Kázne 2024‚2023‚2022‚2021‚2020

Kázne 2024/ 2023/ 2022 /2021/ 2020

25.2.2024

2. Pôstna nedeľa

Zápas o posvätenie

Suspírium: Prichádzame k Tebe v istote, Že v Tebe je vykúpenie pre nás hriešnych, zatratených. Prosíme, Kriste, na milosť nás prijmi. Amen

Text: 2 K 6, 1-10

„ Ako spolupracovníci aj napomíname vás, aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu. Veď On hovorí: V čas príhodný som ťa vyslyšal a v deň spasenia som ti pomohol. Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný, ajhľa, teraz je deň spasenia! Nikomu v ničom nedávame pohoršenia, aby naša služba bola bez hany. – Ale vo všetkom sa predstavujeme ako Boží služobníci; v mnohej trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, v úzkostiach, v ranách, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdeniach, v pôstoch, v čistote, v známosti, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v moci Božej, v zbroji spravodlivosti napravo aj naľavo, v sláve aj potupe, v zlej i dobrej povesti; ako zvodcovia, a predsa pravdiví; ako neznámi, a predsa dobre známi; ako umierajúci a ajhľa žijeme; ako káraní, a predsa neumorení; ako smutní , ale vždy ako veselí; ako chudobní a predsa mnohých obohacujúci; ako nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci.“ Amen

MBAS!

„Veci nie sú také, akými sa zdajú byť.“ Dvaja anjeli – pútnici sa zastavili, aby strávili noc v dome bohatej rodiny. Rodina bola nepohostinná a odmietla anjelov nechať v miestnosti pre hostí. Miesto toho boli ubytovní v studenej pivnici. Ako náhle si ustlali na tvrdej podlahe, starší anjel uvidel dieru v stene a opravil ju. Keď sa mladší anjel udivene pýtal prečo, starší odpovedal: „ Veci nie sú také, ako sa zdajú byť.“ Ďalšiu noc si šli odpočinúť do domu veľmi chudobného, ale pohostinného farmára a jeho ženy. Po tom čo sa manželia podelili o trochu jedla, ktoré mali, povedali anjelom, aby spali v ich posteli , kde si dobre odpočinú. Ráno našli anjeli farmára a jeho ženu v slzách. Ich jediná krava, ktorej mlieko bolo jediným prímom rodiny, ležala mŕtva v chlieve. Mladší anjel sa opýtal staršieho , ako sa to mohlo stať? Prvý muž mal všetko a ty si mu pomohol, vyčítal. Druhá rodina mala málo, ale bola ochotná podeliť sa o všetko, a ty si dovolil, aby im zomrela krava. Prečo? „ Veci nie sú také ako sa zdajú byť“, odpovedal starší anjel. Keď sme boli v pivnici , všimol som si, že v tej diere bola zásoba zlata. Jeho majiteľ bol posadnutý chamtivosťou a neochotou zdieľať šťastie, utesnil som stenu, aby poklad nemohol nájsť. Keď sme spali ďalšiu noc vo farmárovej posteli prišiel si anjel smrti pre farmárovu ženu. Dal som mu miesto nej kravu. „ Veci nie sú také ako sa zdajú byť.“

Boh robí všetko pre našu záchranu, robíme to aj my?!

Pocity nespravodlivosti zažívajú nielen ľudia okolo nás, ale veľa krát my sami. Nedarí sa nám , do nášho života prichádzajú nešťastia, a ten sused, ktorý ani do kostola nechodí ten má taký dobrý život, darí sa mu... to sme my, obraz nás ľudí. Keď nie je po našom obviňujeme Boha. Pokušiteľ čaká na náš prešľap.

Pokušenie prichádza do nášho života. A nielen do nášho. S pokušením sa stretol aj Pán Ježiš. Diabol smelo prišiel za Kristom, aby Ho pokúšal. 40 dní sa postil Kristus a bol ľahkou korisťou na pokúšanie. Vyhladovaný, vysmädnutý- zdal sa pre pokušiteľa ľahko dosiahnuteľným víťazstvom. Ale prerátal sa, Kristus je mocnejší než on. Pán Ježiš na pokúšania odpovedá jednoznačnými slovami: „ Odíď satan,... Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť!“ Pán Ježiš odhalil Satanove úmysly.

Pokušiteľ odišiel, ale neprestal zvádzať ľudí. Má mnohé podoby, mnohých poslov. Zvádza mužov i ženy. Jeho snahou je pomýliť nás v ceste za Bohom. Využíva každú príležitosť. Každú slabosť, každé zaváhanie človeka, zlyhanie, hádku. Veľa- krát sa mu to podarí úspešne aj pri nás. Aj my sme slabí odolať. Koľkokrát vyšli z našich úst slová: nenávidím ťa, som lepší ako ty, nemám ťa rád, neznášam ťa, si strašný, si neschopný..., alebo keď nás ovládne hnev a my ubližujeme tým najbližším ľuďom a spôsobujeme v ich srdci hlboké a boľavé rany = práve toľko – krát víťazí pokušiteľ. On neznáša keď je človek šťastný, keď žije život s Bohom. To sa mu nepáči a snaží sa nám v ceste k Bohu zabrániť.

O tom by mohol aj rozprávať Korintský zbor, ktorému Pavel píše svoj list. Mladí veriaci boli ľahkou korisťou pre falošných učiteľov. Pavel musel veľa času tráviť napomínaním a uvádzaním veriacich na správnu cestu.

„ ... aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu,“ ... píše Pavel v úvode listu. Milosť Božia.

Čo je to milosť? Ako sa nás týka milosť Božia?

Milosť v sebe zahrňuje: odpustenie, spasenie- záchranu, znovuzrodenie, pokánie a Božiu lásku.

Milosť znamená záchranu.

Boh nám dáva milosť. Ponúka záchranu a ochranu pred zvodmi pokušiteľa. Boh nám dáva milosť. To sú slová, ktoré by nás mali bodnúť v srdci. On vstúpil do rizika s nami- podstúpil riziko lásky. Lásky, ktorú my nikdy dostatočne nepochopíme, a možno aj preto lebo sa poznáme. Máme strach odkryť sa, odkryť svoje vnútro. Lebo keď si postavíme okolo seba plot, cítime sa bezpečne. Nikto nám nemôže ublížiť, vidíme sa len my. Vytvoríme si škatuľku a z nej pozorujeme a posudzujeme ľudí a dávame im iné škatuľky ak práve nepasujú do tej našej. Kto z nás by sa cítil bezpečne keby sa odkryl?

A predsa je tu niekto kto to spravil. Boh to spravil. On nespravil okolo seba plot, nepovedal. „ ty môžeš dovnútra, ty už nie“, teba mám rád a teba nie“. U Boha neplatia žiadne škatuľky. Boh nás prijíma, dáva nám svoju milosť. On vie, On nás pozná, že sme slabí , že pri prvom zaváhaní často necháme víťaziť pokušiteľa, že nie vždy sme hodní menovať sa deťmi Božími. On nás pozná a predsa miluje. Až tak veľmi, že nám dáva svoju milosť v Pánovi Ježišovi Kristovi. O nás pozná , až tak že nám vlasy na hlave sčítal- On nás pozná a predsa miluje. Čaká ako trpezlivý Otec, kým sa chytíme jeho ruky a budeme kráčať popri Ňom. On vždy kráča s nami- to my odbiehame raz k Bohu, raz od Neho. On nám dáva svoju milosť a s láskou každého volá: Môj si Ty!

To všetko Boh robí z lásky a milosti. A čo my? Aká je naša odpoveď na túto obrovskú milosť?

Predstavujem sa vo všetkom ako Boží služobník?

V trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, úzkostiach, ranách, nepokojoch, námahách, pôstoch...

Každý z nás už padol, zhrešil. Odišiel od Boha, presadil svoju vôľu nie Božiu. Pohrdol milosťou Božou- a pokladal ju za niečo lacné. Lacná milosť je však takou milosťou, ktorú preukazujeme sami sebe. Lacná milosť je bez nasledovania, milosť bez kríža, bez živého Krista.

Milosť, ktorú nám Pán Boh dáva, nie je v žiadnom prípade lacnou milosťou. Milosť od Boha je drahou milosťou. B&S! Je milosťou, ktorú Boh ponúka napriek hriešnosti človeka, je milosťou lebo volá k nasledovaniu Ježiša Krista. Je drahá pretože za ňu platíme životom, je milosťou pretože až ňou získavame život. Je drahá pretože zatracuje hriech, je milosťou lebo ospravedlňuje hriešnika. Milosťou je pre nás aj preto, lebo Boh išiel do rizika lásky- Bohu nebol, vlastný Syn príliš drahou cenou za náš život. Až tak veľmi nás miluje, že podstupuje riziko- ľudia Ho milujú, nasledujú, ale tiež nenávidia a idú svojou cestou, ktorá vedie do tmy. Milosť je aj to, že môžeme sa rozhodnúť sami.

Práve pôstna doba nás upozorňuje na veľkú Božiu milosť, keď kráčame za Kristom.

BaS! Dávajme si pozor, lebo satan nás chce zviesť rôznymi spôsobmi, musíme prosiť o Božiu múdrosť, aby sme vedeli rozlišovať čo je dobré a čo už nie je. Lebo veci sú často iné ako sa zdajú na prvý pohľad.

AMEN.

17.12.2023 M , RL, CH

3. adventná nedeľa

Pripravovateľ cesty Pánovi

Suspírium: „ Prichádzaš k nám, Kriste náš, ktorých srdcia dobre znáš, vieš, že mnoho hrešíme, až sa súdu desíme. Prichádzaš k nám z výsosti, nesieš slovo milosti pre hriešnikov v Teba dôverujúcich.. V ponížení prichádzaš ,svetu spásu prinášaš: Dávaš ľudstvu seba sám- čo viac ešte treba nám?!“ Amen

Text: Matúš 3, 1 – 12

¹V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ, kázal na púšti Judskej ²a hovoril: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. ³Toto je totiž ten, o ktorom povedal prorok Izaiáš: Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky.

⁴Tento Ján mal odev z ťavej srsti, okolo bedier kožený opasok a pokrmom boli mu kobylky a poľný med. ⁵Vtedy vychádzal k nemu Jeruzalem a celé Judsko, aj celé okolie Jordánu, ⁶vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordáne.

⁷Keď však videli, že mnohí z farizejov a sadukajov prichádzajú na krst, povedal im: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? ⁸Vydávajte teda ovocie hodné pokánia. ⁹A nemyslite, že si môžete povedať: Veď máme otca Abraháma! Lebo hovorím vám, že Boh z týchto kameňov môže vzbudiť deti Abrahámovi. ¹⁰Ale sekera je už priložená na korene stromov; každý strom teda, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. ¹¹Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. ¹²V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. Amen.

Milí bratia a milé sestry!

Po prečítaných slovách z Písma Svätého nám dnes do popredia vystupuje osoba Jána Krstiteľa. Bratranec Pána Ježiša Krista. Pri prvom počutí sa nám môže zdať veľmi čudne, hlavne podľa toho čo sme o ňom počuli: žil na púšti- čiže nejaký samotár a čudák, živil sa poľným medom a kobylkami- zvláštny druh vegetariána, ďalej jeho oblečenie –ťavia srsť- kto sa už tak oblieka. Povedané slovami dnešnej doby: zvláštny „ IMAGE“ . Ale zase sa presviedčame o tom, že nie je podstatné ako človek vyzerá, ale aký je a čo prináša. Človek si môže aj čudáka, ktorého sme dávno odpísali použiť pre svoj plán. U Pána Boha nie sú obmedzenia, prekážky. Ján Krstiteľ- pripravovateľ – na stretnutie s Ježišom Kristom.

Aká bola jeho práca- misia? Robil to veľmi názorne – tým, že krstil ľudí v rieke Jordán. Pre nás je Jordán iba jednou z mnohých riek. Nie však pre Izraelcov. Pre nich bol symbolom – znamením. Izraelcom Jordán pripomínal dejiny ich národa, prechod Božieho ľudu zo starého života do nového života. Keď Pán Boh vyslobodil Izraelcov z egyptského otroctva, putoval Boží ľud púšťou. Keď po dlhom putovaní prekročil rieku Jordán, vstúpil do krajiny, ktorú mu Hospodin zasľúbil (Joz 3. a 4. kap.). Krst v Jordáne názorne pripomínal, že ide o nový život, o nový spôsob života.
K Jánovi Krstiteľovi prichádzali tí, ktorí mu dôverovali a očakávali nové nasmerovanie pre svoj život. A hoci Jánov krst nebol kresťanským krstom – krstom ktorý ustanovil Kristus, a ktorým sme aj my pokrstení, predsa i nám má Jánov krst čo povedať.
Upriamme našu pozornosť na niekoľko dôrazov tejto zvesti:

(1) Jánov krst bol znamením odpustenia hriechov.

(2) Ján volal k pokániu.

(3) Pokánie nestačí predstierať.

(4) Nestačí odvolávať sa na svoju dobrú tradíciu
(5) Ďalším momentom Jánovej zvesti je súd.
(6) Ide o nový život.
Máme zdroj lásky a duchovnej moci – Pána Ježiša Krista, z ktorého smieme denne čerpať novú silu. Keď v nás On žije, ak neuhášame to, čo chce Ježiš v mojom – našom žití pôsobiť, nový život sa prejaví. Potom nebudeme hľadať falošné opory, ale Kristus nám bude oporou.
To si želajme, o to Pána Boha prosme pre seba, aj pre našich blížnych. Amen.

12.12.2023 L+VP,RL+VP, CH

2. Adventná nedeľa

Kráľovstvo Božie prichádza

Suspírium: Daj nám silu drahý Bože

aby sme i v tomto adventnom čase

hľadali najprv Tvoje kráľovstvo,

aby si mohol vojsť do nášho srdca,

do nášho života ako Kráľ slávy. Amen.

Kázňový text: Žalm 24,6-10

Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov.

⁷Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa, večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy!

⁸Ktože je ten Kráľ slávy? Hospodin silný a mocný, Hospodin mocný v boji.

⁹Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa, večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy!

¹⁰Ktože je ten Kráľ slávy? Hospodin mocností, On je Kráľ slávy. AMEN

MBAS!

Celý advent je o očakávaní- o bdení. Pán prichádza- minulá nedeľa a dnes ďalšia adventná výzva- Kráľovstvo Božie prichádza. Bolo by veľmi dobré, keby aj dnes sme mohli vysloviť slová spolu so žalmistom: „Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov.“ Ale koho dnes hľadajú ľudia? Po čom všetkom dnes sliedia? Na koho a na čo sa dopytujú?

Dnes je množstvo vecí, ktoré človeka dnes zamestnávajú a okrádajú o pokoj a čas, ktorý by sme mohli venovať hľadaniu Boha. Akoby sa advent so svojím tichom a pokojom úplne vytratil z našich rodín a človek len ťažko odoláva tlaku spoločnosti, ktorá nasadla do rýchlovlaku bez ručnej brzdy.

No či sa zaujímame o Boha, či po Ňom pátrame, či sme pokolenie tých, ktorí sa na Neho dopytujú a hľadajú Ho, alebo či si otvárame pred Ním svoje srdce, od toho nezáleží Jeho príchod. On prichádza v tichosti celkom nenápadne, že v ruchu a zhone každodenného dňa tohto sveta, v ktorom sa človeku ponúkajú rôzne hodnoty, si Ho často krát ani len nevšimneme. On prichádza, ale nemusí si robiť zvláštnu reklamu. Tak ako pred mnohými rokmi bol ústami prorokov zasľúbený Jeho prvý príchod, tak je to aj s Jeho druhým príchodom, ktorý rovnako ako ten prvý svet prehliada.

Adventná doba je dobou pripomínania si príchodu Spasiteľa Ježiša Krista, ale je zároveň aj dobou očakávania Jeho druhého príchodu. Je to čas, v ktorom by sme mali otvárať svoje srdcia, čas, keď by sme mali hľadať Hospodina. A práve o takomto otváraní si srdca a hľadaní Boha nám hovorí 24 Žalm. Kedysi bol spievaný v jeruzalemskom chráme pri výročných slávnostiach, keď mnohí Židia nielen z Izraela ale aj z okolitých krajín, putovali každý rok do tohto chrámu. Ak by sme mali doslovne preložiť hebrejskú pôvodinu tohto textu, tak by sme ju preložili slovami: „Toto je pokolenie pátrajúce po Ňom.“

A tu sa musíme na chvíľu zastaviť. Niekto si možno myslí, že do Božieho ľudu patrili a patria dodnes iba tí, ktorí už Boha našli, ktorí majú svoje srdce plné istoty a viery, že Boh je s nimi a oni s Ním. Samozrejme, že existujú i takíto ľudia, ale žalmista Boží ľud vymedzuje úplne inak. On hovorí, že do neho patria i tí, ktorí ešte Boha nenašli, ktorí vo svojom živote sú stále hľadajúcimi, ktorých zvierajú mnohé pochybnosti, ktorí sa trápia, že pre svoje hriechy nebudú Bohom prijatí a pritom nedokážu pochopiť, že Boh miluje hriešnika. I títo ľudia uprostred všetkých svojich bied a neistôt, ak Boha úprimne hľadajú, tak i oni sú Božím ľudom, i oni sú rodinou Jákobovou.

Meno Jákob nám samozrejme pripomína praotca Jákoba a jeho hľadanie Boha. Celý jeho život bol poznamenaný neustálym hľadaním. Jákob prechádzal vo svojom živote rôznymi udalosťami, ktoré ho učili, aby svoj zrak obracal hore k Bohu, k Božím veciam. Vo svojom životnom príbehu akoby predznamenal Božie putovanie, ktoré sa stalo údelom židovského národa na púšti, keď šiel z Egypta do zasľúbenej krajiny. A táto púť bola zase hlbokým zobrazením ľudského života, ktorý má veľmi často podobu putovania po púšti, s mnohými problémami a ťažkosťami, až kým nedôjde do cieľa v Božom kráľovstve.

I keď je potrebné pri čítaní Biblie, aby sme týmto starým pútnikom rozumeli, predsa musíme povedať, že naša situácia je dnes iná. Oni vtedy hľadali Hospodina predovšetkým svojím putovaním v Jeruzalemskom chráme. Hľadali Boha aj prostredníctvom Božieho slova, ktorému načúvali, ktoré sa tu zvestovalo a ktoré bolo dokonca predvádzané rôznymi posvätnými úkonmi. Takýto spôsob hľadania Hospodina dnes už neprichádza do úvahy, pretože Jeruzalemský chrám, ktorý predstavoval trvalú prítomnosť Boha, už

nestojí. No napriek tomu úloha hľadať Hospodina stále trvá. Dnes už preto nemusíme putovať do Jeruzalema a počúvať na tomto mieste Božie slovo. Skúsme preto obrátiť svoju pozornosť tam, kde sa dnes Božie slovo zvestuje a sviatosti prisluhujú. Skúsme sústrediť svoju pozornosť na Bibliu – Božie slovo, cez ktoré k nám hovorí Boh. Veď práve prostredníctvom tejto knihy sa dozvedáme, čo Boh pre nás vo svojej láske urobil a stále robí. Veď je to práve táto kniha, ktorá najdôveryhodnejším spôsobom hovorí o príchode Spasiteľa sveta. Ak úloha hľadať Hospodina stále trvá, tak sa pýtajme: Akým spôsobom ho ja hľadám vo svojom živote? Čo všetko robím preto, aby aj o mne platili slová žalmistu: „Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov.“

Cez Ježiša Krista k nám Boh prehovoril jedinečným spôsobom. On sa stal tým vteleným Božím slovom. A tak hľadať Hospodina znamená pre všetkých kresťanov sveta predovšetkým hľadať Krista, skrze ktorého prichádza k nám kráľovstvo Božie. No žiaľ musíme skonštatovať, že my to jednoducho nedokážeme v ruchu tohto sveta. Nedokážeme nájsť Krista preto, lebo vo svojom živote neraz hľadáme všeličo iné. Je to predovšetkým náš prospech, svoje pohodlie a Božie kráľovstvo, ktoré prichádza v Ježišovi Kristovi hľadáme celkom málo, možno až niekedy ku sklonku svojho života, alebo vtedy, keď sa nám to naše pozemské kráľovstvo rozsype ako domček z karát a my vidíme, že to, čo sme budovali, o čo sa snažili, že to všetko bola len ničota a márnosť. A práve preto je pre nás adventná zvesť o ľude, ktorý hľadá Hospodina veľkým napomenutím. Ale čo pre mňa a pre teba znamená hľadať Božie kráľovstvo? Ako ho nájdeme? Hľadať a nájsť Božie kráľovstvo znamená predovšetkým zabudnúť na seba a pamätať na Boha, a tak všetkým čím sme a čo robíme, pripravovať cestu tomu, ktorý má prísť.

Adventná zvesť nám hovorí: Boh je taký milosrdný, že k nám prichádza i vtedy, ak sme sa na jeho príchod pripravili iba povrchne. Vo vykonaní jeho diela mu nebráni nič, čo je v nás i okolo nás. Jemu nebráni to, čo sme zle urobili, alebo to, čo sme zanedbali. Lenže my sme neraz takí, že sa za svoju povrchnosť niekedy ani len nehanbíme, a keď Pán prichádza, ešte pred Ním zatvárame dvere. Je to podobné ako v Betleheme, kde pre Neho nemali miesto v žiadnej ubytovni ani v hostinci, nie to už v rodinách či dokonca v srdci človeka. A tak sa častokrát stáva, že keď On k nám prichádza, musí o nás ešte bojovať, ako o opevnené mesto. A to je zmyslom druhého obrazu, ktorý nám ponúka žalmista.

„Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy.“ O akých bránach je tu vôbec reč? Pôvodne žalmista v týchto slovách určite myslel na jeruzalemské brány, ktoré sa majú otvárať v ústrety prichádzajúcemu kráľovi. Je to obraz z vojnových čias, kedy sa obkľúčené mesto vzdalo svojmu dobyvateľovi, a potom mu otvorilo brány, aby mohol nimi vojsť a prebývať v meste ako kráľ slávy. Ľudské srdce sa podobá takémuto opevnenému mestu. Neraz sa aj my snažíme ohradiť všeličím, len aby sme mali čo najpokojnejší život a prežili ho v akomsi bezpečí pre seba, za opevnenými hradbami, kde sa nám nemôže nič stať. Žalmista to veľmi dobre vedel, keď písal svojim čitateľom tieto riadky. Z čoho sme si my vo svojom živote vybudovali hradby, ktoré Kristus musí dobýjať, to vie najlepšie každý z nás sám. Dovoľme, aby jeho moc ich zlomila a potom mu otvorme brány srdca, aby mohol doňho vojsť ako Kráľ slávy.

Ale kto je ten Kráľ slávy? Žalmista túto otázku kladie dvakrát. Prečo? Pretože odpoveď na ňu je veľmi dôležitá. Otázka o pravom nefalšovanom kráľovi uprostred mnohých nepravých kráľov, je i dnes živá. Veď sa len pozrime na tento svet a uvidíme v ňom koľko ľudí a vecí, okolností a pojmov chce nad nami kraľovať. Koľkým nepravým kráľom sa dnes človek klania a robí to bez akéhokoľvek nanútenia, úplne slobodne a ochotne. Pri pohľade na seba si položme otázku: Čo všetko len ovláda moje srdce a moju myseľ. Len jediný zo všetkých je skutočným Kráľom slávy, v ktorého službe a šľapajách môžeme kráčať v ústrety svojmu osláveniu. Toto oslávenie nie je môj úspech, ale Božia milosť, ktorá sa mi ponúka, ak vykročím na cestu hľadania Boha.

Život poznačený a presvietený Kristovou slávou, život, v ktorom už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus (G 2,20) ako Kráľ slávy, má cenu a zmysel napriek všednosti, chudobe a krížu, ktorý ho môže sprevádzať. Čo je to vlastne žiť slávny život podľa biblického meradla? Určite tu nejde o piedestály slávy a zviditeľňovanie sa vo svete. Slávny život môžeme pozorovať u toho, ktorý prichádza a ktorý je tichý a pokorný, nemajúc kde hlavu skloniť a ktorý skončí v hanbe ako zločinec na kríži. Ak má nejaký ľudský život vôbec zmysel, tak ho má určite život toho muža, ktorému jeho súčasníci hovorili, že je „žráč a pijan vína, priateľ colníkov a hriešnikov.“ (Mt 11,19) S Ním a v Ňom má zmysel a cenu život všetkých tých, ktorí sú mu blízko.

Neboj sa! I keď sa ti niekedy zdá, že Boh bojuje proti tebe, ako sa to zdalo Jákobovi pri potoku Jabbok, nakoniec predsa poznáš, že Boh bojuje o teba a pre teba. On určite zvíťazí. Veď On je predsa mocný a udatný bojovník. On nakoniec vojde ako Kráľ slávy. Bránou mu budú raz chudé jasle a druhýkrát tvoje opevnené srdce. Amen.

3.12.2023 M,RL, CH + VP

1. Adventná nedeľa

Pán prichádza

Príď Pane Ježiši, a naplň naše srdcia svojím pokojom, presvieť náš život svojou láskou a občerstvi našu dušu svojím slovom. Na Teba očakávame. Amen.

Zjavenie 3, 20

Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. AMEN

Dnešnou prvou adventnou nedeľou začína sa nový cirkevný rok. Znova zaznieva a bude zaznievať posolstvo, že Ježiš Kristus chce vstúpiť do nášho života. Je potrebné opakovať toto posolstvo znova a znova, lebo do srdca, do nášho myšlienkového a citového sveta, sa nám neprestajne ponúka, vkráda, natíska množstvo iných vecí. Dnes, cez médiá a reklamu, je týchto ponúk omnoho viac ako v minulosti. A my sme slabí, a ľahko podliehame takýmto lákadlám. A tých lákadiel je mnoho, ale oveľa viac ma desí naša ľahostajnosť a bezduchosť. Tak ako po iné roky, aj tento rok som sa pýtala detí na náboženstve či vedia aké obdonbie je pred Vianocami, či vedia aká udalosť sa stala na Vianoce, či poznajú Tichú noc, alebo aké zvyky oni zvyknú mať počas Štedrého večera. Odpovede na moje otázky sú každý rok, ale paltí to, že z roka na rok je to horšie a drvivá väčšina nevie nič o udalostiach Štedrého večera, nehovoriac o nejakých tradíciách či zvykoch. A najznámejšiu Vianočnú pieseň mi začali spievať- nič v zlom aj keď mám rada pieseň Šťastné a veselé od Dominiky Mirgovej, ale predsa najstaršia a najznámejšia pieseň je Tichá Noc.....

....No a uprostred tejto situácie, tohto sveta stojí, pri dverách nášho srdca Pán Ježiš Kristus a klope. Mnohí povedia stále to isté každý rok, ale nie je potrebné pripomínať a zvestovať tú užasnú zvesť o príchode Krista??? Ja myslím že áno. Ježiš chce vstúpiť do nášho života a zaujať v ňom natrvalo hlavné, rozhodujúce miesto. Všimnime si, že práve on robí tento prvý krok, práve od neho vychádza iniciatíva. Pri všetkom, čo robil v dňoch svojho pozemského pôsobenia, bola iniciatíva na jeho strane. Keby on neprichádzal so svojou iniciatívou, nikdy by sme nemohli vstúpiť s ním do spoločenstva.
Prečo klope, prečo chce vstúpiť do nášho života? Klope, lebo svojím nadradeným poznaním vie, že ho veľmi potrebujeme. My si to nie vždy jasne uvedomujeme. Neraz si myslíme, že si svojou silou a rozumom so svojím životom a jeho problémami dáme rady aj sami.
Je to podobný postoj, aký zaujímal cirkevný zbor v Laodikei. Náš kázňový text je vybratý z listu, ktorý oslávený Pán poslal tomuto zboru. V ňom sa objavilo zmýšľanie tohto typu: „Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem“. V rozličných obmenách sa takéto zmýšľanie objavuje aj u dnešného človeka. Je naše šťastie, že náš Pán vie o nás aj to, čo my o sebe nevieme.
Na hrdé, sebavedomé stanovisko laodikejského zboru reagoval takto: „Nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“
Počujeme toto klopanie? Všimnime si pozorne znenie nášho textu: „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere...“ To znamená, že jeho klopanie môže človek aj nepočuť. Jemné klopanie vo veľkom hluku zaniká. Ak sme zavalení množstvom iných dojmov; ak sme plne zaujatí aktuálnymi udalosťami a problémami;– tak možno ani nezačujeme jeho klopanie.
Preto je dôležité zaradiť do svojho života tiché chvíle a načúvať. Náš Pán klope rozličným spôsobom: Slovami Biblie, slovami kázne, piesní, liturgie, modlitieb, slovami, ktoré nás oslovia; vážnym rozhovorom s priateľom; hlasom svedomia; úspechmi a príjemnými prekvapeniami; tragickými udalosťami, utrpením chorobou, smrťou blízkych; myšlienkou na vlastnú smrť. Má k dispozícii mnoho ďalších metód. Keď prídu ťažké a veľmi ťažké situácie, nechceme zostať sami. Potrebujeme niekoho múdreho, mocného, láskavého, kto by nás pochopil a vniesol svetlo a pokoj do nášho položenia. Toto znamená počuť jeho klopanie.
A čo znamená otvoriť dvere? Poprosiť ho: Vstúp, Pane, veľmi ťa potrebujem. Urobiť svoj život závislým na BOHU!!! To isté sľubuje aj nám. „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“
Spoločné stolovanie je v biblickej reči obrazom tesného spoločenstva. Tí, ktorí sedia spolu za jedným stolom, patria k sebe, majú niečo spoločné, a to niečo podstatné. Stolovať spoločne s Ježišom znamená prežiť chvíle v tej najlepšej, najčistejšej spoločnosti. Nijaké čo ako parádne vystrojené stolovanie v bežnom zmysle nedosahuje ani zďaleka úroveň stolovania s Ježišom. Na honosne pripravené stolovania je spravidla pozývaná takzvaná elita či smotánka. Na stolovanie s Ježišom je pozvaný bez výnimky každý.
Presný preklad slov v našom texte znie: „Budem večerať s ním a on so mnou. Pred nami je otázka, či sme ochotní pravidelne sa vo chvíľach ticha započúvať do klopania nášho Pána, či sme ochotní otvoriť mu dvere a pozvať ho dnu. Odpovedať by mal každý za seba.
Okrem toho sa pýtame, čo to znamená, že on bude stolovať, či večerať s nami, a ako sa prejaví spoločenstvo s ním, ako ho budeme prežívať. Cez ponorenie sa do evanjeliových textov môžeme aj my prežívať jeho pôsobiacu prítomnosť. Okrem toho nám treba vedieť, že účasť na Večeri Pánovej sa môže pre nás stať silným zážitkom jeho bezprostrednej prítomnosti. Každá úprimná modlitba sa takisto môže stať zážitkom spoločenstva s ním.
Keď klope a vstúpi do nášho života, neprichádza s prázdnymi rukami. Kde on príde a je prijatý, tam vnáša ovzdušie pokoja. Ustrašení ľudia vzbudzujú u ostatných strach, nervózni ľudia vyvolávajú nervozitu. Pokojní ľudia vyžarujú pokoj. Pán Ježiš si bol vedomý svojho jedinečného pokoja. Svedčí o tom jeho ponuka: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.“ Mať niekoho, o kom vieme a cítime, že nás prijíma a miluje, že sme v jeho srdci zapísaní s láskou – to je dôležitý zdroj životnej istoty. Nielen my potrebujeme byť milovaní a akceptovaní. Naši blížni v rodine aj mimo rodiny túžia po tom istom. Kristova láska nám dáva silu, aby tak, ako je on domovom pre nás, aby sme sa aj my stávali domovom pre druhých. Dáva nám aj schopnosť, aby sme vycítili, čo náš blížny práve potrebuje. Obraz Pána Ježiša, ktorý stojí pri dverách a klope na ne, je nielen na to, aby vyvolal pôsobivú adventnú náladu, ale je to posolstvo, ktoré nám prináša vážnu ponuku a stavia nás pred rozhodnutie: Počujeme klopanie? Otvoríme mu? Pozveme ho dnu? Na jeho klopanie by sme mali odpovedať radostným prijatím a veľkým očakávaním.

Amen.

22.10.2023 RL, CH

20. nedeľa po Sv. Trojici

Stratená príležitosť

Suspírium: Za Tvoju lásku Ti ďakujem, Vykupiteľ môj, Ježiši, daj, nech Ťa už nezarmucujem, keď dal si mi dar najdrahší. Nech na to stále pamätám, čo pretrpel si za mňa sám. AMEN

Text: Lukáš 13, 6 - 9

"A povedal toto podobenstvo: Ktosi mal figovník zasadený vo vinici. A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenašiel. Povedal teda vinohradníkovi: Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo aj tú zem kazí! On mu však riekol: Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho." Amen.

Milí bratia a milé sestry!

Zažili ste už niekedy ten pocit, že ste niečoho vo svojom živote ľutovali. Keď ste si povedali, keby som bol odvážnejší, keby som bol vtedy niečo povedal, keby som bol vtedy niečo urobil....... keby sa dal vrátiť čas.....s týmto pocitom sa človek bežne vo svojom živote stretáva. Pretože prídu situácie, o ktorých hovoríme že sme ich premrhali- premárnili. Stratené príležitosti. A o tom dnes presne hovorí Božie Slovo ale aj téma dnešnej nedele.

Stratená príležitosť. Je nielen téma nedele, ale úzko súvisí aj s našim duchovným životom. Zo života poznáme to, že človeku sa veľmi šance dvakrát neponúkajú. Ale Pán Boh nám dáva množstvo šancí, ale tiež má zdvihnutý prst, keď hovorí o tom aby sme nehazardovali so svojim životom. Myslíme si že si vystačíme sami? Veď s čím prichádzame na SB? Čo očakávame?

Človek dostane presne to čo očakáva! Očakávame od Božieho Slova posilnenie- tak do dostaneme, lebo Božie slovo posilňuje. Očakávame nádej- dostaneme ju, lebo Pán Boh nám ju dáva.

Neočakávame nič- nič nedostaneme.

Vždy keď je práve táto nedeľa 20.po Trojici, s témou stratenej príležitosti si spomeniem na jedného človeka z Novej Zmluvy. Viete na koho myslím?

JUDÁŠ.

Judáš jeden z učeníkov, nasledovateľ PJK prichádza za radou a pýta sa: koľko mi dáte, aby som vám ho zradil?

Keď sa nad tým zamyslíme, deje sa niečo podobné dnes- podobné správanie ako Judáš. Hoci nad ním krútime nosom! Sem-tam aj nám dá diabol nohu do dverí. A prevetrá nás. Nepoznáme také správanie- možno v nemocniciach, keď ideme na operáciu.... koľko dáte? Na úradoch.... vrahovia mladého novinára sa spýtali presne to isté- koľko dáte??? Vražda nie je problém, sme naučení že všetko má svoju cenu.

Tešil sa Judáš z peňazí?

Ale tento charakter mal nielen Judáš, spomeňme si na Dávida a Batšebu, keď Uriáša manžela Batšeby poslal Dávid do prvej línie boja.... Peter, ktorý trikrát zaprel Pána Ježiša Krista.... ALE.... ale títo činili pokánie, oľutovali...... už neboli taký presvedčený o svojej dokonalosti, zlyhali... a priznali to ... pred Pánom Bohom, my nemusíme platiť, MBAS! Nás to už nič nestojí, lebo zaplatil Kristus.

Každopádne, k Bohu treba pristupovať s očakávaním. Druhou stránkou veci však je, že nielen my máme s očakávaním pristupovať k Pánu Bohu, ale tiež On - Boh, pristupuje s očakávaním k nám. Nielen my očakávame čosi od Hospodina, ale aj Hospodin očakáva niečo od nás. O tom hovorí prečítaný text Písma sv. V podobenstve pripodobňuje Pána Boha k hospodárovi, ktorý sa zaujíma, či (a aké) ovocie vzchádza z nášho života.
Nejeden človek si povie: Mňa Boh nezaujíma, môže mi byť "ukradnutý"... Pritom mu uniká, že Pán Boh sa zaujíma o neho, že my, ľudia, Mu nepochybne nie sme ľahostajní. Nie je ani tak rozhodujúce, či sa ja/ty zaujímame o Boha. Oveľa dôležitejšie - a to by nemalo našej pozornosti ujsť - je, že Pán Boh sa zaujíma o mňa, o teba - o nás!
Nie sme živí náhodou. Nie sme na tomto svete ako omyl, ako nejaké nedopatrenie. Máme tu svoje miesto, svoju úlohu. Boli sme ako ratolesť zaštepení do vínneho kmeňa - ako strom zasadení do Božej záhrady, do Božieho sveta. Nie sme živí - nežijeme náhodou. Pán Boh čaká, že v našom žití prinesieme dobré ovocie. Ovocie lásky, radosti, pokoja, spravodlivosti . Pán Boh pri každom z nás toto ovocie nielen čaká, nielenže ho iba očakáva, ale aktívne ho hľadá. Veď život nám nebol daný preto, aby sme rástli ako okrasné stromy. Pán Boh nás stvoril ako stromy ovocné a hľadá pri nás očakávané ovocie. Pýtajme sa: Žijem ako okrasný, či ako ovocný strom? - To je otázka pre nás. Nie však pre Hospodina. Pre Neho to nie je žiadna otázka. Niet pochýb, že On pri nás ovocie jednoznačne hľadá.
Z Písma počujeme, že Pán Boh hľadá pri nás ovocie už dlho.

Bratia a sestry, mali sme byť už vyťatí. Už by sme stratili svoju príležitosť, keby Pán Ježiš za nás neprosil: Ponechaj tento strom, azda prinesie očakávané ovocie. Pán Ježiš pre nás získava ďalší čas. Čas, v ktorom by sme mali priniesť ovocie. Všimnime si, ako to Ježiš robí: Najprv modlitbou (Ponechaj ho ešte...) a potom tiež prácou (Okopem ho a pohnojím...). Aj my takto máme zachraňovať pred Božím spravodlivým trestom tých, ktorých nám Pán Boh zveril - v rodine, v škole, na pracovisku, v bydlisku. Zachraňovať ich vytrvalou príhovornou modlitbou, ale tiež tým, že urobíme všetko, čo môžeme, aby sme ich nasmerovali k viere v Krista. On sám tak za nás prosil a pre našu záchranu všetko urobil. Je to milosť: bezdôvodná, nami ničím nezaslúžená. Milosť nad každé očakávanie.
Božie odpustenie je nami nezaslúženou milosťou. Premýšľajme, koľký krát už Pán Boh predĺžil pri nás dobu svojej milosti? Ona je dnes opäť predĺžená. Dbajme, aby neuplynula znovu márne, aby nová Božia milosť nebola stratenou príležitosťou; aby sa Pán Ježiš, ktorý je naším Spasiteľom a Zástancom, nám nestal len prísnym Sudcom. Amen.

13.8.2023 M,RL,CH *všade VP

10. nedeľa po Sv. Trojici

Neprijatá milosť Božia

na pamiatku zničenia Jeruzalema

Suspírium: Zmiluj a zľutuj sa, Hospodine, neodvracaj odo mňa svoju Tvár, Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky, ktoré predo mňa dennodenne predkladáš. AMEN

Text : Izaiáš 29,13
„Tento ľud sa mi približuje, svojimi ústami a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa.“ Amen

Milí brata a milé sestry!

Kým sa človek má dobre a míňajú ho extra veľké problémy- je od Pána Boha najďalej. Čo je celkom paradoxné, pretože práve keď prežívame relatívne dobré obdobie by sme mali byť Pánu Bohu najbližšie- ale vtedy sme najďalej. Sami to dobre vieme zo svojej skúsenosti a prežívania viery, že jednoducho to tak je. Tú istú chybu opakujeme veľa krát. Zabudnúť na Pána Boha je častá chyba v dejinách ľudstva. Nejde len o to, že zabudneme na Pána Boha, ale my sa vzdialime aj jednej druhému. Tie Ježišove pripomenutia – miluj blížneho svojho ako seba samého sa nám potom vytrácajú a my stojíme a pozeráme v nemom úžase čoho je človek schopný. Že ten ktorému dôverujete vám bez váhania podkopne nohy, aby sa sám možno dostal na vaše miesto, že je neúcta, neláska atď. Tá vzdialenosť od Pána Boha sa jednoducho prejaví v našom živote a má dôsledky.

Boha máme milovať a nie opúšťať.

A dal nám i pamäť, aby sme sa poučili a vystríhali chýb.... azda každý pozná známu vetu, že múdry človek sa učí z chýb druhých a iba hlupák na svojich.....

Dnešná nedeľa 10. po Trojici. – nazývaná aj Kajúca, je taký polčas. Máme možnosť si pripomenúť, že za každé naše rozhodnutie- správanie príde dôsledok. A to, že Pán Boh je nielen nekonečne milujúci, láskavý, ale aj to, že Pán Boh sa nenechá vysmievať donekonečna!

Národ za svoju pýchu je potrestaný. Trestom, ktorý nečakali. Zabudli, že keď sa človek vzdiali od Boha, nemôže čakať nič dobré.
Bohom vyvolený národ, Izrael, mal žiť podľa Hospodinovej vôle a svedčiť celému svetu, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí. Izrael sa však prestal pridržiavať Božích prikázaní. Navonok všetko ako má byť: zbožnosť, zachovávanie vtedy predpísaných ustanovení o obetiach a sviatkoch. Avšak viera sa premenila iba na učenie, na náboženské obyčaje, ktoré sú síce horlivo zachovávané, ale nezasahujú vnútro človeka, nepremieňajú jeho srdce, nevedú k novému životu.

Národ upadol do nejakej letargie, živá viera v Boha sa premenila, len na dodržiavanie náboženských noriem a predpisov, každý každého strážil čo sa dodržujú zákony- nie tie Božie, ale tie ľudské. A ja mám dnes veľmi silný pocit, že opakujeme tie isté chyby Izraelského národa. Živá viera – dôvera v Pána Boha sa pomaly vytráca.

Bohom vyvolený národ je zrazu už len – tento ľud.

Božie slovo platí pre všetky oblasti života, že vieru nemožno obmedzovať iba na priestor bohoslužobného zhromaždenia, ale tak ako soľ preniká pokrmom, aj viera má prenikať všetky oblasti nášho žitia.

Hospodin hru na „akoby vieru“ netoleruje.
Pamiatka zničenia mesta Jeruzalema i mnohé ďalšie tragické dejinné udalosti sú nám pripomienkou nepribližovať sa k Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, nepreukazovať lásku k Bohu iba slovami, ale srdcom.

Ako vyviazneme, keď pri nás vykoná inšpekciu svätý a vševedúci Boh? Čo Mu ukážeme? Čo by pri nás našiel? Akoby kresťanstvo?“ Alebo vieru, ktorá je pokorná a zároveň sa plne spolieha na Božie slovo a dokazuje v pomoci ľuďom?

Z evanjelia (L 19,41-44) nám znelo, že Ježiš kedysi zaplakal nad Jeruzalemom. Plakal, lebo v pokání neplakali jeho obyvatelia. Pán aj dnes plače nad kresťanstvom, ktoré je spokojné so sebou, ktoré sa spupne považuje za jediné pravé. Ježiš i dnes plače, ak naše kresťanstvo pozostáva skôr v záujme o veci a zážitky ako v záujme o ľudí, ak pozostáva skôr z rečí ako zo života. Ježiš aj dnes plače, ak naše kresťanstvo pozostáva skôr zo zvyku ako z viery, skôr z tzv. rozumnosti ako z takej horlivosti pre Ježiša, ktorú Biblia menuje bláznovstvom pre Krista (por. 1K 4,10). Pán Ježiš sa pri svojej inšpekcii nikdy nespolieha na oficiálne, úradné cirkevné správy. On kontroluje vieru a lásku u každého osobne.

V Ježišovi plače nad naším svetom i nad nami sám Boh. Jeho slzy však nie sú prejavom bezmocnosti. Sú znamením, že Pán sa nás nevzdal, že Mu na nás záleží. Slzy prečisťujú zrak. Kiež i nám slzy pokánia prečistia oči, aby sme videli, že je čas začať plniť naše prvoradé poslanie: stávať sa kresťanmi, nechať Božie slovo platiť vo všetkých oblastiach života. Nepribližovať sa k Pánu Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, ale srdcom. Ježiš Kristus nás k tomu chce darmi svojej svätej Večere posilniť. A tak príď a s vierou a vďakou ich prijímaj!

Amen.

7.5.2023 M,RL,CH+VP

4. nedeľa po VN

Téma nedele: Cantate

Zasľúbenie Ducha Svätého

Suspírium: „ Ochraňuj ma Bože, lebo k tebe sa utiekam. Hovorím : Ty si môj Pán! A niet pre mňa šťastia mimo Teba! Hospodine, Ty si mojim dedičným údelom a mojim kalichom.; Ty mi zaručuješ môj podiel. Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu. Ty mi dávaš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti a v Tvojej pravici je večná blaženosť.

AMEN.

Text: Ján 13,31-35

„ Keď vyšiel, riekol Ježiš: Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom. A keď je Boh oslávený v Ňom, aj Boh oslávi Jeho v sebe, a hneď Ho oslávi. Deti, ešte máličko som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som Židom povedal, aj vám hovorím teraz: Kam ja idem, tam vy nemôžete prísť. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“

MBAS!

Neviem či ste si to niekedy uvedomili, alebo či to ešte vieme vnímať, ale aj dnešné Evanjelium spred oltára aj prečítaný kázňový text nám kladie niečo obzvlášť dôležité na srdce: Ježiš nám to hovorí sám: milujte sa, hovorí o neustálej láske- nie neúprimnej, takej čo sa do očí smeje a za chrbtom vráža nôž.... ale o skutočnej, ktorá vníma aj chyby a nedostatky a napriek tomu jej neubúda.

Dej dnešného Evanjeliového textu hovorí tiež o príprave.

Príprava v našom živote je veľmi dôležitá. Napríklad učiteľ, ktorý chce naučiť svojich žiakov matematiku, fyziku alebo čokoľvek iné musí sa dobre pripraviť, aby žiaci- študenti pochopili látku a osvojili si ju a vedeli použiť. Alebo keď idem učiť náboženstvo, potrebujem niekedy dlhšie sedieť nad prípravou hodiny, musím si všetko premyslieť, rozplánovať, keď chcem, aby hodina mala zmysel a nebolo to zabíjanie času. Keď nám záleží na veciach , ktoré robíme tak príprava je dôležitým krokom k cieľu, hrá dôležitú úlohu. Po dobrej príprave prichádza aj ovocie. Možno nie vždy, také očakávané ovocie , ale určite aspoň uspokojenie, že som pre to aby to dopadlo dobre, spravil všetko. Príprava teda znamená vynaloženie všetkých potrebných síl, schopností, možností na dosiahnutie požadovaného cieľa.

Pán Ježiš, Syn živého Boha, je ochotný urobiť z lásky k nám všetko. Dáva nám naozaj všetko, svoju lásku, milosť, ale aj bolesť, slzy , utrpenie a aj svoj vlastný život. Až tak veľmi nás miluje. Lebo jemu ide o človeka. Ide mu o náš život.

A preto -

On nás pripravuje na učeníctvo.

Kristus však nikdy nič nerobí na silu, nikdy nás do ničoho nenúti. Ak my sami nechceme venovať čas príprave na učeníctvo, tak On nepoužíva donucovacie prostriedky. Necháva to na nás samých. Či si vyberieme voľbu stať sa Jeho učeníkom alebo nie.

MBAS!

Kto je učeník? / pauza / Učeník – alebo možno učeň, je osoba ktorá sa učí od svojho majstra. Získava vedomosti, praktickú zručnosť. V minulosti, možno starší pamätajú , že sa chodilo vyučiť k majstrovi za stolára, kováča, krajčíra, murára. Ten, ktorý bol učeň sa učil od svojho majstra. Dnes sú žiaci, študenti, takými učeníkmi, keď sa v škole učia rôzne predmety a získavajú dôležité vedomosti.

Učeník je ten čo sa učí a získava aj praktické zručnosti, dostatok času venuje príprave aby to budúce povolanie zvládol. V skratke význam tohto slova znamená – učiť sa od niekoho.

Komu slúžime? Koho učeníkmi sme? Od koho sa učíme? Myslím, že to je kameň úrazu u mnohých.

Slúžim sebe samému, tak že sám so seba som si spravil učeníka, lepšie povedané otroka. Byť však učeníkom Kristovým znamená niečo iné . Byť učeníkom Ježiša Krista znamená, že Jeho učenie prijímam za svoje. A ak prijímam Jeho učenie, potom prijímam aj program jeho lásky....Ale znamená to ešte viac, znamená to že patrím k Ježišovej osobe. Učeník- Kristov učeník je dušou i telom spojený s osobou svojho Pána. To na čom záleží nie je len priznávanie sa k Ježišovmu učeniu, ale je to osobné priznanie sa vo viere k majstrovmu pozvaniu: „ Ty poď za mnou!“

Bratia a sestry, byť Kristovým učeníkom neznamená nachádzať sa v spoločnosti s elitou- dokonalými ľuďmi! Pán Ježiš si nevyberá za učeníkov ľudí, ktorí by boli obzvlášť kvalifikovaný svojou intelektuálnou kapacitou. On si nevyberá podľa postavenia, majetku, obľúbenosti- On nevyberá podľa ľudských kritérií . Vyberá si pokorných, dokonca hriešnych takých , ktorých by ľudia dávno odsúdili. Učeníci Kristovi, nedokonalý, hriešny, práve títo sa stali nositeľmi tej najúžasnejšej a najlepšej správy pre ľudí. Sami niesli a zvestovali Kristovo Evanjelium. Ale predsa je jeden znak, ktorý je typický znakom pre učeníka Kristovho. Viete, ktorý to je? Čo je to podstatné, čo ma oprávňuje byť učeníkom? Čo je pečať Kristova vo mne? Mali sme to v texte, neviem či ste to tam postrehli.

„ Pán Ježiš hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“

Ani vzhľad, ani postavenie, ani majetok a ani múdrosť z nás nemôže spraviť Kristových učeníkov. To čo je tu postavené na prvé miesto je láska. Jedine vtedy keď v nás bude láska, a keď sa budeme mať navzájom radi, keď prestaneme súdiť a posudzovať ľudí, jedine vtedy sa z nás môžu stať skutočný učeníci. Učeníci Kristovi. Učeníci môžeme byť všetci, bratia a sestry. Ak „ viem komu som uveril /uverila, tak môj život je a musí byť iný. Možno na prvý pohľad taký zanedbateľný znak učeníctva- láska. Možno pre nás nepodstatný znak , ale predsa najdôležitejší v ceste za Kristom. Dá sa povedať, že ten najrozhodujúcejší. O tom aká má byť láska si môžete prečítať na domácu úlohu v 1 liste Korintským 13 kapitole.

Učeníkmi môžeme byť naozaj všetci. Bez rozdielu. Učeník Kristov to nie je len farár, všetci môžeme byť učeníkmi . Každý z nás má iné úlohy, iné poslanie. Tým hlavným kritériom je láska.

