol ten, ktorého obklopili nepriatelia, ktorý nemal dôstojnosť a slávu a ktorému sa posmievali slovami: „Zachráň sa, ak si Syn Boží, a zostúp z kríža!“ (Mt 27,40) Keď teda Pán Ježiš, Boží Syn takým istým spôsobom volal ako žalmista, nepočul Boh Jeho volanie? Bol Mu Boh, Jeho Otec, vzdialený? Nie. Ježiš Kristus sa dočkal pomoci na tretí deň. Vtedy Boh zareagoval a vzkriesil ho z mŕtvych.

Dočkal sa Božej reakcie žalmista? To nevieme povedať. Nevieme ani ako dlho trvalo jeho volanie. Ale nakoniec žalmista konštatuje: Ty si ma vypočul.“ Božie mlčanie je pretrhnuté, vzdialenosť prekonaná a Boh odpovedá.

 

Práve vtedy musíme k Nemu volať, práve vtedy musíme byť ako to stratené dieťa v lese, ktoré neprestávalo volať na svojho otca. A potom určite aj vy jedného dňa si spolu so žalmistom poviete: „Ty si ma vypočul.“ Možno to nebude tretí deň ako v prípade Ježiša Krista, možno ani trinásty. Zdá sa vám, že už akosi dlho čakáte? No vedzte, že ten deň určite príde. Boh príde so svojou pomocou, hoci by to mal byť posledný deň. A vtedy v pokoji a naplnený radosťou, budete môcť so žalmistom povedať:

„Ty si ma vypočul.“ Bože môj.

                                                                                                                           Amen.

Milí bratia a sestry!

Pán  Boh nás neopustil! My opúšťame Jeho. Boh nezlyhal, ale často sme zlyhali my. Dôverujme Jeho láske, Jeho úmyslu, že všetko,  čo sa deje v našom živote má zmysel, ktorý teraz možno ešte nevidíme...

Prajem nám odvahu veriť a dôverovať Bohu. 

                 Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné     

                       

 

 

8.11.2020

22. nedeľa po Trojici

Povinnosť odpúšťať

 

 

Modlitba:

"Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skús ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti!" (Žalm 139,23-24)

Text: Matúš 5,9.12.14-15
„ A vy sa takto modlite: A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte!“ 

Milí bratia a milé sestry!
Každý ju poznáme, veľa-krát sme sa ju modlili, a predsa akoby sme neraz zabúdali či si neuvedomovali jej slová: modlitba Pánova, odkiaľ dnes zazneli aj slová kázňového textu.

Požiadavka s ktorou pred nás dnes predstupuje Pán Ježiš: ... ako aj my odpúšťame vinníkom svojim....

Iste ste zažili  nejeden raz situáciu, najmä v lete  , keď nám vletí do bytu komár – je to veľmi nepríjemné  a najmä keď v noci počujeme bzučanie, ktoré je predzvesťou bodnutia tohto otravného hmyzu. No ešte horší ako komár v byte je človek, ktorý nám čosi spôsobil.  Keď nám niekto  ublíži. Cítime sa Ukrivdení – dotknutí , na neho stále myslíme a tieto myšlienky nás neprestajne znepokojujú. Zlostíme sa a vo svojom vnútri s ním vedieme nekonečné spory. V mysli by sme mu najradšej dali po krku – ako tomu komárovi – prajeme mu spravodlivú odplatu. A ak sa toto tajné želanie naplní, ako ukrivdení zažívame určité zadosťučinenie.
Má to však aj iný rozmer. Nechtiac sa pri tom učíme spoznávať zlú stránku svojho charakteru a azda sme až prekvapení, koľko zlých plánov na odplatu vieme zosnovať; väčšinou takého myšlienky odsunieme – veď na vine je len ten druhý... .

Čo je ľahšie: ublížiť či odpustiť?

 

Ale... ale potom, príde Ježiš  s výstižnou požiadavkou: Odpúšťajte, a aj vám bude odpustené. Obdobné výzvy zaznievajú z Písma svätého mnoho ráz.
Ak sa krivda týka nás, pomyslíme si: Nie som predsa nijaký stroj, ktorý možno len tak vypnúť, odstaviť alebo preprogramovať – nastaviť na inakší program, na iné správanie. Druhý človek nenapraviteľne vo mne niečo zničil – možno úmyselne, a vari zo svojej hlúposti – to nie je rozhodujúce. Podstatné je, že to, čo pokazil – zničil, zostáva navždy zničené a spôsobuje mi to bolesť. A preto mu to nemôžem nikdy, nikdy zabudnúť.
Ježiš nehovorí: Zabudnite!, ale: Odpustite! Odpustiť niekedy môže znamenať aj zabudnúť, ale nie vždy. Dnes sa nemeckí a izraelskí politici dokážu stretnúť – rozprávať ako priatelia. No Židia sotva kedy budú môcť zabudnúť na hrôzy, ktoré im spôsobil v čase 2. svetovej vojny nemecký národ a jeho prisluhovači; vieme že fašizmus ich mal aj na Slovensku a že ľudácke, gardistické idey, žiaľ, ešte nevymreli. Odpustiť nemusí nutne – v každom prípade – znamenať zabudnúť. Ježiš nekáže: Zabudnite!, ale: Odpustite! Odpustiť znamená, že minulosť druhého mi už nebude viac brániť, aby som ho prijal. Odpustiť neznačí súhlas s jeho zlým počínaním, odpustenie neznamená, že poviem: „Áno“ na jeho previnenia. Avšak odpustiť značí povedať „Áno“ k tomuto človeku, k človeku ktorý nie je bez chýb, ako ani nik z nás nie je bez chýb, bez hriechu.
Biblia spomína svár, reptanie, zatrpknutosť Izraelcov putujúcich púšťou do zasľúbenej krajiny ako výstražný príklad pre nás, “aby sme neboli žiadostiví zlého, ako aj oni boli“. Dokladá tvrdé slovo, že „vo väčšine z nich nemal Boh zaľúbenia“ (1K 10,5a). Oni, ktorých Boh vyviedol z egyptského otroctva – ktoré je pre nás symbolom otroctva hriechu, odcudzenia sa Bohu i ľuďom, neboli ochotní kráčať novou cestou – dôverovať Božiemu slovu. Pán Boh od nás nepožaduje pekné medziľudské vzťahy len tak z ničoho nič. Skôr, ako vydal svoje prikázania – tie dobré Božie pravidlá pre život, slúžiace, aby sa život nepokazil, nestal sa neznesiteľným, aby sme si ho navzájom nekazili, pripomína Pán Boh svoj oslobodzujúci čin: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.“ (2M 20,2)
Ježiš, ktorý nepochopiteľne, no dobrovoľne vzal na seba trest za naše hriechy, nás volá k vzájomnému odpúšťaniu si.
V liste Kolosenským 3,13-15 čítame: „Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte (za to) vďační.“
On, náš Pán, chce, aby sme nachádzali vnútorný pokoj a naše srdce nezostalo prilepené na zlom, na zlých myšlienkach. Pretože žiadostivosť po zlom – nezmieriteľnosť, škodí predovšetkým nám samým, našej láske k Pánu Bohu, k životu. Preto je tu Kristova požiadavka: Odpúšťajte si. Preto je tu povinnosť odpúšťať. Snažme sa ju napĺňať čo najčestnejšie.                                                                                                                                                                                                                                                                      Amen

 

Prajem Vám pokojný a požehnaný deň v Božej ochrane.

                                     Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

1.11.2020           21. nedeľa po Trojici, Pamiatka zosnulých

 

 

„ Hospodine, Ty si môj pastier,

ja nebudem cítiť nedostatku,

na sviežich pastvách ma pasieš,

z čistých prameňov mi dávaš piť.

Dušu mi občerstvuješ,

po spravodlivých cestách

vodíš ma pre svoje meno sväté.

A hoci by som údolím smrti kráčal,

nebudem sa báť zlého.

Lebo Ty so mnou si,

palica pastierska a prút Tvoj tešia ma.

Stôl prestieraš mi pred očami zlých a potieraš mi

hlavu olejom. A pohár môj je štedro naplnený.

Milosť a dobrota ma budú sprevádzať

v dňoch môjho života

a dlho budem bývať v dome Pánovom.

            AMEN

 

Text:  list Filipským 1, 21- 24

„ Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk. Ale ak ( ďalej ) žiť v tele- znamená to pre mňa plodnú prácu, a neviem čo si radšej voliť. Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele.“

 

MBAS!

            „ Kto sa raz narodil na tento svet, musí z neho raz aj odísť.“ Bolestná pravda, ktorá sa nás dotýka. Smrť blízkeho už zažil azda každý. Dobre vieme popísať ako veľmi to bolí, aký smútok prichádza do srdca človeka. ....

Dnes spoločne svätíme Pamiatku zosnulých. Oveľa intenzívnejšie v dnešný deň myslíme na našich drahých zosnulých, ktorí tu už s nami nie sú. Odišli a už sa nevrátia.  Boli by sme iste radi a mnohí z nich tiež , keby tu ešte mohli byť s nami. Keby mohli vidieť ako sa nám darí .... čo nás teší ..... čo nás trápi. V pamäti sa nám vynárajú ich tváre, spomíname na ich hlas, slová......ale čokoľvek by sme v túto chvíľu chceli,  už nie je možné. Niektorí odišli náhle, niektorí po ťažkom boji v chorobe, iní v svojej starobe...

 Dnešný deň je pre mnohých  ľudí bolestný, pretože dnes si uvedomujeme viac než inokedy svoju pominuteľnosť, svoju smrteľnosť.  Aká krehká hranica je medzi životom a smrťou.  Nikto z nás nevládne a nerozhoduje o svojom živote. To kedy príde náš čas a my odídeme do večnosti k Otcovi, rozhoduje Pán života i smrti- a my sa musíme Jeho vôli podrobiť.

            Prečítaný text nám hovorí o dvojitej príťažlivosti: o príťažlivosti neba a príťažlivosti zeme.  Apoštol Pavel hovorí o duchovnej príťažlivosti, ktorá nás na jednej strane spája s nebom – s Kristom a na druhej strane nás viaže so zemou- s našimi rodinami, príbuznými a priateľmi.

            Na prvé miesto kladie príťažlivosť neba a život s Kristom, ktorý má väčšiu hodnotu. „ Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie.“ Život s Kristom pred smrťou a po smrti má najvyššiu hodnotu.

Pán Boh je voči nám taký veľkorysý, že ponecháva na nás rozhodnutie- žiť s Kristom a bez neho. Ak sme si vybrali život s Kristom, má sa to odrážať na našom živote. Naše hodnoty musia byť podľa toho usporiadané.

Nech nám je náš život akokoľvek milý a vzácny, v porovnaní s večným životom je len krátkodobý a nedokonalý, neraz popretkávaný mnohými bolesťami, sklamaniami ... utrpením.

Mnoho trpel aj apoštol Pavel, no nikdy v živote nerezignoval, dokonca sa nebál ani smrti, lebo vyznával: „ Mne žiť je Kristus a umrieť zisk.“ Nech by sa nám v živote vodilo akokoľvek, nie je to dôvod k pesimizmu, lebo ako veriaci kresťania sa živíme nádejou- nádejou na večný život. „ tak súdim , že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.“

            Apoštol Pavel o živote poznamenáva , že tu: „ s čiatky poznávame a s čiastky prorokujeme, ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie.“.... doteraz totiž vidíme len hmlisté obroazy, akoby v zrkadle, ale potom uvidíme tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal Boh. Pán Boh nie je len nejaká neosobná sila, ktorá sedí kdesi na oblohe a ťahá za šnúrky nášho života, tak ako sa mu páči. Boh do nás vdýchol dušu, sme Jeho stvorenie. A tak keď smrť zasiahne do nášho života, je to iste bolestné , ale smrť nie je koncom nášho bytia. Je len prechodom do nového života. My sa väčšinou bojíme toho, čo dobre nepoznáme, z neznámeho máme strach, ale nemusíme sa báť, lebo smrť je len prechodom do našej domoviny k Bohu. „ Veď ani oko nevidelo ani ucho neslýchalo, čo Boh pripravil tým , ktorí Ho milujú.“  Tento život je pominuteľný a podobá sa tieňom, čaká nás život večný a radostný.  Žalmista v jednom žalme píše: „ Človek je podobný vánku, jeho dni sú ako letiaci tieň.“

            Apoštol v našom texte napriek tomu, že sa teší z večného života a prebývania s Kristom, keď myslí na svojich drahých poznamenáva: „ Pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele.“ Koľkí z našich drahých zosnulých podobne zmýšľali a iste aj hovorili. Koľkí by boli radi zostali ešte v tele- medzi nami. Koľko otcov a matiek odišlo ešte v mladom veku, oni by boli tak veľmi potrební pre svoje deti. Koľkí volali so žalmistom: „ V polovici mojich dní ma neber, Bože môj!“

Všetky tieto a podobné prosby prezrádzajú túžbu zostať ešte tu , medzi svojimi drahými a urobiť mnoho dobrého... To je tá príťažlivosť zeme, ktorá nás spája s touto zemou, s našimi rodinami. Ale my sme len stvorením, Boh Stvoriteľ tróni, rozhoduje o dĺžke nášho života.

Cirkevný otec Augustín veľmi trefne poznamenáva: posledný deň nášho života nám Pán Boh zatajil; preto máme byť pripravení na svoj odchod ustavične. Kristovo pozvanie platí pre všetkých a máme si ho pripomínať každý deň: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ Ježiš nás uisťuje: V dome môjho otca je mnoho príbytkov. On pripravil pre nás všetkých trvalé bydlisko v nebesiach. Preto sa nemáme báť smrti.

                                               

Nebojme sa smrti a nepozerajme ustrašne na hroby našich blízkych a drahých. Pozerajme s nádejou, veď oni sú už doma pri svojom Otcovi. Je to nesmierne ťažké pozerať na smrť s takouto nádejou, najmä keď matka musí pochovať svoje dieťa, keď rodina stratí otca.... je to ťažké a neprekonateľné bez viery.... bez skutočnej viery v Boha. Áno,  dnešný deň je smutný, lebo tu nie sú tí ktorích sme milovali....aj keď tu nie sú s nami fyzicky prítomný , predsa sú tu... sú priamo v našich srdciach.... a to čo máme v našom srdci nám nikto nikdy nevezme.

Keď človek stojí pri hrobe svojho drahého príbuzného má často zvláštne pocity, možno palače, možno len ticho stojí a spomína na to čo bolo.... určite ste videli pamienky sviečok, ktoré svietili na hroboch... svetlo, je v Biblii označované ako nádej ....a táto nádej má svietiť v našom živote...tak ako plamienok sviečky... keď človek ostane v srdci toho druhého znamená, že nezomrel.... a tak to má byť aj s nami, ktorí ešte žijeme.... ľudia zabudnú na to, čo sme spravili , ale nikdy nezabudnú na to ako sa pri nás cítili. A tak aj dnešný deň akosi viac myslíme na smrť, zrovnajme si myšlienky, odovzdajme sa skutočne Kristovi do rúk , nechajme sa Ním viesť ..... a uvidíte, že Kristus nás povedie.  Mocný tohto sveta, či obyčajný chudák na ulici, všetci máme jednu cestu, len záver nemusí byť rovnaký. Zariaďme si život tak, aby sme žili s Kristom.

Keď sa stretneme zo smrťou, aby nám bolo dobre pred Božou tvárou, lebo sme splnili úlohu Božích vyslancov na tejto zemi. Spojenie je len dočasne prerušené.....

AMEN

Modlitba:

Milý Pane Bože, Otče nebeský! V tejto chvíli sa rozpomíname na svojich drahých, blízkych nášmu srdcu, ktorí dávno, či pred krátkym časom , opustili spoločenstvo nás živých. Ďakujeme Ti za všetko, čo si nám v nich a skrze nich dal. Nech ich pamiatka je pre nás stále požehnaná. Keď sa na nich rozpomíname, robíme tak vo vedomí, že sme ich odovzdali do Tvojich rúk. V Tvojich rukách sme živý či mŕtvi a skrze Teba sme spojení s našimi zosnulými. Preto nám pomáhaj, aby sme pevne verili , že nás nič, ani smrť, nemôže odlúčiť od Tvojej lásky, ktorú si nám zjavil v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. A keď sa nám obnovuje smútok v duši pri spomienke na našich zosnulých, pomôž nám, aby sme prijímali Tvoju útechu a ňou sa navzájom potešovali. Spomienka na našich zosnulých pripomína nám našu časnosť a pominuteľnosť. Vo vedomí svojej pominuteľnosti nech je našou útechou, že si nás stvoril, daruješ nám  terajší život a vo svojej láske a milosti si nám pripravil nový život vo večnosti pri Tebe. Preto nám pomôž , aby sme žili vo vedomí, že si s nami po všetky dni až do konca.  Bože, zmiluj sa nad nami.

                                                                                                      AMEN

 

A tak pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, ten nech chráni a zachováva vaše srdcia i mysle, v Kristovi Ježišovi na veky požehnanom. AMEN

Pokoj Vám !

                        Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné                              

 

 

31.10.2020                                                            

 

Pamiatka Reformácie 2020

 

Suspírium:

„ Pane, Tebe patrí vďaka za obnovy dielo, daj aby živé bolo stále, by vzrastalo, mohutnelo.“ AMEN

 

Text:   Rim 5,1-8

A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.

 Skrze Neho dostal sa nám vierou aj prístup k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej.

  No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti,

  vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji.

  A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.

  Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných.

  Lebo za spravodlivého sotvakto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá.

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

AMEN.

 

            MBAS!

Prešiel ďalší rok nášho života, a my si opäť  spoločne pripomíname  502.-výročie Reformácie. Reformácie, ktorá zmenila chod dejín- i ľudské životy. Poznáme skoro všetko okolo reformácie, čo jej predchádzalo kto  za ňou stál.... známe je nám meno Dr. Martina Luthera, i Melanchtona a iných.

Ale to nebola prvotná myšlienka  a ani cieľ – rozdeliť cirkev. Skôr ako rozkol si dnes milý bratia a sestry môžeme všimnúť to, čo aj dnes spôsobuje rozkol- tvrdosť srdca.

  1. Tvrdosť ľudského srdca.  Luther poukázal na skostnatenosť cirkvi a jej štruktúr, na úpadok a oddelenie sa od Pána Boha.  Luther to nerobil to pre svoju slávu... preto aby sa zapísal do dejín. Robil to preto, že nebol spokojný s fungovaním cirkvi.... s učením... keď cirkev sa stala tou, ktorá ľuďom ešte viac strpčovala život. Neprinášala pokoj a nádej, ale strach a hrôzu..... nezmyselné zákazy a príkazy, ktoré nemali s Kristom nič spoločné... tak ako Kristus to hovoril: ľudským učeniam učia ako Božím, pravdu zamenili za lož.... ostré slová..... na druhej strane musíme vidieť, že Luther bol len človek nedokonalý a hriešny a na sklonku života veľmi zatvrdilý. Musíme ho vidieť milí bratia a sestry nielen ako mladého odvážneho mnícha, ktorý s kladivom pribíja na dvere Wittenberského chrámu  95 výpovedí proti vtedajšej cirkvi. Ale aj človeka, ktorý na sklonku vydal dielo smerujúce proti židom, a z ktorého čerpal aj Adolf Hitler, pri svojej nenávistnej politike.
  2. Treba pozerať na Krista a nestratiť ho spred očí

Áno, milí bratia a sestry aj tu nám ukazuje Pán Boh, že aj taký zbožný človek ako bol Luther môže zlyhať... a zlyhal.

A to isté platí o nás.....  Smelo môžeme  povedať, že život v cirkvi je veľmi turbulentný.  

 Smiech cez slzy. Áno, aj dnešná cirkev zlyhala, tá ľudská- lebo aj tu nám presiakla túžba po moci a vládnutí. Ľudia sú sklamaní zo štátu, krajiny v ktorej žijeme- pozrime sa na politikov, sudcov, ... akoby v žiadnej oblasti nebolo poriadku.

Keby sme sa mali pridŕžať ľudských poriadkov, dopadlo by to pre nás zle. Ale našťastie tu je niekto iný- je to Boh:

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

Pamiatka reformácie by v nás mala vzbudzovať nie myšlienky o rozkole- ale o našom  zlyhaní. Ako to môže dopadnúť keď sa človek vzdiali Bohu. 

Vezmime vážne Božie slovo a  úprimne verme evanjeliu Kristovmu.

Nie sme dokonalí, a to sme mali možnosť sledovať počas celého roka vo vnútri cirkvi.... sme schopní používať špinavé praktiky...

Ako sa však  dostať von? Nuž tak, že budeme skutočne žiť Božie slová nielen o nich hovoriť..... milovať Boha a blížneho svojho ako seba samého.

A práve to je dôležité, nie je to ani tak Luther, Melanchoton či iní... je to slovo Božie, ktoré si aj dnes zasluhuje našu pozornosť. Potrebné je si uvedomiť, že Pán Boh stál pri svojej cirkvi a dodnes stojí. Máme Božie slovo, cez ktoré môžeme poznávať živého Boha, odhaľovať Ho v učení. Ale oveľa viac je potrebné konať reformu v našich ľudských vzťahoch, ale hlavne vo vzťahu k Pánu Bohu. K tomu nás pozýva aj dnešná pamiatka Reformácie. Neboli podstatní ľudia, ale Pán Boh.  Boh ich použil ako prostriedok. Pán Boh a jeho slovo by malo stáť na prvom mieste. Má sa to premietať do nášho každodenného života. Žiaľ, ale so zahanbením musíme povedať aj na našu adresu, že sme zlyhali. Že nám mnohokrát chýba pokora, sila odpustiť, nazývame sa bratia a sestry a dokážeme si ublížiť, ponížiť druhého bez štipky zahanbenia. Niet pokory, lásky, bratsko- sesterskej, miesto toho túžime po funkciách, prestíži, keď má niekto iný názor, je okamžite nepriateľ. To pre toto, Luther a mnohí iní odkrývali pravdu Božieho slova, aby sme mali poznanie, že spasení- zachránení môžeme byť len skrze Krista? Pre toto Kristus zomrel na Golgotskom kríži, vylial svoju nevinnú krv? Aby my sme boli ješitní a bojovovali o tento svet a veci v ňom ? Pravdivo hovorí Božie slovo aj dnes: Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

Nemali by sme kričať s učeníkmi: Pane , zachráň nás, lebo hynieme?!

Dnes je veľa vecí tragikomických, nemusíme bojovať za učenie, ale dnes vidíme ako bojujeme proti sebe.....

Dnes má cirkev- Evanjelická  svoje narodeniny.

Čo si priať?

Vrúcnejší a pravdivejší vzťah k Pánu Bohu, ale i sebe navzájom. Túžbu spoznávať bližšie Pána Boha. Prosiť o Jeho zmilovanie a trpezlivosť s nami. Prosiť o zmilovanie na každý deň do nášho života. Prosiť o pokoru. Prosiť, aby otváral naše ľudské srdcia, lebo diabol nečaká ale pracuje, ale nie pre Božie kráľovstvo, túži rozbíjať a rozdeľovať. Modlime sa každý deň, aby sme neupadli do pokušenia. Kričme aj dnes: Pane , zachráň nás, lebo hynieme. Slabne naša viera, viera v zboroch. Miesto slávenia aj dnes sviatku reformácie, sú mnohí radšej v pohodlí svojho domova, alebo sa stretávajú rodiny a dajú prednosť pred návštevou hrobu než by prišli na služby Božie. Reformácia nám otvára milí bratia a sestry, okno cez ktoré môžeme vidieť samých seba- otvára nám Božie slovo, do ktorého môžeme pozerať ako do zrkadlo a so smútkom, sklamaním povedať: zlyhali sme. 502 rokov ubehlo od ostrého vystúpenia Luthera, ale my sme sa neposunuli ďalej, skôr naopak cúvame dozadu.

Pamätajme na to vzácne, čo nám reformácia priniesla- čisté slovo Božie, to je podstatné , nie ľudia- to už vedeli aj naši reformátori, ktorí sa pridŕžali troch reformačných zásad:  sola gratia sola fidei sola scriptura= 3 reformačné heslá / jedine milosť, viera písmo../

Aj keď sme zlyhali, aj keď sme sa vzdialili, pokiaľ si to uvedomujeme , máme šancu na záchranu-  A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.

  Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných.

  Lebo za spravodlivého sotvakto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá.

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

                                                                                                                                                   AMEN.

 

                     Prajem nám, aby nás Pán Boh neopustil a tak isto neodobral zdravý rozum.   

                                                 Túžba po moci a peniazoch, nepriniesla nikdy nič dobré!   

                              Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

25.10.2020                                                                      

                                                       

 

20. nedeľa po Sv. Trojici

Stratená príležitosť

 

Suspírium: Za Tvoju lásku Ti ďakujem, Vykupiteľ môj, Ježiši, daj, nech Ťa už nezarmucujem, keď dal si mi dar najdrahší. Nech na to stále pamätám, čo pretrpel si za mňa sám.  AMEN

Text: Lukáš 13, 6 - 9


"A povedal toto podobenstvo: Ktosi mal figovník zasadený vo vinici. A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenašiel. Povedal teda vinohradníkovi: Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo aj tú zem kazí! On mu však riekol: Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho."  Amen.
 

Milí bratia a milé sestry!

Zažili ste už niekedy ten pocit, že ste niečoho vo svojom živote ľutovali. Keď ste si povedali, keby som bol odvážnejší, keby som bol vtedy niečo povedal, keby som bol vtedy niečo urobil....... keby sa dal vrátiť čas.....s  týmto pocitom sa človek bežne vo svojom živote stretáva. Pretože prídu situácie, o ktorých hovoríme že sme ich premrhali- premárnili. Stratené príležitosti.  A o tom dnes presne hovorí Božie Slovo ale aj téma dnešnej nedele.

Stratená príležitosť. Je nielen téma nedele, ale úzko súvisí aj s našim duchovným životom. Zo života poznáme to, že človeku sa veľmi šance dvakrát neponúkajú. Ale Pán Boh nám dáva množstvo šancí, ale tiež má zdvihnutý prst, keď hovorí o tom aby sme nehazardovali so svojim životom. Myslíme si že si vystačíme sami? Veď s  čím prichádzame na SB? Čo očakávame?

Človek dostane presne to čo očakáva! Očakávame od Božieho Slova posilnenie- tak do dostaneme, lebo Božie slovo posilňuje. Očakávame nádej- dostaneme ju, lebo Pán Boh nám ju dáva.

Neočakávame nič- nič nedostaneme. 

Vždy keď je práve táto nedeľa 20.po Trojici, s témou stratenej príležitosti si spomeniem na jedného človeka z Novej Zmluvy. Viete na koho myslím?

JUDÁŠ.

Judáš jeden z učeníkov, nasledovateľ PJK prichádza za radou a pýta sa: koľko mi dáte, aby som vám ho zradil?

Keď sa nad tým zamyslíme, deje sa niečo podobné dnes- podobné správanie ako Judáš. Hoci nad ním krútime nosom! Sem-tam aj nám dá diabol nohu do dverí. A prevetrá nás.  Nepoznáme také správanie- možno v nemocniciach, keď ideme na operáciu.... koľko dáte? Na úradoch.... vrahovia mladého novinára sa spýtali presne to isté- koľko dáte??? Vražda nie je problém, sme naučení že všetko má svoju cenu.

Tešil sa Judáš z peňazí?

Ale tento charakter mal nielen Judáš, spomeňme si na Dávida a Batšebu, keď Uriáša manžela Batšeby poslal Dávid do prvej línie boja.... Peter, ktorý trikrát zaprel Pána Ježiša Krista.... ALE.... ale títo činili pokánie, oľutovali...... už neboli taký presvedčený o svojej dokonalosti, zlyhali... a priznali to ... pred Pánom Bohom, my nemusíme platiť, MBAS! Nás to už nič nestojí, lebo zaplatil Kristus.

Každopádne, k Bohu treba pristupovať s očakávaním. Druhou stránkou veci však je, že nielen my máme s očakávaním pristupovať k Pánu Bohu, ale tiež On - Boh, pristupuje s očakávaním k nám. Nielen my očakávame čosi od Hospodina, ale aj Hospodin očakáva niečo od nás. O tom hovorí prečítaný text Písma sv. V podobenstve pripodobňuje Pána Boha k hospodárovi, ktorý sa zaujíma, či (a aké) ovocie vzchádza z nášho života.
Nejeden človek si povie: Mňa Boh nezaujíma, môže mi byť "ukradnutý"... Pritom mu uniká, že Pán Boh sa zaujíma o neho, že my, ľudia, Mu nepochybne nie sme ľahostajní. Nie je ani tak rozhodujúce, či sa ja/ty zaujímame o Boha. Oveľa dôležitejšie - a to by nemalo našej pozornosti ujsť - je, že Pán Boh sa zaujíma o mňa, o teba - o nás!
Nie sme živí náhodou. Nie sme na tomto svete ako omyl, ako nejaké nedopatrenie. Máme tu svoje miesto, svoju úlohu. Boli sme ako ratolesť zaštepení do vínneho kmeňa - ako strom zasadení do Božej záhrady, do Božieho sveta. Nie sme živí - nežijeme náhodou. Pán Boh čaká, že v našom žití prinesieme dobré ovocie. Ovocie lásky, radosti, pokoja, spravodlivosti . Pán Boh pri každom z nás toto ovocie nielen čaká, nielenže ho iba očakáva, ale aktívne ho hľadá. Veď život nám nebol daný preto, aby sme rástli ako okrasné stromy. Pán Boh nás stvoril ako stromy ovocné a hľadá pri nás očakávané ovocie. Pýtajme sa: Žijem ako okrasný, či ako ovocný strom? - To je otázka pre nás. Nie však pre Hospodina. Pre Neho to nie je žiadna otázka. Niet pochýb, že On pri nás ovocie jednoznačne hľadá.
Z Písma počujeme, že Pán Boh hľadá pri nás ovocie už dlho.

Čítame, že hospodár ho hľadá už tri roky. Trojka v Biblii označuje zaokrúhlený celok. Tri roky hľadám a nenachádzam znamená: Pán Boh už hľadá dosť dlho. Ak napriek tomu ovocie nenachádza, má právo trestať. Má právo vyťať nás ako neužitočné stromy. Vyťať nás, od ktorých očakáva, že budeme úrodnými stromami; no my si neraz žijeme sťa stromy okrasné, či  - ako stromy bez ovocia.
Téma dnešnej nedele znie: Stratená príležitosť. Kázňový text nám dosvedčuje, že Pán Boh nie je netrpezlivý. Je ochotný dosť dlho čakať. Opakovane prichádza, dostatočne dlho prejavuje svoju zhovievavosť. Z biblických slov však jasne zaznieva, že ak nás Pán Boh hneď netrestá, neznamená to, že Jeho láskavosť nemá hraníc; že keď nám opakovane - znova a znova dáva príležitosť, neznačí to, že ju nemôžeme stratiť.
Nemôžeme riadiť prístup druhých k ich príležitostiam, ale môžeme a máme sa chopiť tej svojej, ktorú dal Pán nám; aby o našom živote neplatilo, že sa stal stratenou príležitosťou. Nemôžeme si stanoviť dĺžku života, ale môžeme mu dať hĺbku a šírku, môžeme v ňom priniesť dobré ovocie na chválu Božiu (Matúš 5,16).

Bratia a sestry, mali sme byť už vyťatí. Už by sme stratili svoju príležitosť, keby Pán Ježiš za nás neprosil: Ponechaj tento strom, azda prinesie očakávané ovocie. Pán Ježiš pre nás získava ďalší čas. Čas, v ktorom by sme mali priniesť ovocie. Všimnime si, ako to Ježiš robí: Najprv modlitbou (Ponechaj ho ešte...) a potom tiež prácou (Okopem ho a pohnojím...). Aj my takto máme zachraňovať pred Božím spravodlivým trestom tých, ktorých nám Pán Boh zveril - v rodine, v škole, na pracovisku, v bydlisku. Zachraňovať ich vytrvalou príhovornou modlitbou, ale tiež tým, že urobíme všetko, čo môžeme, aby sme ich nasmerovali k viere v Krista. On sám tak za nás prosil a pre našu záchranu všetko urobil. Je to milosť: bezdôvodná, nami ničím nezaslúžená. Milosť nad každé očakávanie.

Božie odpustenie je nami nezaslúženou milosťou. Premýšľajme, koľký krát už Pán Boh predĺžil pri nás dobu svojej milosti? Ona je dnes opäť predĺžená. Dbajme, aby neuplynula znovu márne, aby nová Božia milosť nebola stratenou príležitosťou; aby sa Pán Ježiš, ktorý je naším Spasiteľom a Zástancom, nám nestal len prísnym Sudcom.   Amen.

                                   Prajem Vám Bohom požehnaný a najmä v Božej ochrane prežitý

deň, týždeň, mesiac, život .....

                                                S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné
 

 

 18.10.2020   

19. po Trojici

Sila viery

Suspírium: Bože, vo viere rásť nám daj

                  a ľud svoj z lásky požehnaj

                  tým slovom, ktoré večné je,

                  slovo lásky a nádeje. Amen.

 

Text:  Mt 17, 19-20

„Tu pristúpili k Ježišovi Jeho učeníci a spýtali sa Ho osamote: Prečo sme ho my nemohli vyhnať? Odpovedal im: Pre svoju malú vieru! Veru, hovorím vám: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta, - prejde! Nič vám nebude nemožné.“Amen

MBAS!

            Keby ste mali vieru ako horčičné zrno... hovorí PJK. Viete milí bratia a sestry ako vyzerá horčičné semienko? Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“PJK na mnohým miestach spomína horčičné zrniečko..... najmenšie. Akú mienku má Pán Ježiš o nás?

No, podľa povedaného asi nie veľkú? Pozná nás Pán Ježiš, že takéto slová adresuje na nás?

Hmm... myslím si že pozná, pozná nás lepšie než my sami seba...

Koľkokrát tá naša viera nie je veľké ani ako spomínané horčičné zrnko. Vieru nahlodáva pochybnosť, neistota....

 Sila viery. To je téma dnešnej 19. Nedele po Svätej Trojici. Kto má veľkú vieru, kto má malú vieru...... o kom môžeme povedať, že je silák vo viere.... o viere sme rozprávali i na biblickej hodine a ja sa chcem dnes s vami podeliť o myšlienky, ktoré sme práve tam rozoberali. Odmerať teplotu vody sa dá teplomerom, odmerať vzdialenosť, dĺžku sa dá metrom, ale ako sa dá zmerať viera? Máme prístroj ktorý by nám poslúžil na zmeranie viery?

Podľa toho kto sa ako prejavuje, hovoríme o prejavoch viery. Koľko  kto chodí do kostola, kto sa ako zapája do života cirkvi podľa toho posudzujeme druhých ľudí, ale zmerať vieru nevieme. Viera je cesta. Cesta za Kristom. My kresťania sa nachádzame akoby na lane, po ktorom kráčame za Kristom, udržať sa na lane je nesmierne ťažké. Cesta za Kristom je ťažká a náročná. A aj na tejto ceste platia určité pravidlá, ktoré poznáme z Božie Slova. Ak chceme putovať za Kristom je potrebné si uvedomiť, že lano po ktorom kráčame je uviazané na dvoch koncoch jeden si uväzujeme my a druhý je pevne držaný na Božej strane. Božia strana je pre nás vždy tá istá, Pán Boh nás nikdy nesklame, nepustí. Božie strana je istá. Naša strana už taká istá nie je, neraz vidíme ľudí v našom okolí  akosi si sami odväzujú lano.  Cesta za Kristom  vyžaduje silnú vieru. Ísť za Kristom vyžaduje obuť si poriadnu obuv. Sú ľudia, ktorí si nechávajú detské topánočky viery a potom ich vyzujú a idú bosí...... to znamená, že mnohí ľudia počuli o Kristovi v detstve, spomínajú na pekné časy, najmä na Vianoce, ale viera, Boh im nič nehovorí... najmä mladí ľudia, ktorí prídu požiadať  o sobáš.... chceme sa zosobášiť v kostole, prečo? Lebo je to tam krajšie? Vzťah s Pánom Bohom je prerušený, respektíve žiaden nie je.... alebo vyhrážky  budúcej svokry  typu: ak nebude svadba v kostole, tak neprídem..... mnohí ľudia sa tvária, že kráčať v malých topánkach viery je pohodlné..... avšak nosiť malé topánky spôsobuje deformáciu nohy... viery. Poznať malého Ježiška v Betleheme je iste dôležité, ale nepokračovať vo viere, znamená zakrpatieť....a poslední sú tí, ktorí sa vyzujú z malých topánočiek, chvíľu idú naboso a potom si obujú topánky na svoju nohu. Ísť- kráčať vo viere, znamená nasledovať Krista..... ale aj v živote viery prichádzajú situácie, ktoré preverujú našu vieru, všetci ľudia aspoň raz v živote prežijú krízu viery, keď zapochybujú, najmä vo chvíľach keď si nevieme rady, keď sme nešťastní......po krízach viery, je potrebné sa obuť a ísť ďalej..... ísť za Kristom ktorý zomrel za nás na kríži.

 V živote je to tak, akoby sme sa narodili s batohom na chrbte. Od narodenia sa do neho ukladajú rôzne kamene, menšie väčšie- prvá polovica sa nám ukladá keď nám ublížia druhí, aké je to nesmerne ťažké keď nám ublížia, sme nešťastní, máme pocit, že na nás leží celý svet..... vysypať prvú polovicu môžeme tak, keď odpustíme druhým, ako to už býva hovorí sa odpustil som ale nezabudnem....

Druhá polovica v batohu je tá, keď my ublížime druhým ľuďom, nie len nám ubližujú, ale aj my ubližujeme..... vysypeme ju vtedy, keď nám odpustia......v zmysle slov modlitby Pánovej: a odpusť nám viny naše ako aj my odpúšťame vinníkom svojim....

Rozpaž ruky aby si mohol udržiavať rovnováhu!

  • Dôvera Bohu..... kráčať za Ním, bez pomocných barličiek:... / povery, mýty..../

Rob len malé kroky!

  • Neusilovať sa o duchovné rekordy

Oči upieraj na cieľ!

  • Apoštol Peter, ktorý kráčal za Kristom

Neobzeraj sa späť!

 Veľkosť viery je v tom čo máme pred sebou. „ Kto položí ruku na pluh, a obzerá sa späť nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“


Ježiš skutočne sľubuje " viere malej ako horčičné zrnko ", že dokáže niečo nemožného a absurdného, nevídaného a nemysliteľného. Nejde tu však ani o " mimoriadne výkony ", ani o tie " zázraky " a " mimoriadne dary Ducha ", očakávané tými, ktorí sa honia za senzáciami. Najradikálnejšie prejavy viery - v skutku absurdné a nemožné, ba niekedy bláznivé a pojašené v očiach "tohoto sveta", vyzerajú úplne inak.
Patrí k nim odpustiť tam, kde sa môžu pomstiť, ba milovať nepriateľa a nastaviť druhú tvár tam, kde mi bolo ublížené, rozdať zo svojho majetku to, čo si môžem kľudne ponechať, byť štedrý prednostne voči tým, ktorí mi to nemôžu odplatiť, vzdať sa pre "kráľovstvo Božie" niečoho, bez čoho si druhí vôbec nedokážu predstaviť šťastný život ...  to je cesta za Kristom, ktorá vyžaduje silu viery na každý jeden deň. AMEN

 

 

Milí bratia a sestry!

Aj keď sme sa nemôžeme v  nedeľu  spoločne stretnúť, Boh je s nami kdekoľvek ! Na to nezabúdajme !

Prebýva aj v srdci človeka...

Prajem Vám Bohom požehnané dni, nech každý z nás prebýva v Božej ochrane.

                                               Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

11.10.2020                                                          18. nedeľa po Svätej Trojici

                                                                                        Poslušnosť lásky

 

                                                                                

 

Suspírium:     Ku Tebe k zdroju svetla prichádzame,

                       prosíme, osvieť naše srdcia, Pane,

                      aby Duchom Tvojím boli posvätené,

                      stali sa svetlom, stali soľou zeme. AMEN

 

Text:          2 list Petra 1, 16-19

„ Veď nesledovali sme vymyslené báje, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti, keď prijal česť a slávu od Boha Otca a z velebnej slávy zaznel Mu takýto hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo! Tento hlas sme počuli prichádzať z neba my, ktorí sme boli s Ním na svätom vrchu. Tým pevnejšie je aj prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti vo tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach.“ Amen

Milí bratia a sestry !

            K obľúbeným programom detí patria rozprávky. Dokázali by ich sledovať hodiny a hodiny.  Sú však aj také rozprávky , ktoré si dokázali získať nielen deti, ale aj dospelých.

Či už to bol malý čarodejník Harry Potter, Narnia ... či iné

 Najradšej máme azda všetci rozprávkové konce, keď dobro zvíťazí a tí zlí sú potrestaní. Avšak rozprávky sú rozprávkami- sú vymyslenými príbehmi, neskutočnými, vzdialenými od reality sveta. Sú výsledkom veľkej fantázie človeka.

            Nie je to tak len s rozprávkami. Niekedy sa to stane aj s cirkevnými sviatkami. Napríklad Vianoce. Narodenie Ježiša Krista na Vianoce sa   pre mnohých javí ako rozprávka. Ako pekný príbeh, ktorý nemá žiadny vplyv na náš život. Ako príbeh, ktorý sa nás netýka, ktorý sa stal dávno a ak sa vôbec odohral...pekný doplnok Vianočnej atmosféry.....  Možno je to preto, že medzi ľuďmi sa zachovali mnohé zvyky, legendy. A tieto všeličo dokresľujú, dávajú biblickým príbehom romantický- sladkastý ráz. Takú peknú skúsenosť mám aj s deťmi so škôlky – povedzte nám ešte rozprávku, alebo deti v škole sa často pýtajú- je to pravda, je to skutočné..... odkiaľ to viete.... no, dnes už nie je situácia že o biblických príbehoch  počujú doma.

Pokiaľ ostaneme vo svete fantázii vo vzťahu k Pánu Bohu, to určite nie je dobrá cesta.

Ježiš Kristus nie je výsledkom ľudskej fantázie, nie je rozprávkovou postavou! Život Ježiša a kresťanská viera sa neopiera o rozprávky, ale o svedectvo evanjelií, o mnohé svedectvá prorokov, učeníkov... a i nás samých.

            „ Čo od počiatku bolo, čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, no čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, o tom svedčíme, totiž o Slove Života.“ / 1 list Jána/   Týmto slovom, slovom Života je Pán Ježiš, o ktorom svedčili všetci apoštolovia. Tak ako Peter s Jánom: „ my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ / Sk 4,20/

Ježiš Kristus, ako Syn Boží prišiel do tohto sveta. Poslaný nebeským Otcom. K Nemu máme prichádzať, lebo prijal česť a slávu. „ Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“

            BaS! 

Ak sa priznávame k Ježišovi a vyznávame, že náš život patrí Jemu, že On jediný je našim Pánom, potom Ho máme počúvať a nasledovať. Veď sám Boh, prebýval v Kristovi. BOH si obliekol ľudskú kožu. Až tak veľmi nás miloval, že to pre nás spravil. To bola obrovská láska, bratia a sestry. Takáto láska je pre nás len ťažko predstaviteľná, a predsa je skutočná.  Veď my máme často problém milovať  našich najbližších. Pán Ježiš podstúpil všetko, pre lásku k človeku. Vedel , čo ho čaká a vedel , že to bude veľmi bolieť – a napriek tomu povedal ÁNO, ja chcem všetko podstúpiť z lásky k človeku. Sám Boh prebýval v Kristovi, aby priniesol svetu zmierenie a odpustenie. „ Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia.“ / 2 Kor 5,19/  Zvesť o Kristovi nie je  krásnym doplnkom života, či voľných chvíľ človeka. Nie je výmyslom- fantáziou ľudí.  

Cirkev nie je spolkom, ktorý sa podobá včelárom alebo záhradkárom. V cirkvi ide o viac. Nás spája osoba Ježiša Krista, ktorý je našim Pánom.  V Kristovi prebýval sám Boh, aby priniesol svetu a ľuďom zmierenie. Pokiaľ ozaj dôverujeme a veríme  Bohu, náš život dostáva novú kvalitu. Novú múdrosť ako prežiť život.

A tá spočíva v tom, že náš život máme prežiť rozumne. Neznamená to múdrosť intelektuálnu, znamená to prežiť život zmysluplne.

 Prežiť život rozumne, to znie zložito. Kto z nás vie aký je to rozumný život?! Mám pre vás, ale i pre seba jednu dobrú správu ako sa to dá zistiť. Ak náš život nastavíme pred Božie slovo ako pred zrkadlo.  Ako keby sme sa pozreli do zrkadla, keď sa ráno upravujeme alebo češeme . Božie slovo dáva človeku náhľad na seba samého ako zrkadlo, avšak tento pohľad na seba nie je z vonkajšej strany, ale z tej vnútornej.  Tak môžeme zistiť aký je náš život, aký sme my sami. Božie slovo je meradlom života, ono nám ukazuje aký je náš život. Ukazuje kde sa pohybujeme.  Zmysel života nie je  v zaobstarávaní zbytočných vecí, pre ktoré nemáme čas na Boha a aj tak ich tu zanecháme.

Pravým zmyslom a meradlom v našom živote má byť meradlo lásky k Bohu a k blížnym.

Boh svoj krok lásky k nám spravil v svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Odpustil a zmiloval sa nad nami. Pán Boh nás má rád takých akí sme, so všetkými nedostatkami a chybami. On vie čo nás trápi, čo nás teší. Vie o každej jednej myšlienke. Boh vidí priamo do srdca. Čo je  pred inými  dobre skryté, pred Pánom Bohom je všetko odkryté.

Ten kto sa ku Kristovi priznáva a v Neho skutočne verí, ten aj kráča v Jeho svetle. Viera sa spája s činorodým životom. „ dobre robíte, keď pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti vo tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde vám zornička v srdci.“ Keď je hustá tma pomôže nám aj malá sviečka .Kristus je však viac ako sviečka, ON je svetlo sveta. Toto duchovné svetlo prekonáva každú tmu a umožňuje veriacim  kráčať vo svetle a byť svetlom sveta. Rozhodujúcim je stále hľadieť na Ježiša a kráčať v jeho svetle. Len ten, kto hľadí na Krista , nedá sa pomýliť nikým a neupadne do duch. tmy. Svetlo Kristovho ducha pomáha každému  rozoznávať temné miesta. Kto sa pridŕža Krista, žije svetlým životom a usiluje sa konať skutky lásky a spravodlivosti. Boží záujem je , aby človek kráčal vo svetle a nepotkýnal sa v tme.

            Keď hľadíme na Krista ako sviecu a svetlo sveta, zapáli sa aj naše srdce a vyjde nám v ňom zornička. Takto má svietiť každý veriaci kresťan uprostred ľudu, v ktorom žije. Komu svieti zornička v srdci, ten je synom a dcérou svetla a nedá sa premôcť tmou a hriechom.

                                                                                                               AMEN.     

 

Prajem Vám požehnaný deň a všetky dni z milosti Božej! Boh nech zostáva so všetkými nami. 

                                                            Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné                                                        

4.10.2020   

                                                                         

Poďakovanie za úrody zeme

 

Suspírium:           Požehnaj na tele, požehnaj na duši,

                             sýť slovom i chlebom, náš Pane Ježiši.

                                                                               Amen

 

Text:  Lk 12, 13-21

„ Povedal Mu ktosi zo zástupu: Majstre, povedz môjmu bratovi, aby si podelil so mnou dedičstvo!  On mu však riekol: Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo za deliča medzi vami?  I riekol im: Dajte si pozor a varujte sa akéhokoľvek lakomstva, lebo život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku. Nato im povedal toto podobenstvo: Bohatému človeku prinieslo pole hojnú úrodu. Premýšľal teda a povedal si: Čo urobím? Lebo nemám si kde zhromaždiť úrodu.  A povedal: Toto urobím: zborím si stodoly, postavím väčšie a tam si zhromaždím všetko obilie a všetko, čo mám. Potom si poviem duši: Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa! Ale Boh mu riekol: Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane? Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu.“

AMEN

 

 

Milí bratia a sestry!

            Aký je človek tvor? No v prvom rade musíme povedať: sťažujúci sa. Lebo s čím sme spokojní? Keď je veľa úrody, tak sa hneváme že je toho veľa keď je menej, tak sa tiež hneváme, že málo. Na začiatku som sa pýtala: aký je človek tvor? ... sťažujúci sa.... nič na tom nemení fakt, že Pán Boh sa o nás postaral aj v minulom roku keď sme hundrali a postaral sa aj tohto roku keď hundreme zas. 

.... napriek tomuto všetkému si ešte stále myslím, a som o tom presvedčená, že sme dostali a dostávame stále mnoho od Pána Boha,   zatiaľ ešte stále máme za čo ďakovať Bohu.

.... berieme veci automaticky, a potom sa nestačíme diviť... ale je to prosté PB hovorí: volajte na Mňa, rozprávajte sa so Mnou,... a my,.... Človek zasadil, polieval, ale Pán Boh dal rast, slnko, zrelosť plodín. Rovnako aj v iných odvetviach- snažili sme sa, pripravovali, pracovali, ale Pán Boh bol ten, kto nám dal schopnosti, kto nám dal príležitosti a napokon nám dal  aj uvidieť ovocie svojej driny.  Ak sme kresťania, žiaden farár nám nemusí z kazateľne hovoriť, že máme za čo a komu ďakovať. Toto už predsa aj sami vieme.

            Naši starí predkovia, ktorí boli závislí na pôde, dobre vedeli ďakovať za všetko, čo z poľa doviezli a každý pokrm vítali ako Boží dar. Dodnes je v niektorých oblastiach zvykom každý chlieb pred rozkrojením prežehnať krížom.  Ale dobré zvyky končia,  súčasný moderný svet nepozerá na dobré zvyky a volí si to čo mu vyhovuje. Ak sa dá žiť bez Boha, tak bez Boha aj žije. Viaceré výskumy a posledné čísla z ankiet iba dokazujú chladnejší vzťah  k náboženským hodnotám. Celkom určite to nie je dobré.  Kto si myslí, že dnes sú zlú časy a že v minulosti boli ľudia celkom iste bližšie, až blízko Bohu, môže byť na omyle. Za Kristom prišiel ktosi, kto chcel od Neho, aby mu pomohol riešiť veci s dedičstvom po otcovi. Za Kristom ktorému išlo o oveľa väčšie veci, prišiel zo záležitosťou majetku. Zaiste aj ten muž mal problém so svojim pochopením Krista a vlastne aj so svojou vierou. Inak by sa Krista na toto nepýtal. „ Peniaze sú vždy na prvom mieste.“ Takéto heslo sa v súčasnosti často spomína, ale som si istá, že ho možno v inej forme poznali aj naši predkovia. Preto apoštol Pavel píše mladému Timoteovi varovanie pred svetom, ktorý miluje peniaze a ktoré sú koreňom všetkého zla. „ Ak je koreň zlý, zlý je potom aj celý strom.“  Boží syn zostúpil medzi nás ľudí, aby nám poukázal na iné ciele v ľudskom živote. Aby vysvetlil čo má naozaj cenu a čo sa ako cena iba javí. Ako malé deti sme sa radi hrali v potoku a zbierali kamene. Často sa v rieke niečo lesklo odrážalo a my sme si hneď mysleli, že to je zlato.  Keď sme radostne bežali za dospelým, ukázať mu náš poklad iba sa usmial a poslal nás preč. Nechápali sme prečo sa smeje. Zlatistý kameň boli iba obyčajným kameňom.

Skutočné zlato sa zhromažďuje v kráľovstve Božom v podobe zachránených ľudí. Zemské zlato- peniaze, zisky, sláva , moc či kariéra sú síce vo svete potrebné a majú svoju váhu, ale z hľadiska večnosti sú iba jagavým obyčajným kameňom, ktorý je síce pekný, ale nemá ozajstnú hodnotu. „ Dávajte si pozor, život ľudí nezáleží na tomto“, povedal mladému mužovi a s nám všetkým, ktorí ho počúvali.  Potom pristúpil k živému obrazu o boháčovi, ktorému sa podarilo dostať k veľkému majetku. Mal plné sklady obilia a stal sa nesmierne bohatým. Naplnil sa mu sen väčšiny ľudí, Aj my na Slovensku máme veľa finančných súťaží, v ktorých sa hrá naozaj o veľmi veľké peniaze. Nespoznávame pri možnej výhre svoje vlastné sny, ako by sme chceli  niekedy vyhrať aj my také peniaze? Vtedy snívame, ako by sme s výhrou naložili – vrátane daru pre cirkev. Podobné sny nás možno na chvíľku uvoľnia, ale v skutočnosti sú bláznivým trávením času. Nestáva sa, aby taký výherca dospel ku pokoju a slobode. Ani človek, boháč v podobenstve nemá pokoja. „ Postavím sýpky, aby som ochránil úrodu, ako by to a to....... A potom..... potom budem mať pokoj.  Iste si všimneme, že Pán Ježiš zámerne nevložil do úst boháča slová vďaky Bohu. Dobre nás pozná, ako ľudsky na podobné veci reagujeme!

     Ale Boh povedal boháčovi v podobenstve: „ Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane? Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu.“

Milí bratia a sestry!

Čo je naše najväčšie bohatstvo? Čo je bohatstvo človeka?

Kristus to povedal: je ním bohatstvo v Bohu. Kto je bohatý v Bohu, dokáže múdro nakladať s Božími darmi- úrodou, peniazmi, majetkom, spoločenskými hodnotami- a zostať verný Bohu. K tomuto nás vedie dnešný sviatok poďakovania za úrody zeme. Hľadajme spôsoby ako zostať verní svojmu Bohu, ktorý nás a nám všetko stvoril, ktorý nám otvoril dvere neba a ktorý nás vedie dobrou cestou viery v živote. AMEN

27.9.2020

 

                                          

 

16. nedeľa po Svätej Trojici

„Vyslobodenie z otroctva smrti“

 

Suspírium:

Keď pozerám na nebesá, dielo Tvojich rúk, a na mesiac a hviezdy, hovorím: - Čože je človek, že naň pamätáš? Syn človečí, že sa ho ujímaš? Málo menších si nás urobil od anjelov a ovenčil si nás slávou, nad vlastným dielom za pánov ustanovil a položil si nám všetko pod nohy. Ó,  Hospodine aké je vzácne Tvoje meno po celej zemi!“ AMEN

 

Text:  Izaiáš 51, 12-16

„ Ja, ja som vaším Tešiteľom! Kto si ty, že sa bojíš človeka smrteľného, ľudského dieťaťa, ktoré býva ako tráva? Zabúdaš na Hospodina, ktorý ťa učinil, ktorý rozostrel nebesá, založil zem? Ty sa ustavične v každom čase chveješ pred hnevom sužovateľa, keď zamýšľa hubiť? Ale kde je hnev sužovateľa? Sputnaný sa čoskoro uvoľní,  nepadne mŕtvy do jamy a nebude mu chýbať chleba. Ale ja som Hospodin, tvoj BOH, ktorý víri more tak, že hučia jeho vlny; Hospodin mocností je Jeho meno. Dal som ti svoje slová do úst, prikryl spm ťa tôňou svojich rúk: aby som rozprestrel nebesá a založil zem a povedal Sionu: ty si môj ľud!“ Amen

MBAS!

            Čoho sa najviac v živote bojíte?  Je niečo čoho sa naozaj bojíte? Bojí sa človek dnešnej doby...vôbec niečoho....???

Každý sa niečoho bojí, nepoznám človeka, ktorý by sa v svojom živote nebál- ktorý by sa nestretol so strachom. Menšie deti sa boja tmy, alebo sa boja, že práve pod ich posteľou sídli nejaké strašidlo, ktoré si svojou veľkou fantáziou predstavujú.

Žiaci a študenti sa boja najmä pred písomkami, skúšaním. Starší sa boja straty zamestnania, straty zdravia, možno dobrého života, .... je veľa vecí, z ktorých v živote pociťujeme strach- ktorých sa obávame. „Strachov“ je rôzne množstvo a majú rôznu intenzitu. To, že sa bojíme a prežívame strach je normálny psychologický proces v našej osobnosti. 

Ale sú momenty v našom živote, keď sa bojíme akosi intenzívnejšie, keď prežívame až úzkosť- s týmto strachom sa stretávam v svojej službe u väčšiny ľudí- strach zo smrti.

Smrť sa dotýka každého z nás, neobíde nikoho, nepozná výnimky a nedá sa nijako uplatiť... Často príde, keď to najmenej čakáme, keď to najmenej vyhovuje. Ptretrhá väzby s milovanými ľuďmi s ktorými sa musíme navždy rozlúčiť. Bolestivo prichádza do nášho života, jej typickými znamkmi sú hlboké a boľavé rany, ktoré po sebe zanecháva.

B & S!

Mnoho ľudí má problém hovoriť o smrti, vyhýbame sa tejto téme- lebo možno pociťujeme tiež strach, lebo nevieme čo nás to čaká...smrť je vykresľovaná ako niečo temné, zlé, čierne... kostra s kosou. Často sa stáva, že ľudia aj dnes vnímajú návštevu farára u chorého ako posledné pomazanie...... tak radšej farára nevolajú, až keď si sami myslia že už je koniec......

Stáva sa, že Pána Boha obviňujeme z toho, že nám ukradol milovaného človekaB&S! Pán Boh sa neteší zo smrti človeka, nerobí si radosť, tým že zasiahne do života smrťou, kedy sa mu zapáči. Smrť je následkom hriechu- pádu, a dôsledky si musíme niesť.  Veď Ten, ktorý nám dal život z lásky, by nám ho zákerne nebral?! Počas Vianoc spievame spoločne množstvo piesní o narodení Božieho Syna. Zvestuje sa evanjelium- dobrá správa o tom, že Boží Syn prichádza do tohto sveta, aby ho zachránil... A predsa i Boží Syn- jednorodený umiera na Veľký Piatok v hrozných bolestiach, stretáva sa so smrťou. Aká to musela byť bolesť pre Otca, keď mu takto kruto zabili Syna. O takejto veľkej bolesti vedia najlepšie rozprávať rodičia, ktorí musia pochovať svoje dieťa. Niet asi nič horšieho na svete, ako keď matka pozerá na rakvu svojho dieťaťa... Smrť je bolestná, to nemôžeme poprieť, a znamená koniec tohto pozemského života. Zdanlivo všetko končí...

Ak by sme takto nazerali na život , na konci ktorého je neúprosná smrť a znamená absolútny koniec, akú útechu by sme mali? Načo by nám bola viera, ktorá by nám neponúkla inú možnosť... na čo by nám bol taký Boh, ktorý dáva len pozemské istoty, veď to dávajú aj iné veci. V akej nádeji by sme vyprevádzali na pohreboch našich zosnulých? Nádej by nebola, bola by beznádej a zúfalstvo. Žiť život by znamenalo prežiť ho úplne a naplno, veď smrťou by sa všetko absolútne skončilo...  Smrť prišla aj do života Božieho Syna – Pána Ježiša Krista. Na Veľký piatok zomiera, ale Jeho posledné slová sú: „ Otče do Tvojich rúk porúčam svojho Ducha.“ S pokorou a nádejou sa končí Jeho zemské putovanie. Ale napriek všetkej pochmúrnosti zo smrti, naša viera nesmie zastať pred krížom na Veľký Piatok- Pán Boh prekračuje všetky hranice lásky, odpustenia a milosti a prináša do našich životov Veľkonočnú nedeľu. Prináša nádej a uistenie, že ani smrť nemá moc nad Ním. Kristus porazil smrť a už viac nevládne nad Ním. Kristus prináša radosť- prináša nám nie pochmúrné a zúfalé kresťanstvo ale naopak- prináša radostné kresťanstvo.

Zmenil to čo sa zdalo ako nemožné, porazil smrť- dal a dáva nám nádej každý deň. Nemusíme sa báť smrti, veď ona je len bránou k nášmu BOHU. A preto našich zosnulých vyprevádzame nie v beznádeji a strachu, ale v nádeji vzkriesenia a života večného. To je to jedinečné čo má veriaci kresťan v Pána Ježiša ako najväčší poklad  v svojom živote. A nikto mu to nemôže vziať!

Smrti sa nemusíme báť, ona nám neublíži. Pripraví nás o pozemský život, ale získame Božiu blízkosť: „veď ani oko nevídalo ani ucho neslýchalo ani do srdca človeku nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú..“

Pán Boh nechce človeka strašiť smrťou. Nechce, aby sme sa Ho báli, chce aby sme Ho milovali... ako by sme mohli milovať z nanútenia... to nejde, to by bola nanútená láska a to nie je láska v pravom zmysle slova. Sme pominuteľní. Sme ako tráva. Je dôležité pamätať,  že sú oveľa dôležitejšie veci ako majetky, peniaze, závisť, spory......že je oveľa dôležitejšie niekomu pomôcť, povedať dobré slovo, milovať ľudí... to všetko čo tvorí hmotné statky je potrebné pre život, ALE musíme si určiť hranice, ak ich nemáme alebo neustále presúvame ďalej, Pán Boh prestáva byť v našom živote tým hlavným. A život nám zatienia „pozemské“ veci. Bez Boha sme veľmi zraniteľní, a so smrti máme potom oprávnene strach, lebo všetko za čím sa tu naháňame necháme tu  A myšlienka na túto skutočnosť mnohým naháňa strach a preto sa téme smrti zámerne vyhýbajú.  Koľkí aj z veľkých vodcov si mysleli, že tu budú na veky...a predsa tomu tak nie je... Nikedy nevieme čo Pán Boh zamýšľa, keď nám vstupuje do života smrťou pri našich blízkych, ťažko sa hľadajú slová a niekedy naozaj človek nevie čo povedať...a čo tým Pán Boh zamýšľa, je ťažké pochopiť Jeho vôľu a niekedy sa to ani nepodarí. Mojou úlohou a ani ostatních farárov nie je robiť Božích obhajcov, to by sme boli veľmi slabé nástroje, keby sme mali Pána Boha obhajovať. My sme svedkami- svedkami Božej milosti. Našou úlohou je svedčiť, svedčiť o tom , že každé počínanie na nebi i na zemi má svoju prčinu. Kto hľadá Pána Boha v živote a počúva Jeho hlas, môže Ho nájsť a aj odpoveď. 

            Smrti ani ľudí sa nemusíme báť, ako to píše žalmista- veď prečo by sme sa báli človeka smrteľného, ľudského dieťaťa, ktoré býva ako tráva?  S dôverou sa môžeme obrátiť na Pána Boha, On nielen vpočúva naše požiadavky, ale nás často aj učí. Musíme sa spoľahnúť na Jeho vôľu nie na našu!!! Boh je naozaj mocný a ani smrť nevládne nad Ním!  Zverme náš život s dôverou do Jeho rúk a On nás vyslobodí z otroctva smrti. Kiež sa slová apoštola Pavla stanú aj našim vyznaním: „ Mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk.“  Pán Boh je našim Tešiteľom a to i v chvíľach smutných a zdanlivo beznádejných.    

                                                                                                                        AMEN

 

Prajem Vám požehnaný každý jeden deň vo Vašom živote. Nezabúdajme, že je darom od Boha.

                                                        Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné 

20.9.2020

                                              

 

15. nedeľa po Svätej Trojici

Bremeno ustarostenosti

Suspírium: Svojmu Bohu vďačnými byť chceme Za dobrotu mnohú, o nej všetci vieme. Všetci vieme, predsa neďakuje každý. My však vďačným srdcom chváliť chceme Ta vždy. AMEN

Text: Mt 6, 25.33

„Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo si oblečiete. Či nie je život viac ako jedlo a telo viac ako odev?  Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ Amen.

MBAS!

        Máte starosti? Každodenné starosti života – jedenie, pitie, oblečenie, bývanie, živobytie, či práca. Kto by to nepoznal? Dnes ešte viac intenzívnejšie ako v minulosti. Kým minulý systém mal aj svoje nedostatky, predsa len sociálne istoty obyvateľov boli na inej úrovni ako dnes. Človek mal istotu, že v prípade problémov neostane na ulici. Po zmene systému a ekonomiky na kapitalizmus sa tu zrazu objavuje fenomén chudoby. Máme tu bezdomovcov, ale aj ľudí, ktorí dokážu veľmi šikovne celý mechanizmus zneužívať, či využívať na jednej strane a zbohatlíkov na strane druhej. Ľudia radšej ani nechcú myslieť na to, čo by bolo keby stratili prácu. Sú vystresovaní z toho, čo by sa stalo, ak by ochoreli. Kto by za nich platil úver, hypotéku, pôžičku? Kto by sa o nich postaral? A tak, i keď by sa nám malo žiť jednoduchšie, resp. ľahšie, skôr opak je pravdou a tí, čo prežili jedno i druhé, mi zväčša dajú za pravdu.

Téma dnešnej nedele je : Bremeno ustarostenosti. Ustarostenosť, či ustráchanosť z toho, čo bude, čo nás čaká, je vskutku veľkým životným bremenom a záťažou. Je sympatické, že o starostiach bežných dní vo svojom učení pojednával aj Pán Ježiš. Jeho učenie sa netýkalo len kráľovstva nebeského, ale aj pozemského života s jeho radosťami i ťažkosťami. Práve túto oblasť Ježišovho učenia pre nás zaznamenal Matúš v 6. kapitole svojho evanjelia. I keď život v 21. storočí, čo sa kvality a pohodlia týka, nedá ani len porovnať so životom v dobe, kedy tu telesne pôsobil Syn Boží, predsa je nemálo problémov a ťažkostí života, ktoré i dnes sužujú nie jedného. Raz nás trápia finančné záležitosti, inokedy sa nám zas zdá, že je toho na nás priveľa. Že nič nestíhame, že si nevieme dať rady s množstvom úloh, ktoré musíme splniť. Aj neistota čo sa týka udržania práce, či pozície v práci, nie je práve príjemná. A keď sa k tomu všetkému pridajú ešte aj zdravotné komplikácie, to sa potom rýchlo vytráca životné šťastie a vôbec – chuť žiť.

Toto všetko vieme, bratia a sestry. Toto všetko možno z času na čas aj prežívame. Možnože podobnou fázou života prechádza v tejto chvíli aj niekto spomedzi nás. Máme sa s tým všetkým zmieriť? Zmieriť sa s tým, že iné to už nebude? Že to tak musí byť? Máme sa len potešovať tým, že niektorí sú na tom ešte horšie než my? Alebo sa riadiť známou ľudovou múdrosťou : Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže!

Iste, to všetko môžeme. Evanjelium dnešnej nedele nás však pozýva ešte k niečomu lepšiemu a vyššiemu. Z učenia nášho Pána a Spasiteľa ohľadom ustarostenosti, či starostí vyplýva jedna dôležitá lekcia : Svoje každodenné povinnosti si síce plniť musíme. Tie za nás nikto nespraví, ani Pán Boh nie. On nás predsa vybavil všetkým potrebným – rukami, nohami, telom, schopnosťami i mysľou, aby sme verne konali to, čo sa od nás žiada a očakáva. Veď ani Adam s Evou v raji neboli stvorení pre nič nerobenie. Naopak! Pán Boh ich hneď od začiatku poveril konkrétnymi úlohami, ktoré od nich požadoval a očakával, menovite : strážiť rajskú záhradu a obrábať ju. Človek sa totiž stáva plným človekom až vtedy, keď sa realizuje. Keď niečo tvorí, robí. Keď za ním niečo vidno. Na druhej strane človek dlhodobo nezamestnaný, a to už z rôznych príčin, samého seba neraz vníma ako menejcenného, neschopného, nepotrebného, neužitočného. Povinnosti teda boli, sú aj budú. Tie ostávajú na nás. Je len na nás, ako sa k nim postavíme a ako ich budeme vnímať. Či ako výzvu, aby naše človečenstvo ešte viacej vyniklo alebo s nechuťou ako ďalšiu robotu, do ktorej sa nám ani nechce, ale musíme to robiť. Potešujúce však je, že pri všetkých povinnostiach a ich plnení s nami Pán Boh je a zostáva. On sám chce na seba prevziať všetky naše obavy, ustarostenosť, strach i starosti, ktoré v nás akosi prirodzene vznikajú a objavujú sa.

MBAS!

        Do všetkého v živote teda smieme ísť s tým, že na to nie sme sami. Je s nami Ten, pomáha nám Ten, cestu nám razí a podmienky nám pripravuje Ten, ktorý nás povinnosťami poveril, ale nás aj urobil schopnými, aby sme ich zvládli.

A po druhé : do všetkého smieme ísť s tým, že Pán Boh na nás naložil len toľko, koľko On sám vie, že unesieme. Nie viacej! A ešte aj to bremeno života nesie spoločne s nami!  Nie je to krásna lekcia, ktorú dnes smieme počuť? Pre niekoho to azda môže znieť ako naivné namýšľanie si a útek pred drsnou realitou života. Prečo však zostávať na všetko sám a nevyužiť Božiu pomoc, prítomnosť a požehnanie, ktoré sa nám všetkým zdarma ponúkajú?

A že to Pán Boh so svojou starostlivosťou myslí celkom vážne, nám Jeho Syn – Pán Ježiš vo svojej reči – kázni na vrchu, dokazuje na dvoch príkladoch z prírody. Predovšetkým, je to Boh sám, kto sýti a živí vtáky v povetrí. Ani nesejú, ani nežnú, ani si nezhromažďujú úrodu do stodôl a predsa žijú, prežívajú, nezahynú a obveseľujú nás svojim spevom. Sú spokojní a šťastní. Len pre porovnanie : Koľko námahy so siatím, žatvou a uskladnením potravín a produktov máme my? A predsa sme stále s niečím nespokojní! O šťastí ani nehovoriac! Učme sa preto viac spoliehať na nášho dobrého Otca nebeského! Učme sa Mu viacej dôverovať!

Nuž a druhý príklad : Ježiš svojim poslucháčom poukazuje na poľné ľalie, na krásu flóry a dokladá, že ani kráľ Šalamún v celej svojej sláve sa tak krásne neodieval ako kvety na lúke. Prečo teda toľko obáv o to, čo si oblečieme? Pán Boh myslí na maličké tvory, akoby nemyslel na nás? On vie presne, čo každý z nás v tento deň potrebuje. On aj pozná, čo každého z nás čaká dnes, zajtra, či pozajtra. Praje si len jedno : aby sme Mu plne dôverovali. A namiesto toho, aby sme sa zbytočne stresovali kvôli súčasným, či budúcim povinnostiam si radšej k srdcu zoberme Jeho radu : Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá.

        Je to o prioritách aké máme, čo je pre nás dôležité. Čo pokladáme za podstatné podľa toho aj konáme. Ak sú starosti toho sveta na prvom mieste, podľa toho aj žijeme. Naháňame sa, strachujeme, sme nesťastní.... vystresovaní.... Čo si vyberieme?

                                                                                                                                     AMEN

 

                                                Prajem Vám pokojné dni, plné nádeje a Božej milosti.

 

                                                                               Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

  

13.9.2020                                                

14. nedeľa po Svätej Trojici

Vďačnosť je ovocím Ducha

 

Suspírium:

„ Modlitbu moju, Hospodine, počuj,

i všetko moje volanie,

nemlč, keď prelievam slzy!

Lebo som hosťom pri Tebe,

pútnikom ako otcovia moji.

Uľav mi, Pane, chvíľku nech pookrejem,

skôr ako odídem a nebude ma viac.“   AMEN

Text:   Lukáš 10, 38- 42

„ Keď išli ďalej, vošiel do nejakej dediny. Tam Ho prijala do domu, žena, menom Marta. A tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Ježišovi k nohám a počúvala Jeho reč. Ale Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním. Pristúpila a povedala: Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže. Odpovedajúc Pán, riekol jej: Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci; ale treba len málo, vlastne jedno! Práve Mária si vyvolila dobrý podiel, a ten jej nebude odňatý.“ Amen

 

            Milí bratia a sestry!

Každé nové ráno je pre nás, úžasnou milosťou Božou. Môžeme vstať a opäť žiť. Náš život je zázrak, mnoho vecí v ňom sú zázrakmi. To, že vyjde slnko,  to že môžeme vidieť prírodu a mnoho iných vecí- považujem osobne za každodenný viditeľný Boží zásah do tohto sveta.

Nie vždy si to uvedomujeme.  Nie vždy si to stačíme uvedomiť. A nie vždy sme vďační. Väčšinou sa len sťažujeme a konštatujeme, čo všetko ešte by sme chceli...aj nedávno bola taká anketa čo všetko ste nestihli počas leta..... všetko nastavené negatívne.... nič pozitívne....

Životné tempo nabralo rýchlosť a veci, ktoré vôbec nie sú bežné nám zovšedneli – stali sa automatickými.

Viete, sú mnohí ktorí sa domnievajú, že s Pánom Ježišom je možné stretnúť sa len v kostole. Takí veriaci majú predstavu, že zbožnosť, je len záležitosťou kostola, Ježiš je len „akýmsi kostolným Ježišom“; kým za múrmi chrámu sa riadia vlastnými pravidlami. Pán Ježiš nebýva len v kostoloch! Je  v našich domácnostiach, na poli , v práci a v našich blížnych- jedna česká pieseň o tom hovorí : Veď v Blížnych je skrýt Búh. Pán Ježiš preniká do celého sveta. Môžeme Ho vidieť kráčať cez polia, popri mori i cez more, cez púšte, po cestách, najviac sa však zameral na domácnosti- navštívil svadbu v Káne Galiljskej, vošiel do domu Šimona Petra, kde uzrdavil jeho svokru, v dome popredného farizeja liečil dokonca v sobotu.... Kristus prichádza stále, Jeho pôsobenie je neustálym adventom, a to nám pripomínajú slová: „ Ajhľa, stojím pro dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“ 

S Kristom prichádza do našich domovov a predovšetkým sŕdc- svetlo, láska a pokoj. Pri návštevách bolo a býva vo zvyku, že očakávaných -  hostí, najmä priateľov , prijímame s láskou , prejavujeme im pozornosť a poskytneme im pohostenie. Aj v dome Márie a Marty tomu tak bolo. Marta chcela vzácneho hosťa pohostiť a poslúžiť Mu. Vďačnosť sa zmenila na starosť, takú starosť, že si nevšimla podstatné.

Nedeje sa to i dnes? Nehovorí nám Kristus:

„ Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním“.

Toto pokladala za najdôležitejšie, ba dokonca žalovala na svoju sestru: „ Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“

Aká je reakcia Ježiša? Nekarhá ju, ba dokonca  ju pochválil, ale nepáčilo sa Mu, že posluhovanie pokladala Marta za dôležitejšie ako vzdelávanie. Povedal jej: „ Marta , Marta starostlivá si a príliš mnoho sa unúvaš, ale len jedno treba.“ Sme vďační? Vieme byť vďační? Vonkajšia pozornosť, posluhovanie patrí síce tiež ku kresťanským povinostiam a máme si navzájom slúžiť. A však, posluhovanie nemôže byť prekážkou za Kristom. Pre posluhovanie a prílišné zameranie sa na „vonkajšie veci“ často zabúdame na to jedno potrebné: na duchovné vzdelávanie a hľadanie pravdy- zmyslu života. Dokážeme rozlíšiť potrebné od menej potrebného, aké sú naše priority? Je to Boh, Jeho Slovo, Jeho prítomnosť, alebo je to obed, povinnosti, ktoré nás mnohé vzďaľujú od Boha. Je to na nás- čo je našou prioritou života. Berieme Boha- smrteľne vážne, či až keď sa niečo stane, prihodí v našom živote. Žiaľ mnohé skúsenosti zo života hovoria, áno až keď je veľmi neskoro, človek zastane.  Keď Ježiš hovorí Božie slovo, vtedy je potrebné odložiť všetko nabok- nič nie je dôležitejšie ako naša spása v Kristovi. Ako je to dnes s nami? Čo všetko sa robí práve v tomto čase, keď sa v tomto chráme zvestuje slovo Božie? Keby sme mohli prebehnúť skrytou kamerou po domácnostiach, čo všetko by sme mohli zachytiť? Príprava jedál-  varenie, riadenie, pranie, pozranie TV....

Čas v ktorom žijeme, je časom Božej milosti a tiež slobody. Boh nikoho nenúti, aby trávil nasilu čas v kostole, či študovaním a následným žitím Božie slovo, On nikoho nenúti, trpezlivo čaká, kým  k Nemu človek príde. Ale, keďže nevieme kedy bude koniec nášho života, nenechávajme Ho čakať príliš dlho, lebo sa môže stať , že už nestihneme k Nemu prísť. Matra- nám predstavuje pracovitú ženu, ktorá reprezentuje aktívny život. Aktívny život je tiež programom kresťana, ale má mať prstávku. Popri aktívnom živote, netreba zabúdať na skutočnú zbožnosť. Mária je typ, hĺbavého a mysliaceho človeka, hľadala to jedno potrebné- Božiu blízkosť. Veď o to ide bratia a setstry, hľadať Boha v živote, skrze Jeho slovo- Evanjelium.

„ Nie samým chlebom bude človek žiť, ale aj slovom Božím.“  „ Nezhromažďujte si poklady na zemi kde ich moľ a hrdza zničí.“ Beda by nám bolo, keby sme radšej čítali jedálne lístky ako Bibliu. Vtedy by sme mohli byť telesne nasýtení , ale naše duše by sa menili v púšť a naše domy by ostali tmavé. Pán Boh chce, aby sme pamätali na Jeho duchovné svetlo-  pamätajme neustále na Ježišové slová:

„ Ajhľa, stojím pro dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“

                                                                              AMEN. 

 

Prajem Vám deň plný vďačnosti a Božieho požehnania.

Poobzerajme sa okolo seba, nie sú to Božie dary ktoré máme? 

                 Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné                

 

6.9.2020                                                                        

 

13. nedeľa po Sv. Trojici

Môj blížny

Suspírium: Za Tvoju lásku Ti ďakujem, Vykupiteľ môj, Ježiši, daj, nech Ťa už nezarmucujem, keď dal si mi dar najdrahší. Nech na to stále pamätám, čo pretrpel si za mňa sám.  AMEN

 Text: 1 Jn 4, 20-21

Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“. AMEN

Bratia a sestry!

Pán Ježiš nás v dnešný deň všetkých vedie k otázke:  Kto je môj blížny?

Blížny v minulosti boli označení tí ktorí patrili k židom, ale tu pán Ježiš hovorí o bratoch. Nielen blížny, ale ešte čosi viac- v Bohu ste si bratia a sestry!

 Väčšinou to vieme rozdeliť, blízky je niekto kto ma pozná, koho si pustím ako sa hovorí – bližšie. Manžel, manželka, otec, mama, priateľ, priateľka.  A tí druhí sú blízky. Robíme si hranice a rozdeľujeme ľudí do rôznych kategórii.
To, čo ľudí najviac odrádza od dôvery v Pána Boha, nie je nedostatok pokory. Nie je to ani neschopnosť uvedomiť si vlastné hranice, či prílišné sebavedomie. Je to nedostatok lásky, ktorú cítia v prostredí, kde chodia ľudia hľadať, vzývať Boha.

- keď niekto príde do kostola ako reagujeme, často žijeme v stereotypoch- nie sme takí už aj my – pohľady, oblečenie....prípadne ak si sadne na nesprávne miesto- buď mu to povedia, alebo zazerajú celý čas, alebo vyhradíme lavicu so slovami- tu si môžete sadnúť tu nikto nesedáva. A čo keby sme to obrátili, poďte tu k nám, budeme radi keď si sadnete medzi nás. Kedy sa človek lepšie cíti? Keď prídete na neznáme miesto a ujmu sa vás a ponúknu miesto medzi ostatnými, ale keď vám povedia tu si nesadajte, prípadne vás usadia na opustené miesto???
Ak sa hľadajúci človek odhodlá a príde tam, kde sa o duchovných veciach hovorí, často sa, žiaľ, sklame. Očakáva prijatie, dobré slovo, no často sa stretne len s dištancujúcimi sa pohľadmi, odmeranými výrazmi tváre. Počuje, že sa hovorí o láske a službe, no nachádza len jednotlivcov, ponorených do samých seba –  bez skutočného záujmu o okolie. Očakáva radosť, veľkorysosť, no nachádza moralizovanie a predsudky.
Je normálne, že sa nad tým pozastavuje, premýšľa, prečo je to tak. Je možné, že naozaj priveľa očakáva. Ale možné a pravdepodobné je aj to, že sú naše spoločenstvá uzavreté.
Ak na záujem o to, ako sa majú ľudia okolo nás, už nemáme čas ani chuť, je naše vzývanie Pána Boha prázdne. Nič z neho neplynie.

Cesta k blízkemu vedie vždy cez cestu LÁSKY. Bez lásky niet cesty. Ani k Bohu ani k blížnemu. Na ceste stretneme veľa prekážok- ale to povedal aj Pán Ježiš.... to kráľovstva Božieho nevedie diaľnica.... ale úzka cesta a tesná brána.....

Nech nás nič neodradí..... je to ťažké ... Ale Boh hovorí, že sa oplatí vytrvať lebo odmena bude veľká v nebesiach... a aj radosť....

Boh nás miluje.- Boh je láska.- Boh nám dôveruje.
Čakáme, že to dobré do našich vzťahov, do našich spoločenstiev príde zhora, od Boha.
No náš Boh sa stal človekom. Rozhodol sa podniknúť cestu do nášho sveta. Urobil to preto, aby zdvihol aj náš pohľad od zatrpknutého odsudzovania, uboleného neprajníctva K LÁSKE. Takej, ktorá všetkému verí, všetkého sa nádeje a všetko pretrpí.
Prvým z toho, čo iným odopierame:

-  je potreba uznania, pochvaly ako motivácie

- na príklade milosrdného Samaritána, nám Ježiš ukazuje čo znamená skloniť sa k blížnemu /... extrémistické skupiny.... Cigán a deti na sídlisku- pozeráme cez okná, Ježiš na kríži /

- uznať, že každý sa môže pomýliť, pošmyknúť / nikto nie je dokonalý/
Na mnohých miestach sa ľudia o veľmi dobré snažia, no nemá ich kto podporiť.
Ak sa rozhodneme robiť niečo, čo naozaj stojí za to, žiada si to nielen veľa nasadenia, ale aj trpezlivosti. Stáva sa, že zapochybujeme, či má to, o čo sa snažíme, vôbec zmysel, / či sa netrápime márne.
A všetci máme skúsenosť s tým, že skôr sa nájdu ľudia, ktorí znepokoja, a spochybnia dobrý zámer – ako by ho podporili.
„Aké vzácne je pravé slovo v pravý čas“ – hovorí Šalamún v knihe prísloví. Áno, aj to je služba lásky, ak sa pokúsim rozhliadnuť okolo seba, aby som dal najavo záujem o to, komu o čo ide, aby som spoznal, čo kto tvorí, o čo zápasí.
Od takéhoto záujmu nás odrádzajú obavy, že nesplníme očakávania ľudí, že nemáme na to, aby sme im pomohli. JE však dosť možné, že by im stačilo slovo obyčajného uznania, prejavu porozumenia.
Sú ľudia, ktorí sa roky starajú o rodinu, o domácnosť, o imobilných najbližších, roky napriek svojim skromným príjmom podporujú ešte biednejších ako sú oni sami. Sú ľudia, ktorí sa dávajú bez toho, aby čakali na uznanie. Ak ho však dostanú, znásobí sa ich sila a chuť robiť, priniesť, obetovať ešte viac.
Láska blížnemu zle nerobí. Neodopierajme si jej prejavy. Nikomu z nás nezaškodí, ak nájde vo svojej blízkosti jedného človeka, o ktorého
prejaví viac záujmu, koho podporí.
To nás  učí podobenstvo o Samaritánovi, tak nás k tomu vedie Ježiš sám každým svojím gestom a slovom.
„Choď a rob podobne“, to nám Ježiš kladie na srdce – keď sú na našej ceste ľudia, ku ktorým sa máme skloniť.
Nie sú tam davy. JE tam možno len jeden človek, ktorého nám, ktorého mne – alebo Tebe, brat, sestra, kladie Pán Boh na srdce. Ten človek nekričí, neupútava pozornosť. Iba čaká.
Pán Boh vie, čo od nás môže čakať. Dávno mohol rezignovať a povedať si, že z nás nikdy nič nebude.
Neurobil to, čo si my bežne robíme navzájom a síce - ak sa sklameme, nedáme si ďalšiu šancu.
Problém, naše odcudzenie nie je v tom, že sa mýlime, ale že si nechceme dopriať šancu vstať. Nechceme si odpustiť.
Ježiš povedal niekoľko podobenstiev ako podnetov, aby sme uvažovali, aby sme neizolovali poznanie Boha a poznanie človeka! Hovoril o nemilosrdnom sluhovi. Hovoril o nespravodlivom sudcovi. V modlitbe Pánovej vyjadruje vzťah viny, ktorú tvoríme a viny, ktorú znášame.
Ešte stále sme dosť nepochopili. Ešte vždy tlačíme jedni druhých k výčitkám, trváme na treste. Ešte vždy nerozumieme, že Ježiš zomrel za všetku vinu sveta. Moju, Tvoju, našu. Jeho Láska je tá, ktorá všetko pretrpí.
Ak si Krista vieme predstaviť na kríži, ak uznáme, že tam niesol Boží trest za nás, musíme
chcieť stíchnuť vo všetkých svojich výčitkách ľuďom.
Láska, ktorá odpúšťa a nechá si odpustiť, stále žije

 

Žiaľ, aj my sme sa neraz stali výbornými teoretikmi na kresťanstvo, ale v praktickej rovine zlyhávame. 
Amen.