Dobrý učeník je aj ten človek, ktorý pomôže svojmu chorému susedovi v záhradke, dobrý učeník je aj ten ktorý navštívi chorú susedku v nemocnici, dobrý učeník je aj ten , ktorý dokáže odpustiť a modliť sa za druhého, ak mu druhý ublížil, dobrý učeník je aj ten, ktorý ticho sedí pri chorom priateľovi a drží ho za ruku. Dobrý učeník je ten, ktorý drží Krista pevne za ruku a nepustí a nevzdá sa Ho ani v tej najťažšej chvíli svojho života . Taký je pravý učeník. Nielen v čase pohody, slávy a keď sa nám darí byť Kristovým učeníkom, ale v celom našom živote verne kráčať s Kristom . Čítať, počúvať ale predovšetkým prakticky žiť Evanjelium, to sú znaky Kristovho nasledovateľa. Ja neviem do akej miery je každý z nás Kristovým učeníkom, odpoveď nosí každý v sebe. . Pán Ježiš nám dáva priestor a čas na prípravu stať sa jeho učeníkom, využime túto prípravu, kým žijeme v čase milosti.

„ Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Vedia všetci , že sme Kristovými učeníkmi?!

AMEN.

16.4.2023 L, RL, CH

1. nedeľa po VN

Blahoslavená viera

Suspírium:

Kriste, v Tvojom svätom chráme

slovo pravdy počuť máme,

daruj aj nám vieru živú, srdce čisté,

myseľ chtivú, by sme v Tebe radosť mali,

slovo Tvoje zachovali. AMEN

Text:

Skutky Apoštolov 4,32-35

„ A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša Krista a veľká milosť spočinula na nich všetkých; medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám, a každému nadelili koľko potreboval.“ AMEN

MBAS!

Viera je to vzácne, čo nám Pán Boh dal do života, že si to často ani dostatočne neuvedomujeme. Viera je vzácne puto, ktorým sme spojení, napriek našej rozdielnosti. Človek verí všelijakým veciam, ale ak hovoríme o viere v Boha, tak je to, to najcennejšie čo máme. A aj v dnešný deň sme sa stretli na službách Božích, nie preto že by to bola naša iniciatíva- ale spája nás Boh. A práve dnes chceme hovoriť o viere ako vzácnom poklade, ktorý tak často podceňujeme. Mnohí naši starší by nám vedeli povedať čomu sa oplatí dôverovať a veriť v živote- ľudia, tí nás sklamú, sú nestály, majetky- tie často prichádzajú o svoju hodnotu. Ale to o čo by sme sa mali usilovať je: mať pevnú a stálu vieru v Pána Boha. A to, že sme sa dnes stretli na službách Božích je toho dôkazom, že naša viera ešte nezahynula. V biblickom texte sa spomínajú tri znaky, ktoré sprevádzajú veriacich v Ježiša Krista:

Jedno srdce- jedna duša
dobročinnosť
mocné svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša

10.4.2023 CH,9.30 hod

Veľkonočný pondelok

Suspírium: Pre všetkých, Kriste, vstal si z hrobu a vstávaš zas. Ó, vstaň i v nás a posilň svojich, jak v tú slávnu dobu! Nech cítime i v ťažkom žitia boji, že vždy sme Tvoji. AMEN.

Lukáš 24, 28 – 33

Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. Amen

MBAS!

Na začiatku príbehu dvoch emauských učeníkov je ich odchod z Jeruzalema. Bol to pravdepodobne útek z horúcej, nebezpečnej pôdy tohto mesta. Cestou sa rozprávajú o tom, ako ukrižovaním Pána Ježiša stroskotali ich nádeje. Spomínajú aj ženy, ktoré boli v nedeľu ráno pri hrobe a priniesli správu o slovách anjelov, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale o tejto správe žien sa vyjadrujú veľmi pochybovačne. So svojím smútkom a sklamaním sa zveria aj Pocestnému, ktorý sa k ním cestou pridal. S tým všetkým sú ešte stále na bode nula.
Ale potom sa chopí iniciatívy Pocestný a sprevádza ich Svätým písmom. Je to jasne cielené štúdium Biblie, v ktorom im cituje prorocké predpovede o tom, že Mesiáš musel podľa Božieho určenia prejsť cez toto utrpenie, a tak vojsť do svojej slávy. Musia si dokonca vypočuť výčitku Pocestného o pomalosti svojho chápania. Prijímajú jeho vyučovanie, prijímajú aj výčitku, lebo cítia, že ich to všetko nejako oslovuje. Neskôr si spomenuli na tieto chvíle a museli konštatovať, že pri slovách Pocestného horelo v nich srdce. Tým je krásne vyjadrené, ako veľmi zapôsobili na nich jeho slová. Vtedy už nie sú na nule, lebo Pocestný ich vyviedol hodne vyššie.
Tak mocne ich oslovila jeho reč, ale aj pokoj, ktorý z neho žiaril, že chceli čím dlhšie zostať v jeho blízkosti. Keď sa pri príchode do mestečka tváril, že ide ďalej, začali ho zdržiavať: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ Hovorí z nich aj dobré srdce: Kam by si šiel proti noci, môžeš prenocovať v našom príbytku. Ale omnoho mocnejším motívom bola zrejme túžba mať ho čím dlhšie pri sebe. Lebo cítili, akou veľkou pomocou, ba uzdravovaním bola pre nich jeho blízkosť. Cítili, že práve jeho prítomnosť, jeho záujem o nich a jeho pochopenie ich situácie je to, čo najviac potrebujú. Keď im už raz bola darovaná takáto pomoc, nechceli sa jej len tak ľahko vzdať. A on zostáva, nedá sa prosiť, vchádza do ich príbytku.
Cení si aj ich ochotu, i keď vo svojom vzkriesenom, oslávenom, duchovnom tele už nocľah nepotrebuje. Ale pozná túžbu ich srdca a rád ju splní. Kedysi bol povedal, že Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Vyjadril tým smutnú skúsenosť, že je málo tých, ktorí by po ňom úprimne túžili. Ale v tomto prípade má, kde by sklonil hlavu. Túžiace srdcia učeníkov sú tým miestom, do ktorého rád vstúpi.
To platí aj dnes. Kdekoľvek On aj dnes počuje úprimnú prosbu: „Zostaň s nami“, „Zostaň so mnou“, tam rád vstupuje. Rád vstupuje, rád zostáva a prináša nekonečné bohatstvo, v porovnaní s ktorým nie sú ničím bohatstvá tohto sveta. Len čisté srdce dokáže veci takto hodnotiť.
Vošiel s učeníkmi do domu a iste nemlčal, pokračoval slovami, ktoré vnášali do ich sŕdc pokoj a svetlo. Cítili, že to malé začiatočné svetlo sa stále zväčšuje a silnie. Potom večerali. Akiste to bola veľmi jednoduchá večera. Formálne sú síce pozývajúcimi hostiteľmi tí dvaja, ale naraz sa stáva hostiteľom On. Odlamoval kúsky chleba a podával im ich. Zdanlivo nič zvláštne, niečo celkom všedné. Ale im sa práve v tej chvíli otvárajú oči a poznávajú Ho, svojho Pána, ukrižovaného a vzkrieseného, živého. Ich pochybnosti o jeho vzkriesení sú načisto a natrvalo zaplašené.
Slovami nedokážeme opísať, čo prežívali v tejto chvíli. Skúsme si živo predstaviť, že by sa nám prihodilo to isté – možno pochopíme niečo z toho, čo prežívali oni.
Uvedomujú si, že všetko to, čo im hovoril cestou, boli slová Vzkrieseného. Oni to vtedy ešte nevedeli, ale teraz to pre nich nadobúda ešte väčšiu cenu. Človek môže prijímať požehnanie Vzkrieseného, aj keď si zatiaľ jasne neuvedomuje, že je to dar Vzkrieseného.
Prečo sa im hneď na ceste nepredstavil, že On je vzkriesený Ježiš? Možno úmyselne pripravil pre nich takéto postupné poznávanie, keďže prijať takú veľkú novinu v jednom okamihu nie je jednoduché.
Keď ho poznali, zmocnila sa ich veľmi veľká radosť. On im síce zmizol, ale stopy tohto stretnutia im zostali natrvalo, na celý ďalší život. Odohrala sa s nimi veľmi veľká zmena. Keď odchádzali z Jeruzalema, boli na nule. Teraz sa dostávajú na vysoký vrchol. Čím bola spôsobená táto obrovská zmena? Tým, že sa stretli so vzkrieseným Pánom. Tým, že celú ich bytosť prenikla istota: Pán Ježiš Kristus žije. Dôležité je uvedomiť si, že to nebol azda iba prchavý pocit extázy, ale trvalý stav ich bytosti.
Oni sami sa v dôsledku tohto stretnutia totálne zmenili. Stali sa novými ľuďmi. Zmena neostáva obmedzená iba na oblasť ich myšlienok a citov, ale prejavuje sa veľmi výrazne v praktickom konaní. Dôkazom a prejavom tejto zmeny je, že sa ihneď vrátili do Jeruzalema. Nemohli si nechať túto úžasnú novinu pre seba, veď vedeli, že všetci ju tak veľmi potrebujú. Vracali sa ihneď, lebo boli tak veľmi naplnení radostným vzrušením, že by jednoducho nedokázali spať a čakať do rána. Dokázali sa vracať nocou, hoci to bol nebezpečný čas, dokázali to, veď od veľkej radosti získali smelosť a odvahu. Vracali sa na horúcu pôdu nebezpečného Jeruzalema, ale šli pokojne, nech sa deje čokoľvek. Koho sa zmocní taká veľká radosť, u toho sa všetky predošlé negatívne pocity scvrknú na minimum.
Oni sa v dôsledku stretnutia so vzkrieseným Pánom totálne zmenili. To platí nielen o tých dvoch učeníkoch, ale o všetkých ľuďoch, ktorí sa skutočne stretli a stretnú so vzkrieseným Pánom, s ľuďmi, ktorých bytosť je naplno preniknutá istotou o jeho novom živote. „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, ajhľa, nastali nové.“ Ide o zmenu, ktorá je vysoko pozitívna, vysoko tvorivá, a ktorej dôsledky trvajú celý život.
Uvedieme niektoré biblické príklady ľudí, u ktorých v dôsledku stretnutia so Vzkrieseným nastala trvalá bytostná zmena. Tomášovi bolo darované stretnutie so Vzkrieseným a on v dôsledku toho prešiel od svojej skepsy, pochybností, nevery k najkrajšiemu, vrcholnému vyznaniu Pána Ježiša: „Pán môj a Boh môj“. – Peter, ktorý po zapretí nosil boľavú ranu na duši, sa stretol so Vzkrieseným, prijal od neho odpustenie a bol znova povolaný do apoštolskej služby. – Peter a Ján, súc preniknutí istotou Pánovho nového života, smelo hovorili v chráme o vzkriesení Pána, nedali sa zastrašiť hrozbami synedria, ani zbičovaním. V Skutkoch apoštolov čítame o nich: „Ale neprestali deň po deň učiť v chráme a po domoch a zvestovať evanjelium Krista Ježiša.“ – Diakon Štefan šiel pokojne na smrť ukameňovaním, vyznávajúc: „Ajhľa, vidím nebesá otvorené, a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ – Zarytý nepriateľ Pána Ježiša Krista, Saul-Pavel, sa stretol so vzkrieseným a osláveným Pánom, a nastala s ním zvrchovane pozitívna, a to po celý život až do smrti trvajúca zmena.
Tento začínajúci rad by sa dal doplniť mnohými ďalšími. Dôležité je, že tento rad zmenených ľudí nie je ani dnes ukončený a uzavretý. Táto veľká možnosť pozitívnej celoživotnej zmeny sa i dnes ponúka každému, aj nám. Túžime po takej bytostnej zmene, alebo sa jej bojíme? Veľkonočné sviatky sú tu na to, aby nás prenikla istota o novom živote Pána Ježiša, istota o jeho sláve vo večnosti, istota o jeho stálej prítomnosti pri nás, aby v nás vznikla túžba po bytostnej zmene v dôsledku istoty vzkriesenia, po zmene podobnej ako u dvoch emauských učeníkoch, u Tomáša, Petra, Jána, Štefana, Saula-Pavla.
Nie každému je darované priame stretnutie so vzkrieseným Pánom Ježišom. Ale dôležité je, čo On povedal pochybujúcemu Tomášovi: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“ Môžeme urobiť niečo, aby sa taká zmena uskutočnila aj s nami? Ak naozaj po takejto zmene túžime, bude nás to vnútorne poháňať týmto smerom. Môžeme sa sústrediť a živo si predstaviť, ako to prežívali tí spomenutí ľudia, ako im bolo darované vyšvihnúť sa z nuly do veľkej duchovnej výšky. Môžeme sa modliť: „Zostaň s nami“. A toto všetko by sme mali robiť nie iba raz do roka, na veľkonočné sviatky, ale každú nedeľu, keďže je to deň Pánovho vzkriesenia, ako nás na to upozorňuje aj krásny ruský názov nedele, „voskresenie“, vzkriesenie.
Aké zmeny môžeme očakávať? Namiesto egocentrizmu, hriešneho krútenie sa okolo vlastného JA, by sa nás zmocnil teocentrizmus, to znamená, že do stredobodu nášho myslenia, cítenia by sa dostal Pán Boh. – Namiesto egoizmu, sebeckého uprednostňovania seba by sa nás zmocnila solidárnosť a láska voči druhým ľuďom. – Namiesto šialeného zháňania pominuteľných vecí by sme objavili vysokú cenu duchovných a etických hodnôt. – Namiesto zúfalstva v utrpení by sme získali bytostnú istotu, že z rúk Pána Ježiša nás nemôže nikto a nič vytrhnúť. – Namiesto zúfalstva zo smrti by sme získali dôveru, že ani smrť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej. – Namiesto zotročenia hriešnymi rozkošami by sa nás zmocnila radosť z čistého srdca. – Každý môže v tomto vyratúvaní pokračovať – stačí si čítať Bibliu, a objavovať v nej veľké množstvo myšlienok, ktoré nám pomôžu neprestajne dopĺňať tento obraz nového, Kristovým vzkriesením zmeneného človeka.
Toto všetko je reálna možnosť, ktorá sa ponúka aj nám. Aj tohtoročné veľkonočné sviatky by sa pre nás mohli stať príležitosťou k prežitiu takejto celoživotnej obnovy. Keby sa tak stalo, uvedomili by sme si nesmiernu cenu veľkonočného posolstva o vzkriesení Pána Ježiša Krista.
Amen

9.4.2023 M,RL,CH, L

1. slávnosť Veľkonočná

Ježišovo Vzkriesenie

Najlepšia správa

Suspírium: chválime Ťa Pane, za nesmiernu Tvoju lásku k nám. Anjel Boží odvalil už kameň, Ježiš žije a je blízko nám. V Ňom bol život svetu darovaný, v Ňom je smrť len tichým krátkym snom. Haleluja, Tebe patria chvály, že si Bože naším domovom. Amen.

Text: Mt 21,21 a Ján 20, 11-18

Ježiš im odpovedal: „ Amen, hovorím vám: Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať, urobíte nielen to, čo som urobil s figovníkom, ale poviete aj tomuto vrchu; Zdvihni sa a vrhni do mora!; stane sa to.

Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Títo jej povedali: žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. I riekol jej Ježiš: žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník a povedala Mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. Ježiš ju oslovil: Mária! On sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! To znamená Majstre! Ježiš jej riekol: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal. AMEN

MBAS!

Stačí dôverovať Bohu!

Jeden úspešný podnikateľ zostarol a chcel svoju firmu zanechať v čo najlepších rukách. Nevedel, koho zo svojich podriadených si má vybrať ako svojho nástupcu, a tak sa rozhodol pre jedno netradičné riešenie. Zavolal si do kancelárie všetkých potenciálnych šéfov jeho firmy a povedal: “Nastal čas, aby som vybral nového riaditeľa svojej firmy. Rozhodol som sa pre jedného z vás.“ Všetci zostali veľmi prekvapení. Podnikateľ im na to vysvetlil, čo od nich očakáva a čo rozhodne, ktorý z nich to bude:

„Každému jednému z vás dám jedno semienko. Jedno veľmi dôležité semienko. Chcem, aby ste ho zasadili a starali sa oň po celý nasledujúci rok. Po roku porovnám všetky vaše rastlinky, ktoré z neho vzišli a rozhodnem, ktorý z vás bude mojím nástupcom.”

Tak ako ostatní, aj muž menom Jim dostal takéto semienko. Prišiel domov, a celý nadšený porozprával svojej žene príbeh o jeho šéfovi a úlohe, ktorú dostal. Ihneď semienko nasadili a urobili všetko potrebné, aby rastlinka vyrástla. Jim poctivo semienko polieval každý jeden deň a čakal, kedy začne rásť. Kontroloval semienko každý deň, nič sa však nedialo. Tri týždne, štyri týždne, päť týždňov prešlo a stále nič. Jim bol strašne sklamaný. Mal pocit, že totálne zlyhal. Prešlo šesť mesiacov a u Jima sa doma nič nezmenilo. Pochopil, že z tohto semienka už viac nič nevyrastie. Jimovi kolegovia v práci nadšene rozprávali o čarovných a rozmanitých rastlinkách, ktoré im začali doma v kvetináčoch rásť. No Jim nemohol v práci povedať nič. Pokračoval však v jeho polievaní a hnojení, či predsa len aj jeho semienko ešte nevyrastie. Konečne prešiel rok. Šéf firmy, si dal zvolať všetkých vedúcich pracovníkov, aby zistil, ako sa im darilo. Jim povedal svojej žene, že sa prepadne od hanby, ak by mal ísť medzi všetkých kolegov s prázdnym kvetináčom. Jeho žena ho však povzbudila a povedala, aby zostal čestným a jednoducho mu povedal, čo sa stalo. Jim sa cítil hrozne, bol to asi jeho najhorší moment v živote, ale urobil, ako mu jeho žena poradila: Vzal prázdny kvetináč do práce. Keď prišiel do zasadačky, bol uchvátený rozmanitými rastlinami, aké kolegom v kvetináčoch vyrástli. Boli krásne – rôznych tvarov a veľkostí. Jim položil svoj kvetináč na zem a mnoho z jeho kolegov sa mu smialo, len zopár z nich im ho bolo ľúto. Riaditeľ prišiel do miestnosti a pozdravil všetkých. Jim sa snažil byť nenápadný a zostal vzadu. Povedal: “Krása. Dopestovali ste nádherné rastlinky. Teraz z vás vyberiem jedného, ktorý sa stane mojím nástupcom.” Zrazu si všimol Jima, ktorý stál vyplašene vzadu s prázdnym kvetináčom a nechal si ho zavolať.

Jim zostal zhrozený. “Bože, teraz zistí, že som zlyhal. Určite prídem o prácu,” pomyslel si. Riaditeľ nechal všetkých posadiť okrem Jima a zvolal: “Predstavujem Vám vášho nového riaditeľa. Jeho meno je Jim!” Jim zostal v šoku. Nemohol tomu uveriť. Veď semienko nedokázal ani naklíčiť. “Čože? Ako môže byť on nový šéf?” Pýtali sa ostatní. Podnikateľ len spokojne odpovedal: “Pred rokom, v tento deň som vám dal všetkým semienka, ktoré ste mali zasiať, polievať ich a dnes ste mi ich mali priniesť. Lenže všetkým som dal uvarené semienka. Boli mŕtve. Nebolo možné, aby sa ujali. Všetci ste mi doniesli zdravé a krásne rastlinky. Keď ste zistili, že sa vám semienko neujalo, vymenili ste ho za dobré. Všetci, okrem Jima. Jim ukázal svoju čestnosť, odvahu a vytrvalosť, práve preto ho menujem za nového riaditeľa mojej firmy.”

VEĽKÁ NOC JE O VIERE!

Ježiš vstal z mŕtvych!

Toto je radostná a jedinečná správa, ktorá mení životy miliónom ľudí po celom svete. Tu by sme mohli aj skončiť. Pretože toto je najpodstatnejšie Evanjelium dnešnej nedele.

Doslova môžeme hovoriť o zázraku, síce hovoríme o zázraku, ale to sa naplnila Božia milosť a moc. Ani učeníci neverili, veď sedeli skormútení a zúfalí, Mária plakala.....Každý z nás kto prežil stratu milovaného človeka, pozná pocity s akými kráča k hrobu Mária. Pocity zúfalstva, smútku, bolesti, bezmocnosti, straty. To všetko človek prežíva, keď vyslovuje pri pohrebe s milovaným človekom posledné zbohom. Avšak dnes je

Veľkonočné ráno. Tí, ktorí poznali Ježiša, kráčajú ku Jeho hrobu. Chcú sa uistiť o Jeho smrti. Chcú sa, takpovediac, pozrieť sklamaniu do tváre. Ten, ktorý s kráľovským triumfom, ale zároveň pokojne a bez násilia vtiahol do Jeruzalema, totiž zlyhal. Takto sa začína veľkonočný príbeh a svojim začiatkom sa vlastne skoro vôbec neodlišuje od mnohých, “obyčajných” ľudských smútkov. Veď tak to prežívajú mnohí medzi nami.

Ako pozostalí chcú ešte raz vidieť toho, kto od nich odišiel. Kráčajú spolu s ním na jeho poslednej ceste a potom sa ešte mnohokrát vracajú k jeho hrobu - presne tak ako Mária Magdaléna. Mŕtvy je mŕtvy. Ale pretože je tak ťažké sa s tým zmieriť, musíme sa o tom vždy znova presviedčať - vlastnými očami. Chceme si vždy znova potvrdiť tú trpkú skutočnosť, že ten, ktorý žil a bol nám blízky, je teraz nedosiahnuteľný, je mŕtvy. Možno len niekde v hĺbke duše je skrytá malinká iskrička nádeje. Ale slzy bolesti a smútku sa tlačia do očí, tak, ako sa do očí tlačili Márii.

Veľká noc teda začína slzami. Veľká noc, to je pretrpená a nie umlčaná bolesť. Veľká noc nepopiera Ježišovu smrť. Ale sa ňou ani nenecháva opanovať. A to je rozhodujúce posolstvo Veľkej noci: Veľkonočná viera nezatvára oči pred smrťou, ale cez slzy a bolesť otvára pohľad na víťazstvo vo vzkriesení.

Je zaujímavé všimnúť si, s akou jednoduchosťou nám evanjelista Ján podáva okolnosti sprevádzajúce Veľkonočné ráno. Ak by niekto z ľudí mal tento príbeh vymyslieť, ak by to nebola skutočnosť, určite by slová, ktoré hovoria o anjeloch a prázdnom hrobe boli oveľa pompéznejšie a oveľa jednoznačnejšie. Ale Mária akoby tu vôbec nemala ani pomyslenia na nejaký div. Skôr hľadá nejaké rozumové vysvetlenie, toho, prečo tam mŕtvy Ježiš nie je. Domnieva sa, že niekam premiestnili Jeho mŕtve telo. A poslovia Boží, anjeli, sa s ňou akoby vôbec ani nechceli púšťať do sporu. Iba si všímajú jej plač:“Žena, čo plačeš?” - znie ich otázka. Nehovoria jej - Nesmieš plakať! Niet dôvodu, prečo by si plakala. Svojou otázkou skôr povzbudzujú Máriu k tomu, aby znova myslela na to, prečo plače, prečo Ježiš musel zomrieť, prečo musí prežívať toľkú bolesť a toľké sklamanie. A tým končí všetko, čo tu anjeli povedali. Nenachádzame tu žiadne ďalšie poučovania, žiadne presviedčanie o vzkriesení. Mária sa preto od nich odvracia a v tom stretá ďalšiu neznámu postavu, ktorá jej kladie tú istú otázku: “Žena, čo plačeš?”

Ale aj tu Mária len znova potvrdzuje to, čo je tak prirodzené: Chce vidieť mŕtveho Ježiša. Aspoň ako mŕtveho Ho chce mať vo svojej blízkosti. Aspoň ako mŕtvy sa jej nemá stratiť, ale byť tam, na jednom, celkom určitom mieste.

Vtedy však nastáva ten veľkolepý a pritom tak jednoduchý obrat: Nie! Nedostáva sa jej ponaučenia, čo má veriť a čo je zmŕtvychvstanie - Ako odpoveď na svoj plač a hľadanie počuje svoje meno a známy hlas.

Mária takto nachádza to, čo vlastne vôbec nehľadala. Hľadala mŕtveho Ježiša, ale našla živého. Je zmätená. Mohli by sme povedať sklamaná vo svojom sklamaní. Dôvod, pre ktorý si plačom chcela uľaviť svojej duši tu odrazu nie je. Príležitosť, pri ktorej chcela prejaviť svoju zbožnosť a dať poslednú úctu mŕtvemu telu tu odrazu nie je.

Mária túto podstatu Veľkej noci chápe len veľmi ťažko a pomaly. Aj keď v neznámom pozná vzkrieseného Ježiša, aj keď vidí, že je živý - ešte vždy chce k Nemu pristúpiť ako k mŕtvemu. Chce sa Ho dotknúť, chce Ho zadržať, aby sa vlastnými rukami, vlastnými zmyslami presvedčila o Jeho prítomnosti.

Ale to nie je možné. Mŕtvych možno vlastniť, držať - živých nie. Preto jej Ježiš dôrazne odpovedá: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi! A to je vlastne veľmi zaujímavé. Pán Ježiš ako by tu naznačoval Márii a teda aj nám, že sa nemá zaoberať tým, ako je to možné, že mŕtvy sa jej zjavil ako živý. Nevysvetľuje jej túto úžasnú skutočnosť ani z prírodovedeckej ani z filozofickej stránky. Ani pri Ňom nevidíme žiaden náboženský triumfalizmus, žiadne silné slová o víťazstve. Predstavuje sa Márii len ako ten, ktorého už nemožno uchopiť tak, ako možno uchopiť živého. Vzkriesený Ježiš nie je ten istý, ktorý bol pred svojim ukrižovaním. Život po vzkriesení má inú kvalitu. Je to život, ktorý nezadržateľne smeruje k nebeskému Otcovi.

To je Veľká noc. Pohyb smerom preč od hrobu, pretrhnutie pút, ktoré nás viažu k mŕtvym, ktoré nás nútia k tomu, aby sme ich hľadali v hrobe. Veľká noc, to je ochota byť pripravení k novým skúsenostiam, ochota prijať to, čo sme nehľadali a vzdať sa toho, čo sme zbytočne hľadali.

Veľká noc, to je celkom jednoduchý a prostý zážitok, ktorý všetko dokáže zmeniť. Zážitok, ktorý nám potvrdzuje, že smrť a smútok sú síce trpkou a bolestnou skutočnosťou, ale zároveň sú skutočnosťou, ktorá hrá nezastupiteľné miesto v ceste ku večnému a dokonalému životu.

Dovoľme aj my, dnes ráno, drahí bratia, milé sestry, aby vzkriesený Kristus odpútal našu pozornosť od všetkého, čo bráni životu medzi nami! Dovoľme, aby nás oslovil našim menom, tak ako oslovil Máriu! Dovoľme, aby slzy nášho sklamania ustúpili pohľadu na nové, úžasné možnosti života, ktorý nám, On, vzkriesený Pán ponúka všade tam, kde obnovuje spoločenstvo veriacich svojím slovom a sviatosťami, všade tam, kde Jeho cirkev kráča od hrobu smerom k novému životu! Amen.

7.4.2023 M,RL,CH,L PAŠIE

Veľký Piatok

Ukrižovanie Ježiša Krista

Absurdná brutalita

Týždeň, ktorý zmenil svet

Suspírium: Rozpomeň sa na mňa, Pane, pod krížom volám oddane,

upieram naň vrúcne oči, o zľutovanie Ťa prosím.

Rozpomeň sa pri vzkriesení, nezavrhni v čas určený, kedy

všetkých súdiť budeš na poslednom Tvojom súde.

Ježiši ukrižovaný, aj za mňa si znášal rany, verím v Tvoje

zľutovanie, rozpomeň sa na mňa, Pane! AMEN.

Text: 1. kniha Mojžišova 2,5-7 a Evanjelista Lukáš 23, 39 – 43
„Toho času, keď Hospodin Boh učinil zem a nebo - ⁵a nebolo ešte nijakého poľného krovia na zemi a nijaká poľná bylina nerástla, pretože Hospodin Boh nedal dažďa na zem, a nebolo ani človeka, aby obrábal pôdu, ⁶len spodná voda vystupovala zo zeme a zavlažovala celý povrch pôdy, ⁷vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou. ⁹A jeden zo zločincov, ktorí tam viseli, rúhal sa Mu [a hovoril]: Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás! ⁴⁰Ale druhý ho zahriakol: Ani ty sa nebojíš Boha, a si celkom tak odsúdený! ⁴¹A my spravodlivo, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme spáchali, ale Tento neurobil nič zlého. ⁴²Potom povedal [Ježišovi: Pane], Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. ⁴³Odpovedal mu (Ježiš): Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji!“ Amen.

MBAS!

Na začiatku všetkého stvorenia stál Boh. Boh s láskavým a dobrým úmyslom. Boh, ktorý je láskou. Dáva nám dobré veci, dáva nám dary, aby sme vedeli tu na zemi prežiť. Boh nás stvárňuje na svoj obraz- Boží obraz.

Posuňme sa niekoľko rokov dopredu a do uší i srdca sa nám zarezáva príbeh o ukrižovaní Ježiša Krista. Najemotívnejší deň- Veľký Piatok. A znova Boh, ktorý dáva úplne všetko- seba samého.

To, čo nastáva po stvorení človeka je jedna veľká katastrofa. Človek začína premýšľať so zlými úmyslami a ten Boží obraz na ktorý sme boli stvorený je úplne pokrivený. Stačí si prelistovať celú starú zmluvu- raz pri Bohu a zase od Boha.... neustály zápas človeka- vyrovnať sa Bohu, nahradiť Ho. Vždy to však končí absolútnou katastrofou pre človeka.

Od stvorenia sa dostávame ku dnešnému dňu- Ukrižovaniu Krista.

Zažili ste už bodnutie dýkou? To keď vám priateľ, niekto o kom ste si mysleli, že mu môžete dôverovať, spoľahnúť sa na neho podkopne nohy- pomyslene vrazí od zadu dýku do chrbta? Veľmi zlý pocit. Človek si väčšinou takého človek vymaže zo života a nechce mať s ním nič spoločné. A na zlú skúsenosť v živote nezabudne. Človek sa stane takýmito skúsenosťami obozretný, opatrný.

Začali sme stvorením sveta, dobrým Božím úmyslom. A potom udalosti, ktoré nasledujú sú našou ľudskou katastrofou- pád do hriechu, túžba byť ako Boh, vyrovnať sa mu- Babylonská veža, potopa sveta nehovoriac o zlej vláde mnohých kráľov, ktorí sa vzdialili od Pána Boha. Koľko tých dýk sme pomyslene ako ľudstvo Pánu Bohu vrazili do chrbta? Koľkokrát sme ho sklamali?

A Boh zostal verný. Odpustil, sprevádzal, povzbudzoval. Dokonca sa staral a mal záujem. A tak to bolo celými dejinami.

Dostávame sa k dnešným udalostiam. Ukrižovanie Spasiteľa. Boží Syn trpí za nás.

Nie za niektorých, za všetkých.

A teraz si porovnajme naše reakcie na takéto konanie. A porovnajme Božie konanie. Či nemal Pán Boh už dávno nad nami zlomiť palicu? Obrátiť a odvrátiť sa od človeka?

Ježiš. Uzdravoval, liečil, pomáhal, sprevádzal- naša odpoveď : Ukrižuj Ho! Krv Jeho na nás a na naše deti. Kde sa tá ľudská krutosť berie?

Tam kde niet Boha. Tam kde niet skutočnej viery. Bez Boha nebudeme poznať lásku, milosť a odpustenie.

Darmo budeme chodiť do kostola, a nezmeníme sa. To akoby sme obzerali krabičku so šperkom, ale nikdy šperk nevideli. Nie je podstatné či je rúcho na pravo alebo viac vľavo v kostole na oltári, či sú vhodné kvety alebo nie. Podstatné je či som počul Evanjelium Ježiša Krista a či sa dotklo môjho srdca. To je to najpodstatnejšie- Ježiš v mojom živote.

Spomeňte si na učeníkov. Ani jeden neostal s Ježišom. Nehrďme sa tým kto sme a čo máme... v Božích očiach sú to veľakrát bezcenné smeti. Ale vieru si v srdci zachovávajme vždy. Boh netúži po sympatizantoch- on nás k sebe volá pretože sme Jeho deti. A napriek tomu, čo sme vykonali a konáme každý deň, že toho Pána Boha nie vždy hľadáme, a nie sa ho vždy pridŕžame, a že veľakrát na druhom vidíme milióny chýb, ale o sebe si myslíme, že sme tí najlepší a najdokonalejší a bez chýb, napriek bodnutiu a otočeniu sa Kristovi chrbtom – platia pre nás aj dnes Kristové posledné slová: DOKONANÉ!

Boh zavŕšil svoje dielo. Nevydal nás smrti. Boh neostal ľahostaným- pretože nás miluje. Len skutočná a pravá láska toto dokáže. Človek, nazýva sa aj korunou tvorstva. Človek, ktorý sa postavil na miesto, ktoré vždy patrilo a patrí Bohu. Človek, ktorý bol stvorený na obraz Boží. No, neviem ako vy, ale ja mám až zimomriavky keď si uvedomím, že od minulosti po súčasnosť sa nezmenilo nič v nás. Aj vtedy aj dnes túžba človeka po moci, peniazoch, vláde, pácha strašné zlo.

Často hovoríme, že by sme sa zachovali inak, ako súčasníci v Ježišovej dobe! Ale veď Pán Boh nás postavil do tejto doby, ako sa chováme dnes- k Bohu, k sebe navzájom???

Ježišov hrob, nechce byť pamätníkom, ale výkričníkom, kam až môže ľudská zloba zájsť.... na druhej strane – Kristus na kríži hovorí: Spamätaj sa, človeče, dokiaľ je čas!!!

Absurdná brutalita z našej strany!

Ale nemusíme byť vrahovia, aby sme ublížili druhému človeku. Koľkokrát človek svojim štipľavým jazykom napácha mnoho zla?! Koľko krát si doubližujeme? Doráňame sa?

Za toto trpel Kristus na kríži? Za toto zomiera na kríži?

TOTO je náš postoj, ľudský.....

Veľký Piatok nám hovorí:

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Takéto prikázanie nám zanechal. Nabádal nás k láske , odpúšťaniu, a nie k páchaniu zla.

Ježišov kríž sa stáva križovatkou, miestom rozhodnutia, ktoré musí podstúpiť každý.
Kríž Ježiša Krista je križovatkou, na ktorej sa ľudia delia vo svojich plánoch, prejavoch a túžbach. Áno, za svoje chybné rozhodnutia si nesieme zodpovednosť. Meno Ježiš značí: Hospodin pomáha, zachraňuje, je spásou.

Amen

26.3.2023 M, RL, CH- PAŠIE

5. pôstna nedeľa

Ježiš nám ukazuje, čo znamená slúžiť

Vzdať sa prvenstva

Sme pripravení stať sa služobníkmi? Nie Pánmi! Služobníkmi !

Suspírium: Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky tvojho zákona. AMEN. (Žalm 119,18)

Text: Marek 10, 32 – 45

Boli na ceste do Jeruzalema, a Ježiš išiel pred nimi; oni žasli a tí, čo Ho nasledovali, báli sa. Nato opäť vzal k sebe dvanástich a začal im hovoriť, čo sa má s Ním diať: Ajhľa, vystupujeme do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia Ho na smrť a vydajú pohanom. Potom sa Mu budú posmievať, opľujú ho, zbičujú a zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. – Vtedy prišli k Nemu Jakub a Ján, synovia Zebedeovi, a povedali Mu: Majstre, chceme, aby si nám urobil, o čo Ťa prosíme. A On im povedal: Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali Mu: Daj nám, aby sme Ti sedeli jeden na pravici, druhý na ľavici v Tvojej sláve. Ale Ježiš im riekol: Neviete, čo prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený? A oni Mu povedali: Môžeme. Nato riekol im Ježiš: Kalich, ktorý ja pijem, budete piť, a krstom, ktorým som ja krstený, budete pokrstení; ale dať vám, aby ste mi sedeli na pravici alebo ľavici, nie je mojou vecou, to (sa dostane) tým, ktorým je pripravené. – Keď to počuli desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ale Ježiš ich povolal k sebe a povedal im: Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých. Amen

MBAS!
Ten, kto hovorí, že Biblia- Božie Slovo je zastarane sa hlboko mýli, veď keď pozorne počúvame prečítané slová, tak zistíme, že sú vysoko aktuálne. Aj nás dnes zamestnávajú všelijaké kauzy, machinácie.... nie je to tak v tomto systéme, svete, pomôžem ti dostať sa vyššie, ale ty na to nikdy nezabudni.... budeš mi to musieť vrátiť... takouto optikou nazerajú učeníci. Veď my Ježiša poznáme, je nám blízky, tak hádam sa o nás postará a dá nám popredné miesta....!!! Takto to poznáme, takto konáme, bez známosti dnes nevybavíme nič!

Dva protikladné svety stoja tu pred nami: model starého, známeho sveta a model nového sveta, ktorý prináša Ježiš. Model starého sveta reprezentujú Ježišovi učeníci – aj tí dvaja, ktorí patrili medzi Ježišových najbližších, aj tí desiati.
Najprv si všimneme, že Ježišovi učeníci si kráľovstvo Božie a poslanie Mesiáša predstavovali celkom pozemským, svetským spôsobom. Keď Peter povedal vyznanie, že Ježiš je Mesiáš, Syn Boha živého, mal na mysli Mesiáša, ktorý prinesie Izraelu slobodu a víťazstvo nad okupačnou rímskou mocou. Peter sa zhrozil, keď po tomto vyznaní povedal Pán Ježiš, že bude musieť mnoho trpieť a byť zavrhnutý, potupený, usmrtený. Usiloval sa Ježiša od toho odhovoriť. Lebo utrpenie a usmrtenie Pána Ježiša vôbec nepasovalo do Petrových predstáv o pôsobení Mesiáša a o budúcom kráľovstve Božom.
Veľmi pozemské očakávanie sa skrýva aj za žiadosťou dvoch blízkych Ježišových učeníkov, Jakuba a Jána, o ktorej sa hovorí v našom texte. Chceli aby im Ježiš rezervoval najprednejšie miesta v Božom kráľovstve – aby jeden z nich mohol mať miesto vpravo od Ježišovho trónu, druhý vľavo.
Hodno si všimnúť, že ich žiadosť je v evanjeliu uvedená ako bezprostredné pokračovanie Ježišovej predpovede Jeho utrpenia. Slová na samom začiatku prečítaného textu – to je už tretia predpoveď Pána Ježiša o tom, že ho v Jeruzaleme zatknú, budú ponižovať a že bude usmrtený. Po troch predpovediach utrpenia si učeníci mali konečne uvedomiť, ako vážne to Ježiš myslí, a že ho naozaj čakajú veľmi ťažké dni. Ale tu vidíme, že namiesto uvažovania o Ježišovom predpovedanom utrpení nasleduje v texte vysoko sebecká prosba dvoch učeníkov o najprednejšie miesta v budúcom kráľovstve. Máme dojem, že títo učeníci – a zrejme aj ostatní – počuli a vnímali z Ježišových slov len to, čo chceli počuť. Radi počuli a prijímali jeho slová o budúcej sláve, ale akosi nebrali na vedomie slová o predchádzajúcom ťažkom utrpení, aj Ježišovom, aj ich utrpení. Alebo si možno mysleli, že utrpenie, o ktorom Ježiš hovorí, bude krátkou epizódou, ktorá sa dá ľahko zniesť. V každom prípade brali jeho predpovede utrpenia na veľmi ľahkú váhu. To, že po Ježišových slovách o tom, aké ťažké chvíle ho čakajú, nasleduje bezprostredne, ihneď vyslovene sebecká modlitba učeníkov – to pôsobí šokujúco.
Keď sa o tejto ich žiadosti dozvedeli ostatní desiati učeníci, boli nahnevaní. Nahnevaní nie azda preto, žeby sa ich bola bolestne dotkla necitlivosť tých dvoch, že po Ježišových slovách o jeho nastávajúcom utrpení nemyslia na Ježiša, ale iba na seba. Nahnevaní boli preto, že tí dvaja ich so svojou žiadosťou predbehli. Bol to hnev zo závisti, zo žiarlivosti. Po popredných miestach túžili určite aj oni, desiati, a teraz boli nahnevaní, že po žiadosti tých dvoch budú prvé miesta pravdepodobne už obsadené. Motívy tých desiatich sú teda tie isté ako motívy tých dvoch. Všetci dvanásti učeníci reprezentujú myslenie, ktoré je bežne rozšírené vo svete, dnes rovnako ako vtedy.
Že toto bola živá téma v mysliach učeníkov, ilustruje a potvrdzuje krátka poznámka v predchádzajúcej kapitole Markovho evanjelia. Tam sa dočítame, že učeníci kráčali v skupine v určitom odstupe za Ježišom, a keď prišli domov, Ježiš sa ich spýtal: O čom ste sa cestou zhovárali? Text pokračuje: Ale oni mlčali, lebo cestou sa zhovárali, kto je najväčší. To bola téma, ktorá ich v tej chvíli zaujímala. Zrejme sa veľmi nepomýlime, keď budeme predpokladať, že to bol miestami aj ostrejší rozhovor.
Čo to znamenalo byť prvý, chcieť byť prvý? Zrejme to isté, čo dnes: Mať slávu, môcť dirigovať, ovládať, dať si slúžiť, mať výhody. Určitý typ ľudí – mnohých ľudí – pravdepodobne práve v tomto nachádza vyvrcholenie, naplnenie, dosiahnutie hodnoty, ceny ľudského bytia.
Napriek tomu, že je to túžba a postoj mnohých ľudí, musíme sa pýtať: Je to naozaj vyvrcholenie? Dosahuje takým vysokým postavením ľudský život naozaj osobitnú hodnotu? Treba konštatovať, že toto je rozšírená mienka.
Ježišovo poznanie o tejto veci je úplne iné, totálne protikladné. Určite ho veľmi trápilo, že učeníci aj po pomerne dlhom pobyte v jeho skvelej škole zostávajú v tejto veci priveľmi poznačení myslením starého, nezmeneného sveta. Aj dnes je veľmi zarmútený, keď vidí, že je toľko kresťanov, ktorí aj po dlhom pobyte v škole cirkvi, v škole Ježišovho evanjelia, zostávajú v tejto veci časťou starého, nezmeneného sveta. Je veľmi zarmútený z modlitieb, ktoré sú síce konkrétne, ale sú rovnako sebecké ako modlitba Jakuba a Jána. Nechcel, aby to tak zostalo pri učeníkoch. Nechce, aby to tak zostalo pri nás. Mali by sme z tohto hľadiska prísne preskúmať svoje modlitebné prosby. Pánu Ježišovi veľmi záležalo na tom, aby učeníci zmenili svoje myslenie, veľmi mu záleží, aby sme aj my zmenili svoje myslenie. Pri celej tejto naliehavosti obdivujeme jeho miernosť a trpezlivosť. V rozhovore, o ktorom sa hovorí v prečítanom evanjeliu, necítiť nijaký jeho hnev a nervozitu. Ale bol veľmi smutný z pomalosti učeníkov pri chápaní a prijímaní jeho nového posolstva, a rovnako je smutný, keď pozerá na našu pomalosť. Veľmi túžil po zmene u nich, a túži, aby nastala zmena u nás.
Najprv konštatuje, že vo svete to naozaj tak chodí, ako sa správali aj učeníci. Zavolal si ich k sebe a povedal im: „Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi.“ Potom pokračuje slovami, ktoré by sme si mali vštepiť čo najhlbšie a najpevnejšie do srdca, a realizovať ich vo svojom živote: „Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“ Toto je úplné prevrátenie bežného hodnotenia. Skutočnú veľkosť nikdy nedosiahne človek tak, že sa bude usilovať dostať sa do postavenia, kde bude môcť diktovať, kde si dá slúžiť, ale tak, že svoje postavenie – či jednoduché, či vyššie, či veľmi vysoké – využije vždy na to, aby pomáhal druhým. Sám Pán povedal: „Blahoslavenejšie je dávať ako brať“. Môžeme pokračovať: Blahoslavenejšie je slúžiť ako si dať slúžiť.
Ak si máme osvojiť nové hodnotenie a postoje, potrebujeme mať nielen ich slovné vyjadrenie, ale potrebujeme model, podľa ktorého by sme sa mohli riadiť. Modelom nového myslenia, hodnotenia, správanie je pre nás sám Pán Ježiš Kristus. Náš text sa začína slovami: „Boli na ceste do Jeruzalema, a Ježiš išiel pred nimi.“ On kráčal pred nimi nielen v lokálnom zmysle, ale on kráčal pred nimi a dodnes kráča pred nami ako najvyšší vzor nového myslenia a správania.
Potrebu slúžiť a v službe hľadať opravdivú veľkosť prejavil symbolicky prekvapivým činom: umývania nôh pri poslednej večeri. Vyvrcholením jeho pomoci, služby pre všetkých, bolo obetovanie života na kríži na záchranu hriešneho sveta.
Takto slúžiaci Ježiš je skutočne veľký. Je omnoho väčší ako všetci, ktorí hľadajú veľkosť v postavení, ktoré im dovoľuje sebecky ovládať druhých. Nás, ľudí, vonkajšia moc síce oslňuje, ale Pán Ježiš nám daruje pravdivý pohľad, ktorý nás oslobodzuje od agresivity vonkajšieho dojmu a umožňuje nám všetko vidieť a hodnotiť pravdivo. To je jeho veľký dar. Amen.

O Z N A M Y

Magnezitovce

Služby Božie najbližšie na Veľký Piatok /30.3.2018/ o 8,30 hod- potrebné priniesť si Pašie

Revúcka Lehota

Služby Božie na budúcu nedeľu 6.- pôstnu Kvetnú nedeľu budú v obvyklom čase o 9,30 hod– priniesť si Pašie

Chyžné

Služby Božie na budúcu nedeľu 6. Pôstnu- Kvetnú o 11,00 hod- potrebné priniesť si Pašie
Pôstna večiereň v utorok o 17.00 hod

12.2.2023, Jelšavská Teplica

Slávnostné služby Božie

pri príležitosti 210. výročia narodenia Samuela Tomášika

Suspírium: Vzbuď ducha dávnych predkov, Pane, čo Sion verne strážili a vo dne, v noci, neúnavne o Tebe smelo svedčili, nech mocne hlas ich svetom znie a ľudstvo k Tebe privedie. AMEN

Text:1 kniha Mojžišova 22, 1-17

¹Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som. ²Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. ³Nato Abrahám včasráno osedlal osla a vzal so sebou svojich dvoch sluhov aj syna Izáka. Keď na štiepal drevo na spaľovanú obeť, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu Hospodin povedal. ⁴Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto. ⁵Vtedy Abrahám povedal svojim sluhom: Zostaňte tu i s oslom, zatiaľ ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám. ⁶Potom Abrahám vzal drevo na spaľovanú obeť, naložil ho na syna Izáka, sám však vzal do ruky oheň a meč, a tak šli vedno obaja. ⁷Tu oslovil Izák otca Abraháma: Otče môj! Ten povedal: Čo chceš, syn môj! A on odvetil: Hľa, tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť? ⁸Nato povedal Abrahám: Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj. Tak išli vedno obaja. ⁹Keď však došli na miesto, o ktorom mu povedal Hospodin, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár navrch dreva. ¹⁰Keď Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zarezal syna, ¹¹zavolal na neho z neba anjel Hospodinov: Abrahám, Abrahám! A ten odpovedal: Tu som. ¹²Tu mu on riekol: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna. ¹³Vtedy Abrahám pozdvihol oči a zbadal, že v húšti je baran zachytený za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a namiesto svojho syna ho obetoval ako spaľovanú obeť. ¹⁴Vtedy Abrahám pomenoval to miesto: Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: Na vrchu si Hospodin vyhliadne.

¹⁵Potom anjel Hospodinov zavolal z neba na Abraháma druhý raz ¹⁶a riekol: Prisahám na seba - znie výrok Hospodinov: Pretože si to urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, ¹⁷veľmi ťa požehnám, a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom,

Vypočuli sme si príbeh, ktorý vypovedá o Abrahámovi a jeho synovi - Izákovi. Prv ako však nastali prečítané udalosti je potrebné vedieť, čo im predchádzalo. Abrahám so svojou manželkou Sárou boli v pomerne vysokom veku, darilo sa im, boli majetný žily si nad pomery- ale, nemali potomka. Čo trápilo najmä Sáru. Keď im bolo oznámené, že sa im narodí syn, považovali to za obrovský žart, predsa to nie je možné- aby takí starci mali syna. A hoci verili a dôverovali Pánu Bohu, v tomto momente nie. Vysmiali sa Pánu Bohu. Zabudli na jednu vec- to čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha! Na tieto slová zabúdame do dnes. Koľkokrát sa vysmejeme Pánu Bohu, zapochybujeme, povieme si tak toto nie- toto sa nedá, je to nemožné. A jednoducho prídu situácie, ktoré nám ukážu ako hlboko sme sa mýlili. Takto to bolo aj v živote Abraháma a Sáry.

Milovaný jediný syn Izák v ňom sú všetky nádeje, v ňom je budúcnosť. Ich radosť.

Ich nevera sa mení na vieru. Viete aj my veľakrát povieme, že veríme v Pána Boha, vieme mudrovať o živote druhého človeka a najradšej sa staviame do pozície sudcu. Ale keď sa nás dotkne konkrétna situácia je to iné. Teória nám všetkým ide perfekte, ale s tou praxou je to vždy horšie. A to isté sa stalo Abrahámovi a Sáre. Neveru, však Boh obracia na úprimnú vieru.

A zrazu ako blesk z jasného neba prichádza požiadavka od Pána Boha: „ Zober svojho jediného syna Izáka a obetuj ho!“

Priam až bizarná požiadavka od Pána Boha. Obetovať to, čo milujem, čo je pre mňa jedinečné, čo má pre mňa najvyššiu cenu??? Veď Pane Bože, prečo?

Čo keby takúto požiadavku milí bratia a sestry, Pán Boh vzniesol do nášho života?

Asi by sme sa bránili zubami a nechtami. A spravili by sme všetko možné aj nemožné, aby sme sa splneniu tejto požiadavky vyhli.

Obetovať – vzdať sa toho čo najviac milujem. To asi nie. Nastáva vnútorný boj. Čo spraviť? Ako sa zachovať?

Avšak Biblia – Božie slovo je slovo živé a aktuálne, prihovárajúce sa do našich aktuálnych situácii. Tak tomu bolo aj v živote Sama Tomášika, ktorý sa narodil v rodine evanjelického farára v malej Gemerskej dedinke – Jelšavská Teplica. Od detstva vedený vo viere. Rodičia ho naučili modliť sa, spoznávať a milovať Boha. V rodine dostal základ na ktorom budoval celý svoj život. Mal svoje sny, plány, túžby, Pán Boh ho viedol – požehnával. Až prichádza moment, ktorý všetko mení- mladý Tomášik odhodlaný spoznávať svet, študovať, dostáva správu o chorobe svojho otca. Prichádza domov a otec umiera. Zrazu sa jeho svet otáča a mení. Tá bezstarostnosť sa absolútne vytráca. Ako sa zachovať? Možno si kladie tú vnútornú otázku akú si kládol aj Abrahám?

Čo spraviť ako sa zachovať?

Abrahám vzal svojho syna Izáka, oheň i drevo a vydali sa na cestu.

Samo Tomášik sa stáva Chyžnianskym farárom, ktorý sa stará nielen o svojich veriacich ale i svoju mamu. Nie je v ľahkej a ani závidenia hodnej situácii. Mladý človek, ktorý ma okamžite robiť rozhodnutia a prevziať zodpovednosť.