 

                                          Prajem Vám požehnané dni naplnené Božou milosťou! 

                                                                              Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné
 

 

 

30.8.2020                                          

 

12. nedeľa po Svätej Trojici

Boží dar reči

 

Suspírium:

Buď chvála Tebe, Bože náš, vzdávaná vrúcne každý čas, Otcu aj Synu milému, ako i Duchu svätému. Ty verne sa o nás staráš, čo treba z lásky nám dávaš.  AMEN.

 

Text: Matúš 12, 33 – 37

„Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu. Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“    AMEN

Milí bratia a sestry!

       Prečo si dávame či dostávame dary? Čo vyjadrujeme tým keď niekoho obdarujeme?  Je veľmi bežné, že sa často obdarúvame, a to najmä preto, keď chceme  niekoho potešiť, poďakovať sa. Či formou daru ukázať druhému človeku , že nám na ňom záleží.  Alebo sa chceme zapáčiť. Dary dostávame a dávame pri rozličných príležitostiach.  Niekedy však nezáleží ani na dare, ale skôr na tom kto nám ho dáva a prečo. Dary sú rôzne, také na ktorých nám záleží a majú pre nás nesmiernu cenu, ale aj také na ktoré padá prach a dávno sme na radcu zabudli.

 

          Aj dnešná 12. nedeľa po Svätej Trojici nám poukazuje na dar- dar ktorý je vzácny, nádherný , avšak je krehká hranica medzi tým kedy tento dar vieme zneužiť a použiť proti druhému. Boží dar- reč, slovo. Môžeme povedať, že každý nový  deň je darom. Darom Božej milosti. Božie slovo nám pripomína za čo máme a môžeme byť vďační. Uvedomujeme si  akým veľkým darom od Pána Boha je schopnosť reči? Ako správne narábať zo zvereným darom?  Určitú schopnosť dorozumievať sa navzájom majú aj zvieratá. Ale komunikácia zvierat sa nedá ani len porovnať s ľudskou schopnosťou dorozumievať sa. Obyčajne si ani neuvedomujeme, aký veľký dar nám touto schopnosťou Pán Boh dal. Niečo z veľkosti tohto daru by sme spoznali, keby sme si predsavzali, že hoci len jeden deň nepovieme a nenapíšeme ani jedno slovo.
Len preto, že máme reč, môžeme myslieť. Bez schopnosti vyjadriť myšlienky slovami by myslenie bolo veľmi  obmedzené. Schopnosť reči robí z nášho myslenia vysoko tvorivý proces.
Len preto, že máme dar reči, môžeme medzi sebou komunikovať. Bez schopnosti reči by sme si boli vo veľkej miere cudzí, jeden od druhého izolovaní. Reč spojená s mimikou a gestikuláciou nám umožňuje vyjadrovať citové vzťahy voči druhým ľuďom. Len preto, že máme reč, môžeme si navzájom odovzdávať poznatky a skúsenosti, a to aj praktické, každodenné, ako aj vysoko odborné, vedecké, technické.
Existencia reči umožnila vznik obrovského, až neprehľadného množstva literatúry, literatúry básnickej, beletristickej, odbornej, vedeckej, technickej. Len preto, že máme reč, môžeme sa dozvedieť, čo si mysleli, ako uvažovali, ako prakticky žili generácie pred nami. Bez písaného slova by naše poznanie minulosti bolo žalostne zlomkovité. Len preto, že existuje reč, môže existovať dejinný vývoj. Bez schopnosti reči, bez možnosti odovzdávania myšlienok, skúseností, poznatkov z generácie na generáciu by každé nové pokolenie muselo začínať znova od samého začiatku. Pretože máme reč, môžeme mať dejiny. V ríši zvierat nemôžeme hovoriť o dejinách v takom zmysle, ako hovoríme o dejinách ľudstva. Toto je len niekoľko pohľadov na veľký význam schopnosti reči, ktorú sme ako dar dostali od Stvoriteľa.

Pán Ježiš Kristus je v jedinečnom zmysle Božie slovo, ktorým sa nám Pán Boh prihovára. V prvej kapitole Evanjelia podľa Jána je On priamo označený ako „Slovo“: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ „A to Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami.“ Stal sa človekom, vstúpil do našich dejín a prehovoril v nich spôsobom, ktorý dal dejinám nový smer. Mali by sme pozorne počúvať toto slovo, ako nám ho na základe stretania s Pánom Ježišom zaznačili pisatelia evanjelií. Nemali by sme patriť k tým, o ktorých Pán Ježiš povedal, že majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú. Zanedbať, ignorovať Božie slovo, nechať bez povšimnutia to, čo nám chce Pán Boh povedať, to je
veľká tragédia pre človeka.
Dar slova sme dostali aj na to, aby sme sa aj my mohli so svojimi myšlienkami v modlitbách a piesňach obracať na Pána Boha. Na svoje slová čaká Pán Boh od nás reakciu, odpoveď. V modlitbe môžeme vyjadriť svoj úžas a obdiv, kedykoľvek zapôsobí na nás múdrosť a veľkosť jeho diela. Vyjadriť poďakovanie za to, ako vedie náš život, poďakovanie za to, čo vo viere vnímame ako osobitný tvorivý zásah do nášho života. Môžeme si vyliať pred ním svoje srdce a formulovať v modlitbe to, čo nás osobitne ťaží. Vyznať svoje hriechy, ktoré nám naše svedomie často pripomína a prosiť o odpustenie s úmyslom zásadne sa zmeniť. Prosiť za ľudí, ktorí sú v ťažkom položení. Je mnoho toho, čo môžeme povedať v modlitbe tomu, ktorý nás dokonale chápe a miluje. To všetko môžeme preto, že sme od Pána Boha dostali dar reči. Patrí sa veľmi mu ďakovať za tento dar.
So všetkými darmi, ktoré dostávame od Pána Boha, je vždy spojená veľká zodpovednosť. Čím väčší dar, tým väčšia zodpovednosť. Nepochybne to platí o takom veľkom dare, akým je schopnosť reči. Prečítali sme slová Pána Ježiša, ktorými zdôraznil zodpovednosť za to, ako tento dar používame. Povedal: „Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ Na prvé počutie sa nám to môže javiť až ako príliš ostré varovanie. Ale Pán Ježiš dobre vedel, prečo to povedal.
Mnohé slová, ktoré vypovieme, sú síce neutrálne. Ale sú iné slová, ktoré sa druhého človeka, druhých ľudí dotknú a zanechajú v ich živote stopu, niekedy aj trvalú. Stačí, že vám niekto za chrbtom niečo povie- a rana v srdci sa otvára. Pamätáte si ako vás ranili slová druhých ľudí? Tým ako sa správame a akí sme a ako komunikujeme s druhými zanechávame stopu. Otázka je, či je to dobrá alebo zlá stopa. Slovami môžeme spôsobiť mnoho dobrého, slovami môžeme spôsobiť mnoho zlého. Slovami možno hovoriť pravdu a možno aj klamať. Možno priviesť ľudí na dobré cesty a možno zviesť na zlé cesty. Môže ísť o slová požehnávajúce, ale aj zlorečiace. Slovami sa možno zastať nevinného, keď ho neoprávnene obviňujú a slovami možno ohovárať, oklebetiť nevinného a pokaziť mu šťastie. Slovami možno potešovať druhého, keď ho postihne nejaká rana, slovami možno zdeptať človeka v ťažkom položení.  Čo všetko si musel Ježiš vypočuť na svoju adresu? Žráč a pijan vína, priateľ neviestok, priateľ a zástanca vyvrheľov.... burič, ničiteľ.... a to si myslím, že je v Biblii ešte pekne napísané. Nenávidený z každej strany? A za čo? ...
Silné účinky slova poznávame citlivo najmä vtedy, keď sa týkajú nás samých.
Pravdepodobne sa na našu adresu dostali aj slová opačného obsahu, ktoré sa nás bolestne dotkli. Slová škodoradosti, zlomyseľné slová, zraňujúce a urážlivé slová, slová, ktoré nám spôsobili veľké sklamanie.
Každý by vedel rozprávať mnoho o slovách, ktoré ho zasiahli, ktoré sa ho dotkli, aj v tom dobrom, pozitívnom zmysle, aj v tom bolestnom, zraňujúcom zmysle. Dalo by sa mnoho rozprávať aj o tom, ako sme dokázali a dokážeme zvládnuť slová, ktoré sa nás dotkli v jednom či druhom zmysle.
S účinkami slova sa však stretneme nielen vtedy, keď sú povedané na našu adresu a nejako sa nás dotknú, ale pozornosť treba venovať aj slovám, ktoré vychádzajú z našich úst, z nášho pera, z našej elektronickej pošty. Lebo my slová nielen prijímame, ale aj produkujeme. Aké sú tie slová? Citové reakcie na slová, ktoré sa nás týkajú, sa v nás objavujú samy od seba. A predsa by sme si mali  spomenúť aj na závažné slová, ktoré sme povedali v nedávnej i dávnejšej minulosti. Klásť si otázku, aké reakcie vyvolali, aké stopy zanechali u tých, ktorým boli povedané. Zo svojich slov, o ktorých vieme, že mali pozitívny účinok na druhých, máme radosť. Ale trápia nás slová, ktorými sme druhým ublížili, ktorými sme ich zranili? Sú aj takí ľudia, ktorí majú radosť zo zlých slov, ktorými spôsobujú bolesť, krivdu. To je zlá radosť, ktorá u nasledovníka Ježiša Krista nesmie mať miesta. Ak pri prehliadke svojich slov zistíme, že sme niekomu ublížili, alebo že sme niekoho priviedli na zlé cesty, tak nás zodpovednosť pred Pánom Bohom za to, čo povieme, vedie k tomu, aby sme v tejto veci napravili, čo sa dá, a aby sme si pevne predsavzali, že si vždy vopred premyslíme, ako naše slová zapôsobia na druhých, a že budeme v budúcnosti hovoriť len také slová, ktoré prinášajú požehnanie.
V biblickom texte tejto kázne sme si mohli všimnúť, že sa to nedá dosiahnuť iba úsilím pevnej vôle, ale že na to je potrebné niečo viac. Pán Ježiš to vyjadril podobenstvom o strome a ovocí. Započúvajme sa znova do príslušnej časti textu: „Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu.“ Ak strom má prinášať dobré ovocie, musí byť najprv sám strom dobrý. Ak má človek hovoriť dobré slová, ktoré sú požehnaním pre druhých, musí byť najprv sám hovoriaci človek dobrý. Keď človek hovorí, vynáša niečo zo svojho pokladu, zo svojho vnútra. Ak toto dobré vrastie do nás a stane sa súčasťou našich bytostí, potom aj dobré, tvorivo pôsobiace slová budú samozrejmým, spontánnym prejavom našich bytostí. Prosíme Pána Boha, aby sme jeho vzácny dar reči využívali takýmto zodpovedným spôsobom.
                                                                                                                                             Amen.

 

Slová sú neraz ako zbrane, dávajme pozor, komu a čo povieme. Ublížiť vie každý, však ... nezabúdajme, že ublížili nám, ale aj my sme tí, ktorí ublížili .

Prajem vám požehnané dni naplnené Božou milosťou a požehnaný štart do nového školského roka!

                                                                     Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

23.8.2020

 

 

11. nedeľa po Svätej Trojici

Pokánie a pýcha

 

Suspírium: Sľúbil si, Pane, v svojom slove svätom, že budeš s nami až do konca vekov, Tvoje  slovo nikdy nepominie; nech viera v našom srdci nevyhynie! AMEN

 

Text:   Lukáš 18, 9 - 14

„A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“  Amen.
 

 

Milí bratia a sestry!

Dnešné Slovo Božie nás vedie do situácie, ktorá nám hovorí o postoji človeka. Postoje sú rôzne. Niekedy sa človek zachová- rozhodne dobre, inokedy nie. Aj evanjelium aj kázňový text hovorí o postoji- o rozhodnutí.

Prečítané podobenstvo je modelovou situáciou. Ježiš v ňom vykresľuje dva typy ľudí - spôsobom, ktorý je pre poslucháčov zrozumiteľný. Aby sme správne pochopili jeho význam, musíme čosi vedieť o tom, ako mohli Ježišov obraz dekódovať pôvodní poslucháči. 

Farizeji boli v Ježišovej dobe považovaní za serióznych, zbožných, príkladných ľudí. Podľa svedectva evanjelií prejavovali svoju zbožnosť aj na verejnosti - zrejme na to mali dobré dôvody. Boli tými, ktorí mali viesť ľudí k Bohu.

Na publikánov – colníkov, vyberačov daní v rímskym provinciách si naopak každý poriadny človek dal radšej pozor, od nich si držal odstup. Boli úplatný... podvádzali.


V Ježišovom príbehu  obaja farizej aj colník prichádzajú do chrámu modliť sa. Jeden aj druhý kdesi v hĺbke svojej duše cíti, že nezáleží na tom, ako ich prijímajú alebo neprijímajú ľudia. Potrebujú byť prijatí Bohom.
Hľadajú vnútornú istotu, stabilitu, ktorá by sa v nich stala pevnosťou vo všetkých vonkajších ohrozeniach a krízach.
Farizejova reč obsahuje vďaku za to, čo má, referuje o poctivom plnení povinností. To by Ježiš mohol len oceniť – keby / – keby spoza slov vzornej modlitby neprečnievala sebaistota a znevažovanie colníka. To je pre Ježiša neakceptovateľné.
Samoľúbosť a samospravodlivosť, obdiv samého seba a potreba robiť okolo seba dojem spravodlivého je, bratia a sestry, stále nástrojom pokorenia a ubíjania dôstojnosti tých, ktorí sú z rozličných dôvodov znepokojení a neistí.
Boha neočaria modlitby, v ktorých Ho človek viackrát osloví, chváli Ho za to, že má, čo potrebuje, a pekne poďakuje za milosť, v ktorej môže viesť život ako sa na kresťana patrí... On totiž dovidí na naše pohnútky.
Colník naopak cíti v chráme bázeň. Tuší, že nemá morálne právo, aby vôbec k Bohu prišiel, no o prijatie predsa len zápasí.
Jeho modlitba nemá koncepciu. Dáva ňou najavo len: „Bože, zlyhal som. Sklamal – ľudí aj Teba. Čakám teraz, čo mi na toto všetko povieš.
Viem, že mi nepomôže, ak sa budem biť, trestať sám, pomôže mi len Tvoje odpustenie. Tomu, čo mám, chýba základ, podstata, zmysel.“ K Bohu prichádza s poctivým priznaním. Vie, že spôsoby, ktoré používa, neboli v poriadku. Celý jeho život nie je v poriadku.
Ale teraz vkladá všetku svoju nádej do toho, že Boh je jediný, kto ho z tejto úzkosti môže vyviesť, kto môže jeho rozmýšľanie, jeho plány do budúcnosti zmeniť. Colník vie, že zhromažďovanie peňazí bolo len náplasťou na prázdno v duši. Je mu tiež jasné, že ľudia ako farizej mu zmenu nedoprajú. Vysmejú sa mu, budú ním pohŕdať.
No colníkovi už na mienke farizeja nezáleží. Teraz stojí pred Bohom a hovorí to, čo prežíva: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.
Aj apoštol Pavel v epištolickom texte vyznáva: „Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale činím zlé, čo nechcem.“
Tento zákon, neschopnosť robiť dobré je v nás, bratia a sestry, zakorenený rovnako hlboko ako túžba po spravodlivosti, čistote a bezpodmienečnom prijatí. A pre každého z nás prídu v živote situácie, v ktorých budeme môcť sami pred sebou, len v intimite pred Bohom nazrieť na svoj život. Ak budeme úprimní, príjemný zážitok to veru nebude. Pre nikoho z nás.
Záleží však na tom, čo s týmto poznaním urobíme ďalej. Farizej sa skutočnému stretnutiu s Bohom aj samým sebou vyhne – pred Bohom sa len ubezpečuje o svojej pravde, presviedča Boha o správnosti svojej viery...
No v colníkovi sa hýbe viac - možno všetko. A Ježiš to v závere vyhodnotí: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, nie tamten. Aj úvodné slová naznačovali: A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo...
Pred Bohom sme na tom všetci rovnako. Pred ľuďmi môžeme chcieť súperiť, môžeme si konkurovať – ale aj tak záleží iba na tom, ako sa k nášmu životu vyjadrí Boh.
Akí k Nemu teda prichádzame? Ako zaobchádzame s človekom? Čo im dávame najavo svojím slovom, ale aj gestom, pohľadom, či tónom v rozhovore? Ak máme mať ako ľudia - ako kresťania svojim rodinám, spoločnosti, tomuto svetu čo odovzdať, určite to bude úcta a ochota nechať človeku čas a priestor, aby sa prejavil.
Keď medzi ľuďmi, ktorí sú odsúvaní, stroskotaní, zranení, a áno, aj bezbožní, myslíme pred Bohom len na vďačnosť za privilégium, že sme spasení, niečo zásadné v nás nie je v poriadku. Ježiš to jasne hovorí. Modlitby, ktoré začínajú a končia len v sústredenosti na samého seba, sú nanič. Rovnako márnou sa môže stať akákoľvek kresťansky vyzerajúca aktivita, obeť, ak chce byť iba ocenenou zásluhou. Tieto motivácie dobrých skutkov ďaleko nevedú – a ak vytúžené uznanie nepríde včas, človek sa stáva tvrdým.
Ako jednotlivci – ale aj ako spoločenstvo cirkvi by sme si mali dať záležať na tom, čo a ako okolo seba šírime.
Sme postavení pred nové úlohy rýchlo sa meniaceho sveta, pred ľudí v neistote, nedôvere, pochybnostiach o sebe samých. Sme postavení pred ľudí, ktorých choroba, rasa, vek, odsúva na okraj záujmu a kladie nad ich možnosti, schopnosti a spôsob života bolestivé otázniky. Ľudia, ku ktorým by nás Boh rád poslal však majú zo stretnutí s predstaviteľmi farizejov toľko zlých skúseností, že už od veriacich – možno ani od Boha NIČ neočakávajú.
Niet divu, že sa nám chce z Božej blízkosti a od takýchto poverení radšej utiecť. NO je to – tak ako pre colníka – príležitosť zastať a priznať naše rezervy, našu bezmocnosť. Tak ako ceolník môžeme v chráme len čakať na milosť – aj za ľudí, ktorým nevieme pomôcť.
Namysleným sebaistým farizejom a pokrytcom každej doby vyjadruje Ježiš v svedectvách evanjelistov viacnásobné BEDA.
V podobenstve tvrdí, že ospravedlnený odišiel colník - nie ten, čo je v chráme ako doma, ten, čo sa vie nahlas modliť a s Bohom vyjednávať... ospravedlnený odišiel človek so spornou minulosťou.
Pre nový začiatok stačí Bohu čistý úmysel, skutočná pokora – odvaha pozrieť sa na svoj život reálne.  

Pán Boh nepotrebuje hercov, ktorí budú hrať „ nejaké“ úlohy. Pán Boh potrebuje veriace deti.

                                                                                                                                                                        Amen.

 

Prajem Vám požehnaný a milosťou Božou naplnený každý jeden deň.

                                                   Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné
 

16.8.2020                                                                       

10. nedeľa po Sv. Trojici

Neprijatá milosť Božia

na pamiatku zničenia Jeruzalema

Suspírium:  Zmiluj a zľutuj sa, Hospodine, neodvracaj odo mňa svoju Tvár,  Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky, ktoré predo mňa  dennodenne predkladáš.   AMEN

Text :  Izaiáš 29,13
  „Tento ľud sa mi približuje, svojimi ústami a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa.“                                                                                                                                                             Amen

Milí brata a milé sestry!

        Keď vyhrá v Amerike miss, stále sa jej pýtajú čo by chcela.... vymenuje veľa vecí a na konci vždy povie: svetový mier. Je to úsmevné a táto veta sa stala terčom mnohých vtipov a posmechov. Dnes sa nechceme pousmiať, ale zamyslieť práve nad touto zvláštnou žiadosťou.

V súčasnosti nám to už nepríde ani také vtipné, lebo, áno túžba po mieri a pokoji je v našich srdciach čoraz viac. Dennodenne počujeme o nepokojoch, vojnách , či túžbe po vojne- Amerika, severná Kórea, veď to len tak vrie, terorizmus, atentáty, šialenci, ktorí neváhajú plnou rýchlosťou vraziť autom do ľudí...... netúžime teda po miery....?!

Čím to je? Toľko nepokojov?

Bolo to vždy, musíme odpovedať áno. Ale, Pán Boh nám dal niečo jedinečné čím sa človek oddeľuje od zvierat schopnosť premýšľať, a tak by sme mali túto schopnosť využívať viac. A dal nám i pamäť, aby sme sa poučili a vystríhali chýb.... azda každý pozná známu vetu, že múdry človek sa učí z chýb druhých a iba hlupák na svojich.....

Dnešná nedeľa nám niečo chce pripomenúť, zdôrazniť- keď sa človek vzdiali od Boha, nemôže čakať nič dobré.
Bohom vyvolený národ, Izrael, mal žiť podľa Hospodinovej vôle a svedčiť celému svetu, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí. Izrael sa však prestal pridržiavať Božích prikázaní. Navonok všetko ako má byť: zbožnosť, zachovávanie vtedy predpísaných ustanovení o obetiach a sviatkoch. Avšak viera  sa premenila iba na učenie, na náboženské obyčaje, ktoré sú síce horlivo zachovávané, ale nezasahujú vnútro človeka, nepremieňajú jeho srdce, nevedú k novému životu.

„Tento ľud sa mi približuje svojimi ústami, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa.“  Tragické je, že Hospodin nehovorí o Izraeli ako o svojom ľude, ale o „tomto ľude“.“Tento ľud sa mi približuje svojimi perami.“ – Znamená to, že starozmluvná cirkev sa odcudzila svojmu Pánovi a Vykupiteľovi tak, že prestáva byť jeho ľudom. Došlo k tomu preto, lebo nikto nepočítal, že Božie slovo platí pre všetky oblasti života, že vieru nemožno obmedzovať iba na priestor bohoslužobného zhromaždenia, ale tak ako soľ preniká pokrmom, aj viera má prenikať všetky oblasti nášho života.

Hospodinovi nikdy nešlo a nejde len o našu účasť na bohoslužobných obradoch, ale o to, aby vyústili do bohoslužby života. Na údiv a prekvapenie tých, ktorí vieru v Boha zúžili iba na zachovávanie náboženských zvykov, bez toho, aby zasahovali ľudské vnútro a viedli k novému – lepšiemu správaniu v medziľudských vzťahoch, Pán Boh Izraelu vzal jeho pýchu – jeruzalemský chrám. Izrael o ňom veril, že Božia prítomnosť je na chrám automaticky viazaná. Boh však chce prebývať predovšetkým v ľudských srdciach.
V r. 587 pred Kristom prvýkrát vojskami babylonského kráľa Nebúkadnecara a v r. 70 po Kristovi vojakmi rímskeho vojvodcu Títa bol nádherný jeruzalemský chrám i celé sväté mesto zničené. Podľa historika Jozefa Flavia- Rimania zborili chrám až do základov a aj ostatné mesto zrovnali so zemou. Počet všetkých ktorí padli pri obliehaní mesta alebo inak prišli o život v židovskej vojne, bol niekoľko stotisíc. V meste zovretom zo všetkých strán rímskymi vojskami nastal strašný hlad, takže ľudia, ktorí nemali čo jesť sa vrhli na remenné časti odevu, jedli remene a opasky, ba jedna matka zabila a upiekla vlastné dieťa a ponúkla ním vojakov Strach a hrôza zo všetkých strán. Naplnili sa tak predpovede Písma svätého. 
Pán Boh vie vždy rozlíšiť vieru, zbožnosť od „akoby viery“, „akoby zbožnosti“. Vidí náš podiel na tom, čo ľudí rozdeľuje, stavia proti sebe navzájom. Vidí náš podiel na „malých“ vojnách v rodinách, v medziľudských vzťahoch aj na konfliktoch medzi veľkými spoločenstvami.
Hospodin hru na „akoby vieru“ netoleruje. Cez tragédie našich životných príbehov aj cez tragické udalosti svetových dejín nami lomcuje, aby z nášho života mohlo byť niečo správne, aby sme dbali o skutočný duchovný rast, o lásku k ľuďom, nie o vylepšovanie našich hereckých, maskovacích schopností. Nepôjde to bez vzdelávanie sa vo viere, bez prijímania Božieho slova do nášho života.

Pamiatka zničenia mesta Jeruzalema i mnohé ďalšie tragické dejinné udalosti sú nám pripomienkou nepribližovať sa k Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, nepreukazovať lásku k Bohu iba slovami, ale srdcom.

Ako  vyviazneme, keď pri nás vykoná inšpekciu svätý a vševedúci Boh? Čo Mu ukážeme? Čo by pri nás našiel? Akoby kresťanstvo?“ Alebo vieru, ktorá je pokorná a zároveň sa plne spolieha na Božie slovo a dokazuje v pomoci ľuďom?

 Ježiš kedysi zaplakal nad Jeruzalemom. Plakal, lebo v pokání neplakali jeho obyvatelia. Pán aj dnes plače nad kresťanstvom. Ježiš aj dnes plače, ak naše kresťanstvo pozostáva skôr zo zvyku ako z viery, skôr z tzv. rozumnosti ako z takej horlivosti pre Ježiša, ktorú Biblia menuje bláznovstvom pre Krista. Pán Ježiš sa pri svojej inšpekcii nikdy nespolieha na oficiálne, úradné cirkevné správy. On kontroluje vieru a lásku u každého osobne.

Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom . Nad tými, ktorí sa k Bohu približujú svojimi ústami, ale ich srdce sa od Neho vzďaľuje.  Jeho slzy však nie sú prejavom bezmocnosti. Sú znamením, že Pán sa nás nevzdal, že Mu na nás záleží. Veď to, nad čím plačeme, odhaľuje čo milujeme. Neraz bedákame a plačeme nad vlastnou urazenou samoľúbosťou, nad tým, ako nám druhí krivdia, nad tým, že máme málo peňazí. To, nad čím plačeme, vo veľkej miere prezrádza, čo milujeme. Plačme preto radšej nad tým, čím sme ublížili ľuďom, nad tým, čo dobré sme zanedbali vykonať, čím sme sklamali Pána Boha.

Slzy prečisťujú zrak. Kiež i nám slzy pokánie prečistia oči, aby sme videli, že je čas začať plniť naše prvoradé poslanie: stávať sa kresťanmi, nechať Božie slovo platiť vo všetkých oblastiach života. Nepribližovať sa k Pánu Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, ale srdcom.      Amen.

Prajem Vám pokojný a Bohom požehnaný deň!

                                                   Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

9.8.2020                                       

9. po Trojici

Prezieravá múdrosť

Suspírium: Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom! Ó, Hospodine pomáhaj! Ó, Hospodine popraj zdaru! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Ty si môj Boh, Tebe ďakujem Bože môj, chcem Ťa vyvyšovať. Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť! Amen.

 

Text: :  Mt 13, 1-9v. a 18-23

„ V ten istý deň odišiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori.  A zhromaždili sa k Nemu veľké zástupy, takže vstúpil na loď, posadil sa a celý zástup stál na pobreží. A hovoril im mnoho v podobenstvách. Ajhľa, rozsievač vyšiel rozsievať. A keď rozsieval, niektoré zrná padli kraj cesty, i prileteli vtáci a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali mnoho zeme, rýchlo vzišli, pretože nemali hlbokej zeme. Ale keď vyšlo slnko, spálilo ich; a keďže nemali koreňa, uschli. Iné zase padli do tŕnia, tŕnie vyrástlo a udusilo ich. A iné padli do dobrej zeme a vydali úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú, iné tridsaťnásobnú.  Kto má uši, nech počuje! 18  Počujte teda podobenstvo o rozsievačovi! Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve, a nerozumie mu, prichádza ten zlý a uchytí, čo mu bolo zasiate do srdca; toto je zrno, ktoré bolo zasiate kraj cesty.  A ktoré bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, čo počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma;   nemá však koreňa v sebe, je len chvíľkový; len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre to slovo, hneď sa pohorší.  A ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to slovo, takže zostáva bez úžitku. A ktoré bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, čo počúva slovo a rozumie mu; ten prináša úžitok, a jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“ Amen

 

Milí bratia a sestry!

Pamätáte si ešte na svoje detstvo? Ako ste trávili čas?  Dnes už nie veľmi bežné... lebo nás rozmaznali a všetko si dokážeme kúpiť, ale v minulosti sa oveľa intenzívnejšie pracovalo na poli. Bolo to bežné, každá rodina mala záhumienko.... pole.... Starší neraz spomínajú na to, že keď bola práca doma na hospodárstve všetko išlo bokom, často aj škola. Lebo bolo potrebné pomáhať doma. Čas sa mení, dnes vidieť rodiny na poli môžeme akurát tak vo filmoch pre pamätníkov. Ale napriek tomu, že máme okolo seba toľko vynálezov, predsa je potrebné stále sa starať o pôdu, hľadať vhodné podmienky a siať do pripravenej pôdy, ak chceme pozberať dobrú úrodu. A v napredovaní a vývoji ani nie sme tak ďaleko- a ani pravdepodobne nikdy nebudeme- že by sme ten chutný chrumkavý chlebík a spôsob jeho výroby mohli nahradiť niečím iným, dokonalejším.

     Podobne je tomu aj v duchovnej rovine nášho života, vo veciach Božích , vo veciach viery a Božieho Slova. Už nežijeme v časoch, kedy by sa Písmo šírilo prevažne iba ústnym podaním, ani v období, kedy si Bibliu mohli dovoliť len ľudia majetní. Pán Boh nám dnes svoje Slovo rozsieva rôznymi spôsobmi a cestami. Od klasických tlačených Biblií rôznych formátov a veľkostí, cez zvukové nosiče, kde je Jeho slovo narozprávané na kazety, alebo CD  disky, až po elektronické podoby kedy, kde si môžeme čítať Bibliu v počítači, mobilnom telefónne a pracovať s ňou rôznymi spôsobmi. Božie Slovo dnes môžeme počuť nielen v chráme Božom, ale aj cez rozhlas, televíziu, či internet. Hlavne počas obdobia izolácie, keď vypukol koronavírus, sme ocenili rozvoj techniky, vďaka ktorej sme mohli byť v kontakte s rodinou či priateľmi, okolitým svetom. Napriek tomu Slovo Božie- náš duchovný chlieb, zostáva nemenné a rovnaké ako ten chlieb telesný a nič, ani nikto ho nebude môcť nahradiť dnes ani nikdy v budúcnosti. Čo je však dôležité, je to, ako toto ponúknuté slovo prijímame a ako naň reagujeme.

            Pán Ježiš nám cez prečítané podobenstvo vykresľuje v akom postoji srdca môžeme byť voči Slovu, ktoré prichádza od Boha, padá do našich sŕdc a dotýka sa ich , tak ako sa jednotlivé  zrnká, zasiate do pôdy dotýkajú rôznych druhov pôd. Hovorí o prezieravej múdrosti.

Prečítanú podobenstvo hovorí o všetkých nás, ktorí Božie Slovo počúvame. Možno sa nám na prvý pohľad zdá, že tá tvrdá, udupaná pôda na kraji cesty znázorňuje ľudí, ktorí slovo Božie vôbec nepočúvajú. Ale nie je to tak. Tvrdou pôdou pre Boží hlas môže byť každý z nás. Napriek tomu, že znovu a znovu Slovo Božie počúvame, nemusí preniknúť až do nášho srdca, dotknúť sa citlivých miest, ktoré potrebujú uzdraviť, zbudovať a usmerniť, ale zostáva na povrchu, len v našej hlave, alebo ako sa hovorí jedným uchom dnu- druhým von. Taký človek počúva, ale nepočuje. Necháva zrnko slova Božieho rozkladať a hniť na povrchu, bez toho, aby ho skryl do pripravenej pôdy srdca, kde by poslúžilo, zapustilo korene a prinieslo úrodu. Úrodu v podobe radostného života, ktorý je premieňaný na Boží obraz a slúži a pomáha svojmu blížnemu.  Srdce takéhoto poslucháča, ktorý necháva Slovo Božie len na povrchu sa podobá tvrdej neprípustnej pôde. Pôde ktorá býva udupaná od ľudí, alebo zvierat, pretože si cez ňu vychodili chodník, či cestu; a tak ako tvrdá môže byť takáto cesta, či chodník, také tvrdé môže byť aj srdce človeka, ktoré sa rozhodlo kráčať cestou iných záujmov, záujmov hriechu, sebectva, bez ohľadu na druhého.

      Pri tom sa môže stretávať so Slovom Božím, počúvať ho, ale sa v ňom nezakorení. Vtedy prichádza diabol. To je jeho chvíľa.

Veľmi dobre pozná moc Božieho slova a preto sa oprávnene obáva, žeby takéto srdce mohlo zmäknúť a meniť sa k dobrému. Kdekoľvek na svete sa hlása Božie Slovo, je tam aj Satan so svojimi pomocníkmi, aby vytŕhal a kradol rozsievané posolstvo. A ak mu  v tom pomáhame aj sami svojím postojom tvrdého srdca- má veľmi ľahkú úlohu. A dokonca môže mať svojich pomocníkov aj medzi nami, ak namiesto toho , aby sme Slovo Božie pozorne počúvali, skúmali a prijímali, radšej rôznymi spôsobmi vyrušujeme, alebo zabávame tých, ktorí by počúvať chceli.

 Okrem tvrdej pôdy v podobenstve však pozorujme ešte ďalšie dve, v ktorých síce spočiatku bola nádej na úspech, ale ich koniec bol v podstate rovnaký, pretože nedosiahli  cieľ svojho poslania- nepriniesli úrodu.  Prvá z nich je skalnatá pôda, kde na povrchu síce je malá vrstva ornice, ale pod ňou sa nachádza nepriepustný kameň. Zrno rýchlo vzíde v rozohriatej pôde, ale keďže nemá kde zakoreniť- usychá.  Takejto pôde sa podobá človek, ktorý počúva Božie slovo a je ním dokonca nadšený, ale keď príde na lámanie chleba- ako sa hovorí- veľmi rýchlo sa dokáže aj vzdať, alebo ho dokonca zaprieť. Z toho nám vyplýva, že byť nadšený pre Božie Slovo nestačí. Slovo Božie nie je rozsievané preto aby nadchýnalo. Ono nás mám v prvom rade bodnúť v srdci, tak ako sa to stalo pri Petrovej reči na Letnice, ukázať na hriech v našom živote, viesť k prosbe o odpustenie- pokániu, až potom môžeme prežiť skutočnú radosť a pokoj, ktorý pramení u samotného Darcu pokoja.  Nemáme byť povrchnými nadšencami pre Slovo Božie. Nadšenec je človek okamihu. Nadšenie nemá trvácnosť. Až rôzne udalosti nášho života nám ukážu či sme zakorenení v Slove Božom. Ku kresťanstvu sa aj dnes ešte hlási veľa ľudí, aj v našej krajine sú to pomerne vysoké štatistické čísla, dokonca sa mnohí oduševnene a nadšene bijú do pŕs, ale sú to poslucháči, u ktorých zrno padlo na skalnú pôdu. Nezvíťazili nad vlastným ja. Nepochopili skutočnú podstatu a hrozbu hriechu.  Prijímajú Slovo Božie, ale nie sú ochotní vzdať sa vlastného ja a vecí, ktoré sú v rozpore s Božími požiadavkami.

     Zrno Evanjelia často padne aj medzi tŕnie a burinu. Ak v ľudskom srdci neprebieha stála starostlivosť o čistotu, akási duchovná hygiena, veľmi rýchlo sa môže stať, že takéhoto poslucháča Božieho Slova  starosti , alebo vlastné žiadosti prerastú a udusia. Tak ako v záhradke musíme neustále pretŕhať, čistiť a okopávať, aby sme ochránili rastliny, ktoré majú priniesť úžitok, ak aj v reálnom živote.  Božia milosť bude pôsobiť len v srdci, ktoré je pripravené prijať vzácne zrnká Božej pravdy. Zatiaľ čo tŕnie hriechu rastie všade., bez akejkoľvek námahy, Božiu milosť treba starostlivo pestovať. Ak nezvíťazíme nad hriechom my, zvíťazí on nad nami. Tŕnie nestačí len vysekať, alebo zlomiť, treba ho celkom vykoreniť, lebo inak bude ďalej rásť až prerastie zasiate zrno- bude udusené a neprinesie  konečnú úrodu.

        Aj skalnatá, aj tŕnistá pôda sa spočiatku zdajú byť nádejnými, ale rôzne vplyvy nakoniec spôsobujú, že úrody sa rozsievač z nich nedočká. Tým nás Pán Boh všetkých , bratia a sestry, vyzýva k ostražitosti.

Na záver sa dostávame k poslednej pôde u nášho podobenstva. Ku pôde, ktorá jedná nakoniec priniesla úrodu. Táto pôda znázorňuje tých poslucháčov, ktorý nielen počúvajú, ale aj počujú. Slovo Božie tu nachádza prekyprenú pôdu- túžbu po nasýtení duchovného hladu, túžbu dostať odpovede na otázky života z Božieho pohľadu, túžbu žiť podľa Božej vôle. Takáto pôda je pravidelne pokorou a pokáním očisťovaná od hriechu, ktorý inak dokáže veľmi rýchlo rásť a narobiť neskutočnú škodu. Byť dobrou pôdou teda znamená, v našich životoch asi toľko: počúvať s otvoreným a úprimným srdcom a počuté aj poslušnosťou uviesť do praxe, aby aj o nás platilo: „ Blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“                                                                                                                                                                            AMEN

 

 

                                                       

2.8.2020     

8. nedeľa po Sv. Trojici

Božia výstraha pred zvodmi

Suspírium:  „Nie nám, nie nám, Hospodine, ale Tebe jedine, patrí česť, sláva i moc. Len Ty sám jediný, odpúšťaš naše viny a nespomínaš ich viac, si náš Otec láskavý. Ty si prvý , posledný, Boh ktorý sa nemení, patrí Ti sláva i moc, a česť až na veky. Amen

Text:  Evanjelium podľa Jána 5, 41 a 44

„ Slávu od ľudí neprijímam, ale vás som poznal, že niet vo vás lásky k Bohu. Ako môžete veriť, keď sa navzájom oslavujete a nehľadáte slávu, ktorá je od samého Boha?“ AMEN.

Milí bratia a milé sestry!

Každému zamestnancovi dobre padne, keď si ho jeho zamestnávateľ všimne. Keď o ňom vie. Keď sa človek necíti iba ako číslo. Slová uznania, ocenenia a povzbudenia potrebujeme z času na čas počuť všetci. Dobrý zamestnávateľ vie, že je dôležité, aby bol spokojný jeho zamestnanec. Pracovník, ktorý odvádza kvalitnú prácu, no nedostane sa mu ocenenia, stráca postupne chuť dobre pracovať Až to môže dospieť k syndrómu vyhorenia, to znamená- úplnej strate záujmu. V škole úprimné ocenenie – pochvala, povzbudia neraz aj slabších žiakov k lepším výsledkom. Kvalitných zamestnancov dokážu schopní vedúci pochváliť a odmeniť. To je v poriadku.

Na jednej strane potrebujeme pochvalu a povzbudenie všetci, ale tragédia nastáva vtedy, keď všetko robíme len preto, aby nás vychvaľovali a stavali na najvyššie priečky.
Ak ide už len o to, aby sme boli uznávanými, obdivovanými a získali pre seba výhody, to je zlé. Prečo?