On má však niečo, čo mal aj Abrahám. Mal to aj Noe. A mali to mnohí pred aj po ňom. Viete čo to je?

Viera. Presne tak. Viera, ktorá je hnacím motorom. Viera, ktorá dáva človeku silu v zdanlivo neriešiteľných chvíľach života. Viera, ktorá prekonáva akékoľvek prekážky. Viera, ktorá vyplýva z dôvery voči Pánu Bohu.

Abrahám by bez viery nedokázal zvládnuť to čo mal vykonať- obetovať svojho jediného syna. Tomášik by bez viery ťažko zvládol situácie, do ktorých bol vhodený. A to isté platí o nás. Ten kto má vieru, dokáže vo svojom živote mnohé veci- aj nemožné.

Avšak vieru treba nasmerovať správnym smerom- na Boha. Abrahám nehľadal pomoc u ľudí. Tomášik ju nehľadal u ľudí, ale podľa zachovaných zmienok bol horlivý kazateľ Božieho slova. Naučený modliť sa, a stáť a budovať na pevnom základe- Pánu Bohu. A to je jeho odkaz aj pre nás- zachovať si vieru. Nevkladať nádej do ľudí, tí nás sklamú, opustia... keďže Tomášik sa pohyboval aj v oblasti národnostnej a národnej, veľa ľudí dneška hľadá nádej u politikov... prídu tí či oni a vyriešia všetky naše problémy, akoby mávnutím čarovného prútika. Nie nevyriešia, žiaden politik. Pretože férové by bolo povedať, nie nevyriešim vaše problémy ani za rok ani za štyri ale budeme robiť kroky a hľadať možnosti ako riešiť situáciu. Taký politik by asi voľby nevyhral. My máme totiž radi instantné riešenia. /okamžité, rýchle /.

Ani v živote veriaceho človeka sa veľakrát neprejavia instantné riešenia- ale veriaci človek má niečo čo mu nikto vziať nikdy nemôže – vieru. A s vierou človek dokáže doslova zázraky. Pre vieru Abraháma bol ušetrený život Izáka. S vierou dokázal i Tomášik prežiť a prekonať ťažké osobné životné situácie, ale i národnostné.

Svojou vierou, horlivosťou dokázal Samo Tomášik zapáliť mnohé srdcia, Pán Boh si ho použil ako svoj nástroj a obdaril mnohými darmi, ktoré si nenechal pre seba. Viera sa stala jeho základom na ktorom budoval celý svoj život. S vierou prekonával ťažké obdobie národnostných útlakov, ale i svojho osobného rodinného často tragédiami poznačeného života.

Viera, nech je aj našim základom. Nemajme strach, obavy vo viere v Boha dokážeme aj nemožné. Prajem nám veľa síl, odhodlania a múdrosti Božej, z ktorej čerpal si kňaz, prozaik, básnik, národovec- Boží bojovník a hlásateľ pravdy Evanjelia Samo Tomášik.

AMEN.

M O D L I T B A

Pane Bože,

daj nám silu, aby sme TI viac dôverovali

daj nám múdrosť, aby sme ŤA viac hľadali a nezabúdali, že si s nami v každodenných maličkostiach. Koľkorát sme túžili po zmene, a teraz keď sa dejú okolo nás veci, ktoré nám nie sú príjemné a máme z nich strach, chceli by sme ten " normálny starý život", ale to už nebude. Nauč nás brať život a udalosti s pevnou vierou. Nie je ťažké veriť, keď sa v našich životoch nič nedeje, ťažšie to je, keď sa deje. A teraz Pane Bože sa toho deje veľmi veľa. Jednak je tu pandémia, ktorá sa dotkla azda každej rodiny a vzala si milovaného člena, nikomu odišli viacerí členovia, či dokonca celé rodiny. A keď možno aj nie z našej rodiny niekto odišiel, tak určiete z rodiny kresťanskej. Prosíme ŤA ,daj silu pozostalým a zarmúteným, ktorí zostali sami. Naplň ich nádejou. Podopri a drž týchto ľudí. Daj im nájsť zmysel života. A na druhej strane je tu nepokoj na politickej scéne, ktorý prináša do nášho života ešte väčší zmätok. Prosíme ŤA, daj hlavne múdrosť všetkým kompetentným, aby s Tvojou múdrosťou a pokojom vyriešili situáciu nech by už priniesla čokoľvek. Sme unavení, zúfalí a veľakrát nešťastní. Bezdradne hľadíme na mnoho vecí okolo nás.

Prosím, daj nám vytrvalosť, aby sme sa nevzdali a nerezignovali. Ale stáli pri Tebe, lebo Ty pri nás si .

Vezmi nás, naše životy do svojich rúk a formuj ich podľa Tvojej Svätej vôle. Nedaj nám klesať a padať. Ale naopak nauč nás, ešte viac Ti dôverovať.

Či len dobré máme prijímať od Teba a zlé nie?

Zmiluj sa nad nami.

M O D L I T B Y

Modlitba za uzdravenie a pomoc v čase pandémie koronavírusu

Pane Ježišu Kriste, ty si „chodil po všetkých mestách a dedinách“ a „uzdravoval každý neduh a každú chorobu“. Na tvoje slovo boli chorí uzdravení.

Príď nám na pomoc v dobe globálneho šírenia pandémie koronavírusu, aby sme mohli zakúsiť Tvoju uzdravujúcu lásku. Vylieč chorých nakazených vírusom. Nech sa im vráti životná sila a k uzdraveniu nech im pomôže aj dobrá lekárska starostlivosť. Zbav nás strachu, ktorý bráni tak nám ako i národom spolupracovať a navzájom si pomáhať. Vylieč nás z pýchy, v ktorej si môžeme namýšľať, že sme imúnni voči chorobe, ktorá nepozná hraníc. Pane Ježišu Kriste, Ty lekár všetkých, stoj pri nás v tomto čase neistoty a smútku. Buď s tými, ktorí zomreli na vírus. Nech odpočívajú s Tebou v Tvojom večnom pokoji. Buď s rodinami chorých a zosnulých, ktorí buď žijú v obavách alebo smútia. Ochráň ich pred chorobou a hlavne beznádejou. Nech spoznajú Tvoj pokoj. Buď s lekármi, zdravotnými sestrami, výskumnými a všetkými zdravotníckymi pracovníkmi, ktorí sa snažia liečiť a pomáhať pričom sa sami vystavujú riziku. Nech zakúsia Tvoju ochranu a pokoj. Buď s predstaviteľmi všetkých národov. Daj im predvídavosť, aby konali s láskou a skutočným záujmom o blaho ľudí, ktorým majú slúžiť. Daj im múdrosť, aby našli dlhodobé riešenia, ktoré nás môžu či už pripraviť na budúce pandémie, alebo im zabrániť. Nech spoznajú Tvoj pokoj, keď sa snažia o jeho dosiahnutie na svete. Či sme už doma alebo v zahraničí, obklopení chorými na vírus alebo nás to zatiaľ obchádza, či to už znášame alebo si robíme starosti – Pane Ježišu zostaň s nami a namiesto úzkosti nám daruj svoj pokoj.Pane Ježišu, uzdrav nás. Amen.

MODLITBA ZA CHORÝCH,

ZA SITUÁCIU V KTOREJ SME SA OCITLI,

MODLITBA ZA NÁDEJ, SILU ...

Drahý Bože,

ďakujeme Ti za nový deň, do ktorého si nám doprial zobudiť sa z Tvojej milosti. Nevieme, čo nás dnes čaká, čo nás postretne, čo zažijeme, ale jedno vieme, Ty budeš pri nás.Uvedomujeme si, že všetko čo v živote máme je len z Tvojho požehnania. Máme strach v tieto dni, množstvo obáv najmä o svojich najbližších, prežívame izoláciu vzťahov. Počúvame správy, ktoré nám prinášajú smútok do našich sŕdc. Pýtame sa: " Do kedy, Pane Bože ,do kedy táto situácia bude?" Túžime ráno vstať a povedať si : "Fuuuu, to bol ale zlý sen!" Ale nie je. Sme v situácii, ktorá je pre nás nová, nik z nás nemá skúsenosti. Máme však nádej a vieru, že všetko raz pominie a že Ty, Pane Bože máš všetko vo svojich rukách. A preto sa utiekame v túto chvíľu ku Tebe: Bože, daj nám pokoj do našich sŕdc a nádej. Posilňuj vieru, aby sme neklelsali, ale naopak, aby sme Ti ešte viac dôverovali. Modlíme sa a myslíme na všetkých nám blízkych- rodičov, partnerov, deti, vnúčatá, priateľov, tých, ktorých si nosíme vo svojich srdciach, ale modlíme sa aj za tých, ktorých nepozáme, ale naše modlitby potrebujú. Za všetkých chorých, daj im drahý Bože silu, buď s Nimi, drž ich za ruku, Ty si ten najlepší Lekár, pomáhaj tým, ktorí liečia a starajú sa a opatrujú, ale jedine Ty Pane Bože dokážeš uzdraviť. Naplň svojou milosťou všetky nemocnice, lôžka, domácnosti, PANE ZMILUJ SA. KYRIE, ELEISON !

Bože, buď pri tých, ktorí prežívajú smútok, bolesť, pri strate blízkych. Buď Potešiteľom. Daj, aby sme neprestali veriť Tvojim sľubom a zasľúbeniam: "Ja som s Vami po všetky časy ... " Ty všetko vidíš, Tebe nie sme ľahostajní, Tvoj ľud vzdychá a zmieta sa v ťažkostiach, príď k Nám a zmiluj sa. Daj aby sme sa naučili viac Ťa počúvať, Bože.

Vstúp do našich vzťahov, aby nás aj táto situácia formovala a menila, aby z nás boli lepší ľudia. Aby sme boli vytrvalí a verní až do smrti. AMEN

Modlitba:

Otče a Pane náš, ktorý si poslal svojho Syna Ježiša Krista na svet, pomôž nám pripraviť sa na tieto sviatky. Uštedri nám svoj pokoj, pravú radosť, daj nám silu, aby sme pocítili, že si s nami a že sa o nás staráš. Prenikni nás túžbou kráčať stále s tebou. Daj, aby sme si znova uvedomili, že Ježiš Kristus k nám prichádza nenápadne, ako malé dieťa a chce nás premieňať na lepších a štedrejších. Amen

Modlitba: Po kázni 3. nedeľa po Svätej Trojici, 28.6.2020

Dobrotivý nebeský Bože, ďakujeme Ti, že Ti nie sme ľahostajní. Ty o nás prejavuješ dennodenný záujem, paradoxom je, že my často od Teba utekáme, sme tvrdohlaví, ľahostajní- často povýšenecký. Seba povyšujeme a druhých ponižujeme. Odpusť a zmiluj sa. Veď toľko- krát si nás niesol v náručí, dával sily a nádeje. Otvor naše srdcia, aby neboli tvrdé – mäsité, aby sme nehovorili o tom, že máme odpúšťať- ale aby sme odpustili, aby sme nehovorili, že máme milovať- ale aby sme milovali. Len tak bude naša viera uveriteľná, keď budeme Tvoji skutoční nasledovatelia. Aj my sme stratili neraz smer, spadli a Ty si sa načiahol a podal svoju ruku. Daj nám dobrú pamäť, aby sme sa aj my takto správali voči tým, ktorých nám pošleš do cesty. Modlíme sa a prosíme, ochraňuj nás od tragédii, nešťastí, chorôb, živlov. Prosíme za našich blížnych, priateľov a známych, za všetkých ktorých si nosíme vo svojom srdci. Prosíme a modlíme sa za deti, mladých ľudí, starších, za kohokoľvek kto potrebuje Tvoju pomoc, silu a nádej. A napokon sa modlíme i sami za seba, Ty vieš drahý Bože, čo nás trápi, teší, čo potrebujeme, vieš to lepšie ako my. Zmiluj sa nad nami. AMEN

Modlitba: Za pobožný život

Otče nebeský, dal si nám nekonečné dobrodenia, slovo o Kristovi a Ducha Svätého. V poznaní Krista je večný život. Duch Svätý pôsobí v nás slovami tých, čo vyučujú evanjelium a našim srdciam svedčí o Tvojej otcovskej láske voči nám. Daj, aby sme Ti vzájomne vďaky vzdávali, Teba jediného Boha vyznávali, milovali, uctievali a oslavovali, Tvoje sväté slovo neodhadzovali a Ducha Svätého od seba neodpudzovali. Daj tiež, aby každý horlivo konal svoju povinnosť, snažil sa o Tvoju a nie o svoju česť, aby nehľadal svoj prospech, ale čo osoží cirkvi. AMEN

Modlitba: Prosba za blížnych

Pane Ježiši Kriste, pokorne Ťa prosíme za tých, ktorých nosíme v srdci spolu s nimi prežívame ťarchu života. Prosíme za tých, čo pod tieňom kríža, ponorení do vlastného zármutku, bez príbuzných a priateľov, sú slabí, starí a bez opory, aby si ich potešil a vzbudil ochotné srdcia im pomôcť. Prosíme za tých, čo bolestne cítia svoju opustenosť, zostaň s nimi; urob jasnejším ich život. Modlíme sa za tých, čo nemôžu v spánku zavrieť svoje oči. Zmiluj sa nad umierajúcimi a daj im v pokojiodísť z časnosti. Modlíme sa za tých, čo stratili svojich drahých; poteš ich, aby nestratili nádej života v Tebe. Modlíme sa za tých, čo sú bez domova, bez jedla, liekov a pomoci, nech sú už kdekoľvek na svete. Prosíme za seba, za blížnych, za naše rodiny, za cirkev i za tých, čo prosiť nevedia a srdce sa im zmieta v ťažkostiach. Daj, aby sme si navzájom pomáhali ako Tvoj ľud, Teba milujúci a na Tvoju pomoc čakajúci. Amen

Modlitba: V ťažkých dňoch

Pane Ježiši Kriste, Tvoja duša bola smutná až na smrť. K Tebe sa obraciam, Ty vieš o mojom položení. Skormútený som a moje srdce krváca. Pokorený som až do prachu a nemám už síl. Akoby všetko nasvedčovalo, že niet pre mňa už nijakej potechy a som najnešťastnejší zo všetkých. Viem, že som si zaslúžil Tvoj hnev, veď aký bol môj život? Verím však v Tvoje zľutovanie. Zmiluj sa nado mnou. Osloboď ma od strachu, aby som celkom neklesol na mysli a nestratil cieľ svojho života. Verím, že môžeš zmeniť, čo je nemožné u ľudí. Vyveď ma z mojich úzkostí. Ukáž mi cestu ako ďalej a prehĺb moju vieru i lásku k Tebe a blížnym. Z hlbokosti volám k Tebe, Pane, vyslyš ma. Zľutovník nebeský, zmiluj sa nado mnou. AMEN

"Ak ti Boh zavrie pred nosom okno,ktorým chceš pozerať na niečo pekné vonku,

otvorí ti vzadu dvere, aby si si to mohol ísť zobrať."

ADVENT 2022

1. Adventná nedeľa

Pán prichádza

Suspírium:

Adventné rána požehnaj nám, Pane,

dojate s piesňou nech ich začíname,

tak ako predkovia nech Ti ďakujeme,

čakajúc Teba v odovzdanej viere.

Poteš nám srdcia, keď v tme sa už brieždi,

zornička žiari, povedľa nej hviezdy,

vzácny čas milosti zase prežívame,

prosíme vrúcne: príď aj ku nám, Pane.

Priblížil deň sa, noc už pominula,

kiež Ty si naša nádej, istota a sila!

Ku Tebe zrak svoj s prosbou upierame,

dožič nám účasť na nebeskej sláve.

(Andrej Hajduk: Adventné rána. Zo zbierky Z nášho kostola, Zvolen 2002.)

Kázeň:

Dionysius Exiguus alebo Dionýz Malý je meno, ktoré zrejme málokto z nás pozná. Nestretávame sa s ním často. S jeho menom nie sú spojené veľké či komerčne zaujímavé príležitosti, aby sa vtesnali do nášho kalendárneho roka. A predsa! Je to práve Dionýz Malý, ktorému za tento kalendár môžeme vôbec poďakovať. Muž, rímsky kňaz, pôvodom z Rumunska je známy práve tým, že je považovaný za tvorcu kresťanského letopočtu. Nie je síce celkom presne známe, ako Dionýz k svojim výpočtom prišiel, nepoužil ani žiadnu historicky overiteľnú udalosť a o svojich výpočtoch nezanechal ani žiadne záznamy. Mnohí mu dnes vyčítajú aj nedostatky, ktorých sa pri svojich výpočtoch dopustil. Avšak číslovanie, s ktorým prišiel, zmenilo dovtedajší spôsob číslovania rokov podľa konkrétneho panovníka a do centra celej epochy a moment, od ktorého sa všetko ďalej bude odvíjať stanovilo narodenie Ježiša Krista. Od tohto momentu sa roky budú počítať ako roky po Kristovi. Anno Domini. Dionýzom navrhnutý letopočet nebol prijatý hneď. Trvalo ešte takmer ďalších 500 rokov, kým ich prijala cirkev naprieč krajinami a ďalších 5 storočí, kým sa začal používať vo všeobecnosti. Nič to však nemení na skutočnosti, že celá spoločnosť sa stotožnila s vyznaním evanjelií i celého Písma, že Ježiš Kristus a Jeho narodenie je rozhodujúcou, centrálnou udalosťou dejín.

Slová apoštola Pavla, ktoré sme dnes počuli ako kázňové, nesú v sebe rovnakú myšlienku, to isté evanjelium. Dobrú zvesť o tom, že Kristus a jeho vstup do tohto sveta je tým najrozhodujúcejším momentom. Nie len pre svet a ľudské dejiny, ale aj pre každého z nás celkom osobne. Svoje evanjelium apoštol vyslovil slovami: „Noc pokročila, deň sa priblížil.“ Slová, ktoré sú prikryté jemným tajomstvom, však nie sú také nejasné, akoby sa na prvé počutie mohlo zdať. V našich ušiach síce znejú tajomne, avšak v ušiach Pavlových poslucháčov neboli celkom neznáme. Poznali ich. Počúvali ich takmer ako pieseň, ktorú mamy pred spaním jemne šepkajú svojim deťom. Boli melódiou, na ktorej sa niesli nádeje a očakávania Božieho ľudu. Pán prichádza, či slovami apoštola noc pokročila, deň sa priblížil. Keď ich do svojich slov vkladá Pavel, vstupuje do známych myšlienok, do obrazov a predstáv, ktoré driemu kdesi vo vnútri človeka. Prebúdzajú, oživujú a vynárajú kdesi na povrch. Pripomínajú, že Boh svoj ľud neopúšťa. Vidí jeho biedu, i jeho boľačky. Pozná jeho slabé miesta. Vie o najtemnejšej tme v ľudských vnútrach. Pozná bolesť i hĺbku hriechu. Neveru, odpadnutie, popretie. To všetko On vie. Vie, že noc je až príliš tmavá. Ale deň je už blízko. Svitá. Brieždi sa. Slnko pomaly stúpa na obzor, aby jeho svetlo prežiarilo aj tie najtemnejšie zákutia. Pokrylo ich svojim svetlom. Milosťou, láskou a odpustením. Slnko prekrýva tmu. Láska prekrýva hriech. V moment, keď sa zore farbí na krvavo. Keď sa do výšin nebies zodvihne golgotský kríž. Oboje červené. Zore i krv. Oboje zvestuje, že spása sa priblížila. Vo veľkonočné ráno. V ráno vzkriesenia. Práve preto hovorí apoštol, že je nám spasenie bližšie ako kedykoľvek predtým. Je vybojované. Získané. Darované. Je dokonané! Na golgotskom kríži. Ešte je noc, tma ešte vládne dookola, ale jej moc už ochabuje. Pre ňu je už všetko spočítané. Noc tu nikdy nebude naveky. Jej temnota skončí, aj keď nám čas ešte nie je známy. Nevieme, koľko z noci ostáva. Je dokonca možné, že táto noc nebude krátka. No raz sa skončí. Východ slnka je nezvratný. Nové ráno, ktoré tmu nakoniec definitívne porazí, je na dosah. A toto ráno nastane. Celkom tak, ako prišlo s veľkonočným víťazstvom. Ani hĺbka hrobu nedokázala udržať moc tmy a smrti. Pred ránom vzkriesenia a Božou mocou museli jej hrôzy a tiene ustúpiť. Vtedy, a apoštol hovorí, že sa tak stane opäť. Lebo deň sa priblížil. Tak znie Pavlovo evanjelium. Pán prichádza. Tak znie evanjelium dnešnej nedele.

Vedieť, že deň sa priblížil, je však len jedna časť dobrej správy, ktorú apoštol píše. Tá ďalšia je rovnako naliehavá. Pripomína, že kresťan ešte stále žije v tme. Nový deň síce stojí predo dvermi, avšak noc nás ešte stále obklopuje. Môžeme síce hľadieť s nádejou dopredu, to nás ale nesmie oslabiť či viesť k letargii. Je dôležité, aby sme z poznania tohto „časového znamenia“ vyvodili dôsledky pre seba a aj naše životy. Pavel nám v prečítaných slovách ponúka aj celkom konkrétny spôsob. Ako prvé uvádza, že sa máme prebudiť zo sna, či precitnúť. Vstávať ráno nie je vždy jednoduché. Každý z nás je iný. Niekto z postele vyskočí hneď, iný pre svoj rozbeh potrebuje pomalšie tempo. Niekto vstáva za úsvitu, iný, keď už slnko vystúpi nad obzor. Keď nás apoštol pozýva prebudiť sa, zrejme ale nemá na mysli dlhé vyspávanie či ono pomalé a ostýchavé precitanie. Stratiť pojem o čase by v tomto prípade mohlo byť aj celkom nebezpečné. Uvedomiť si, že deň sa priblížil a prebudiť sa, je preto prvá vec, ktorú nám apoštol pripomína. Tá druhá znie, aby sme odložili skutky tmy. Tak ako si ráno vyzlečieme nočný úbor, podobne máme pred prichádzajúcim dňom odložiť všetko, čo sa s tmou spája. Apoštol je pri opise veľmi presný. Skutky, ktoré sa dejú pod rúškom tmy vymenúva. Hodovanie, opilstvo, smilstvo, chlípnosť, svár aj závisť. Všetky patrili k úpadkovému prepychu horných vrstiev nielen antických miest. Kresťan však už nepatrí noci. Je synom svetla. Jeho život je a má byť charakterizovaný dňom. Má si teda obliecť nové rúcho. Odev svetla. Má sa obliecť v Pána Ježiša Krista.

Byť oblečený v Pána Ježiša Krista znamená byť oblečený do Kristovho tela. Byť zaštepený do Jeho tela. Pokrstený. Vstúpiť s Ježišom Kristom do zvláštneho, celkom intímneho a blízkeho vzťahu. A v krste získava človek podiel na Jeho smrti a vzkriesení. Prisvojuje si Božiu milosť. Odpustenie hriechov a oslobodenie od smrti. Stáva sa dedičom nádeje večného života. Podľa apoštolových slov kresťanom v Tesalonikách obliecť si Krista znamená teda odieť sa pancierom viery a lásky a prilbou nádeje na spasenie. To je výzbroj, ktorá pomáha pri boji s nočnými tieňmi. Viera, láska a nádej. Živé, životodarné napojenie na Ježiša Krista.

Prebudiť sa, precitnúť, byť prezlečený či oblečený zároveň znamená byť pripravený k práci. Ku dňu a jeho povinnostiam. Ani apoštol nežil len v očakávaní blízkeho konca. Vo chvíli, keď píše svoj list má pred sebou mnohé plány a cesty. Pripravuje sa na to, aby zvestoval evanjelium. Uvedomuje si, že vychádzajúce červené zore nesmie oslabiť jeho aktivitu a misijný zápal. A to je príklad aj pre nás samých. Môžeme a máme žiť z milosti skrze vieru, v nádeji, že deň sa priblížil a spasenie je blízko. To ale neznamená len potichu sedieť kdesi v kúte s rukami zloženými v lone. Boh nás potrebuje. Naše ústa i mysle. Naše ruky i nohy. Tu a teraz. Neexistuje lepší čas. Nebude lepší čas. Kresťania sú možno jedinou Bibliou, ktorú ešte dnešný svet číta. Staňme sa preto my sami listom Kristovým.

Milí bratia a milé sestry!

Dionýzovo Anno Domini (Roku Pána) postavilo Ježiša Krista a Jeho narodenie do centra celej epochy dejín a potvrdilo, že Ježiš Kristus a Jeho narodenie je rozhodujúcou, centrálnou udalosťou dejín. Narodením Ježiša Krista, no najmä Jeho smrťou a vzkriesením totiž noc pokročila a deň sa priblížil a spasenie je človeku bližšie ako kedykoľvek predtým. Ako s touto správou naložíš ty? AMEN

Prajem Vám požehnaný vstup do nového adventnéo obdobia.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka

ZAMYSLENIA ECAV S VAMI

nájdete na youtube

https://www.youtube.com/watch?v=FIW4zK9OGuc

https://www.youtube.com/watch?v=a-IlrSOmJnA

31.7.2022

7. nedeľa po Svätej Trojici

Božie požehnanie zachraňuje

2 Mojžišova 16, 2-3. 11-18v:

2 Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti.

3 Izraelci im povedali: Keby sme radšej boli zomreli rukou Hospodinovou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chlieb do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie. 11 Vtedy Hospodin riekol Mojžišovi:

12 Počul som reptanie Izraelcov; povedz im toto: Podvečer budete jesť mäso a vždy ráno sa nasýtite chlebom a spoznáte, že ja som Hospodin, váš Boh.

13 Večer prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno ležala vrstva rosy okolo tábora.

14 Keď rosa uschla, hľa, na púšti ostalo čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať.

15 Keď to Izraelci videli, hovorili jeden druhému: Čo je to? Lebo nevedeli, čo je to; Mojžiš im povedal: To je chlieb, čo vám dal Hospodin na pokrm.

16 To je to, o čom Hospodin prikázal: Zbierajte z toho každý, koľko kto zje, ómer na osobu; každý si naberte podľa počtu duší, ktoré máte v stane.

17 Izraelci urobili tak; nazbierali jeden viacej, druhý menej.

18 Keď to potom merali ómerom, ten, čo nazbieral viacej, nemal nadbytok, a ten, čo menej, nemal nedostatok; každý nazbieral, koľko zjedol. AMEN

Ježiši, neopustím Ťa,

lebo Ty seba samého dal si za množstvo mojich vín.

Chcem sa mocne držať Teba.

Ty žiješ, žiť budem s Tebou, nikdy Ťa neopustím.

AMEN

Božie požehnanie zachraňuje! Význam a dôležitosť požehnania nám dnes zdôrazňuje dnešný prečítaný biblický text. Prázdniny sú v plnom prúde. Veľmi málo žiakov, študentov v túto chvíľu myslí na školu. Aj my sme taký boli, zabudnúť čím skôr. Aj keď sa mnohokrát nechceme vracať späť do minulosti, návrat späť je niekedy veľmi prospešný a potrebný. V Biblii sa však stretávame s pravým opakom. Teda s tým, že minulosť je veľmi intenzívne vyhľadávaná. A to minulosť otrocká, taká ktorá zraňovala, ubližovala, čo vyznieva veľmi zvláštne. Izrael so svojím Bohom vykročil na novú etapu. Vydal sa na novú cestu. Život človeka často pripodobňujeme k ceste. Každá cesta má svoj začiatok i koniec. Prorok Jeremiáš konštatuje: „ že človek nemá v moci svoju cestu, ten, čo chodí neurčuje svoje kroky“/10,23/.

Boží ľud sa vydal na cestu do zasľúbenej krajiny. Sú vlastne na začiatku svojej púte. Túto cestu nemajú vo svojej moci. Uvedomujú si svoju bezmocnosť. Každý ich krok je krokom do neznáma. Púšť a jej nehostinnosť ich vedie k sťažovaniu sa. Už mesiac sú na ceste. Len nedávno spievali chválospev, len nedávno boli celkom „ hore“ a teraz sú celkom „ dole“. Hundrú, šomrú. Stratili istoty, ktoré aj ako otroci mali. Sťažovali sa na nedostatok vody, Pán Boh mi pomohol. Putovali ďalej a zásoby jedla sa tiež míňali. Už reptajú nielen proti Mojžišovi, ale aj proti Áronovi. A obzerajú sa do minulosti. Vždy znovu a znovu. Spomínajú na tie povestné „ mastné hrnce egyptské“. Je ale málo pravdepodobné, že by ich tam mali. Pozerajú na svoju otrockú minulosť cez ružové okuliare. Hrnce mäsa a chlieb do sýtosti- pokiaľ to všetko v Egypte mali, zaplatili za to ťažkou prácou a otroctvom.

Práve tam hrozila záhuba Božiemu ľudu, a Pán Boh sa nad nimi zmiloval. Ale obtiažnosť cesty spôsobila, že minulosť skresľujú a prevracajú ju. Človek po týchto slovách až neveriacky pokrúti hlavou či je to vôbec možné. Aby sa ľudia takto správali voči Pánu Bohu. Pán Boh si ich vybral za svoj ľud, požehnával ich, zahrňoval milosťou, zachraňoval z rôznych ťažkostí, sprevádzal na ich ceste...

a napriek tomu všetkému, na všetko zabudli a hodili za hlavu. Ako náhle to nejde podľa ľudských predstáv, okamžite sa sťažujeme a to aj na Pána Boh. Je pravda, že najjednoduchšie je sťažovať sa a kritizovať. Verte mi bratia a sestry, ani my by sme neboli iní na ich mieste.... mali iné predstavy o ceste, mysleli si , že všetko pôjde hladko, Pán Boh ich prevedie tam kde majú byť, a hlavne to bude trvať krátky čas... a okrem iného sa budú mať všetci dobre a do sýtosti užívať života. Málo viery a dôvery.

Ak by sme sa mali sebakriticky pozrieť do nášho života. My sme tiež neraz takýto reptajúci Izraelci, koľkokrát sme sa už sťažovali ako nám je zle, ako to nejde podľa našich predstáv, ako bolo predtým lepšie.... a sem-tam skúšame vydierať aj Pána Boha...alebo si Ho zamieňame s automatom na naše želania a túžby.

Človek je jednoducho tvor nepolepšiteľný, keby sme sa pozreli na celé dejiny, robíme stále tie isté chyby ako ľudia dávno pred nami. Máme pokrokovú dobu, plnú vymožeností. Doba sa zmenila, no to čo ostalo rovnaké a nemenné sú naše ľudské vlastnosti, naše charaktery. Tie sa nijako nezmenili. Už na prvých stránkach Biblie čítame o páde prvých ľudí. Chceli byť lepší ako Pán Boh, chceli sa mu vyrovnať. Koľkí v dejinách mali tieto tendencie, vytlačiť Boha zo života ľudí, koľkým sa podarilo zmanipulovať obrovské davy. A predsa dnes tu už nie sú.

Poďme ďalej. Prvá bratovražda- Kain a Ábel. Neviem ako vy, ale ja nemám pocit, žeby kriminalita a brutalita z našich životov vymizla. Stačí, ak si človek zapne správy a okamžite sa dozvedá o hrôzostrašných činoch, akých je schopný len človek.

A čo ďalšie naše vlastnosti? Pýcha, sebectvo, klamstvo, márnomyseľnosť, lakomstvo, tvrdohlavosť, neústupčivosť, nenávisť, závisť, ohováranie.......... že my taký nie sme?

Niet spravodlivého ani jedného, všetci zhrešili a nemajú slávy Božej.

Je to Pán Boh, ktorý má právo nám niečo vyčítať, nie my. Koľko má trpezlivosti s nami? A napriek všetkému: Nenecháva nás a neopúšťa. Ale práve naopak vylieva svoje požehnanie na nás. Veď Božie požehnanie prináša do našich životov radosť, úspech, spokojnosť.

Bez Božieho požehnania nie je možné nič robiť, konať.... požehnanie rodičovské,... keď sa odchádzalo z domu... keď sa mladí brali prosili o rodičovské požehnanie....požehnanie chlebu pred rozkrojením... no dnes, keď by deti odchádzali z domu a vy by ste im dali požehnanie... asi by sa veľmi pozerali na to čo robíte.

Každý deň nás zahrňuje svojou milosťou, svojím požehnaním, ktoré nás zachraňuje každý deň nášho zemského prebývania.

Človek naozaj má za čo ďakovať. Že žijeme v takých podmienkach akých žijeme. Že keď ráno vstaneme. Môžeme si vybrať z niekoľkých variant jedla. Že si pustíme vodu a tečie. Že si máme čo obliecť. Že máme strechu nad hlavou.... je toho veľa za čo človek má ďakovať...... a napriek tomu, tak ako Izraelci, zabúdame na každodenné dobrodenia a obzeráme sa späť do minulosti.

Pán Boh ani im ani nám nesľúbil cestu, bezstarostnú, bezbolestnú... sľúbil, že nás bude sprevádzať a dá sily na zdolanie všetkého čo nás v našom živote čaká. Pán Boh nám dáva oveľa viac než si zaslúžime. Dal nám svojho Syna, to najvzácnejšie čo mal. Nehazardujeme s Božím darom. Možno ste nedošli tam , kam ste pôvodne chceli, možno ste nedosiahli to čo ste chceli, ale vedzte, že ste práve tam kde ste vás Pán Boh potrebuje.... AMEN

Prajem vám Bohom požehnané dni,

nech vás naplní pokojom a novou nádejou.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka

27.2.2022

Predpôstna nedeľa

Modlitba:

Pane Bože, ďakujeme, že si prišiel na tento svet pre nás. Aby si zobral naše trápenia a dal nám poznávať Tvoju pravdu. Prosíme, aby si touto pravdou otváral náš duchovný zrak. A vyučoval nás svojej pravde a múdrosti. AMEN

Text: Mk 8, 31-38

Potom ich začal poučovať, že Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych. A povedal to celkom otvorene. Vtedy vzal Ho Peter nabok a začal Ho odhovárať. Ale On sa obrátil a vidiac svojich učeníkov, pokarhal Petra a povedal mu: Choď za mňa, satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské! Potom, privolávajúc zástup aj svojich učeníkov, povedal im: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma:

Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, ak získa aj celý svet, ale utrpí škodu na svojej duši? Lebo čo môže dať človek ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše? Kto by sa v tomto cudzoložnom, hriešnom pokolení hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca a so svätými anjelmi. Amen

Milí bratia a sestry!

Jedna nedeľa nás delí od pôstneho obdobia. V pôste si pripomíname udalosti, ktoré sa týkajú poslednej cesty Pána Ježiša do Jeruzalema a následne na Golgotu. Mnohí sa s týmito príbehmi stretávame od malička, iní zase možno neskôr, ale z roku na rok si ich pripomíname na službách Božích, cez pôstne obdobie a veľkonočné sviatky. Sprítomňujeme si tak neľahkú cestu, na ktorú sa vydal kráčať Pán Ježiš, pre každého jedného z nás.

Táto Ježišova neľahká cesta, akoby bola zobrazením toho čo prežívame my sami posledné mesiace, týždne a teraz dni. Najskôr choroba, o ktorej sme nič nevedeli a ktorá sa dotkla miliónov ľudí po celom svete a v tieto dni zo zatajeným dychom sledujeme dianie na Ukrajine a so strachom čakáme čo sa vlastne ide diať ďalej. Ako keby zlý sen.

Možno si toto vraveli tiež Ježišovi učeníci, žili tiež v ťažkej dobe. V područí Ríma, ktorý tiež pre svoje mocenské chúťky rozširoval svoje územie. Ľudia očakávali zmenu. A všetky svoje predstavy pretavili do prichádzajúceho Ježiša. Ježiš im niekoľkokrát hovoril o svojom poslaní, pre ktoré prišiel na tento svet. Učeníci Ho zároveň sprevádzali na Jeho cestách. Videli veľké zázraky, ktoré konal. Počúvali Jeho zvesť slova Božieho, ktorú hlásal ľuďom. A predsa ho mnohí nepochopili, pretože mali svoju vlastnú predstavu o Mesiášovi. Učeníci mali očakávania. Aj my máme očakávania. Niektorí učeníci, ako aj mnohí ľudia očakávali, že ich Ježiš oslobodí od útlaku Rimanov a obnoví zašlú slávu Izraelského kráľovstva. Možno si to pravdepodobne predstavoval aj učeník Peter. Akonáhle počul slová, že Ježiš musí mnoho trpieť a byť zavrhnutý od starších, veľkňazov a zákonníkov, musí byť zabitý a po troch dňoch vstane z mŕtvych- vtedy sa to všetko v ňom začalo búriť. Svoje falošné predstavy povýšil za pravdu a nijako mu do nich nezapasovala predstava o smrti a utrpení Pána Ježiša. V tomto vnútornom hneve to už nevydržal a vtedy ho Peter odviedol nabok a začal odhovárať od cesty utrpenia. Ježiš sa však na neho nahneval a pokarhal slovami: „ Choď za mňa satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“ Nepochopenie. Sú to tvrdé slová, ale pravdivé. Peter to všetko akosi nepochopil, podobne ako to nechápali mnohí jeho súčasníci. Nepochopil Ježiša, lebo videl len sám seba, tak ako sa na Ježiša pozerá veľa dnešných ľudí. Pre jedných je múdrym učiteľom, veľkým filozofom, revolucionárom. Úprimnú pozornosť pritom namieril na jednoduchého človeka. Ale ako náhle prídeme s takto zmýšľajúcimi ľuďmi k bodu Ježišovej smrti a vzkriesenia- odmietajú s nami ďalej diskutovať. Pretože im to nezapadá do ich predstáv o Ježišovi. Slovo o kríži sa stáva pre nich bláznovstvom, ale pre nás ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou – ako píše apoštol Pavel Korintským veriacim.

Ak chceme teda pochopiť krížovú cestu Ježiša, musíme bokom odložiť všetky svoje ľudské predstavy o Kristovi. Musíme prijať skrze Ducha Svätého skutočnosť, že toto všetko podstúpil zo svojej lásky k nám a my sami sa máme vydať kráčať tou úzkou tŕnistou cestou. Čomu sa na tejto ceste učíme?

Pán Ježiš hovoril svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

My si často v živote myslíme a niekedy sa tak aj správame- že sme tí najmúdrejší a najdokonalejší ľudia. A pôsobíme na ostatných arogantným dojmom. Ale na ceste za Ježišom nemá žiadna arogancia miesto. My musíme zaprieť sami seba. Musíme si uvedomovať, že sme iba obyčajní ľudia a všetko čím sme a čo máme, máme len od Boha. Na čo teda byť pyšní? Čím sa máme chváliť?

Kto sa chváli nech sa chváli v Kristu. Chváliť sa môžeme jedine Božou milosťou, ktorá sa pri nás každodenne dokazuje. Vo svojom živote si často zakladáme na materiálnych veciach, či na mnohých ľuďoch. Ale aj to musíme odstrániť zo svojho srdca. Nevojde to s nami skrze tesnú bránu. Takto zapierame sami seba. A to vďaka Božej moci v nás, pretože sami sa dobrovoľne nechceme vzdať mnohých takýchto vecí v našom živote. Zoberme si na seba svoj kríž a tak nasledujme Ježiša. ...Svoj kríž... to sú tie všetky naše trápenia na tejto zemi. To je výsmech sveta z našej viery a nepochopenie zo strany najbližších rodinných príslušníkov. Sú to aj naše zdravotné problémy, ktoré nás trápia a my si práve v ťažkých chvíľach budujeme a zoceľujeme našu vieru. Kríž, to sú naše obavy, strach, neistota. Preto kráčajme po ceste s Ježišom s našimi starosťami, bolesťami, smútkom, výsmechom sveta. Nesieme to každý ako svoj kríž našim životom. Majme na mysli cestu po ktorej kráčal Ježiš, cestu na Golgotu. On nám rozumie a keď si niekedy preto zúfame životom a padáme pod ťarchou Pán Ježiš nám hovorí: „ Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši, lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno je ľahké.“

V tomto - je Božia múdrosť, ktorá kresťana sprevádza celý jeho život. Pre neveriacich je to bláznovstvo, fanatizmus, pretože nechápu, nerozumejú.

Človek stále vo svojom živote hľadá, skúma a poznáva. Študuje diela mnohých velikánov filozofie, kultúry, literatúry či hudby. Je obohatený ich životnými pohľadmi na svet, ich novými myšlienkami. To je dobré a prospešné pre človeka. Ale ak zostaneme iba pri tomto poznaní, podstatu tohto sveta sme vôbec nepochopili. Pochopí ju iba ten, kto získa Božiu múdrosť. Apoštol Pavel bol veľmi múdrym, inteligentným človekom. Keď sa stal kresťanom v liste Filipským napísal: „ Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste pokladám všetko aj za stratu, pre nekonečne vzácnu známosť o Kristu Ježišovi, svojom Pánovi, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal.“

Bez Krista je všetko v našom živote márne a nezmyselné.

Aj v tieto dni vidíme, kam sa ženie svet bez Boha. Do záhuby a konca. Odložme teda svoje falošné predstavy o Ňom. A kráčajme za ním cestou pokory. Nech prichádzajúci pôst je pre nás novou cestou, ktorá naše kroky nasmeruje za Kristom, pod Jeho kríž zložme náš strach, obavy, neistotu. Spínajme ruky k modlitbe, potrebujeme to my, ľudia, tento svet.

Bože pomáhaj! AMEN

Modlitba:

Dobrotivý nebeský Bože, všetky naše modlitby a prosby sa upierajú v túto chvíľu ku Tebe. Ty si jediný, ktorý dokážeš pomôcť, Ty si ten, ktorý má všetko vo svojej moci. V pokore predstupujeme pred Tvoju tvár a uvedomujeme si našu ľudskú malosť a slabosť, znovu vidíme kam sa svet dostane, keď sa vzdiali od Teba. Strach, obavy, nenávisť sa šíri týmto svetom. Nedaj Bože klesnúť, nedaj, aby diabol získaval ľudí, práve naopak posilňuj nás v týchto ťažkých časoch, ktoré prežívame vo viere. Nech neklesáme, nezúfame si, ale dôverujeme, Ty si najmocnejší. Zasiahni Bože, pomôž utíšiť vojnu, nepokoje po celom svete. To, o čom sme len počúvali z úst našich starších sa stáva realitou našich dní. Bože, Ty si pomohol veľakrát a veríme, že pomôžeš iste aj v tejto situácii. Modlíme sa a prosíme za nás, naše rodiny, našu krajinu, ale aj za tento svet. Odstráň z ľudských sŕdc tú nezmyselnú chamtivosť a túžbu vlastniť a mať viac. Aby v tomto šialenstve sme sa nezrútili kdesi odkiaľ nebude návratu. Nech naše bohy idú len po ceste, ktorá vedie za Tebou. Nech sme bohatší vo viere, vytrvalí v modlitbách. Z hlbokosti srdca k Tebe voláme, zmiluj sa nad nami. Pomáhaj chorým a slabým, ktorí bojujú s rôznymi ťažkosťami a prekážkami, slabosťami. Buď so zomierajúcimi, slabými, staršími a všetkými, ktorý Ťa potrebujú-. Otváraj ľudské srdcia k ochote odpustiť, pomôcť prejaviť solidaritu, slušnosť a hlavne ľudskosť a lásku. Daj, aby pre jedného či pár ľudí netrpeli milióny ľudí po celom svete. Veď Ty si skrze Tvojho Syna, Jedného, zachránil celý svet. Spravil si presný opak, aký robíme my- Tvoje stvorenie na svete, ktorý si Ty pre nás Stvoril.

Modlime sa za ľudí na Ukrajine.

Všemohúci Bože, voláme ťa naším Otcom, pretože veríme, že sa skláňaš k nám ako k svojim deťom. Vieme, že túžiš po tom, aby sme na zemi žili v pokoji a v tvojej láske a posielaš nám Ducha Svätého, aby nám dával silu prekonávať hriech a vytvárať jednotu.

Ty si darcom pokoja, preto nás láskavo vypočuj, keď ťa úpenlivo prosíme o mier a pokoj vo svete: aby všetci ľudia pochopili, že nik nemá právo dosahovať svoje záujmy násilím a nenávisťou, aby kvôli sebectvu niekoľkých nemuseli mnohí utekať z vlastného domova, aby zodpovední bránili slobodu a dôstojnosť všetkých ľudí, aby nikto netrpel pre svoju vieru a národnosť, aby navždy zmĺkli zbrane, ktoré spôsobujú vyhasínanie nevinných ľudských životov.

Prosíme ťa, Otče, za Ukrajinu a všetky krajiny, v ktorých človek bojuje proti človeku, brat proti bratovi: nech odpustenie zvíťazí nad nenávisťou a pomstou, pokoj a mier nad každým konfliktom, ochrana ľudského života nad ekonomikou a vidinou bohatstva.

Nech tvoj Duch premôže tvrdosť ľudských sŕdc. O to ťa prosíme, skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý nám otvoril cestu do kráľovstva večného pokoja. Amen.

ADVENT

4. adventná nedeľa

Radostné svedectvo o blížiacom sa Pánovi

Suspírium:

Pane Ježiši, nie si iba Ten, kto svieti, Ty si svetlo,
si nielen ukazovateľom ciest, Ty si cesta,
nielenže si pravdivý, Ty si číra pravda,
nie si iba Ten, kto žije, Ty si život sám.
V Tebe vidíme, aký je Boh. V Tebe vidíme, akí sme my.
Dokonale nás poznáš, a predsa nás máš rád.
Prosíme, sním z nás vinu a daj nech je tento advent
novým začiatkom aj v našom žití,
Ku komu pôjdeme? – Ty máš slová večného života –
Ty si život! V Tvojom svetle aj my svetlo vidíme. Amen.

Kázeň Lk 2, 29-34

„Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí: ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský. Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa hovorilo o Ňom. Simeon ich požehnal a povedal Márii, Jeho matke: Ajhľa, Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať...“ Amen

Milí bratia a sestry!

Zažatá je posledná, štvrtá adventná svieca. Vrcholí advent. Žiaľ aj v tomto roku sú najkrajšie sviatky poznačené pandémiou, ktorú tu ešte stále máme a vyzerá, že ešte budeme mať dlhší čas. Radosť, očakávanie nám zastierajú mnohé otázky, obavy. Neistota budúcnosti nás oberá o silu, nádej. Avšak Vianoce prinášajú nádej, a nádej potrebujeme v tejto ťažkej dobe. 4. adventná nedeľa nám pripomína, aby sme sa pripravili na výnimočnú udalosť, ktorá zmenila naše životy. Príchod Ježiša, nám dáva novú optiku, vieru, silu. ADVENT- je príchod. Príchod niekoho kto je výnimočný, veľkolepý, úžasný.

Vianočný čas nás ale neurobí šťastnejšími a radostnejšími. Vianočný čas nás neurobí lepšími. Nie je to Vianocami, že ľudia majú k sebe bližšie. Iba my sami môžeme urobiť Vianočné sviatky šťastné a veselé. Cez vieru v Pána Ježiša. Vianoce nespôsobia, že ľudia majú k sebe bližšie. Len tak blízki budú nám ľudia, ako blízko sa k nim postavíme my sami. Spôsobí to prichádzajúci Pán a Kráľ sveta, narodený v pokore, narodený v našich srdciach.

Ako najrozličnejšie prichádza a vstupuje do našich životov! Mňa osobne v tohtoročnom adventnom čase uchvátili novozmluvné proroctvá o narodí Mesiáša. Viete, koľko ľudí bolo oslovených prorockými slovami práve v pred narodením Pána Ježiša, koľkí prorokovali? Prorokoval anjel Gabriel kňazovi Zachariášovi. Povedal mu, že sa mu narodí syn, ktorý bude pripravovať advent Mesiáša. Neveriaci Zachariáš uveril tejto zvesti, syna nazval Jánom a vyslovil o ňom proroctvo: ty dieťatko budeš prorokom Najvyššieho. Anjel Gabriel panne Márii prorockými slovami zvestoval: počneš a porodíš syna, dáš mu meno Ježiš, bude Synom Najvyššieho Boha. Mária tiež prorockými slovami chváli Boha: Pán sa zastal svojho ľudu! Anjel Gabriel pokračoval u Jozefa: neboj sa prijať Máriu, porodí syna, a ty, ty Jozef mu dáš meno Ježiš, On vyslobodí svoj ľud z hriechov. Prorocké slová sa dotkli mudrcov z ďalekých krajín, prorokyňa Anna v chráme i Simeon hovorí v dnešnom kázňovom texte: Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie... toto dieťa je na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať...

Takto vyzeral prvý advent Pána Ježiša, advent pred jeho narodením, advent, v ktorom sa On narodil v srdciach týchto ľudí. Bol to príchod do ťažkých chvíľ. Do neriešiteľných situácií, či dokonca samotný príchod Mesiáša spôsoboval vážne životné komplikácie. A toto isté prežívame dnes aj my. Neľahké situácie, ťažké chvíle, smutné... Zachariáš onemel a jeho manželka v pokročilom veku nečakane otehotnela. Koľko problémov spôsobilo čakanie dieťaťa panne zasnúbenej Jozefovi, môžeme si domyslieť. A Simeón? Duch Svätý mu ešte prv oznámil, že prv než zomrie, uvidí Mesiáša. Príchod dieťatka do jeho života znamená, že sa naplnia jeho dni, že zomrie. Mal sa Simeón strániť všetkých detí? Mal sa vyhýbať ľuďom, ktorí túžobne čakali príchod Krista Pána? Nie, nie, nepribližujte sa ku mne s deťmi, čo keď to náhodou bude Mesiáš a bude mi koniec?!? Nie! Simeón túžobne čakal na toto stretnutie. Bolo pre neho dôležitejšie ako jeho vlastný život. Vo viere v Pána premáhame smrť i každú ťaživú životnú situáciu. I takto prichádza Spasiteľ a Pán do našich životov.

Prečítané slová často čítam ľuďom, ktorým koniec života sa nezadržateľne blíži, na posilnenie, upevnenie viery. Takto zvestujem, že Ježiš prichádza do našich životov. S odpustením hriechov a nesie náš život. I takto prichádza Spasiteľ a Pán do našich životov.

Nie vianočný čas nás neurobí lepšími, citlivejšími, radostnejšími. Ale sprostredkuje stretnutie, ktoré polepší naše životy, rozcitlivie nás vo vďačnosti za našich blízkych a blížnych. Na toto stretnutie so Záchrancom sa radujme a toto stretnutie je našou vianočnou radosťou.

Podstatou Vianoc je Ježiš Kristus!

Bez Krista v srdci môžeme prežiť Vianočné sviatky, ale čím nás naplnia? Čo nám dajú ? Podstatou Vianoc je narodený Spasiteľ- Kristus Pán. Prajem nám všetkým, bratia a sestry, aby sme prežili príchod Pána Ježiša v srdci a Jeho narodenie, Vianoce pre dušu. Budeme môcť prežiť nielen šťastné a veselé Vianoce, ale dni života v slobode, oslobodení od otrockej služby hriechu. Až kým raz nepovieme slovami Simeona: Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí. AMEN

Prajem vám požehnanú adventnú nedeľu,

nech vás naplní pokojom a novou nádejou do ďalších dní.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka

2. adventná nedeľa

Kráľovstvo Bože prichádza

Text: Matúš 24, 1 – 14

Potom vyšiel Ježiš z chrámu a odchádzal. I pristúpili k Nemu Jeho učeníci, aby Mu ukázali budovy chrámu. Riekol im: Či vidíte všetko toto? Veru vám hovorím, že nezostane tu kameň na kameni, ktorý by nebol zborený. Keď sedel na vrchu Olivovom, osobitne pristúpili k Nemu učeníci a riekli: Povedz nám, kedy sa to stane a aké bude znamenie Tvojho príchodu a skončenia tohto sveta. Ježiš im odpovedal: Hľaďte, aby vás nikto nezviedol! Lebo mnohí prídu v mojom mene a budú hovoriť: Ja som Kristus, - a mnohých zvedú. Počujete o vojnách a zvesti o bojoch; hľaďte, aby ste sa nestrachovali. Lebo to musí byť, ale to ešte nie je koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, bude hlad a mor a miestami zemetrasenia. A všetko toto je počiatok bolestí. Vtedy vás budú sužovať, budú vás vraždiť a všetky národy budú vás nenávidieť pre moje meno. A vtedy sa mnohí pohoršia, budú sa navzájom udávať a nenávidieť. Povstane mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých. Ale kto vytrvá až do konca, bude spasený. Toto evanjelium o kráľovstve bude sa zvestovať po celom svete na svedectvo všetkým národom, a potom príde koniec. Amen

Prvá adventná nedeľa obracala našu pozornosť na očakávanie Mesiáša, druhá adventná nedeľa sústreďuje našu pozornosť na očakávanie jeho druhého príchodu a ustanovenie Božieho kráľovstva v plnej sile.

V prvých kresťanských generáciách v prvom storočí bolo očakávanie konca veľmi silné. Vieme napríklad, že aj taký apoštol Pavel rátal s tým, že koniec nastane ešte za jeho života. Nestalo sa tak; koniec dodnes nenastal. Odvtedy nedočkaví ľudia urobili mnoho pokusov vypočítať alebo určiť dátum očakávaného konca. Ani jeden z týchto vyrátaných dátumov sa nepotvrdil. Ale to dodnes mnohým ľuďom nebráni pokračovať v podobných snahách. Proti takýmto snahám sú namierené jasné biblické slová.

Sám Pán Ježiš povedal: „O tom dni a hodine nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, len sám Otec“ (Marek 13, 32). A keď sa učeníci pýtali vzkrieseného Pána na termín vyvrcholenia udalostí, odpovedal im: „Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou“ (Skutky 1, 7). Ale to, že nepoznáme dátum konca a ani sa nemáme snažiť určovať ho všelijakými špekuláciami, to nás ešte nezbavuje povinnosti rátať s koncom a stále sa naň pripravovať.

Našou povinnosťou je pripravovať sa na osobný odchod, príde posledný deň aj do nášho života. Preto sú pre každého z nás aktuálne biblické texty, ktoré hovoria o druhom príchode Pána Ježiša Krista. Nie vyratúvať dátum konca, ale vážne rátať s koncom a pripravovať sa naň, to je to, k čomu nás tieto biblické texty chcú viesť.

Očakávanie konca je očakávanie cieľa, očakávanie vyvrcholenia našej životnej cesty. Rozhodujúcou vecou pri očakávaní konca je, že sa stretneme s Pánom Ježišom Kristom. Ten, ktorý v prvom storočí vstúpil do našich ľudských dejín, ktorý nám priniesol dôležité posolstvo o Božej láske a o tom, že Pán Boh si robí na nás totálny nárok, ten, ktorý obetovaním vlastného života vykonal dielo záchrany a vykúpenia, ten, s ktorým sa stretávame pri čítaní evanjelií ako aj v modlitbách, ten nás čaká na konci našej cesty, s ním sa stretneme. On zhodnotí na poslednom súde náš život. Zhodnotí, či a ako sme prijali ponuku jeho lásky a ospravedlnenia, či a ako sme v pokání prijali a využili možnosť celkom nového formovania života. On nám ponúkne trvalé spoločenstvo so sebou, ako je to pôsobivo vyjadrené v slovách apoštola: „A tak budeme stále s Pánom“ (1Tes 4, 17). Toto očakávanie stretnutia s Pánom a trvalého spoločenstva s ním by malo byť hlavným obsahom nášho očakávania konca. Celé naše myslenie, túžby, rozhodovanie, naše slová, spôsob reči, malé i veľké skutky, spolunažívanie s ľuďmi, reagovanie na udalosti a na všetko, čo sa nám prihodí – všetko toto a všetko ostatné by malo byť poznačené tým, že očakávanie Pána je a bude neprestajne znejúcim hlavným tónom nášho života.

Vnútorný odstup voči pominuteľným veciam

Očakávanie Pána nám umožňuje zaujať slobodný odstup voči veciam tohto časného, pominuteľného sveta. Keď bol Pán Ježiš s učeníkmi v blízkosti jeruzalemského chrámu, upozornili ho učeníci na krásu tejto budovy. „Keď vychádzal z chrámu, povedal Mu jeden z Jeho učeníkov: Pozri, Majstre, čo sú to za kamene a za stavby! Ježiš mu odpovedal: Vidíš tieto veľké stavby? Nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborený!“. Je to jednak predpoveď skazy Jeruzalema a zničenia chrámu v roku 70, teda nejakých 40 rokov po vyrieknutí týchto slov. Tieto slová poukazujú na to, že všetky veci a hodnoty tohto časného sveta, nech by boli čo ako krásne a vzácne, majú síce svoj účel, ale majú iba dočasnú platnosť. Očakávanie konca nás chce naučiť tomuto dôležitému poznaniu. V Biblii sa spomínajú viacerí ľudia, ktorí sa kŕčovite držali časných vecí: bohatý mladík, ktorý odišiel zarmútený, keď mu Ježiš povedal, že sa má oslobodiť od vnútornej pripútanosti na svoje bohatstvo. Alebo bohatý veľkostatkár, ktorý si myslel, že má na mnoho rokov pevne zaistený život, keď nahromadil veľké bohatstvo, ale jeho koniec nastal ešte tej istej noci. Alebo taký Démas, o ktorom Pavel píše, že ho opustil, keďže si zamiloval tento svet (2Tim 4, 10). Aj dnes je dosť ľudí, ktorí sa kŕčovito pridŕžajú pominuteľných vecí, keďže im pripisujú rozhodujúcu dôležitosť. My pominuteľné veci síce potrebujeme k životu, ale kto má neprestajne na mysli koniec, cieľ, stretnutie s Pánom, a kto stretnutiu s Pánom prikladá najvyššiu hodnotu, ten dokáže pri skromnom používaní časných hodnôt zaujať k pominuteľným veciam vnútorný odstup.

„Hľaďte, aby vás nikto nezviedol! Lebo mnohí prídu v mojom mene a budú hovoriť: Ja som Kristus – a mnohých zvedú“ (verše 4 – 5). „Povstane mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých“ (verš 11). V minulosti bolo a aj dnes je veľké množstvo rozličných duchovných ponúk a mnohí im už podľahli. Príčinou toho je, že nepoznali dobre Ježiša a nevedeli, aký veľký, nesmierny poklad v ňom máme. Kto okúsi, aký dobré je Pán, tomu odíde chuť od všetkého, čo má menšiu cenu a čo je falošné.

Už v židovskom svete Ježišovej doby rátali s tým, že pred príchodom mesiáša nastane veľké utrpenie. Dokonca toto utrpenie pomenovali slovami: „pôrodné bolesti mesiáša“. Pán Ježiš v prečítaných slovách hovorí o utrpení v dobe pred koncom. „Počujete o vojnách a zvesti o bojoch; hľaďte, aby ste sa nestrachovali. Lebo to musí byť, ale to ešte nie je koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, bude hlad a mor a miestami zemetrasenia. A všetko toto je počiatok bolestí“ (verše 6 – 8). Spoločenské katastrofy, ako sú vojny, prírodné katastrofy ako zemetrasenia, záplavy, hlad vo veľkých rozmeroch, epidémie, pandémie – to sú hrôzy, ktoré aj v minulosti, aj v prítomnosti postihujú mnohých. Tie nedávne a súčasné máme najviac pred očami. Médiá nám ich približujú zo všetkých koncov sveta. Mnohí ich interpretujú ako znamenia konca, ktorý je predo dvermi. Opakujeme, čo sme už povedali, že Písmo sväté nám nedovoľuje vyratúvať termín konca. Omnoho dôležitejšie je, že nám Pán Ježiš dáva silu, aby sme vnútorne zvládli aj tieto hrôzy. V citovaných slovách povedal: „Hľaďte, aby ste sa nestrachovali.“ Prechádzať cez bolesť a utrpenie nie je nikdy ľahké. Ale uistenie a povzbudenie toho Pána, s ktorým sa máme stretnúť, nám poskytuje veľkú pomoc. Šťastný je každý, kto sa aj uprostred utrpenia dokáže prebojovať k istote, že Pán Boh má za všetkých okolností pod svojou kontrolou priebeh udalostí a že ich nakoniec privedie k tomu cieľu, ktorý on sám stanovil. Pán Ježiš povedal: „Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. ... Ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta“ (Matúš 28, 18. 20). Cez dôveru a modlitbu môžeme prijať od neho pomoc a silu, aby sme mohli zniesť aj bolesti a utrpenie, cez ktoré prechádzame na svojej životnej ceste ku konečnému cieľu.

„Vtedy vás budú sužovať, budú vás vraždiť a všetky národy budú vás nenávidieť pre moje meno. A vtedy sa mnohí pohoršia, budú sa navzájom udávať a nenávidieť“. „Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých."

„Kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ K tomuto krásnemu cieľu nám chce Pán Ježiš dnešným slovom Božím pomôcť a k nemu nás priviesť.

Amen.

Prajem Vám požehnaný adventný čas.

1. adventná nedeľa

Pán Prichádza

Suspírium:

Príď Pane Ježiši, a naplň naše srdcia svojím pokojom,

presvieť náš život svojou láskou a občerstvi našu dušu svojím slovom.

Na Teba očakávame. Amen.

Text: Zjavenie 3, 20

Ajhľa, stojím pri dverách a klopem.

Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere,

vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.

AMEN

Milí bratia a sestry !

Dnes sa začína Advent. Obdobie prípravy a očakávania. Dnešná 1. adventná nedeľa pred nás kladie otázku: Sme pripravení na advent? Príchod Pána Ježiša?

Myslím, že rok 2019, najmä jeho koniec ale aj rok 2020 či rok 2021 žijeme vo veľmi zvláštnom režime.Najskôr prišla pre všetkých stopka, akoby nám niekto dal facku. Nevedeli sme presne čo sa to deje, prichádzali informácie, ktoré boli strohé, zvláštne, desili nás. Potom sa zo zvonu trošku rozbehlo aj keď nie až tak ako sme očakávali, potom znovu stopka, rozbehnutie a teraz keď začína advent, STOPKA.

táto situácia v ktorej sme sa ocitli veľmi pripomína udalosť, keď učeníci sedeli v dome po Ježišovom ukrižovaní. Tak isto boli zmätení. najskôr s Ježišom sa rozbehli, potom stopka. Po ukržovaní sa rôznili informácie, Tomáš, ten vôbec neveril- "Kým neuvidím, neuverím.- tvrdil." Žili v zmätku. nepokoj napĺňal ich srdcia. Kládli si milión otázok. Čo ideme robiť? Skončilo to? Čo teraz?

Naozaj úplne identická situácia, ktorú prežívame my dnes. Dni plné neistoty, chaosu, oslabenie viery, neistota, zúfalstvo. Podobne sa tak už ľudia neraz cítil.

Čo teraz? Ako z toho von? Čo robiť?

Samozrejme je dôležité vedieť koho sa opýtať. Aj učeníci sa pýtali. Pýtali sa jeden druhého, pýtali sa ľudí, pýtali sa priateľov, čo robiť?

Ale uspokojivú odpoveď nenašli.

To isté platí o nás. Kto nám odpovie správne na naše otázky, obavy?

Veď všetko spochybňujeme, ničomu neveríme a hlavne nikomu.

JEDEN PREDSA.

BOH. TEN VIE VŠETKO. Hľadajte a nádejdete, hovorí Božie slovo.

U ľudí nenájdeme uspokojivú odpoveď. U Boha áno. Je správne sa pýtať Boha. A že má Boh o nás záujem? Dôkazom je dnešné Božie slovo:

Ajhľa, stojím pri dverách a klopem.

Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere,

vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.

Boh do chaosu vnáša poriadok, veď to dokázal v svojom stvoriteľskom pláne. U Boha je všetko možné.

Aj keď púrežívame ťažké obdobie, strachu, neistoty, obáv- dôverujme Bohu. Otvorme dvere našich domácnsotí, ale hlavne našich sŕdc, aby mohol Boh vstúpiť. Rozhodnutie je na nás. Každý sa rozhoduje ako chce prežiť svoj život či s Bohom alebo bez neho, dôsledky si však ponesie každý sám.

Dnešnou prvou adventnou nedeľou začína sa nový cirkevný rok. Znova zaznieva a bude zaznievať k nám posolstvo, že Ježiš Kristus chce vstúpiť do nášho života. Je potrebné opakovať toto posolstvo znova a znova, lebo do srdca, do nášho myšlienkového a citového sveta, sa nám neprestajne ponúka, vkráda, natíska množstvo iných vecí.

....No a uprostred tejto situácie, tohto sveta stojí, pri dverách nášho srdca Pán Ježiš Kristus a klope. Mnohí povedia stále to isté každý rok, ale nie je potrebné pripomínať a zvestovať tú užasnú zvesť o príchode Krista??? Ja myslím že áno. Ježiš chce vstúpiť do nášho života a zaujať v ňom natrvalo hlavné, rozhodujúce miesto. Všimnime si, že práve on robí tento prvý krok, práve od neho vychádza iniciatíva. Pri všetkom, čo robil v dňoch svojho pozemského pôsobenia, bola iniciatíva na jeho strane. Keby on neprichádzal so svojou iniciatívou, nikdy by sme nemohli vstúpiť s ním do spoločenstva.
Prečo klope, prečo chce vstúpiť do nášho života? Klope, lebo svojím nadradeným poznaním vie, že ho veľmi potrebujeme. My si to nie vždy jasne uvedomujeme. Neraz si myslíme, že si svojou silou a rozumom so svojím životom a jeho problémami dáme rady aj sami.
Je to podobný postoj, aký zaujímal cirkevný zbor v Laodikei. Náš kázňový text je vybratý z listu, ktorý oslávený Pán poslal tomuto zboru. V ňom sa objavilo zmýšľanie tohto typu: „Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem“. V rozličných obmenách sa takéto zmýšľanie objavuje aj u dnešného človeka. Je naše šťastie, že náš Pán vie o nás aj to, čo my o sebe nevieme.
Na hrdé, sebavedomé stanovisko laodikejského zboru reagoval takto: „Nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“
Počujeme toto klopanie? Jemné klopanie vo veľkom hluku zaniká. Ak sme zavalení množstvom iných dojmov; ak sme plne zaujatí aktuálnymi udalosťami a problémami;– tak možno ani nezačujeme jeho klopanie.
Preto je dôležité zaradiť do svojho života tiché chvíle a načúvať. Náš Pán klope rozličným spôsobom: Slovami Biblie, slovami kázne, piesní, liturgie, modlitieb, slovami, ktoré nás oslovia; vážnym rozhovorom s priateľom; hlasom svedomia; úspechmi a príjemnými prekvapeniami; tragickými udalosťami, utrpením chorobou, smrťou blízkych; myšlienkou na vlastnú smrť. Má k dispozícii mnoho ďalších metód. Keď prídu ťažké a veľmi ťažké situácie, nechceme zostať sami. Potrebujeme niekoho múdreho, mocného, láskavého, kto by nás pochopil a vniesol svetlo a pokoj do nášho položenia. Toto znamená počuť jeho klopanie.
A čo znamená otvoriť dvere? Poprosiť ho: Vstúp, Pane, veľmi ťa potrebujem. Urobiť svoj život závislým na BOHU!!! To isté sľubuje aj nám. „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“
Spoločné stolovanie je v biblickej reči obrazom tesného spoločenstva. Tí, ktorí sedia spolu za jedným stolom, patria k sebe, majú niečo spoločné, a to niečo podstatné. Stolovať spoločne s Ježišom znamená prežiť chvíle v tej najlepšej, najčistejšej spoločnosti. Nijaké čo ako parádne vystrojené stolovanie v bežnom zmysle nedosahuje ani zďaleka úroveň stolovania s Ježišom. Na honosne pripravené stolovania je spravidla pozývaná takzvaná elita či smotánka. Na stolovanie s Ježišom je pozvaný bez výnimky každý.
Presný preklad slov v našom texte znie: „Budem večerať s ním a on so mnou. Pred nami je otázka, či sme ochotní pravidelne sa vo chvíľach ticha započúvať do klopania nášho Pána, či sme ochotní otvoriť mu dvere a pozvať ho dnu. Odpovedať by mal každý za seba.
Okrem toho sa pýtame, čo to znamená, že on bude stolovať, či večerať s nami, a ako sa prejaví spoločenstvo s ním, ako ho budeme prežívať. Cez ponorenie sa do evanjeliových textov môžeme aj my prežívať jeho pôsobiacu prítomnosť. Okrem toho nám treba vedieť, že účasť na Večeri Pánovej sa môže pre nás stať silným zážitkom jeho bezprostrednej prítomnosti. Každá úprimná modlitba sa takisto môže stať zážitkom spoločenstva s ním.
Keď klope a vstúpi do nášho života, neprichádza s prázdnymi rukami. Kde on príde a je prijatý, tam vnáša ovzdušie pokoja. Ustrašení ľudia vzbudzujú u ostatných strach, nervózni ľudia vyvolávajú nervozitu. Pokojní ľudia vyžarujú pokoj. Pán Ježiš si bol vedomý svojho jedinečného pokoja. Svedčí o tom jeho ponuka: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.“ Mať niekoho, o kom vieme a cítime, že nás prijíma a miluje, že sme v jeho srdci zapísaní s láskou – to je dôležitý zdroj životnej istoty. Nielen my potrebujeme byť milovaní a akceptovaní. Naši blížni v rodine aj mimo rodiny túžia po tom istom. Kristova láska nám dáva silu, aby tak, ako je on domovom pre nás, aby sme sa aj my stávali domovom pre druhých. Dáva nám aj schopnosť, aby sme vycítili, čo náš blížny práve potrebuje. Obraz Pána Ježiša, ktorý stojí pri dverách a klope na ne, je nielen na to, aby vyvolal pôsobivú adventnú náladu, ale je to posolstvo, ktoré nám prináša vážnu ponuku a stavia nás pred rozhodnutie: Počujeme klopanie? Otvoríme mu? Pozveme ho dnu? Na jeho klopanie by sme mali odpovedať radostným prijatím a veľkým očakávaním.

Amen.

Prajem Vám požehnané prežitie 1. adventnej nedele.

Nech nám prichádzajúci Pán vleje do sŕdc: vieru, nádej a silu.

Dávajte na seba pozor, zostaňme ohľadupní jeden voči druhému a modlime sa aj za tých, ktorých vôbec nepoznáme, potrebujú aj naše modlitby a príhovory.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

14.11.2021

24. nedeľa po Svätej Trojici

Prosba a vypočutie

Suspírium: „Ty si býval naším príbytkom z pokolenia na pokolenie. Skôr, ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až naveky.“ Amen.

Text: Lukáš 16, 19 - 31

Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. A bol akýsi chudobný muž, menom Lazár, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto mu ich nedal, len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč a pochovali ho. Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a v jeho lone Lazára; zvolal: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazára, aby si koniec prsta omočil vo vode a ovlažil mi jazyk, lebo sa veľmi trápim v tomto plameni. Ale Abrahám mu odpovedal: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazár zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš. Okrem toho, medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám. Nato povedal (boháč): Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; mám totiž päť bratov; nech im svedčí (o tých veciach), aby neprišli aj oni na toto miesto múk. Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. On však odvetil: Nie, otec Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa. Odpovedal mu: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal. Amen.

MBAS!

Bohatý človek v podobenstve žil iba v prítomnosti. Bol to život plný luxusu, luxusu v obliekaní a hodovaní a určite aj vo všetkom inom. Žil iba pre seba. Hoci oplýval nadbytkom hmotných statkov, nepomohol biednemu Lazárovi. Nepomyslel si, že sa jeho luxusný životný štandard raz skončí a že sa vôbec skončí jeho pozemský život. Nepomyslel si, že jeho totálne sebecký spôsob života bude mať následky po smrti, vo večnosti. Bol tak ponorený do konzumovania svojho luxusného života, že mu tie myšlienky neprišli ani na um.
Nepomyslel si na to všetko, hoci mal o tom v Božom slove dosť a dosť informácií. Starozmluvná kniha Kazateľ je veľkolepé upozornenie na pominuteľnosť všetkého pozemského- kazateľ hovorí, márnosť nad márnosť. Starozmluvní proroci sa zastávajú chudobných, vdov, sirôt. Bohatý človek v podobenstve mohol vedieť a zrejme aj vedel o tom všetkom, ale on tieto myšlienky ignoroval a zabudol na ne. Týmto poznaním sme vystrojení aj my.

Nič sme nepriniesli na tento svet a nepochybné je, že ani nič odniesť nemôžeme. A s napomenutím, aby sme aktívnou láskou pomáhali druhým, sa stretneme v Novej zmluve na každom kroku.
Keď sa onen boháč z podobenstva po svojej smrti dostal do pekla, otvorili sa mu oči. Otvorili sa mu oči, ktoré on v pozemskom živote nasilu zatvoril, aby nevidel a nepočul, čo od neho žiada Božie slovo. S otvorenými očami pozeral späť na svoj pozemský život. S otvorenými očami - to znamená s celkom novým, a to tento raz pravdivým hodnotením. V priebehu pozemského života si k svojmu luxusnému, bezstarostnému životnému štandardu a k totálne egoistickému životu blahoželal, ale teraz pri pravdivom hodnotení toho istého života mu je na zúfanie. V priebehu pozemského života si myslel, že žije na veľmi vysokej úrovni, ale teraz, z pravdivého hľadiska večnosti, poznáva, že žil na primitívnej úrovni. Tešili ho pokrytecké chvály lichotníkov, tešili ho závistlivé pohľady tých, čo mali menej ako on. V dôsledku takéhoto pohľadu na vlastnú osobu a na vlastný život celý život na zemi prežil v ťažkom sebaklame. Celý život utekal pred pravdou, ale teraz, keď sa jeho zemský život skončil, mu je pravda nanútená, a pred ňou už nemôže utiecť. Je to pravda, ktorá bolí, nesmierne bolí, ktorá páli ako neznesiteľný pekelný plameň. Chcel by zmierniť tieto muky strašného sebapoznania, ale nedostáva sa mu úľavy, musí sa neustále pozerať na svoj totálne zbabraný život.
Každého z nás čaká takáto hodina pravdy. Šokujúce odhalenie, ktoré pri pohľade na svoj pozemský život prežil boháč, by nás malo varovať. To, ako žijeme, sa negumuje, ale registruje. Neraz sme prekvapení, keď sa nám v pamäti vynorí spomienka na nejakú podrobnosť z dávnej minulosti, o ktorej sme si mysleli, že sme na ňu dávno zabudli. Keď prekročíme hranicu času a večnosti, budeme sa musieť v plnom rozsahu pozrieť späť na svoj prežitý život a na obsah, ktorým sme ho naplnili. Budeme sa musieť na to všetko pozrieť Božím, to znamená absolútne pravdivým spôsobom. V ostrom svetle pravdy sa budeme musieť pozrieť aj na to, o čom sme si mysleli, že je to navždy utajené a zabudnuté.

Boháč z podobenstva by sa určite bol chcel vrátiť do pozemského života, aby s novým poznaním usporiadal svoj život celkom inak a prežil ho celkom inak. Ale taká možnosť návratu po prekročení hranice medzi časnosťou a večnosťou neexistuje. V priebehu pozemského života mal mnohokrát možnosť dať svojmu životu nový smer. Ale sú uši, ktoré pre výzvy Božieho slova ostávajú zatvorené celý život, až do smrti. Nie je to osud, za ktorý človek nemôže, ale je to vina.
Prečítané podobenstvo nám navodzuje v mysli ešte jednu pozoruhodnú predstavu. Boháč zo stanoviska nového poznania pozeral na život svojich ešte na zemi žijúcich bratov. Žili tým istým štýlom ako on, v hriešne získanom bohatstve a luxuse, v hriešnej citovej pripútanosti srdca na mamonu, v hriešnom egoistickom pôžitkárstve a rozkoši. Sústredili sa na hmotný konzum a ignorovali to najdôležitejšie: potreby svojej duše. Ignorovali Boha a ignorovali trpiacich ľudí. Žili si spokojne, a ich brat vidí z pekla, do akého tragického sebaklamu sú ponorení. Cíti naliehavú potrebu otvoriť im oči. Keď sa už on v dôsledku nesprávneho života tak hrozne popálil, chce varovať aspoň svojich bratov, aby neskončili tak ako on.
Premyslel aj metódu: Prosí Abraháma, aby sa Lazár na chvíľu vrátil do zemského života a aby povedal jeho bratom, k akým následkom vedie ten ich život. Myslel si, že keby prišiel k nim niekto zo záhrobia a tí jeho bratia by poznali, že ide o ľudí zo záhrobia, že by sa trocha aj zľakli a zmenili by svoj život. Abrahám nechce vyhovieť ani tejto žiadosti. Dôvodí tým, že majú dosť a dosť informácií o tom, ako treba pekným spôsobom viesť život a čoho všetkého sa treba vyvarovať. Na boháčovo naliehanie odpovedá, že ak nedokážu vážne brať Božie slovo, Božie poučenie o živote, nepomohol by im ani odkaz sprostredkovaný bytosťou zo záhrobia.
"Majú Mojžiša a prorokov, nech tých poslúchajú". My doložíme: Máme Ježiša Krista, jeho evanjelium, jeho jedinečný výklad Božieho zákona, jeho vzor, ako má vyzerať ľudský život.

Biblia je skvelá kniha, lebo každému, kto prijme službu, otvára oči.
Ale ten vzdych boháča je aj dnes veľmi aktuálny. Boháč naznačuje, že je síce pravda, že majú Mojžiša a prorokov, ale že oni si z toho nič nerobia. Aj o dnešných ľuďoch platí: Majú Mojžiša a prorokov a predovšetkým Ježiša Krista a apoštolov, a všetko to prístupné v jednej knihe, ale oni si z toho všetkého nič nerobia. Nosia okuliare klamu, okuliare mámenia. V čom všetkom nosíme my okuliare ?

Posolstvo dnešného textu, podobenstva o boháčovi a Lazarovi nám chce každému povedať: Tvoj život na zemi nie je nekonečný, je obmedzený. Žiješ tu nie preto, aby si vyhovel všetkým svojim túžbam po pôžitku . Máš omnoho dôležitejšiu prácu na zemi. Si zodpovedný za čas a ostatné hodnoty a schopnosti, ktoré ti Pán Boh dal. Raz príde koniec tvojho života. Potom bude súd, na ktorom sa Pán Boh svojím prenikavým pohľadom pozrie na celý tvoj život. Tam nič nezatajíš, lebo on vie všetko. V Božom slove máš dosť inštrukcií na to, aby si vedel, ako máš formovať svoj život.

Ak sa rozhodneš pre cestu nového života, dostaneš od Pána Boha všetku potrebnú pomoc. Potom sa budeš môcť tešiť na život vo večnosti. Amen

Dôveruj a káráčaj v ústrety večnosti!

Boh bude s Tebou.

Prajem Vám pokojné prežitie nielen dnešného nedeľného dňa, ale všetkých ktoré nám Pán Boh pripravil.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka Chyžné

26.9.2021

17. nedeľa po Svätej Trojici

Sloboda povolaných v Kristovi

Suspírium:

Božia cesta je dokonalá, reč Hospodinova je osvedčená, On je štítom každému, kto sa k nemu utieka. Veď kto je Bohom mimo Hospodina? A kto je skalou okrem nášho Boha? Boh, ktorý ma opásal silou a bezúhonnou robí moju cestu, dal si mi štít spásy a a Tvoja pravica je mi oporou. AMEN

Text:

List apoštola Pavla Galatským 5, 1:
„Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva!“ Amen

Milí bratia a milé sestry!

Dnešná nedeľa veľmi nám hovorí: o slobode povolaných v Kristovi.

Koľko stojí sloboda? Asi veľmi veľa.... človek, ktorý žije v nejakom režime, by dal všetko za slobodu. Aj naša malá krajina bojovala za slobodu. Ľudia túžili byť slobodní.... demokratický.... no, dalo by sa veľmi o tom polemizovať či sme slobodní... či žijeme slobodne, ale to je skôr na politicko- filozofickú debatu.

My dnes máme pre sebou Božie slovo, ktoré nám veľmi jasne a zreteľne hovorí: „Kristus nás oslobodil k slobode.“

K akej slobode, môžeme sa pýtať?!

Boh nám dal slobodu- ale nie anarchiu. Opäť, udalosti dnešných dní – udalosti v našej cirkvi, nás znova privádzajú k tomu poznaniu, že kde človek zoberie moc do rúk vládne anarchia, nenávisť a boj o moc. Čo je v skutku viac než smutné- priam tragické.

Kristus hovorí o slobode- slobode ducha. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva!

Viete milí bratia a sestry, poznáme Božie Slovo alebo lepšie povedané spoznávame ho, vieme už dnes veľa o Bohu skrze Pána Ježiša, ktorý je cestou. A predsa mnohokrát nie sme slobodní. Ale sme poviazaní. Hovoríme, že veríme Bohu.... skutočne, úplne a naplno. Tak potom prečo sa bojíme toľkých vecí. A akú moc majú povery nad našou vierou i nad nami samými. Veľakrát sme o tom hovorili, ale je to tak.... zoberte si „ tie naše zvyky“- klopanie na drevo, nepodať si ruku na prahu dverí, čierna mačka, vidieť kominára prináša štastie... nedávno som našla článok s názvom: povery sú staré ako samo ľudstvo.

Niektoré:

Nepočítajte zuby na hrebeni, lebo ... vám vypadajú vlasy

·Rozsypaná soľ... odháňa zlých duchov

·Čím častejšie mydlo padá... tým viac nešťastia vás postretne

·Keď prejdete pod rebríkom... príde nešťastie

·Nenechávajte kabelku na zemi, lebo... vám uletia peniaze!

·Keď vták zaťuká na okno... prichádza smrť a hrôza

...... a mnoho a mnoho ďalších.

Veď to je hrozné žiť v takejto poviazanosti- neslobode.... od tohto nás PJK oslobodzuje. Od jarma otroctva. Kto je otrok, nie je slobodný. O slobode môže iba snívať. Božie slovo hovorí: Kristus nás oslobodil k slobode.

Sloboda duše je nesmierne dôležitá. Stvoriteľ nám daroval slobodu a my sme si mysleli a očakávali sme, že všetko pôjde len a len k lepšiemu. A keď sa naše očakávania nenaplnili začali sme reptať a hľadieť na plné hrnce mäsa v otroctve. Zabudli sme, že naše srdce, naše duše sú sputnané okovami, že potrebujeme slobodu vnútornú, slobodu duše. Lebo sme podľahli pokušeniu, že bez Toho kto nás stvoril bude nám lepšie a budeme slobodnejší. Podľahli sme klamstvu a stratili sme svoju dušu – stratili sme svoj život.

Ježiš Kristus je darcom života, On je vysloboditeľ zotročeného človeka. On svojou bolestnou smrťou a slávnym vzkriesením pôsobí, aby sme nemuseli byť otrokmi, ale slobodnými ľuďmi. On je tvorcom novej duše, nového života a dostane tento dar každý, kto nechá Ježiša Krista, aby ho oslobodil. Nemôžem sa sám oslobodiť, nemôžem zlomiť svoje putá, ktorými som poviazaný. Je tu Kristus, náš život, ktorý nás oslobodil, aby sme žili a konali v slobode. Sloboda je veľký dar. Nestačí len vonkajšia sloboda, ktorú priniesol november, a za ktorú sme Pánu Bohu vďační i tým, ktorí k nej prispeli. Je potrebná vnútorná sloboda, ktorú prináša Kristus. Len ten kto je vnútorne slobodný môže za každých okolností konať to čo je správne, pravdivé a dobré.

Stretnúť Pána Ježiša Krista znamená stretnúť svoj život, stretnúť vlastnú dušu.

Je lepšie žiť v slobode, alebo byť uväznení? Kto je šťastnejší? Slobodní alebo väzeň? My sa často tvárime, že nie sme väznení- ale je to skutočne tak. Sme poviazaní mnohými vecami ktoré nás prenasledujú- bránia nám byť slobodnými. Mnohé závislosti, ktoré prenasledujú človeka ako démoni, workoholici, deti a mládež, ktorí svoje detstvo a mladosť prežívajú vo virtuálnej realite, s virtuálnymi priateľmi- sociálne siete, ktoré zotročujú. A potom mnohé následky- deti nevedia komunikovať, opýtajte sa v koľkých rodinách sa ešte v nedeľu spoločne obeduje? My že sme slobodní? A čo rôzne učenia, cirkvi, sekty....povery, kulty.....

Iste Pán Ježiš za nás nespraví prácu, nezbaví nás povinností, veď Pán Boh nás stvoril aby sme pracovali. Ale dá nám silu na prekonanie mnohých prekážok, vo viere môžeme nájsť slobodu- už teraz naša duša náš život môžu byť slobodnými, nie dokonale- ale v Kristu sme slobodní. „Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť do jarma otroctva!“

Do otroctva človek vkĺzne veľmi ľahko: otrok doby, svojej rodiny či príbuzných, práce....... je lepšie byť slobodný a to môžeme a smieme byť všetci v Kristu, už nie sme otroci smrti- lebo tá už viac nepanuje nad nami, lebo Kristus ju porazil raz a navždy.

Je množstvo príbehov s ktorými sa stretávame a ich úlohou je, aby nám poslúžili na zamyslenie či poučenie. Jeden príbeh spomína človeka, ktorý sa pokĺzne a padá z útesu. Ako sa tak rúti dolu, podarí sa mu zachytiť sa o strom vyrastajúci z brala. Visí na ňom. Nad ním nebo, pod ním 300 metrový skalný útes. Je jasné, že dlho nevydrží. Niečo mu napadne. „Bože!“, vykríkne zo všetkých síl. – No všade len ticho, nijaká odpoveď. Zvolá znovu: „Bože, ak existuješ, zachráň ma. Sľubujem, že v Teba budem veriť a budem k viere v Teba viesť aj ostatných. – Zase nič. Muž sa v strachu skoro pustí, keď začuje mocný hlas. „To hovoria všetci, keď majú na mále.“ – „Ja nie som ako druhí“, vraví chlapík. „Veď ja som už začal veriť, nevidíš? Zachráň ma!“ – „Dobre“, ozve sa hlas. „Zachránim ťa. Tak sa pusť!“ – „Mám, sa pustiť?“, skríkne rozčúlene úbožiak. „Myslíš, že som vari blázon?!“

Pán Boh nás nebude zachraňovať, keď sa chceme zachraňovať sami. Kto chce nie z viery, zo spoliehania sa na Krista, ale svojím pričinením – z vlastných zásluh a skutkov dosiahnuť záchranu, byť pred Bohom spravodlivým – pre toho niet záchrany – čo ako bláznivým sa to môže javiť.
Amen.

Prajem vám pokojné dni, plné viery a nádeje.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

29.8.2021

13. nedeľa po Svätej Trojici

Môj blížny

Za Tvoju lásku Ti ďakujem, Vykupiteľ môj, Ježiši, daj, nech Ťa už nezarmucujem, keď dal si mi dar najdrahší. Nech na to stále pamätám, čo pretrpel si za mňa sám. AMEN

Text: 1 Jn 4, 20-21

„Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“. AMEN

Bratia a sestry.

Keď som prišla prvý krát na faru do Chyžného, v chodbe bola a dodnes je nástenka s týmito slovami: Len život, ktorý žijeme pre ostatných stojí za to! Tento citát- myšlienka je od Alberta Einsteina.

Po prečítaní týchto slov som si povedala, no čo ja viem, či toto je práve to najdôležitejšie. Ale ako človek dospieva a starne, sám príde na mnohé dôležité veci. Objavujeme celý svoj život, zvažujeme čo je podstatné a nie. Neskôr oddeľujeme dôležité od toho menej. A vždy hľadáme zmysel života. V čom vidíme zmysel života? Často na konci roka, či života robíme bilanciu. Čo je pre nás podstatné. A od toho sa odvíja k čomu nás Pán Ježiš vedie- hovorí o blížnych. Ak prídeme na to, že skutočne najdôležitejšie je prežiť život pre ostatných tak je to skvelé pretože aj Ježiš hovorí: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.

Vieme ako miluje Boh- tak Boh miloval svet, že svojho jednorodenného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý kto v Neho verí.

Vieme ako miluje Ježiš- až do smrti na kríži- Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.

Ako milujeme my? Sme ochotní sa obetovať, milovať len tak bez odmeny?

Z dnešého Božieho slova vystáva ďalšia otázka: Kto je môj blížny?

Blížny v minulosti boli označení tí ktorí patrili k židom, ale tu pán Ježiš hovorí o bratoch. Nielen blížny, ale ešte čosi viac- v Bohu ste si bratia a sestry!

Väčšinou to vieme rozdeliť, blízky je niekto kto ma pozná, koho si pustím ako sa hovorí – bližšie. Manžel, manželka, otec, mama, priateľ, priateľka. A tí druhí sú blízky. Robíme si hranice a rozdeľujeme ľudí do rôznych kategórii. To, čo ľudí najviac odrádza od dôvery v Pána Boha, nie je nedostatok pokory. Nie je to ani neschopnosť uvedomiť si vlastné hranice, či prílišné sebavedomie. Je to nedostatok lásky, ktorú cítia v prostredí, kde chodia ľudia hľadať, vzývať Boha.

- keď niekto príde do kostola ako reagujeme, často žijeme v stereotypoch- nie sme takí už aj my – pohľady, oblečenie....prípadne ak si sadne na nesprávne miesto- buď mu to povedia, alebo zazerajú celý čas, alebo vyhradíme lavicu so slovami- tu si môžete sadnúť tu nikto nesedáva. A čo keby sme to obrátili, poďte tu k nám, budeme radi keď si sadnete medzi nás. Kedy sa človek lepšie cíti? Keď prídete na neznáme miesto a ujmu sa vás a ponúknu miesto medzi ostatnými, ale keď vám povedia tu si nesadajte, prípadne vás usadia na opustené miesto???
Ak sa hľadajúci človek odhodlá a príde tam, kde sa o duchovných veciach hovorí, často sa, žiaľ, sklame. Očakáva prijatie, dobré slovo, no často sa stretne len s dištancujúcimi sa pohľadmi, odmeranými výrazmi tváre. Počuje, že sa hovorí o láske a službe, no nachádza len jednotlivcov, ponorených do samých seba – bez skutočného záujmu o okolie. Očakáva radosť, veľkorysosť, no nachádza moralizovanie a predsudky.
Je normálne, že sa nad tým pozastavuje, premýšľa, prečo je to tak. Je možné, že naozaj priveľa očakáva. Ale možné a pravdepodobné je aj to, že sú naše spoločenstvá uzavreté.
Ak na záujem o to, ako sa majú ľudia okolo nás, už nemáme čas ani chuť, je naše vzývanie Pána Boha prázdne. Nič z neho neplynie.

Cesta k blízkemu vedie vždy cez cestu LÁSKY. Bez lásky niet cesty. Ani k Bohu ani k blížnemu. Na ceste stretneme veľa prekážok- ale to povedal aj Pán Ježiš.... do kráľovstva Božieho nevedie diaľnica.... ale úzka cesta a tesná brána.....

Nech nás nič neodradí..... je to ťažké ... Ale Boh hovorí, že sa oplatí vytrvať lebo odmena bude veľká v nebesiach... a aj radosť....

Boh nás miluje.- Boh je láska.- Boh nám dôveruje.
Čakáme, že to dobré do našich vzťahov, do našich spoločenstiev príde zhora, od Boha.
No náš Boh sa stal človekom. Rozhodol sa podniknúť cestu do nášho sveta. Urobil to preto, aby zdvihol aj náš pohľad od zatrpknutého odsudzovania, uboleného neprajníctva K LÁSKE. Takej, ktorá všetkému verí, všetkého sa nádeje a všetko pretrpí.
Prvým z toho, čo iným odopierame:

- je potreba uznania, pochvaly ako motivácie

- na príklade milosrdného Samaritána, nám Ježiš ukazuje čo znamená skloniť sa k blížnemu /

- uznať, že každý sa môže pomýliť, pošmyknúť / nikto nie je dokonalý/

Na mnohých miestach sa ľudia o veľmi dobré snažia, no nemá ich kto podporiť.
Ak sa rozhodneme robiť niečo, čo naozaj stojí za to, žiada si to nielen veľa nasadenia, ale aj trpezlivosti. Stáva sa, že zapochybujeme, či má to, o čo sa snažíme, vôbec zmysel, / či sa netrápime márne.
A všetci máme skúsenosť s tým, že skôr sa nájdu ľudia, ktorí znepokoja, a spochybnia dobrý zámer – ako by ho podporili.
„Aké vzácne je pravé slovo v pravý čas“ – hovorí Šalamún v knihe prísloví. Áno, aj to je služba lásky, ak sa pokúsim rozhliadnuť okolo seba, aby som dal najavo záujem o to, komu o čo ide, aby som spoznal, čo kto tvorí, o čo zápasí.
Od takéhoto záujmu nás odrádzajú obavy, že nesplníme očakávania ľudí, že nemáme na to, aby sme im pomohli. JE však dosť možné, že by im stačilo slovo obyčajného uznania, prejavu porozumenia.
Sú ľudia, ktorí sa roky starajú o rodinu, o domácnosť, o imobilných najbližších, roky napriek svojim skromným príjmom podporujú ešte biednejších ako sú oni sami. Sú ľudia, ktorí sa dávajú bez toho, aby čakali na uznanie. Ak ho však dostanú, znásobí sa ich sila a chuť robiť, priniesť, obetovať ešte viac.
Láska blížnemu zle nerobí. Neodopierajme si jej prejavy. Nikomu z nás nezaškodí, ak nájde vo svojej blízkosti jedného človeka, o ktorého
prejaví viac záujmu, koho podporí.
To nás učí podobenstvo o Samaritánovi, tak nás k tomu vedie Ježiš sám každým svojím gestom a slovom.
„Choď a rob podobne“, to nám Ježiš kladie na srdce – keď sú na našej ceste ľudia, ku ktorým sa máme skloniť.
Nie sú tam davy. JE tam možno len jeden človek, ktorého nám, ktorého mne – alebo Tebe, brat, sestra, kladie Pán Boh na srdce. Ten človek nekričí, neupútava pozornosť. Iba čaká.
Pán Boh vie, čo od nás môže čakať. Dávno mohol rezignovať a povedať si, že z nás nikdy nič nebude.
Neurobil to, čo si my bežne robíme navzájom a síce - ak sa sklameme, nedáme si ďalšiu šancu.
Problém, naše odcudzenie nie je v tom, že sa mýlime, ale že si nechceme dopriať šancu vstať. Nechceme si odpustiť.
Ježiš povedal niekoľko podobenstiev ako podnetov, aby sme uvažovali, aby sme neizolovali poznanie Boha a poznanie človeka! Hovoril o nemilosrdnom sluhovi. Hovoril o nespravodlivom sudcovi. V modlitbe Pánovej vyjadruje vzťah viny, ktorú tvoríme a viny, ktorú znášame.
Ešte stále sme dosť nepochopili. Ešte vždy tlačíme jedni druhých k výčitkám, trváme na treste. Ešte vždy nerozumieme, že Ježiš zomrel za všetku vinu sveta. Moju, Tvoju, našu. Jeho Láska je tá, ktorá všetko pretrpí.
Ak si Krista vieme predstaviť na kríži, ak uznáme, že tam niesol Boží trest za nás, musíme chcieť stíchnuť vo všetkých svojich výčitkách ľuďom.
– Láska, ktorá odpúšťa a nechá si odpustiť, stále žije.

Žiaľ, aj my sme sa neraz stali výbornými teoretikmi na kresťanstvo, ale v praktickej rovine zlyhávame.
Amen.

Prajem Vám Bohom požehnaný každý nový deň, aby bol pre Vás dobrodružstvom a objavovaním nepoznaného.

Za všetko neprestajne ďakujte.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

1.8.2021

9. po Trojici

Prezieravá múdrosť

Suspírium: Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom! Ó, Hospodine pomáhaj! Ó, Hospodine popraj zdaru! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Ty si môj Boh, Tebe ďakujem Bože môj, chcem Ťa vyvyšovať. Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť! Amen.

Text: : Mt 13, 1-9v. a 18-23

„ V ten istý deň odišiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. A zhromaždili sa k Nemu veľké zástupy, takže vstúpil na loď, posadil sa a celý zástup stál na pobreží.A hovoril im mnoho v podobenstvách. Ajhľa, rozsievač vyšiel rozsievať. A keď rozsieval, niektoré zrná padli kraj cesty, i prileteli vtáci a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali mnoho zeme, rýchlo vzišli, pretože nemali hlbokej zeme. Ale keď vyšlo slnko, spálilo ich; a keďže nemali koreňa, uschli. Iné zase padli do tŕnia, tŕnie vyrástlo a udusilo ich. A iné padli do dobrej zeme a vydali úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú, iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počuje! 18 Počujte teda podobenstvo o rozsievačovi! Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve, a nerozumie mu, prichádza ten zlý a uchytí, čo mu bolo zasiate do srdca; toto je zrno, ktoré bolo zasiate kraj cesty. A ktoré bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, čo počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma; nemá však koreňa v sebe, je len chvíľkový; len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre to slovo, hneď sa pohorší. A ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to slovo, takže zostáva bez úžitku. A ktoré bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, čo počúva slovo a rozumie mu; ten prináša úžitok, a jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Pamätáte si ešte na svoje detstvo? Ako ste trávili čas? Dnes už nie veľmi bežné... lebo nás rozmaznali a všetko si dokážeme kúpiť, ale v minulosti sa oveľa intenzívnejšie pracovalo na poli. Bolo to bežné, každá rodina mala záhumienko.... pole.... Starší neraz spomínajú na to, že keď bola práca doma na hospodárstve všetko išlo bokom, často aj škola. Lebo bolo potrebné pomáhať doma. Čas sa mení, dnes vidieť rodiny na poli môžeme akurát tak vo filmoch pre pamätníkov. Ale napriek tomu, že máme okolo seba toľko vynálezov, predsa je potrebné stále sa starať o pôdu, hľadať vhodné podmienky a siať do pripravenej pôdy, ak chceme pozberať dobrú úrodu. A v napredovaní a vývoji ani nie sme tak ďaleko- a ani pravdepodobne nikdy nebudeme- že by sme ten chutný chrumkavý chlebík a spôsob jeho výroby mohli nahradiť niečím iným, dokonalejším.

Podobne je tomu aj v duchovnej rovine nášho života, vo veciach Božích , vo veciach viery a Božieho Slova. Už nežijeme v časoch, kedy by sa Písmo šírilo prevažne iba ústnym podaním, ani v období, kedy si Bibliu mohli dovoliť len ľudia majetní. Pán Boh nám dnes svoje Slovo rozsieva rôznymi spôsobmi a cestami. Od klasických tlačených Biblií rôznych formátov a veľkostí, cez zvukové nosiče, kde je Jeho slovo narozprávané na kazety, alebo CD disky, až po elektronické podoby kedy, kde si môžeme čítať Bibliu v počítači, mobilnom telefónne a pracovať s ňou rôznymi spôsobmi. Božie Slovo dnes môžeme počuť nielen v chráme Božom, ale aj cez rozhlas, televíziu, či internet. Hlavne počas obdobia izolácie, keď vypukol koronavírus, sme ocenili rozvoj techniky, vďaka ktorej sme mohli byť v kontakte s rodinou či priateľmi, okolitým svetom. Napriek tomu Slovo Božie- náš duchovný chlieb, zostáva nemenné a rovnaké ako ten chlieb telesný a nič, ani nikto ho nebude môcť nahradiť dnes ani nikdy v budúcnosti. Čo je však dôležité, je to, ako toto ponúknuté slovo prijímame a ako naň reagujeme.

Pán Ježiš nám cez prečítané podobenstvo vykresľuje v akom postoji srdca môžeme byť voči Slovu, ktoré prichádza od Boha, padá do našich sŕdc a dotýka sa ich , tak ako sa jednotlivé zrnká, zasiate do pôdy dotýkajú rôznych druhov pôd. Hovorí o prezieravej múdrosti.

Prečítanú podobenstvo hovorí o všetkých nás, ktorí Božie Slovo počúvame. Možno sa nám na prvý pohľad zdá, že tá tvrdá, udupaná pôda na kraji cesty znázorňuje ľudí, ktorí slovo Božie vôbec nepočúvajú. Ale nie je to tak. Tvrdou pôdou pre Boží hlas môže byť každý z nás. Napriek tomu, že znovu a znovu Slovo Božie počúvame, nemusí preniknúť až do nášho srdca, dotknúť sa citlivých miest, ktoré potrebujú uzdraviť, zbudovať a usmerniť, ale zostáva na povrchu, len v našej hlave, alebo ako sa hovorí jedným uchom dnu- druhým von. Taký človek počúva, ale nepočuje. Necháva zrnko slova Božieho rozkladať a hniť na povrchu, bez toho, aby ho skryl do pripravenej pôdy srdca, kde by poslúžilo, zapustilo korene a prinieslo úrodu. Úrodu v podobe radostného života, ktorý je premieňaný na Boží obraz a slúži a pomáha svojmu blížnemu. Srdce takéhoto poslucháča, ktorý necháva Slovo Božie len na povrchu sa podobá tvrdej neprípustnej pôde. Pôde ktorá býva udupaná od ľudí, alebo zvierat, pretože si cez ňu vychodili chodník, či cestu; a tak ako tvrdá môže byť takáto cesta, či chodník, také tvrdé môže byť aj srdce človeka, ktoré sa rozhodlo kráčať cestou iných záujmov, záujmov hriechu, sebectva, bez ohľadu na druhého.

Pri tom sa môže stretávať so Slovom Božím, počúvať ho, ale sa v ňom nezakorení. Vtedy prichádza diabol. To je jeho chvíľa.

Veľmi dobre pozná moc Božieho slova a preto sa oprávnene obáva, žeby takéto srdce mohlo zmäknúť a meniť sa k dobrému. Kdekoľvek na svete sa hlása Božie Slovo, je tam aj Satan so svojimi pomocníkmi, aby vytŕhal a kradol rozsievané posolstvo. A ak mu v tom pomáhame aj sami svojím postojom tvrdého srdca- má veľmi ľahkú úlohu. A dokonca môže mať svojich pomocníkov aj medzi nami, ak namiesto toho , aby sme Slovo Božie pozorne počúvali, skúmali a prijímali, radšej rôznymi spôsobmi vyrušujeme, alebo zabávame tých, ktorí by počúvať chceli.