Lebo v hone za najvyššou métou stratíme úplne všetko. Keď používame svoju vieru na to, aby sme pred inými dobre vyzerali, keď obetujeme – zaprieme svoje vnútorné presvedčenie, aby sme si zabezpečili osobný prospech. Nezdravá ctižiadostivosť, hľadanie uspokojenia v tom, že som uznávaný, sa môže ľahko stať jednou z hlavných prekážok skutočnej viery. Vedieť sa naučiť medzi týmto balansovať je neraz naozaj zložité. Deliaca čiara je veľmi krehká.

Nie nadarmo sa hovorí: svetská sláva poľná tráva.... tieto slová môžeme aplikovať v ktorejkoľvek oblasti života. Mnoho ľudí, ktorým sa podaril nejaký kariérny rast....už normálny nezostali.

Ostať pokorní v srdci a hlavne“ normálny“.
Sláva... peniaze.... moc.....veľmi veľa zvodov číha na človeka....To sa deje napríklad, keď ktosi koná v cirkvi určitú službu, ale nie preto, aby bol oslávený Pán Boh, aby medzi ľuďmi rástla viera v Boha – úcta k Hospodinovi, ale keď dotyčný/á koná službu preto, aby si ho/ju iní všimli, aby sa mohol/la prezentovať, pochváliť: Ja to dokážem, všimnite si ma, obdivujte ma.
Pracovať v cirkvi, byť aktívnymi, to zaiste máme. Biblia nás k tomu volá, pozýva, nabáda, priam nám to prikazuje, no pamätajme na slová Pána Ježiša Krista: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ . Aj žalmista sa v 115. žalme modlí: „Nie nám, ó Hospodine, nie nám, lež menu svojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť!“
Jeden z reformačných katechizmov (Westminsterský z r. 1647) na otázku: „Čo je hlavným zmyslom života človeka?“, dáva odpoveď: „Hlavným zmyslom života človeka je osláviť Boha a večne sa s Ním radovať.“ A aby sme vedeli Boha oslavovať a radovať sa s Ním,  usmerňuje nás Pán Boh cez Bibliu. Boží Syn Ježiš Kristus nás učí hľadať slávu, ktorá je od Boha. Kto očakáva slávu, uznanie predovšetkým od Pána Boha, ten dokáže správne zaobchádzať aj s ocenením od ľudí, ten tiež dokáže iných povzbudzovať, dávať im pravdivú – dobrú spätnú väzbu, nie falošne im lichotiť, či podlizovať sa im.
Vzdávať úctu sebe na úkor úcty Bohu však nehrozí iba politikom; môže ohrozovať kohokoľvek z nás. Veď nejeden človek sa i v rodine alebo na pracovisku správa ako malý „Pán Boh“. Zamieňanie slávy Božej za uznanie od ľudí bol problém aj vedúcich osobností náboženského života Ježišovej doby. Práve im Ježiš zdôrazňoval, že záležať má predovšetkým na uznaní od Boha. A to je dobré pravidlo pre život, dobrá životná zásada i pre nás.
       No keby ľudia boli s nami spokojní, ešte sa tým nedajme učičíkať a pýtajme sa: Čo by na môj život, na moje počínanie, povedal Boh? Čo naň hovorí Božie slovo? Ako vyzerá môj život vo svetle Písma svätého?
Na druhej strane príklad mučeníkov,  no najmä vzkriesenie z mŕtvych ukrižovaného Ježiša potvrdzujú, že keby s nami ľudia nesúhlasili – ba keby priam boli proti nám, ak je náš život v Božích očiach pravdivý, ak nehľadáme slávu od ľudí, ale od Boha, potom sa Pán Boh k nám prizná – ako sa vo veľkonočné ráno priznal k svojmu Synovi. Boh nás má rád. Poslal svojho Syna a Ježiš dal svoj život ako obeť za naše hriechy, aby sme mohli oslavovať Boha a večne sa s ním radovať. Preto dajme pozor, aby nám raz náš Pán Ježiš Kristus nemusel povedať: „Slávu, ktorá je od samého Boha nehľadáte“. I pri všetkom, čo budeme konať v novom týždni pamätajme, že rozhodujúcim je uznanie od Boha. Amen.

 

                                                                                Prajem vám požehnaný deň.

                                                                                Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

26.7.2020  

                                                                                      

7. nedeľa po Svätej Trojici- Božie požehnanie zachraňuje

2 Mojžišova 16,2-3

"Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti. Izraelci im povedali: Keby sme radšej boli zomreli rukou Hospodinovou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chlieb do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie."

                                                                                       

Milí bratia a milé sestry!

        Koľkokrát si človek povzdychne: "Keby....keby som bol vtedy niečo povedal, ... spravil ... keby sa dal vrátiť čas..." Žiť s pocitom " keby" sa však nedá. Prežiť takto život je nemožné. Pretože by to bolo iba utápanie sa v tom, čo som mohol a nespravil. A predsa to sami často robíme. Vykresľujeme si minulosť krásne. Vidíme len pozitíva toho čo bolo. Všetko zlé a šialené zmizlo preč. Božie Slovo hovorí: " ten, kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre Božie kráľovstvo." Iste z minulosti si je potrebné vziať poučenie, či už z chýb druhých či svojich vlastných. Ale žiť neustále v tom čo bolo, je nezmysel. Ani v prílišnej minulosti a na druhej strane ani neviem akej ďalekej budúcnosti. Boh hovorí: " Ži teraz, tu a teraz. Využi všetky možnosti, ktoré ti dávam. Ži s Božím požehaním, ktoré je pre každého. Využi všetky príležitosti, ktoré ti dávam. Teraz je čas milosti , teraz je deň spasenia. " 

Izraleci,  o ktorých hovorí Božie slovo, boli ľudia takí ako my. Tiež mali krátku pamäť. A zabudli na minulosť, ktorá bola otrocká. Sedia a spomínajú na časy, ktoré boli v ich spomienkach krásne- alebo teda mali aspoň čo jesť. Spomínajú na hrnce plné mäsa a chlieb. Milí bratia a sestry, je veľmi málo pravdepodobné, že Izraelci sedeli pri hrncoch plných mäsa. Zabudli na zlé otrocké časy, keď ich život neznamenal nič. Zabudli na Božiu starostlivosť. Na Božie požehnanie, ktoré ich sprevádzalo od počiatku. Už zase sedia a repcú, nadávajú.

My sme úplne rovnakí. Tiež často sedíme a spomíname aké to bolo. A teraz, aké je to hrozné a strašné, zabudli sme, že to tiež nebolo dokonalé a ideálne. 

Ale v tom veľkom bedákaní zanieva: " Hospodin riekol ...." Hospodin sa tak ako vždy postaral. Nenechal ich zahynúť hladom. Vždy sa stará. Prepelice a manna ich nasýtila. Ale rovnako Božia milosť a starostlivosť. Spomeňte si na tie mnohé príbehy z Božieho slova, keď sa Pán Boh postaral. Pán Ježiš, keď prichádza na svadbu v Káne Galilejskej, nasýtenie vyše 4000 zástupu ľudí a iné. 

Tak ako o nich, rovnako aj dnes sa o nás Pán Boh stará. Každý deň môžeme prežívať s Božej milosti. Človek ráno vstane, otvorí oči a už môže ďakovať za milosť Božiu. Pánu Bohu nie je nikto ľahostajný. Každý človek je vzácny v Božích očiach. Boh vidí mňa i teba. Vidí naše trápenie, boje, slzy. Vidí všetko. Poď k Nemu, keď je čas volaj a krič na Neho, On počúva. Máš starosti, zlož ich k Jeho nohám. Keď plačeš, smúti s tebou. Keď máš trápenie dá ti silu ho prekonať.  Boh je živý. Má o nás záujem. 

Otázka, však znie aj opačne: Nie je nám, Pán  Boh ľahostajný?

                                                                              

                                                   

Boh, ktorý dáva viac než si môžem priať
Boh, ktorý ľúbi večnou láskou
On, ktorý môže búrke rozkázať
On je v nás, žije v nás Boh, ktorý splní to, čo zasľúbil
Boh, ktorý vyhrá každý boj
On svojim deťom večnosť prisľúbil
On je v nás, žije v nás.

Náš Boh je veľký a nikto nie je väčší ako on väčší ako on!

Náš Boh je mocný a nikto nie je mocnejší než on mocnejší než on!

Boh má vždy viac ako si môžem priať 

Je dobrý Boh On je, je, je dobrý Boh 

Je dobrý Boh  On je, je, je dobrý Boh

 

 

19.7.2020                                      

6. nedeľa po Svätej Trojici

Život v Kristovi

Suspírium:

Tebe, svojmu Bohu vďačnými byť chceme. Za dobrotu mnohú, o nej všetci vieme. Všetci vieme, predsa neďakuje každý. My však vďačným srdcom chváliť chceme Ťa vždy. AMEN

 

 Text: Izaiáš 43, 1 - 7

„Teraz však takto vraví Hospodin, tvoj Stvoriteľ, ó, Jákob, tvoj Tvorca, ó, Izrael: Neboj sa, lebo ja som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom, môj si ty! Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa, keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli, lebo ja Hospodin som tvoj Boh, svätý Izraela, tvoj Spasiteľ. Ako výkupné dal som za Teba Egypt, kúš a Sebu miesto teba, pretože si bol drahý v mojich očiach, vzácny si mi bol a miloval som ťa. Aj ľudí dám za teba i národy za tvoj život. Neboj sa, lebo ja som s tebou! Privediem od východu tvoje potomstvo a zhromaždím ťa od západu. Severu poviem: Vydaj! A juhu: Nedrž v zajatí! Zďaleka priveď mojich synov, od konca zeme moje dcéry, každého, kto sa volá mojím menom, koho som stvoril na svoju slávu, koho som sformoval a učinil.“ AMEN

Milí bratia, milé sestry,
každý z nás má na veci, ľudí a svet okolo seba / svoj vlastný pohľad. Každý vidí veci inak. V tom môže byť veľká výhoda, ale aj veľký problém. Ak sa na iných ľudí – aj na situácie pozeráme len zo svojho zreteľa, ak pozorujeme a hodnotíme len z jedného uhla pohľadu, vystavujeme sa viacerým nebezpečenstvám.
Máme sklon ľudí a dianie idealizovať, alebo naopak neľútostne kritizovať – alebo nezúčastnene rezignujeme a nakoniec sa sklamaní stiahneme do úzadia. Nie je riešením, ak si nasadíme ružové okuliare optimizmu a budeme sa presviedčať: Všetko je dobré, existuje toľko veľa pozitívnych vecí! Ešte viac nepríjemností prináša jedovatý pohľad človeka, ktorý len kritizuje – nevidí žiaden posun, vníma všetko ako skazené, falošné a povrchné. Odstup môže vyvolať aj človek, ktorý sa javí ako pravoverný moralista / a neustále konštatuje naozaj smutný reálny stav ľudskej duše a spoločnosti.
Ako teda získať rovnováhu? Ako sa dá naučiť nezabudnúť na čistotu, na krásu stvorenstva, na naše nové šance, možnosti a schopnosti a súčasne neprehliadať nespravodlivosť a biedu, ktorú produkuje chamtivosť a moc? Ako sa dá zladiť túžba siahať po hodnotách, ktoré majú zmysel a prinášajú požehnanie s jasným odsudzovaním praktík, ktoré človeka pripravujú o dôstojnosť?
Ako vidieť, ako vnímať tento svet? Božie slovo, slovo proroka nám prináša možnú odpoveď. Odporúča, aby sme sa učili samých seba aj iných ľudí pozorovať Božími očami, Jeho pohľadom. Veľmi by nám to prospelo!
Izaiáš nám tlmočí Božie vyznanie. Hospodin, Pán hovorí: „Si vzácny v mojich očiach.“
Som vzácny v Božích očiach. Kto z nás si to takto, bratia a sestry, dokáže povedať?
Zdá sa nám, že ak máme len štipku sebakritiky, hovoriť o tom, že som vzácny – a dokonca v Božích očiach je ... trúfalé.
Naše sebapoznanie prináša obyčajne iný výsledok. Náš reformátor Martin Luther hovorí o našej situácii pred Bohom takto: „Pred Bohom som len žobrák. Úbohý, biedny červ.“
Prijať to, že som vzácny v Božích očiach, je pre nás skoro nemožné. Faktom však je, že sa po celý život – od narodenia do smrti snažíme hľadať niekoho či niečo, čo nám pocit hodnoty, uznania, ocenenia dopraje.
Vysloviť túto potrebu, vypovedať, vypýtať si prejav uznania, potvrdenia – sa nám zdá priťažké, no bytostne túžime po tom, aby sme sa dozvedeli, aby sme si potvrdzovali, že tu nie sme náhodou, že sme žiadaní a užitoční.
V Božích očiach sme však vzácni. Vždy. Dokonca nám to Pán Boh aj zdôvodňuje. Hovorí: Stvoril som ťa - ja som Tvojím Tvorcom. Neboj sa. Ty o svoju hodnotu nemusíš stále zápasiť. Ty ju máš.
Umelecké dielo - Rembranta alebo Picasa nie je vzácne len preto, že je pekné, farebné, a nie preto, že zobrazuje dokonalé tvary, ale predovšetkým preto, že ho namaľoval slávny umelec. Tak aj naša existencia, naše bytie nesie pečať Tvorcu, dokonalého Boha. Pán Boh však hovorí aj: Neboj sa, lebo ja som ťa vykúpil.
Príbeh Božieho dokonalého stvorenia má pokračovanie. Žiaľ, nešťastné. Dali sme sa, dávame sa manipulovať moci, ktoré Božiu podobu v nás deformuje. Dávame sa ovplyvňovať hlasu, ktorý pred nami nášho Tvorcu očierňuje a siaha na našu hodnotu. Spochybňuje – Božiu lásku, našu hodnotu – všetko.
No Pán Boh to nenecháva voľne plynúť. Do tohto vyčíňania toho, ktorý nič netvorí, len degraduje, podceňuje, znehodnocuje, do vyčíňania diabla – ktorý len rozdeľuje, hovorí: Neboj sa: Si pre mňa taký vzácny, že som ťa vykúpil. Dal som za teba všetko. Cena za teba nebola vyplatená peniazmi, ale životom môjho Syna.
Si vzácny v mojich očiach – hovorí Boh. Náš Boh vidí aj to, čo z nás môže byť. Náš Boh je reštaurátor. Vykupuje zaprášené, rozbité, zlomené obrazy a umelecké diela. Nevidí na nich prach a stopy zničenia, ale ich cenu, keď budú znova celistvé a čisté. Vidí ich v novom lesku dokonalosti. On to tak určil. 
Pán Boh hovorí: Milujem ťa. Bez dôvodov, bez hraníc a bez podmienok. Od tejto Jeho lásky nás nič nemôže odlúčiť. Hovorí: Keď pôjdeš cez vodu budem s tebou, rieky ťa nezaplavia, oheň ťa nespáli. Voda a oheň tu reprezentujú to, čo náš život ohrozuje. Boh veľmi dobre vie aj o extrémnych situáciách nášho života. Vie o nebezpečiach napravo a naľavo, o ohrozeniach zvnútra i zvonku. Nezavádza nás - že nás pred živlami a nebezpečenstvami ochráni. Nehovorí sa tu, že nás vytiahne z vody a odtiahne od ohňa. Izraelský ľud musel prejsť cez Červené more. V Danielovom proroctve čítame o skúške v ohnivej peci. Ale Boh hovorí, že nech sa stane čokoľvek, bude pri nás, bude s nami. Apoštol Pavel to o pár storočí neskôr aktualizuje:

Čo nás odlúči od lásky Kristovej?

Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo, alebo meč?
A vyjadruje aj svoj postoj: Som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli ani kniežactvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti ani vysokosť ani hlbokosť ani nijaké iné stvorenstvá nebudú nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši.
Dnes si môže tento zoznam aktualizovať každý z nás. Skúsme to: Čo ma môže odlúčiť od Božích vyznaní? Vypätie alebo nedostatočnosť, pomalosť alebo strach? Som presvedčený / presvedčená, že ani stres, ani očakávania iných ľudí, ani prepracovanie, ani nezamestnanosť, ani neistota či splatím hypotéku, alebo strach, či deťom zabezpečím primerané podmienky pre ich vývin, ani obavy z prírodných katastrôf či ľudských zlyhaní ani žiadne šikanovanie nebudú ma môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi. Tá stále platí a prevedie, prenesie ma cez všetko, čo ma ešte čaká. Amen.

 

MODLITBA: 

Nebeský náš Bože, Otče,
ďakujeme Ti za slovo, ktoré nás ubezpečuje o Tvojej láske. Ďakujeme Ti, že Ťa od Tvojho zápasu o nás neodrádza naša vlažnosť, náš nezáujem, ale vždy k nám vstupuješ novým spôsobom, prinášaš nám záujem v nových ľuďoch a spoločenstvách. Odpusť nám, Pane, že máme tendencie opovrhovať ľuďmi, lebo s nimi nevieme vychádzať. Podpor nás, ak sa cítime byť využití, upokoj nás svojím Duchom.
Prosíme, zjednocuj nás. Obdaruj nás dôverou, ktorá očakáva na Tvoje rozhodnutia. Obdaruj nás rozvahou a pokojom, aby sme neupadali do paniky a zúfalstva, ak nás zastihnú ťaživé okolnosti.
Povzbuď nás v nich svojou prítomnosťou, daj nám spoznať, že Ty si Ten, ktorý nás ochráni pred všetkým zlom. Prosíme, aby obeť Tvojho Syna na kríži bola pre nás útočiskom a záväzkom myslieť, hovoriť a konať tak, aby bolo jasné, že Ty nás očisťuješ a vedieš k novej kvalite života.  Amen.

 

12.7.2020   M, RL+VP, CH

5. nedeľa po Sv. Trojici

Nasledovanie a učeníctvo

 

 

Suspírium:

Ježiši, Ty si od vekou za Zmiercu Otcom daný, prosíme s pokorou aby sme v tom poznaní,

za Tebou kráčali verne, verili srdečne pevne, že Boh je naším Otcom. AMEN

 

Text:  Evanjelium podľa Lukáša 9, 23

(Ježiš) „povedal všetkým: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.“ Amen

Milí bratia a milé sestry!

    Keď dnes firmy robia nábor nových pracovníkov, tí musia prejsť často rôznymi kolami. Treba poslať životopis, motivačný list. Pozvú si vás na pohovor s personalistom, ktorí má naučené postupy ako zistiť či sa pre danú pozíciu hodíte alebo nie. Nehovoriac o tom, že na jednu pracovnú pozíciu sa hlási kopec ďalších ľudí.  Tak isto musí uchádzač splniť ďalšie kritériá o ktorých sa verejne nehovorí, ale v platnosti sú. Či v danej firme  niekoho poznáte, či tam je „ známy“, ktorí vás pretlačí, prípadne či ste v správnej strane alebo zdieľate rovnaké názory... Aj keď človek cez toto všetko prejde nakoniec zaznieva veta: dáme vám vedieť- ozveme sa.

Nazývame sa kresťania- to znamená, že tiež niekam patríme. Patríme Kristovi. Dá sa povedať, že nie sme zamestnanci, ale pracovníci či lepšie povedané služobníci. Aké kritériá vyžaduje On v svojej službe? Stretáva rybárov, colníkov, nás ..... kohokoľvek ľudí akejkoľvek „ kvality“ – nevyžaduje žiaden životopis, žiaden motivačný list. Nepozýva si na osobný pohovor, žiadne sito, žiadna známosť, žiadne kategorizovanie či posudzovanie. Hovorí jednoducho a stroho: Poď a nasleduj ma! Nevyžadujú sa žiadne kompetencie, známosti. Iba jedna podmienka: 

„Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.“

To je úžasné, ktokoľvek sme, môžeme byť Božím služobníkom. Bez rozdielu. Žiadne podmienky pre kvalitu, žiadne nároky. Ktokoľvek sme patriť Bohu. A to je prvý a zároveň obrovský rozdiel medzi našim pohľadom a pohľadom Božím. Pre nás nie je každý dobrý. Sami to vieme zo svojho života a skúseností, že ľudí si škatuľkujeme. Podľa sympatii, prvého dojmu. Sme často povrchní. Lebo viac ako daný človek nás zaujímajú klebety či „ pikošky“ o ňom.

 Byť učeníkom PJK – nasledovať ho každý deň, byť s Ním každú chvíľku- nielen, keď sa mi to hodí. Ježiš si vyberal ľudí- On oslovuje do služby a tak je to do dnes. Učeník je ten, ktorý sa celý svoj pozemský život učí a nasleduje svojho Učiteľa.

Na oko také jednoduché Ježišovo pozvanie. Kto chce prísť za mnou... Ježiš nedáva podmienky, ale tu predsa jedna je. Kto chce prísť za mnou...... nech zaprie sám seba ....

Viete, často si myslíme, že sa stačí pokrstiť .... po prípade okonfirmovať.... alebo chodiť do kostola a už je so mňa kresťana ako sa patrí.... no, ale viera – život s Kristom nie je len o chodení do kostola. Je to život s Kristom. Aktívna viera. Nie ústa plné slov, ale ruka v ruke aj skutky.

.... Nech zaprie sám seba, kto chce ísť za Kristom....

Zaprieť sám seba znamená v podstate povedať ´nie´ našej sebeckosti.  A povedať ´áno´ Božím radám a vedeniu. Najväčší príklad máme od Božieho syna, ktorý opakovane zdôraznil: "Pravdivo, pravdivo vám hovorím: „ Syn nemôže nič robiť sám od seba,  ale iba to, čo vidí robiť Otca.". Ježišove slová nemajú za cieľ odradiť, ale práve naopak zdôrazniť, pokiaľ sa rozhodneš a chceš ísť za mnou, tvoj život bude iný- diametrálne iný.  „ Nemôžete nové víno vlievať do starých nádob   alebo zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.“ Ježiš nemotá medové motúziky popod fúzy--- ale hovorí o realite. Pokračuje a hovorí--- kto by si chcel zachrániť život stratí ho...

Ježiš nám odkrýva reálny obraz, o tom čo nás čaká, hovorí o utrpení a ťažkostiach.. nič nezatajuje, .... ak som Jeho nasledovníkom musím mať toto na pamäti, že pre meno Ježiš znesiem aj utrpenie... lebo viem , že ma čaká niečo lepšie. To je viera, vytrvať a vedieť že Ježiš je so mnou, tak ako to sľúbil. To je pravdivé nasledovanie a učeníctvo.

Byť učeníkom znemená milovať Boha viac, než čokoľvek. Než seba, blízkych, priateľov, veci, peniaze..... milovať Boha viac než čokoľvek....

1.Niesť kríž znamená umrieť sebe samému.

Niesť svoj kríž znamená odkladať preč svoje vlastné sebecké JA. Daj priestor Bohu a uvidíš aké zázraky sa začnú diať v tvojom živote i s tvojím životom.  

2. Vzdaj sa všetkého čo máš.

Spomeň si na bohatého mládenca, ktorý prišiel za Ježišom utvrdiť sa v tom aký je skvelý:  „Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života?“ Ježišova odpoveď: Choď, predaj všetko čo máš, a tak ma nasleduj.“

MUSÍŠ SA ROZHODNÚŤ

Miluješ Boha a chceš ho nasledovať. Teraz si musíš vybrať:

  1. Žiť pre seba alebo zaprieť seba.
  2. Ignorovať kríž alebo ho vziať na seba.
  3. Snažiť sa zachrániť si život a v konečnom dôsledku ho stratiť, alebo stratiť (investovať) svoj život a v konečnom dôsledku ho nájsť.
  4. Získať svet alebo vzdať sa sveta.
  5. Stratiť svoju dušu alebo si ju udržať.

Ježiš nás nezavádza, nesľubuje to , čo by nesplnil. Cesta je ťažká, tŕnistá, ale vedie do správneho cieľa. Je na každom či chce patriť Bohu. Pozemská cirkev je nedokonalá, lebo ju riadia nedokonalí ľudia, nedá sa ani zďaleka porovnať s tou Božou. Ale Božia cirkev je dokonalá, kde je dokonalý Boh. Rozhodni sa už dnes, teraz. Potom, už nemusí byť.

                                                                                                                                          AMEN

 

                                                           Prajem Vám požehnaný a Bohom chránený čas! 

                                                                          Carpe Diem! --- Uži dňa !

                                                                           Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

5.7.2020   L,RL,CH+VP

4. nedeľa po Svätej Trojici

Odpustenie a zmierenie

Suspírium: Ku Tebe k zdroju svetla prichádzame,

                       prosíme, osvieť naše srdcia, Pane,

                      aby Duchom Tvojím boli posvätené,

                      stali sa svetlom, stali soľou zeme. AMEN

 

Text:    1. Mojžišova 50, 15 - 21
5Keď Jozefovi bratia videli, že im otec umrel, povedali: Možno, že Jozef bude teraz nepriateľsky vystupovať proti nám a odplatí nám všetko zlo, ktoré sme mu vykonali.16Preto odkázali Jozefovi: Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: 17Takto povedzte Jozefovi: Ach, odpusť, prosím, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca. Jozef plakal, keď mu to hovorili. 18Potom jeho bratia pristúpili, padli pred ním a povedali: Hľa, sme tvojimi sluhami. 19Ale Jozef im odpovedal: Nebojte sa! Či ja tu stojím namiesto Boha? 20Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zachoval nažive. 21Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti. Tak ich potešoval a vľúdne hovoril s nimi. Amen.


Milí bratia, milé sestry,
V našich životoch často nesieme na pleciach staré krivdy.  Akokoľvek sa snažíme, stále sa vraciame do minulosti. Je ťažké ak sme ublížili alebo to rovnako platí aj naopak- keď ublížili nám. Stará neodpustená vina býva pre človeka veľmi ťažkým bremenom. Znemožní radosť, narúša pokoj.
Naše životné príbehy sú možno menej dramatické ako Jozefov. Avšak  s nevysporiadanými vzťahmi sa aj my zvykneme trápiť celé roky. Žiarlivosť, hnev, otvorená či skrytá agresivita otravuje naše najdôležitejšie väzby v rodine.
Súrodenci sú totiž tí prví, s ktorými súperíme, porovnávame sa. Oni najlepšie poznajú naše víťazstvá i pády. A ak sa vyskytne konflikt, ktorý sa nerieši, prichádza k bolestivému odcudzeniu, odlúčeniu a žiaľu. Nezhody medzi súrodencami spôsobujú trápenie aj rodičom. Väčšinou totiž nemôžu zasiahnuť – iba čakať, ako sa situácia vyvinie a dúfať v dobrý koniec.
Je smutné, keď obe strany trvajú na svojej pravde, vlastných zásadách a princípoch – až dovtedy, kým sa čas príležitostí k zmiereniu neskončí. Podľa nášho prečítaného biblického textu k takémuto koncu prichádza . V Jozefových bratoch vyvolá smrť otca Jákoba STRACH.  Cítia, že to, čo pokladali za uzavreté, uzavreté nie je. Smrť otca ich znovu konfrontuje s tým, čo Jozefovi spôsobili. A z toho majú hrôzu. Ani dojatie stretnutia po rokoch  však starú vinu neodstránilo. V bratoch po Jákobovej smrti rezonuje zas. Otec Jákob bol pre bratov, ktorí sa stále cítili vinní, ochranou pred možným Jozefovým hnevom. Ale teraz sa môže všetko úplne zvrátiť.
Jozefovi bratia majú výčitky: ožíva v nich celý príbeh - s plášťom, cisternou, karavánou, peniazmi, ktoré za brata zinkasovali, klamstvo, otcov horký žiaľ nad stratou milovaného dieťaťa.
Aj my, bratia a sestry, sme niekedy majstri v tom, že na prejavy svojej moci  prevahy, ktorá inému ublíži, rýchlo zabúdame. Fandíme si, že staré rany prikryje množstvo nových vzťahov  a zahojí ich čas.
Toto však nie je cesta k pokoju. Spomienky a pocity sa aj môžu vynoriť aj po veľmi dlhom čase. Od konfliktov nemá zmysel unikať, nestačí, ak samých seba, a aj celé svoje okolie zvládneme presvedčiť o tom, že je všetko v poriadku. Ak klamstvo prekrývame klamstvom , stratíme sa a stratíme aj správny smer životnej cesty.
Bratia sa na stretnutie s Jozefom po otcovej smrti pripravujú  zase klamstvom. Tvrdia, že si otec pred smrťou prial, aby im odpustil. To, že by sa to naozaj bolo stalo, je veľmi málo pravdepodobné, veď Jákob a Jozef považovali vec za vyriešenú!
Bratia ale doteraz odpustenie neprijali.
Jozef je však omnoho ďalej ako oni. Nepotrebuje, aby sa mu klaňali, nemá záujem ich trestať. Pri stretnutí plače. Ale už nie sú slzy ľútosti a sklamania, bezradnosti, len smútku, že mu nedôverujú.
Ešte im nestihol povedať, že všetko, čo bolo, malo svoj zmysel. Boh bol s ním všade – cestou do Egypta, na trhu s otrokmi, vo väzení. Prežil množstvo zvratov – okúsil výšky i hĺbky, ale aj v nich mohol rásť.
Boh mu dal úlohy v úplne inom prostredí. Oddelil ho od žiarlivých bratov. Cudzí spoluzajatci i bezbožný faraón vedeli jeho dar vykladania snov oceniť viac ako jeho vlastná rodina.
Jozef musel prejsť mnohým pokorením, zniesť slabosť, hnev a pomstu tých, ktorí si nevedeli poradiť sami so sebou, ale vo všetkom vďaka Božiemu vedeniu a sile ustál. Tieto udalosti v ňom vyformovali veľké srdce, čistý charakter.
Preto bratom hovorí: nebojte sa. Či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré.
To je postoj naozaj človeka, ktorý odpustil. Prijal zradu, odcudzenie a nenávisť od svojich najbližších avšak koná úplne v rozpore s našou predstavou. My sme naučení tvrdo odplácať zradu. Lámeme palice nad druhými a nehovoriac o tom, že druhé šance sa nedávajú. A zrazu je tu postoj človeka, ktorý láme a mení naše terajšie myslenie. Jozef odpúšťa, nie na ako nie akože. Ale skutočne odpúšťa. Pozrime na Kristov postoj, keď na neho žalovali, bili ho. Ježiš na kríži- „ Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.“

Pokiaľ nám bolo ublížené a my neodpustíme, nepohneme sa ďalej. Budeme stáť na mieste a točiť sa stále dookola. To nie je smer, cesta na ktorú nás volá Kristus. A tiež ďalšie slová v Evanjeliu o odpustení a prijatí.... keď ti niekto ublížil, nastav mu aj druhú líce... To je absolútne v rozbore s názormi a rétorikou dnešnej doby. Byť veriacim však znamená plávať proti prúdu, nie s prúdom. Jozej sa nepotrebuje sa hrať na Boha. Dokáže byť veľkorysý. Nerobme to ani my.  Jozef je rád, že môže svojej rodine pomôcť.
Bratia a sestry,
v celom príbehu Jozefa v Egypte sa Boh spomína len okrajovo. Na celej zložitej ceste prekonávania hraníc medzi kultúrami a rozdielnymi životnými podmienkami, ktorú Jozef prekonal, je zdanlivo ponechaný sám na seba. Až na konci je jasné, že to bol Boh, ktorý Mu pomáhal nachádzať cestu zo zajatia vonkajších udalostí – i zajatia vlastného hnevu.
O Božej moci, vedení a nakoniec aj odpustení máme my kresťania plné ústa – ale často sú to iba slová. Omnoho vyšší účinok by malo na nás, a aj na naše okolie, keby sme viac preukazovali skutkom a opravdivo, že sme Božie deti.  

Vy ste síce zamýšľali proti mne zlé“, toto je signál, že to odpustenie prežil, že ho neprijíma a neudeľuje lacno. To, že Jozefa predali bratia za 20 strieborných, uväznili len preto, že nechcel zhrešiť – a po rokoch  ubezpečenie bratov o tom, že sa nemusia báť, lebo im odpúšťa, sa nápadne podobá črtám Ježišovho príbehu. Aj Jeho zrada za 30 strieborných, obžaloba a zúrivosť sklamaných, že sa nechce ujať kráľovstva na zemi a potom na kríži modlitba: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, pred nás stavia zrkadlo rovnako naliehavo ako Jozefov príbeh.
Akí teda sme? Kde všade sa snažíme konať z pozície mocných to, na čo nemáme právo, z čoho nemôžeme mať radosť, čo nás aj po rokoch môže likvidovať, kým sa k tomu znovu nevrátime?
Boha vždy naša vina trápi. Je Otcom, ktorý by bol rád, keby sme si vedeli odpustiť, no netají, že cesta k odpusteniu stojí veľa pokory, obetí a sĺz.
Časť Jozefovho príbehu svedčí o tom, že pokora, obete aj slzy nie sú len prejavmi nepohody, ale aj vďačnosti a hlboko prežitého šťastia.
Vedieť pomenovať zlo a postaviť sa mu je jednou z najťažších úloh, pred ktoré sme postavení. Ako kresťania, ako ľudia. Zvládneme ju? Amen.

 

                                           

Boh dáva šancu vždy. Neláme palicu! Skúsme hľadať odpustenie a zmierenie v našich životoch  a život naberie nový, nepoznaný smer. Odpustime jeden druhému. Život je príliš krátky, aby sme ho prežili v hneve. Na to, nás tu Pán Boh neposlal, aby sme sa hnevali jeden na druhého. 

                                 Prajem Vám požehnaný a Bohom naplnený čas, milosti a odpustenia.

                                                                    Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

28.6.2020 Chyžné, rozhlasové SB

3. nedeľa po Trojici

Nájdenie strateného

Suspírium: Dopraj mi s Tebou prebývať, Kriste Ježiši, radovať sa večne s Tebou v nebeskej ríši. Ty si Pán, Syn, Boží Svätý, Vykupiteľ môj, a ja nehodný a hriešny služobník som Tvoj. AMEN

Text: evanjelium podľa  Lukáša 15, 11-32

11 A hovoril ďalej: Jeden človek mal dvoch synov. 12 Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A (otec) rozdelil im majetok. 13 Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. 14 Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. 15 Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. 16 I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. 17 Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. 18 Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe 19 a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. 20 I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. 21 A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. 22 Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; 23 potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. 24 Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť. 25 Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. 26 I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. 27 A ten mu povedal: Prišiel ti brat a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. 28 Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. 29 On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; 30 keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. 31 Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; 32 ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. AMEN

 

Milí bratia a sestry, rozhlasoví poslucháči!

Koľkokrát sme už počuli prečítané podobenstvo o márnotratnom synovi?  Príbeh je veľmi známy. Sú o ňom zložené piesne, básne ... Veľa krát a predsa má vždy čo povedať. Má tu moc vždy nanovo  dotknúť sa nášho srdca. Podobenstvo je nám blízke, lebo  vykresľuje naše povahy, život- vykresľuje nás. A vždy nás zaujme či dotkne sa nás to, čomu rozumieme, čo je nám známe, blízke, čo sme prežili. Celé podobenstvo je nám viac než blízke, každá situácia, ktorá je v ňom vykreslená je zo života. Je v ňom opísané mnoho z toho, čo sme prežili na vlastnej koži. Zradu, sklamanie, túžbu odísť preč od blízkych, pošmyknutie sa,  ale aj závisť a nenávisť, zlé rodinné vzťahy, ale aj odpustenie, prijatie a lásku. Tak ako sa to v živote neraz strieda.  Preto Pán Ježiš používa obrazy, ktoré sú reálne a týkajú sa života, aby sa nám čo najbližšie priblížil.

V podobenstve do popredia nám vystupujú 3 postavy. Otec- starší syn – mladší syn.

Radi hráme role, do ktorej postavy sa viete najviac pripodobniť vy? Vždy je to tak, že nám je niekto viac sympatickejší?  Alebo možno prechádzame v živote nejakým obdobím a preto nám môže byť niekto iný bližší. V ktorej postave sa vidíme? Najčastejšie, podľa vlastných skúseností, máme ústa plné krásnych slov, náboženských fráz, ale najradšej sa hráme na sudcov. Niekedy sme možno prísnejší než samotný Pán Boh.

Z tejto spomínanej trojice je najviac súdeným mladší syn- vinný, znie okamžite. Tak mu treba, veď načo odchádzal, neodpustím, nepustil by som ho.....

 

Starší múdry – ostáva, pomáha otcovi, ale..... za vidinou dokonalého syna je človek, ktorému ide len o prospech. Chce mať všetko.

 

Otec- napriek zrade a sklamaniu, otvára náruč, či staršiemu či mladšiemu synovi.

 

Podobenstvo o márnotratnom synovi sa považuje za najkrajšie podobenstvo, ktoré povedal Ježiš.

Prečo? Lebo -  Zjavuje nám nekonečné Božie milosrdenstvo a lásku. To ako Pán Boh na nás nazerá.  Ukazuje nám, aký Boh je. Istý otec mal dvoch synov. Jeden z nich, ten mladší, povedal raz otcovi: "Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí". Správanie tohto mladšieho syna bolo zlé. Cítil sa nedobre pod dozorom svojho otca. Chcel žiť sám a mať svoju peňaženku. Otec rozdelil majetok. Čo však urobil mladší syn so svojou časťou? "Všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil..." Vina tohto mladšieho syna spočívala v tom, že toto všetko urobil po dobre premyslenej úvahe. Vedel, čo mu podľa zákona patrí. Najväčšie nešťastie bolo v tom, že od otca odišiel "do ďalekého kraja". Nechcel byť "na otcových očiach". Preto odišiel medzi cudzích ľudí. Išiel tam kde ho nik nepoznal. Kde si mohol robiť čo len chcel. Bez dozoru. Mať pocit slobody. Mnohí mladí ľudia majú túto skúsenosť, odísť z rodičovského domu- a robiť si čo chcem. No tiež to v mnohých prípadoch nekončí príliš dobre. Vymkne sa to spod kontroly, tak ako mládencovi z nášho textu. Mnohí rodičia by o tom vedeli rozprávať.

Ako dopadol ten mladší syn z podobenstva?

"Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu". Aby nezahynul, uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny, ktorý ho poslal na svoje hospodárstvo pásť svine. Bol rád, že mohol robiť aspoň to. "I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával". Pekne dopadol. Obklopený falošnými priateľmi, lebo vždy sa objavia „ zvláštni ľudia“ keď je človek pri zdroji. A keď sa zdroje minuli ako v tomto prípade, neostali žiadny „ priatelia“. Predstavme si, ako padol ten, čo len nedávno žil hýrivým životom! A v tom nešťastí si spomenul: ako dobre mi bolo u otca. Tam sa sluhovia majú lepšie.

Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi. Poviem mu, ako ťažko som zhrešil proti nebu i proti nemu, že som už nehodný volať sa jeho synom. V tom bola jeho záchrana. Uvedomil si svoj omyl a pád. A TO JE CESTA. Aj naša cesta. Nie je umenie padnúť, ale umenie je zdvihnúť sa z dna odraziť sa, nájsť cestu mať odvahu sa vrátiť späť. To je Božia ponuka pre nás. Spadol si, pošmykol si sa, vykročil si zlým smerom, ušiel si.... nie je pre Teba neskoro. Boh neláme nad nami palice, tak ako to často my nad našimi blízkymi robíme.  Láskavý Otec- teda Boh dáva šance.  Keď zbadal svojho otrhaného a vychudnutého syna, "bolo mu ho ľúto". Celý naradovaný "pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho". Syn padol na kolená a povedal pripravenú reč... Otec mu ani nedal dopovedať, dal pripraviť v dome hostinu, lebo jeho syn "bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa". Prichádza na scénu starší syn, ktorý bol dobrý. Lepší ako brat, veď zostal doma pri otcovi. Nič neminul. A otec sa teší z brata ktorý všetko minul. To nie je spravodlivé. Koľkokrát a hoci aj veriaci pozeráme okolo seba – pozeráme na druhých a porovnávame sa a povieme to nie je fér, Pane Bože. Ja som lepší, viac sa modlím, viac Ti slúžim ... a ten druhý čo ani do kostola poriadne nechodí, ten má mať takú istú milosť? Ak sme sa čo i len raz takto spýtali, nepochopili sme Božiu lásku.  Lebo Boh nám hovorí, že sme všetci na rovnakej štartovacej čiare do Božieho kráľovstva. Ak čokoľvek robíš rob to zo srdca, z radosti nie preto, že ťa budú vidieť a stavať na piedestály, rob to z vďačnosti voči Pánu Bohu. Nepozeraj na druhých, lebo pokiaľ sa začneš obzerať- stratíš sa. Pozeraj na Krista a ten Ťa dovedie do šťastného cieľa.

       Čo nám chce vlastne Pán Ježiš cez  podobenstvo povedať?

V živote sa môže udiať čokoľvek, nemôžeme povedať: „ Mne sa to nemôže stať!“ Môže. Neodpisujme nikoho, nepohŕdajme nikým. Nemyslime si o sebe viac, než je to potrebné. Otec dáva šancu. Otvára náruč. Nech sme sa akokoľvek zamotali, pamätajme, že vždy je cesta aj nahor. A možno nespadneme len raz, možno sa nestratíme len raz... ale vždy sa môžeme vrátiť. A to je nádej.

        Jeden básnik povedal výrok: "Nechceme už viac Boha..., nie sme už deťmi, obídeme sa bez jeho otcovskej starostlivosti..." Asi päť rokov pred smrťou vo svojom testamente však napísal: "Zomieram vo viere v jediného Boha, večného Stvoriteľa neba i zeme. Velebím jeho milosrdenstvo nad mojou nesmrteľnou dušou..." Táto myšlienka je pekne vyjadrená aj v podobenstve o márnotratnom synovi. Boh sa nesmierne raduje nad návratom každého strateného syna či dcéry. Všetko jedno, v akom stave, či sme zašpinení alebo prstom označení; hlavné je iba to, že sa chceme vrátiť. Sám nás uvedie do svojich príbytkov, ktoré sú pre nás pripravené od stvorenia sveta, ak sme v ňom poznali nášho milujúceho nebeského Otca. Preto vstaňme a poďme k Otcovi- lebo aj z chlievu môžeme do domu Otca.