Okrem tvrdej pôdy v podobenstve však pozorujme ešte ďalšie dve, v ktorých síce spočiatku bola nádej na úspech, ale ich koniec bol v podstate rovnaký, pretože nedosiahli cieľ svojho poslania- nepriniesli úrodu. Prvá z nich je skalnatá pôda, kde na povrchu síce je malá vrstva ornice, ale pod ňou sa nachádza nepriepustný kameň. Zrno rýchlo vzíde v rozohriatej pôde, ale keďže nemá kde zakoreniť- usychá. Takejto pôde sa podobá človek, ktorý počúva Božie slovo a je ním dokonca nadšený, ale keď príde na lámanie chleba- ako sa hovorí- veľmi rýchlo sa dokáže aj vzdať, alebo ho dokonca zaprieť. Z toho nám vyplýva, že byť nadšený pre Božie Slovo nestačí. Slovo Božie nie je rozsievané preto aby nadchýnalo. Ono nás mám v prvom rade bodnúť v srdci, tak ako sa to stalo pri Petrovej reči na Letnice, ukázať na hriech v našom živote, viesť k prosbe o odpustenie- pokániu, až potom môžeme prežiť skutočnú radosť a pokoj, ktorý pramení u samotného Darcu pokoja. Nemáme byť povrchnými nadšencami pre Slovo Božie. Nadšenec je človek okamihu. Nadšenie nemá trvácnosť. Až rôzne udalosti nášho života nám ukážu či sme zakorenení v Slove Božom. Ku kresťanstvu sa aj dnes ešte hlási veľa ľudí, aj v našej krajine sú to pomerne vysoké štatistické čísla, dokonca sa mnohí oduševnene a nadšene bijú do pŕs, ale sú to poslucháči, u ktorých zrno padlo na skalnú pôdu. Nezvíťazili nad vlastným ja. Nepochopili skutočnú podstatu a hrozbu hriechu. Prijímajú Slovo Božie, ale nie sú ochotní vzdať sa vlastného ja a vecí, ktoré sú v rozpore s Božími požiadavkami.

Zrno Evanjelia často padne aj medzi tŕnie a burinu. Ak v ľudskom srdci neprebieha stála starostlivosť o čistotu, akási duchovná hygiena, veľmi rýchlo sa môže stať, že takéhoto poslucháča Božieho Slova starosti , alebo vlastné žiadosti prerastú a udusia. Tak ako v záhradke musíme neustále pretŕhať, čistiť a okopávať, aby sme ochránili rastliny, ktoré majú priniesť úžitok, ak aj v reálnom živote. Božia milosť bude pôsobiť len v srdci, ktoré je pripravené prijať vzácne zrnká Božej pravdy. Zatiaľ čo tŕnie hriechu rastie všade., bez akejkoľvek námahy, Božiu milosť treba starostlivo pestovať. Ak nezvíťazíme nad hriechom my, zvíťazí on nad nami. Tŕnie nestačí len vysekať, alebo zlomiť, treba ho celkom vykoreniť, lebo inak bude ďalej rásť až prerastie zasiate zrno- bude udusené a neprinesie konečnú úrodu.

Aj skalnatá, aj tŕnistá pôda sa spočiatku zdajú byť nádejnými, ale rôzne vplyvy nakoniec spôsobujú, že úrody sa rozsievač z nich nedočká. Tým nás Pán Boh všetkých , bratia a sestry, vyzýva k ostražitosti.

Na záver sa dostávame k poslednej pôde u nášho podobenstva. Ku pôde, ktorá jedná nakoniec priniesla úrodu. Táto pôda znázorňuje tých poslucháčov, ktorý nielen počúvajú, ale aj počujú. Slovo Božie tu nachádza prekyprenú pôdu- túžbu po nasýtení duchovného hladu, túžbu dostať odpovede na otázky života z Božieho pohľadu, túžbu žiť podľa Božej vôle. Takáto pôda je pravidelne pokorou a pokáním očisťovaná od hriechu, ktorý inak dokáže veľmi rýchlo rásť a narobiť neskutočnú škodu. Byť dobrou pôdou teda znamená, v našich životoch asi toľko: počúvať s otvoreným a úprimným srdcom a počuté aj poslušnosťou uviesť do praxe, aby aj o nás platilo: „ Blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“

AMEN

Prajem Bohom požehnaný deň.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

25.7.2021

8. nedeľa po Svätej Trojici

8. nedeľa po Sv. Trojici

Božia výstraha pred zvodmi

Suspírium: „Nie nám, nie nám, Hospodine, ale Tebe jedine, patrí česť, sláva i moc. Len Ty sám jediný, odpúšťaš naše viny a nespomínaš ich viac, si náš Otec láskavý. Ty si prvý , posledný, Boh ktorý sa nemení, patrí Ti sláva i moc, a česť až na veky. Amen

Text: Evanjelium podľa Jána 5, 41 a 44

„ Slávu od ľudí neprijímam, ale vás som poznal, že niet vo vás lásky k Bohu. Ako môžete veriť, keď sa navzájom oslavujete a nehľadáte slávu, ktorá je od samého Boha?“ AMEN.

Milí bratia a milé sestry!

Každému zamestnancovi dobre padne, keď si ho jeho zamestnávateľ všimne. Keď o ňom vie. Keď sa človek necíti iba ako číslo. Slová uznania, ocenenia a povzbudenia potrebujeme z času na čas počuť všetci. Dobrý zamestnávateľ vie, že je dôležité, aby bol spokojný jeho zamestnanec. Pracovník, ktorý odvádza kvalitnú prácu, no nedostane sa mu ocenenia, stráca postupne chuť dobre pracovať Až to môže dospieť k syndrómu vyhorenia, to znamená- úplnej strate záujmu. V škole úprimné ocenenie – pochvala, povzbudia neraz aj slabších žiakov k lepším výsledkom. Kvalitných zamestnancov dokážu schopní vedúci pochváliť a odmeniť. To je v poriadku.
Avšak neporiadku býva, keď nám prvom rade ide už len o to, aby sme boli uznávanými, obdivovanými a získali pre seba výhody. A vskutku zlým je, keď používame svoju vieru na to, aby sme pred inými dobre vyzerali, keď obetujeme – zaprieme svoje vnútorné presvedčenie, aby sme si zabezpečili osobný prospech. Nezdravá ctižiadostivosť, hľadanie uspokojenia v tom, že som uznávaný, sa môže ľahko stať jednou z hlavných prekážok opravdivej viery. Vedieť sa naučiť medzi týmto balansovať je neraz naozaj zložité.

Nie nadarmo sa hovorí: svetská sláva poľná tráva.... tieto slová môžeme aplikovať v ktorejkoľvek oblasti života. Mnoho ľudí, ktorým sa podaril nejaký kariérny rast....už normálni nezostali.

Ostať pokorný v srdci a hlavne“ normálny“.
Sláva... peniaze.... moc.....veľmi veľa zvodov číha na človeka....To sa deje napríklad, keď ktosi koná v cirkvi určitú službu, ale nie preto, aby bol oslávený Pán Boh, aby medzi ľuďmi rástla viera v Boha – úcta k Hospodinovi, ale keď dotyčný/á koná službu preto, aby si ho/ju iní všimli, aby sa mohol/la prezentovať, pochváliť: Ja to dokážem, všimnite si ma, obdivujte ma.
Pracovať v cirkvi, byť aktívnymi, to zaiste máme. Biblia nás k tomu volá, pozýva, nabáda, priam nám to prikazuje , no neradno zabúdať na slová Pána Ježiša Krista: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili“ (nie vás, ale) „vášho Otca, ktorý je v nebesiach“.

Čo je hlavným zmyslom života človeka?

„Hlavným zmyslom života človeka je osláviť Boha a večne sa s Ním radovať.“

A aby sme vedeli Boha oslavovať a radovať sa s Ním, opravuje – usmerňuje nás Pán Boh cez Bibliu, cez svoje Slovo Božie Slovo – Boží Syn Ježiš Kristus nás učí hľadať slávu, ktorá je od Boha. Môžeme povedať, že kto sa v žití naučil, že rozhodujúcim je uznanie od Boha, toho ocenenie od ľudí nepokazí, ani nezaslepí. Kto očakáva slávu, uznanie predovšetkým od Pána Boha, ten dokáže správne zaobchádzať aj s ocenením od ľudí, ten tiež dokáže iných povzbudzovať, dávať im pravdivú – dobrú spätnú väzbu, nie falošne im lichotiť, či podlizovať sa im.
– vzdávať úctu sebe na úkor úcty Bohu však nehrozí iba politikom; môže ohrozovať kohokoľvek z nás. Veď nejeden človek sa i v rodine alebo na pracovisku správa ako malý „Pán Boh“. Zamieňanie slávy Božej za uznanie od ľudí bol problém aj vedúcich osobností náboženského života Ježišovej doby. Práve im Ježiš zdôrazňoval, že záležať má predovšetkým na uznaní od Boha. A to je dobré pravidlo pre život, dobrá životná zásada i pre nás.
No keby ľudia boli s nami spokojní, ešte sa tým nedajme učičíkať a pýtajme sa: Čo by na môj život, na moje počínanie, povedal Boh? Čo naň hovorí Božie slovo? Ako vyzerá môj život vo svetle Písma svätého?
Na druhej strane príklad mučeníkov, no najmä vzkriesenie z mŕtvych ukrižovaného Ježiša potvrdzujú, že keby s nami ľudia nesúhlasili – ba keby priam boli proti nám, ak je náš život v Božích očiach pravdivý, ak nehľadáme slávu od ľudí, ale od Boha, potom sa Pán Boh k nám prizná – ako sa vo veľkonočné ráno priznal k svojmu Synovi. Boh nás má rád. Poslal svojho Syna a Ježiš dal svoj život ako obeť za naše hriechy, aby sme mohli oslavovať Boha a večne sa s ním radovať. Preto dajme pozor, aby nám raz náš Pán Ježiš Kristus nemusel povedať: „Slávu, ktorá je od samého Boha nehľadáte“. I pri všetkom, čo budeme konať v novom týždni pamätajme, že rozhodujúcim je uznanie od Boha. Amen.

Prajem vám požehnaný letný čas prežitý v Božej milosti!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ EACV Chyžné

30.5.2021

Svätá Trojica

Suspírium:

Oslávme Boha svätého, v Trojici Boha jedného, veď všetkého je Tvorcom. Na obraz svoj On stvoril nás, nám darov hojnosť dáva včas, je naším dobrým Otcom. AMEN

Kázňový text: Jób 42,1.2

„ Vtedy Jób odvetil Hospodinu a povedal: Uznávam, že Ty všetko môžeš a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť.“ AMEN

MBAS!

Dnešný dňom sa nám uzatvára slávnostná polovica cirkevného roka. Neznamená to však, že od teraz budú nedele menej významné. To iste nie. Dnešný deň, nám naopak pripomína a hovorí o tom, aký je Boh. Kam siaha jeho milosť. Hovorí o jeho všemohúcnosti.

Boh – Otec- Stvoriteľ.

Naučil nás, že pokiaľ chceme stavať v živote, máme stavať na pevnom základe. Tým základom je On sám, nikto iný.

Učí nás, že hoci je nad týmto svetom, ktorý Stvoril, neznamená to, že by nás opustil, nestaral sa viac. Nemal záujem.

Boh je láska. To je podstata. To je základná vlastnosť Boha- Láska.

Hoci. My sa stretávame na tejto zemi s pravým opakom. Veď keby sme žili v porozumení, čo by nám tu chýbalo? Mali by sme sa ako v raji. ALE. Človek je nenásytný, je ovplyvniteľný zabúda, že tu nebude žiť na veky. Zabúda na Boha. Zabúda.

Boh- Ježiš- Syn- Vykupiteľ.

Znova nás učí a poukazuje aká je Božia láska. Učí nás ako prežiť život.

... kto z vás je bez viny nech hodí kameňom ...

... kto ťa udrie po líci, nastav mu aj druhé ...

... kto berie meč, mečom zahynie ....

... ale Ja vám hovorím,, milujte svojich nepriateľov ...

Až po Ježišovo zvolanie na kríži: Otče, odpusť im lebo nevedia čo činia!

Duch Svätý.

Duch Radca, Pomocník, Utešiteľ ... nielen to, ale dáva nám ešte aj dary. Z lásky.

Absolútna Božia láska, ktorá sa v našich životoch dokazuje dennodenne.

Pán Boh je prítomný v našich životoch, aj keď nie vždy to vidíme. Najmä keď sa niečo s našimi životmi deje. Iste, ľahšie sa o Pánu Bohu hovorí keď prežívame pokoj a radostné obdobie, horšie to je keď nám niečo do života vstúpi. Ja si vždy v takýchto momentoch spomeniem na zbožného Jóba. Človek, veriaci zbožný. Ktorý sa zrejme neprosil o Božiu skúšku, vyzerá to, akoby sa stal Božím experimentom. Veď Pán Boh dovolil, aby mu do života vstúpil diabol a život mu strpčoval. Rodina, najbližší, majetok, bohatstvo, priatelia , zdravie ... o to všetko Jób prišiel, toto všetko stratil. Možno sme aj my niekedy niečo z toho stratili. Ako vie byť človek v nepohode, keď sa niečo udeje. Nemusí veľké. Stačí malé.

Jób.

Z nášho pohľadu prichádza o všetko. O všetko, čo môžeme v ľudskom živote mať.Zlomilo ho to . Áno. Určite áno. Dokonca preklína deň svojho narodenia.

ALE.

To čo mu zostáva je viera. Tá ho dokáže podržať v ťažkých chvíľach. Keď je na dne, v nepohode. VIERA mu dáva silu, jediná. Nie priatelia, tí ušli.... zbabelo ušli. Veľakrát človek zostane sám. Mnohí nám nahovoria hory doly, nasľubujú a keď je to potrebné, aby sa zastali, pomohli... niet nikoho. Čo z toho vyplýva? Človeče, jedine v Bohu máš absolútnu istotu. On nikdy nepodrazí, a hoci dopustí, nikdy neopustí. Keď máš Boha v srdci, si najbohatší na svete. Trojjediný Boh môže všetko. Svojho jednorodeného Syna neušetril, ale vydal za nás. Vtedy Jób odvetil Hospodinu a povedal: Uznávam, že Ty všetko môžeš a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť. Po všetkých životných peripetiách, ťažkostiach dochádza Jób k tomuto záveru: Uznávam, že Ty všetko môžeš a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť.

TOTO je milí bratia a sestry, VIERA.

VIERA, ktorá nás podrží. VIERA, ktorá dá silu. VIERA, ktorá dá nádej na lepšie zajtrajšky.

Dôverujme a spoľahnime sa na Boha. Každý deň, každú chvíľu.

Pán Boh môže aj do nášho života dopustiť skúšku. Tak ako to bolo v Jóbovom prípade. Avšak nie za účelom, aby nás zdeptal, ponížil, ale aby nás obrúsil ako diamant. Povieme si, že o to nestojíme. Iste. Ale, nezabúdajme na slová Pána Ježiša: kto chce prísť za mnou, nech vezme svoj kríž a tak ma nasleduje deň po deň. Boh nám môže siahnuť na všetko. Veď to je Jeho. Kresťan nežije pre tento svet, iba v tomto svete. Boh nám ukazuje pravé hodnoty na ktorých záleží. Žiť pre tento svet, znamená prežiť život zbytočne.

Trojjedinému Bohu na nás záleží. Chce nás formovať, ohýbať ...

Istý muž je šťastne zosobášený. Je spokojný so svojou prácou ako stredoškolský profesor a zarába pomerne pekné peniaze. Štvrť, v ktorej žije je slušná a jeho deti navštevujú dobré školy. Má viacero priateľov a mnoho známych. Skrátka, keby ste ho vyzvali, aby sa zamyslel nad svojím životom, iste by odpovedal, že je v podstate dieťaťom šťasteny.

Jedného dňa dostane pozvanie na stretávku so svojimi bývalými spolužiakmi po 20 rokoch od skončenia školy. Rozhodne sa, že pôjde. Je zvedavý, ako sa vodí jeho dávnym spolužiakom. Na stretnutí náš profesor zistí, že mnoho jeho bývalých spolužiakov zarába omnoho viac, než zarába on. Ich zamestnania sa zdajú byť vzrušujúcejšie a prinášajú im väčší obdiv a rešpekt, než tá jeho. Žijú v bohatých mestských štvrtiach. Ich deti navštevujú výberové súkromné školy. Navyše, mnohí z jeho spolužiakov si zobrali za manželky ženy, ktoré sú vzdelanejšie ba i príťažlivejšie, než tá jeho. Jasne povedané, veľké množstvo jeho bývalých spolužiakov, ktorí sa mu počas štúdií ani zďaleka nevyrovnali v akademických i spoločenských úspechoch, dosiahli vyšší spoločenský, ekonomický a profesionálny status, než on.

Ako sa tento náš profesor asi cítil, keď sa po víkendovej stretávke vrátil domov? Menejcenný. Trýznený pocitom zlyhania. Zotázňujúci svoju hodnotu ako jedinca. Mrzutý voči svojej žene, že nie je niečím viac než čím je; a ubolený, že sa uspokojil s niečím omnoho menej, než by si bol zaslúžil. Kritický voči vzdelaniu, ktoré dostávajú jeho deti. Nespokojný s jednotvárnosťou svojej práce s priemernou mzdou, ktorú dostáva. Hromadiac tajné nepriateľstvo voči svojím úspešným spolužiakom, vyzbrojený želaním – možno úplne nevedomým – aby sa im čosi nepríjemného prihodilo.

Čo sa počas víkendu vlastne stalo? Zmenilo sa v skutočnosti niečo v profesorovom živote počas tých troch dní, ktoré strávil na stretnutí? Je jeho žena škaredšia než bola v predchádzajúci piatok? Znížili mu plat? Sú jeho činnosti, ktoré má ako učiteľ, vedec a spisovateľ iné v toto pondelkové ráno, ako boli pred troma dňami, keď odchádzal na cestu? Zhoršilo sa počas predchádzajúcich 72 hodín niečo na kvalite vyučovania v školách, ktorú navštevovali jeho deti? Alebo sa vari on sám ako osoba náhle a nečakane rozvinul do inteligentnejšieho a schopnejšieho človeka a to až tak, že jeho manželka, je teraz veľmi nezaujímavá a nudná?

V skutočnosti, objektívne sa v jeho živote v tento pondelok nezmenilo nič. Čo sa ale predsa zmenilo je nový pohľad, ktorý má profesor na seba samého. Závisť voči jeho bývalým spolužiakom sa pre neho stala zdrojom psychickej bolesti, ktorá silne ovplyvňuje to, ako sa cíti vo vzťahu k mnohým veciam.

Čo je závisť? Závisť je bolesť, ktorú cítime keď niekto iný má veci, vlastnosti alebo postavenie, ktoré my nemáme. Prečo je však rozdiel medzi tým, čo máme my, a čo iní, taký bolestný? Je tomu tak preto, lebo keď sa porovnávame s inými a toto porovnanie vyjde v náš neprospech, v stávke je naša sebaúcta. Naša sebaúcta je týmto porovnaním umenšená, my sa tým cítime dotknutí a závisť je odpoveďou na túto bolesť. Absurditou je, že reakciou je bolesť na bolesť.

Dnešný sekulárny svet nás naučil, že nezáleží na ľuďoch , ale na hodnotách. Na hmotnom.

To však nie je pravda. Kresťanstvo, viera nás učí pravému opaku. Aj veriaci závidia. To je jasné. Ale vplyvom Trojjediného Boha v našich životoch vieme po čase vyhodnotiť a roztriediť to, na čom skutočne v živote záleží. A na to prišiel aj zbožný Jób... aj v jeho živote prešlo ťažké obdobie, keď ho Pán Boh požehnal a odmenil. Aj my sme možno v nejakej etape, nestrácajme nádej. Všetko raz prejde pominie, a keď máme vieru, s ňou to jedine dokážeme prejsť a prekonať.

Trojjediný Boh nám bude sprievodcom.

AMEN

Prajem vám požehnaný Bohom naplený deň.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

2.5.2021

4. nedeľa po Veľkej Noci

C A N T A T E

„Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu. Ty mi dávaš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti a v Tvojej pravici je večná blaženosť.

AMEN.

Text: Ján 13,31-35

Milí bratia a sestry!

Na konci prečítaných veršov nám zaznieva veľmi jasná výzva a naliehavá prosba: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať. Ježiš tieto slová hovorí nie neúprimne, nehovorí o takej láske, čo sa do očí smeje a za chrbtom vráža nôž...., ale o skutočnej, ktorá vníma aj chyby a nedostatky. Ježiš nám ukazuje na svojom živote, čo znamená skutočná láska. Cez milosť, odpustenie, pochopenie, prijatie. Jeho láska presahuje akékoľvek hranice nášho poznania. Kto môže viac milovať ako keď život položí za svojich priateľov?

My sa neobetujeme ani pre svoje rodiny, nie to ešte pre priateľov, a stratiť život, to už vôbec nie. Ježiš tu hovorí o novom prikázaní. To znamená, že to je niečo čo má upútať našu pozornosť. Máme byť v strehu. ...ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali... To je meradlo, milí bratia a sestry, našej cesty za Ježišom do Božieho kráľovstva.

Naša láska k ostatným. Naše správanie a prežívanie viery, sa odráža a malo by sa v našom živote. Nemá ísť o to, aby sme mali plné slová krásnych náboženských fráz o láske, o tom akí máme byť, Ježiš to hovorí jasne, už tu a teraz: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.

Bez lásky niet cesty k Bohu.

Ježiš nás učí, čo znamená milovať. Nielen slovami, nielen o tom rozpráva, filozofuje, zamýšľa sa, On nás učí na svojom vlastnom živote. Dáva nám príklad, pretože najlepšie sa človek učí na príklade.

Urážky, posmech, označovanie za čudáka a zvláštneho človeka, ... žráč a pijan vína, priateľ spodiny, prostitútok... ľudí na okraji spoločnosti....pľuvance, bitka, strhanie šiat.... opustenie, samota... toto Ježiš zažil. Reálne. Ešte stále si myslíme, že nám nerozumie, že je vzdialený? Veru nie, je nám bližšie ako si myslíme. Opustený a zdrvený na kríži volá: Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia. Toto je láska. Toto je odpustenie. Toto je obeta.

My to nepoznáme. Je nám to vzdialené, predsa však nie nemožné.

Byť učeníkom Kristovým znamená , že Jeho učenie prijímam za svoje. A ak prijímam Jeho učenie, potom prijímam aj program Jeho lásky. Znamená to, že patrím k Ježišovej osobe. Učeník, Kristov učeník, je dušou i telom spojený s osobou svojho Pána. To, na čom záleží, nie je len priznávanie sa k Ježišovmu učeniu, ale je to osobné priznanie sa k pozvaniu: „ Ty poď za mnou!“ Byť Kristovým učeníkom neznamená nachádzať sa v spoločnosti s elitou- dokonalými ľuďmi! On si nevyberá podľa postavenia, majetku, obľúbenosti- On nevyberá podľa našich kritérií. Vyberá si pokorných, dokonca hriešnych, ktorých sme možno už aj my dávno odsúdili. Veď, ja som ten najlepší, najdokonalejší. Žijeme s tendenciou seba- vyvyšovania. Priznať si, že nie som dokonalý a neomylný, je náročné. Učeníci Kristovi, nedokonalí, hriešni, práve títo sa stali nositeľmi tej najúžasnejšej a najlepšej správy. Sami niesli a zvestovali Kristovo Evanjelium. Je jeden znak, ktorý je typický znakom pre učeníka Kristovho. Viete, ktorý to je? Čo je to podstatné, čo ma oprávňuje byť učeníkom? „ Pán Ježiš hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa milovali.“ Ani vzhľad, ani postavenie, ani majetok a ani múdrosť z nás nemôže spraviť Kristových učeníkov. To, čo je tu postavené na prvé miesto, je láska. Jedine vtedy, keď v nás bude láska, keď si budeme vedieť odpustiť, keď prestaneme súdiť a posudzovať ľudí, jedine vtedy sa z nás môžu stať skutoční učeníci. Keď sa naučíme prijímať ľudí aj s iným názorom, prestaneme nálepkovať a škatuľkovať. Potom sa môžeme právom nazývať- učeníkmi Kristovými. Lebo mám taký pocit, že sme zatiaľ len sympatizantmi. Ak viem komu som uveril /uverila, tak môj život je a musí byť iný. Možno na prvý pohľad taký zanedbateľný znak - láska. Možno pre nás nepodstatný, ale predsa najdôležitejší na ceste za Kristom. O tom, aká má byť láska, si môžete prečítať za domácu úlohu v 1 liste Korintským 13 kapitole. Dobrý učeník je ten, ktorý drží Krista pevne za ruku, nepustí a nevzdá sa Ho ani v tej najťažšej chvíli života . Prakticky žiť Evanjelium, to je znak Kristovho nasledovateľa. Ja neviem, do akej miery je každý z nás Kristovým učeníkom, odpoveď nosí každý sám v sebe. Som Kristov učeník? AMEN.

Prajem nám múdrosť a odvahu na ceste do Božieho kráľovstva.

Požehnaný deň a týždeň, ktorý je pred nami.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

25.4.2021

3. nedeľa po Veľkej noci

JUBILATE

Suspírium: „ Ochraňuj ma Bože, lebo k tebe sa utiekam. Hovorím : Ty si môj Pán! A niet pre mňa šťastia mimo Teba! Hospodine, Ty si mojim dedičným údelom a mojim kalichom.; Ty mi zaručuješ môj podiel. Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty si ten ktorý dáva radu. Stále si chcem stavať Teba pred moje oči, keď si my Ty po pravici, nič sa mi nestane.

Text: list Rímskym 5,2.5

„Chválime sa nádejou slávy Božej. A nádej nezahanbuje.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Máme za sebou všetci pomerne ťažké obdobie, ktoré nás poznačilo do konca nášho života. Myslím, že to smelo môžeme prirovnať ku vojne, hoci tu bol nepriateľ neviditeľný. Po mnohých dlhých týždňoch sme sa mohli opäť stretnúť v otvorených chrámoch Božích. Myslím, že situácia ešte stále nie je úplne ideálna, máme sa čím chváliť?

Tých dôvodov na chválu zrejme veľa nebude. Ako málo stačí k tomu, aby sa zmenilo, tým čím sa chválime. Pred 3 rokmi to boli zrejme iné veci, ktorými sme sa chválili, dnes sa myslím pri väčšine z nás tie hodnoty zmenili. Záleží nám na úplne iných veciach.... a možno teda ani veciach nie. Možno sme radi, že sme vôbec prežili. Iste dôvodov na radosť je málo, sme unavení, vyčerpaní, možno smutní. Veľmi veľa ľudí nás opustilo, mladý či starší, množstva rodín sa pandémia dotkla a vyžiadala si obete nie jedného , dvoch možno i viacerých členov, aj my z nášho cirkevného spoločenstva sme sa museli rozlúčiť s našimi bratmi a sestrami. Viac dôvodov na smútok ako radosť. Čo teda oslavovať? Dnešná nedeľa hovorí: JUBILATE. OSLAVUJTE.

Aj keď je tomu ťažké uveriť, máme dôvod na oslavu. Tým dôvodom je BOH. On stál pri nás. Posilňoval. Povzbudzoval. Zotieral slzy z očí. BOH BOL JE A BUDE S NAMI.

Nič a nikto Mu nie je ľahostajný.

Boha máme oslavovať. Vždy a všade. Aj vo chvíľach, ktoré sú ťažké. Aj keď nám nie je do úsmevu. Aj keď nechceme nikoho vidieť a počuť, Boh počúva a čaká. Je to Priateľ. A preto aj keď sú teraz naše dni iné ako predtým, Boh je rovnaký. Nemenný. Je Ten istý teraz, zajtra na veky. Volá nás, aby sme Ho nasledovali, aby sme sa vzájomne milovali ako aj On miloval nás, aby sme si preukazovali milosrdenstvo už dnes. Pozýva nás k živej viere. Pozýva k dôvere.

Stojíme uprostred doby, ktorá je plná zmien a zvratov. Nikto nemá istotu aké to bude, ale veríme, že to bude dobré, lepšie. Veci sa trochu zmenili. A je v podstate na nás, či si z tohto obdobia niečo odnesieme. Spomeňme si na to rýchle životné tempo, nepokoj, nelásku. Zdá sa, že vonkajšie veci sa stali pre nás hlavnou prioritou života –– sú aj pre nás oveľa dôležitejšie ako práca na duchovnom poli? A to sa samozrejme odráža v našom živote, chceme mať dobrú životnú úroveň. Takže musíme viac pracovať, sme viac unavení, vyčerpaní a preto nám aj často chýba pozitívna nálada. Všimla som si to najmä pri rozhovoroch- sme viac negatívni. Sme viac pesimistický.

A keď nám zostanú nejaké sily tak sa predbiehame jeden pred druhým! Čím sa chválime?

Ako sa zhovárame? ....aké slová používame

Skúsme sa niekedy započúvať do rozhovorov, ktoré vedieme so svojimi priateľmi, susedmi, známymi. Jeden sa chváli tým, že už má upravenú záhradu a v nej už všetko posadené. Iný sa chváli tým, že vysadil nové druhy a nové odrody zeleniny. Ďalší sa chváli tým, že na tom obrovskom poli, čo má za domom, má posadené zemiaky. Chválime sa deťmi, rodinou, majetkom. A čím ďalším sa človek vystatuje pred blížnymi, susedmi, priateľmi...

Prestaňme s tým. Chváľme Boha. Nie seba, nie sebou samým sa chváľme.

Ako sme zvládli pandémiu? Modlili sa, dôverovali, verili Pánu Bohu.... ako áno, tak to je skvelé.

Tešíme sa, že chrámy Božie sú opäť otvorené, je to predsa iný priestor ako doma pred rádiom či TV, ale keď nás už tento čas mal niečomu naučiť, minimálne aspoň tomu, že Pán Boh je všade. Jeho prítomnosť môžeme pociťovať všade.

Milosť. Úžasný Boží dar. Nemusí nás ťažiť čo bude ako bude... Ježiš to vzal za nás na seba. Zlomil akékoľvek bremeno ustarostenosti.

Milosť to je nádej. Keď niekto niekomu prejaví milosť, prináša to upokojenie, nový zmysel, nový začiatok....

Odpustenie.

Ten kto odpustil, môže žiť ďalej. Ten, kto nie, točí sa stále dookola.

Vždy to skončilo vojnami, hospodárskymi alebo ekologickými katastrofami. V mnohých krajinách sveta sa ľudstvo pomaly prebúdza z moderného opojenia a poznáva, že veda a technika nespasia svet.

To, na čo ľudstvo dnes opäť len veľmi pomaly prichádza, to vedel ap. Pavel už pred storočiami. Chválime sa nádejou slávy Božej! Akoby povedal: Vďaka Bohu, že nie sme odkázaní sami na seba, na svoje ľudské kvality. A tieto slová môžeme stopercentne potvrdiť aj dnes. Lebo to nie je nič, čím by sme sa mohli chváliť. Ľudská sila a ľudská kvalita môžu byť dobré, ale často sú používané nie v prospech ľudstva, ale na jeho ničenie. Ježiš Kristus otvára dvere do budúcnosti. A to nie do budúcnosti temnej a neistej, ale do budúcnosti plnej svetla a nádeje. On povedal: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.

Ježiš Kristus dáva nádej nielen pre budúcnosť ďalekú, pre budúcnosť na konce vekov, ale dáva nádej pre budúcnosť blízku, budúcnosť pre dnešný a zajtrajší deň. Viera, nádej a láska formujú a menia náš život. Preto sa už teraz môžeme chváliť nádejou slávy Božej. Túto skutočnosť pochopil ap. Pavel. Objavil a poznal, že v svete je niečo nového, čo by tu bez Ježiša Krista nebolo. Kristus volá ľudí k sebe, zhromažďuje ich okolo slova pravdy. Dáva im príklad nasledovania a hľadania pravdy, spravodlivosti, pokoja a lásky.

AMEN

Dnes sme začali v cirkevnom zbore Nový rok, je to prvý krát v tomto roku, čo slovo Božie zaznelo z kazateľníc. Ďakujme Pánu Bohu za všetko čo nám dáva, čím nás formuje a posilňuje v každodenných zápasoch. Boh nás ochraňuj.

Prajem požehnané dni, plné milosti Božej.

Mgr. Emília Volgyiová

18.4.2021

2. po Veľkej Noci

Dobrý Pastier

Modlitba: Otvor nám oči, Bože, aby sme videli, čo Ty si pre nás pripravil, zatúžili po tom a vydali sa smerom do krajiny oplývajúcej mliekom a medom. Amen.

Žalm 23

Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.
Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.
Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.
Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy. Amen

Milí bratia a sestry!

Tento žalm o Hospodinovi ako Dobrom pastierovi nie je teoretická báseň napísaná za zeleným stolom. Cez životné skúsenosti, a to ťažké skúsenosti veriaceho človeka vznikli tieto slová. Nevieme, cez koľko a akých ťažkostí, sklamaní, pochybností prešiel autor žalmu. Taký Jób po svojich ťažkých životných skúsenostiach by mohol napísať tieto slová. Alebo taký Jeremiáš, ktorý si vo svojej prorockej službe tak mnoho vytrpel.
Čo je napísané v žalme, nie je skúsenosť jedného dňa. Žalm je plodom dlhého náboženského premýšľania. Ku konečnému, zrelému záveru sa autor dopracoval cez rozličné štádiá rastu a dozrievania.
V človeku sa v ťažkých situáciách objavuje najprv sklamanie, pochybnosti, buričské myšlienky. Keď príde do života utrpenie, zasiahnutý človek najprv vyslovuje jóbovské otázky: Prečo sa to stalo? Prečo musím trpieť práve ja? Čím som si zaslúžil toto utrpenie? Ako sa to všetko skončí? Kým človek pozerá na svoje utrpenie z časovej blízkosti, javí sa mu ono ako nepochopiteľné a nezmyselné.
Ale k svojej minulosti sa človek vracia aj po dlhšom časovom odstupe, a usiluje sa objaviť zmysel prežitých udalostí. Autor žalmu videl napokon pred sebou väčší úsek vlastnej minulosti, a postupne objavoval, že aj to utrpenie, ktoré sa mu spočiatku javilo ako nezmyselné, ho v skutočnosti viedlo duchovne dopredu. Z Božej milosti mu bolo dopriate prebojovať sa k veľkej istote: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku“, alebo ako je to vyjadrené v inom preklade: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba.“
Okrem toho s vďačnosťou myslel na záchranu a pomoc, ktorej sa mu v utrpení dostalo, a slovami žalmu to aj vyjadruje. V jeho živote boli aj svetlejšie, šťastnejšie dni. Nepripisoval ich náhode, ale videl v nich prejavy Božej lásky a Jeho vedenia. Tak sa od počiatočnej nechápavosti a buričských myšlienok dostával krok za krokom k stále dokonalejšiemu poznaniu a pochopeniu svojho života. V žalme máme pred sebou konečný, zrelý prejav jeho viery v Božie vedenie, prejav jeho životnej istoty.
Nie každý človek sa vo svojom poznaní dostane tak ďaleko. Mnohí ostávajú stáť na tom prvom stupni a ďalej sa nedostanú. V takom prípade človek iba ľutuje seba samého a narieka nad svojím osudom. A hoci Pán Boh vkladá do jeho života okrem bolesti aj mnoho pekných vecí, on ich nevidí, nechce ich vidieť, odmieta ich vidieť. Nie je ochotný pripustiť, žeby utrpenie mohlo znamenať prínos pre jeho duchovný vývoj. Toto je štádium, cez ktoré prechádza mnoho ľudí, možno všetci ľudia, ale zle je, ak človek na tomto stupni ostane stáť.
Takýmto ľuďom prináša žalm posolstvo: Ty nemusíš zotrvávať vo svojom zúfalstve, lebo Hospodin je aj tvoj Dobrý pastier. Čo bolo možné v živote autora žalmu, to je zásadne možné aj v živote každého jedného z nás, len musíme mať k takému prehodnoteniu ochotu a odvahu. Nie je vždy ľahké prebojovať sa k tejto istote. Náš žalm je meradlom na zistenie toho, ako ďaleko sme sa v tejto veci už dostali. Treba si nám položiť otázku: Dokážem tento žalm iba odriekať, alebo je pritom celé moje srdce? Tento žalm by sme sa mali naučiť naspamäť – môže sa nám stať veľkou pomocou v rozličných ťažkých situáciách. Mali by sme sa modliť a urobiť všetko, aby sa tento žalm stal výrazom nášho skutočného životného postoja.
Pozrime sa bližšie na jednotlivé myšlienky tohto žalmu. „Hospodin je môj pastier.“ „Hospodin“ – to je v pôvodnom hebrejskom texte meno Pána Boha. Toto meno znamená: Ten, ktorý má opravdivé bytie, Ten, ktorý je prameň bytia, prameň života. Bez Neho by nejestvoval svet, nejestvoval by život ani človek. Ten, ktorý sám je život a zároveň prameň bytia a života, Ten je môj pastier. Nie nejaký človek, ktorý sa ľuďom ponúka a natíska za pastiera, aby ich potom mohol ovládať, ale Hospodin, ktorý nemôže byť nikým a ničím prevýšený – Ten je môj pastier. Toto veľké poznanie by sa malo stať svetlom nášho života.
„Nebudem mať nedostatku.“ Nedostatok máme vo všeličom, všeličo nám chýba. No tieto slová hovoria nie o našich všedných potrebách, ale o niečom nekonečne dôležitejšom. Mnoho z toho, čomu my pripisujeme veľkú dôležitosť, nie je dôležité, a na druhej strane zabúdame na veci, ktoré majú pre náš život zvrchovanú dôležitosť. Autor žalmu nechce povedať, že Hospodin je tu na to, aby spĺňal všetky naše túžby, často malicherné, nesprávne a sebecké. Tu ide o to najpodstatnejšie, čo nevyhnutne potrebujeme na dosiahnutie večného života. Práve v tomto zmysle sú pravdivé slová žalmu: „Nič mi nechýba“. Veď ako by nám aj mohlo v tomto ohľade čokoľvek chýbať, keď sme pod vedením a starostlivosťou Toho, ktorý je prameňom bytia, prameňom života, a to aj a predovšetkým prameňom večného živote?! V časných veciach nám môže všeličo chýbať, ale pokiaľ ide o tie najdôležitejšie, večné hodnoty, nechýba nám nič – ak sa zveríme pod vedenie Hospodina, nášho Dobrého pastiera.
„Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.“ Hospodin, Dobrý pastier, vie, čo my, jeho ovce potrebujeme, a je aj schopný dávať nám to. On sa stará pre nás o chlieb telesný a rovnako aj o chlieb duchovný, utišuje smäd nášho tela a chce utišovať smäd našej duše. Všetky veci, ktoré potrebujeme na udržanie svojho telesného organizmu, pochádzajú z Božích štedrých rúk. Ale Hospodin vie najlepšie, že potrebujeme ešte aj iné veci okrem telesného chleba. Aj duchovný pokrm nám dáva v hojnej miere. Toto má žalmista na mysli, keď hovorí, že Pán Boh nás privádza na zelené pastvy a k osviežujúcim vodám. Akiste sme už vo svojom doterajšom živote zakúsili prejavy Jeho múdrosti a dobroty, alebo ešte iba musíme takéto cenné skúsenosti objaviť – ak sme na ne zabudli, alebo sme si ich zatiaľ neuvedomili. Takéto uvedomené skúsenosti sú základy dôvery, že On nás bude aj naďalej pásť na zelených pastvách a privádzať k osviežujúcim vodám.
„Dušu mi občerstvuje“. Presný význam týchto slov v pôvodnom texte je: dáva mi opäť životnú silu, regeneruje ma. Človek je často v takom položení, že sa cíti so svojimi silami a nádejami na dne. Vtedy hovorí, že ho nič nezaujíma, že nemá chuť ani odvahu, ani silu do nijakej práce. To je nepríjemný pocit, ktorým taký človek trpí nielen sám, ale trpia aj jeho blízki. Našťastie takýto pocit zruinovanosti netrvá donekonečna. Po kratšom alebo dlhšom čase vracia sa chuť do života, vracia sa životný elán, človek opäť začína rozmýšľať a plánovať, lebo cíti, ako sa jeho vnútro napĺňa novou životnou silou. Kto vie citlivo prežívať takéto vnútorné zmeny, môže mať dojem, že sa prebúdza k novému životu. Žalmista poznal takéto vlnenie, takéto klesanie na dno a stúpanie do výšok. Dar novej životnej sily nikdy neprijímal s tupou nevďačnosťou, ale naopak: bol presvedčený, že Pán Boh vtedy v tichosti koná svoje dielo, a bol Mu za to vďačný.
Koľkokrát sme už aj my zažili takúto obnovu životnej sily! Žalm nám kladie kritickú otázku, či sme si vtedy pomysleli s vďačnosťou na Hospodina, ktorý nám toto nové svetlo daroval. Táto skúsenosť žalmistova, a aj naša vlastná, mala by nás vystrojiť do budúcnosti, aby sme vo chvíľach skleslosti, depresie nezúfali, neupadli do paniky, ale aby sme s napätím očakávali, v akej forme chce nám Pán Boh darovať nové svetlo. Tak by sme kráčali nie od zúfalstva k zúfalstvu, ale od jedného radostného prekvapenie k druhému radostnému prekvapeniu.
„Po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.“ Vo svete existujú rozličné cesty: priame aj krivé. Krivé, nespravodlivé cesty sú často lákavé, ale skôr alebo neskôr sa ukáže, že sú veľmi nebezpečné. Je veľmi dobre, že máme Pastiera, ktorý nás varuje pred krivými cestami a vedie nás po rovných, spravodlivých cestách. Neraz nás tie krivé cesty priťahujú, ale náš Dobrý pastier je dosť prísny a mocný na to, aby nás – hoci aj s použitím rozličných opatrení – priviedol na rovné cesty.
Všetkým, čo Pán Boh s nami koná, nás On vychováva. Vychováva nás svojím slovom, svojím zákonom a evanjeliom. Vychováva nás radosťou a šťastím, ktoré vkladá do nášho života. Vychováva nás bolesťou a utrpením, ktoré musíme znášať. Konečným cieľom nášho ľudského života nie je, aby sme mali čím viac povrchného šťastia, ale aby sme sa stali v čím plnšom zmysle Božími deťmi. Žalmista vedel, že aj jeho vedie Pán Boh k tomuto cieľu, a preto napísal: „Po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.“ Už v tom je nesmierne šťastie, keď môžeme cítiť, že nás Pán Boh vychováva, že všetko čo vloží do nášho života, smeruje k jednému konečnému cieľu. A ešte väčšie šťastie nás čaká, keď sa k tomuto cieľu dostaneme.
„Pre svoje meno.“ To sú vzácne slová. Sú odpoveďou na otázku: Prečo Dobrý pastier všetko toto pre nás robí? Sme azda takí dobrí, žeby sa cítil zaviazaný takto nás viesť a tak sa o nás starať? Nie, ani zďaleka. „Pre svoje meno“ to robí. To znamená: len v Ňom, v Jeho nevýslovnej láske k nám je odôvodnenie toho, že je k nám taký dobrý. Jeho láska – to je jediná a konečná odpoveď. Jeho láska je aj základom našej istoty. Keby Jeho pomoc a Jeho vedenie záviselo od našej dobroty a pevnosti, bol by to veľmi labilný základ. Keďže však základom a dôvodom toho všetkého je On, prameň všetkého života, On, ktorého podstatou je láska, môžeme na tom budovať svoju dôveru a istotu.
„Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“ Tento pekný žalm nám nesľubuje, že nás v budúcnosti nepostretne utrpenie, sklamanie a iné nepríjemné veci. Naopak, môže sa stať, že budeme kráčať aj temným údolím utrpenia. Nejeden z nás týmto temným údolím kráča aj teraz, možno už aj dlhší čas. Temné údolie – to sú tie ťažkosti, bremená, bolesti a utrpenia, ktoré musíme niesť vo svojom živote. Temné údolie – to je aj údolie smrti, cez ktoré každý z nás bude raz prechádzať. S temným údolí v tomto zmysle býva obyčajne spojený strach. Ale na rozdiel od toho bežného pocitu obáv, strachu, neistoty hovorí autor žalmu niečo nové a prekvapivé: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého.“ To je reč, ktorej sa oddá pozorne načúvať, lebo ukazuje, že temné údolie sa dá zvládnuť aj celkom iným spôsobom, spôsobom, ktorý sa úplne odlišuje od toho ustrašeného postoja. Kto sa dostane až tak ďaleko, ten síce kráča temným údolím, ale už prekonal strach, nebojí sa zlého. Práve toto každý jeden z nás potrebuje veľmi naliehavo.
Ako to dosiahol, že cez temné údolie života a smrti kráča bez strachu? Odpoveď je v kratučkej vete: „Lebo Ty si so mnou.“ Nielen rozumovo vie o Božej prítomnosti, ale Božiu prítomnosť pociťuje tak mocne, že strachu sú zatvorené všetky dvere. Je síce zaplavený trápením a bolesťou, ale ešte mocnejšie je zaplavený pocitom Božej blízkosti. Pána Boha vníma mocnejšie, Pán Boh robí na neho oveľa mocnejší dojem ako hoci aj to najhoršie utrpenie, ktoré by ho mohlo postihnúť.
Božia prítomnosť nie je nečinná: „Tvoj prút a tvoja palica ma potešujú.“ Pastier nosil palicu, kyjak železom okovaný, aby od svojich oviec odháňal dotieravú zver a dotieravých ľudí. Takto nás Pán Boh chráni pred konečným zahynutím, i keď dopustí rozličné utrpenie.
Pastier nosil okrem toho prút, ktorým poháňal lenivé ovce a ktorým privádzal naspäť tie, čo svojvoľne chceli od neho odísť preč. Aj na nás má Pán Boh prút, ktorým nás poháňa, keď sme priveľmi pomalí v duchovnom napredovaní, a keď od Neho svojvoľnej odchádzame na bludné cesty. Takto nás Pán Boh chráni pred vonkajším nepriateľom a pred nepriateľom, ktorý sídli v nás samých. Pretože je v tomto zmysle naším ochrancom, môžeme s dôverou kráčať nielen po výslní, ale aj cez temné údolie. Kto má ako Dobrého pastiera Hospodina, prameň života, ten môže povedať: Nebojím sa zlého, môj Dobrý pastier ma nikdy neopustí, a to ani v temnom údolí smrti.
„Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj.“ I keby sa stalo, že by sme boli obklopení nepriateľmi a nemali pri sebe nikoho blízkeho, náš Dobrý pastier bude pri nás a bude sa o nás starať. Nemusíme mať nikdy pocit opustenosti, a to ani vtedy, keď sme uprostred nepriateľov. Hospodin, náš Dobrý pastier je vždy v našej blízkosti.
„Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“ Vo všetkých situáciách môjho života, za všetkých okolností, za akýchkoľvek okolností som v rukách môjho Dobrého pastiera, a raz – z Jeho milosti – budem môcť prebývať v Jeho večnom domove.
Pán Ježiš Kristus povedal o sebe, že On je ten Dobrý pastier. Povedal to celkom oprávnene, lebo nám priniesol posolstvo o tom, čo Pán Boh pre nás znamená. Prišiel nám to nielen povedať, ale celé Jeho, Ježišovo, konanie bolo dielom Dobrého pastiera. Všetky jednotlivé znaky Dobrého pastiera, o ktorých hovorí prečítaný žalm, nachádzame v evanjeliách, ktoré hovoria o Pánu Ježišovi Kristovi. V Ježišovom živote a diele je žalmistov obraz Hospodina ako Dobrého pastiera nielen potvrdený, ale veľmi obohatený. Pán Ježiš nás neprestajne pozýva a vedie na zelené pastvy svojho slova. On nás volá k sebe: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ On ako Dobrý pastier nás mocne drží vo svojich rukách, a pokiaľ my chceme v nich ostať, nikto a nič nás z nich nemôže vytrhnúť. On ako Dobrý pastier obetoval za nás svoj život, aby nám otvoril cestu k večnému životu. Z toho vidno, že On, náš Dobrý pastier nás má rád, miluje nás, nie sme mu ľahostajní. V Jeho láske sa môžeme cítiť chránení vo všetkých situáciách svojho života. To všetko je tu pre nás a má nás to viesť k tomu, aby sme s vďačnosťou objavovali Božie milostivé zásahy vo svojom živote, aby sme sa naučili svoj doterajší život hodnotiť v celkom novom svetle a aby sme v prítomnosti žili a do budúcnosti pozerali s dôverou. Ak my, kresťania, chceme svetu ukázať, že Pán Boh znamená pre ľudský život nesmierne veľa, musí byť náš vlastný život naplnený omnoho väčšou dôverou v Neho ako doteraz. Prečítaný žalm mal by byť pre nás zásadným popudom k tejto vnútornej premene.

Amen.

Prajem nám spoločne, aby Pán Boh naplnil nový týždeň , novou nádejou a silou.

Nech nás vedie ako Dobrý Pastier, dôverujme Mu a nechajme sa Ním viesť.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

11.4.2021

1. nedeľa po Veľkej Noci

Blahoslavená viera

Ďakujeme Ti, Pane náš Ježiši Kriste, že si nás z hriechu vykúpil, od smrti večnej zachránil a svojím vzkriesením stojíš nad naším prachom ako víťaz. V tejto nádeji nám dávaj odvahu bojovať dobrý boj viery a nevzdávať to ani vtedy, keď nám bude ťažko, pretože Ty, ako živý Boh stojíš pri nás. Amen.

Kázňový text: Jób 19,25

²⁵Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom.

AMEN.

MBAS!

Pravdepodobne každý jeden z nás sa už dostal do takej situácie, že okolnosti i naši priatelia nás prehovárali, aby sme určité veci vzdali, pretože nemajú zmysel. Z racionálneho pohľadu sa všetko zdalo byť nezmyselné a zbytočné, ale akýsi vnútorný hlas nám neraz hovoril, aby sme sa nevzdávali – nehádzali „flintu do žita“. Takéto životné situácie bývajú veľmi ťažké, pretože nás neraz opúšťajú naši priatelia – dokonca i tí najbližší. Aj viera v Boha sa môže stať pre našich priateľov problémom. Zvlášť vtedy, ak vidia na našom živote akúsi krivdu, biedu a podobne. Vtedy častokrát sa stretávame s poznámkou: Kde je tvoj Boh? Prečo nezasiahne? Prečo Ťa nechá v takomto stave. Je On vôbec živým, konajúcim a nadovšetko milujúcim Bohom?

Aj Jób sa nachádzal v podobnej situácii. Myslím si, že Jeho príbeh nám netreba bližšie predstavovať. Bol to zbožný muž, ktorý mal pred Bohom bázeň, napriek tomu však prišiel o svoj majetok, deti a nakoniec ho postihli i rôzne choroby ničiace mu zdravie. V takejto situácii sa Jób nachádza už dlhší čas. Jeho priatelia mu hovoria: Milý Jób, všetko čo ťa v živote postretlo, jasne hovorí, že ten Boh, v ktorého si veril, ťa zavrhol spred svojej tváre. Možno máš nejaké tajné hriechy, ktoré si nevyznal. Za tou tvojou biedou sa skrýva určite niečo, z čoho si nečinil pokánie. Preto toľko trápenia sa nachádza v Tvojom živote. Ale Jób sa vzpiera takémuto konštatovaniu či posudzovaniu jeho života. Uvedomuje si, že je na tom zle a že jeho život je veľmi ťažko skúšaný. Veď prísť o svoj majetok, deti i svoje zdravie v priebehu jedného okamžiku musí byť veľmi ťažké. A to si ani nedokážeme celkom dobre predstaviť, ako sa s tým Jób vyrovnával, keď nakoniec povedal: „Dobré prijímame od Boha, a zlé by sme nemali prijímať?“ (Jób 2,10) Napokon, pre takýto postoj – vlastne pre Jeho vieru v Boha ho opúšťajú priatelia.