AMEN

Prajem vám požehnaný nedeľný deň a celý nasledujúci týždeň. 

                                                             Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

                                               

21.6.2020

2. nedeľa po Svätej Trojici

Vážne pozvanie

Suspírium: Synu Boží, pred Tebou sa skláňame, Tvoje sväté meno s pokorou vzývame, aby si požehnal tieto vzácne chvíle, utvrdil vo všetkom, čo je Tebe milé.     AMEN

 

Text:  Evanjelium podľa Marka 10, 17 – 27

17Keď vyšiel na cestu, pribehol ktosi k Nemu, a padnúc pred Ním na kolená, spýtal sa Ho: Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života? 18Ježiš mu povedal: Čo ma menuješ dobrým? Nikto nie je dobrý, jedine Boh. 19Poznáš prikázania: Nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepoškodíš, cti si otca i matku: 20Odpovedal Mu: Majstre, toto všetko som zachovával od mladosti. 21Tu sa Ježiš zahľadel na neho, zamiloval si ho a povedal mu: Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď [vezmi kríž] a nasleduj ma. 22Ale on sa zarmútil pre tú reč, a odišiel smutný, lebo mal mnoho majetku.

23Poobzeral sa teda Ježiš a povedal svojim učeníkom: Ako ťažko vojdú do kráľovstva Božieho tí, čo majú majetky! 24Učeníci však žasli nad Jeho slovami. Ale Ježiš im znova odpovedal: Deti moje, ako ťažko je vojsť do kráľovstva Božieho [tým, čo dúfajú v majetok]. 25Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho.26Oni ešte väčšmi užasli a hovorili medzi sebou: Kto teda môže byť spasený? 27Ježiš sa zahľadel na nich a povedal: U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné." Amen

Milí bratia a sestry!  


       POĎ a NASLEDUJ MA!

  • Za každých okolností / v radosti i starosti, šťastí i nešťastí, plači i smiechu..../

Keby že nám tieto slová povie človek blízky, asi by sme s tým taký problém nemali. Ale, čo človek, ktorý je pre nás cudzí... videli sme ho jedenkrát v živote, možno sme o ňom niečo počuli.... príde za nami a hovorí: Poď a nasleduj ma!

 Predstavme si človeka, ktorý má všetko. Všetko z nášho ľudského hľadiska. Má bohatstvo, peniaze, dobrú prácu, je spokojný.... a predsa prichádza za Ježišom a pýta sa: „Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života?“ (v. 17) Vlastne nemá na to nijaký dôvod. Musel byť predsa so svojím životom spokojný!!!
No tento mladý muž cíti, že jeho príkladný život nepostačuje. Niečo, to „zvláštne čosi“, mu chýba. V živote musí byť predsa niečo viac ako ráno vstať a večer ísť spať, ako odvádzať dobrú prácu, robiť všetko správne. A on teraz chce odpoveď od Ježiša, ktorý zjavne má toto „zvláštne čosi“ – od Ježiša, na ktorom je niečo osobité a príťažlivé.
Alebo vari mladý pán očakával, že ho Ježiš poklepe po pleci a povie mu: „Je to s tebou dobré, fajn, len tak ďalej!“ Čo však nečakal, je „neohrabaná – nezdvorilá“ odpoveď, akú počul od Ježiša: „Predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď a nasleduj ma.“ (v. 21) Mladíkovi sa to zdá postavené na hlavu. Predať všetko, čo má?... Veď doterajší svoj život, žil len pre tieto veci!!! Má len tak pustiť celú svoju existenčnú základňu, svoje finančné istoty do budúcnosti a rozdať ich chudobným? Má sa vzdať domu, koča (dnes auta), milovanej rodiny, priateľov, komfortu, na ktorý je zvyknutý – a to len preto, aby šiel s Ježišom do neistoty? Z tváre mladého muža sa dá čítať sklamanie a nechápavosť. Ešte chvíľočku zostáva zamyslený stáť. Potom sa otočí a odchádza smutný.
A čo ja? – Čo ty? Práve k tejto otázke nás chce evanjeliový príbeh doviesť. A čo ty? – Čo ja? A čo my? Predstavte si, že Ježiš nám povie, tvoj doterajší život sú len smeti... všetko zmeň.....
Najskôr povieme: Čože mám už len spoločné s týmto chlapíkom? S mojím platom či dôchodkom sa s ním nijako nemôžem porovnávať.

Nepatrím medzi „horných desaťtisíc“. Ide v tomto texte vôbec o mňa?
Hoci, s reakciou mladého muža sa vieme stotožniť. Prečo by sa mal zrieknuť svojich možností? Zdá sa nám to celkom prirodzené a ľudské nezriekať sa ich. Biblia však nezamlčuje, že ten mladík odmietol najväčšiu šancu svojho života. Lebo – ako sám cítil – ani jeho príkladný život nepostačuje, aby dostal to „čosi viac“ – „čosi zvláštne“ v živote (por. Ef 2, 8 – 9). Naopak, jeho príkladný život a zvlášť jeho bohatstvo tomu stoja v ceste. Niežeby bol azda príkladný život sám o sebe vadou, je správne, keď sme iným svetlom (por. Mt 5, 16), ale mladík sa na to, že žije slušne – usporiadane, priveľmi spolieha. Podobne, niežeby boli bohatstvo, peniaze sami o sebe zlé. Nie sú ani dobré, ani zlé, otázka je ako a na čo ich používame.
Začína byť jasné, že v tomto texte ide naozaj aj o teba, o mňa. Ako je to so mnou? – S tebou? Sme uzrozumení, keď nám Ježiš hovorí: „Poď za mnou a nechaj ležať a stáť všetko, čo ti v tom bráni“?
          Milí bratia a milé sestry, čo nám bráni nasledovať Ježiša? Na čom visí naše srdce? Čoho by sme sa pre Ježiša neboli ochotní zriecť?
Sú to veci, ktoré „musíme stihnúť“, lebo ich máme už dávno naplánované?
Je to strach, že sa budem musieť vydať do neistoty a zanechať všetko to príjemné, pohodlné, na čo som si zvykol?
Alebo je to obava z toho, čo si druhí o mne budú myslieť, keď budem úplne dôverovať Ježišovi – obava, že si ma budú považovať za nenormálneho.
Alebo v ceste nasledovania stojím ja sám – moje ego, sebectvo v plnom rozkvete.
Nech je to tak či onak, isté je, že ak nám je čosi dôležitejšie ako Pán Boh, potom, podobne ako mládenec, to „čosi zvláštne“, „čosi viac“, „čosi rozhodujúce“ – čím večný život je, míňame.
V kostole sa to ešte ako tak počúva, ale inak? Veď aj sami učeníci boli užasnutí na Ježišovými slovami, nad Jeho podmienkami pre cestu do Božieho kráľovstva. Keď podľa neho „ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho“ (v. 25), akú šancu vôbec máme?
Vskutku, keby sa tu Ježišov príbeh končil, tak žiadnu. No Ježiš, vďaka Bohu, pokračuje: „U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné.“ (v. 27)
Ježiš teda ukazuje cestu od našich ľudských nemožností k nevyčerpateľným Božím možnostiam. On nás nechce nadmieru preťažiť. To, čo chce, je darovať nám svoju milosť. Avšak aby sme dar Božej milosti mohli prijať, potrebujeme mať voľné ruky. – Nesmieme sa pevne držať iných vecí. Musím byť od nich slobodný, ak chcem žiť novým životom, ako Bohom obdarovaný. Zriekať sa oplatí, lebo u Boha nič nie je nemožné.

Otázkou zostáva, či chceme byť dôslední, konzekventní. Mladý muž dal Ježišovi otázku a dostal na ňu odpoveď. Prečo podľa nej nekoná? Prečo je nedôsledný?
Slovo konzekvencia pochádza z latinského „consequi“ – a to značí doslova „nasledovať“. Aj my sa neraz obraciame na Pána Boha so svojimi otázkami a dostávame na ne aj odpoveď. No namiesto, aby sme vyvodili dôsledky, konzekvencie – namiesto nasledovania Pána Ježiša Krista, sa ako bohatý mládenec otočíme na podpätku a ďalej žijeme tak, ako predtým.
Vyvodiť dôsledky, môže byť nepohodlné. Isté však je, treba sa nielen pýtať, ale aj vyvodiť z Božej odpovede dôsledky pre život. Ak sa nám zdá, že v tomto texte vôbec nejde o nás –  tak je to omyl. Všetci sme v istom slova zmysle bohatí.
Buďme však dôslední, konzekventní vo svojej viere. Mládenec chápal svoje bohatstvo ako to, čo patrí jemu a je výhradne jeho vecou, ako ho použije. Ježiš mu ukazuje, že ak svoje bohatstvo – a podčiarkujem, nejde len o financie, ale aj o schopnosti a obdarovania, talenty – ochotne nedáme do služby, potom, podobne ako mládenec, to „niečo zvláštne“, „čosi viac“, „čosi rozhodujúce“ – čím večný život je, míňame.
Nech to, čo tak radi v piesni vyznávame: „Ježiši, drahý poklad môj, spasenia môjho základ, zdroj“ (ES 453,1), nie je len „kostolná pesnička“, ale pravda v životoch všetkých nás.
Amen.

 

Prajem Vám požehnanú 2. nedeľu po Svätej Trojici

                                                              Mgr. Emília Volgyiová

 

14.6.2020  M ,RL, CH

1. nedeľa po Sv. Trojici

Medzi bohatstvom a láskou

 Suspírium:

Za Tvoju Bože, lásku neskonalú, ňou nás od vekov ráčiš sám milovať, prijmi od nás vďaku, srdečnú chválu, a nám láskavo daj sám tak vždy tu stáť v láske úprimnej- a láskou sa Tebe pripodobňovať, ľúbiť v každej dobe! Však v láske denne sám seba nám dávaš, z lásky k nám Syna dal si milého svojho, láskou nás živíš, vodíš, požehnávaš, v nej dávaš zálohu žitia večného. Ó, prijmi od nás česť a chválu vďačnú za Tvoju Bože, lásku nekonečnú. AMEN

 

Text:  Lukáš 16, 19 – 31

19Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. 20A bol akýsi chudobný muž, menom Lazár, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý 21a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, [ale nikto mu ich nedal], len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. 22Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč a pochovali ho. 23Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a v jeho lone Lazára; 24zvolal: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazára, aby si koniec prsta omočil vo vode a ovlažil mi jazyk, lebo sa veľmi trápim v tomto plameni. 25Ale Abrahám mu odpovedal: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazár zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš. 26Okrem toho, medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám. 27Nato povedal (boháč): Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; 28mám totiž päť bratov; nech im svedčí (o tých veciach), aby neprišli aj oni na toto miesto múk. 29Abrahám [mu] povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. 30On však odvetil: Nie, otec Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa. 31Odpovedal mu: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal. Amen.
 

Milí bratia, milé sestry!
      

To na čo sa väčšinou vždy sťažujeme je, že nieto spravodlivosti. Často pociťujeme krivdy a zvykneme hovoriť : to nie je fér.  Spravodlivosť však existuje. Jedna jediná spravodlivosť- SMRŤ. Pred ňou neujde nik. Chudák, boháč, krásny či škaredý, múdry či hlúpy.......No čo poviete je toto podobenstvo o boháčovi a Lazarovi aktuálne aj dnes? Myslím, že viac ako si myslíme. Dali by sa prečítané slová prerozprávať do časov dnes?

Je muž, ktorý zarába 3000 a viac eur, oblieka sa do značkových šiat- Armani obleky, hodinky za 10 000, topánky za 1500, dovolenky, jachty, drahé luxusné autá, obrovská vila.....a na druhej strane, človek, ktorý zarába ledva 400 eur, každý deň si oblieka montérky, prichádza unavený z práce domov, a ako sa hovorí žije od výplaty po výplatu.... zdá sa nám toto spravodlivé? Nuž veru iste nie, tak ako v prípade biblických postáv boháča a Lazara. Mnohí ľudia dnes bolestne vnímajú fakt, že šance a majetky nie sú v tomto svete spravodlivo rozdelené.
Silní často žijú na náklady slabých. Rozdiel medzi materiálne zabezpečenými a chudobnými sa stále zväčšuje čím ďalej tým viac.
Čoraz viac ľudí prichádza o prácu. Mnohé mladé rodiny sú zadlžené na desiatky rokov len kvôli bývaniu. Pracujú naplno, niekedy do vyčerpania, len aby o zdroj príjmu neprišli. A vyzerá to tak, že dôchodok dožijú len tí zdatnejší.
Na druhej strane nemôžu nevnímať ani to, že existujú aj iní ľudia, ktorí takéto starosti nemajú. Nie je to, žiaľ, len preto, že sa narodili do iných podmienok, ale aj preto, že majetok nadobúdajú nečistým, nečestným spôsobom.
Takéto vnímanie privádza človeka k triezvemu poznaniu: Na tomto svete neexistuje spravodlivosť.
Podobenstvo, ktoré sme si vypočuli, nás však varuje pred rezignáciou a necitlivosťou a chce v nás hlad a smäd po spravodlivosti prebudiť čím skôr – najlepšie – hneď.
Podobenstvo začína ako rozprávka: „Bol bohatý človek. Obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu, a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne ležiaval akýsi chudák menom Lazar, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto mu ich nedal, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy.“
To už nie je rozprávka. To je skutočnosť.
To je stret svetov, do neba volajúci rozpor. To je svet, prostredie, ktoré toleruje, ktoré nevzrušuje, že jeden žije skvostne, kým druhý leží pred jeho dverami ako žobrák.
No smrťou sa všetko úplne obráti. Ten chudák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom si odtiaľ žiada od Abraháma, aby vyslal Lazara, nech aspoň zmierni jeho trápenie.
No Abrahám mu osviežuje pamäť – spomeň si, aké to bolo – nestál si o žiadny kontakt, nevidel, nevnímal si nikoho - len sám seba. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš.
Bohatý dostáva jasné vysvetlenie: Pán Boh nebude znášať všetko. Nie donekonečna. Existuje spravodlivé vyrovnanie. Nemilosrdní bohatí budú trpieť – ale bezmocní, chudobní prídu k radosti.
Martin Luther o tomto podobenstve hovorí: To nie je evanjelium, ktoré pozýva, volá k viere, / ale hroziace evanjelium. Straší bezbožných, ktorí nemajú záujem urobiť pre núdznych vôbec nič, ktorí sa správajú, akoby im Boh bol dal majetok len pre nich samých.
Žijú, správajú sa tak, akoby tu mali byť večne. Ale tu sa mýlia.
Bohatý zomrie a musí trpieť nevýslovným peklom, zúfalým smädom – sýty už bol - na zemi. Okrem toho musí vidieť Lazara v Abrahámovom lone a prosiť, aby mu aspoň na chvíľu pomohol. No z toho nebude nič.
Abrahámovo: Len si spomeň, synu, že ty si to dobré vzal zaživa... a Lazar popri tebe zlé. To znie naozaj tvrdo.
Evanjelista Lukáš však píše aj o Ježišovom beda:
Beda vám, boháčom, lebo vy máte svoje radosti už teraz. Beda vám, ktorí ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať. Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete plakať a bedákať.
Prečo tieto hrozby? Prečo máme počúvať takéto silné slová? Pretože priepastný rozdiel medzi chudobnými a bohatými považuje Boh za škandál, za provokáciu, ku ktorej sa raz určite vyjadrí.

Minule mi jedno dievča položilo otázku: Mám sa modliť, aby Pán Boh odstránil pandémiu, ale sa modliť za ľudí aby zmenili svoj životný štýl, aby zmenili svoje vzťahy, aby zmenili seba a svoje postoje a vyvarovali sa chýb ktoré robia? Pán Boh môže zasiahnuť, ale čomu by sme sa naučili?  Čo by nám to dalo? Ako by sme si to vážili? Zleniveli by sme a stratili ostražitosť. Pán Boh môže oveľa viac, ale On nás učí a vedie aj cez ťažké skúšky a obdobia. Pán Boh môže všetko.

Milí bratia, milé sestry,
Varovanie / a výzva k zmene // nevyplýva z podobenstva len pre pár vyvolených, ktorí si naozaj nemusia odriekať. Platí aj pre nás – ktorí dopustíme, aby v našom prostredí, v našej blízkosti, prichádzali ľudia o dôstojnosť.
Rozdiel medzi nami a bohatým mužom je len v tom, že pre neho bolo už neskoro na akékoľvek zmeny. My na ne máme ešte čas.
Podobenstvo nie je len hrozbou, naliehaním, aby bohatí prehodnotili svoje postoje k iným, ale aj evanjeliom útechy pre chudobných.
Lazar je chudobný. Pre Ježiša reprezentuje Lazar všetkých chudobných, biednych, odpísaných – všetkých, ktorým vysvetľoval:

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo Vaše bude Božie kráľovstvo. Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Radujte sa a veseľte sa, lebo v nebesiach máte veľkú odmenu.
To nie je lacná útecha. Ježiš prichádza a stretáva ľudí tak, aby vedeli, že Božia budúcnosť už začína. Teraz ide o nich. Teraz je tu Boží Syn, ktorí sa im venuje, dáva sám seba, aby vzal ich biedu, bolesť, výčitky a odmietanie. Teraz – v Ňom prichádza Božie kráľovstvo.
Ježišovi nejde len o to, aby ľudí pozval k vytrvalosti a odovzdanosti, čakaniu, že v Božom svete bude lepšie.
Veľké nádeje sa v Ňom stávajú skutočnosťou. On je tým, ktorí kladie základy nového sveta – kde sa Boh stará o všetkých.
Nechce, aby sa nám všetko rozjasnilo len po smrti. Boh by nás rád cestou života viedol tak, aby sme život nestratili.
V druhej časti podobenstva prosí bohatý muž Abraháma, aby Lazara poslal aspoň k bratom s varovaním, aby neprišli na toto miesto múk.
Abrahám však nesúhlasí, hovorí: Majú Mojžiša a prorokov, nech tých poslúchajú. Boháč však oroduje ďalej: Nie, otec, Abrahám, keby prišiel niekto z mŕtvych, kajali by sa. No Abrahám trvá na svojom: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal.
Boháč verí, že zjavenie mŕtveho jeho ešte žijúcich bratov privedie k pokániu – ale Abrahám to vidí inak. Ani návrat mŕtveho by nespôsobil nič zázračné – oni sledujú a nasledujú iné autority.
Otázka pre nás, bratia a sestry znie:
Čo a od koho si my necháme povedať? Aj my máme Mojžiša a prorokov, poznáme dokonca živého Krista. Prečo chceme ešte čakať? Čo sa musí ešte stať, aby sme sa odvážili k radikálnej zmene svojho vnútra. Čo nám bráni, aby sme sa vrátili k Bohu i k človeku?  Kto – alebo ČO má moc nás a tento svet zmeniť?
Zmena v nás môže nastať len tak, že ju nebudeme odkladať na potom. Zmena v nás nastane, ak nebudeme ignorovať vnútorný hlas Božieho Ducha v nás, ktorý nám presne hovorí, ako by náš život mohol vyzerať. Zmena v nás nastane, keď sa prestaneme báť – a prestaneme podieľať na zle tohto sveta.
Nech v nás Božie Slovo prebudí túžbu po tom, aby sme Boha vo svojom živote neodsúvali do večnosti, ale počúvali, rešpektovali ho teraz. Lebo On žije a pôsobí tu a teraz – medzi nami. Amen.

 

                                            Prajem Vám požehnaný čas strávený v Božej prítomnosti a nech

                                                                       Boh pokoja  prebýva vo vašom srdci

                                                                                                 Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka

 

 

7.6.2020    L, RL,CH,

Svätá Trojica -Božia všemohúcnosť

Suspírium: Oslávme Boha svätého, v Trojici Boha jedného, veď všetkého je Tvorcom. Na obraz svoj On stvoril nás, nám darov hojnosť dáva včas, je naším dobrým Otcom. AMEN

Kázňový text: Jób 42,1.2

„ Vtedy Jób odvetil Hospodinu a povedal: Uznávam, že Ty všetko môžeš a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť.“ AMEN

Milí bratia a sestry!

            Dnešná nedeľa Svätej Trojice je poslednou nedeľou v slávnostnej polovici cirkevného roka. Hovorí o tom, čo všetko urobil Boh pre človeka.  Bezslávnostná polovica , zase poukazuje na to, ako má človek odpovedať na Božie konanie. Od adventu sme mohli rad radom sledovať, ako Boh vo vzťahu k nám ľuďom dokazoval a stále dokazuje svoju všemohúcnosť. Ako prvé, čo Boh urobil je, že stvoril túto zem a postavil do nej človeka, aby ju obrábal a strážil a aby mal s Ním spoločenstvo lásky. No toto spoločenstvo bolo narušené hriechom, a tak Boh svoju všemohúcnosť tomuto svetu dokazuje po druhýkrát tým, že posiela do tohto sveta svojho Syna ako bezmocné betlehemské dieťa. Prečo to robí? Pán Boh sa nechce vzdať svojho plánu napriek tomu, že človek ho zradil. On chce naďalej s nami udržiavať spoločenstvo lásky. No kvôli tejto skutočnosti musel Boh priniesť veľkú obeť, keď nechal na Golgote ukrižovať svojho jediného Syna. Na Veľký piatok sa už mnohým zdalo, že Boží plán je  zničený, ale to bolo len chvíľkové zdanie, pretože Boh svoju moc dokázal vo Veľkonočné ráno, keď vzkriesil svojho Syna z mŕtvych.

            Po tretíkrát Boh ako všemohúci Pán neba a zeme zasahuje do tohto sveta na Letnice. Vtedy zosiela svojho Ducha Svätého na apoštolov. Tento Duch pôsobí do dnešného dňa a pomáha nám, aby sme spoznávali a prijímali pravdu Kristovho evanjelia, cez ktoré sa dozvedáme pravdu o sebe – o tom akí sme hriešni a ako potrebujeme spasenie, ponúkajúce sa nám zdarma skrze vieru v Jeho Syna. Tento Svätý Duch poukazuje na našu hriešnosť a potrebu Božej milosti. Trojjediný Boh toto všetko nerobil pre seba. On sebe nič nemusel a nemusí dokazovať. Boh to robil pre nás, aby v Jeho diele lásky a záchrany sme spoznali Jeho všemohúcnosť, a tak si v živote uvedomovali, s kým vôbec máme dočinenie a aký je to Boh, ktorý chce mať s nami hriešnymi ľuďmi spoločenstvo lásky. Hoci sa diabol snažil tento Boží zámer zničiť, nepodarilo sa mu to. A my musíme spolu s Jóbom vyznať, ako sme si to prečítali z nášho kázňového textu: „Uznávam, že Ty všetko môžeš, a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť.“

            Učenie o Božej všemohúcnosti je veľmi staré a uznávajú ho Židia, kresťania i moslimovia. Ale dnešný svet toto učenie čoraz viacej spochybňuje. Veď ako refrén neutíchajúcej piesne, hlavne pri rôznych katastrofách, sa čoraz viacej ozýva: Ak je ten váš Boh všemohúci, prečo nezasiahne? V trochu jemnejšej forme počujeme podobné výčitky aj v takomto znení: Možno že ten Boh aj existuje, ale určite nie je všemohúci. Prvá zmienka v Biblii o všemohúcom Bohu sa nachádza v 1. knihe Mojžišovej v 17,1. Tu Hospodin Boh hovorí Abrahámovi: „Ja som Boh všemohúci.“ Ale najčastejšie označenie Boha ako všemohúceho nachádzame v Jóbovej knihe. U Jóba vyskytuje 31- krát. V Novej zmluve sa tento výraz hlavne v Zjavení Jánovom, objavuje častejšie. Nová zmluva chce nielen povedať, ale i prakticky potvrdiť skutočnosť, že Hospodin Boh je skutočne všemohúcim Bohom.   Keď máme pred očami zbožného Jóba a všetko to, čo vo svojom živote prežil, tak tieto slová musíme len potvrdiť. I keď Pán Boh v Jóbovom prípade dovolil diablovi, aby ho navštívil chorobou, odňal mu majetok i deti, Boh toto všetko držal pevne vo svojich rukách a nedovolil diablovi, aby Jóba zničil. A toto je na tomto Bohu, ktorý je vševládny, dôležité. Aj keď Pán Boh dopustí do nášho života nejaké utrpenie, tak on nás nenechá načisto zničiť. I keď možno smrť po ťažkej chorobe vnímame ako zničenie, ale z Božieho pohľadu to tak nie je, pretože vieme, že Boh je Pánom aj nad smrťou. I v tomto smere Boh všetko drží mocne vo svojich rukách, ako Boh ktorý je vševládny. Práve tam, kde ľudské možnosti končia – ako je smrť – a človek už v tomto momente nič nezmôže, tak práve tu nastupuje Boh so svojimi možnosťami. On má nielen život, ale i smrť pod kontrolou. Uvedomme si, že smrťou sa Božie možnosti nekončia. Túto svoju všemohúcnosť Pán Boh jasne deklaroval, keď vzkriesil svojho Syna. Boh, ktorý chce mať s nami spoločenstvo lásky, nám zasľúbil, že nás vzkriesi k novému životu. Pán Ježiš nám v tejto súvislosti hovorí: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“(J 11,25.26)

V Ježišovi Kristovi teda spočíva podstata Božej všemohúcnosti. Je to moc Jeho lásky a obeti. Boh má teda vo svojej moci tvoriť dobré i zo zlého, ako to urobil práve mocou obeti svojho Syna. Nám sa zdajú skutočnosti ako je zlo a smrť nezvratné, ale Boh môže a chce všetko zlé obrátiť na dobré. Bez výhľadu k večnosti tomu nikdy neporozumieme, ale ak nám tento výhľad, táto nádej bola darovaná skrze Ducha Svätého, tak potom nás už nič nemôže odlúčiť od lásky Kristovej a Božieho večného milosrdenstva. Vtedy naplno pochopíme, že Boh vo svojej všemohúcnosti urobil všetko preto, aby sme jedného dňa mohli naplno zažívať spoločenstvo lásky, ktoré chce mať s nami a verím, že aj my s Ním. Amen.

1.6.2020

 Chyžné, 17.00 hod

2. slávnosť Svätodušná

Suspírium:

Milosť, milosrdenstvo a láska nášho Pána Ježiša nech sú so všetkými nami! Amen.

Text: 1Kor 12, 4 – 11

Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!

Téma svätodušného pondelku v našej cirkvi pojednáva o Ovocí Ducha Svätého – teda inými slovami povedané o : prejavoch a pôsobení Božieho Ducha. Je to teda niečo konkrétne. Ako konkrétne sa Duch Svätý realizuje, ako i dnes pôsobí a koná svoje dielo. Ako Jeho prejavy i my môžeme cítiť vo svojom živote. Hovoriť o konkrétnom pôsobení Božieho Ducha v našom živote i v živote cirkvi vo všeobecnosti je dôležité z toho titulu, aby sme Ho nebrali len ako nejakú suchú teóriu, ktorá je na míle vzdialená od reálneho, každodenného života a v podstate nám nemá čo ponúknuť.

Takto celá 12. kapitola 1.listu veriacim v meste Korint je venovaná problematike Ducha Svätého. Môžeme sa v nej veľa dozvedieť o samotných duchovných daroch, no tiež o súvise medzi cirkvou – ako Kristovým telom na jednej strane a ľudským telom na strane druhej. Cirkev Ježiša Krista je typická svojou rozdielnosťou, a pritom môže človek za všetkým vidieť jediného architekta, presne tak ako vo stvorení. Asi neexistuje výstižnejší obraz pre cirkev, ako ten, ktorý Pavol použil v nasledujúcich veršoch, teda obraz ľudského tela. Ono je veľkým zázrakom, pretože sú tu najrôznejšie orgány, ktoré sa líšia vzhľadom, funkciou, poslaním a predsa dokopy tvoria jeden celok. Pokiaľ sú všetky orgány v poriadku, celé telo je zdravé, ak niečo chýba alebo nefunguje, celé telo je choré. Úžasné je aj to, ako tieto rozdielne časti tela dokonale a harmonicky spolu fungujú a spolupracujú a ako sú na sebe bytostne závislé. Presne tak je tomu aj v cirkvi.

            Sú rôzne obdarovania – charizmyDuch svätý rozdeľuje tak, ako to On sám uzná za potrebné, aby cirkev fungovala a mohla dobre plniť svoje poslanie. Preto sú v cirkvi ľudia, ktorí hovoria hlboké duchovné pravdy. Sú tu takí, ktorí vedia vypočuť iných. Sú tu ľudia, ktorí majú aj v kritických okamihoch vieru a ňou držia ostatných. Sú tu tí, ktorí dokážu rozoznať, čo je a čo nie je od Boha a pod. V tejto kapitole nachádzame dosť rozsiahly súpis darov Ducha svätého. On určuje, ktoré dary práve cirkev potrebuje a tie jej aj dáva. Nie je teda dôležité to, čo by sme my chceli, ale je dôležité čo chce Duch a čo On sám dáva.

            Existuje tiež obrovská škála služieb. Nemôžeme všetci robiť všetko. Aj v tele je množstvo funkcií. Je tu kostra, ktorá drží telo pokope, sú tu svaly, ktoré umožňujú pohyb. Je tu dýchacia sústava, krvný obeh, tráviaca či vylučovacia sústava, sú tu zmysly. A samozrejme je tu nervová sústava, ktorá všetko riadi a koordinuje.

            Tak je tomu aj v cirkvi. Pán Boh má pre každého pripravenú určitú službu. Tieto služby sú úplne rozdielne. Dôležité je, aby tieto rozdielne služby boli vykonávané všetky. Aj keď robíme niečo nepatrné alebo prehliadané, nezabúdajme, že je to vždy služba Bohu, ktorú On vidí. Dôležitá je každá jedna služba.

            Ďalšia vec, ktorú v texte nachádzame je pôsobenie moci. Za ním stojí sám Boh. Čo by nám osožili aj tie najúžasnejšie dary alebo dokonale prepracované služby, keby za nimi nestála Božia moc? Na každého z nás pôsobí Božia moc. Pri niektorých môže byť jemná a uchvacujúca, pri iných zase tvrdá a ťažká, aby sme si uvedomili, že to, čo sa deje nie je náhoda, ale Boží zámer. Božia moc chce zmeniť naše životy. Odovzdajme sa jej a prijmime aj dary Ducha svätého a konajme svoju službu tak, aby z nás mal Pán Boh radosť!

         Apoštol Pavol načrtáva veriacim v Korinte na obraze ľudského tela význam duchovných darov v živote cirkvi. V ľudskom tele neexistuje žiaden orgán, ktorý by bol zbytočný. Niektoré orgány musia fungovať po celý náš život, niektoré (mandle alebo slepé črevo) sú potrebné iba na určitú dobu. V prečítanom texte existujú tri dôležité spojenia a to: 1. každému je daný, 2. prejav Ducha a po 3. na všeobecný úžitok.

  1. každému je daný – ani v cirkvi Pána Ježiša neexistuje zbytočný človek, aj keď sa nám to nezdá. Možno, že jeho funkcia je obmedzená na určitú dobu, ale predsa je dôležité, aby tú konkrétnu činnosť vykonal v daný čas a na danom mieste, tak ako to Pán Boh vyžaduje. A to je povzbudenie pre všetkých, ktorí si myslia, že sú zbytoční a neužitoční. Každý v cirkvi má pripravenú určitú úlohu, ktorú má splniť. Stane sa veľká škoda, keď tú úlohu nesplní.
  2. prejav Ducha – Duch Svätý má pre nás pripravený celkom špecifický, na mieru šitý dar. Často sa my ľudia trápime, že nie sme ako iní – takí úspešní, výkonní a pod. Často sa teda navzájom porovnávame, ale to nie je dobré. Pretože ak sa človek takto porovnáva, potom končí v skľúčenosti a depresii alebo naopak stáva sa z neho dôležitá a nepostrádateľná súčasť spoločenstva. Ani jedno ani druhé nie je dobré a obe veci vychádzajú práve zo spomenutého porovnávania. Duch Svätý najlepšie vie, aký dar má komu dať. Je to Jeho dar a preto s ním nakladá, ako sám chce.
  3. na všeobecný úžitok – v týchto slovách je vyjadrený účel duchovných darov, na čo sú vlastne nám ľuďom dávané. Je to teda celkom jasné: duchovné dary sú dané k službe druhým ľuďom! Nie preto, aby sme sa nimi chválili, ale aby sme nimi slúžili.

            Božie slovo na viacerých miestach hovorí, že Pán Boh má pre každého vykúpeného človeka pripravenú určitú úlohu a že tieto úlohy môžu byť rôznorodé. Rozdeľovanie úloh, či darov je však výsostnou úlohou Ducha Svätého. On ich rozdeľuje tak, ako sa Mu to páči, ako sám chce. Funguje to ako pri stavbe: Duch Svätý je architekt, ktorý vie ako chce, aby stavba vyzerala. Chce ju postaviť účelne, má premyslené kde čo bude a ako to bude vyzerať a prečo to musí byť práve takto. A zároveň sa snaží o to, aby táto stavba dobre vyzerala. A toto všetko robí Duch. Podobne je to v tele – všetko je rozostavené a poukladané tak, aby to plnilo daný účel a takisto, aby to všetko nejako vyzeralo.

            My sami niekedy bránime práci Ducha Svätého, keď túžime po konkrétnom dare, o ktorom si myslíme, že ho potrebujeme. Keby Boh chcel túto vec nechať na nás, potom by to Kristovo telo vyzeralo skôr ako ozruta a škrata a nie ako riadne vyvinutý organizmus. Duch buduje cirkev tak, aby bola krásna, bez poškvrny a bez vrásky. Takto má cirkev vyzerať a Boh vie, ako to dosiahnuť, preto rozdeľuje svoje dary na základe toho. Veď cirkev to nie je žiaden spolok, ani holubník. Je to nevesta, ktorá čaká na svojho Ženícha, ktorý ju draho vykúpil, na Pána Ježiša Krista.

            Toto nie je jediný zoznam duchovných darov, ktorý Pán Boh dal cirkvi. Je ich ešte oveľa viac a nachádzajú sa napríklad v liste Rímskym, Efezským alebo v 1. liste apoštola Petra.

 

            Každý z nás si v týchto zoznamoch môže nájsť ten svoj dar, ktorý mu Pán Boh dal. Nemáme ním však pútať pozornosť na seba, ale na darcu. Dal nám tieto dary preto, aby sme ich využívali v tichosti a pokore tak, aby z nich mali úžitok iní ľudia! Nezakopávajme preto hrivny, ktoré nám náš Boh dal, ale využívajme ich na Jeho slávu a česť! A nepozerajme pritom na to, ako veľa toho pre cirkev a pre Boha my robíme. Pán to vidí a svojho verného sluhu On sám odmení. Skôr majme vždy pred očami to, ako veľa toho pre nás v Ježišovi urobil a deň čo deň robí náš Otec nebeský. Svojou službou Mu my len vzdávame vďaku, pretože to, čo nám On dáva sa nedá ani v najmenšom porovnať s tým, čo pre Neho, či pre Jeho cirkev robíme my. Ak takto budeme rozmýšľať a robiť, potom tohoročné svätodušné sviatky mali pre nás zmysel. Kiež je dielo a pôsobenie Ducha Svätého pri nás požehnané! Amen.

 

                                                                      

31.5.2020

   Prvá slávnosť Svätodušná
 

Suspírium: Daj nám, Bože, spôsobnosti, prežiť život v láske cnosti, a jak nám dar Ducha daný, stáť si v svojom povolaní! V biedach vždy sa stále radiť, vďačnosťou dlh vynahradiť. Tak v nádeji žiť a v chvíli- k Tebe prejsť raz, Pane milý! AMEN

 

Text: Jána 14, 26
„Ale Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, Ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“
  Amen.

 

Milí bratia a  sestry!


    V rade výročitých slávností svätodušné sviatky sa javia ako najmenej dôležité, možno niekedy až ako zabudnuté. To ale nie je správne! Popri Vianociach a Veľkej noci sú slávnosti svätodušné tretím vrcholom, na ktorý netreba zabúdať. Turice – slávnosť zoslania Ducha Svätého. Je potešiteľné, že sme sa zhromaždili v tomto chráme, a že pamätáme na tento sviatok.

ALE. Bez DS by sme tu neboli. Nebola by cirkev. On je Ten ktorý mocne pôsobí. Bez DS všetko hynie.

Učeníci po Vstúpení jednomyseľne zotrvávali na modlitbách. Zhromaždili sa a čakali na zasľúbeného Ducha Svätého- Utešiteľa.  A v podstate dnes slávime akoby založenie cirkvi. Učeníci prostredníctvom Ducha Svätého, šli a hlásali slovo Božie. Duch Svätý naplnil srdcia učeníkov. DS ako holubica pri Ježišovom krste, vietor – vietor veje kam chce príde ....oheň- horelo ich srdce- Emauskí učeníci, oheň na učeníkov ....nad ich hlavami....

Účinok pôsobenia DS je aj krst svätý. A rovnako aj Pavlovo obrátenie. Keď koná Boh- dejú sa zázraky.  Ap. Pavel hovorí a vyzýva aj nás: „ Ducha neuhášajte!“    Duch Svätý je Ten, kto dáva skutočný, nie len zdanlivý duchovný život.Kto dáva našej viere život, vrúcnosť, zápal, horlivosť.  Duch Svätý nám pripomína Ježišove slová. Osviežuje našu myseľ, aby sme nezabudli, na čo sme tu ako Kristova cirkev. Pripomína nám, čo je naším poslaním. Bez pôsobenia Ducha Svätého by sme sa nedokázali zorientovať v udalostiach, ktoré nás stretávajú, nevedeli by sme, ako sa zachovať. Duch Svätý nám pripomína a objasňuje Ježišove slová a zároveň nám dáva silu podľa nich žiť. Tak nás zachováva v spojení s Pánom Ježišom Kristom, v spojení s nebeským Otcom. A o to, zostať v spojení s Pánom Ježišom Kristom, v spojení s Otcom nebeským, ide! Pre vieru je dôležité, aby nám veci Božie nezostali iba minulosťou, aby sme ich neodložili . Je nebezpečné, keď sa nám stratí súvislosť medzi našou minulosťou a medzi našou prítomnosťou a budúcnosťou. Podľa lekárov to je jeden zo znakov duševnej choroby. Nemenej vážne je, keď nám viera, veci Božie zostanú iba minulosťou. – Keď nemajú pokračovanie, keď nemá pokračovanie to, že sme pokrstení. Ako to výstižne napísal jeden autor- aby sme neostali kolesovými kresťanmi, v češtine je na to krajší výraz „ kolečkoví kresťané „- to znamená, prísť len na krst- tlačiť vozík, prísť sa osobášiť- auto, a nakoniec smrť, kde je opäť vozík.  Nemôžeme objasniť to, ako vzbudiť v ľuďoch, ktorí sa vzdialili z Božej blízkosti, živú vieru. No čosi predsa môžeme: prosiť o Ducha Svätého. Napredovanie vo viere, ani v našom zbore, bez Ducha Svätého nepôjde. Bez Božieho Ducha, bez Božej prítomnosti, nemáme ako cirkev budúcnosť. Smer nášho žitia závisí od toho, či Božie veci, naše poslanie od Boha neodložíme, či Pána Boha, to, že On nás chce viesť, nebudeme považovať za v minulosti uzavretú – vybavenú záležitosť. Sú veci, o ktorých sa nazdávame: to je už za mnou, za nami, s tým sme už hotoví. Bolo by omylom nazdávať sa, že sme hotoví s Bohom. On nás chce naďalej oslovovať, pripomínať nám, že naša viera stojí na Kristovom živote a na Jeho za nás obetujúcej láske. Duch Svätý nám pripomína i to, aké je naše poslanie. Letnice – zoslanie Svätého Ducha – neskončili pred 2000 rokmi. Pán Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí Ho prosia (L 11, 13b). Duch Svätý nás učí Božej pravde, zachováva v tomto svete pamiatku na Kristovo dielo, na Jeho platnosť, hoci Boží nepriateľ chce, aby sme naň zabudli, aby sme Božie veci odložili ad acta. Svätodušné sviatky nám pripomínajú vznik cirkvi a povzbudzujú nás k odvahe žiť v spojení s nebeským Otcom, s Pánom Ježišom Kristom. Sviatky Svätého Ducha sú dobrou správou aj pre duchovne klesajúcich a vo viere slabých. Zvestujú, že viera nikoho nie je minulosťou natoľko, aby musela minulosťou aj zostať. Letnice pokračujú, veď Hospodin i v dnešnej dobe dáva Ducha Svätého tým, ktorí o Neho prosia, ktorí sa Jeho pôsobeniu otvárajú. Zosiela nám – svojej cirkvi – Ducha, ktorý nám pripomína všetko, čo Ježiš hovoril, aby sme Kristovi dôverovali dnes i v budúcnosti, osobne i v cirkevnom zbore, aby naša viera, láska a nádej bola vždy čerstvou, Duchom Svätým obnovovanou. Amen.

24.5.2020  L ,RL ,CH

Nedeľa po Vstúpení

Príprava na posledné veci

Suspírium: Kriste, Spasiteľu náš,  v Tebe duch náš plesá, že si slávne s triumfom vstúpil na nebesá. Vďaky Ti vzdávame, vrúcnu česť a chválu , Kriste , víťaz udatný, najslávnejší Kráľ! Ráč nás Ty sám Kriste náš, mocne tiahnuť k sebe, ta, kde Ty sám kraľuješ: v krásne, slávne nebo! AMEN

Text: Ev. podľa Jána 9, 4 – 5

„My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, kým je deň; prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať.  Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta.“ Amen

Milí bratia a milé sestry!