Jób napriek tejto ťažkej situácii neprestáva veriť, ale vyznáva: „Ja viem, že môj vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom.“ On mi pomôže, hoci by som mal zahynúť. V tejto bezvýchodiskovej situácii, keď ho všetci opustili a keď si už Jób myslí, že sa blíži k svojej vlastnej smrti, vtedy zaznievajú tieto slová plné nádeje, ktoré vidia aj za tú ťažkú a hroznú situáciu, ktoré vidia aj za smrť. Niektorí čitatelia sa domnievajú, že v Starej zmluve niet ani stopy nádeje po smrti, nádeje večného života oproti tomu, ako o nej hovorí Nová zmluva. No však to je len jeden z veľkých omylov. Nádej večného života nikdy v Starej zmluve nenájdeme, ak ju hľadáme u človeka. Našou nádejou je ten, kto usmrcuje i oživuje, život do záhrobia vovádza i z neho vyvádza von (1S 2,6). Život večný teda nespočíva v tom, čo človek má alebo čo nemá, nespočíva ani v tom, čo človek robí, ale spočíva v tom, čo Boh koná i dokoná pri nás. To znamená, že večný život nie je v našich rukách, ale v Božích a my ho môžeme prijať len vierou ako dar Božej milosti.

Jóbovi priatelia nevideli Jeho život v ružových farbách a za tým všetkým, čo ho v živote postihlo, hľadali nejaký hriech. Veď Boh predsa netresce takýmto spôsobom človeka bez hriechu. Aj my sme dnes náchylní povedať ak sa niekomu niečo zlé prihodilo, tak toto je trest za to a za to. Ale ono to nemusí byť pravda. Pán Boh síce trestá naše neprávosti, no rovnako zosiela na nás i skúšky cez ktoré nás chce prečistiť ako sa zlato čistí v ohni, aby sme boli použiteľní v Jeho rukách ešte na vyššie ciele, ktoré má On s nami. Možno sami prežívate nejaké trápenie v rodine a pátrate po jeho zmysle. Možno týmto trápením prechádzate už celé roky a nechápete Jeho zmysel. Možno že sa i vám stalo, že vám niekto povedal ako Jóbovi: Tak to máš za to a za to. Ale vy viete, že to nie je pravda, ako to vedel i Jób. A preto Jób svojím priateľom hovorí: Ja celú túto situáciu vidím inak. Ja s vami nesúhlasím a musím vám to povedať.

V čom nesúhlasil Jób so svojimi priateľmi? On vedel, že jeho vykupiteľ žije. On vedel, že ten, v ktorého celý život veril a ktorému preukazoval všetku úctu a bázeň, je živý Boh a že tento živý Boh mu aj z tejto temnej situácie pomôže, hoci všetci ostatní ho presviedčali o tom, že Boh v ktorého verí, živý nie je, pretože by bol už dávno zasiahol, keď vidí krivdu na svojom spravodlivom služobníkovi. A tak neraz Jób z úst svojich priateľov počul: Už niet na čo čakať, vzdaj to! Tvoj Boh nie je živý! Aj my sa s podobnými narážkami stretávame v dnešnom svete. Kde je ten váš živý Boh, v ktorého veríte? Kde je ten vzkriesený Kristus? Čo neurobí nejaký zázrak? Veď keby bol živý, tak by sa nemohol pozerať na toľkú nespravodlivosť, ktorá sa deje vôkol nás. A tak sa dostávame pred jednu veľmi dôležitú otázku: Je Boh živý alebo mŕtvy? To je najzákladnejšia otázka, otázka všetkých otázok. Možno si ani nevieme predstaviť koľko papiera sa popísalo na túto tému. Mnohí teológovia napísali celé štúdie o smrti Boha a to už ani nehovorím, kto všetko v dejinách sa pokúšal Boha zabiť, znemožniť ho, či poukázať na Neho ako na nejaký mýtus, či zaostalosť človeka, ktorý v Neho verí. No my dnes s radosťou môžeme konštatovať, že sa to nikomu nepodarilo. Boh žije a svedectvom toho, že Boh je skutočne živý je cirkev, ale i my všetci, ktorí nasledujeme vzkrieseného Ježiša Krista.

Ako môžeme niekomu dokázať, že Boh je skutočne živý? Jób vydáva o tom svedectvo: „Ja viem, že môj vykupiteľ žije.“ Slová „ja viem“ mohli by sme nahradiť aj slovami poznal som, presvedčil som sa o tom. Ale čo to znamená poznať Boha? Aj Mojžišov svokor Jetro, ktorý bol dokonca pohanským midjánskym kňazom – to znamená, že slúžil mŕtvym bohom, nakoniec vyznáva pred Mojžišom: „Teraz viem, že Hospodin je väčší ako všetci bohovia; vyslobodil ľud spod nadvlády Egypťanov, pretože sa voči nemu chovali spupne.“ (2M 18,11) Podobné svedectvo nachádzame aj pri dobývaní zasľúbenej kanaánskej krajiny, kde pohanka Ráchab hovorí: „Viem, že Hospodin vám dal túto krajinu, že padol na nás strach pred vami a že všetci obyvatelia krajiny stratili odvahu pred vami, lebo sme počuli, ako Hospodin vysušil vody Červeného mora pred vami, keď ste vychádzali z Egypta, i čo ste urobili dvom amorejským kráľom za Jordánom, Síchónovi a Ógovi, na ktorých ste vykonali kliatbu. Keď sme to počuli, zmalomyseľnelo nám srdce a nikto nemal odvahu pred vami; lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom hore na nebi a dolu na zemi.“ (Joz 2,9-11) Všetci títo poznali, že Hospodin Boh je skutočne živým Bohom a podali o tom svedectvo.

Odkiaľ vie Jób, Jetro, Ráchab a mnohí iní, že Hospodin Boh je živým Bohom? Odkiaľ to vie ten Jób, ktorý sa nachádza v takej ťažkej situácii? Vie to zo svojej skúsenosti? Ale tá je momentálne v jeho živote presne opačná! Ani dianie v prírode, ani dejiny sveta, ani naše bežné životné skúsenosti nie sú tým najvlastnejším prameňom poznania, že Hospodin Boh je živým Bohom. Na začiatku Jóbovej knihy sa nikde nehovorí, ako Jób poznal Boha. Z jej úvodu sa len dozvedáme, že bol to muž bezúhonný, úprimný a bohabojný, ktorý sa stránil všetkého zlého. Určite ho k tejto bohabojnosti, priamosti a úprimnosti priviedol Boh sám. Apoštol Pavel nám hovorí, že „viera je z počúvania skrze slovo Kristovo.“ (R 10,17) V podstate je to Božie tajomstvo. Boh nám otvára oči a my sa radujeme, že vidíme, čo iní nevidia. A sú to práve tie najdôležitejšie veci života. My o nich vieme preto, nie že by sme ich boli odpozorovali z prírody či dopracovali sa k nim vedeckým bádaním, ale vieme o nich preto, lebo nám to povedal Boh. On nám ich odhalil a zjavil.

Lenže niekedy prídu do nášho života chvíle, keď sa nám zdá, že je to len prelud. Všetko okolo nás akoby volalo: Boh neexistuje! Boh nie je živý! Kristov prázdny hrob je len výmysel! Necháme sa vtiahnuť do tejto manifestácie sveta voči Bohu, alebo zostaneme verní tomu, čo nám bolo ukázané, zjavené ako najvzácnejší poklad, v čom sme vyrastali, k čomu nás odmalička rodičia viedli, čo sme prijali na detskej besiedke, vyučovaní náboženstva, konfirmácii…? Jób zostáva verný napriek tomu, že jeho priatelia dookola takto kričia. On však vie, že jeho vykupiteľ žije! Ale kto je tým jeho vykupiteľom? Hebrejské slovo vykupiteľ doslova znamená zástanca. Je to právne označenie toho, kto je za druhého zodpovedný a je mu povinný pomáhať v núdzi a zastupovať ho na súde. A Jób v takéhoto vykupiteľa skladá svoje nádeje. No nie je to sudca, ktorý by ho odsúdil a ani vychytralý obhajca moderného strihu, ale niekto, kto je s jeho obhajovaním bytostne spojený, a preto sa o neho zasadzuje. Lenže Jóba zatiaľ Boh v jeho trápení ponecháva. Nezasahuje do jeho situácie. Všetko sa zdá, akoby Boh bol mŕtvy, ale Jób vie, že tomu tak nie je. Jeho vykupiteľ predsa žije.

Všimnime si ako chápe Boha Jób a ako chápu Boha jeho priatelia. U Jóbových nevydarených priateľov je to len nejaký suverén, ktorý tróni niekde na nebesiach, niekde ďaleko a tvrdo postihuje tých, ktorí sa voči Nemu previnili. Ale pre Jóba je Boh niekto, kto príde a vyslobodí ho z trápenia, pretože už v tejto chvíli spolu s nami prežíva to, čo nás trápi. Znamená to, že spolu s nami trpí, a tak je nám vnútorne blízko. Ale kedy tento Boh príde a vyslobodí nás? Nie hneď a nie vtedy kedy si to my predstavujeme a chceme. On príde ako posledný. On príde až na konci. Pre neveriaceho človeka je to posledné, ten koniec – smrť. Pre Jóba to posledné nie je smrť, ale jeho vykupiteľ a zástanca, ktorý je živý, a preto určite príde. Tým pádom všetko ostatné ako je bieda, nemoc, hriech a smrť sa stáva niečím predposledným, lebo posledné slovo patrí Bohu. Biblia nám jasne hovorí, že Boh je ten prvý i posledný a v Zjavení Jánovom čítame, že tým prvým a posledným – alfou i omegou je Ježiš Kristus.

Jób vyznáva, že jeho vykupiteľ je nielen živý, ale že sa ako posledný postaví nad jeho prachom. Čo je to prach? Aký je rozdiel medzi prachom a hlinou? Hlina je vlhká, a preto drží pohromade, takže z nej môže byť vytvorená nádoba a dokonca i človek. Ale i hlina sa môže zmeniť na prach, keď sa z nej vytratí všetka voda, keď vyschne. Voda v suchých krajinách Predného východu bola vždy považovaná za niečo, čo je životadarné. Akonáhle odíde všetka vlhkosť, i človek sa vracia do prachu. Prach je obrazne miesto, kde bývajú mŕtvi, a to sa nemyslí len na hrob, ale skôr na ríšu mŕtvych a na podsvetie.

A nad týmto prachom, rozpadom a zánikom, nad ničotou a márnosťou sa postaví vykupiteľ. Každému kresťanovi je jasné, že je to vďaka Kristovmu zmŕtvychvstaniu, vďaka prázdnemu hrobu, ktorý nachádzajú vo veľkonočnú nedeľu ženy, prichádzajúce pomazať telo Pána Ježiša. Tento Kristus bol slávne vzkriesený mocou Otcovou a smrť navždy bola porazená. A tak aj my môžeme mať nádej, že i nad naším prachom sa postaví vykupiteľ Ježiš Kristus. Hoci na tomto svete musíme bojovať dobrý boj viery a neraz i mnoho vytrpieť, ale ani utrpenie nás nemôže odlúčiť od lásky Božej zjavenej v Ježišovi Kristovi.

V takomto duchovnom boji stál Jób a osvedčil sa v ňom. Do tohto Jóbovho ale i nášho boja, v ktorom od Veľkonočnej nedele vieme, že víťazstvo je isté, nás povoláva náš Vykupiteľ. My bojujeme teda ten boj tu na zemi a v tomto boji ide len o to jedno – nevzdať to, tak ako to nevzdal Jób, pretože vedel, že jeho vykupiteľ žije. Nevzdávajme to, i keď nám všetci falošní priatelia budú radiť vzoprieť sa voči Bohu. Nech sa nachádzame v akejkoľvek ťažkej situácii, nestrácajme nádej, že náš vykupiteľ je živý a že sa ako posledný postaví nad naším prachom. Vedieť o tejto skutočnosti, to nám dáva nádej do budúcnosti, silu ku každodennému životu a predovšetkým nás to napĺňa radosťou zo spasenia. Toto je základ našej nádeje, toto je dobré posolstvo evanjelia. Podeľme sa oň so všetkými, ktorí sa trápia, sužujú, ktorí svoj koniec vidia v smrti a nemajú žiadnu nádej na život. Povedzme im, že náš vykupiteľ žije, že zvíťazil nad smrťou a jedného dňa sa postaví i nad náš prach, aby nás povýšil k životu večnému. Amen.

Prajem požehananný týždeň prežitý v Božej ochrane.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

5.4.2021

Veľkonočná radosť pokračuje

2. slávnosť Veľkonočná

Pre všetkých, Kriste, vstal si z hrobu a vstávaš zas.

Ó, vstaň i v nás a posilň svojich, jak v tú slávnu dobu!

Nech cítime i v ťažkom žitia boji, že vždy sme Tvoji.

AMEN

Žalm 118,1-13

1 Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť! 2 Nech povie Izrael: Naveky trvá Jeho milosť! 3 Nech povie Áronov dom: Naveky trvá Jeho milosť! 4 Nech povedia tí, čo sa boja Hospodina: Naveky trvá Jeho milosť! 5 V tiesni som vzýval Hospodina; Hospodin ma vypočul a vyslobodil ma. 6 Hospodin je pri mne, nebudem sa báť, čo mi urobí človek?! 7 Hospodin je pri mne, je medzi mojimi pomocníkmi, a ja sa zahľadím na tých, čo ma nenávidia. 8 Lepšie je utiekať sa k Hospodinovi, ako dúfať v človeka. 9 Lepšie je utiekať sa k Hospodinovi, ako dúfať v kniežatá. 10 Obkľúčili ma všetky národy; ale ja ich odrazím v mene Hospodinovom. 11 Obkľúčili ma, áno, obkľúčili; ale ja ich odrazím v mene Hospodinovom. 12 Obkľúčili ma ako včely, zhasnú však ako oheň z tŕnia; ale ja ich odrazím v mene Hospodinovom. 13 Silno ma posotili, aby som padol; Hospodin mi však pomohol.

Bratia a sestry!

Včera sme jasali. Počúvali sme o mocnom skutku Božom, o vzkriesení Pána Ježiša, toho Ježiša, ktorý bol zbičovaný, tŕňovou korunou korunovaný a pribitý na kríž. Umučený zomrel a bol pochovaný. Hrob zavalili kameňom a zapečatili. Ale na tretí deň vstal z mŕtvych! Áno, " Prázdny je hrob, žije Pán!" Dnešný druhý sviatok veľkonočný už hovorí o zjavovaní sa Pána Ježiša .

Text, ktorý sme si prečítali zo Žalmu je veľmi naliehavou výzvou: Ďakujte Hospodinu! Aj v našich spoločných modlitbách, aj v súkromných obyčajne málo ďakujeme. Radšej žiadame: Daj, Bože, daj, Pane... Ale keď dostaneme žiadané, zabúdame ďakovať. Málo ďakujeme za obeť Pána Ježiša Krista, za to, že za nás trpel, umrel i z mŕtvych vstal. Veď v tom je naša nádej do budúcnosti. Preto je dobrá výzva: ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý.... Veď nič iné to nie je, len milosť, keď Pán Ježiš sa podujal na to, aby nás vykúpil vlastnou smrťou, obmyl od hriechov vlastnou krvou. To sme si nemohli nijako zaslúžiť, to je len láska, dobrota a milosť Božia.

Žalmista vyzýva celý Izrael ďakovať Hospodinu za Jeho dobrotu a milosť: Nech povie Izrael : Jeho milosť trvá naveky! Celá história Izraela až po naše časy je svedectvom o Božej láske a milosti. Hoci sa mnohokrát protivil Hospodinu, šiel za cudzími bohmi a často bol strestaný pre poblúdenie, predsa sa Boh nad týmto národom zmiloval.

Milosť preukázaná vo vzkriesení Pána Ježiša je milosť najväčšia a najdlhšia trvajúca- večná. Celý Izrael by to mal dosvedčiť vďačnosťou. A on to raz aj dosvedčí, také je Božie zasľúbenie. Medzi tých, ktorí sú povolaní ďakovať za milosť Božiu patrí aj najvyšší kňaz Hospodinov Áron s celým svojím domom a potomstvom. Veď aj on skúsil milosť Božiu, keď mal byť potrestaný smrťou, ale dostal milosť. A podobne všetci, ktorí sa boja Hospodina, ďakovať budú za večnú milosť a už aj ďakujú. Milosť a pravda sa stala prostredníctvom Ježiša! Z Jeho milosti my všetci sme vzali a to milosť nad milosť.

Preto aj sme vyzývaní, aby sme ďakovali Hospodinu za Jeho milosť a dobrotu, lebo my veríme vo vzkrieseného Pána. V Ňom aj nám bola daná milosť a odpustenie hriechov a v Ňom sme aj my obživení, vzkriesení z mŕtvoty k novému životu. Apoštol Pavel hovorí o tom v liste Efezkým" Ale Boh...., pre svoje velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach- veď milosťou ste spasení! A spolu nás vzkriesil a spolu posadil v Kristu Ježiši, aby vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježiši ukázal v budúcich vekoch nekonečné bohatstvo svojej milosti. "Lebo milosťou ste spasení skrze vieru." A tak máme za čo ďakovať, lebo V Pánovom vzkriesení sme aj my vzkriesení, Božou milosťou sme aj my bohate obdarení! Preto ďakujte Hospodinu- naveky trvá Jeho milosť.

Ďakujete vy, ktorých vyslobodil zo súženia! Pôvodca žalmu vydáva svedectvo o tom, čo sám skúsil. Bol v súžení. V nepriateľskom obkľúčení vzýval Hospodina a Hospodin Ho vyslyšal, uľavil mu, pomohol mu a vyslobodil ho. A takých, ktorí okúsili vyslobodenie zo súženia je mnoho. Dnes musíme myslieť na Pána Ježiša. On bol Ten, ktorý sa dostal do rúk nepriateľa ten s Ním nemilosrdne nakladal a trápil Ho: Hádaj, Kriste, kto ťa uderil! On v duševnej trýzni volal: Otče, ak je možné... A na kríži: Bože môj, Bože môj...! Jeho modlitby a Jeho volanie bolo vyslyšané, Hospodin Mu pomohol. Celý tento žalm je ako z úst Pána Ježiša, ako by to On vyzýval: ďakujte Hospodinu!

Podobné skúsenosti mali aj iné biblické postavy, proroci, Jób, Daniel, Jonáš, apoštolovia a mučeníci a mnohí iní.

Nie sú aj teraz medzi nami ľudia, bratia a sestry, ktorí sa dostali do neznesiteľných ťažkostí, takže nevedeli, ako to s nimi dopadne a dobrý náš Boh sa ich ujal, boli vyslobodení neraz divným spôsobom, tak že na to nikdy nezabudnú! Každý, kto sa cíti vykúpený, ospravedlnený, môže sa tak cítiť jedine preto, že do jeho života zasiahol Boh, ktorého milosť trvá naveky. A samozrejme za túto milosť je potrebné ďakovať a dobrorečiť Bohu.

Ďakoval si už za milosť Božiu? To sám Pán Ježiš, v ktorom ti bola daná milosť odpustenia a spásy, ti pripomína , aby si ďakoval Hospodinu za Jeho dobrotu a milosť, ktorá trvá naveky. Ďakujme v srdciach, v svojich domovoch. Pán Boh nechce smrť hriešneho človeka, len aby sa obrátil a žil. Preto žalmista volá:" Zvestujte Jeho spásu deň po deň!"

Túto spásu dal Pán Boh zvestovať od počiatku .

AMEN

Moja sila a pieseň je Hospodin, On sa mi stal záchranou.

Žalm 118,14

Požehnaný 2. sviatok Veľkonočný

KRISTUS ŽIJE!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

4.4.2021

1. slávnosť Veľkonočná

Vzkriesenie

Haleluja, chválime Ťa Pane, za nesmiernu Tvoju lásku k nám.

Anjel Boží odvalil už kameň, Ježiš žije a je blízko nám.

V Ňom bol život svetu darovaný, v Ňom je smrť len tichým krátkym snom.

Haleluja, Tebe patria chvály, že si Bože naším domovom.

Amen.

JEŽIŠ ŽIJE!

V dnešné Veľkonočné ráno nám, milí bratia a sestry zaznieva táto dobrá správa: Ježiš žije!

Nemožné, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Mnohí sú ochotní uveriť historickému faktu, že Ježiš zomrel a bol ukrižovaný. Viera ide ďalej- vstal z mŕtvych. Toto je jadro viery a kresťanského života. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. To je nádej, ktorá prichádza a dáva nám silu a chuť do života. Strach zo smrti už nemá miesto v našich životoch. Iste zomrieme, sme smrteľní, krehkí, ale neznamená to koniec. Naopak, nový začiatok. Veľkonočné ráno prináša novú optiku do nášho života. A tento nový pohľad potrebujeme najmä dnes.

Veľká Noc nás napĺňa novou nádejou. A tú v časoch, ktoré prežívame nesmierne potrebujeme. Prešiel ďalší rok od Veľkej Noci, ktorú sme slávili vo svojich domácnostiach. A opäť je tu ďalšia a my sme znova doma. Situácia sa mení zo dňa na deň- očakávame lepšie zajtrajšky, akési vrátenie sa do " normálneho " života. Nič však, sa nemení na tom, čo Veľká Noc prináša- dobrú zvesť, radostnú zvesť, nádej.

JEŽIŠ ŽIJE!

Nič iné nepotrebujeme. O tom sme sa presvedčili v niekoľkých mesiacoch. Báli sme sa o životy svojich najbližších, robili možné aj nemožné, báli sme sa o svoj život. Čo sme potrebovali? Koľko z tých vecí, ktoré máme boli dôležité?

ANI JEDNA. LEBO NA VECIACH NEZÁLEŽÍ.

VIERA NÁM DÁVALA NÁDEJ A DÁVA.

Zomrelo, odišlo veľmi veľa ľudí aj z nášho cirkevného zboru, ktorí boli vzácni, chýbajú vo svojich rodinách, v našej rodine Božích detí. Napriek tomu nezúfame, povzbudzujme sa a dôverujme Pánu Bohu. Vzkriesený Ježiš prichádza aj medzi nás so svojim pozdravom: POKOJ VÁM!

Potrebujeme Boží pokoj, potrebujeme sa nadýchnuť a skočiť do Božieho náručia.

V každej dobe je niečo, čo je ťažké a náročné. Či to boli choroby, ktoré ľudia prekonávali- mor, cholera, Španielska chrípka, vojny, hlad, nepokoje, vzbury .... a dnes pandémia COVIDU-19.

Je na nás ako sa s tým vyrovnáme. Ako budeme žiť v postpandemickej dobe.

Sme bližšie k Pánu Bohu? Viac mu dôverujeme? Veríme?

S Veľkonočným posolstvom prichádza sloboda od poviazanosti. Od pút otroctva. Od sebectva. Od strachu. Od smrti.

Prichádza sloboda- Ježiš nás oslobodil.

Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno

Milí bratia a sestry!

Dnes je radostné Veľkonočné ráno. Dnes budeme hovoriť o nádeji a o vzkriesenom Kristovi.

1 list Korintským 15, 1-11

1 Pripomínam vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, aj zotrvávate v ňom, 2 a skrze ktoré aj dosahujete spasenie, ak ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, iba ak by ste boli nadarmo uverili. 3 Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem 4 a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem, 5 i ukázal sa Kéfasovi, potom dvanástim, 6 potom zjavil sa naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až dosiaľ, niektorí však umreli. 7 Potom sa ukázal Jakubovi, potom všetkým apoštolom 8 a zo všetkých poslednému - ako nedochôdčaťu - ukázal sa aj mne. 9 Veď ja som najmenší z apoštolov, ani nie hoden volať sa apoštolom, pretože som prenasledoval cirkev Božiu. 10 Ale z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou. 11 Preto, či ja či oni tak kážeme, a tak ste uverili. AMEN

Apoštol chce vyriešiť problematiku, ktorá bola istotne v korintskom spoločenstve v centre diskusií. Zmŕtvychvstanie je poslednou z tém, ktorými sa tento list zaoberá, avšak pravdepodobne v poradí podľa dôležitosti je prvou.

Pavol, keď sa prihovára ku svojim kresťanom, vychádza z nepopierateľného údaja, ktorý nie je výsledkom reflexie nejakého múdreho človeka, ale je faktom, jednoduchým faktom, ktorý sa prihodil v živote niekoľkých osôb. Odtiaľto sa rodí kresťanstvo. Nie je ideológiou, nie je filozofickým systémom, ale cestou viery, ktorá vychádza z udalosti: Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil sa Petrovi a Dvanástim. Toto je fakt. Umrel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych, zjavil sa. Čiže: Ježiš je živý. Toto je jadro kresťanského posolstva.

Ohlasujúc túto udalosť, ktorá je centrálnym jadrom viery, Pavol trvá predovšetkým na poslednom prvku veľkonočného tajomstva, čiže na skutočnosti, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by totiž bolo všetko skončilo smrťou, mali by sme v ňom príklad vrcholnej obetavosti, avšak toto by nemohlo vzbudiť našu vieru. Bol to akýsi hrdina? Nie. Zomrel, avšak vstal z mŕtvych. Lebo viera sa rodí zo zmŕtvychvstania. Prijatie toho, že Kristus zomrel a že zomrel ukrižovaním, nie je skutkom viery, je to historický fakt. Naopak veriť, že zmŕtvychvstal, skutkom viery je. Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno.

Pavol zostavuje zoznam osôb, ktorým sa Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil. Máme tu jeden malý súhrn všetkých veľkonočných príbehov a všetkých osôb, ktoré vstúpili do kontaktu so Zmŕtvychvstalým. Na vrchu zoznamu sú Kéfas, čiže Peter, a skupina Dvanástich, potom „päťsto bratov“, z ktorých mnohí ešte mohli vydať svoje svedectvo, potom sa uvádza Jakub. Posledným v zozname – ako zo všetkých najmenej hodný – je on sám. Pavol sám o sebe hovorí: „Ako nedochôdča“.

Pavol používa tento výraz, lebo jeho osobný príbeh je dramatický: on nebol akýmsi „miništrantom“. Bol prenasledovateľom Cirkvi, hrdým na vlastné presvedčenie; cítil sa byť úspešným človekom, s veľmi jasnou predstavou o tom, v čom spočíva život s jeho povinnosťami. Avšak v tomto dokonalom obraze – všetko bolo u Pavla dokonalé, vedel všetko – v tomto dokonalom obraze života jedného dňa nastane to, čo bolo absolútne nepredvídateľné: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom na ceste do Damasku. Tam nebol len mužom, ktorý spadol na zem: bol osobou uchvátenou udalosťou, ktorá mu prevrátila zmysel života hore nohami. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Prečo? „Lebo som videl Ježiša živého! Videl som zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!“ Toto je základom Pavlovej viery, ako aj viery ostatných apoštolov, viery Cirkvi, aj našej viery.

Aké pekné je pomyslieť, že kresťanstvo je v zásade týmto! Nie je to ani tak naše hľadanie Boha – hľadanie, pravdupovediac také kolísavé –, ale skôr Božie hľadanie nás. Ježiš nás vzal, uchvátil, vydobyl si nás, aby nás už viac nezanechal. Kresťanstvo je milosťou, prekvapením, a z tohto dôvodu si vyžaduje srdce schopné úžasu. Srdce uzavreté, racionalistické, nie je schopné žasnúť a nemôže pochopiť čo je to kresťanstvo. Lebo kresťanstvo je milosťou a milosť vnímame - ba viac, stretávame ju - jedine v úžase zo stretnutia.

A tak, aj keď sme hriešnikmi – a my všetci nimi sme –, ak naše predsavzatia k dobrému zostali na papieri, alebo ak si hľadiac na náš život uvedomíme, že sme nakopili mnoho neúspechov... Na Veľkonočné ráno môžeme konať tak, ako tie osoby, o ktorých hovorí evanjelium: ísť ku Kristovmu hrobu, vidieť veľký kameň odvalený a myslieť na to, že Boh uskutočňuje pre mňa, pre nás všetkých, neočakávanú budúcnosť. Tu je šťastie, tu je radosť, život, kde všetci mysleli, že bude smútok, porážka a temnota. Boh dáva rásť svojim najkrajším kvetom uprostred tých najvyprahnutejších skál.

Byť kresťanmi znamená nezačínať od smrti, ale od lásky Boha k nám, ktorý porazil našu úhlavnú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a stačí jediná zažatá sviečka, aby sme zvíťazili nad tou najtemnejšou z nocí. Pavol volá ako ozvena prorokov: Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?.

Počas týchto veľkonočných dní nosme si toto zvolanie v srdci. Ježiš je ešte stále tu, je aj naďalej živý medzi nami, s nami: živý a zmŕtvychvstalý. AMEN

Martin Rázus:

Veľkonočná modlitba

Ó, Kriste, keď si zvládol smrť,

neodchoď od nás, s nami buď,

voď nás a v púti z lásky raď,

na naše ľudské biedy hľad!

Buď s tými, čo Ťa volajú

a v Tvoju pomoc úfajú!

Prajem vám požehnané Veľkonočné sviatky!

Radostná zvesť o Vzkriesenom Kristovi nech naplní naše srdcia novou nádejou, silou a vierou.

Hľadajme v živote Vzkrieseného Krista za Ním kráčajme, dôverujme. Lebo On nás miluje.

Modlime sa, jedny za druhých, znášajme bremená,

modlime sa za nepriateľov, za odpustenie, za všetko čo nás ťaží a trápi, Boh počúva.

Boh dáva odpočinutie a odpustenie.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

2.4.2021

Veľký Piatok

Ukrižovanie

Baránok, hľa nesie viny ľudí, sveta celého, na smrť kráča Pán nevinný na záchranu hriešneho, pod krížom klesá v slabosti, zbičovaný, zbavený cti, ide cestou potupy, znáša zradu, pohanenie, bolesť, kríž, smrť, potupenie, všetko za nás podstúpi. Baránok, Ty Priateľ náš, pravé naše spasenie, sám Boh Ťa vydal za nás. AMEN

Evanjelium podľa Lukáša 23,33-38:

Keď prišli na miesto, ktoré sa menuje Lebka, tam Ho ukrižovali, aj tých zločincov, jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Oni však delili si Jeho rúcha a hádzali o ne lós. A ľud stál a díval sa. Uškľabovali sa aj poprední mužovia a hovorili: iných zachraňoval, nech zachráni seba, ak je On Pomazaný Boží, ten vyvolený. Posmievali sa Mu aj vojaci, keď prichádzali a podávali mu ocot, a hovorili: Ak si kráľ židovský, zachráň sa! Bol nad Ním aj nápis po grécky, latinsky a hebrejsky: Tento je kráľ židovský. AMEN

Milí bratia a sestry!

Ježiš ide na smrť bez vzdoru. Neodporuje. Zomiera úplne bezbranný. Nesťažuje sa a nekladie odpor.
To MY sa búrime stále – a najradšej z odstupu, ktorý nám umožňuje spravodlivosť iba vyznávať. Reálne o ňu začneme zápasiť len vtedy, keď sa krivda začne týkať priamo – nás.
Ježiš sa na kríži domáha spravodlivosti – no celkom inej, ako by sme predpokladali. Prosí tu za odpustenie pre tých, ktorí nevedia, čo činia.
My by sme to riešili celkom inak. My protestujeme, lebo je neuveriteľné, že Spravodlivý umiera a nič sa nedeje. Pácha sa násilie a Boh mlčí. Aj ľud stojí a díva sa.
„Otče, odpusť im“, hovorí Ježiš. Tým, ktorí naozaj nevedia, čo činia, Ježiš nepraje pomstu. Vie, že pomôže jedine odpustenie. Jedine moc lásky, ktorá neprestáva dávať šance.
Na obvinenia, poníženia a výsmech dôstojných osobností popredných mužov
nadväzuje posmech vojakov pri kríži. Len sa dokáž! „Keď si Boží Syn, pomôž si.“
Možno sa nám to zdá byť drsné, surové. No túto logiku používame aj my, keď sa riadime príslovím: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.“ S obeťami veľa trpezlivosti, veľa citu nemáme. Ten, kto zlyhal, je si na vine sám.
My sme sa tu, Bože, naučili, že kto troskotá, sám si je na vine.
Ten, kto takto rozmýšľa, stavia Boha na stranu úspešných.
Kto z nás nakoniec od Boha neočakáva pomoc, silu a úspech? S pokorením, neúspechom – nemôže mať predsa dokonalý Boh nič spoločné! Načo je Boh, ktorý...nepomáha?
U Boha chceme predsa počítať len s dobrým. Žiadame istotu, nám zabezpečí pevnú pôdu pod nohami, a dúfanie, že nás ochráni od všetkého zlého!
Hĺbka, pochybnosť a reálna blízkosť smrti - to sa nám na Boha nepodobá.
Bratia a sestry, Veľký Piatok má pre nás hodnotu práve v tom, že sa nám Boh približuje tam, kde sme sa obrnili odstupom, hranicami, aby sa nás nedotklo ani priveľa násilia, ani priveľa bezmocnosti. No Boh sa s nami identifikuje v kríži.
Boh, ktorý by ostal v nebi – chránený od všetkých strastí by nás mohol trestať a súdiť, ale nikdy by nám nemohol rozumieť. On sa však stal jedným z nás. Umiera so zločincami.

Lukáš 23, 39-43
A jeden zo zločincov, ktorí tam viseli, rúhal sa Mu a hovoril: Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás! Ale druhý odpovedal a takto ho karhal: Ani ty sa nebojíš Boha, a si celkom tak odsúdený! A my spravodlive, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme popáchali, ale Tento neurobil nič zlého. Potom povedal Ježišovi: Pane, Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Odpovedal mu Ježiš: Veru, veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji!

Jeden z mužov na kríži formuluje ešte raz – „ak SI Boh, tak to dokáž! Zostúp z kríža! “
Druhý však hovorí inak: My sme tu – lebo sme si zaslúžili trest, ale TENTO neurobil nič zlého.
To je už o inom. Tento nehovorí: „Ježiš neurobil nič zlé – a... aj tak mu to nepomohlo!“ Hovorí: Spravodlivý umiera, lebo zlo sa dá preklenúť iba dobrom.
Jeden z mužom na kríži v poslednej chvíli poznáva: Tu, na kríži, je zlo prekonané. Aj to
zlé, čo som spôsobil JA. Preto mu záleží na tom, aby si na neho Ježiš spomenul. Ježiš reaguje.
Jeho utrpenie dáva základ odpusteniu, základ všetko premieňajúcej moci milosti. Tá dáva budúcnosť aj vtedy, keď ju už nemôže ponúknuť nikto iný – a nič iné.
Na Ježišovom utrpení spoznávame: Boh tvorí nový život v skrytosti. Nie v úspechu, ale v troskotaní, // nie v zázraku, ale výsmechu a umieraní. Ak toto vidím, vtedy VERÍM.
A tak sa otvára pre mňa i pre Teba, brat, sestra, cesta do raja, ktorý je bezpečným miestom uprostred znevažovania, zlyhaní, uprostred úzkosti i smrti. Toto miesto pred nami otvára poznanie milosti.
Evanjelista Lukáš si myslí, že každý z týchto poukazov jasne ukazuje, v čom bola Ježišova smrť iná ako všetky ostatné. No ako keby pochyboval, či sa mu to podarilo – predsa ešte čosi dopĺňa:

Lukáš 23,44-46

A bolo už okolo šiestej hodiny. Tma nastala po celej zemi až do hodiny deviatej, slnko sa zatmelo a chrámová opona sa roztrhla na poly. Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. A keď to dopovedal, dokonal.
Svet okolo sa môže zakolísať – aj slnko zatmieť, no nič nezatrasie Ježišovou istotou, že Boh je s Ním.
„Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
V tomto modlitebnom spojení s Otcom umiera zbožný a spravodlivý človek. To počuje a vidí aj rímsky stotník:

Lukáš 23,47-49
Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha a povedal: Naozaj, tento človek bol spravodlivý. A všetky zástupy, ktoré sa zbehli na to divadlo, keď videli, čo sa stalo, bili sa v prsia a tak sa vracali domov. Všetci Jeho známi stáli však zďaleka a ženy, ktoré Ho spolu nasledovali z Galiley, prizerali sa na to.
Stotník vidí, AKO Ježiš umiera. Príbeh spravodlivého, ktorý znáša neprávosť, otvára oči Jemu aj nám. Oslavuje Boha.
Uznáva, že koná nad všetky naše predpoklady – že je úplne nezávislý od našich posudkov, vyjadrení a fanatickej horlivosti pri hľadaní pravdy. Pre stotníka toto poznanie nesmeruje k zúfalstvu, je to pre neho dôvodom na oslavu. Boh Mu otvára oči, aby videl, čo naozaj víťazí.
Ešte stále je mnoho ľudí, ktorí sa iba bijú v prsia – a ubezpečujú sa, akí sú na rozdiel od pokrytcov úprimní, na rozdiel od skleslých sebestační, na rozdiel od naivných zrelí rozhodovať samostatne.
No je možné, že si tak ako stotník necháme otvoriť oči, a uvidíme, kde všade môžeme urobiť kroky k novému životu a novému mysleniu.
Boh koná skryto – uprostred nenávisti, násilia a smrti. Otvára nám oči, aby sme videli, kde potrebujeme odpustenie a kde ho potrebujú tí, ktorým sme ho ešte stále ostali dlžní.

Veľký piatok je viac ako pietna spomienka je deň Ježišovej smrti. Mal by sa pre nás všetkých stať dňom vďačnosti. Vždy, keď do mojich úzkostí, hnevu, i bezmocnosti prenikne Boží pokoj a rozvaha – budem mať odvahu dôverovať Kristu, že mi pomôže, aby som sa stal Jeho/novým človekom.

Amen

Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a tak ma nasleduje deň čo deň ...

Veľký Piatok nám ukazuje absolútnu Božiu lásku, ale i absolútne ľudské sebectvo.

Nezabudnite, že tí čo kričia Hosana pri vstupe Ježiša do Jeruzalema, tí ístí, kričia UKRIŽUJ- krv Jeho na nás a na naše dietky ...

Prajem Vám požehnané prežitie Veľkého Piatku s Božím Synom vo viere v nádej a spásu.

Mgr. Emília Volgyiová

1.4.2021

Všadeprítomný svätý Pane,

duchom svojim s nami buď,

prosíme Ťa odovzdane,

posväť v pravde svoj si ľud.

AMEN

Text: 1. list Korintským 11, 23 – 25a

„Lebo ja som prijal od Pána, čo som vám aj odovzdal: Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, a keď dobrorečil, lámal a riekol: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás [vydáva]; to čiňte na moju pamiatku! Podobne po večeri (vzal) aj kalich a riekol: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.“

Milí bratia a milé sestry!
Jeden z najkrajších večerov v roku – jedna z najkrajších nocí roka je štedrovečerná. K tomuto večeru, k tejto fascinujúcej noci sa viažu mnohé krásne spomienky z obdobia nášho detstva. Spája sa s ňou i veľa pekných chvíľ prežitých s našimi deťmi a priateľmi.
No sú aj inakšie večery, iné noci. Noci plné strachu a opustenosti. Noci nevernosti, nelásky a zrady. Takou bola aj noc prvého Zeleného štvrtku. Nielenže priatelia nechajú v „štichu“ svojho priateľa, nielenže učeníci opustia svojho Učiteľa – svojho Majstra, ale zradený bol sám Boh. On prišiel k nám v tú prvú tichú noc – v onen prvý svätvečer v ľudskom tele Ježiša Nazaretského. Prišiel, aby bol s nami, prišiel ako jeden z nás, ako človek, aby sme sa Ho nemuseli desiť. Učil nás žiť, milovať blížnych, odpúšťať – uzdravovať zranené vzťahy. A predsa sám bol zranený i zradený. Za svoju lásku sa nedočkal vďaky. Poviazali Ho a evanjelista Ján hovorí, že jeden zo strážcov veľkňazovej dvorany udrel Ježiša po tvári .

Koľko faciek sme dali my Ježišovi?

– Svojou neverou Pánu Bohu, neochotou odpúšťať si, sebectvom a ľahostajnosťou?
Facka onoho strážcu nám pripomína naše zlyhania, naše rozchody s Bohom. Naše zrady na láske Ježiša Krista k nám.

Áno, jestvuje nielen tichá noc, svätá noc – čarovná, fascinujúca noc Štedrého večera, ale aj noc spreneverenia sa, noc zrady, noc odpadnutia.
Avšak jestvuje aj div nad všetky divy, keď Pán Ježiš, v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával.
Mnohí, ba vari väčšina z nás, poznáme naspamäť slová ustanovenia Večere Pánovej. Spravidla nám však uniká súvislosť, v ktorej boli vyslovené. Náš Pán – v tú noc, keď bol zradený. – Keď vedel, že bude zlapaný, zajatý, zradený, súdený a potupený, opľutý, posmievaný, zbičovaný a hrozným spôsobom zabitý – v tú noc berie do svojich rúk chlieb a vraví: Moje telo za teba vydané. V tú noc zrady berie kalich, požehnáva ho a hovorí: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. – Krvi, ktorá sa vylieva na odpustenie tvojich/mojich hriechov.
Ježiš Kristus odpúšťa našu nevernosť cez svoju vernosť k nám. Na facky nedôvery, neposlušnosti, ľahostajnosti, sebectva, zrady, ktorí sme Mu dali, odpovedá svojím: Za teba!
Zomieram pre teba – namiesto teba, v tvojom záujme, kvôli odpusteniu tvojich hriechov, kvôli tomu, aby si mal/mala možnosť nového začiatku.
Nezavrhol nás, ale dovolil, aby bol zavrhnutý, potupený a zabitý namiesto nás. Nesúdi nás, ale obdarúva nás obetovaním svojho nevinného života – tým darom najcennejším. Na odpustenie našich hriechov, aby sme mohli žiť v novom, kvalitatívne inom – lepšom vzťahu s Bohom i ľuďmi.
Ježiš dal svoju Večeru do tesnej spojitosti s novou zmluvou. A tak má byť každé jej prijímanie – každá Večera Pánova, na ktorej sa zúčastňujeme – príležitosťou, aby sa nová zmluva i pri nás stávala skutočnosťou. – Aby sa Božia vôľa stávala aj našou vlastnou vôľou, keď ju budeme plniť nie z túžby po odmene, ani zo strachu pred trestom, ale preto, že v Božej vôli, v poslušnom nasledovaní Pána Ježiša Krista spoznáme jedinú zmysluplnú možnosť života.
Nech nás dary Večere Pánovej, ktoré budeme prijímať – nech nás láska za nás obetovaného Pána Ježiša Krista, ktorá je ich podstatou – premieňa na Boží obraz, robí náš charakter čo najviac podobným charakteru Ježiša Krista.

Amen.

Prajem Vám požehnaný Zelený štvrtok.

Prežite ho v spoločenstve s Pán Bohom.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

28.3.2021

6. pôstna nedeľa- KVETNÁ

PALMARUM

Ježišov vstup do Jeruzalema

MODLITBA:

Pane Ježiši, Ty si chlieb z neba pravý,

Tvoja láska nás uzdraví, uspôsob nás za hodných stola tvojho nebeského ,

nech vždy, keď pri ňom prijímame

Tvoju obeť na mysli máme a potom večne na výsosti

daj nám žiť s Tebou v radosti. AMEN

Milí bratia a sestry!

Pred rokom sme všetci mali očakávania. A veľké. Kedže minulé sviatky Veľkej Noci sme strávili všetci doma a chrámy Božie zostali zatovrené, verili sme a očakávali, že o rok sa táto situácia určite nezopakuje. Vyzerá to však , že ani tento rok to nebude iné prežitie sviatkov Veľkej Noci. Očakávanie sa nenaplnilo.

Nehovoriac o očakávaniach, ktoré sme mali po voľbách. Ale politiku do Kvetnej nedele ozaj pliesť nebudeme.

Keď Pán Ježiš vstupoval do Jeruzalema, práve dnes si túto udalosť spoločne pripomíname, ľudia mali tiež očakávania. Veľké očakávania. Konečne ten, čo nám pomôže. Konečne nás niekto zbaví nadvlády, ponižovania, už bude len dobre. Toto je náš nový kráľ! Veď hlasito skandovali: Hosana, Synovi Dávidovmu! Požhnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!

OČAKÁVANIE.

Máme ho všetci. Všetci niečo očakávame. Očakávame niečo od svojich detí, partnerov, priateľov, kolegov, .... od Boha.

Ale čo to vlastne je naše očakávanie?

Nie je to náhodou naša predstava toho, čo by sa malo stať, čo by sme chceli, čo by sme si priali aby sa udialo, ale podľa nás.

Čo však v prípade, že sa niečo neudeje podľa našej predstavy, šablóny?

Je veľmi zle. Sme sklamaní, keď tí druhí nefungujú podľa našich predstáv.

To isté sa stalo po slávnostnom vstupe Ježiša do Jeruzalema. Ľudia mali očakávania, predstavy. ALE, svoje. No, a problém bol na svete vo chvíli, keď Ježiš, priniesol niečo iné v čo oni dúfali.

Zapamätajme si: tí čo kričia HOSANA, sú presne tí istí čo kričia UKRIŽUJ!

Ježiš v nás otvára nové poznanie.

Vedie nás od sebectva k radosti a poznaniu. Vedie nás k sebe, aby sme nehľdali svoje očakávania, predstavy, ale vždy si položili otázku naopak:

ČO ODO MŇA OČAKÁVA PÁN BOH?

„Jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu, ale keď Ježiš bol oslávený, vtedy sa rozpomenuli, že to bolo napísané o Ňom a že Mu tak urobili.“ V tom čase, keď sa táto udalosť odohrávala, Ježišovi učeníci nevedeli, aký je zmysel prorockých slov: „Neboj sa, dcéra sionská, ajhľa, tvoj kráľ prichádza, sediac na osliatku oslice.“ Nevedeli, aký je zmysel toho, že Ježišovi podľa jeho priania priviedli osliatko, nevedeli; čo chcel Ježiš vyjadriť tým zvláštnym spôsobom vstupu do mesta; nevedeli, aký to má význam, že mu ľudia kladú na cestu palmové ratolesti. Udalosť videli, boli jej svedkami, vedeli ju opísať, ale nerozumeli, aký je jej zmysel.

Až keď Pán Ježiš bol oslávený, to znamená vzkriesený a keď vstúpil do Božieho večného sveta, až vtedy sa im otvorili oči, až vtedy dokázali ten zvláštny a pritom skromný vstup do Jeruzalema pochopiť ako úvodný bod dramatickej a zároveň triumfálnej udalosti ukrižovania a vzkriesenia, udalosti Veľkého piatku a Veľkej noci. Vzkriesenie a oslávenie Pána Ježiša im otvorilo oči a pomohlo pochopiť, čo dovtedy nechápali.
Boli aj iné veci, ktoré nechápali v čase, keď sa diali a ktoré čakali na svoje rozuzlenie. Jednou z nich bolo umývanie nôh pri poslednej večeri. To, že si Pán Ježiš opásal zásteru, nalial vody do umývadla a rad-radom umýval učeníkom nohy, ich veľmi prekvapilo, priamo šokovalo. Peter sa dokonca odvážil protestovať a nechcel, aby mu Ježiš umyl nohy. Uvedomoval si, že je to otrocká služba a že im ju chce vykonať práve ten, ktorý je ich Pánom a Majstrom. Na tento protest a zdráhanie mu Pán Ježiš odpovedal: „Čo ja robím, to ty teraz nechápeš, ale potom pochopíš.“ Takže tu máme tú istú schému: nechápal, ale mal sľub, že neskôr pochopí. To sa zrejme týkalo aj ostatných učeníkov.
Aj tento Ježišov čin pochopili v plnom rozsahu až po ukrižovaní a vzkriesení. Sebaponižujúce umývanie nôh bolo symbolickým vyjadrením Ježišovho hlbokého poníženia, ktoré sa mu dostalo pri týraní a ukrižovaní, a zároveň bolo symbolickým vyjadrením toho, že Pánovým ponižujúcim ukrižovaním sa učeníkom dostáva očistenie, očistenie od kliatby hriechu, od následkov hriešnej vzbury proti Pánu Bohu, očistenie od diabolského zotročujúceho nutkania k hrešeniu.
To, že umývanie nôh a prijatie ukrižovania nebolo z Ježišovej strany naivným, sebaklamným úkonom, ale že bolo zmysluplným, k víťazstvu vedúcim sebaobetovaním, to sa ukázalo a potvrdilo vzkriesením Pána Ježiša Krista.
Okrem toho im krátko po umytí nôh Pán Ježiš vysvetlil, že to, čo im on urobil, má sa stať pre nich modelom. Umytie nôh bolo prejavom aktívnej obetavej lásky, a tak z Ježišovho prekvapivého činu vyplývalo, že aktívna obetavá láska má sa stať princípom vzájomného správania v spolužití učeníkov a v spolužití všetkých, ktorí sa potom stali a dodnes stávajú Ježišovými nasledovníkmi. Tak sa ukázalo, že umývanie nôh, ktoré Peter a ostatní v tej chvíli, keď sa to dialo, nechápali, že táto udalosť má veľký obsah, veľkú výpovednú hodnotu.
Ďalej si všimnime Ježišovu modlitbu na kríži. Za tých, ktorí Ho odsúdili, týrali, ponižovali, ukrižovali, sa On na kríži modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Opäť tá istá myšlienka: „Nevedia, čo činia.“ Ibaže tento raz sa vzťahuje na činy konajúceho človeka, ktorý si sám neuvedomuje, čo činí. Hreší, ale neuvedomuje si, aké démonské sily ho k tomu vedú. Keď sa Judáš rozhodol zradiť Ježiša, mal na to zrejme svoje dôvody, a pravdepodobne to nebolo len tých tridsať strieborných. Ale Judáš nevedel to, čo sa dozvedáme z evanjelií my, nevedel, že mu túto myšlienku vnukol do srdca diabol. Zradil, ale nevedel, čo robí.
Tí, ktorí Pána Ježiša odsúdili, týrali, ponižovali, ukrižovali, nevedeli, čo činia. Neuvedomili si, kto to je Ten, s kým takto nakladajú. Nepoznali, aké skryté motívy ich k tomu vedú. Neuvedomili si, akú ranu tým zasadzujú svojej vlastnej bytosti.
Keď sa Ježiš za týchto ľudí modlí, ráta s možnosťou, že ešte aj im sa môžu otvoriť oči, aby pochopili súvislosti a hrôzu svojho činu a aby urobili radikálnu zmenu vo svojom živote. Bez tohto očakávania a nádeje by jeho modlitba za nich nemala zmysel. Keď sa modlí: „Odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, prosí vlastne, aby im Pán Boh otvoril oči, a keď im otvorí oči, aby im dal možnosť opravdivého pokánia a silu k novému začiatku.
Jednému lotrovi na kríži sa v posledných hodinách života otvorili oči. Za dlhý čas, pri konaní všetkých zlých činov, nevedel, čo robí. Vedel by to síce všetko opísať, porozprávať, ale neuvedomoval si svoje motívy a ničivý dosah svojich činov pre seba a pre druhých. Pri spätnom pohľade pochopil hrôzu celého svojho života, ľutoval to, prosil o záchranu a dostala sa mu záchrana v jedinečnom Ježišovom prísľube: „Dnes budeš so mnou v raji.“
Blahoslavení sú tí, ktorým sa otvoria oči a privedie ich to k takémuto zakončeniu. Ale otvorenie očí môže viesť aj k zakončeniu, ktoré je tragédiou. Judášovi sa otvorili oči a viedlo ho to k tragickému koncu. Raz sa otvoria oči každému. Ak nie v tomto živote, tak určite pri poslednom, definitívnom hodnotení života, na poslednom Božom súde. ------ Otvorenie očí – to je niečo, čo má význam aj pre nás. Sú udalosti v našich osobných životoch, ktoré sú ťažké jednak preto, že spôsobujú bolesť a utrpenie, ale ťažké aj preto, že nechápeme ich zmysel a cieľ. Môžeme ich vidieť vo svetle Ježišových slov: Ty to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Len s dôverou v Božie vedenie môžeme prijať uistenie, že to, čo teraz nechápeme, raz pochopíme. Možno pochopíme po kratšom alebo dlhšom odstupe času, keď sa nám zo stanoviska viery rozjasní pohľad a pochopíme súvislosti z Božieho hľadiska. Ale môže sa stať, že pre pochopenie niektorých vecí sa nám otvoria oči až vo večnosti, po prekročení hranice tohto časného života. Len viera nám pomáha rátať s touto možnosťou a nachádzať v nej upokojenie a utíšenie – napríklad podľa slov 62. žalmu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej.“
Treba sa nám ešte vrátiť k modlitbe Pána Ježiša na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Táto jeho modlitba sa veľmi týka aj nás. Keď sa aj my dopúšťame hriechov, platí aj o nás, že nevieme, čo činíme. To platí o našom myslení, hovorení, správaní, činoch. Na mnohých z nich sú stopy hriešnosti, hoci si to ani neuvedomujeme. Hriešne, démonské motívy mnohých svojich činov buď nepoznáme, alebo si pred nimi nasilu zatvárame oči. Týmito hriešnymi činmi a postojmi, a to vo všetkých oblastiach svojho života, ničíme sami seba. Upozorňujú na to napríklad Hospodinove slova v prorockej knihe Jeremiáš: „Či by ste mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť?“ Tieto slová chcú povedať, že každým zlým činom upevňuje človek v sebe smerovanie, tendenciu k zlému. Každým zlým činom sa človek stáva bytostne horší. To si síce neuvedomujeme, ale je to pravda. Robíme zlé veci, ale nevieme, čo činíme.
V Biblii je mnoho výrokov, ktoré nám chcú otvoriť oči. Takéto otvorenie očí treba vždy spojiť s modlitbou o odpustenie. A keďže tie zlé stopy, ktoré sme svojimi hriechmi vo svojom vnútri narobili, nedokážeme sami vymazať, treba prosiť slovami žalmu: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!“
Otváranie očí je potrebné aj kvôli tomu, aby sme spoznali, čo všetko sme svojimi hriechmi spôsobili a spôsobujeme ľuďom vo svojom okolí. Ak vedome robíme niečo hriešne, ak krivdíme druhým, ponižujeme, urážame ich, zlomyseľne ohovárame, ak rozbíjame existujúce pokojné vzťahy, tak je to veľmi zlé, diabolské. Niekedy zanechávame za sebou zlé, ničivé stopy, hoci si to sami ani neuvedomujeme. Toho zlého, čo robíme vedome, sa treba zhroziť a robiť radikálnu nápravu. Tie zlé stopy, ktoré zanechávame v srdciach a životoch druhých, treba objaviť, a takisto robiť radikálnu nápravu. Lebo otváranie očí, pochopenie toho, čo sme nechápali – to nie je samoúčelné. Poznanie, ktoré nám je takto darované, je tu na to, aby sa stalo východisko vážnej práce na sebe.
Nie je to iba naša práca, nie je to samoobslužná sebanáprava. Práve Veľký týždeň, do ktorého sme vstúpili, Veľký piatok, Veľká noc, nám prináša posolstvo, že to rozhodujúce v tejto veci vykonal Pán Boh, a to vykupiteľským dielom Pána Ježiša Krista. V dôsledku jeho obetnej smrti na kríži a v dôsledku jeho vzkriesenia nám je ponúknuté odpustenie, ospravedlnenie. Pán Boh nás prijíma, akceptuje, a práve preto to otváranie očí, o ktorom hovoríme, môže mať pokračovanie, ktorým je stála, permanentná náprava nášho života. Tak, ako to vyjadril Martin Luther v prvej zo svojich 95 reformačných téz:

„Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte..“, chce, aby celý život jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.“

Amen.

21.3.2021

5.pôstna nedeľa- Smrtná

Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky tvojho zákona. AMEN. (Žalm 119,18)

MBAS!
Táto prečítaná stať z evanjelia je mimoriadne dôležitá a mimoriadne aktuálna. Dva protikladné svety stoja tu pred nami: model starého, známeho sveta a model nového sveta, ktorý prináša Ježiš. Model starého sveta reprezentujú Ježišovi učeníci – aj tí dvaja, ktorí patrili medzi Ježišových najbližších, aj tí desiati.
Najprv si všimneme, že Ježišovi učeníci si kráľovstvo Božie a poslanie Mesiáša predstavovali celkom pozemským, svetským spôsobom. Keď Peter povedal vyznanie, že Ježiš je Mesiáš, Syn Boha živého, mal na mysli Mesiáša, ktorý prinesie Izraelu slobodu a víťazstvo nad okupačnou rímskou mocou. Peter sa zhrozil, keď po tomto vyznaní povedal Pán Ježiš, že bude musieť mnoho trpieť a byť zavrhnutý, potupený, usmrtený. Usiloval sa Ježiša od toho odhovoriť. Lebo utrpenie a usmrtenie Pána Ježiša vôbec nepasovalo do Petrových predstáv o pôsobení Mesiáša a o budúcom kráľovstve Božom.
Veľmi pozemské očakávanie sa skrýva aj za žiadosťou dvoch blízkych Ježišových učeníkov, Jakuba a Jána, o ktorej sa hovorí v našom texte. Chceli aby im Ježiš rezervoval najprednejšie miesta v Božom kráľovstve – aby jeden z nich mohol mať miesto vpravo od Ježišovho trónu, druhý vľavo.
Hodno si všimnúť, že ich žiadosť je v evanjeliu uvedená ako bezprostredné pokračovanie Ježišovej predpovede Jeho utrpenia. Slová na samom začiatku prečítaného textu – to je už tretia predpoveď Pána Ježiša o tom, že ho v Jeruzaleme zatknú, budú ponižovať a že bude usmrtený. Po troch predpovediach utrpenia si učeníci mali konečne uvedomiť, ako vážne to Ježiš myslí, a že ho naozaj čakajú veľmi ťažké dni. Ale tu vidíme, že namiesto uvažovania o Ježišovom predpovedanom utrpení nasleduje v texte vysoko sebecká prosba dvoch učeníkov o najprednejšie miesta v budúcom kráľovstve. Máme dojem, že títo učeníci – a zrejme aj ostatní – počuli a vnímali z Ježišových slov len to, čo chceli počuť. Radi počuli a prijímali jeho slová o budúcej sláve, ale akosi nebrali na vedomie slová o predchádzajúcom ťažkom utrpení, aj Ježišovom, aj ich utrpení. Alebo si možno mysleli, že utrpenie, o ktorom Ježiš hovorí, bude krátkou epizódou, ktorá sa dá ľahko zniesť. V každom prípade brali jeho predpovede utrpenia na veľmi ľahkú váhu. To, že po Ježišových slovách o tom, aké ťažké chvíle ho čakajú, nasleduje bezprostredne, ihneď vyslovene sebecká modlitba učeníkov – to pôsobí šokujúco.
Keď sa o tejto ich žiadosti dozvedeli ostatní desiati učeníci, boli nahnevaní. Nahnevaní nie azda preto, žeby sa ich bola bolestne dotkla necitlivosť tých dvoch, že po Ježišových slovách o jeho nastávajúcom utrpení nemyslia na Ježiša, ale iba na seba. Nahnevaní boli preto, že tí dvaja ich so svojou žiadosťou predbehli. Bol to hnev zo závisti, zo žiarlivosti. Po popredných miestach túžili určite aj oni, desiati, a teraz boli nahnevaní, že po žiadosti tých dvoch budú prvé miesta pravdepodobne už obsadené. Motívy tých desiatich sú teda tie isté ako motívy tých dvoch. Všetci dvanásti učeníci reprezentujú myslenie, ktoré je bežne rozšírené vo svete, dnes rovnako ako vtedy.
Že toto bola živá téma v mysliach učeníkov, ilustruje a potvrdzuje krátka poznámka v predchádzajúcej kapitole Markovho evanjelia. Tam sa dočítame, že učeníci kráčali v skupine v určitom odstupe za Ježišom, a keď prišli domov, Ježiš sa ich spýtal: O čom ste sa cestou zhovárali? Text pokračuje: Ale oni mlčali, lebo cestou sa zhovárali, kto je najväčší. To bola téma, ktorá ich v tej chvíli zaujímala. Zrejme sa veľmi nepomýlime, keď budeme predpokladať, že to bol miestami aj ostrejší rozhovor.
Čo to znamenalo byť prvý, chcieť byť prvý? Zrejme to isté, čo dnes: Mať slávu, môcť dirigovať, ovládať, dať si slúžiť, mať výhody. Určitý typ ľudí – mnohých ľudí – pravdepodobne práve v tomto nachádza vyvrcholenie, naplnenie, dosiahnutie hodnoty, ceny ľudského bytia.
Napriek tomu, že je to túžba a postoj mnohých ľudí, musíme sa pýtať: Je to naozaj vyvrcholenie? Dosahuje takým vysokým postavením ľudský život naozaj osobitnú hodnotu? Treba konštatovať, že toto je rozšírená mienka.
Ježišovo poznanie o tejto veci je úplne iné, totálne protikladné. Určite ho veľmi trápilo, že učeníci aj po pomerne dlhom pobyte v jeho skvelej škole zostávajú v tejto veci priveľmi poznačení myslením starého, nezmeneného sveta. Aj dnes je veľmi zarmútený, keď vidí, že je toľko kresťanov, ktorí aj po dlhom pobyte v škole cirkvi, v škole Ježišovho evanjelia, zostávajú v tejto veci časťou starého, nezmeneného sveta. Je veľmi zarmútený z modlitieb, ktoré sú síce konkrétne, ale sú rovnako sebecké ako modlitba Jakuba a Jána. Nechcel, aby to tak zostalo pri učeníkoch. Nechce, aby to tak zostalo pri nás. Mali by sme z tohto hľadiska prísne preskúmať svoje modlitebné prosby. Pánu Ježišovi veľmi záležalo na tom, aby učeníci zmenili svoje myslenie, veľmi mu záleží, aby sme aj my zmenili svoje myslenie. Pri celej tejto naliehavosti obdivujeme jeho miernosť a trpezlivosť. V rozhovore, o ktorom sa hovorí v prečítanom evanjeliu, necítiť nijaký jeho hnev a nervozitu. Ale bol veľmi smutný z pomalosti učeníkov pri chápaní a prijímaní jeho nového posolstva, a rovnako je smutný, keď pozerá na našu pomalosť. Veľmi túžil po zmene u nich, a túži, aby nastala zmena u nás.
Najprv konštatuje, že vo svete to naozaj tak chodí, ako sa správali aj učeníci. Zavolal si ich k sebe a povedal im: „Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi.“ Potom pokračuje slovami, ktoré by sme si mali vštepiť čo najhlbšie a najpevnejšie do srdca, a realizovať ich vo svojom živote: „Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“ Toto je úplné prevrátenie bežného hodnotenia. Skutočnú veľkosť nikdy nedosiahne človek tak, že sa bude usilovať dostať sa do postavenia, kde bude môcť diktovať, kde si dá slúžiť, ale tak, že svoje postavenie – či jednoduché, či vyššie, či veľmi vysoké – využije vždy na to, aby pomáhal druhým. Sám Pán povedal: „Blahoslavenejšie je dávať ako brať“. Môžeme pokračovať: Blahoslavenejšie je slúžiť ako si dať slúžiť.
Ak si máme osvojiť nové hodnotenie a postoje, potrebujeme mať nielen ich slovné vyjadrenie, ale potrebujeme model, podľa ktorého by sme sa mohli riadiť. Modelom nového myslenia, hodnotenia, správanie je pre nás sám Pán Ježiš Kristus. Náš text sa začína slovami: „Boli na ceste do Jeruzalema, a Ježiš išiel pred nimi.“ On kráčal pred nimi nielen v lokálnom zmysle, ale on kráčal pred nimi a dodnes kráča pred nami ako najvyšší vzor nového myslenia a správania.
Jeho pôsobenie tu na zemi – to bola reťaz poučovania, potešovanie, povzbudzovania, tvorivého kritizovania, to bola reťaz pomoci v rozličných situáciách, keď ľudia jeho pomoc potrebovali. Potrebu slúžiť a v službe hľadať opravdivú veľkosť prejavil symbolicky prekvapivým činom: umývania nôh pri poslednej večeri. Vyvrcholením jeho pomoci, služby pre všetkých, bolo obetovanie života na kríži na záchranu hriešneho sveta.
Takto slúžiaci Ježiš je skutočne veľký. Je omnoho väčší ako všetci, ktorí hľadajú veľkosť v postavení, ktoré im dovoľuje sebecky ovládať druhých. Nás, ľudí, vonkajšia moc síce oslňuje, ale Pán Ježiš nám daruje pravdivý pohľad, ktorý nás oslobodzuje od agresivity vonkajšieho dojmu a umožňuje nám všetko vidieť a hodnotiť pravdivo. To je jeho veľký dar.

Amen.

Modlitba

– Pane Ježiši, do starého sveta si vniesol nový spôsob myslenia a nový model života. Veľkosť nie je v ovládaní a využívaní druhých, ale v účinnej pomoci a službe. Tak často sme kusom starého sveta a zarmucujeme ťa rovnako ako tí tvoji učeníci. Ďakujeme ti, že sa nás nevzdávaš. Daj, prosíme, aby tvoj príklad nesebeckej, obetavej služby hlboko zapôsobil na nás, aby sme v tvojom spôsobe a obsahu života videli opravdivú veľkosť a trvalú hodnotu. A pomáhaj nám, aby sme krok za krokom opúšťali staré, sebecké spôsoby myslenia a správania a aby sme sa čím ďalej tým viac stávali tebe podobnými. Ďakujeme za vrcholný prejav tvojej lásky a služby – že si obetoval svoj život na našu záchranu. Vykúpil si nás pre seba, patríme tebe. Preto sa chceme s radosťou a poslušnosťou postaviť do tvojho programu lásky. Prosíme, pomáhaj nám v tom.

Amen.

14.3.2021

Pokory plný, Kriste náš, pokore uč nás zas a zas.

Nech slúžime tu ľuďom všetkým a sme len Tvoje, Pane, dietky.

AMEN

Text: Evanjelium podľa Matúša 16, 21-27

^„21Odvtedy začal Ježiš Kristus svojim učeníkom poukazovať, že musí ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov i zákonníkov a že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych. ²²Tu Ho vzal Peter a začal Ho odhovárať: Nech Ti je Boh milostivý, Pane! To sa Ti nesmie stať! ²³On sa však obrátil a riekol Petrovi: Choď za mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské. ²⁴Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! ²⁵Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. ²⁶Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše? ²⁷Syn človeka zaiste príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi, a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“ AMEN

Milí bratia a sestry!

Z Božej milosti sme sa opäť dožili pôstnej doby, vstúpili sme spoločne do nového obdobia. Pôst, ktorý má pre nás kresťanov- veriacich nielen zvláštny, ale aj hlboký význam. Pôstna doba nám nanovo stavia pred oči trpiaceho Krista, Jeho kríž, ale najmä bolestnú smrť na Golgote.

To všetko nás núti zastaviť sa, zamyslieť sa nad sebou, nad svojím životom. Pôstna doba nás každoročne núti pozrieť a predovšetkým do vlastného vnútra. Štyridsať dňový pôst je čas nielen pre kresťanov- pre nás, ale aj pre mnohých nekresťanov, akýmsi výstražným znamením, ktoré nás v podobe kríža upozorňuje, že sa čosi stalo, že sa musíme zastaviť, že nemôžeme prehliadnuť túto veľkú historickú tragédiu ľudstva.

Ako na vás pôsobí kríž pri ceste?

Je to niečo podobné, ako keď vedľa cesty zbadáme symbolické kríže, ktoré tam po autohavárii postavili ľudia pri strate svojej blízkej osoby, aby to na mnohých vodičov pôsobilo výstražne, že práve na tom mieste navždy vyhasol neznámy ľudský život. Ale vieme, ako to na vodičov pôsobí? Jedni sa aspoň zamyslia nad tým, že niekto na tom mieste zomrel, ale sú aj takí, pre ktorých ani takýto kríž pri ceste nie je žiadnym varovaním a ženú sa plnou rýchlosťou vpred.

No žiaľ, tak je to aj s ignoráciou kríža, na ktorom zomieral Ježiš Kristus , mnohým to už asi nič nehovorí, preto aj pôstnu dobu prebehnú v plnej rýchlosti, bez toho, aby si každoročne v čase pôstu uvedomili BOŽIE – STOP!

A tak si v pôste každoročne opakujeme otázku: Prečo musel Pán Ježiš Kristus tak trpieť? A čo vlastne bolo cieľom jeho utrpenia?

Cez Božie slovo sa aj v tomto pôstnom období budeme stretať s mužom bolestí, ako trpí a umiera za nás ľudí, aby tým najmohutnejším a najhlasnejším volaním prehovoril nielen do našej duše, ale aj do nášho svedomia.

Ak sa zahľadíme na Kristov kríž, a uvedomíme si všetky tie hrôzy smrti Ježiša Krista na kríži, nemôžeme zostať nedotknutý.

Prečítaná stať evanjelia pekne podčiarkuje ľudský a božský moment v našich životoch. Pán Ježiš sa so svojimi učeníkmi nachádzal osamote, mimo palestínskych hraníc, na severovýchode medzi Damaskom a Genezaretským jazerom, na Golanskej výšine. Bolo to v druhom roku jeho verejného účinkovania. Na tomto mieste Pán Ježiš hovorí: že musí ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov i zákonníkov a že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych. Reakciu si vieme predstaviť. Už vtedy narazili BOŽIE PLÁNY A ĽUDSKÉ SNY. A učeníci znova prehovorili. Znova ústami Petra: Pane, mal by si urobiť nejaké opatrenia proti svojim nepriateľom a ich intrigám. Ukáž, že si Mesiáš, že Pán Boh je na tvojej strane. Musíš byť trochu opatrnejší, prípadne prejsť do protiútoku. Aké je to blízke zmýšľanie aj nás.

Nie sme neraz aj my poradcami Pána Boha, alebo teda chceli by sme byť?!

Pán Ježiš reagoval takým tvrdým spôsobom, ako reagoval na púšti, keď diabol prišiel za ním: Choď za mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.

Učeníci ešte priveľmi milovali pohodlie, dobré meno, spoločenské postavenie, prestíž, aby vedeli chápať Ježiša. Ich zdesenie ešte viac narástlo keď Ježiš pripojil slová: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! ²⁵Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. ²⁶Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?

Človek často myslí len na seba. Na nikoho iného, len na seba. Sebectvo. Aj zo strany učeníkov. Ich pohodlie je viac- ako Kristus v tomto momente.

Vziať na seba svoj kríž musí každý. Bez kríža niet cesty za Kristom. Pôst je nasledovanie, za každých okolností. Kríž je ťažký a nepríjemný. Ale bez neho niet cesty.

Je jednoduché nosiť retiazku s krížom na krku, ťažšie je vziať kríž na chrbát a niesť ho.

AMEN

Prajem nám, aby nás naplnil Boží pokoj, aby sme našli zmierenie a nádej v týchto neľahkých časoch, keď sme poznačení pandémiou.

Boh nech je s nami !

Modlime sa !

Prosme a volajme!

Určiete nezúfajme, ale dôverujme!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

7.3.2021

3. pôstna nedeľa

Premoženie zlých mocností

V smutnej chvíli, drahý Pane, s bôľom v srdci ticho rozjímame o nevinnom utrpení,

ktorým sme pre večnosť zachránení.

V ťažkých mukách hlavu skláňaš a na kríži v bôli dokonávaš potupený,

zavrhnutý znášaš za nás údel smrti krutý.

Vďaka, Kriste, Tvoje rany otvorili do večnosti brány,

Tvojim svätým umučením stali sme sa ľudom vykúpených.

AMEN

Text: Jeremiáš 20, 7 - 13

„Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! - volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem. Lebo som počul šepot mnohých: Hrôza zo všetkých strán! Udajte ho! Udajme ho! Všetci, ktorí
sú mi priateľmi, striehnu na môj pád. Azda sa dá zviesť; potom ho premôžeme a pomstíme sa mu. Ale Hospodin je so mnou ako mocný hrdina, preto sa potknú moji prenasledovatelia a nič nezmôžu. Vyjdú úplne na hanbu, lebo nebudú mať úspech; večná a nezabudnuteľná bude ich potupa. Hospodine mocností, ktorý skúmaš spravodlivého a vidíš ľadviny i srdce, kiež uzriem Tvoju pomstu nad nimi, lebo Tebe som postúpil svoj spor. Spievajte Hospodinovi, chváľte Hospodina, lebo vyslobodil život úbožiaka z ruky zločincov.“ Amen.

Milí bratia, milé sestry,
prejav Božieho proroka Jeremiáša, sa často ponáša na naše správanie. Sťažovanie. Ponosovanie sa na biedu života. Aj teraz v tejto dobe, ako žijeme? Samé sťažnosti. Smie sa takto hovoriť? Hovoríme takto často aj my s Pánom Bohom?

Jeremiáš prináša samé sťažnosti, vnáša nepokoje, formuluje kritiku. Jeho vnútorné boje sa odvíjajú zo sťažností, sebaľútosti. Z modlitby Božieho proroka, v ktorej sa lamentovanie strieda s obvinením, sa vzápätí odvíja rozhodnutie, že službu, poverenie radšej vzdá. Ale ani to nejde. Hľadanie cesty- premoženie zlých mocností. Lebo tie nám nahovárajú, aby sme to vzdali s Pánom Bohom, netreba nič.... nech nič nefunguje v zboroch, nech ľudia zlenivejú.... nech otupie naša túžba po Bohu....o to sa snažia zlé mocnosti, ktoré pokúšali Krista a neobídu ani nás. ALE....
To, čo okolo seba vidí Jeremiáš sa nedá - ani uniesť, ani ignorovať. Nevie s tým žiť. Nemôže. Nechce.
Dostal sa do zúfalstva, padol na dno, no stále nezmĺkol.
Za svoje trápenie obviňuje Boha. Zostavuje obžalobu...
Nebedáka do prázdna, ale vylieva sa pred Bohom. Ešte s Ním hovorí.
Aj vo svojom zúfalstve sa drží Boha. A to je dôležité.
Bratia a sestry,
Boh naše výkriky zvládne – ako zvláda múdry rodič agresívne aj naivné prejavy svojho dieťaťa. Nechá, aby sme sa vyrozprávali, aby sme pred Ním pomenovali biedu. Tú, ktorou trpíme – aj tú, o ktorú sme sa pričinili. Potrebujeme jej porozumieť. Aj my si potrebujeme ujasniť svoje postoje - to, či je naše postavenie, úlohy, ktoré zastávame v rodine, v povolaní, cirkvi a spoločnosti stále aktuálne.
Jeremiáš je prorokom, ktorému jeho poverenie neradno závidieť. Robí všetko preto, aby svoje poslanie naplnil – preto všetko konzultuje s Bohom. Do prorockej služby sa netlačil. Už pri prvom oslovení v mladosti upozorňoval na svoje obmedzenia, svoje limity. No tie Bohu nevadili. Jeremiáša potreboval a na jeho obavy reagoval: Neboj sa, lebo ja budem s tebou.
Bratia a sestry,
Boh pracuje medzi nami týmto spôsobom dodnes.
Každý človek je v živote postavený pred skúšky, výzvy, ktoré sa javia nezvládnuteľné. A aj medzi naše prvé reakcie, bratia a sestry, patrí myšlienka, ako z toho vycúvať, ako uniknúť. No kdesi hlboko vo vnútri sa v nás ozýva: Počkaj. Možno je to tvoja úloha, Tvoje poverenie, na ktoré nájdeš silu, ktoré zvládneš. Tu potrebujú práve teba. Neboj sa.
Jeremiáš Bohu neuhol. Neušiel.
Jeho úlohou bolo varovať národ pred zajatím, mal predpovedať súd, hlásať nutnosť zmeny, obrátenia. Snažil sa urobiť všetko najlepšie ako vedel. Ale súd neprichádzal, nič sa nedialo – aspoň hneď nie – a preto jeho katastrofické scenáre / vychádzali na posmech. Jeremiáš sa cítil znemožnený, podvedený, čo ho úplne vyčerpalo.
Kam prišiel, ukazovali na neho prstom, ostal vysmiaty, potupený. Sám. To, čo hlásal v Božom mene, bola podľa poslucháčov arogancia, namyslenosť. Pokladali ho za blázna, ktorý maľuje čerta na stenu. Jeho predpovede sa neplnili. A to bol dôvod, prečo jeho zvesť prebúdzala len odpor a nevôľu.
Jeremiášova skúsenosť nie je, nebola ojedinelá. Žiaľ. Podobné schémy sa opakujú dodnes.

Keď ktosi nejde s väčšinou, nepláva s prúdom, a vyrušuje pokoj ľudí, musí byť pripravený / na odmietanie.
Podobný Jeremiášovmu životu je aj Ježišov príbeh.
Prichádza medzi ľudí s milosťou, núka novú slobodu v odpustení. Predstavuje nový obraz milujúceho Boha. Ale hneď je okolo Neho mnoho vzdelaných zbožných, ktorí Ho sledujú, rozmýšľajú, pričom by Ho nachytali a obžalovali. Striehnu na to, kedy povie alebo urobí niečo, čo je v rozpore so zákonmi, ktoré poznajú a vykladajú...
Ježiš to znáša. Neporozumenie, odcudzenie, utrpenie aj ukrižovanie podstúpi. Vie, že iná cesta k vykúpeniu nebude v našich pomeroch možná.
Jeho príbeh však nekončí na kríži. A Ježiš o tom vie. To, čo medzi nami dokonáva, uzatvára, znáša do dôsledkov, do konca, sa však odvíjalo od dôverného, blízkeho spojenia s Bohom. V tichu a sústredených modlitbách. Tu získava podporu, zápasí o zmysel. V prosbách o silu, ale aj vo výkrikoch strachu a potupenia z kríža. Vie, že LEN v tom spojení je život.
Aj Jeremiáš si napriek šikanovaniu spomína na skúsenosť podpory. Zažil, že Hospodin je s ním ako mocný hrdina – preto sa potknú jeho prenasledovania a nič nezmôžu. To, že číhajú na jeho chyby, ho už nelikviduje. Všetko sa raz obráti proti nim.
To, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto, platilo a platí.
Malomyseľnosť a pochybnosti prichádzajú na každého, kto sa odváži vstúpiť do konfliktov a pomenovať ich. To veľmi často ruší pohodlie jednomyseľnosti. Preto je človek napriek všetkej odvahe a presvedčeniu, že spolupracuje na dobrom diele, odkázaný na Božiu podporu.
Smieme sa vzbúriť, rozčúliť ako Jeremiáš. To, že to robí, považuje Luther za zvláštnu útechu. Vyjadril sa, že „Bohu je určite milšie nariekanie svätých ako halleluja zbožných pokrytcov.“
Pred Bohom prichádza Jeremiáš k pokoju. Jeho výčitka mĺkne. Dostáva novú odvahu a novú silu vydržať.
To, čo robíme v Božom poverení, nie je zbytočné. Ak budeme svoje postoje, zásahy, svoju odvahu konzultovať s Bohom, nič nás nebude desiť. Boh svoje právo, svoju spravodlivosť určite obháji. V tom si môžeme byť úplne istí.
Ame

Prajem Vám pokojnú a požehnanú 3. pôstnu nedeľu v Božej ochrane.

Pane Bože posilňuj našu vieru v týchto náročných a ťažkých chvíľach, ktoré žijeme.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

28.2.2021

2. nedeľa pôstna

Zápas o posvätenie

Suspírium:

Prichádzame k Tebe v istote,

že v Tebe je vykúpenie pre nás hriešnych, zatratených.

Prosíme, Kriste, na milosť nás prijmi. Amen

Text: 2 K 6, 1-10

MBAS!

Jednej noci sa mi prisnil sen. So svojím Pánom som po pobreží kráčala. Na temnom nebi sa premietali obrazy z môjho života.
Životný príbeh sprevádzalo dvoje stôp v piesku, Jedny šľapaje moje, tie druhé patrili môjmu Pánovi. Keď sa mi zjavil posledný obraz,
pozrela som za seba na tie vyšliapané stopy, a aké bolo moje prekvapenie! Vidím, že nejeden raz sa v piesku črtajú len jedny stupaje.
A bývalo to práve v tých najťažších a najsmutnejších obdobiach môjho života. Dlho mi to nedávalo pokoj, až som sa v rozpakoch
k Pánovi obrátila: „ Keď som sa rozhodla nasledovať Ťa, sľúbil si, že celou cestou pôjdeš so mnou a budeš sa mi prihovárať.
Ale videla som, že v tých najbolestnejších chvíľach môjho života
sa v piesku črtali len jedny šľapaje. Vskutku nechápem, ako si ma mohol nechať samotnú, keď som Ťa najväčšmi potrebovala.“
On zašepkal: „Dieťa moje drahé, mám ťa rád a nikdy ťa samotnú nenechám, nikdy, ani keď doľahne ťarcha života
a osud ťa bude skúšať. Tie jedny stopy, ktoré si videla,
zostali práve z chvíľ, keď som ťa niesol.

Boh robí všetko pre našu záchranu, robíme to aj my?!

Pocity nespravodlivosti zažívajú nielen ľudia okolo nás, ale veľa krát my sami. Nedarí sa nám , do nášho života prichádzajú nešťastia, a ten sused, ktorý ani do kostola nechodí ten má taký dobrý život, darí sa mu... to sme my, obraz nás ľudí. Keď nie je po našom, obviňujeme Boha. Pokušiteľ čaká na náš prešľap.

Pokušiteľ odišiel, ale neprestal zvádzať ľudí. Má mnohé podoby, mnohých poslov. Zvádza mužov i ženy. Jeho snahou je pomýliť nás v ceste za Bohom. Využíva každú príležitosť. Každú slabosť, každé zaváhanie človeka, zlyhanie, hádku, každý rozbroj. Veľa- krát sa mu to podarí úspešne aj pri nás. Žiaľ. Aj my sme slabí odolať. Koľkokrát vyšli z našich úst slová: nenávidím ťa, som lepší ako ty, nemám ťa rád, neznášam ťa, si strašný, si neschopný..., alebo keď nás ovládne hnev a my ubližujeme tým najbližším ľuďom a spôsobujeme v ich srdci hlboké a boľavé rany = práve toľko – krát víťazí pokušiteľ. On neznáša keď je človek šťastný, keď a mu darí, je spokojný a vyrovnaný, keď žije život s Bohom. To sa mu nepáči a snaží sa nám v ceste k Bohu zabrániť.

„ ... aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu,“ ... píše Pavel v úvode listu. Milosť Božia.

Čo je to milosť? Ako sa nás týka milosť Božia?

Milosť v sebe zahrňuje: odpustenie, spasenie- záchranu, znovuzrodenie, pokánie a Božiu lásku.

Milosť znamená záchranu.

To všetko Boh robí z lásky a milosti. A čo my? Aká je naša odpoveď na túto obrovskú milosť?

Predstavujem sa vo všetkom ako Boží služobník?

V trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, úzkostiach, ranách, nepokojoch, námahách, pôstoch...

Práve pôstna doba nás upozorňuje na veľkú Božiu milosť, keď kráčame za Kristom.

AMEN.

Bože, zmiluj sa nad nami ....

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

21.2.2021

1. Pôstna nedeľa

Boj s pokušeniami

Suspírium: Po ceste Tvojej, tŕnistej, my s Tebou chceme, Pane. Preveď i nás, Kriste náš, do svojej svätej zeme... Pre vieru- uzdrav oči naše, tak popraj rozpoznať i nám , kde pravda Tvoja a kde klam a pre kráľovstvo svoje chráň, nás v dnešnom ťažkom čase! AMEN

Text: Matúš 4, 1- 11

Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. ²Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. ³Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu: Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby! ⁴On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.⁵Nato vzal Ho diabol do svätého mesta, postavil Ho na okraj nástrešia chrámu ⁶a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa; veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň.⁷Ježiš mu povedal: Opäť je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha!⁸A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu ⁹a povedal Mu: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.¹⁰Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť! ¹¹Vtedy Ho diabol opustil, a hľa, pristúpili anjeli a posluhovali Mu. AMEN

Milí bratia a sestry!

Spoločne sme vstúpili do nového obdobia cirkevného roka, ktoré nazývame pôstom. Ak by sme boli presný, tak začiatok pôstu štartuje popolcová streda. Vždy sa začiatku sa mnohí pýtajú, čo je to vlastne pôst? Odpoveď pred mnohými rokmi by bolo asi jednoduchšie ako dnes v postmodernej dobe a postmoderného človeka, ktorý je všetkým presýtený. Pre dnešného človeka veľa pôst nehovorí.

Odpovedí by sme asi našli mnoho, ale tá základná vždy znie: pôst znamená nejesť mäso. V pôstne sa ľudia zvykli postiť, odriekať si niečo..... či dokážeme aspoň na čas sa niečoho vzdať. Pôst znamenal aj očistu tela. Mnohí s ktorými som sa na začiatku pôstu rozprávala, mi potvrdili, že aj začali ale nevydržali. Prepadlo ich pokušenie, ktorému neodolali. A tých pokušení v dnešnej dobe je veľmi veľa. Lákadiel, ktoré sa nás snažia zmiasť z tej správnej cesty. Najmä v nasledovaní Krista. Pokušenie znamená vybrať si. Vyvoliť si z možností. Vedie nás k rozhodnutiu. A to je vždy majstrovské umenie dobre si vybrať. Zvoliť správnu cestu.

Prvá pôstna nedeľa nás spoločne pozýva nasledovať Krista a vytrvať v boji s pokušeniami. A tá dnešná doba ich má viac ako menej. Dnešná doba je presýtená, presýtení sme my, všetkými a všetkým. Dnes je pred nami otázka ako nakŕmiť sýteho? Prečítali sme veľmi známy príbeh v ktorom Krista- Božieho Syna navštívi satan, aby ho odradil od správnej cesty. Opäť sa pýtam, či dnešný poslucháč chce počúvať o satanovi, diablovi.... či ako ho ešte inak môžeme nazvať. Popieraním zla- diabla- satana mu dávame väčšiu silu. Najväčšou výhrou satana je keď si myslíme, že nejestvuje.

K takémuto rozhodnutiu sa aj satan snažil doviesť Krista. Opäť Božie ALE ... Satan ponúka to, čo by zlákalo človeka. A na čo nás dodnes vie nachytať, zabúda však na jedno:

Ježiš nie je obyčajný!!!

Bravúrnym spôsobom využíva situáciu a prichádza za Kristom, aby Ho pokúšal. Nepokúša Ho ani v chráme, ani pri krste, ale na púšti, keď sa cíti unavený, sám, hladný a tak veľmi zraniteľný. V ľudsky nepriaznivých podmienkach. Využíva situáciu. Tak ako my sme neraz v podobnej situácii- choroba, starosti. Predpokladá , že po štyridsaťdennom pôste bol Ježiš hladný a slabý a ľahšie zdolateľný. Prichádza smelo a s podmienkou : „ Ak si Syn Boží, povedz nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ Útočí na fyzickú potrebu. Veď Ty to môžeš, dokáž svoju moc. Pre Teba to nie je ťažká úloha, ak si Syn Boží? Kristus to mohol spraviť, veď kriesil mŕtvych, uzdravoval... Satan mu ponúkol možnosť: premeň tieto kamene na chleby, nasýť ľudí a všetci pôjdu za Tebou. Budú Ťa oslavovať, chváliť. Veď, keď je človek najedený je spokojný a nič iné mu nechýba. Nasýť ich potreby a budú spokojní!

B&S! Bola tu doba, ktorá sa snažila zabezpečiť všetky potreby človeka. Uspokojiť naše fyzické potreby. Sme naozaj šťastí, keď sme najedení? Nič iné už v živote nepotrebujeme? Stačí nám len chlieb? Dobre vieme, že po výdatnom nedeľnom obede o dve hodinky hľadáme čo by sme si dali. Ide o chvíľkové uspokojenie. Jedlo nie je zlé, je potrebné pre náš život, ale nenaučí nás ako dobre prežiť život. Kristus hovorí: NIE, tadiaľto cesta nevedie. Odpovedá pokušiteľovi: „ Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“

Pokušiteľ sa nevzdáva. A ponúka druhé pokušenie: „ pojal Ho do svätého mesta postavil na okraj nástrešia chrámu a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa, veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň.“ Satan vybral jedinečné miesto, odkiaľ Ježiš mohol vidieť celý Jeruzalem. Skoč bude s teba „ Super star“ – staneš sa hviezdou. Pôjdu za tebou mnohí, budú Ťa oslavovať, ak toto dokážeš, veď to si chcel, aby Ťa všetci verne nasledovali. A ak im ukážeš toto, tak zaručene za tebou pôjdu! Veď povedz svojmu Otcovi a On ti to splní. Satan dokonca cituje Božie slovo- konkrétne Žalm 91.

Aj naše prosby sú niekedy podobné. Snažíme sa klásť Pánu Bohu podmienky: Pane Bože, ak mi splníš moje prianie, tak ja ti sľubujem, že... nestalo sa vám to už, že sme Pánu Bohu diktovali to čo by sme chceli my. Ježiš odpovedá: NIE, tadiaľto cesta nevedie. „Veď je napísané: nebudeš pokúšať Pána svojho Boha.“

Satan prichádza s tretím pokušením – vyťahuje tromf : „ ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu, toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“ Ponúka: slávu, moc, prestíž- všetko pozemské bohatstvo. To po čom človek neraz túži. Pán Ježiš mohol prijať túto ponuku, mohol sa stať svetovým politikom. Najmocnejším a najvplyvnejším mužom sveta – keby si prikázal všetci by šli za Tebou... Mal by všetku pozemskú moc v rukách. Mohol takouto cestou dosiahnuť, aby celý svet šiel za Ním! Ale, dá sa láska prikázať, nanútiť? Ak niekoho nútim, aby ma mal rád, tak už nejde o lásku. Je to sebaláska, ktorá vedie druhých k nenávisti. Ani tadiaľto cesta nevedie.

S pokúšaním nebojuje len Pán Ježiš, ale už na prvých stránkach Biblie je človek pokúšaný- privádzaný k rozhodnutiu. Eva sa rozhoduje medzi Božím sľubom a hadovým zvádzaním, Abrahám medzi zmluvou a nariadenou obeťou.

Pokušenie je vždy, zároveň dobré i zlé, pretože v ňom zaznieva výzva k viere i k hriechu. Znie to možno zvláštne, ale Pán Boh chce naše pokúšanie, pretože chce aby sme boli slobodní „ Hľa predložil som Ti dnes život a dobro, smrť a zlo, ...vyvoľ si teda život...“ Boh od nás žiada slobodné uctievanie.

Každý z nás bojuje s rôznymi pokušeniami. Niekedy možno ani netušíme, že sme pokúšaní. Napríklad vtedy, keď si myslíme, že sme lepší ako iní. Práve v tej chvíli víťazí satan nad nami, keď sa cítime silní a sme náchylní k pýche. Alebo prichádza keď sme zraniteľní- unavení, osamotení, keď stojíme pred dôležitými rozhodnutiami, alebo bojujeme s neistotou. Pokušenie sa stáva hriechom vtedy, keď sa človek poddá zlu a príme ho.

Buďme ostražití, lebo pokušiteľ má rôzne podoby, nie je to ten rohatý kopytník ako je často vykresľovaný, má oveľa zvodnejšie a rozmanitejšie podoby.

V nás samých sa nachádza dobré i zlé. Nemôžeme o nijakom človeku povedať, že by bol bez hriechu. Lutherové slová sú aktuálne aj dnes: každý deň máme topiť v sebe starého Adama a každý deň v nás má povstávať nový človek. Kristus porazil pokušiteľa a pomôže aj nám ak o to stojíme. Pomôže nám stať sa novým človekom. Najmä pri Večeri Pánovej si môžeme uvedomovať ponuku Božej záchrany, ktorá je tým pravým pokrmom pre naše hladné a žízniace duše!

B&S ! Práve pôstna doba nás stavia pred vážne rozhodnutia viery. S Božou pomocou, jedine s Bohom v srdci obstojíme . Vyvoľme si teda život. AMEN.

Neboj sa a dôveruj!

Prajem nám dni plné Božej nádeje.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

14.2.2021

Nedeľa Predpôstna

Dar Božej lásky

Pane Bože, ďakujeme, že si prišiel na tento svet pre nás.

Aby si zobral naše trápenia a dal nám poznávať Tvoju pravdu.

Prosíme, aby si touto pravdou otváral náš duchovný zrak.

A vyučoval nás svojej pravde a múdrosti.

AMEN

Text: Mk 8, 31-38

Potom ich začal poučovať, že Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych. A povedal to celkom otvorene. Vtedy vzal Ho Peter nabok a začal Ho odhovárať. Ale On sa obrátil a vidiac svojich učeníkov, pokarhal Petra a povedal mu: Choď za mňa, satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské! Potom, privolávajúc zástup aj svojich učeníkov, povedal im: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma: Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, ak získa aj celý svet, ale utrpí škodu na svojej duši? Lebo čo môže dať človek ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše? Kto by sa v tomto cudzoložnom, hriešnom pokolení hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca a so svätými anjelmi. Amen

Milí bratia a sestry!

Pár dní nás delí od nového obdobia, do ktorého spoloče vstúpime. Obdobie pôstu- predprípravy na Veľkú Noc. Aj dnešná predpôstna nedeľa nás pripravuje na to, čo sa bude v pôste diať a na čo nás chce Pán Ježiš Kristus pripraviť. V pôste si pripomíname udalosti, ktoré sa týkajú poslednej cesty Pána Ježiša do Jeruzalema a následne na Golgotu. Mnohí sa s týmito príbehmi stretávame od malička, iní zase možno neskôr, ale z roka na rok si ich pripomíname na službách Božích, cez pôstne obdobie a veľkonočné sviatky. Sprítomňujeme si tak neľahkú cestu, na ktorú sa vydal kráčať Pán Ježiš, pre každého jedného z nás. Niekedy- keď tieto príbehy z roka na rok počúvame a sprítomňujeme si ich- zdá sa nám to všetko akési samozrejmé. Veď tak sa to predsa malo stať. Ale pri pohľade do dnešného kázňového textu si môžeme uvedomiť, že to také samozrejmé pre všetkých nebolo. Pretože ak chceme začať po kresťansky žiť, ak chceme prijímať všetky pravdy, ktoré sú z vierou spojené- musíme najskôr túto poslednú cestu Pána Ježiša pochopiť.

Ježiša v jeho misijnej ceste sprevádzali dvanásti učeníci, ktorých si On sám vyvolil. Bol to úzky okruh ľudí, ktorých vyučoval veciam, spojených s kráľovstvom Božím. Okrem týchto záležitostí im hovoril niekoľkokrát o svojom poslaní, pre ktoré prišiel na tento svet. Oni Ho zároveň sprevádzali na Jeho cestách. Videli veľké zázraky, ktoré konal. Počúvali Jeho zvesť slova Božieho, ktorú hlásal ľuďom. A predsa ho mnohí nepochopili, pretože mali svoju vlastnú predstavu o Mesiášovi. Učeníci mali očakávania. Aj my máme očakávania. Čo očakávate od Pána Boha? Že pomôže, zachráni, uzdraví ??? Niektorí učeníci, ako aj mnohí ľudia očakávali, že ich Ježiš oslobodí od útlaku Rimanov a obnoví zašlú slávu Izraelského kráľovstva. Možno si to pravdepodobne predstavoval aj učeník Peter. Akonáhle počul slová, že Ježiš musí mnoho trpieť a byť zavrhnutý od starších, veľkňazov a zákonníkov, musí byť zabitý a po troch dňoch vstane z mŕtvych- vtedy sa to všetko v ňom začalo búriť. Svoje falošné predstavy povýšil za pravdu a nijako mu do nich nezapasovala predstava o smrti a utrpení Pána Ježiša. Pohľad preč od Krista privádza človeka okamžite do sebectva. V tomto vnútornom hneve to už nevydržal a vtedy ho Peter odviedol nabok a začal odhovárať od cesty utrpenia. Ježiš sa však na neho nahneval a pokarhal slovami: „ Choď za mňa satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“ Nepochopenie. Sú to tvrdé slová, ale pravdivé. Peter to všetko akosi nepochopil, podobne ako to nechápali mnohí jeho súčasníci. Nepochopil Ježiša, lebo videl len sám seba, tak ako sa na Ježiša pozerá veľa dnešných ľudí. Pre jedných je múdrym učiteľom, veľkým filozofom, revolucionárom. Úprimnú pozornosť pritom namieril na jednoduchého človeka. Ale ako náhle prídeme s takto zmýšľajúcimi ľuďmi k bodu Ježišovej smrti a vzkriesenia- odmietajú s nami ďalej diskutovať. Pretože im to nezapadá do ich predstáv o Ježišovi. Slovo o kríži sa stáva pre nich bláznovstvom, ale pre nás, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou – ako píše apoštol Pavel korintským veriacim.

Ak chceme teda pochopiť krížovú cestu Ježiša, musíme bokom odložiť všetky svoje ľudské predstavy o Kristovi. Musíme prijať skrze Ducha Svätého skutočnosť, že toto všetko podstúpil zo svojej lásky k nám a my sami sa máme vydať kráčať tou úzkou tŕnistou cestou. Čomu sa na tejto ceste učíme?

Pán Ježiš hovoril svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Kto sa chváli, nech sa chváli v Kristu. V dnešnej dobe platia tieto slová niekoľkonásobne. Chváliť sa môžeme jedine Božou milosťou, ktorá sa pri nás každodenne dokazuje. Vo svojom živote si často zakladáme na materiálnych veciach, či na mnohých ľuďoch. Ale aj to musíme odstrániť zo svojho srdca. Nevojde to s nami skrze tesnú bránu. Takto zapierame sami seba. A to vďaka Božej moci v nás, pretože sami sa dobrovoľne nechceme vzdať mnohých takýchto vecí v našom živote. Zoberme si na seba svoj kríž a tak nasledujme Ježiša. ...Svoj kríž... to sú tie všetky naše trápenia na tejto zemi. To je výsmech sveta z našej viery a nepochopenie zo strany najbližších rodinných príslušníkov. Sú to aj naše zdravotné problémy, ktoré nás trápia a my si práve v ťažkých chvíľach budujeme a zoceľujeme našu vieru. Preto kráčajme po ceste s Ježišom s našimi starosťami, bolesťami, smútkom, výsmechom sveta. Nesieme to každý ako svoj kríž našim životom. Majme na mysli cestu po ktorej kráčal Ježiš, cestu na Golgotu. On nám rozumie a keď si niekedy preto zúfame životom a padáme pod ťarchou Pán Ježiš nám hovorí: „ Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši, lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno je ľahké.“

V tomto drahí veriaci- je Božia múdrosť, ktorá kresťana sprevádza celý jeho život. Pre neveriacich je to bláznovstvo, fanatizmus, pretože nechápu, nerozumejú.

Bez Krista je všetko v našom živote márne a nezmyselné. Odložme teda svoje falošné predstavy o Ňom. A kráčajme za ním cestou pokory. AMEN

Pokoj Boží nech naplní naše srdcia!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

Boh odpovedá natoľko, nakoľko mu to dovolíš...

7.2.2021

Nedeľa po Deviatniku

Dar Božieho Slova

„ Hospodine, nakloň svoje ucho a vypočuj nás, lebo sme biedni a úbohí, chráň našu dušu, spas svojich sluhov, ktorí dúfajú v Teba! Ty si náš Boh, zmiluj sa nad nami , lebo neprestajne voláme k Tebe. Rozradosť duše svojich služobníkov, lebo k Tebe, Pane povznášame svoje duše. Veď Ty si dobrý a ochotný odpúšťať Hospodine všetkým, ktorí Ťa vzývajú. Obráť sa k nám a zmiluj sa nad nami.“

AMEN

Text: 2. List Korintským 12, 7b – 10

Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel- satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný. AMEN

Milí bratia a milé sestry!
Veľmi zvláštne pôsobia slová apoštola Pavla, veď kto by si už prial utrpenie vo svojom živote? A najmä teraz, keď toho utrpenia i v dnešnej dobre je naozaj priveľa okolo nás. Počúvame len správy o počte infikovaných ľudí, či správy, ktoré nám oznamujú smrť mnohých ľudí, ktorí nákaze podľahli. Veľa z tých, ktorí odišli sme osobne poznali. Boli to členovia rodín, otcovia, mamy, bratia, sestry, známy či priatelia, ktorí budú nesmierne chýbať. Veď s mnohými sa ani vlastné rodiny nemohli rozlúčiť, tak, akoby si zaslúžili či pozostalí priali. Žijeme ťažké časy. Prežívame rôzne utrpenia, aj keď možno nie priamo spojené s epidémiou kovidu. Utrpenia je skutočne veľmi veľa. po celej zemi, v ľudských životoch.

Napriek tejto zlej situácii, ktorá nás vťahuje do pesmizmu, beznádeje a nahovára nám, že bude horšie. Je tu nádej. Je tu Svetlo Sveta. Je tu Boh. Možno si kladieme otázku: A kde je? Áno, aj toto robí diabol- nepriateľ, ktorý spochybňuje Božiu moc a prítomnosť.

Spochybňje našu vieru a dôveru v Boha.

Nahovára nám, že ani Pán Boh nám nepomôže a vnára nás do víru beznádeje a zúfalstva.

DOSŤ.

Pán Boh je tu! Aj v týchto chvíľach nás vedie a drží za ruku. Plače spolu s nami. Jemu na nás záleží! Nenechajme sa odviesť a zneistiť. Je pravdou, že chceme len krásne a dobré chlíle prežívať, ale spomeňme si na slová: Či len dobré máme prijímať od Pána Boha a zlé nie? Každá ťažkosť a trápenie raz pominú. Nič netrvá večne, jedine Boh. Posilňuje nás i teraz, dnes, zajtra.

S rukou na srdci sa opýtajme sami seba: v akých chvíľach života potrebujeme Pána Boha viac? Pohoda a kľud, štastie alebo smútok, bolesť, trápenie? Kedy Ho potrebujeme viac?

S rukou na srdci, musíme priznať, že viac myslíme na Boha vo chvíľach ktoré sú ťažšie, keď si uvedomujeme svoju bezmocnosť, malosť, keď nevieme ako ďalej, vtedy, keď všetko zlyhá, ale aj dnes

Božie Slovo slúži, na povzbudenie. Apoštol Pavel práve vyznáva, že ďakuje za súženie, lebo tak môže byť bližšie Pánu Bohu.

Je to zvláštne, ťažko pochopiteľné... ale predsa keď som slabý, som mocný... Je to aj našim vyznaním?

Sme dosť silný, uvedomelý aby sme si to pamätali?