       Je veľa vecí, bez ktorých si človek nevie predstaviť život. Avšak v uplynulých týždňoch sme prišli na to, že to tak nemusí byť. A že to čo bolo pre nás dôležité, v podstate vôbec dôležité nie je. Dokázali sme si ako tak zvyknúť na obmedzenia aj keď sme túžili po tom, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. V každej situácii sa však môžeme niečo naučiť. Naučiť niečo nové. Je na nás, na každom z nás či aj z tejto situácie si niečo vezmeme do svojho života. Múdry človek sa poučí z chýb druhého, hlupák sa učí na svojich vlastných. Položili ste si otázku čo mi koronavírus dal, počujeme vždy len o tom čo nám vzal, ale získali sme niečo? Mohol nás Pán Boh naučiť aj prostredníctvom tejto situácie? Áno mohol, a aj naučil. Naučil nás a znovu pripomenul, že je dôležitý mať blízky vzťah s Ním. Naučil nás, že je s nami všade. Pamätáte na Izraelcov ako sa vystatovali a boli pyšný na svoj chrám- a keď im Pán Boh vzal ich pýchu. Možno aj nám musel Pán Boh niečo vziať, aby sme sa znovu spamätali.

„Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“

Ak niekto hovorí, že Biblia – Božie Slovo nám nemá čo povedať, veľmi sa mýli, ten asi Bibliu nikdy nečítal. 

Kto by bol povedal čo nás postretne? A Božie Slovo hovorí: „Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“  Ohrozená ekonomika, príjem mnohých rodín, zlá sociálna situácia, do toho strach a obavy. Nie je aj toto tmou- nocou?

Biblia je písaná často jazykom symbolickým, to znamená že mnohé veci ktoré sú v nej písané majú skrytý význam. Prvé čo nám napadne keď sa povie noc- je naša noc, keď zapadne slnko a na oblohe vyjde mesiac. Keď bežný človek ide spať.

Ale noc môže byť aj odvrátenie sa od Pána Boha, noc môže byť choroba, noc môže byť slabosť, noc môže byť fyzický koniec života, naša smrť... nocou v živote človeka môže byť skutočne všeličo. Vyznieva to dosť pesimisticky a strašidelne. A dlhodobo si takýto stav nevieme predstaviť. Lenže aj dnes si veľa ľudí myslí, že bez Boha na svete je lepšie. Množstvo ľudí sa zmenilo v čase vojny. Zmenia sa ľudia po koronavíruse. A keď koľko vydrží táto zmena?  Paradox je, že Pán Boh nám chce dobre. Nikomu nechce zle. A predsa. Ho nepotrebujeme. Zvláštne však. Čo by sa muselo udiať aby sa človek spamätal. Asi nič. Lebo niekto sa nespamätá až do konca svojho života, prežije celý svoj život v presvedčení o svojej dokonalosti a jedinečnosti. ALE.

Pre veriaceho človeka prichádza obrovská nádej.

Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta.  A to je nádej. Obrovská nádej. Viem, že keď čokoľvek príde zvládnem to – nie sám ale so svojím Pánom. On nás uisťuje- Ja som svetlo sveta. Pamätajme: I keď príde noc a nech je tým myslené už čokoľvek, zvládnem to, lebo nie som sám. Môj Pán je so mnou, v dobrom i zlom. O Judášovi čítame (J 13, 30), že keď odišiel od poslednej večere, aby Ježiša zradil, vzal skyvu chleba a bola noc. Noc nie iba fyzická, ale noc aj v Judášovom živote. Judáš je pre nás varovaním, aby sme nie len boli – obšmietali sa v Ježišovej blízkosti, ale aby sme sa Pánovi vnútorne otvorili. Ak sa totiž človek celý život utvrdzoval v duchovnej pasivite, ľahostajnosti, v nezáujme o Božie veci, v starobe sa dychtivejším po Bohu nestane. Viera v Ježiša Krista potrebuje aj zrieť a rásť. Nedozrie z jedného dňa na druhý. Preto s vierou v Ježiša Krista – ako s tým najdôležitejším v živote – nezačíname nikdy priskoro. Pracujme, aby sa noc ľahostajnosti a nevery nešírila.
 „My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň.“

Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, že s nami počíta, má k nám dôveru. Má odvahu zveriť nám svoje dielo, aby ono pokračovalo v našich životoch. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce. Smieme pracovať spolu s Ním. Chce, aby sme pracovali pre Neho. Táto dôvera je prekvapujúca. Je niečím, čo si nezaslúžime, na čo nemáme nárok, no tiež, čím nás Ježiš vyznačuje, daruje nám to ako výsadu.
Pán Ježiš napriek tomu, že pozná naše slabosti a vie, že mnohé aj pokazíme, nám dáva dôveru, aby sme sa stali Jeho rukami, Jeho nohami, Jeho ústami v tomto svete. – Aby sme sa stali Ježišovými spolupracovníkmi na diele Božieho kráľovstva. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, vkladá do nás mnoho svojej lásky a dôvery.

Pán Ježiš nám pripomína, že na to nie sme sami. On je svetlo sveta. Kým On presvetľuje temnotu sveta, je čas k Božiemu dielu. Ježiš je svetlo. V tom je obsiahnutá možnosť správne sa orientovať v živote, vystríhať sa slepých uličiek. Ježiš Kristus je svetlo sveta – chce byť svetlom aj nášho života. Je svetlom, ktoré nedokázal zastrieť ani tieň smrti Kristovho utrpenia, lebo Ježišovým slávnym vzkriesením sa uprostred noci tmy zmenil na nový deň. Ježiš žije. Je tu, v cirkvi. V daroch svojho slova i sviatostí, je uprostred nás. Volá nás do svojej služby. Dáva nám svoju lásku a dôveru.

 

Amen.

Prajem vám požehnanú nedeľu a celý nasledujúci týždeň.

                                                  Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

 

21.5.2020       RL 16.30 hod, CH 18.00 hod

 

Vstúpenie Krista Pána na nebo

Ascensio Domini

Oslávený Pán nad všetkým

 

Suspírium:

Nech je deň po deň požehnaný Pán, ktorý nás nesie. Boh je naša spása. Boh je nám Bohom záchrany a Hospodin, Pán, má východisko zo smrti. Amen

Text:       Evanjelium podľa Lk 24, 50-53

Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich / a bol unášaný do neba/. A oni/ poklonili sa Mu a/ vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema a boli stále v chráme chváliac Boha a dobrorečiac Mu."  AMEN 

 

Milí bratia a sestry!

Sú rozlúčky, ktoré sú smutné a bolestné. Ale toto je iná rozlúčka. Rozlúčka, ktorá nie je bolestná- rozlúčka ktorá prináša radostné pocity.... pocity nádeje a radosti. Ježišove narodenie, pôsobenie, život a smrť.. ale i vzkriesenie spôsobili riadne zemetrasenie v životoch ľudí. Najmä u učeníkov... ale Ježišov príchod zmenil aj naše životy.

Učeníci, ktorí chodili s Ježišom mnohým veciam nerozumeli, ale porozumeli až neskôr. Tri roky chodenia s Ježišom   boli pre ich životy niečím prevratným. Bol ich priateľom a u mnohých  vyvolal zmenu myslenia v mnohých oblastiach.  Ježiš im svojimi postojmi a skutkami odhaľoval jednotlivé Božie tajomstvá a z nich sa postupne stávali celkom iní ľudia, s novým vzťahom k Bohu i k ľuďom. Boli pri tom keď Ježiš uzdravoval, keď dvíhal ľudí z prachu, keď sa sám sklonil k tým , ktorí boli označení za nepohodlných. Ten, ktorého sa dotkol Ježiš bol zmenený a to doživotne. Kto zakúsi v živote Božie milosrdenstvo stáva sa novým človekom.

To , že učeníci videli, že Ježiš nerobí žiadne rozdiely medzi ľuďmi, bola pre nich lekcia o tom, že každý človek má pred Bohom nádej a príležitosť, otočiť svoj život správnym smerom. Poznali Ježiša z mnohých pohľadov, dostalo sa im obrovskej Božej milosti, chodiť s Ježišom a učiť sa od Neho.

Ale to, čo sa naskytlo ich zraku teraz, to je niečo celkom nové.  A práve o to Ježišovi šlo. Bolo Jeho zámerom, aby Ho učeníci videli. Ako vstupuje do nebies, do Jeho slávy. Ježiš mohol odísť k Otcovi aj celkom inak. V tichosti, bez svedkov, no neurobil to. Vyviedol učeníkov k Betánii, na miesto, kde im ukázal, že je Boh a Jeho domov je v nebesiach.

Podobné zámery má Ježiš aj s nami. Aj my bývame svedkami mnohých situácií, v ktorých je nám zjavné, že Boh teraz koná, že to On zasiahol. A aká je naša odozva? Všimneme si to? Poďakujeme Pánu Bohu za pomoc a ideme ďalej svojou cestou? Pravda je žiaľ taká, že to hlavné nám uniká. Každým svojim činom, každým vyjavením svojich možností chce Boh do nášho života niečo nové. Niečo , čo zmení náš život k lepšiemu a priblíži ho k Nemu. Otázka pre nás je, či my chceme takto s Bohom spolupracovať na formovaní vlastného života.....

Ježišovi učeníci zjavne záujem mali. Ochotne sa nechali Ježišom viesť, prijali Ježišovo požehnanie a potom pozerali ako sa Ježiš spred nich vzdiaľuje do neba. Čo si chceme všimnúť je to, že učeníci v tejto  zvláštnej chvíli mali otvorené nielen oči na pozorovanie, ale aj srdcia na prijatie. Evanjelista v tejto situácií zachytáva tri spontánne reakcie učeníkov. Tieto nech sú nám na ponaučenie, čo dnes chce dať Boh do našich sŕdc.

            1. Hneď prvú reakciu učeníkov opisuje evanjelista slovami:“ A oni sa mu poklonili.“ Určite dobre nerozumeli, čo sa teraz s ich Majstrom deje, a v ich mysliach bolo zaiste celkom mnoho otázok, možno aj pripomienok, no nikto z nich ani neotvoril ústa. Iba pokorne hľadeli na svojho Pána a poklonili sa Mu. Klaňanie patrilo v Izraeli iba Bohu. Učeníci sa už klaňali Ježišovi, keď kráčal po mori, a ten istý prejav konajú pri Ježišovom vzkriesení. Stoja zoči-voči Bohu a Jeho sláve, pokorne skláňajú svoje hlavy, poznali že majú pred sebou samého Boha.

            Je smutné, že človek na to, aby pochopil, že má dočinenia s Bohom, potrebuje vidieť niečo naoko  nadprirodzené, zázračné, zvláštne, neobyčajné...A Pán Boh pri tom koná s tou istou láskou a v tej istej moci aj v celkom obyčajných situáciách, ktoré často aj prehliadneme a neviem o nich. Otázka je teda aj pre nás, či sme ochotní pokloniť sa Pánu Bohu a to bez zbytočných námietok a otázok. Uznať svoju podriadenosť, a týmto gestom vyjadriť aj to, že čo Pán Boh dáva, to môže i žiadať.

Čo všetko musí Boh spraviť, aby sme sa pokorili? 

Situácia z nášho textu je zvláštna tým, že učeníci v nej doslova fyzicky pochopili, že Ježiš je hore, a oni sú dole. Nie vždy to ale takto chápeme. Mnohí žiaľ potrebujú padnúť až celkom na dno, aby konečne s bázňou pozreli hore. Nech je príklad učeníkov pre nás hodný toho, aby sme Mu dôverovali a s pokorou prijímali to čo máme.

2. Tá druhá reakcia učeníkov- hovorí o veľkej radosti

Zvláštne, lebo obvykle keď niekto od nás odchádza je nám ľúto a smutno. Ale tu sa hovorí niečo iné. Radovali sa veľkou radosťou. Aj to je niečo nové čo v nich vybudoval Ježiš. Ešte pred niekoľkými dňami prežívali strach a smútok, keď Ježiša pochovali a oni ostali sami. Ich radosť vtedy akoby odumrela- ale po Ježišovom vzkriesení dostávajú niečo nové, dostali inú radosť- vzácnejšiu, radosť, ktorá neprestane.

            Všimnite si aká je to veľká zmena, Ježiš aj teraz od nich odchádza, ale po úzkosti a smútku niet ani stopy. Teraz sú už presvedčení, že nič na svete nie je také mocné, aby ich to odlúčilo od Neho. On síce odchádza, nie však preto, aby ich opustil, ale aby ostal s nimi navždy tak, ako im to zasľúbil. Tak to často v živote viery chodí. Boh nám toho veľa berie a my bývame smutní. Trápime sa za tým čo sme mali, čo bolo pre nás vzácne, na čo sme si zvykli, a teraz sme o to prišli. Prečo?

 Nie všetko sa dá rozumom pochopiť, na dnes nám hovorí Pán Boh niečo iné- hovorí že často niečo berie, aby dal niečo lepšie. Vezme nám radosť, ktorú by sme mali možno zajtra, namiesto nej dá takú, ktorá bude živá v každom čase pretrvá do večnosti. Dôverujme Mu a verme Mu, to je to vzácne čo máme- vieru. Tá nám dáva silu a nádej. Viera v Boha.

3.   Tretia vec, ktorú vykonali učeníci je, že: „boli stále v chráme chváliac Boha a dobrorečiac Mu.“

Aké je to vzácne keď nad všetkými túžbami života zvíťazí práve táto, byť so svojím Bohom. 

„Raz jeden cirkevníkovi istému farárovi vyčítal: Pán farár, som vás všade hľadal, telefonoval, v úrade ste neboli. To je hrozné človek sa k vám nemôže ani dostať.“ A farár sa milo usmial a opátal sa: „kde ste ma to hľadali?“ No v úrade, pýtal som sa aj ľudí či nevedia kde ste?....

Farár sa opäť pousmial a povedal: Vraveli ste, že ste ma hľadali všade, a ja som bol tu tak  blízko, stačilo aby ste vošli do kostola....rozprával som sa tam s Bohom. 

Ako veľmi v nás táto túžba chýba, čím menej je jej medzi ľuďmi, tým viac sa hromadia dôvody a výhovorky. Takáto túžba je Boží dar a je to vlastne celkom jednoduché. Stačí, ak človek pochopí, že bez Boha sa nepohne. Že bez Neho nemá zmysel nič robiť, a že bez Jeho požehnania človek ďaleko nedôjde.

Príbeh Ježišovho vstúpenia na nebo je opísaný len pár slovami, no jeho zvesť je napriek tomu bohatá. My aj dnes pozeráme na toho istého Pána ako učeníci. Aká bude naša reakcia? Necháme aj my Boha budovať z nás nových ľudí? Ľudí, ktorí sa Mu klaňajú, ktorých srdcia sú naplnené neutíchajúcou radosťou, a ktorí zo všetkého najviac túžia byť v spoločenstve so svojim nebeským Pánom?.... Kiež nám to dá Boh, aby z nás mal svojich oddaných nasledovníkov a služobníkov. Amen

Prajem vám požehnaný sviatočný deň

                                                          Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

OZNAM

 

24.5.2020 Priamy televízny prenos Služieb Božích z CZ ECAV Dúbravka (kazateľ: Ján Hroboň, biskup ZD) 10:00 Dvojka

24.5.2020 Rozhlasový prenos Služieb Božích z CZ ECAV Košice- Terasa (kazateľ: Ján Matis) 9:05 Rádio Slovensko

                                                      

17.5.2020 M,RL,CH

 

5. nedeľa po VN

Rogate- „Modlite sa“

Suspírium:

Ďakujeme Ti, drahý Bože, že prostredníctvom modlitby môžeme prichádzať ku Tebe a predkladať Ti všetko, čo nás trápi a ťaží, teší i napĺňa nádejou. Nech je preto oslávené a požehnané Tvoje sväté meno. Ty si náš Boh i Otec, a tak s dôverou i v tejto chvíli pred Teba predstupujeme. Amen.

Text:          1 list Tesalonickým 5, 17-18:
„Neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“ Amen.


Milí bratia a milé sestry!

Jeden múdry výrok hovorí: Modlitba v živote veriaceho človeka je tak prirodzená, ako každý nádych a výdych.

Súčasťou nášho života je veľa vecí, veľa tzv. rituálov, ktoré robíme bežne a každodenne. Ráno hygiena- umyť zuby, tvár, učesať vlasy ...sú veci, ktoré robíme rutinne. Stále a niekedy bezmyšlienkovito. Pandémia nám v predchádzajúcich týždňoch ukázala, že všetky veci hoci nám časom zovšednejú sú výnimočné.

Boh je výnimočný a dáva výnimočné veci. Medzi to množstvo úžasných vecí patrí modlitba.  Dar, ktorý sme dostali. Zdarma. Úžasnú výsadu komunikácie s Bohom. Pán Boh je nielen ten, ktorý tvorí, stará sa, ale aj komunikuje. Práve prostredníctvom modlitby.

Počúva stále. Aj sám nabáda: Neprestajne sa modlite! Zhovárajte sa so mnou. Tešíme sa? Modlime sa! Sme smutní? Modlime sa. Boh počúva.

Ale – často naše ústa mlčia keď by mali hovoriť. Je obrovskou výsadou modliť sa. Na modlitbu kladie dôraz aj Pán Ježiš a na mnohých miestach o nej hovorí, dokonca nám zanechal najdokonalejšiu modlitbu- modlitbu Pánovu- Otče náš.

Modlite sa! Nabáda aj ap. Pavel v texte. Neznamená to , že teraz nebudeme nič iné robiť ako sa modliť, ale znamená to, že modlitba je vzácnym darom, ktorý nám Pán Boh dal. Pavel nebol fanatik, ale človek, ktorý si bol svojím postojom istý. Výzvou: „Neprestajne sa modlite!“ Napomenutím: „Neprestajne sa modlite!“ Pavel poukazuje na príležitosť stáleho rozhovoru s Pánom Bohom, na možnosť žiť v ustavičnom vzťahu dôvery k Bohu. A z tejto vnútornej pripravenosti – z tohto bezprostredného vzťahu s naším Pánom môžeme svojimi perami, ale tiež v tichosti – v našom srdci vysloviť, čo nami hýbe, čo cítime, čím žijeme, čo potrebujeme. Napomenutím „Neprestajne sa modlite! Pavel nepreháňa, nenavádza nás k fanatizmu. Naopak, chce nás uistiť: JE TU NIEKTO, KTO JE OCHOTNÝ A PRIPRAVENÝ STÁLE ŤA POČÚVAŤ, byť pripravený načúvať tvojim túžbam a potrebám. Keď toto objavíme, je to obrovský dôvod na radosť a zdroj potešenia. MÁME PÁNA, KTORÝ MÁ PERMANENTNÝ ZÁUJEM O NÁŠ ŽIVOT, PÁNA, KTORÝ NIKDY NEMÁ ZAPNUTÝ ODKAZOVAČ, ANI VYPNUTÝ MOBIL. PÁNA, KU KTORÉMU SMIEME ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ PRICHÁDZAŤ.  Na úradoch sú bežné stránkové dni a úradné hodiny. Mimo nich prakticky niet šance niečoho sa dovolať, čosi vybaviť. Stále počúvať nás nie sú ochotní ani naši najbližší. Ak nás niečo trápi a v noci prebudí, nie je namieste ísť za svojim známym. Avšak „Neprestajne sa modlite!“ – to je veľká príležitosť. To znamená: nemusíte byť bezradní, nemusíte v modlitbe ustať za žiadnych okolností. Boh sa nás nepýta, či o modlitbe vieme hovoriť, alebo kázať, ale pýta sa, ako využívame ohromnú možnosť (modliť sa), ktorú nám dal. Cíti Boh, ktorý nám ju poskytol, že v našom srdci je pre Neho miesto? Modlitba je zdroj Božej sily, ktorá sa môže uviesť do pohybu. Ak jej niet, je medzi nami málo Božieho života. Kresťanská viera sa stala lacnou, lebo pričasto žijeme tak, ako keby Božie veci, príležitosti a zdroje, ktoré nám Pán Boh poskytuje, nemali pre nás cenu. Iste, „Neprestajne sa modlite!“ neznamená, že sa treba len modliť a všetko ostatné už pôjde samo – všetko sa automaticky zmení na lepšie. Či už modlitby zmenia našu situáciu alebo nie, jedno je isté: MODLITBY VŽDY MENIA NÁS! Avšak máme  aj veľa skúseností z toho sveta, že mnoho ľudí hovorí jedno a druhé si myslí. Ale pri Pánu Bohu to nefunguje. Pred Ním neobstojí žiadna pretvárka, On nás pozná. Vie o každej jednej našej myšlienke, slove. Pozná naše srdcia. Tiež bývame veľmi často sklamaní- zlomení, keď sa modlíme napr. za seba či niekoho blízkeho, ktorý je chorý a Pán Boh akoby mlčal. Neodpovedá. Čím viac sa modlíme, žiadna odpoveď- ja si želám. To je problém. Naše modlitby sú často príliš sebecké, chceme aby nám bolo dobre, neberieme ohľad na Božiu vôľu. Pritom sa v modlitbe Pánovej modlíme: „nech sa deje Tvoja Svätá vôľa.“ Často v chorobe, pri smrti našich blízkych, keď len bezradne stojíme a prizeráme sa, lebo nedokážeme pomôcť – vtedy často našu vieru nahlodá nepokoj, nevera, beznádej. Miesto toho aby sa naša moc v slabosti dokonávala – odpadáme. Má to byť však naopak- naša viere v slabosti, chorobe nemá slabnúť, ale práve naopak máme byť ešte horlivejší, ešte viac ďakovať  Bohu. Viera nemá slabnúť, ale práve naopak silnieť. Lebo ako veriaci kresťan predsa viem, že nie som sám. Že môj Boh je so mnou. A že mi pomáha znášať všetky bremená. Veď vieme, že sme tu dočasne- ale naše trvalé miesto je u Boha, to nech nás ako veriacich napĺňa vierou a nádejou.  Nie Boh nemlčí, prihovára sa ku mne, to som len ja príliš často hluchý voči Jeho volaniu, ktoré nepočujem pre svoje bedákanie. Máme vzácny nástroj- modlitbu. Dar Boží. Využívajme ju. Modlime sa za ľudí chorých, blízkych, nepriateľov. Ale nazabúdajme sa modliť aj sami za seba.

Sila modlitby je ohromná!  

 

V minulosti sa mnohí modlili na kolenách, aby sa lepšie sústredili. Často sa nám totiž stáva, že naše myšlienky ujdú preč. Keď sa modlíme majme pri tom srdce. Myseľ.
Modliť sa znamená žiť vieru – žiť v prítomnosti Božej.
Mnohí sa modlitby boja. Prečo? Lebo v modlitbe sme pred Pánom Bohom sami. Modlitba je chvíľou, keď máme byť tými, kým sme. Skutočná modlitba je okamihom najväčšej pravdivosti, keď sa nič nepredstiera, neospravedlňuje, nič na sebe nevylepšuje. – Keď nemôžeme „nahodiť fasádu“, len robiť dojem, lebo pred Pánom Bohom sme sami a On 100%-ne pozná nielen náš život, ale aj naše slová, aj naše myšlienky. Preto, lebo nám chýba odvaha dať si od Pána Boha povedať pravdu o nás – o sebe, sa len málo z ľudí štatisticky sa hlásiacich ku kresťanstvu skutočne modlí. Bráni im v tom strach, že spoznajú seba takých, akí sú, akých nás vidí Pán Boh. Práve v modlitbe sa však môžeme nielen stať tými, kým sme, ale tiež takými, akými nás Pán Boh chce mať: ľuďmi dôvery a oddanosti, bez všetkých trápnych kozmetických úprav na duši. Modlime sa a dôverujme Pánu Bohu. AMEN

 

                                                                              

10.5.2020 L,RL,CH

4. nedeľa po Veľkej Noci

Cantate—Spievajte

Zasľúbenie Ducha Svätého

Po 8 nedeliach začíname znova s obmedzeniami, ale predsa v chráme Božom

 

Suspírium:

Ochraňuj ma Bože, lebo k tebe sa utiekam. Hovorím : Ty si môj Pán! A niet pre mňa šťastia mimo Teba! Hospodine, Ty si mojim dedičným údelom a mojim kalichom.; Ty mi zaručuješ môj podiel. Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu. Ty mi dávaš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti a v Tvojej pravici je večná blaženosť.

                                                                             AMEN.

Text: Ján 13,31-35

„ Keď vyšiel, riekol Ježiš: Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom. A keď je Boh oslávený v Ňom, aj Boh oslávi Jeho v sebe, a hneď Ho oslávi. Deti, ešte máličko som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som Židom povedal, aj vám hovorím teraz: Kam ja idem, tam vy nemôžete prísť. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ AMEN

 

Milí bratia a sestry!

Máme za sebou obdobie, aké si nepamätá zrejme nikto. Áno, síce ešte žijú ľudia, ktorí zažili vojnu a jej hrôzy. Môžeme povedať, že aj my sme okúsili niečo podobné a ešte sme neskončili, lebo aj opatrenia trvajú a ešte chvíľu aj budú,  ale budeme si to pamätať, tak ako naši starí rodičia či rodičia do konca svojho života, tomu verím.  To, čo sa nám zdalo nemožné, sa zrazu stalo. Ani v tých najhorších snoch by sme nepredpokladali čo sa udeje v celom svete. Vždy sa niečo deje, ale pokiaľ nás to nezasahuje, neohrozuje, tak sa nás to v podstate netýka. Skonštatujeme chudáci, a pokračujeme vo svojom živote. Keď sme videli neraz Japoncov či Číňanov v rúškach, bolo nám to cudzie. A teraz si hneď všimneme keď rúško niekto nemá!

 Bežné sa stalo výnimočným! Veľa vecí človek už bral samozrejme, rýchle životné tempo, maximálne výkony v práci, zlé medziľudské vzťahy ... a tak sa človek pýta: Nebolo už toto potrebné?! Boli by sme sa zastavili? V celom svete zahynulo za krátky čas veľmi veľa ľudí a tiež to boli otcovia, mamy ,bratia a sestry, ujovia a tety ... A tak dnes už vieme, áno môže prísť všeličo. Dôležité však je, čo si z toho odnesieme? Do kedy si to budeme pamätať?

Platí Božie Slovo, že Pán Boh aj keď dopustí – neopustí. Pán Boh na človeka nezabudol, nezanevrel. Opýtajme sa naopak: zanevrel človek na Boha?

Tak či onak, sme tu. Opäť v chráme, aby sme ako spoločenstvo sa povzbudzovali. Počas tých mnohých týždňov nám Pán Boh ukázal, že je s nami. Jeho Láska nám dala silu, vieru a nádej. 

Prostredníctvom dnešného textu, nám je niečo dôležité kladené na srdce. „Milujte sa“, hovorí Boží Syn. Nie neúprimne, nehovorí o takej láske, čo sa do očí smeje a za chrbtom vráža nôž...., ale o skutočnej, ktorá vníma aj chyby a nedostatky. Ježiš nám ukazuje na svojom živote, čo znamená skutočná láska. Cez milosť, odpustenie, pochopenie, prijatie. Až tak veľmi nás miluje. Lebo jemu, na rozdiel od nás, na nás záleží. Ide mu o náš život. Pripravuje na skutočné učeníctvo. Učeník je ten, kto absolútne verí svojmu Pánovi, spolieha sa na neho. Učí sa od neho, chce sa učiť.

Od koho sa učíme? Myslím, že to je kameň úrazu. Koho počúvam? Boha, seba či iných... Učeník, Kristov učeník, je dušou i telom spojený s osobou svojho Pána.  To, na čom záleží, nie je len priznávanie sa k Ježišovmu  učeniu, ale je to osobné priznanie sa k pozvaniu: „ Ty poď za mnou!“ Byť Kristovým učeníkom neznamená nachádzať sa v spoločnosti s elitou- dokonalými ľuďmi! On si nevyberá podľa postavenia, majetku, obľúbenosti- On nevyberá podľa našich kritérií. Vyberá si pokorných, dokonca hriešnych,  ktorých sme možno už aj my dávno odsúdili. Veď, ja som ten najlepší, najdokonalejší. Žijeme s tendenciou seba- vyvyšovania. Priznať si, že nie som dokonalý a neomylný, je náročné. Učeníci Kristovi, nedokonalí, hriešni, práve títo sa stali nositeľmi tej najúžasnejšej a najlepšej správy. Sami niesli  a zvestovali Kristovo Evanjelium.  Je  jeden znak, ktorý je typický znakom pre učeníka Kristovho. Viete, ktorý to je? Čo je to podstatné, čo ma oprávňuje byť učeníkom? „ Pán Ježiš hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa milovali.“ Ani vzhľad, ani postavenie, ani majetok  a ani múdrosť z nás nemôže spraviť Kristových učeníkov. To, čo je tu postavené na prvé miesto, je láska. Jedine vtedy, keď v nás bude láska, keď si budeme vedieť odpustiť, keď prestaneme súdiť a posudzovať ľudí, jedine vtedy sa z nás môžu stať skutoční učeníci. Keď sa naučíme prijímať ľudí aj s iným názorom, prestaneme nálepkovať a škatuľkovať. Potom sa môžeme právom nazývať- učeníkmi Kristovými. Lebo mám taký pocit, že sme zatiaľ len sympatizantmi. Ak  viem komu som uveril /uverila, tak môj život je a musí byť iný. Možno na prvý pohľad taký  zanedbateľný znak - láska.  Možno pre nás nepodstatný, ale predsa najdôležitejší na ceste za Kristom.  O tom, aká má byť láska,  si môžete prečítať za domácu úlohu v 1 liste Korintským 13 kapitole. Dobrý učeník je ten, ktorý drží Krista pevne za ruku, nepustí a nevzdá sa Ho ani v tej najťažšej chvíli života . Prakticky žiť Evanjelium,  to je znak Kristovho nasledovateľa. Ja neviem, do akej miery je každý z nás Kristovým učeníkom, odpoveď nosí každý sám v sebe.

 

Dnes hovoríme o láske, o tom aká je dôležitá.  Lepšie táto téma ani  nemohla byť daná, keď dnes si spomíname na všetky mamy, staré mamy, krstné mamy. Pokiaľ ešte žijú, tak im poďakujme a povedzme čo pre nás znamenajú. Nemusia to byť obrovské gestá, stačí úprimné slovo Vďaky. A tie, ktoré tu už nie sú, za tie poďakujme v tichej modlitbe PB. AMEN.

3.5.2020    

 

3. nedeľa po Veľkej noci

 

JUBILATE

 

Suspírium: Ochraňuj ma Bože, lebo k tebe sa utiekam. Hovorím : Ty si môj Pán! A niet pre mňa šťastia mimo Teba! Hospodine, Ty si mojim dedičným údelom a mojim kalichom.; Ty mi zaručuješ môj podiel. Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty si ten ktorý dáva radu. Stále si chcem stavať Teba pred moje oči, keď si my Ty po pravici, nič sa mi nestane.

 

Text:       list  Rímskym 5,2.5

„Chválime sa nádejou slávy Božej. A nádej nezahanbuje.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Veľa dôvodov na oslavu asi nemáme. Pomaly síce máme pocit, že sa to vracia do sveta, ktorý poznáme, ale ešte stále to nie je ono. Aj  keď to ešte „ nie je ono“, máme dôvod na oslavu. Na oslavu Boha. Boha máme oslavovať. Vždy a všade.  Jubilate – oslavujte. Aj vo chvíľach, ktoré sú ťažké. Aj keď nám nie je do úsmevu. Aj keď nechceme nikoho vidieť a počuť, Boh počúva a čaká. Je to Priateľ. A preto aj keď sú teraz naše dni iné ako predtým, Boh je rovnaký. Nemenný. Je Ten istý teraz, zajtra na veky. Volá nás, aby sme Ho nasledovali, aby sme sa vzájomne milovali ako aj On miloval nás, aby sme si preukazovali milosrdenstvo už dnes.

Stojíme uprostred doby, ktorá je  plná zmien a zvratov. Nikto nemá istotu aké to bude, ale veríme, že to bude dobré, lepšie. Veci sa trochu zmenili. A je v podstate na nás, či si z tohto obdobia niečo odnesieme. Spomeňme si na to rýchle životné tempo, nepokoj, nelásku.  Zdá sa, že  vonkajšie veci sa stali pre nás hlavnou prioritou života  –– sú aj pre nás oveľa dôležitejšie ako práca na duchovnom poli? A to sa samozrejme odráža v našom živote, chceme mať dobrú životnú úroveň. Takže musíme viac pracovať, sme viac unavení, vyčerpaní a preto nám aj často chýba pozitívna nálada. Všimla som si to najmä pri rozhovoroch- sme viac negatívni. Sme viac pesimistický.

A keď nám zostanú nejaké sily tak sa predbiehame jeden pred druhým! Čím sa chválime?

Ako sa zhovárame? ....aké slová používame

Skúsme sa niekedy započúvať do rozhovorov, ktoré vedieme so svojimi priateľmi, susedmi, známymi. Jeden sa chváli tým, že už má upravenú záhradu a v nej už všetko posadené. Iný sa chváli tým, že vysadil nové druhy a nové odrody zeleniny. Ďalší sa chváli tým, že na tom obrovskom poli, čo má za domom, má posadené zemiaky. Chválime sa deťmi, rodinou, majetkom. A čím ďalším sa človek vystatuje pred  blížnymi, susedmi, priateľmi...

Ale počuli ste už niekoho, kto by sa chválil tým, že si včera čítal Bibliu a že tam našiel krásne mieste, kde sa hovorí o prekonávaní starostí a problémov?! Alebo že si dnes ráno čítal výklady „Tesnou bránou“ či iné a ten text, ktorý bol určený na dnešný deň akoby hovoril o ňom? Alebo počuli ste niekoho, kto by sa chválil tým, že si večer v kruhu rodiny spievali nábožné piesne, že sa spolu modlili a že to celú rodinu zblížilo, upevnilo a posilnilo? No, to už je dnes mohli by sme povedať- úzko profilový tovar.

 

Dnešný text nám jasne ukazuje, čím sa chváliť máme. Sú to slová ktoré napísal ap. Pavel do rímskeho zboru. Celá piata kapitola, z ktorej je vybraný náš text, odhaľuje jedinečný základ našej existencie. Pavel tu pripomína, že v Ježišovi Kristovi bola zlomená moc smrti a že Pán Boh nám ponúka svoju milosť a odpustenie. Tým sú zlámané aj všetky okovy minulosti a je nám ponúknutý nový pohľad do budúcnosti. Preto popri viere tu ap. Pavel hovorí o nádeji. Evanjelium totiž spája vieru s nádejou a pripomína, že kto verí v Ježiša Krista, ten sa vždy pozerá dopredu.

 

Čím mocnejšia a živšia je viera, tým pevnejšia je aj naša nádej. Tí, ktorí kritizujú kresťanstvo, hovoria, že nádej je to posledné, čo kresťanom zostalo. Nádej Božieho kráľovstva ako krásna ilúzia. Asi nepochopili, o čo tu vlastne ide. Nádej sa nerodí tam, kde zomiera viera. Nádej nikdy nedopĺňa nedostatok viery. Tam, kde nie je viera, tam nie je ani nádej. V 1Kor 13 nehovorí ap. Pavel: Teraz zostáva viera alebo nádej alebo láska, jedno z tých troch, ale hovorí: Teraz zostáva viera, nádej, láska, to troje.

 

Človek sa nesmie spoliehať len  na seba, na svoje sily a možnosti. Ako to dopadlo, keď chcel človek všetko zobrať do svojich rúk? Keď sa chválil svojou silou a neobmedzenými možnosťami? Vždy to skončilo vojnami, hospodárskymi alebo ekologickými katastrofami. V mnohých krajinách sveta sa ľudstvo pomaly prebúdza z moderného opojenia a poznáva, že veda a technika nespasia svet.

 

To, na čo ľudstvo dnes opäť len veľmi  pomaly prichádza, to vedel ap. Pavel už pred storočiami. Chválime sa nádejou slávy Božej! Akoby povedal: Vďaka Bohu, že nie sme odkázaní sami na seba, na svoje ľudské kvality. Lebo to nie je nič, čím by sme sa mohli chváliť. Ľudská sila a ľudská kvalita môžu byť dobré, ale často sú používané nie v prospech ľudstva, ale na jeho ničenie. Ježiš Kristus otvára dvere do budúcnosti. A to nie do budúcnosti temnej a neistej, ale do budúcnosti plnej svetla a nádeje. On povedal: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.

 

Ježiš Kristus dáva nádej nielen pre budúcnosť ďalekú, pre budúcnosť na konce vekov, ale dáva nádej pre budúcnosť blízku, budúcnosť pre dnešný a zajtrajší deň. Viera, nádej a láska formujú a menia náš život. Preto sa už teraz môžeme chváliť nádejou slávy Božej. Túto skutočnosť pochopil ap. Pavel. Objavil a poznal, že v svete je niečo nového, čo by tu bez Ježiša Krista nebolo. Kristus volá ľudí k sebe, zhromažďuje ich okolo slova pravdy. Dáva im príklad nasledovania a hľadania pravdy, spravodlivosti, pokoja a lásky.

 

Všade tam, kde prinášame lásku, pokoj, spravodlivosť a pravdu, všade tam budujeme kráľovstvo Božie. Spomeňme si len na Ježišove slová, ktorými začal svoje verejné účinkovanie: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Alebo na slová, ktoré povedal: Ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami. Naša viera a nádej nám pomáhajú víťaziť nad smútkom a skleslosťou, ktoré vládnu v tomto svete.

Táto naša nádej sa nebojí sklamania, pretože sa opiera o Hospodina, ktorý je verný, ktorý neklame a nepodvádza. Táto naša nádej nezahanbuje. V svete, ktorý kladie na prvé miesto ľudskú múdrosť a silu, sa možno táto nádej zdá smiešna. A predsa len ten dokáže kráčať ťažkosťami života, kto svoju nádej zloží pod Kristov kríž. Lebo tam je tá nádej, ktorá nezahanbuje.

                                                                                                                       AMEN

Prajem vám požehnanú 3. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

2.nedeľa po Veľkej Noci 

26.4.2020

 

 

Dobrý Pastier

 

Suspírium: Otvor nám oči, Bože, aby sme videli, čo Ty si pre nás pripravil,

zatúžili po tom a vydali sa smerom do krajiny oplývajúcej mliekom a medom.

                                                                                                                 Amen.

Text: Žalm 23           

    „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno. Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú. Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“  Amen

 Milí bratia a sestry!

      Pri čítaní Biblie človek narazí na množstvo textov. Mnohé sú veľmi zaujímavé a povzbudivé. Dokonca veľakrát vystihujú našu životnú situáciu a tak sa stane, že človek nájde silu vstať a ísť ďalej. Máme radi texty či verše, ktoré pre nás znamenajú viac než iné. A síce Bibliu čítame, ale predsa máme texty či verše, ktoré sú nám oveľa bližšie. K takým veršom patrí zaiste aj dnešný kázňový text. Kto by nepoznal slová o Dobrom Pastierovi?

            Žalm 23 je mimoriadne obľúbený, veľakrát zaznieva prosba od pozostalej rodiny, aby kázeň bola práve na tento text. Vyjadruje totiž život človeka, ktorý všeličo prežil, tak ako to býva, ale viery v Boha sa drží celý svoj život. Sú v ňom zhrnuté životné skúsenosti, ťažkosti a pochybnosti, ale i nádej a viera, že Boh neopúšťa aj keď sa človek Bohu neraz vzdiali. Čo je napísané v žalme, nie je skúsenosť jedného dňa. Sú to slová človeka, ktorý dozrel a prešiel skúsenosťami a je na konci pozemského života, ale čaká ho nový začiatok. Čo je vyjadrené v slovách: ...bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.

Prv než sa však dopracoval k tomuto vyznaniu, ktoré je zaznamenané v žalme, prechádzal rôznymi „ údoliami“. Od ťažkostí k radosti, od radosti k ťažkosti. Poznáme to, bratia a sestry, prežívame to dennodenne. Biblia je kniha napísaná pre každého z nás a je viac reálnejšia než si často krát myslíme. Je o našom živote, o našich radostiach, ale i starostiach. V živote to tak býva. Všetko sa rýchlo strieda a povedať si: Mne sa to nemôže stať! Je len ilúzia. Dôležité je, ako sa postavíme k tomu čo nám je dané. Zutekáme? Obviníme Pána Boha? Budeme sa ľutovať?

Aj teraz prežívame nie ľahkú skúšku. Keď začali obmedzenia, prichádzali informácie o COVID 19 mali sme strach, obavy. Mnohí sa dušovali ako ich situácia zmení. Ako sa vrátime k základom?  Naozaj?

Ja neviem. Začíname všetko spochybňovať. A hlavne mám pocit, že každý je odborník na zdravotníctvo, školstvo, či  na hygienu.  A už znova vidíme ako sa prejavujú mnohí ľudia. Kritika. Sťažnosti. A zase všetko v starých koľajach.

Hľadáme Hospodina v tejto situácii? Modlíme sa? Sme vytrvalí? Modlíme sa za vládu? Za chorých?

Život nie je jednoduchý. Je pestrofarebný. A preto sa k nám dnes 23 žalm prihovára slovami: Hospodin je môj Pastier. Dajme Hospodinu priestor v našom živote. Nech môže konať. Nech nás môže formovať. Nech nás skutočne môže meniť. Veď On vedie od neistoty k istote. Od smútku k radosti.

Veľa vecí sa zdá nezmyselných, ale mnohé nás vedie duchovne dopredu.  „Hospodin je môj Pastier, nebudem mať nedostatku. To je vyjadrenie absolútnej istoty a dôvery Bohu. Viem kto ma vedie. A to je dôležité si v živote ujasniť. Ak viem, že ma vedie Boh, nech sa čokoľvek deje- smrť, utrpenie, slzy, strach, obavy, viem, že nie som sám, lebo Hospodin je môj Pastier. „Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.“ Hospodin, Dobrý pastier, vie, čo potrebujem, a je schopný dať nám to. On sa stará o nás. Hospodin vie najlepšie, že potrebujeme ešte aj iné veci okrem telesného chleba. Aj duchovný pokrm nám dáva v hojnej miere. Toto má žalmista na mysli, keď hovorí, že Pán Boh nás privádza na zelené pastvy a k osviežujúcim vodám. Dušu mi občerstvuje“. Presný význam týchto slov v pôvodnom texte je: dáva mi opäť životnú silu, regeneruje ma. Človek je často v takom položení, že sa cíti so svojimi silami a nádejami na dne. Vtedy hovorí, že ho nič nezaujíma, že nemá chuť ani odvahu, ani silu do nijakej práce. To je nepríjemný pocit, ktorým taký človek trpí nielen sám, ale trpia aj jeho blízki. Našťastie takýto pocit  netrvá donekonečna. Po kratšom alebo dlhšom čase vracia sa chuť do života, vracia sa životný elán, človek opäť začína rozmýšľať a plánovať, lebo cíti, ako sa jeho vnútro napĺňa novou životnou silou. „Po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.“ Vo svete existujú rozličné cesty: priame aj krivé. Krivé, nespravodlivé cesty sú často lákavé, ale skôr alebo neskôr sa ukáže, že sú veľmi nebezpečné. Je veľmi dobre, že máme Pastiera, ktorý nás varuje pred krivými cestami a vedie nás po rovných, spravodlivých cestách. Všetkým, čo Pán Boh s nami koná, nás On vychováva. Vychováva nás svojím slovom, svojím zákonom a evanjeliom. Konečným cieľom nášho ľudského života nie je, aby sme mali čím viac povrchného šťastia, ale aby sme sa stali v čím plnšom zmysle Božími deťmi. Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“  Žalm nám nesľubuje, že nás v budúcnosti nepostretne utrpenie, sklamanie a iné nepríjemné veci. Naopak, môže sa stať, že budeme kráčať aj temným údolím utrpenia. Nejeden z nás týmto temným údolím kráča aj teraz, možno už aj dlhší čas. Temné údolie to sú tie ťažkosti, bremená, bolesti a utrpenia, ktoré musíme niesť vo svojom živote. Temné údolie – to je aj údolie smrti, cez ktoré každý z nás bude raz prechádzať. Ale je tu jasne vyjadrená viera: Nebudem sa báť zlého.  Tvoj prút a tvoja palica ma potešujú.“ Pastier nosil palicu, aby od  svojich oviec odháňal  zver a dotieravých ľudí. Takto nás Pán Boh chráni pred konečným zahynutím, i keď dopustí rozličné utrpenie. „Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj.“ I keby sa stalo, že by sme boli obklopení nepriateľmi a nemali pri sebe nikoho blízkeho, náš Dobrý pastier bude pri nás a bude sa o nás starať. Nemusíme mať nikdy pocit opustenosti, a to ani vtedy, keď sme uprostred nepriateľov. Hospodin, náš Dobrý pastier je vždy v našej blízkosti. Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“ Vo všetkých situáciách môjho života, za všetkých okolností, za akýchkoľvek okolností som v rukách môjho Dobrého pastiera, a raz – z Jeho milosti – budem môcť prebývať v Jeho večnom domove. Pán Ježiš Kristus povedal o sebe, že On je ten Dobrý pastier. Prišiel nám to nielen povedať, ale celé Ježišovo, konanie bolo dielom Dobrého pastiera. Všetky  znaky Dobrého pastiera nachádzame v evanjeliách, ktoré hovoria o Pánu Ježišovi Kristovi. Pán Ježiš nás neprestajne pozýva a vedie na zelené pastvy svojho Slova. On nás volá k sebe: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“

 

                                                                                                                AMEN.

Prajem vám požehnanú 2. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

1.nedeľa po Veľkej Noci

  19.4.2020         

     

1. nedeľa po VN

Blahoslavená viera

Suspírium:

Kriste, v Tvojom svätom chráme

slovo pravdy počuť máme,

daruj aj nám vieru živú, srdce čisté,

 myseľ chtivú, by sme v Tebe radosť mali,

slovo Tvoje zachovali. AMEN

 

Text:

Skutky Apoštolov 4,32-35

„ A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša Krista a veľká milosť spočinula na nich všetkých; medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám, a každému nadelili koľko potreboval.“ AMEN

 

            Milí bratia a sestry!

Viera, je to vzácne čo nám Pán Boh dal do života. Veľakrát ju vieme oceniť až v krízových situáciách. Viera dáva silu, nádej. Najmä v tomto čase, ktorý všetci akosi ťažko nesieme, keď nám bolo siahnuté na slobodu, potrebujeme oveľa viac dôvery a viery v Pána Boha.  Viera je vzácne puto, ktorým sme spojení, napriek našej rozdielnosti. Človek verí všelijakým veciam, ale ak hovoríme o viere v Boha, tak je to,  to najcennejšie čo máme. Boh nás spája. Viera je poklad, ktorý často podceňujeme a zakopávame. Covid 19 nás vrátil späť. Späť k životu. K reálnemu životu. Stavali sme vzdušné zámky. Nemali na nič čas. Vystresovaní, unavení, zahltení termínmi a povinnosťami. Vždy nám bolo všetko ostatné prednejšie ako tí, ktorí nám boli a sú najbližšie. Zrazu objavujeme iné hodnoty. V podstate tie na ktoré sme zabudli. Dúfam a verím, že po tejto pandémii nebudeme takí istí ako predtým. Možno nám Pán Boh ešte  dáva šancu spamätať sa, neviem. Ale jedno viem, že Boh je ten istý, nemenný.  Preto aj v týchto mesiacoch, ktoré sú iné ako poznáme je potrebné mať pevnú a stálu vieru v Pána Boha. Nedajme sa, bojujme, naša viera ešte nezahynula.

V biblickom texte sa spomínajú tri znaky viery, ktoré sprevádzajú veriacich v Ježiša Krista:

  1. Jedno srdce- jedna duša
  2. dobročinnosť
  3. mocné svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša

1. Jedno srdce- jedna duša.

   Ako inak nazvať Božie Slovo ako tak, že je v každej situácii vysoko aktuálne. O čo viac nás dnes Pán Boh pozýva k Jeho plneniu. Jedno srdce- jedna duša.  Písmo hovorí, že po láske poznajú kresťanov. Vždy môžeme konať, vždy nás možno poznať. Boh nám dáva  opäť šancu prejaviť sa. Ukázať, že nie sme len papierový či nejaký štatistický kresťania. Teraz treba konať. Teraz je čas, keď si nás Pán Boh povoláva. Možno si povieme, že nemáme také možnosti. Ale máme. Stačí veľakrát málo, alebo veľa?  Modliť sa jeden za druhého, to môžeme a máme. Naša viera sa v slabosti dokonáva. Ak je Kristus v našom srdci, potom nás mení. Mení naše hodnoty, názory. Kresťania prvého cirkevného zboru, o ktorých je zmienka v Biblii mali na zreteli jeden spoločný záujem: chceli úspešne splniť svoje poslanie, do ktorého ich povolal Pán Ježiš. Miluje aj vtedy, keď Ho nenávidia, bičujú, pľujú na Neho. On hovorí: Milujte sa navzájom tak, ako som vás ja miloval. Tento Ježišov príkaz je niekedy ťažko vyplniť najmä, keď nám niekto ubližuje neprávom. Bránime sa výhovorkami. Alebo používame vety typu: odpustil som , ale nikdy nezabudnem....to ale nie je odpustenie, odpustenie je aj zabudnutie. Ježiš hovorí: ak milujete tých čo vás milujú, čo je to za odplata? Alebo ten, kto nemiluje brata, a vidí ho, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí???

            Božie slovo nás jasne usvedčuje, že zďaleka nedokážeme milovať tak ako Pán Boh. Tá láska, ktorá bola viditeľná v prvom kresťanskom zbore, sa akoby časom vytratila, vypŕchla. Je to ako s euforizmom po roku „ 89“ brány kostolov sa otvorili a očakávali sa prívali ľudí. A dnes? Vo väčšine zborov sa bojuje o prežitie, bojuje sa o každého člena, aby sa z cirkvi nestal jeden pekný skanzem. To je tá láska, to je služba, ktorú od nás očakáva Kristus?

Zmení nás Covid19 alebo už zmenil? Alebo sa všetko vráti do starých koľají?

      Láska a porozumenie sa naozaj vytrácajú, za vidinou zisku sme ochotní pošliapať po ostatných bez toho, aby sme si všimli ako veľmi tým ubližujem iným , ale predovšetkým sami sebe. Máme milovať iných ako Kristus miloval nás, a žiaľ sú  rodiny alebo susedia, ktorí sa roky na seba hnevajú a sú si navzájom ľahostajní. Zlyhal Boh, že nám nedal svoju lásku? Alebo sme zlyhali my?

Odpoveď je jednoznačná a usvedčujúca! Boh je verný a Jeho láska k nám sa nikdy nemení. Ten , kto zatvrdil svoje srdce voči láske, je človek. Som to ja a si to ty.

Ak chceme, aby Božia láska plynula do nášho života, stačí tak málo: otvoriť jej dvere srdca. Čím viac lásky príjmeme, tým viac dokážeme dať. Človek sám od seba milovať nedokáže, preto musíme prísť k zdroju lásky. A tým zdrojom je jedine Pán Ježiš Kristus. Ak sa necháme osloviť Kristom, a necháme sa Ním zmeniť, potom môžeme vidieť zmenu v sebe a potom aj v celom spoločenstve.

Znakom prvého kresťanského zboru bola dobročinnosť. Píše sa: medzi nami nebolo núdzneho. Kto z veriacich mal majetok, či peniaze, s radosťou ho obetoval, aby sa pomohlo trpiacim. Veriaci predávali svoje domy, či pozemky a peniaze prinášali k nohám apoštolov. A rozdeľovali každému podľa toho, ako kto potreboval.

            2. Dobročinnosť

Tieto slová nám chcú poukázať na tú skutočnosť, že je oveľa cennejšie mať ľudí rád, pomáhať im, než mať mešec plný peňazí a ostať sám. A tieto dni sú toho dôkazom.

 Brat, sestra, človek , ktorý má  plné srdce Kristovej lásky, nasleduje Jeho príklad. Ak si uvedomujeme, čo všetko nám Pán Boh z milosti a lásky dáva, mali by sme pamätať, že On od nás niečo aj očakáva.

Chce, aby sme blížnych milovali tak, ako seba samých. Preto je dôležité, aby sme nevideli iba na špičku svojho nosa, ale naopak, aby sme mysleli na potreby iných. Je veľmi smutné, že mnohí ľudia dávajú veľa peňazí na dobročinnosť iba v období Vianoc, nechajú sa vyhlasovať, koľko tisícov dali pre charitu, veľakrát aby uspokojili svoje svedomie či boli viditeľní vo svete.  Iste všetci poznáte príbeh, keď bol Ježiš v chráme a spolu s učeníkmi videli, koľko kto vhodil do pokladnice. Bola tam chudobná vdova, ktorá vhodila iba dva haliere a Pán Ježiš o nej povedal, že napriek tomu, že vhodila najmenej zo všetkých, v Božích očiach vhodila najviac, pretože dala všetko čo mala. Pán Boh samozrejme od nás nežiada, aby sme predali všetko, čo máme, túťi po tom, aby sme boli pri dávní úprimní , aby sme dávali nie preto že iní dali. Alebo preto aby sme neostali v hanbe.

Pán Boh vidí do nášho srdca, pozná náš postoj a podľa toho nám raz odplatí.

  1. Ďalším prejav viery Ježišovho nasledovníka je, že nesie mocné svedectvo o vzkriesenom Ježišovi.

Často sa k Evanjeliu- Božiemu slovu správame ľahostajne. Raz na návšteve ma domáci zaviedli k poličke kde bola položená Biblia. Veľký rodinný klenot. Ukázali mi ju aj jej čestné miesto... neuniklo mi však, že s „tým klenotom“ už poriadne dlho nikto nič nerobil. Leží na poličke.

Božie Slovo je živé a Pán Boh nám ho dal. Je to návod ako zvládnuť život, životné situácie s vierou.  To je naša úloha mocne zvestovať! Vďaka Pánu Bohu za múdrosť, ktorú nám dal a prostredníctvom nej aj výdobytky techniky a tak aj v tejto situácii môžeme mať kontakt s Božím Slovom.  Počúvať či čítať kázne, výklady. Áno, nie každý má internet a tak vďaka Bohu za televízne prenosy či rádiové vysielania, cirkevnú tlač. Možností je aj teraz veľa. Využime čo nám Boh ponúka.

V prvotnej cirkvi sa každý deň hlásili k Bohu desiatky až stovky zacháranených a teraz sme šťastní, ak za jeden rok vstúpi do zboru aspoň jeden človek. Prečo?

V prvotnom zbore bola bázeň pred Hospodinom, ľudia priam horeli pre Božie kráľovstvo a to sa odzrkadľovalo v ich každodennom živote. Na nich bolo viditeľné, že patria Bohu. Ľudia videli ako sa kresťania navzájom milovali, aké mali medzi sebou vzťahy. Preto ľudia túžili po niečom podobnom. Bratia a sestry, môžu toto viedieť ľudia aj na nás? Mohol by niekto zatúžiť po živote s Bohom na základe nášho správania? Žijeme aj bez slov tak, že je iným jasné, že patríme Bohu? Že sme Božie deti?

Ak nie, tak uvažujme v čom sme zlyhali, a prosme Pána Boha, aby nám dal každodenne žiť v posvätení. Nie každý človek dokáže ísť evanjelizovať, nie každáý dokáže robiť misiu, nie každý dokáže zobrať Bibliu a ísť medzi ľudí. Ale bratia a sestry, každý vie svedčiť svojim vlastným životom. Svojím správaním, svojím konaním. My nesmieme byť kresťanmi iba  vo vnútri kostola a cez týždeň žiť život ľudí, ktorí akoby Boha nikdy nepoznali. Na nás musí byť v prvom rade viditeľné, že sme Božie deti v chráme, v škole, v zamestnaní, na ulici, v obchode. Sami to nedokážeme, ale vďaka Pánu Bohu, ktorý je tu a je nám  ochotný pomôcť kedykoľvek, ak o Jeho pomoc stojíme.  

K životu veľa netreba, ale viera a pokora musia ísť ruka v ruke. A myslím, že by sme mali niekedy počúvať aj tých našich starších, ktorí majú už čo to odžité- viera je najvzácnejší  poklad aký máme.  AMEN.

Prajem vám požehnanú 1. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

Modlitba

Dobrotivý Nebeský Bože,ďakujeme Ti za Tvoju milosť a lásku, že sme si mohli počas Veľkonočných sviatkov pripomenúť v tichosti a samote, čo si Ty pre nás vykonal.A to nám dáva novú nádej a silu do každodenného života.  Prežívame dni, ktoré sú pre nás nové. Srdcia nám neraz zviera pochybnosť a beznádej či strach a obavy. Ale Pane ku komu pôjdeme? Kto má slová večného života? U Teba jedine nájdeme posilnenie na cestu života, Ty jediný snímeš každé bremeno a ťažkosť. A tak prosíme v pokore, posilňuj našu vieru, aby bola silnejšia než predtým, daj nech nie sú z nás zúfalci, ale ľudia, ktorí veria za každých okolností. Zmiluj sa nad nami, prichádzaj k našim blížnym a ochraňuj ich, myslíme na svojich najbližších s ktorými nemôžeme v týchto chvíľach byť, hoci by sme veľmi chceli. Myslíme na nich a prosíme za nich. Prosíme za priateľov, kolegov v práci, susedovcov, všetkých ktorí aj v túto chvíľu pracujú pre druhých s nasadením svojho zdravia či  pohodlia. Prosíme za chorých, aby si ich posilňoval a usitil, že nie sú sami, veď nad Teba, Pane, lekára niet. Ty si veľakrát požehnal a požehnáš iste. Prosíme za rodiny, ktoré prišli o svojich milovaných príbuzných. Myslíme na nich v ich žialy a bolesti, posilni, poteš drahý Bože, veď naše slová sú prislabé. Ale Tvoje Slovo vždy dá potešenie a silu. Zmiluj sa nad svojim Stvorením a vo svojom hneve a prchlivosti nás netrestaj. Daj, aby každý nový deň, ktorý Ty dáš zo svojej milosti, bol pre nás novým začiatkom. Všetko je v Tovjej moci a preto z hlbokosti srdca voláme: Zmiluj sa nad nami, Pane! AMEN

   Prajem vám požehnanú 1. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista. 

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

Veľká Noc 2020

13.4.2020

Veľkonočný pondelok

Veľkonočná radosť pokračuje

Suspírium: Pre všetkých, Kriste, vstal si z hrobu a vstávaš zas. Ó, vstaň i v nás a posilň svojich, jak v tú slávnu dobu! Nech cítime i v ťažkom žitia boji, že vždy sme Tvoji. AMEN.

 

 Text: Lukáš 24, 28 – 33

„Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi.“  AMEN

 

MBAS!

 
         Príbeh Emauských učeníkov je akiste známy všetkým nám. Jeho dramatický priebeh ukazuje, čo sa stane s človekom, keď sa stretne so vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom a keď celú jeho bytosť prenikne istota o Jeho vzkriesení. Príbeh sa začína na nule a končí sa na najvyššom možno vrchole duchovného života.
Na začiatku príbehu dvoch emauských učeníkov je ich odchod z Jeruzalema. Bol to pravdepodobne útek z horúcej, nebezpečnej pôdy tohto mesta. Cestou sa rozprávajú o tom, ako ukrižovaním Pána Ježiša stroskotali ich nádeje. Spomínajú aj ženy, ktoré boli v nedeľu ráno pri hrobe a priniesli správu o slovách anjelov, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale o tejto správe žien sa vyjadrujú veľmi pochybovačne. So svojím smútkom a sklamaním sa zveria aj Pocestnému, ktorý sa k ním cestou pridal. S tým všetkým sú ešte stále na bode nula.
Ale potom sa chopí iniciatívy Pocestný a sprevádza ich Svätým písmom. Je to jasne cielené štúdium Biblie, v ktorom im cituje prorocké predpovede o tom, že Mesiáš musel podľa Božieho určenia prejsť cez toto utrpenie, a tak vojsť do svojej slávy. Musia si dokonca vypočuť výčitku Pocestného o pomalosti svojho chápania. Prijímajú jeho vyučovanie, prijímajú aj výčitku, lebo cítia, že ich to všetko nejako oslovuje. Neskôr si spomenuli na tieto chvíle a museli konštatovať, že pri slovách Pocestného horelo v nich srdce. Tým je krásne vyjadrené, ako veľmi zapôsobili na nich jeho slová. Vtedy už nie sú na nule, lebo Pocestný ich vyviedol hodne vyššie.
Tak mocne ich oslovila jeho reč, ale aj pokoj, ktorý z neho žiaril, že chceli čím dlhšie zostať v jeho blízkosti. Keď sa pri príchode do mestečka tváril, že ide ďalej, začali ho zdržiavať: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ Hovorí z nich aj dobré srdce: Kam by si šiel proti noci, môžeš prenocovať v našom príbytku. Ale omnoho mocnejším motívom bola zrejme túžba mať ho čím dlhšie pri sebe. Lebo cítili, akou veľkou pomocou, ba uzdravovaním bola pre nich jeho blízkosť. Cítili, že práve jeho prítomnosť, jeho záujem o nich a jeho pochopenie ich situácie je to, čo najviac potrebujú. Keď im už raz bola darovaná takáto pomoc, nechceli sa jej len tak ľahko vzdať. A on zostáva, nedá sa prosiť, vchádza do ich príbytku.
Cení si aj ich ochotu, i keď vo svojom vzkriesenom, oslávenom, duchovnom tele už nocľah nepotrebuje. Ale pozná túžbu ich srdca a rád ju splní. Kedysi bol povedal, že Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Vyjadril tým smutnú skúsenosť, že je málo tých, ktorí by po ňom úprimne túžili. Ale v tomto prípade má, kde by sklonil hlavu. Túžiace srdcia učeníkov sú tým miestom, do ktorého rád vstúpi.
To platí aj dnes. Kdekoľvek On aj dnes počuje úprimnú prosbu: „Zostaň s nami“, „Zostaň so mnou“, tam rád vstupuje. Rád vstupuje, rád zostáva a prináša nekonečné bohatstvo, v porovnaní s ktorým nie sú ničím bohatstvá tohto sveta. Len čisté srdce dokáže veci takto hodnotiť.
Vošiel s učeníkmi do domu a iste nemlčal, pokračoval slovami, ktoré vnášali do ich sŕdc pokoj a svetlo. Cítili, že to malé začiatočné svetlo sa stále zväčšuje a silnie. Potom večerali. Akiste to bola veľmi jednoduchá večera. Formálne sú síce pozývajúcimi hostiteľmi tí dvaja, ale naraz sa stáva hostiteľom On. Odlamoval kúsky chleba a podával im ich. Zdanlivo nič zvláštne, niečo celkom všedné. Ale im sa práve v tej chvíli otvárajú oči a poznávajú Ho, svojho Pána, ukrižovaného a vzkrieseného, živého. Ich pochybnosti o jeho vzkriesení sú načisto a natrvalo zaplašené.
Slovami nedokážeme opísať, čo prežívali v tejto chvíli. Skúsme si živo predstaviť, že by sa nám prihodilo to isté – možno pochopíme niečo z toho, čo prežívali oni.
Uvedomujú si, že všetko to, čo im hovoril cestou, boli slová Vzkrieseného. Oni to vtedy ešte nevedeli, ale teraz to pre nich nadobúda ešte väčšiu cenu. Človek môže prijímať požehnanie Vzkrieseného, aj keď si zatiaľ jasne neuvedomuje, že je to dar Vzkrieseného.
Prečo sa im hneď na ceste nepredstavil, že On je vzkriesený Ježiš? Možno úmyselne pripravil pre nich takéto postupné poznávanie, keďže prijať takú veľkú novinu v jednom okamihu nie je jednoduché.
Keď ho poznali, zmocnila sa ich veľmi veľká radosť. On im síce zmizol, ale stopy tohto stretnutia im zostali natrvalo, na celý ďalší život. Odohrala sa s nimi veľmi veľká zmena. Keď odchádzali z Jeruzalema, boli na nule. Teraz sa dostávajú na vysoký vrchol. Čím bola spôsobená táto obrovská zmena? Tým, že sa stretli so vzkrieseným Pánom. Tým, že celú ich bytosť prenikla istota: Pán Ježiš Kristus žije. Dôležité je uvedomiť si, že to nebol azda iba prchavý pocit extázy, ale trvalý stav ich bytosti.
Oni sami sa v dôsledku tohto stretnutia totálne zmenili. Stali sa novými ľuďmi. Zmena neostáva obmedzená iba na oblasť ich myšlienok a citov, ale prejavuje sa veľmi výrazne v praktickom konaní. Dôkazom a prejavom tejto zmeny je, že sa ihneď vrátili do Jeruzalema. Nemohli si nechať túto úžasnú novinu pre seba, veď vedeli, že všetci ju tak veľmi potrebujú. Vracali sa ihneď, lebo boli tak veľmi naplnení radostným vzrušením, že by jednoducho nedokázali spať a čakať do rána. Dokázali sa vracať nocou, hoci to bol nebezpečný čas, dokázali to, veď od veľkej radosti získali smelosť a odvahu. Vracali sa na horúcu pôdu nebezpečného Jeruzalema, ale šli pokojne, nech sa deje čokoľvek. Koho sa zmocní taká veľká radosť, u toho sa všetky predošlé negatívne pocity scvrknú na minimum.
Oni sa v dôsledku stretnutia so vzkrieseným Pánom totálne zmenili. To platí nielen o tých dvoch učeníkoch, ale o všetkých ľuďoch, ktorí sa skutočne stretli a stretnú so vzkrieseným Pánom, s ľuďmi, ktorých bytosť je naplno preniknutá istotou o jeho novom živote. „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, ajhľa, nastali nové.“

Spomeňte si, keď sa s Kristom stretol – Tomáš, Peter, Ján, Pavel a mnohí iní.

 

Nie každému je darované priame stretnutie so vzkrieseným Pánom Ježišom. Ale dôležité je, čo On povedal pochybujúcemu Tomášovi: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“ A na tieto slová sa v týchto dňoch spoliehame o čosi viac. A ešte viac sa môžeme modliť: „Zostaň s nami“.
Prosme, aby sa nás Pán dotkol. Namiesto egoizmu, sebeckého uprednostňovania seba, aby  sa nás zmocnila solidárnosť a láska voči druhým ľuďom. – Namiesto šialeného zháňania pominuteľných vecí, aby sme objavili vysokú cenu duchovných a etických hodnôt. – Namiesto zúfalstva v utrpení aby sme získali bytostnú istotu, že z rúk Pána Ježiša nás nemôže nikto a nič vytrhnúť. – Namiesto zúfalstva zo smrti, aby sme získali dôveru, že ani smrť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej.  Každý môže v tomto vyratúvaní pokračovať – stačí si čítať Bibliu, a objavovať v nej veľké množstvo myšlienok, ktoré nám pomôžu neprestajne dopĺňať tento obraz nového, Kristovým vzkriesením zmeneného človeka.
Toto všetko je reálna možnosť, ktorá sa ponúka aj nám. Využime každú príležitosť, ktorú nám Pán Boh ponúka aj počas týchto Veľkonočných sviatkov, aby sa možno mohli stať  pre nás príležitosťou k prežitiu takejto celoživotnej obnovy. Keby sa tak stalo, uvedomili by sme si nesmiernu cenu veľkonočného posolstva o vzkriesení Pána Ježiša Krista.

                                                                                                                                           Amen

 

Prajem Vám požehnanú 2. slávnosť Veľkonočnú, aby radosť z Kristovho vzkriesenia nás napĺňala po celý život a dávala novú silu a nádej, ktorú v týchto dňoch tak veľmi potrebujeme.

Nádej na nový začiatok s Kristom. 

                                                                            Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

12.4.2020

1. slávnosť Veľkonočná

Ježišovo Vzkriesenie

Najlepšia správa

 Suspírium:  Chválime Ťa Pane, za nesmiernu Tvoju lásku k nám. Anjel Boží odvalil už kameň, Ježiš žije a je blízko nám. V Ňom bol život svetu darovaný, v Ňom je smrť len tichým krátkym snom. Haleluja, Tebe patria chvály, že si Bože naším domovom. Amen.

 

Text: Ján 20, 11-18

Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Títo jej povedali: žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. I riekol jej Ježiš: žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník a povedala Mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. Ježiš ju oslovil: Mária! On sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! To znamená Majstre! Ježiš jej riekol: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal. AMEN

 

Milí bratia a sestry!

Kedy ste v týchto posledných týždňoch, dňoch počuli dobrú správu? Ale ozaj dobrú? Ktorá vás potešila, povzbudila, priniesla niečo pozitívne do života? Dnes počujeme veľmi málo dobrých správ. Skôr nás zaplavujú správy, ktoré v nás vyvolávajú strach, úzkosť, obavy či smútok.

Prežívame Veľkú Noc a slávime ju, skutočne mimoriadnym spôsobom. Každý doma. Osobitne. Oddelení jeden od druhého. To nám však, nemôže zabrániť v tom, aby sme  skutočne neslávili. Pán Boh každému z nás doprial ticho a pokoj, ktorý nám v predchádzajúcich mesiacoch, tak často chýbal. Spomeňme si ako sme žili pred koronavírusom. Rozbehnutí, unavení, často vyhorení a z posledných síl „ melúci“. Dnes v  tichu modlitby môžeme mať osobné spoločenstvo s Bohom. Len ja a môj Boh. Využime možnosti, ktoré mám, aby sme boli v blízkom spojení s Ním.

A áno aj keď tých dobrých správ dnes je ako šafranu,  dnes nám znie výnimočná  a jedinečná správa, ktorá zmenila všetko:  Ježiš vstal z mŕtvych! Ježiš žije!

Nič iné si pamätať nemusíme. Tieto dve slová sú prelomové. Ježiš žije!

Učeníci neverili, veď sedeli skormútení a zúfalí, Mária plakala.....Každý z nás kto prežil stratu milovaného človeka, pozná pocity s akými kráča k hrobu Mária. Pocity zúfalstva, smútku, bolesti, bezmocnosti, straty. To všetko človek prežíva, keď vyslovuje pri pohrebe s milovaným človekom posledné zbohom. Avšak dnes je

Veľkonočné ráno. Tí, ktorí poznali Ježiša, kráčajú ku Jeho hrobu. Chcú sa uistiť o Jeho smrti. Chcú sa, takpovediac, pozrieť sklamaniu do tváre. Ten, ktorý s kráľovským triumfom, ale zároveň pokojne a bez násilia vtiahol do Jeruzalema, totiž zlyhal. Takto sa začína veľkonočný príbeh a svojim začiatkom sa vlastne skoro vôbec neodlišuje od mnohých, “obyčajných” ľudských smútkov. Veď tak to prežívajú mnohí medzi nami.

Ako pozostalí chcú ešte raz vidieť toho, kto od nich odišiel. Kráčajú spolu s ním na jeho poslednej ceste a potom sa ešte mnohokrát vracajú k jeho hrobu - presne tak ako Mária Magdaléna. Mŕtvy je mŕtvy. Ale pretože je tak ťažké sa s tým zmieriť, musíme sa o tom vždy znova presviedčať - vlastnými očami. Chceme si vždy znova potvrdiť tú trpkú skutočnosť, že ten, ktorý žil a bol nám blízky, je teraz nedosiahnuteľný, je mŕtvy. Možno len niekde v hĺbke duše je skrytá malinká iskrička nádeje. Ale slzy bolesti a smútku sa tlačia do očí, tak, ako sa do očí tlačili Márii.

Veľká noc teda začína slzami. Veľká noc, to je pretrpená a nie umlčaná bolesť. Veľká noc nepopiera Ježišovu smrť. Ale sa ňou ani nenecháva opanovať. A to je rozhodujúce posolstvo Veľkej noci: Veľkonočná viera nezatvára oči pred smrťou, ale cez slzy a bolesť otvára pohľad na víťazstvo vo vzkriesení.

          Mária hľadá nejaké rozumové vysvetlenie, toho, prečo tam mŕtvy Ježiš nie je. Domnieva sa, že niekam premiestnili Jeho mŕtve telo. A poslovia Boží, anjeli, sa s ňou akoby vôbec ani nechceli púšťať do sporu. Iba si všímajú jej plač: “Žena, čo plačeš?”  Veď niet dôvodu, prečo by si plakala.

“Žena, čo plačeš? pýta sa dnes, Pán Ježiš Kristus každého jedného z nás. „Čo nariekate?“ Azda nemáte viery? ...

Mária ako odpoveď na svoj plač a hľadanie počuje svoje meno a známy hlas. Mária takto nachádza to, čo vlastne vôbec nehľadala. Hľadala mŕtveho Ježiša, ale našla živého. Je zmätená. Mohli by sme povedať sklamaná vo svojom sklamaní. Dôvod, pre ktorý si plačom chcela uľaviť svojej duši tu odrazu nie je. Príležitosť, pri ktorej chcela prejaviť svoju zbožnosť a dať poslednú úctu mŕtvemu telu tu odrazu nie je.

Mária túto podstatu Veľkej noci chápe len veľmi ťažko a pomaly. Aj keď v neznámom pozná vzkrieseného Ježiša, aj keď vidí, že je živý - ešte vždy chce k Nemu pristúpiť ako k mŕtvemu. Chce sa Ho dotknúť, chce Ho zadržať, aby sa vlastnými rukami, vlastnými zmyslami presvedčila o Jeho prítomnosti.

Ale to nie je možné. Mŕtvych možno vlastniť, držať - živých nie. Preto jej Ježiš dôrazne odpovedá: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi! A to je vlastne veľmi zaujímavé. Pán Ježiš ako by tu naznačoval Márii a teda aj nám, že sa nemá zaoberať tým, ako je to možné, že mŕtvy sa jej zjavil ako živý. Predstavuje sa Márii len ako ten, ktorého už nemožno uchopiť tak, ako možno uchopiť živého. Život po vzkriesení má inú kvalitu. Je to život, ktorý nezadržateľne smeruje k nebeskému Otcovi.

           To je Veľká noc. Pohyb smerom preč od hrobu, pretrhnutie pút, ktoré nás viažu k mŕtvym, ktoré nás nútia k tomu, aby sme ich hľadali v hrobe. Veľká noc, to je ochota byť pripravení k novým skúsenostiam, ochota prijať to, čo sme nehľadali a vzdať sa toho, čo sme zbytočne hľadali. 

 Veľká noc, to je celkom jednoduchý a prostý zážitok, ktorý všetko dokáže zmeniť. Zážitok, ktorý nám potvrdzuje, že smrť a smútok sú síce trpkou a bolestnou skutočnosťou, ale zároveň sú skutočnosťou, ktorá hrá nezastupiteľné miesto v ceste ku večnému a dokonalému životu.

Veľkonočná radosť je založená na tom, že smrť nemá posledné slovo v našom živote.

           Dovoľme aj my, dnes ráno, bratia a sestry, aby Vzkriesený Kristus odpútal našu pozornosť od všetkého, čo bráni životu medzi nami! Dovoľme, aby nás oslovil našim menom, tak ako oslovil Máriu! Dovoľme, aby slzy nášho sklamania ustúpili pohľadu na nové, úžasné možnosti života, ktorý nám, On, vzkriesený Pán ponúka všade tam, kde obnovuje spoločenstvo veriacich svojím slovom a sviatosťami, všade tam, kde Jeho cirkev kráča od hrobu smerom k novému životu! Nech aj toto nové Veľkonočné ráno je pre nás novou nádejou, že Pán Boh má všetko pevne vo svojich rukách. Amen.

 

Modlitba: Ježiš žije! Znie nám drahý Bože, v dnešné Veľkonočné ráno úžasná a jedinečná správa, ktorá zmenila beznádej na nádej, smútok na radosť. Ty, drahý Bože zmiloval si sa nad nami. Vzkriesil si svojho Jediného Syna! A tým sa pre nás zmenilo všetko. Smrť bola porazená raz navždy. Môžeme žiť v nádeji a istote. A túto nádej potrebujeme aj dnes počuť. Vlej nám do srdca istotu a lásku. Potešuj svojim Slovom, že nikdy nie sme sami a opustení. Vidíš do srdca každého z nás, vidíš čo prežívame čo nás ťaží a teší. Prežívame výnimočné chvíle, oddelení jeden od druhého. Zmeň obavy a smútok, tak ako pri učeníkoch na radosť a nádej, keď Ťa videli po vzkriesení. Daj nech Ťa vidíme aj my, v blížnych, priateľoch, v každom dni. Daj, aby táto Veľkonočná zvesť nám dala novú nádej. Zmiluj sa nad nami, Pane!

Modlime sa za svoje rodiny, blízkych, rodičov, súrodencov, deti, manželov a manželky, priateľov a ľudí, ktorých si nosíme v srdci. Daj, aby prežívali Veľkonočnú radosť z Nového rána, ktoré prinieslo nádej a nový pohľad. Modlíme sa za tých, ktorí pomáhajú a svoj vlastný život neraz nasadzujú na záchrannu druhých. Modlíme sa za predstaviteľov cirkví, biskupov, farárov, kaplánov a všetkých laických spolupracovníkov, za našu prezidentku, vládu a tých, ktorí nesú bremeno zodpovednosti na svojich pleciach, daj im múdrosť a rozvahu. Modlíme sa za všetkých chorých, slabých,starších,  zomierajúcich, ale i za rodiny, ktoré stratili svojich blízkych. Dávaj svoje nebeské potešenie a istotu, že všetko je v Tvojich rukách. Modlíme sa za tých, za ktorých už sa nemá kto. A napokon sa modlíme i za seba. Otvor naše srdcia a premeň ich, aby boli plné lásky, odpustenia, prijatia a pomoci. Daj nám nádej na lepší zajtrajšok a vedomie, že sme Tvoji a Tebe patríme, či v živote či pri smrti. 

Ježiš žije a smrť už viac nevládne nad nami.  AMEN

Mílií bratia a setry,

        prajem Nám všetkým, aby tá dobrá zvesť o tom , že Ježiš žije, naplnila naše srdcia, vliala nádeje a útechy. Nepozerajme ustrašene okolo seba, ale pozerajme v ťažkých chvíľach na Kristov kríž, ktorý je znakom záchrany a spásy. 

                                                                          Prajem Vám požehnané Veľkonočné sviatky 2020

                                                      S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné


10.4.2020, VEĽKOPIATOČNÉ PAŠIOVÉ SLUŽBY BOŽIE

Ukrižovanie Ježiša Krista

Absurdná brutalita

Týždeň, ktorý zmenil svet

Suspírium: Rozpomeň sa na mňa, Pane, pod krížom volám oddane,

upieram naň vrúcne oči, o zľutovanie Ťa prosím.

Rozpomeň sa pri vzkriesení, nezavrhni v čas určený, kedy

všetkých súdiť budeš na poslednom Tvojom súde.

Ježiši ukrižovaný, aj za mňa si znášal rany, verím v Tvoje

zľutovanie, rozpomeň sa na mňa, Pane!    AMEN.

 

Text:   Lukáš 23, 39 – 43
9A jeden zo zločincov, ktorí tam viseli, rúhal sa Mu [a hovoril]: Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás! 40Ale druhý ho zahriakol: Ani ty sa nebojíš Boha, a si celkom tak odsúdený! 41A my spravodlivo, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme spáchali, ale Tento neurobil nič zlého. 42Potom povedal [Ježišovi: Pane], Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. 43Odpovedal mu (Ježiš): Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji! Amen.

Milí bratia a sestry!

Ježiša opustili najbližší. Na Ježiša privádzajú vojakov. Ježiša bijú po tvári pri tvrdom výsluchu. Ježiša súdia, svedectvo potvrdzujú falošný svedkovia. Ježiša bičujú, trýznia, korunujú tŕňovou korunou, vyzlečú. Ježiš si musí niesť svoj kríž sám. Pľujú na neho a posmievajú sa Mu. Po tvári mu steká krv nevinná. Napokon zomiera strašnou smrťou ukrižovaním, keď mu do rúk a nôh vbíjajú klince. A napokon mu prebodli bok kopijou, pre istotu....

Položím  Vám jednu otázku: Kto stojí za týmto všetkým?

  • terorizmus, šialenci ktorí strieľajú na školách, v kostoloch, prepady, vraždy, násilie, nenávisť... dalo by sa pokračovať. A čo naša minulosť? Máme sa čím chváliť? Aká hrdá ľudská rasa.. páni stvorenia??? Toto

Milí bratia a milé sestry! Kto je spoločným menovateľom tohto všetkého? ČLOVEK? Áno.  

Človek, nazýva sa aj korunou tvorstva. Človek, ktorý bol stvorený na obraz Boží. No, neviem ako vy, ale ja mám až zimomriavky, keď si uvedomím, že od minulosti po súčasnosť sa nezmenilo nič v nás. Aj vtedy aj dnes túžba človeka po moci, peniazoch, vláde, pácha strašné zlo. Prežívame ťažkosti dnešnej doby, pretože ako radi by sme boli v chráme Božom, ale musíme byť v izolácii vo svojich domovoch. Zmení nás toľko a všade spomínaný COVID -19??? A čo bude potom, keď prejde? Keď sa vrátime do normálu. Vrátime? Zmení nás? Či znova zabudneme s odstupom času a vrátime to starých vyjazdených koľají?

Ja neviem.

Vždy mi prídu na um ľudia okolo Ježia ich hlasné- HOSANA sa zmenilo na hlasnejšie UKRIŽUJ!

Často hovoríme, že by sme sa zachovali inak, ako súčasníci v Ježišovej dobe! Ale veď Pán Boh nás postavil do tejto doby, ako sa chováme dnes- k Bohu, k sebe navzájom???

Ježišov hrob, nechce byť pamätníkom, ale výkričníkom, kam až môže ľudská zloba zájsť.... na druhej strane – Kristus na kríži hovorí: Spamätaj sa, človeče, dokiaľ je čas!!!

Absurdná brutalita z našej strany!

Aj tak by sa dal nazvať dnešný deň, najmä jeho udalosti. Dennodenne počúvame o násilí, o vraždách , zločine. Ako to môžu ľudia robiť, kde sa berie taká nenávisť v ľuďoch? Človek zabije človeka, rodič vztiahne ruku na dieťa, dieťa zabije rodiča, počúvame o tom, že zavraždia starých ľudí pre 5 eur. Čo sa to stalo? Kde sa berie toľko zla a nenávisti? A keď sledujeme sled udalostí dnešného dňa vina je i naša! A pre koho to Ježiš vydáva svoj život?

Pre nás! Hriešnych. Pre nás ľudí.  Ale človek je tvor nepoučiteľný. Ježiš za nás v mukách trpí. A my. Páchame zlo naďalej.

Žiaľ, ale musíme skonštatovať : Áno, človek je schopný aj takéhoto zverstva. A čo sa dialo a deje počas vojen? Vraždenie, zabíjanie, znásilňovanie žien..... vyhladzovanie ľudskej rasy, genocídy, koncentračné tábory, plynové komory... žiaľ ani cirkev v minulosti sa nemá čím chváliť, keď požehnávala zbrane do vojen, alebo bola ticho a neviditeľná ! Je to veľmi nepríjemné počúvať, uvedomovať si to. Že človek je nepoučiteľný tvor, veľmi náchylný páchať zlo.

Ale nemusíme byť vrahovia, aby sme ublížili druhému človeku. Koľkokrát človek svojim štipľavým jazykom napácha mnoho zla?! Koľko krát si poubližujeme? Doráňame sa?

Za toto trpel Kristus na kríži? Za toto zomiera na kríži?

TOTO je náš postoj, ľudský...

Ale ako odpovedá JEŽIŠ, to je zaujímavejšie a podstatnejšie.

Keď na Neho žalovali, neprotirečil; keď ho bili sa nebránil, ale modlil sa: Otče, odpusť im lebo nevedia čo činia! Čím horšie násilie a brutalita z ľudskej strany, tým väčšia láska z Božej. To je pre nás veľmi ťažko pochopiteľné. Nepoznáme to, je nám to cudzie, a predsa je tu Ježiš, ktorý to dokázal.

Veľký Piatok nám hovorí:

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Takéto prikázanie nám zanechal. Nabádal nás k láske , odpúšťaniu, a nie k páchaniu zla.

A tak isto sa nás dnešný deň pýta ako to máme vysporiadané so smrťou?

 Otázku, čo potom, je úžasne dôležité mať zodpovedanú. Kristus nám ponúka odpoveď.

Veľký týždeň i Veľký piatok sú veľkými aj preto, lebo nás stavajú pred veľké – základné- rozhodnutie.  Inak povedané: Ježišov kríž sa stáva križovatkou, miestom rozhodnutia, ktoré musí podstúpiť každý.
Kríž Ježiša Krista je križovatkou, na ktorej sa ľudia delia vo svojich plánoch, prejavoch a túžbach. Áno, za svoje chybné rozhodnutia si nesieme zodpovednosť. Meno Ježiš značí: Hospodin pomáha, zachraňuje, je spásou. Áno, hoci Ježiš nesňal kajúceho lotra z kríža, nechal ho tam visieť, predsa trest, ktorý by inak musel zločinec večne znášať, berie Ježiš svojou nevinnou smrťou na seba. Odpúšťa mu. A my smieme vedieť, že odvtedy sa každému, kto Ježišovi dôveruje, otvára brána raja, brána Božieho kráľovstva. Nik nemusí zahynúť!
Nachádzame sa vo Veľkom týždni. Je veľký tým, že pripomína najdôležitejšie udalosti spásy. Svätíme Veľký piatok, ktorý je veľký Kristovou obeťou za nás. Vďaka nej nemusí nik večne zahynúť. Veľký týždeň i Veľký piatok sú veľkými i preto, že sú aj najväčšou – najdôležitejšou križovatkou. Križovatkou pod Kristovým krížom, na ktorej sme vyzvaní rozhodovať sa. Na Ježišovom kríži padlo rozhodnutie: Aj pre mňa/pre teba vydal Ježiš svoj svätý život. Chceme žiť s Kristom?

Aj my stojíme na križovatke – pod krížom: Potrebujeme sa pýtať, ako kedysi Pilát: Ježiš, čo si urobil? Čo je pravda? Odkiaľ si prišiel? Čo Tvoja smrť znamená pre môj život? Bolo by ilúziou myslieť si, že na križovatke pod krížom zasvieti každému zelená. Iste, ona svieti. Svieti aj lotrom i nám, hriešnym ľuďom, no všimneme si to len vtedy, ak sa kajáme, keď dokážeme prijať, čo nám Ježiš chce z lásky darovať.
Denne prijímajme obeť Kristovej lásky s vďakou. Veď nikto nemôže milovať väčšmi, ako keď za nás položí svoj život.
Vďaka za Tvoju obeť, Pane Ježišu Kriste!
                                                                                                      Amen

 

Modlitba: Pane Ježiši Kriste, vďaka, nesmierna vďaka za Tvoju obeť, utrpenie. Cez Tvoj kríž vedie cesta do Tvojho kráľovstva, o ktorom si povedal , že je to miesto, ktoré si nám šiel pripraviť. Často počúvame či rozprávame o utrpení a neraz ho i prežívame, ale dnes keď nemôžeme byť v chrámoch si uvedomujeme možno ešte oveľa viac, čo si Ty musel podstúpiť. Okolo nás je veľa zúfalstva, beznádeje, strachu a obáv. So smútkom prijímame správy o mnohých obetiach koronavírusu či iných ľudských tragédiách. Daj nám nádej a pokoj, ktorý nám tak veľmi chýba. Vlej do srdca istotu, že nie sme sami. Ty nás neopustíš tak, ako Teba opustili učeníci. My sme im poddobní, lebo tiež Ťa veľakrát hľadáme iba v ťažkostiach a kríži. Odpusť a zmiluj sa. Buď s nami vo chvíľach týchto i budúcich. Ochraňuj a požehanaj naše rodiny, blízkych, priateľov, kohokoľvek..modlíme sa i za tých, za ktorých sa už nemá kto. Prosíme dávaj sily a múdrosť všetkým lekárom,  sestrám, záchranárom, hasičom, policajtom, vojakom, predavačom a tým, ktorí často svoj vlastný život dávajú do služby druhým. Modlíme a prosíme za našich predstaviteľov cirkví, ale i štátu, aby to neboli peniaze, ktoré ich motivujú, ale túžba po lepšom a spravodlivejšom svete a krajine. Modlíme sa za všetkých chorých, slabých, zomierajúcich či sú už v nemocniciach, doma, kdekoľvek buď s nimi a nauč ich aj nás prijímať Tvoju Svätú vôľu. Buď s tými, ktorí sú zarmútení nad stratou svojich blízkych, vylej na nich svoje nebeské potešenie. Prosíme napokon i za seba. Dávaj istotu, že aj keď dopustíš, nikdy neopustíš. Daj nám dobrú pamäť, aby sme nikdy nezabudli čo si vykonal a dennodenne pre nás konáš.

Vďaka za Tvoj kríž, ktorý je znakom spásy. Dnes ho v slzách objímame a ani nevieme vyjadriť dostatočnú vďačnosť za všetko.

                                                                                                                                 AMEN 

 

Veľký Piatok zmenil našu budúcnosť. Nie smrť vládne nad nami. Ale Život, Nový Život v Kristovi.

                                                                   Boh nech je so všetkými nami.

                                              Mgr.Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

9.4.2020, Zelený štvrtok

 

Suspírium:

Nie nám, nie nám Hospodine,  ale Tebe jedine  patrí česť, sláva i moc. Len Ty sám, jediný odpúšťaš naše viny 
a nespomínaš ich viac, si náš Otec Láskavý.  Ty si Prvý, Posledný, Boh, ktorý sa nemení,  patrí Ti sláva i moc a česť až naveky.   Amen

Text:  Ján 13,1-15
Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! Ježiš mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať – iba ak nohy – a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci. Poznal totiž svojho zradcu, preto povedal: Nie všetci ste čistí. Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.                                                                               Amen.

 

Milý bratia a sestry,

       dnešným dňom- Zeleným štvrtkom sa po pôstnom období spoločne približujeme k Veľkej Noci. Zelený štvrtok má zvláštnu atmosféru, Ježiš vzal svojich učeníkov a večeral s nimi. On a učeníci jedno spoločenstvo. Zelený štvrtok nám poukazuje na význam spoločenstva, na jednotu- že aj keď sú medzi nami rozdiely, spája nás jeden Boh. Pri stole Pánovom neplatia žiadne rozdiely – všetci sme  na jednej „ štartovacej čiare „ do Božieho kráľovstva. Rovnakí hriešnici. Neexituje prednosť. Výnimka. Nič z toho čo poznáme v tomto živote, na tomto svete.  A hoci dnes nie sme v kostole, ale každý vo svojom domove- Pán Ježiš Kristus nás aj dnes volá k sebe. Tak ako kedysi svojich učeníkov. 

To, čo čítame  v biblickom texte je ozaj zvláštne pre nás nepochopiteľné, ale pre Božieho Syna normálne. Absolútna pokora, absolútna láska, absolútna služba.
Nielen že, spolu večerajú, majú spoločenstvo so svojím Pánom, ale Pán Ježiš koná niečo nepochopiteľné. Ježiš sa ujal umývania nôh.  Znovu Boží Syn preukazuje službu – takú, ktorej sa väčšina vzpiera, je im nepríjemná. Nechutná.
Tohto je, bratia a sestry, schopná iba láska. Sú ľudia, ktorí sa považujú za dôležitých, že bežnými prácami, či službami niekedy aj pre svojich najbližších, nemienia strácať čas.
No Ježiš myslí a koná inak. Je si vedomý svojej hodnoty. Učeníkom potvrdzuje: „nazývate ma Majstrom a Pánom a dobre hovoríte, lebo tým som.“ Ale to Mu nebráni, aby si opásal zásteru a ponúkol svojim najbližším, že im umyje nohy. Nevidí v tom žiadny rozpor, stratu dôstojnosti. Službu pre svojich ľudí považuje za spontánny prejav priazne, za príklad lásky.
To, že je blízko Bohu neznamená, že sa od človeka, od ľudí vzdiali.
Presne naopak – blízkosť Bohu Ho vedie do blízkosti človeka. A nielen, že koná ale učí aj nás- a  dáva nové prikázanie, tvorí nové zásady: Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Kto je naozaj blízky Bohu, vie byť blízkym aj ľuďom.

Dnes v tomto výnimočnom čase, sme svedkami mnohých výnimočných činov. Spontánnosti  a pomoci pre druhých. A tak to má byť, máme nasledovať príklad Kristov a slúžiť si navzájom. Nielen krásnymi, vzletnými slovami, ale konkrétnou činnosťou.

 Ježiš je  výnimočným.

Hoci vie, že je a bude svojimi najbližšími ohrozený, neznenávidí ich. Nezatrpkne.
Čím viac Ho ľudia zraňujú, tým viac sa im venuje. Aj v takejto kritickej chvíli si ich púšťa do bezprostrednej blízkosti. Vie, že ich strach, zbabelosť a sklamanie môže zmeniť IBA láska.
Aj touto praktickou službou Ježiš dokazuje, že Jeho láska sa nezastaví pred ničím: ani ponížením, urážaním, ani pred ohrozením na živote, pred krížom.
Petrovi to však stále nedá. Keď sa k nemu Ježiš priblíži, je zmätený. Vzpiera sa: „Pane, Ty mi umývaš nohy? Ty mne?“
Ale On reaguje: „Peter, čo ja robím, to neraz nechápeš, ale neskôr pochopíš.“ Sľubuje, že neskôr, s odstupom, po všetkých udalostiach bude jasné aj to, čo sa teraz javí ako čudné, nepochopiteľné. A pokračuje: „Keď ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Keď túto moju službu neprijmeš, nemôžeš mi patriť.“
Peter teda úplne zmení názor a žiada Ježiša, aby mu umyl nielen nohy, ale aj ruky a hlavu.
Ježiš trpezlivo vysvetľuje ďalej, hovorí: „Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať, ak len nie nohy a celý je čistý.“ Obmytie Kristom je znakom očistenia, znakom spolupatričnosti.
Peter, ja aj Ty, brat, sestra, môžeme byť čistí len vtedy, ak nás obmyje Kristus. Sami sa môžeme kúpať dlho a často, ale je v nás špina, ktorú sami nezmyjeme. Potrebujeme, aby sme boli očistení. Potrebujeme obmytie, ktoré by nás robilo schopnými žiť v blízkosti Boha aj človeka. Toto očistenie sa deje Slovom a sviatosťami.
Petra teda Ježiš povzbudzuje: nedopusť, aby mi Tvoja hrdosť znemožnila urobiť niečo pre teba. Bohu sme natoľko vzácni, že sa celý životný príbeh Jeho syna stáva jednoznačným zápasom o každého. O Petra, ale aj o Judáša. O všetkých.
Ježiš aj umývaním nôh potvrdzuje, že skutočná Láska nemá nič s túžbou po moci a sláve. Uskutočňuje sa v službe. Ježiš oceňuje to, čím väčšina zvyčajne pohŕda.

Oceňuje toho, koho služba je neviditeľná, neoslavovaná.  V tejto obyčajnej práci – službe – sa môže cvičiť každý z nás. V trpezlivosti, zodpovednosti a prajnosti, v našich každodenných povinnostiach. Na to, aby sme druhému sprostredkovali veľkú podporu, netreba veľa. Stačí obyčajná ľudská slušnosť, spolupatričnosť či pár slov, alebo len pocit, že na toho druhého myslíme v modlitbách.                                                                                                                                                                                                 Amen.

Prajem Vám požehnaný Zelený štvrtok.

Vieru, nádej a lásku.

 

                                           Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

 

 

5.4.2020, 6.pôstna nedeľa - Kvetná / Pašie /

 

Palmarum

Ježišov príchod dáva zmysel nášmu životu

 

Suspírium: Pane Ježiši, Ty si chlieb z neba pravý, Tvoja láska nás uzdraví, uspôsob nás za hodných stola tvojho nebeského ,nech vždy, keď pri ňom prijímame Tvoju obeť na mysli máme a potom večne na výsosti daj nám žiť s Tebou v radosti.

 

Text: Ján 12, 12 – 16

Na druhý deň veľký zástup, ktorý prišiel na slávnosti, počujúc, že Ježiš prichádza do Jeruzalema, nabral palmové ratolesti a vyšiel Mu naproti volajúc: Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ izraelský! Keď Ježiš našiel osliatko, posadil sa naň, ako je napísané: Neboj sa, dcéra sionská, ajhľa, tvoj kráľ prichádza, sediac na osliatku oslice. Jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu, ale keď Ježiš bol oslávený, vtedy sa rozpomenuli, že to bolo napísané o Ňom a že Mu tak urobili. Amen

Milí bratia a sestry!

        Pôstna doba nám pomaly vrcholí a chýli sa ku koncu. Od pondelka začíname tzv. tichý týždeň, ktorý nám pripomína dôležité udalosti zo života nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Blížia sa sviatky Veľkej Noci, aj keď tento rok budú skutočne zvláštne. S trpkejšou príchuťou. Nech nás ešte postretne čokoľvek, nič nám nebráni v tom, aby sme každý osobne prežili sviatky Veľkej Noci vo svojom srdci, na modlitbách i s Božím Slovom.  Je pravdou, že  pre nás je prirodzené sa stretávať a to v dnešných časoch nie je možné, nepochybne nám chýba aj  kostol – služby Božie.

 Priatelia!  Boh nám však zasľúbil, že je s nami v každom čase a na každom mieste i to , že nikto nezostane bez potešenia. A na to v dnešných časoch, nesmieme zabúdať.  Dnešná pôstna nedeľa nám pripomína slávnostný vstup Pána Ježiša do Jeruzalema. Do mesta svojej smrti.  Keď v Jeruzaleme očakávali Veľkú Noc, zvyčajne bolo vždy všade plno  pútnikov. V dobe Pána Ježiša ich tam mohlo byť okolo 2 miliónov. Bol to snáď jediný moment Ježišovej služby na svete, keď sa neskrýval- nestránil slávy a verejne vystupuje. Vieme, že Pán Ježiš sa vyhýbal publicite a zavše doložil pri uzdraveniach: „ hľaďte, aby sa nik nedozvedel o tom.“

Viete čo je zaujímavé, milý bratia a sestry? Minulý rok som sa pýtala, ako sa pripravujeme na Veľkú noc, čo je pre nás dôležité?

Upratovanie, pečenie, nákupy... aké smiešne veci, však?  Myslím si a aj som osobne presvedčená, že dnes to, čo bolo bežným sa stalo výnimočným, by sme asi odpovedali inak. A tak si odpovedzme. Čo je pre nás dnes podstatné? Ešte stále upratovanie, pečenie, varenie a nákupy?

Alebo:

Byť s blížnymi? Priateľmi? Len stisnúť ruku? Objať sa ? Vidieť sa? Len sa stretnúť? Bez obáv, strachu. Asi nás to všetko posadilo na zadok a vrátilo k základným veciam, aby sme si mnohé vážili, keď sme už všetko brali tak samozrejme?!

Síce v zvláštnej situácii COVID 19, ale predsa nám Pán Boh dáva šancu aj v tomto roku prežiť sviatky Veľkej Noci v Jeho prítomnosti. Je nám jedno či máme upratané či nie, či sú okná umyté, ale čo všetko by sme dali keby sa to vrátilo do života ktorý poznáme? Do normálu.  

Ľudia v dnešnom príbehu Ježiša vítajú, strhávajú zo seba šaty a podkladajú Ježišovi k nohám. Tešia sa, mávajú, smejú sa a skandujú : sláva- hosana, Synovi Dávidovmu, Požehnaný , ktorý prichádza v mene Pánovom. Možno ani netušia čo volajú. Jedno vedia iste všetci, že od Ježiša čakajú mnoho, veľa nádejí do neho vkladajú. Ježiš nám pomôže, urobí poriadky s Rimanmi. Vytvorili si v svojich mysliach, nejaký ideál- vzor podľa ktorého chceli aby Ježiš konal. Očakávali, že im splní ich ľudské priania.

Akí sme boli. Do 12.marca 2020.

   Ježiša už pomaly nemal kto vítať, ešte hŕstka verných kresťanov, ktorí boli ochotní z času na čas venovať kúsok svojho času a prísť na služby Božie. Radosť a nadšenie ľudí po roku 89´ zázrakom zmizla. Dovtedy sa všetci sťažovali na brutalitu režimu, ktorý bráni vo vyznaní viery.  Museli sme  rozmýšľať na všetky strany ako prežiť, aké nové aktivity vymýšľať, farár musel mať zručnosti učiteľa, animátora, motivátora, psychológa, záhradníka, drevorubača.  Mladí ľudia netušili na čo by im bola dobrá viera v ich živote, lebo im to nikto nepovedal a nevysvetlil a navyše nevideli ani vo svojej vlastnej rodine vzor. Veď v kostole je nuda, staré piesne, nejaké kázne, žiadna sranda ani zábava...... nič atraktívneho pre dnešného moderného sekularizovaného človeka.  Žiadna radosť z Ježišovho príchodu, žiadne skandovanie, len úponáhľané dni plné stresu a vyčerpanosti.

Nezabúdajme ako to skončilo s tými, ktorí kričali Hosana...... tí istí kričali na Veľký piatok- Ukrižuj.

Je človek tvor polepšiteľný?

Mali sme či máme, milí bratia a sestry dosť času uvedomiť si skutočný zmysel Veľkej noci?

       Ježiš dnešnou nedeľou prichádza do Jeruzalema. Čo my očakávame od Ježiša? Čo od neho očakávam ja osobne?

Mnohí hovoria o sklamaní, o nevypočutí Bohom..... mnohí zastávajú názor, že Boha niet- že je len výmyslom mocných aby udržali poriadok vo svete....Ak poznáme svojho Pána, ak vieme o Ňom aký je a čo prináša, potom asi nemôžeme hovoriť o sklamaní. Ježiš neprináša čarovný prútik Harryho Pottera, ktorým by mávol a zmenil náš život, alebo vyriešil každý náš problém. Ježiš nie je kúzelník ako o Ňom mnohí rozprávali. Ježiš je Boží Syn, ktorý nás prišiel zachrániť. Ježiš je ten, ktorý nás zmieruje s Bohom a ukazuje nám cestu. Ježiš je ten, ktorý prináša pokoj, lásku. Ježiš je ten, ktorý nás učí ako byť deťmi Božími. I dnes opäť vchádza do Jeruzalema, aby trpel a zomrel za nás.

Stojíme na kraji cesty a mávame ratolesťou v ruke? Alebo nám Ježiš už nemá čo povedať?  Má dnes ešte cenu hlásiť sa k cirkvi, keď z nej mnohí odchádzajú? Veľká  Noc nám hovorí o Božom kroku smerom k človeku.  Boh spravil krok k človeku, a kde sme vykročili my? Niekedy mám pocit, že sme vykročili úplne iným smerom.

Je úžasné keď si ľudia navzájom rozumejú. Keď spolu dobre vychádzajú. Je radosť mať takú rodinu, kde vládne pohoda, prajnosť, láska. To isté platí o pracovisku, kolegoch,  priateľoch, susedoch... Človek, ktorý pracuje a má dobrý kolektív , dobré pracovné prostredie s radosťou chodí do práce a s radosťou vykonáva svoje povinnosti. Je to pre jeho život požehnaním. Ale oveľa horšie je keď si ľudia navzájom nerozumejú a niežeby rozprávali inou rečou, ale bariéra je niekde inde. Keď nechcú, alebo nevedia prečo by mali porozumieť. Keď do popredia vystupujú egoistické túžby a priania človeka, vtedy prichádza k mnohým nedorozumeniam vo vzťahoch ľudí.

Takýto pocit mám pri prečítaní Evanjeliových slov: „ ... jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu...“ Myslím, že nielen učeníci o ktorých hovorí text nerozumeli. Máme pred sebou veľkolepú udalosť Ježišov vstup do Jeruzalema. Ľudia sú nadšení. Lámu ratolesti a mávu na pozdrav. Chcú vidieť toho o kom počuli. Senzácia. Ale chápu udalosti, zmysel Ježišovho príchodu do Jeruzalema? Je to veľmi otázne. Veď ani tí, ktorí boli Ježišovi najbližšie, mu mnohokrát neporozumeli. Nechápali zmysel Jeho slov. Chceli byť len s ním, v ich živote prevládala sebecká túžba. To čo im vyhovovalo. A takto to vnímajú aj davy. S príchodom Ježiša si mnohé veci sľubovali. A preto sa priam natíska otázka: Čo mení Ježišov príchod v mojom živote? Zmenil som sa tým, že Ježiš vstúpil do môjho života? Ako? Je to viditeľné? Pociťuje to moje okolie v ktorom žijem? Som lepším človekom? Snažím sa šíriť Božie princípy lásky v mojej rodine, zbore, susedstve? Nechcem byť pesimista, ale zo svojich vlastných skúseností to vnímam tak, že sa mnohokrát nemení nič. Akoby sme sa zo zásady vôbec nemenili a nechceli meniť. A to je tragické a katastrofálne. Plačeme a nariekame nad svojimi životmi, spoločnosťou, ľuďmi. Chceme meniť svet, ľudí okolo nás. Sme však ochotní zmeniť sami seba? Ježiš nám vysiela veľmi jasné svedectvo: „ Kto chce ísť za mnou, musí zaprieť seba samého, vziať svoj kríž a nasledovať ma.!“  A to je nesmierne náročná úloha, nielen v tomto pôstnom vrcholiacom období, ale aj v celom našom živote. Ježišov príchod dáva zmysel nášmu životu. Učme sa rozumieť Ježišovi, Božím Slovám. Lebo vedieť porozumieť druhému je ten najvzácnejší dar.

Zmení nás COVID 19? Aj oni najskôr mávali ratolesťami a volali – Hosana a tí istí na Veľký Piatok- Ukrižuj!

 

                                                             AMEN

                             Prajem Vám požehnanú 6. pôstnu- Kvetnú nedeľu a vstup do nového -Tichého týždňa 

                  Mgr. Emília Volgyiová

                  zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

 

 

29.3.2020, 5.pôstna nedeľa - Smrtná / Pašie /

Ježiš nám ukazuje pravú službu

Vzdať sa prvenstva

Sme pripravení stať sa služobníkmi? Nie Pánmi! Služobníkmi !

 

Modlitba: Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky tvojho zákona. AMEN. (Žalm 119,18)

Text:  Marek 10, 32 – 45

Boli na ceste do Jeruzalema, a Ježiš išiel pred nimi; oni žasli a tí, čo Ho nasledovali, báli sa. Nato opäť vzal k sebe dvanástich a začal im hovoriť, čo sa má s Ním diať: Ajhľa, vystupujeme do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia Ho na smrť a vydajú pohanom. Potom sa Mu budú posmievať, opľujú ho, zbičujú a zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. – Vtedy prišli k Nemu Jakub a Ján, synovia Zebedeovi, a povedali Mu: Majstre, chceme, aby si nám urobil, o čo Ťa prosíme. A On im povedal: Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali Mu: Daj nám, aby sme Ti sedeli jeden na pravici, druhý na ľavici v Tvojej sláve. Ale Ježiš im riekol: Neviete, čo prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený? A oni Mu povedali: Môžeme. Nato riekol im Ježiš: Kalich, ktorý ja pijem, budete piť, a krstom, ktorým som ja krstený, budete pokrstení; ale dať vám, aby ste mi sedeli na pravici alebo ľavici, nie je mojou vecou, to (sa dostane) tým, ktorým je pripravené. – Keď to počuli desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ale Ježiš ich povolal k sebe a povedal im: Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých. Amen

Milí bratia, sestry, priatelia!

Jedného dňa v novinách vyšiel inzerát s týmto znením:

Otvárame brány našej novej prevádzky, hľadáme ľudí na dve pracovné pozície- jedny budú pánmi a tá druhá pozícia je pozícia  služobníka.

Ráno keď otvárali bránu, stáli pred ňou dlhé zástupy. Najdlhší rad, a vlastne kde všetci stáli – bola pozícia- „ Šéf, Pán“.  Všetci sa škerili na jedného človeka, smiali sa a ohovárali , pretože stál ako jediný, pred dverami na pozíciu: „ Sluha“. Jeden pán sa odhodlal, poťahal ho za rukáv a povedal: ty si sa pomýlil, alebo nevieš čítať, alebo si sa zbláznil- veď tam je napísané sluha!!! Ty chceš hádam slúžiť?! Dnes nechce byť nikto sluha!

A Ježiš sa obrátil a povedal:

Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“

Problém dnešného sveta!

Ovládať, vládnuť, mať pomoc, panovať.... avšak  udalosti dnešných dní nás nútia pýtať sa:

Kam nás dostalo naše panovanie?

Na úplný začiatok? K elementárnym hodnotám?

Je pravda, že Pán Boh dal človeku právomoc: podmaňte si zem a panujte nad každým živočíchom....

Zastavila sa však táto ľudská túžba vládnuť a ovládať?

Celé naše ľudské dejiny hovoria len o túžbe vládnuť a ovládať! Ktorý vládca chcel slúžiť svojmu ľudu?

Ktorý politik slúži svojmu voličovi? .... v tomto vymenúvaní by sme mohli ísť ďalej a ďalej......

Za aké dvere by sme sa postavili my?  Pán- či sluha??? Ak sme k sebe úprimný, tak neviem či vôbec by sa niekto postavil za dvere s nápisom- sluha. Prečo? Lebo každý chce vládnuť, rozkazovať, byť pánom. Je to v nás nejako zakorenené. Nie je to tak v tomto systéme, svete, pomôžem ti dostať sa vyššie, ale ty na to nikdy nezabudni.... budeš mi to musieť vrátiť... takouto optikou, na ktorú nás naučil svet a pokladal ju za normálnu,  nazerajú i  učeníci. Veď my Ježiša poznáme, je nám blízky, tak hádam sa o nás postará a dá nám popredné miesta....!!! Takto to poznáme, takto konáme, bez známosti, dnes nevybavíme nič! Choré sa stalo zdravým. Iný názor vedie automaticky k nepriateľstvu a nenávisti. Toto je kresťanské? Toto je Kristove?

Nie. Nie je. Je to ľudské. Je to hriešne. Nechali sme sa nachytať Božím nepriateľom.  Nechali sme so seba „ páchnuť“ iba človečinu. Šliapeme po druhých. Po hodnotách. A tvárime sa, že takto je to správne. Skrývame sa za pózy, masky a krásne, ale prázdne slová.

Dva protikladné svety stoja tu pred nami: model starého, pre nás  známeho sveta a model nového sveta, ktorý prináša Ježiš. JEŽIŠ prináša novú OPTIKU!!! Úplne nový pohľad.

 Model starého sveta reprezentujú Ježišovi učeníci – aj tí dvaja, ktorí patrili medzi Ježišových najbližších, aj tí desiati.
Najprv si všimneme, že Ježišovi učeníci si kráľovstvo Božie a poslanie Mesiáša predstavovali celkom pozemským, svetským spôsobom. Keď Peter povedal vyznanie, že Ježiš je Mesiáš, Syn Boha živého, mal na mysli Mesiáša, ktorý prinesie Izraelu slobodu a víťazstvo nad okupačnou rímskou mocou. Peter sa zhrozil, keď po tomto vyznaní povedal Pán Ježiš, že bude musieť mnoho trpieť a byť zavrhnutý, potupený, usmrtený. Usiloval sa Ježiša od toho odhovoriť. Lebo utrpenie a usmrtenie Pána Ježiša vôbec nepasovalo do Petrových predstáv o pôsobení Mesiáša a o budúcom kráľovstve Božom.
Veľmi pozemské očakávanie sa skrýva aj za žiadosťou dvoch blízkych Ježišových učeníkov, Jakuba a Jána, o ktorej sa hovorí v našom texte. Chceli aby im Ježiš rezervoval najprednejšie miesta v Božom kráľovstve – aby jeden z nich mohol mať miesto vpravo od Ježišovho trónu, druhý vľavo.
Po troch predpovediach utrpenia si učeníci mali konečne uvedomiť, ako vážne to Ježiš myslí, a že ho naozaj čakajú veľmi ťažké dni. Ale tu vidíme, že namiesto uvažovania o Ježišovom predpovedanom utrpení nasleduje v texte vysoko sebecká prosba dvoch učeníkov o najprednejšie miesta v budúcom kráľovstve. Máme dojem, že títo učeníci – a zrejme aj ostatní – počuli a vnímali z Ježišových slov len to, čo chceli počuť. Radi počuli a prijímali jeho slová o budúcej sláve, ale akosi nebrali na vedomie slová o predchádzajúcom ťažkom utrpení, aj Ježišovom, aj ich utrpení. Alebo si možno mysleli, že utrpenie, o ktorom Ježiš hovorí, bude krátkou epizódou, ktorá sa dá ľahko zniesť. V každom prípade brali jeho predpovede utrpenia na veľmi ľahkú váhu. To, že po Ježišových slovách o tom, aké ťažké chvíle ho čakajú, nasleduje bezprostredne, ihneď vyslovene sebecká modlitba učeníkov – to pôsobí šokujúco.
Keď sa o tejto ich žiadosti dozvedeli ostatní desiati učeníci, boli nahnevaní. Nahnevaní nie azda preto, žeby sa ich bola bolestne dotkla necitlivosť tých dvoch, že po Ježišových slovách o jeho nastávajúcom utrpení nemyslia na Ježiša, ale iba na seba. Nahnevaní boli preto, že tí dvaja ich so svojou žiadosťou predbehli. Bol to hnev zo závisti, zo žiarlivosti. Po popredných miestach túžili určite aj oni, desiati, a teraz boli nahnevaní, že po žiadosti tých dvoch budú prvé miesta pravdepodobne už obsadené. Motívy tých desiatich sú teda tie isté ako motívy tých dvoch. Všetci dvanásti učeníci reprezentujú myslenie, ktoré je bežne rozšírené vo svete, dnes rovnako ako vtedy.
Čo to znamenalo byť prvý, chcieť byť prvý? Zrejme to isté, čo dnes: Mať slávu, môcť dirigovať, ovládať, dať si slúžiť, mať výhody.
Ježišovo poznanie o tejto veci je úplne iné, totálne. Určite ho veľmi trápilo, že učeníci aj po pomerne dlhom pobyte v jeho skvelej škole zostávajú v tejto veci priveľmi poznačení myslením starého, nezmeneného sveta.

Je Ježiš aj dnes zarmútený?

     Vidí, že je toľko veriacich , ktorí aj po dlhom pobyte v škole cirkvi zostávajú presne tam, kde predtým. Zostávajú takí akí boli. Je zarmútení nad sebectvom mnohých modlitieb.   ALE .....Nechce, aby to tak zostalo. Ježišovi veľmi záležalo na tom, aby učeníci zmenili svoje myslenie, veľmi mu záleží, aby sme aj my zmenili svoje myslenie.

 

Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“

    Toto je úplné prevrátenie bežného hodnotenia. Skutočnú veľkosť nikdy nedosiahne človek tak, že sa bude usilovať dostať sa do postavenia, kde bude môcť diktovať, kde si dá slúžiť, ale tak, že svoje postavenie – či jednoduché, či vyššie, či veľmi vysoké – využije vždy na to, aby pomáhal druhým. To je pochopenie Kristovho  Evanjelia. Modelom nového myslenia, hodnotenia, správania je  Pán Ježiš Kristus. Vyvrcholením jeho pomoci, služby pre všetkých, bolo obetovanie života na kríži na záchranu hriešneho sveta.

Takto slúžiaci Ježiš je skutočne veľký. Je omnoho väčší ako všetci, ktorí hľadajú veľkosť v postavení, ktoré im dovoľuje sebecky ovládať druhých. Nás, ľudí, vonkajšia moc síce oslňuje, ale Pán Ježiš nám daruje pravdivý pohľad, ktorý nás oslobodzuje od agresivity vonkajšieho dojmu a umožňuje nám všetko vidieť a hodnotiť pravdivo. To je jeho veľký dar. Amen.

 

Prajem Vám požehnanú 5. pôstnu - Smrtnú nedeľu.

                                             Mgr. Emília Volgyiová

                                                  zborová farárka CZ ECAV Chyžné

 

22.3.2020, 4.pôstna nedeľa - Chlieb života

Modlitba:

Hospodine, čuj modlitbu, počúvaj môj hlas. Vypočuj ma pre svoju vernosť, pre svoju spravodlivosť. K Tebe vystieram svoje ruky. Daj mi hneď z rána počuť svoju milosť. Daj mi poznat cestu, po ktorej mám kráčať, lebo ja dúfam v Teba, k Tebe pozdvihujem svoju dušu. Amen

 

Text: Evanjelium podľa Jána 6, 47-48

 

„ Veru, veru hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. Ja som chlieb života.“ AMEN

 

Milí bratia a sestry!

            Modlitba Pánova- modlitba, ktorú nás naučil a zanechal samotný Kristus hovorí o prosbe- chlieb náš každodenný daj nám dnes... Boh vie čo tvorí podstatu nášho života- preto vyzdvihuje aj túto prosbu .  Každý z nás asi myslí na základnú potravinu nášho života, ktorou iste chlieb bez pochyby je. ALE- človek je sýty nielen chlebom , ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Preto je dôležité poukázať na skutočný chlieb s veľkými začiatočnými písmenami.- Chlieb v NZ= Ježiš Kristus!!!

Avšak žijeme v dobe, ktorá je príznačná tým, že máme veľa vecí ale aj  chlebu, avšak  málo lásky, vzájomného porozumenia a skutočný chlieb s veľkými písmenami, po ňom hlad pociťujeme málo kedy.

Myslím, že práve v týchto dňoch – týždňoch si začíname uvedomovať skutočné hodnoty. Hodnoty, ktoré sú podstatné. Spomeňte si ako nám záležalo na tom či onom, a dnes? Sú pre nás podstatné úplne iné veci. Ako rýchlo sa dokáže zmeniť náš pohľad. Na Slovensku nežijeme v skutočnom hlade o akom môžeme počuť, či vidieť v mnohých Afrických krajinách. Aj keď sa sťažujeme na zlú sociálnu situáciu, ešte vždy to nie je až také zlé.  Dokonca už ani nemáme predstavu, ako taký skutočný hlad a bieda vyzerá. Možno si na niečo spomínajú tí zo staršej generácie, keď boli mladí, napríklad na roky vojny, keď naozaj nebolo chleba, ani iných potravín a žilo sa  naozaj veľmi skromne a ťažko. Pre nás mladších je to nepredstaviteľné. A slovo hlad pre nás veľa neznamená, ak práve nedržíme dietu alebo hladovku. Veď stačí prísť domov, otvoriť chladničku a zobrať si to na čo mám práve chuť. Alebo zobrať si peniaze a kúpiť si niečo v potravinách, ktoré sú otvorené po celý deň. Ale hlad nám veľa nehovorí. A to preto, lebo sme ho nezažili.

Lenže dnešná doba ako ju nazývame - postomoderná je hladná, ľudia sú hladní po hodnotách, skutočných hodnotách- obyčajná ľudská slušnosť, láska zo vzťahov, úcta jeden k druhému sa vytratila..... lebo máme veľa chlebu........

                        Chlieb je zárukou života.  Nič iné na prežitie človek nepotrebuje zo stravy, stačí len chlieb a voda. Na toto by sme mali myslieť dnes, keď počúvame slová Pána Ježiša: „ Ja som chlieb života.“  Ako je jedlo nutnosťou na prežitie, tak je Pán Ježiš nutnosťou k životu večnému.

            Chlieb- je nutnosťou pre život- Ježiš, živý chlieb je nutnosťou pre večný život. Ale sú extrémisti, ktorí si myslia že vyžijú bez tejto základnej suroviny. Možno pre tento svet- ale čo potom....

Hladom telesným síce netrpíme, ale milí  B&S, nemáte pocit že dnešný svet prežíva hlad po hodnotách!

  • Hlad po dobrých vzťahoch v rodinách, zamestnaní. Prečo už len spomíname na dobré vzťahy, ktoré tu boli v minulosti za bývalej éry? Keď sa rodiny pravidelne stretávali, stretávali sa susedia, známi, priatelia nie za účelom ublíženia, ale práve naopak. Čo sa stalo? Zmenila sa doba, alebo sme sa zmenili my! Pociťujeme hlad po dobre, ľudskej slušnosti, pokoji. Samo sa nič nezmení! Ježiš hovorí: JA SOM CHLIEB ŽIVOTA!

 

            Z tohto pohľadu je na svete veľa odvážlivcov. Bez jedla sa dá vydržať niekoľko dní, dokonca aj niekoľko týždňov, ale nie mesiace a roky. No napriek tomu je veľa takých, ktorí si myslia, že aj bez Krista sa bude dať nejako vyžiť.

            Podľa toho sa dajú ľudia rozdeliť na tých, ktorí nič po smrti nečakajú.

 Dúfajú, že je to zánik človeka, zánik jeho bytia, jednoducho absolútny koniec. Načo by takým bol akýsi živý chlieb, keď neveria, že nejaký život po smrti existuje. Možno im práve takéto slová pripomínajú nejakú rozprávku z detstva.

Druhú skupinu tvoria veční optimisti. Živý chlieb, Krista, nepotrebujú, lebo si myslia, že keď niečo po smrti bude, nejako sa to predsa len vyrieši. Tu na zemi sme sa to naučili. Veď viete, všetko sa dá nejako zariadiť, keď človek chce. Je to dosť hluchý a slepý optimizmus, ale v dnešnej dobe je to úplne bežné. Boh asi je a keď náhodou sa pred Neho postavím, tak potom budem niečo vymýšľať. Myslia si, že to určite vyjde bez ohľadu na to ako žili a čo robili.

            No a tretia skupina, to sú ľudia, ktorí pochopili, že ak človek chce večne žiť, musí pre to niečo aj urobiť. Nie v zmysle nejakých  zásluh, veď sme spasení z milosti. Ale ako naše telo potrbuje pokrm- aj naša duša potrebuje pravý pokrm- Ježiša Krista.

     Možno to bude znieť ako rozprávka o elixíre na večný život, z ktorého keď  sa napijete, budete večne žiť, ale tu ide o niečo oveľa závažnejšie. Tak si to nejako predstavovali židia, ktorí sa po slovách Pána Ježiša: „ Ja som ten živý chlieb, ktorý zostupuje z neba“ začali medzi sebou hádať:“ ...ako nám tento môže dať jesť svoje vlastné telo?“ Pre nich to v tej chvíli bolo nepredstaviteľné. My dnes už vieme, ako je to možné. Deje sa to pri Večeri Pánovej. Ale tu nejde o nič nenormálne. Veď súčasťou Večere Pánovej je spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom a je to jeden z bodov, ktorý pri Večeri Pánovej zdôrazňujeme. Ale ak sme povedali, že z jedla žijeme, znamená to že žijeme z Krista.

Jesť z Neho znamená žiť z Neho.

Je to doslovne tak. Žijeme z Božej milosti. My všetci sme hriešny ľudia. Denodenne hrešíme a hriech nemôže obstáť pred Bohom. Ale len vďaka Kristovi nám Boh odpúšťa. Žijemem z Neho , lebo všetko čo máme je len vďaka.

A to si neraz neuvedomujeme, kým o všetko neprídeme.

Aj náš vlastný život je Božím darom!!!

                 Po poslednom sčítaní obyvateľov nás kresťanov znovu ubudlo. To je nie  veľmi potešujúca správa.  Pretože všetko nasvedčuje tomu, že mnoho ľudí sa začína hlásiť k veľmi modernému kresťanstvu. Táto cirkev má už veľmi veľa členov, ktorí tvrdia: áno, Boh existuje, my v to veríme, ale nech nám dá pokoj, nech sa do nás ani do nášho života nestará. My vieme čo robiť a od Teba, Bože, nechceme nič počuť. Nezasahuj do nášho života, nestaraj sa do nás. Ak chceš tak sa môžeš pozerať, ale prosím Ťa, nič nehovor. Toto je dnes v móde, ale  s tým čo hovoril Pán Ježiš, to nemá nič spoločné. Skutočný kresťan žije skrze Krista. .....nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus... to má byť naše vyznanie, to je vyjadrenie najužšieho spojenia človeka a Krista. A to nemá byť iba raz za čas, keď si my urodzení spomenieme, že je tu aj Pán Boh!!!Vždy musíme žiť s Kristom, veď žijeme len skrze Neho!!! Nemôžeme ho predsa  po službách Božích zamknúť  v chráme Božom, On je náš život.

Žijeme v dobe mnohých falošných prorokov. Na to nás upozorňoval Ježiš. A tak to robí aj v našom texte. Dávajme pozor na to, čím napĺňame našu dušu. Nysýtiť dušu  môžeme hocičím, len ako dlho nám to vydrží? A aký bude výsledok?

Pravý pokrm prináša večný život.

 

Buďme v týchto veciach ostražitý. Zvlášť v dnešných časoch, keď  sa duchovný pokrm veľmi často ponúka vždy pod značkou pravý. Len Pán Ježiš je živým chlebom- a ak niekto z toho chleba je bude mať večný život. AMEN

Prajem Vám požehnanú 4. pôstnu nedeľu.

                                             Mgr. Emília Volgyiová

                                                  zborová farárka CZ ECAV Chyžné



TOPlist