Vďaka Bohu za Jeho slovo, keď zlyhajú tie ľudské slová, často nám na povzbudenie, na ďalšiu silu, etapu života, usmernenie slúžia práve tie Božie. Len aby nám dal Pán Boh múdrosť a silu na to pamätať. Najmä v takých ťažkých chvíľach.

Možno nie sme prvotriedni kresťania. Možno sa iní vedia modliť vrúcnejšie, horlivejšie a častejšie. Možno sú ich znalosti Písma svätého oveľa väčšie a majú viac duchovných darov.

Ide však o to, nevzdať sa. Prečo? – Lebo Ježiš Kristus sa nás nevzdáva! To, že sme uverili, nie je náhoda. Preto navzdory všetkým prehrám, sklamaniam zo seba aj iných, nebuďme aj my, evanjelici, ufňukanou cirkvou. – Ľuďmi, ktorí len bedákajú, ťažkajú si, ale buďme tými, ktorí zostanú na nohách – ktorí vedia a veria: Božia moc sa dokonáva v našej slabosti. Ona vynikne o to viac, čím väčšmi žijeme nie z vlastných síl a svojej zbožnosti, ale v odkázanosti na Pána Boha.
V Božích očiach sme vzácni! – Každý jeden z nás. Tá dobrá zvesť, ktorú si chceme dnes zobrať pre seba a v novom týždni sa s ňou aj s inými deliť, znie: Najväčšiu silu dostávame od Pána Ježiša Krista, keď sme s vlastnými silami na konci. Kresťanský život nie je žitie z vlastnej snahy, ale z Kristovej moci. Kresťansky žijeme, keď Kristus – moc Jeho slova, Jeho lásky, prebýva v nás. Ján Krstiteľ o tom hovoril: „On (Kristus) musí rásť, - a ja sa umenšovať“ . Na pozadí našej slabosti a nehodnosti vynikne moc Pána Ježiša Krista.

My, ľudia, radi staviame na svojich skutkoch. Sú žiaduce, správne, vítané – pokiaľ sa nám nestanú podnetom k samochvále. Tu nám má veľa čo povedať apoštol Pavel.

Pavel so svojimi kázňami, listami i celým žitím svedčil, že ukrižovaný Ježiš Kristus je Bohom poslaný záchranca, že v Ňom k nám prichádza Božia moc. Ježiša ľudia vnímali zväčša ako slabého. Pozastavovali sa nad Jeho potupnou smrťou. Nedávalo logiku, aby mal čosi spoločného s Bohom – aby bolo možné Boha pribiť na kríž. Pavel navzdory tomu ukrižovaného Ježiša Krista káže ako zdroj sily, záchrany, pomoci pre náš život.
V súčasnosti sú na trhu práce žiadaní najmä - či skoro výlučne - talentovaní a dynamickí ľudia. Zdá sa samozrejmé, že len oni – iba tí, ktorí sú silní a prekypujúci zdravím, môžu dosiahnuť v práci najviac. Sám apoštol Pavel pociťoval ako prekážku v práci pre Božie kráľovstvo svoju chorobu. Modlil sa preto trikrát k Bohu, aby ho od tohto utrpenia oslobodil. – A Božia odpoveď: „Dosť máš na mojej milosti, lebo moja moc sa v slabosti dokonáva“. Táto odpoveď je pre nás ťažko prijateľná. Pán Boh potrebuje a volá do svojej služby nielen talentovaných, dynamických, silných a zdravých, ale všetkých ľudí. – Aj nás – s našimi slabosťami, obmedzeniami, s našou ohraničenosťou, pádmi i prehrami. Ani apoštoli neboli nijako výnimoční: rybári– skupinka ľudí, o ktorej by nikomu ani len na um neprišlo, že Boh cez ňu rozšíril svoje evanjelium do celého sveta.
Náš Pán chce však práci pre Božie kráľovstvo používať ľudí, ktorí sú si vedomí svojich slabostí a hriešnosti. Ľudí, ktorí vedia a veria: Pane, máme dosť na Tvojej milosti, lebo Tvoja moc sa dokonáva v našej slabosti. Sme celkom závislí na Tvojej milosti a moci. Božia milosť je totiž najväčším darom v živote človeka. Či Boh uzdraví, alebo - ako apoštola Pavla - neuzdraví, je Jeho rozhodnutím. Prísľub Božej milosti je však istý. Ona je najväčším darom v našom žití. Prijímajme Kristovu milosť, denne sa otvárajme Jeho moci, žime z nej. Tak dokážeme „zostať na nohách“ a v cieli predbehnúť tých, ktorí žijú z vlastných síl. Tak môžeme žiť s odvahou viery a raz v pokoji aj zomrieť, lebo i tam – v slabosti nášho zomierania - sa dokáže Božia moc; moc ukrižovaného a vzkrieseného - živého Pána Ježiša Krista. Jemu patrí chvála! Amen.

Boh pokoja nech nás naplní vierou, láskou a nádejou.

Nezúfajme, verme a dôverujme Pánu Bohu.

Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

31.1.2021

Nedeľa Deviatnik

Nezaslúžená milosť

Hospodine naslúchaj mojim slovám a povšimni si môj vzdych!

Pozoruj hlas môjho volania, Kráľ môj a Boh môj,

lebo k Tebe sa modlím. AMEN

Text: Evanjelium podľa Matúša 20, 1 - 16

„1Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. 2Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. 3O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. 4A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. 5A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. 6A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? 7Odpovedali mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu [a čo bude spravodlivé, dostanete]. 8Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. 9Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. 10Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. 11A keď dostali, reptali proti hospodárovi: 12Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. 13On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? 14Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. 15Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? 16Tak budú poslední prvými a prví poslednými, [lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených].“ Amen.

Milí bratia a milé sestry!

Zdá sa vám dnešný prečítaný príbeh spravodlivý? Aké si zvláštne pravidlá? Zvláštna spravodlivosť?! Nezaslúžená milosť! Slúžim Bohu, verím v Neho, všetko sa snažím robiť tak, ako mám.... tak za to predsa niečo čakám.

ČAKÁM ODMENU.

Ale, áno je to tak... čakáme odmenu, už tu a teraz, keď sme k sebe úprimní, tak je to často pravda. A to je náš hlavný problém. Že čakáme. Niečo za niečo, pravidlo dnešného života, zadarmo ani kura nehrabe..... či tak nejako...

Ale, dobre skúsme iný príklad:

Predstavte si muž ,ktorý zavraždil človeka odsúdený spravodlivo za vraždu, dostal doživotie v iných krajinách aj trest smrti. Čaká na rozsudok. A zrazu by mu sudca oznámil: ste voľný! Viete si to predstaviť, že človek, ktorý spravil niečo takéto by počul: ste oslobodený, môžete odísť domov!? No, tiež nepredstaviteľné, žeby sa také niečo udialo.

ALE: skutočne také nepredstaviteľné? Veď aj my sme boli odsúdení – všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, zomrel Ježiš za nás?

Áno, zomrel. My, ktorí sme boli odsúdení na trest smrti- sme počuli: Si voľný slobodný, odpustil som ti.

Božie pravidlá, milí bratia a sestry, sú úplne iné, ako tie ktoré poznáme.

Veľkorysý Boh.

Tak by sme mohli nazvať dnešné prečítané podobenstvo. Mnoho vecí sa nám zdá nefér, ale zabúdame na to, čo Kristus spravil pre každého jedného z nás. To bolo fér?

Boh nám chce byť blízkym. V Ježišovi prišiel k nám, vzal na seba ľudské telo, stal sa jedným z nás. Keď uvažujeme o nebeskom kráľovstve, treba podčiarknuť, že Boh je blízko nás, a predsa celkom iný. To znamená, že kde vládne – kraľuje Boh, tam platia iné meradlá, než aké sú vlastné nám. Na Ježišovom podobenstve o robotníkoch na vinici je to úplne zrejmé. Keď tento príbeh počuli Ježišovi súčasníci, aj keď ho počúvame my dnes, niečo sa v nás búri: Za rôzne dlho vykonávanú totožnú prácu predsa nemôže byť rovnaká odmena. SPRAVODLIVOSŤ. Ako veľmi po nej často túžime. Ešte keby ju hospodár vyplatil aspoň nejako šikovne, potajomky... On však zámerne koná konfrontačne- verejne. Celkom plánovito vyplatí najskôr robotníkov, ktorí nastúpili do práce ako poslední. Naschvál – provokatívne vypláca mzdu pred očami ostatných, zdá sa že mu záleží, aby tí prví videli, čo považujú za hospodárovu nespravodlivosť. Sťa by sa Boh, ktorého hospodár v príbehu predstavuje, chcel pohádať o tom, čo je spravodlivosť.

Je ľudsky pochopiteľné, že vyplatiť rovnakou odmenou totožnú prácu konanú neporovnateľne rozdielne dlhý čas, sa javí neférové. Zdá sa, že s tými, ktorí sú podľa nášho veľmi povrchného názoru horší ako my, by mal Pán Boh poriadne zatočiť a nie ich rozmaznávať výhodami. Avšak neprepočujme: Ježiš nehovorí o internej smernici o odmeňovaní za prácu v pozemských vinohradníckych podnikoch, ale vyrozprával podobenstvo o nebeskom kráľovstve. V ňom – v kráľovstve nebeskom nevládneme my, ale Boh. Je to Jeho kráľovstvo a On v ňom odpláca podľa iného kľúča, než aký uznávame my. „Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem?“ (Verš 15a)

Ešte raz: keď kraľuje Boh, smie byť dobrý podľa inakších meradiel, ako sú nám vlastné.

Rozhodne – nespochybniteľne je pravdou, že slúžiť Bohu, žiť, pracovať pre Neho sa vyplatí. Podľa našich odmeňovacích kľúčov, podľa našich zemských kritérií by sa zdalo, že to nie je pravda, že pracovať pre Boha sa nevypláca. Prinajmenšom nie od „rána“, od detstva, od mladosti, ale stačí prísť k Bohu „večer“, v starobe, aj tak bude odmena rovnaká.
Boh, ktorého v podobenstve zosobňuje hospodár nikoho „neogabal“. Dáva čo sľúbil. Nerobí to tak, žeby niekomu dal iba kúsok z toho, čo je v zmluve dohodnuté. Všimnime si, že reptanie sa ozýva nie kvôli vlastnej mzde, ale kvôli odmene tých druhých. Kritika na hospodára padá nie preto, že by niekoho zdieral, nedal mu, čo bolo dohodnuté, že by bol vykorisťovateľ. On ním nie je. Dôvodom rozladenosti je paradoxne fakt, že hospodár je ľudomil, filantrop, že je štedrý.

Hospodár sa s robotníkmi najatými na úsvite zjednal za denár. Ten aj dostali. Pán Boh zachováva spravodlivosť. Neruší ju. Len dopĺňa – láskou a štedrosťou. Čo dáva, to je úplné, celé a rovnaké pre všetkých – dar účasti v Jeho kráľovstve. Kto sa podujme pracovať v Jeho podniku, nájde obživu, dostane život v plnosti. Nie iba kúsok spásy, nie len štipku odpustenia, nie iba trošku radosti a chvíľku pokoja.

Ježiš sa za nás vydal – obetoval celý. Pán Boh nám nedáva odrobinky, ale večný život – a ten nie je na dobu čiastkovú, určitú.
Osobitne my, evanjelici, učíme, že Boh nám nemeria podľa zásluh. Pravdou však je, čo vraví Luther, že „každý z nás má v sebe veľkého svätuškára“. V duchu si zakladáme na sebe, svojich skutkoch, možno práve na tom, že sme na „Božej vinici“ už od „úsvitu“ – od detstva či mladosti. Boh však neodmeňuje podľa našich zásluh, a – vďaka Mu buď za to, že neodpláca ani podľa nášho dlhu, našich previnení. Keby tak konal, nikto by pred Jeho súdom neobstál. Pán odmeňuje podľa svojej nevýslovnej láskavosti. Dáva vrchovato, zadarmo – bez zásluh viac, ako by bol ktokoľvek z nás hoden. „Neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ (R 8, 32)

Kto toto nevidí, ten sa do Božieho kráľovstva nehodí. Bolo by mu tam príliš úzko, nevoľno. Zato ten, kto žasne nad nečakanou odmenou, kto vie: mám za čo ďakovať, kto vníma – Boh je ku mne veľkorysý, a tak sa ani ja nebudem pýtať, prečo by som sa mal namáhať už od „rána“, ten porozumel správne. Pochopil, že najdôležitejšia predsa nie ja naša práca na vinici, ale hospodárova – Božia práca pre nás. Mali by sme sa nad tým pohoršovať? Zazerať, že Boh je dobrý, že dáva oveľa viac, ako nám patrí?
Boh dáva čo sľúbil. Nikoho neukráti. Má právo urobiť so svojím, čo chce. A tak nie zazeranie, nie určovanie Bohu, ako má odmeňovať, ani revízia – posudzovanie Bohom vynaložených prostriedkov, ale vďačná radosť z každého znamenia Božej dobroty, služba blížnym s nasadením, obetavosťou a nerozdeleným srdcom je našou správnou odpoveďou na Božiu veľkorysosť.

Amen.

Aj keď si nezaslúžime Božiu milosť, Pán Boh nás ňou dennodenne zahŕňa. Máme prečo žiť a ďakovať.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

Príhovor pri poslednej rozlúčke s bratom dozorcom Ondrejom Málikom

dňa 24.1.2021

Suspírium:

Až po smrť Pane, chceme byť Tvoji,
až po smrť ako Ty, chceme kríž niesť.
Až po smrť zotrvať pri svetla zdroji,
z priamych ciest za Tebou nedať sa zviesť. Amen

Text: Evanjelium podľa Marka 4, 8-9

„ A zase iné zrno padlo do dobrej zeme, vzišlo, rástlo a vydalo hojnú úrodu; niektoré vydalo tridsaťnásobnú, iné šesťdesiaťnásobnú a iné stonásobnú. Potom povedal: Kto má uši na počúvanie , nech počuje! “ AMEN

Vážená zarmútená rodina, príbuzní, priatelia, známy, bratia a sestry vo viere, smútočné zhromaždenie!

Život nám prináša každý deň nesmierne mnoho prekvapení. Ráno, keď vstávame, nevieme a ani nemôžeme tušiť, čo všetko nám nový deň donesie. Až naraz prichádza správa, že sa stalo to či ono. Sme ako cestovatelia neznámou krajinou, ktorí musia vždy s prekvapením hľadieť na to, čo im prináša nový úsek cesty.

Žiaľ existujú nielen radostné prekvapenia . Sú tu aj smutné. Sú udalosti, ktoré dokážu hlboko a ťažko zasiahnuť do života rodiny, príbuzných, priateľov, či cirkevného zboru. Dobré správy prichádzajú rýchlo, ale tie zlé ešte rýchlejšie. Stalo sa Vám, že neskutočné sa stalo skutočnosťou? Že vás niečo tak prekvapilo, až vás zamrazilo? A okamžite ste si kládli otázku: Prečo?

Asi tak nejako sme v piatok ráno 22. Januára 2021 všetci zareagovali na správu o úmrtí vášho milovaného manžela, otca starého a prastarého otca, príbuzného, priateľa, dozorcu cz, brata vo viere p. Ondreja Málika.

Akoby zlý sen vstúpil medzi nás. Stojíme prekvapene nad tým ,čo sa vlastne stalo. Ako rýchlo sa všetko dokáže zmeniť, obrátiť za krátku chvíľu. Aj dnes poznávame, aká krehká hranica je medzi životom a smrťou. Ako málo stačí k tomu, aby sa všetko zmenilo. Napriek bolesti a smútku, poznávame Božie slová: vaše myšlienky, nie sú moje myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty. Neraz sa ukáže, že náš ľudský život nie je ani zďaleka taký istý ako sa zdalo.

Sme smutní v túto chvíľu, čo je prirodzené, keď sa máme lúčiť s blízkym milovaným človekom, ktorého sme mali radi a mnohé nás s ním spájalo. Napriek tomu sa, ale chceme povzbudzovať a potešovať Božím Slovom, tým Slovom, ktoré viedlo a sprevádzalo, bolo pokrmom aj nášmu zosnulému spolubratovi, Ondrejovi Málikovi. Ktorému oddane veril po celý svoj život, oddane a verne sa vkladal do Božích rúk, každý deň svojho života. Božie Slovo mu dodávalo nádej, silu , odvahu. Miloval Boha z celého srdca, bol oddaný a vždy ochotný pomôcť vám, milá zarmútená rodina. S láskou sa však staral aj o rodinu bratov a sestier v cirkevnom zbore. Bol vyrovnaný a pripravený stretnúť sa so svojím Pánom, vždy to tak hovoril: môžem zomrieť aj hneď... som pripravený.

Ďakujeme Pánu Bohu, za každú chvíľu, za každé slovo, za každú pomoc, radu, povzbudenie i úsmev, za všetko čo sme od nášho zosnulého mohli v živote prijať.

Dnešný kázňový text, je vyňatý z podobenstva o štvorakej pôde. Hovorí o tom, že rozsievač seje, ale zrniečka padajú do rozličnej pôdy. Jedno padá na kraj cesty- to sú tí, ktorí sú odmietaví voči Božiemu Slovu, i všetkému čo Boh prináša do našich životov. Boh nás vedie k tomu, aby sme taký neboli. Ani náš zosnulý taký nebol. Božie Slovo ho formovalo a sprevádzalo. Ovplyvňovalo jeho povahu, konanie. Odmietnutie mu bolo cudzie. Snažil sa každého vypočuť, pomôcť, naučiť niečomu. Odovzdal, vám to najlepšie so seba milá zarmútená rodina, dal vám lásku a starostlivosť. Kto zaklopal na dvere jeho srdca nebol odmietnutí. Rád sa pristavil pri človeku a porozprával o živote, odovzdal svoje skúsenosti, povzbudil k viere v Boha. Rád rozprával o ceste do Ameriky, ktorá zmenila jeho život.

Druhé zrniečko, ktoré rozsievač seje padá na skalnatú pôdu. Skalnatá pôda je naša ľahostajnosť. Koľkokrát sa nadchneme, ale potom to rýchlo vyprchá. Po skúsenostiach s našim drahým zosnulým, môžeme povedať, že nikto mu nebol ľahostajný. Či to boli ľudia, či zvieratá, o všetkých sa s láskou staral. Miloval prírodu, dlhé prechádzky so psíkom, výlet na svojej babete, prácu v záhradke, vyšívanie, ktoré rád ukázal aj svojim malým susedkám. Nebol nikdy ľahostajný ani v práci pre CZ.

Tretie zasiate zrniečko padá do tŕnia. To sú tí, ktorí pre starosti sveta, klam bohatstva a iné rozličné veci udusia slovo Božie, takže zostáva bez úžitku. Náš zosnulý mal v prvom rade na prvom mieste vieru v Boha, u Neho hľadal pomoc, nádej a útechu. Nič nebolo pre neho podstatnejšie ako mať Boha na prvom mieste. Bol manželom, otcom, starým otcom, príbuzným, ale svoj život daroval Pánu Bohu v práci pre CZ , keď vyše 20 rokov zastával funkciu dozorcu v CZ, bol členom seniorátneho presbyterstva, verným členom spevokolu, nevynechal jedny SB, biblické hodiny. Nikdy nepovedal nemôžem, nedá sa, nemám čas.... bol pri zakladaní spolupráce- družby s Nemeckom a Holandskom, a viac krát aj navštívil tieto krajiny. Dobrý sused, priateľ, kolega. Bohatstvo a veci tohto sveta netvorili podstatu jeho života. Vedel a poznal, že u Boha nájde pomoc, silu a istotu.

Posledné zasiate zrniečko padá do dobrej zeme. To sú tí, ktorí počúvajú Božie Slovo, prijímajú ho a prinášajú úžitok tridsaťnásobný, šesdesiatnásobný i stonásobný.

Náš zosnulý bol tým posledným zrniečkom. Viera v Boha ho niesla životom. Nielen počúval, ale snažil sa aplikovať počuté Božie Slovo. To nech je pre vás milá zarmútená rodina, ale i pre nás všetkých nesmiernym povzbudením aj v túto chvíľu. Aby sme aj my taký boli. Nežil pre seba. Žil a miloval vás, milá zarmútená rodina, staral sa o vás, modlil sa za vás a povzbudzoval k viere. Bol láskavý, starostlivý, mal všetky tie vlastnosti, ktoré by mal mať veriaci človek – nielen veriaci! Myslel veľakrát viac na druhých než na seba. A aj keď jeho život bol náhle ukončený a Boh, ktorému tak verne slúžil tu na zemi a na ktorého príchod očakával, si ho povolal k sebe do večnosti, nežil zbytočne. V našich srdciach zostane trvalá a nezmazateľná spomienka.

Boli ťažké chvíle iste aj v jeho živote, ktoré mu priniesli smútok a žiaľ, ale nikdy nezanevrel, naopak, ešte viac veril a dôveroval Pánu Bohu. Bohu, ku ktorému sa vybral, na miesto kde je večný pokoj, kde nič nesužuje a nebolí. Vybral sa na miesto, o ktorom počul už tu na zemi- do náručia nebeského Otca. Verím, že našiel vytúžený pokoj a už pozerá očami viery.

Nech je to pre nás všetkých povzbudením, nádejou, v túto chvíľu, že nezomrie naveky ten, kto verí v Boha.

AMEN

Životopis

Ondrej Málik

sa narodil 20.augusta 1946 rodičom Jánovi Málikovi a Márii rod. Slivkovej. Detstvo prežil so svojim bratom Jánom v rodnej dedinke v Revúckej Lehote, neskôr sa rodičia rozhodli postaviť si rodičovský dom v obci Chyžné, takže už svoje detstvo a mladosť prežil v Chyžnom, kde navštevoval aj základnú školu ročníky 1-4. Potom pokračoval v základnej škole v Lubeníku, ktorú ukončil v roku 1961. Pokračoval vo výučbe na učňovskej škole v Revúcej, kde sa vyučil za elektrikára a po ukončení sa zamestnal v slovenských magnezitových závodoch v Jelšave, kde pracoval až do odchodu na zaslúžený starobný dôchodok. V roku 1970 vstúpil do stavu manželského s Vierou rod. Faškovou, s ktorou v spoločnom manželskom zväzku prežil 50. rokov života. Z manželstva sa narodili 3 deti: dcéra Vierka, syn Peter a malý Ondrik, ktorý po narodení zomrel. Ani v mladosti, ani v starobe netrpel vážnym ochorením, ale v roku 2003 mu diagnostikovali celiakiu s ktorou bojoval až do svojej smrti. O svoju manželku a deti sa vždy príkladne staral, zdieľal ich potreby, túžby, ale aj ich úspechy či rôzne prekážky. Veľkú radosť mu robili vnuci Dávidko a Kubko, ktorí kedy sa len dalo ho radi navštevovali. Náš zosnulý si splnil svoj celoživotný sen, keď v roku 2007 ako 61 ročný spolu so svojim vnukom Dávidkom navštívili Spojené Štáty Americké, svojho bratranca Jimmyho s maneželkou, kde pobudol 3 meisace. Bol bohatší o dojmy a skúsenosti, videl ako vyzerá život za veľkou mlákou a o svoje dojmy sa rád podelil s priateľmi a kamarátmi. Pán Boh mu ešte doprial, aby sa s bratrancom Jimmym ešte stretli keď v roku 2018 pricestoval do Revúcej na Dávidkovu svadbu. Miloval prácu v záhradke, prechádzky po lese so svojim psíkom, ale rád sa previezol i na babete. Veľmi rád si čítal, rôzne zamyslenia či knihy. Spomienkou zostanú i jeho krásne vyšívané obrazy, pri ktorých mal skutočne obrovskú trpezlivosť. Či rád si v lete strúhal z dreva hrable. Ondrej Málik bol nielen manžel, otec, starý a prastarý otec, príbuzný, ale svoj život venoval i službe Evanjelickému cirkevnému zboru Chyžné, kde od roku 2000 bol zvolený do funkcie dozorcu. Zastával túto úlohu s veľkou láskou, každému farárovi bol nápomocný, láskavý, vždy sa snažil všetko riešiť s pokojom a rozvahou. Nemal rád nespravodlivosť, a keď sa niekomu ubližovalo. Staral sa o chod celého cirkevného zboru. Bol členom i seniorátneho presbyterstva. Bol oporou tomuto cirkevnému zboru. Rád spieval a tak bol spolu s manželkou i členom spevokolu, nevynechal jedny služby Božie, biblické hodiny. Usmiaty a priateľský, verný a oddaný telom i dušou služobník Pánu Bohu, tak si ho navždy zapamätáme, tak zostane spomienka v našich srdciach. Pán života i smrti si nášho zosnulého spolubrata Ondreja Málika povolal k sebe do večnosti dňa 22.1.2021 v skorých ranných hodinách vo veku 74 rokov.

RIP

24.1.2021

3. nedeľa po Zjavení

Dobrým premáhaj zlé

Suspírium: Drahý Bože, daj nám silu, aby sme prinášali bohatú úrodu vo vzťahoch, v živote, a nedovoľ aby sa z nás stávali sudcovia sveta i ľudí, ktorí by chceli rozhodovať o tom čo je dobré a čo zlé. AMEN

Text: 2. Kráľov 5, 1 – 17

Naamán, vojvodca sýrskeho kráľa, bol vo veľkej úcte a priazni u svojho pána, lebo prostredníctvom neho spôsobil Hospodin Sýrii záchranu. Tento muž bol udatným hrdinom, ale bol malomocný. ²Keď raz Sýrčania vytiahli na lúpežnú výpravu, odvliekli z Izraela do zajatia malé dievča. To potom slúžilo u Naamánovej manželky. ³Raz povedalo svojej panej: Ach, keby môj pán bol u proroka, ktorý je v Samárii, ten by ho zbavil jeho malomocenstva. ⁴Naamán šiel a oznámil svojmu pánovi: Toto a toto hovorilo dievča z Izraela.⁵Sýrsky kráľ povedal: Vyber sa a choď! Pošlem izraelskému kráľovi list. Vybral sa teda a vzal so sebou desať talentov striebra, šesť tisíc zlatých šekelov a desať sviatočných odevov. ⁶Izraelskému kráľovi doručil list tohto znenia: Súčasne s listom posielam k tebe služobníka Naamána, aby si ho zbavil malomocenstva. ⁷Keď izraelský kráľ list prečítal, roztrhol si šaty a prehlásil: Či som ja Boh, aby som mohol usmrtiť alebo obživiť? Lebo on posiela ku mne človeka, aby som ho zbavil malomocenstva. Len si to rozvážte, a uvidíte, že hľadá proti mne zádrapku.

⁸Keď sa Boží muž Elízeus dozvedel, že si izraelský kráľ roztrhol šaty, poslal ku kráľovi odkaz: Prečo si si roztrhol šaty? Nech príde ku mne a dozvie sa, že je v Izraeli prorok.⁹Naamán prišiel aj so svojimi koňmi a vozmi a zastal pri vchode do Elízeovho domu. ¹⁰Elízeus poslal k nemu posla s odkazom: Choď a umy sa sedemkrát v Jordáne, a telo budeš mať ako predtým. Budeš čistý. ¹¹Naamán sa nahneval a odišiel so slovami: Myslel som si: Iste vyjde, zastane si a bude vzývať meno Hospodina, svojho Boha, potom zamáva rukou nad postihnutým miestom a sníme zo mňa malomocenstvo. ¹²Či nie sú damašské rieky Abáná a Parpar lepšie ako všetky vody Izraela? Či sa nemôžem v nich umyť a byť čistý? A rozhorčený odišiel. ¹³Tu pristúpili jeho služobníci a prehovárali ho: Otče môj, keby žiadal od teba prorok nejakú veľkú vec, nebol by si to urobil? Tým skôr, že ti povedal: Umy sa a budeš čistý! ¹⁴Odišiel teda, ponoril sa sedemkrát v Jordáne, ako to žiadal Boží muž, a jeho telo bolo ako predtým - ako telo malého chlapca. Očistil sa.

¹⁵Tak sa vrátil k Božiemu mužovi, on i celý jeho sprievod. Keď prišiel a zastal pred ním, povedal: Ajhľa, poznal som, že nieto Boha na celej zemi, len v Izraeli. Teraz prijmi dar od svojho služobníka. ¹⁶Ale ten povedal: Akože žije Hospodin, ktorému slúžim, neprijmem. A hoci naliehal na neho, aby prijal, odmietol. ¹⁷Vtedy Naamán povedal: Keď nie, nech sa, prosím, dostane tvojmu služobníkovi toľko zeme, čo odvezie záprah mulíc, lebo tvoj služobník už nebude obetovať spaľované obete a zábitky iným bohom, len Hospodinovi. AMEN.

Milí bratia a milé sestry!

Na koho sa spoliehame?
U koho hľadáme pomoc?
Nie je to tak, že chceme od ľudí nadľudské výkony- často si myslíme, že lekári sú všemocní..... že dokážu všetko..... zabúdame na Hospodina

Zvykne sa povedať : Lepšie zdravý a bohatý ako chorý a chudobný. Áno, tak sa nám to podľa našej životnej skúsenosti javí ako optimálne. Byť zdravý a byť zabezpečený, to je optimum. Toto si v podstate zvykneme priať, či už na nový rok, alebo na narodeniny, či meniny : zdravie, šťastie a úspech. Normálne zmýšľajúci človek asi nikomu pri vstupe do nového roka, či na narodeniny nepraje chorobu a finančný bankrot.

Jedna pieseň hovorí: „Aj na teba, s najpyšnejším krokom v sále, kdesi čaká banánová šupka. A keď na ňu stúpiš a spadneš na nos, bude to o to tvrdšie, o čo sa považuješ za lepšieho od druhých.“
Slová tejto piesne sa naplnili už v živote mnohých ľudí. Aj v živote starozmluvného Naamána. Pomáhal víťaziť sýrskemu kráľovi. Bol generálom jeho vojska. Mužom číslo dva v krajine. Keď s vojnovou korisťou tiahol po víťaznom boji ulicami Damasku, kráčal tak hrdo, ako by nikdy nemal zomrieť. On – Naamán, veľký, vplyvný, udatný a bohatý muž. „Banánová šupka“, na ktorej sa pošmykol, sa v jeho prípade volala malomocenstvo.
Byť malomocný v tej dobe bolo čosi obdobné, ako mať dnes rakovinu či inú ťažkú chorobu. Či už choroba napredovala rýchlejšie alebo pomalšie, malomocný Naamán si mohol byť istý: mojim plánom do budúcna, mojim očakávaniam a nádejám je koniec. Skôr či neskôr stratím svoju pozíciu, budem vyvrhnutý zo spoločnosti, zomriem.
Ale... ale bol tu nielen veľký a mocný pán, ale aj malé, bezmocné dievča. Slúžka, otrokyňa Naamánovej ženy, ktorú jej generál doniesol ako korisť z jednej výpravy v izraelskej krajine. To dievča, ďaleko od domova, podrobené náladám – pani Naamánovej, to bezmocné dievča bez majetku a vplyvu, spôsobuje ono „ale“ – ktoré obracia situáciu.
Veľký, no vážne chorý pán a malé dievča, izraelská otrokyňa v službe nielen pani generálovej, ale najmä v službe živého Boha. Áno, práve malí, opovrhnutí ľudia, tie neviditeľné osoby v tieni slávnych a mocných, hrajú neraz rozhodujúcu úlohu. O malej slúžke v rodine veľkého vojvodcu Naamána to platí. Dievča spomenie svojej panej proroka, Božieho muža, ktorý v jej rodnej krajine koná mnohé divy (por. 2Kr 4. kap.). Spomínajúc Božieho muža, hovorí dievča vlastne o nádeji pre jej pána, o nádeji, ktorá je i pre malomocného Naamána v Hospodinovi. Dievčina sa ani v pohanskom prostredí nehanbí za evanjelium – za záchranu, ktorá je v živom Bohu.
Udalosti dostávajú spád. Naamán spomenie proroka Elízea pred kráľom. A ten mu dáva sprievod s množstvom peňazí a darov i list pre izraelského kráľa. Keď si ten prečíta list sýrskeho kolegu s posolstvom: - Posielam ti Naamána, aby si ho zbavil malomocenstva, na znak pohoršenia si roztrhne odev a rozhorčene vraví: „Či som ja Boh, aby som mohol usmrtiť alebo obživiť!“ V tejto vete je čosi zásadné i pre nás: Nie všetko sa dá riešiť svetskými prostriedkami: mocou, peniazmi, darmi. Nie všetko sa dá kúpiť. Zdravie si, človeče, nekúpiš. Je to dar. Boží dar.
Jeden človek raz ďakoval lekárovi, ktorý ho operoval: Pán doktor, ďakujem Vám! On odvetil: Neďakujte. A ten zas nato: Ako by nie, veď Vaše ruky mi vrátili zdravie! Lekár vraví: Moje ruky viedla ruka niekoho Iného; Jemu patrí vďaka! Iste, je dobre, keď vieme vyjadriť uznanie a vďaku zdravotníckym pracovníkom. No onen lekár mal múdrosť, ktorá sa nedá získať štúdium, ani titulmi. – Múdrosť, ktorá je však paradoxne prístupná každému z nás: Totiž, že zdravie – život, je Boží dar.
Vďaka malému dievčaťu sa veľký veliteľ stretáva s Božím prorokom. Vlastne ani nestretáva. Elízeovi žiaci neveria vlastným očiam, keď vidia tiahnuť skvostný sprievod vozov a koní pána generála. A mocný, no malomocný Naamán, neverí vlastným očiam, keď vidí biedny dom, v ktorom býva Boží muž. Bol to prichudobný dom, aby doň vošiel veľký generál. A toto prekvapenie strieda ďalšie: Elízeus sa ani len neobťažuje vyjsť Naamánovi v ústrety. Iba mu odkáže: „Choď a umy sa sedemkrát v Jordáne“. Ponor sa do rieky, kde Boh urobil nový počiatok s Božím ľudom. Tam chce urobiť nový počiatok aj s pohanským veliteľom.
Sedemkrát sa ponoriť v Jordáne – to bolo pre veľkého muža ako Naamán priveľa. Lepšie povedané primálo. Mal odložiť svoju hrdosť, svoje bojové zásluhy, svoju uniformu s kráľovskými metálmi a ponoriť sa do Jordánu, ktorý bol len biednym potokom popri širokých tokoch damašských riek Abáná a Parpar. Naamán si to všetko predstavoval inak. Zdráhal sa ponoriť sa v Jordáne, ako sa nejeden konfirmand i dospelý zdráha ísť do kostola. Sťa by cítili: bola by to výzva pre zmenu môjho života. No Naamán si dal povedať. On – veľký muž, sa ponára do Jordánu ako malý chlapec, odkladá svoje zásluhy, uverí slovu, ktoré mu Boh odkázal cez proroka a je očistený.
To je všetko? – Takto mám byť uzdravený? Trápnym ponáraním sa v tomto biednom jordánskom kúpalisku? Či takto budem zachránený? Nie je to primálo? – Tak sa nepýtal iba Naamán, ale aj nejeden súčasný človek.
Či tak ľahko príde spása? Cez slovo Božie na službách Božích v kostole? Ešte k tomu evanjelickom? Veď dnes sú aj oveľa vychytenejšie spoločenstvá. Cez zvesť kazateľov bez veľkých rečníckych schopností? Cez dávne piesne a modlitby z Agendy? Cez vieru v slovo Pánovo? – To je všetko? Nie je to príliš jednoduché? Nie je to všetko príliš málo atraktívne? – Netreba radšej vycestovať na nejaké špeciálne podujatie? Na evanjelizáciu, púť či duchovné cvičenie? Netreba čosi zvláštne vykonať?
Naamán sa mal sedemkrát ponoriť v Jordáne. Mal spraviť celkom jednoduchú vec. – Ani od nás Pán Boh nežiada nič nemožné. Žiada: prísť, počuť a vierou prijať Božie slovo. Odvážiť sa žiť podľa neho. A to nami už pohne. Kto verí Božiemu slovu, kto sa doň v dôvere vnára ako Naamán do Jordánu, ten zažije – ako Naamán – nový život.

Nie vždy ho sprevádza uzdravenie z choroby. Možno to bude „iba“ sila statočne znášať chorobu či iný kríž. Avšak bude to nový život. Život v Božej prítomnosti.
Práve o to ide. Vrcholom príbehu nie je uzdravenie Naamána, ale to, že sa tento človek stretol s Bohom, že smie žiť v Božej prítomnosti, že spoznáva Boha ako Záchrancu. Už nie peniaze, moc a zásluhy sú jeho vyznaním, ale viera v Hospodina – živého Boha.
Veľký Naamán sa stáva malým. Boh nerozlišuje veľkých a malých, nedáva prednosť bohatým pred chudobnými, nenadržiava zbožným na úkor bezbožných. Pán Boh vidí ľudí v ich biede a prichádza k nim – ako kedysi k Naamánovi. V Ježišovi Kristovi prišiel i k nám a píše rovno aj do krivých riadkov nášho života. „Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa modliť ku mne, vypočujeme vás. Budete ma hľadať, a nájdete ma; keď ma budete hľadať celým srdcom, dám a vám nájsť“ (Jer 29, 11 – 14a).
Biblia je plná príbehov o Božom milosrdenstve. Je ich plná preto, aby sme vedeli, že bez milosrdenstva nemôžeme žiť, aby sme sa aj my stretli s Bohom – s Ježišom Kristom ako s naším Záchrancom. Je ich plná preto, aby sme sa nehanbili za Boha, ktorý nás zachraňuje, nehanbili sa za Kristovo evanjelium. Biblia je plná príbehov o Božom milosrdenstve preto, aby sme sa stali novými ľuďmi. – Ľuďmi milosrdnými k blížnym. Blahoslavení – teda šťastní v Božích očiach sú milosrdní – lebo aj Boh im bude milosrdným (por. Mt 5,7). A tak vďaka za všetky „banánové šupky“, cez ktoré sa učíme viac poznávať Božie milosrdenstvo a byť milosrdnými k ľuďom. AMEN

Milosť Božia nech nás sprevádza

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

,,Rob, čo chceš, Pane! Konaj, ako Ty chceš... Tu máš moje srdce, použi si ho, ak chceš..." Tak nech Boh láme naše srdcia pre svoje plány...

17.1.2021

2. nedeľa po Zjavení Krista Pána

Ježišova prítomnosť posväcuje domácnosť

Modlitba:

Vzbuď ducha dávnych svedkov,

Pane čo Sion verne strážili

a vo dne v noci neúnavne o Tebe smelo svedčili,

nech mocne hlas ich svetom znie a ľudstvo k Tebe privedie. Amen

Text: Evanjelium podľa Jána 2, 1 – 11

1 „Na tretí deň bola svadba v Káne Galilejskej a bola tam matka Ježišova. 2 Pozvali na svadbu aj Ježiša a Jeho učeníkov. 3 Keď chýbalo víno, povedala matka Ježišova: Nemajú víno! 4 Odpovedal jej Ježiš: Žena, čo mňa a teba do toho? Ešte neprišla moja hodina. 5 Matka povedala posluhovačom: Urobte všetko, čo vám povie. 6 Podľa židovského zvyku očisťovania stálo tam šesť kamenných nádob, každá na dve alebo tri miery. 7 I riekol im Ježiš: Naplňte tie nádoby vodou. A naplnili ich až po okraj. 8 Potom im povedal: Teraz naberte a zaneste starejšiemu. A oni zaniesli. 9 Starejší ochutnal vodu, ktorá bola premenená na víno; nevedel totiž, odkiaľ je, ale posluhovači, ktorí brali z vody, vedeli. I zavolal si starejší ženícha 10 a povedal mu: Každý človek podáva najprv dobré víno, a keď si (hostia) už upili, (dá) horšie, ty si však zachoval dobré víno až dosiaľ. 11 Toto znamenie v Káne Galilejskej bolo prvé, ktoré Ježiš urobil a vyjavil svoju slávu. I uverili v Neho Jeho učeníci.“ Amen.

Milí bratia a milé sestry!

Vianočné sviatky, koniec a vstup do Nového roku máme úspešne s Božou pomocou za sebou. A tak znova naberáme nový kurz- hoci s veľkými ťažkosťami a obavami, aby tento rok nebol horší ako ten predchádzajúci. Opäť nevieme čo nám prinesie Nový rok, ja verím a viem, že tak ako sme sa mohli spoľahnúť doteraz na nášho sprievodcu tak to bude i naďalej. Nech je pred nami akýkoľvek rok a dni, nezabúdajme na to, že Boh nás neopustí.

Ono vždy je to tak, že teóriu máme zvládnutú všetci, horšie je to s praxou. Prajem nám spoločne, aby aj na tej praxi sme zapracovali každý deň. Boh je s nami stále a všade.

A dnešný text je toho krásnym príkladom- Ježiš sa nevyhýba žiadnej situácii. Ako lepšie začať ako na svadbe- síce žijeme s obmedzeniami, v tejto dobe zvykli bývať plesy a zábavy.
Ako som už povedala Ježiš sa nevyhýbal žiadnej situácii. Dnes mnohí z Neho robia nedotknutého Mesiáša, ale On sa chcel dotkýnať nás, našich sŕdc. Žiadna situácia mu nebola cudzia, ničomu sa nevyhýbal. Práve naopak. Dnešný Evanjeliový príbeh je nám veľmi blízky.

Dokonale si vieme predstaviť svadbu, veď hádam každý na nejakej už bol. Svadba je niečo radostné, milé, kde panuje dobrá nálada, zábava či smiech. Pán Ježiš Kristus prichádza na svadbu, lebo dostáva pozvanie. A dokonca pozvali aj jeho učeníkov. Chcú, aby Ježiš prišiel medzi nich.

Veľa- krát sa stáva, že naše kresťanstvo berieme strááášne vážne. Snažíme sa dať maximálnu dôstojnosť našej viere. Svoj pátos vyjadrujeme svojim oblečením- v minulosti sa všetci obliekali do kostola do čierneho, vážna tvár, zachmúrené obočie. Keď som študovala na teológii, mnohí moji spolužiaci sa správali tak, akoby zjedli kilo soli- ako vážení- prevážení bratia farári, zasmiať sa to im bolo cudzie, a niektorým to žiaľ ostalo dodnes. Má kresťana vyjadrovať vážna tvár bez štipky emócie, prejavu radosti- či zachmúrené obočie? ALE, to BOH nie je..... BOH je láska a RADOSŤ...

Pán Ježiš sa ocitá na svadbe. Ako som spomínala, ak sme na svadbe už boli, často tam panuje dobrá zábava, ľudia sa veselia, tancujú. Pán Ježiš určite nemal zachmúrené obočie a vážnu tvár, ale tešil sa spolu so svadobčanmi.

Vidíme tu Ježia, ktorý je veľmi blízky i nám, Ježiša- Božieho Syna ktorý ide k človeku, ide do domácnosti, aby sa aj on veselil a radoval s domácimi. Nielen vtedy Ježiš prijal pozvanie, ale do dnešného dňa k nám prichádza, do rôznych situácii života- radostných milých, či do chvíľ keď sme nešťastní, zarmútení a plačúci. Nič ľudské mu nie je cudzie. Je to Boží Syn, ktorý sa dotýka ľudského srdca, lebo chce byť s nami.

Ďalšou vecou, ktorú si môžeme spoločne všimnúť je, že Ježiš sa nespráva vznešene, ale všetkého sa vzdal aby sa stal našim bratom.

Začína svoju veľkú cestu za svojím veľkým poslaním tým, že pri svadbe obyčajných ľudí v obyčajnej obci pomôže rodine z trápnych ťažkostí. Došlo víno. Aj túto situáciu si vieme predstaviť. Aké by bolo nepríjemné keby sme nemali čím si uctiť hostí! Keby boli všetky obchody zavreté? No a do tejto situácie sa dostáva ženích. Vína niet. Čo bude robiť? Veľa ľudí si to zrejme nevšimlo, aby to nevyvolalo pohoršenie. Ale všimla si to Ježišova matka. A tak sa s prosbou obracia ku svojmu Synovi: Nemajú víno! Ale prichádza Ježišova odpoveď, ktorá sa zdá byť na prvé počutie veľmi tvrdá voči matke, keď ju matkou ani nenazýva: Žena, čo mňa a teba do toho? Ešte neprišla moja hodina.

Pán Ježiš má vyššie poslanie, iné určenie. Je Božím Synom. A predsa, napriek týmto faktom sa Ježiš obracia k človeku s milosťou, mohol to nechať tak a zahanbiť ženícha a jeho rodinu. Možno ženích nemal viac peňazí na zakúpenie vína, možno to nestihol, tých možno dôvodov je strašne veľa. Nevieme čo je pravda. Jedno vieme iste, že to podstatné je nie to, že Ježiš premieňa vodu na víno, ale to, že pomáha týmto skutkom a zachraňuje česť ženícha. Predsa si to rozmyslel a koná prvý div. Všíma si všetky potreby človeka. Je nám bližšie než si myslíme.

Keď nesú ochutnať víno starejšiemu, ten chváli ženícha. Lebo, zvykne to tak niekedy byť, že to najlepšie sa vyloží na stôl hneď a keď je nálada, dá sa aj horšie. Ale starejší ho chváli, že to dobré zachoval až do konca.

To je tiež obraz Boha, ktorý zostáva nemenný- taký istý- od vekov až na veky. V tom máme veľkú istotu, že Boh sa nemení. Hovoríme často o tom ako sa zmenil svet , ľudia v ňom , ale nie Boh. On nás neláka a nedáva to dobré len na začiatku, ale je verný v svojom milosrdenstve až do konca. On nám dáva to najlepšie. Ježiša Krista.

Dnešná téma nedele nám hovorí o tom , že Ježišova prítomnosť posväcuje naše domácnosti. A je to pravda, kde vládne v domácnosti skutočná viera je to požehnanie pre všetkých, ktorí v nej žijú. Ježiš nás aj svojim príkladom učí ako máme pristupovať k ostaným, možno aj jemu sa nepáčilo na začiatku, že má vodu premieňať na víno, lebo neprišiel na to na zem, ale svojim počínaním sa dostáva do ľudského srdca bližšie. Pomáha v núdzi, zúfalstve. Pamätajme na to, pozvime aj my Ježiša do našich domácností, do našich sŕdc. Nemajme veľké ciele, že zmeníme svet, cirkev, ľudí, ale modlime sa za to, aby Ježiš menil nás samých, aby sa aj tým ostatným okolo nás dobre žilo s nami, nielen nám s nimi. Modlime sa za naše domácnosti, aby boli požehnaním pre všetkých ktorí do nich vchádzajú i vychádzajú. AMEN.

Prajem Vám pokojný a požehnaný deň. Nech nás Pán Boh vedie a sprvádza. Otvorme dvere na našich domácnostiach, srdciach, aby Ježiš mohol vstúpiť a prebývať v nich.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

10.1.2021

1. nedeľa po Zjavení Krista Pána

Krst svätý

Posilni ma, Bože, milosťou Ducha Svätého. Daj mi silu vnútorne sa upevniť a oslobodiť svoje srdce od všetkých zbytočných starostí a trápení; Daj mi, Pane, nebeskú múdrosť, aby som sa naučil nadovšetko Teba hľadať, nadovšetko Teba chápať a milovať a všetko ostatné poznávať podľa poriadku, ktorý veciam určila Tvoja múdrosť. Amen.

Test: Evanjelium podľa Matúša 3, 16 – 17

„16Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. 17A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. “ AMEN

Milí bratia a milé sestry!

Sú momenty, ktoré ovplyvňujú náš život ešte dlho po tom ako sa stali.

Možno je to výber školy, zamestnania, stretnutie z výnimočnými a známymi ľuďmi a množstvo ďalších situácii, bez ktorých by sme neboli takí akí sme.

Nevieme na ne zabudnúť a ani nechceme, pretože priniesli do nášho života množstvo hodnôt či chvíľ, ktoré nás formujú po celý náš život.

Jednou z chvíľ, ktorá zmenila náš život ale väčšina si na ňu nepamätá je aj – KRST SVäTÝ. A práve o krste a jeho význame dnes chceme spoločne hovoriť.

V prvom rade treba spomenúť tento významný medzník v súvislosti s Pánom Ježišom. Hovoria o ňom všetci 4 evanjelisti, takže je významný aj pre nás. Ján krstil vodou na pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Lenže toto Ježiš nepotreboval, ale aby sa priblížil nám dal sa pokrstiť Jánovi. Ján sa bránil, lebo si uvedomoval, že ten ktorý pred ním stojí, nie je obyčajný človek, ale Ježiš neustúpil a trval na svojom. Z Ježišovej strany to bol prejav lásky, ktorú aj v krste voči nám prejavil.

Pri Krste nám Kristus jasne ukazuje a hovorí- že nestačí byť sympatizantom ale treba byť pokrstený, dať sa pokrstiť- obliecť si samotného Krista doslova. Krst je ochrana – je výnimočnou udalosťou nášho života.

Je prirodzené, že sa staráme o svoje deti- ke´d sú malé sú odkázané na našu starostlivosť. Aj my sme odkázaní na Božiu starostlivosť, nech už sme deti či dospelí.... potrebujeme Boha v živote.

V čase krstu sa udiali dve veci:

Prvou bol hlas z neba, ktorý hovoril: toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Tu nám opäť Pán Boh ukazuje, že je s Ježišom v každej životnej udalosti, i keď ho čaká neľahký boj s ľudským hriechom a pýchou.
Zostúpenie holubice ,ktorá reprezentuje Ducha Svätého. Tu bolo očividne jasné, že Ježiš prichádza iným spôsobom ako Ján. Ján o Ježišovi vyznáva: Ja vás krstím vodou na pokánia,, ale Ten, ktorý prichádza po mne, je mocnejší ako ja. Nie som hoden niesť Mu obuv. On vás bude krstiť Duchom svätým a ohňom. Ježiš prichádza s mocou Božou, a tú moc bude aj rozdávať ďalej.

Krst Svätý je pokračovaním Božieho plánu záchrany, aj keď sme boli väčšinou pokrstení ako malí, tak si to nepamätáme, aj tak krst vplýva na náš život. V ňom sme prijali vzácne dary:

Boli sme uistení, že Boh nás miluje a ide Mu o naše dobro. V krste nám bolo pripomenuté, že sme Božími deťmi. Dostali sme dar Ducha Svätého a s Ním aj všetky dary či ovocie Ducha.

Už nie sme nepriatelia Boží, ale stali sme sa deťmi Božími. Čo znamená krst pre mňa? Prečo ma dali rodičia pokrstiť? Kúpeľ znovuzrodenia.

Pamätáte si pocit, keď človek pracoval, alebo keď sú v lete neznesiteľné horúčavy?

A človek vojde do sprchy? Ten pocit, keď očistení vychádza von, a cíti sa ako znovuzrodení..... to je KRST Svätý v duchovnom živote.

Čo je krst?

Božie rozhodnutie prospechom pre človeka, nie pre Boha..... naše sú sebecké, aby nám bolo dobre.... Boh rozmýšľa iným spôsobomna preto máme Krst, sviatosti, záchranu, nádej, večnosť...

V pravo, v ľavo- stredná cesta neexistuje v duchovnom živote, rodičia sú zodpovední, za to čo budú sľubovať Pánu Bohu, ale aj všetci ostatní, a nie sme ponechaní len sami na seba- Boh hovorí, že nám pomôže... tak ako už mnohokrát v našom živote.
Význam krstu je nesmierny
Ježiš nás berie do náručia

Spoločenstvo- Cirkev- nie je skanzen, ale je ako stará loď, dopláva do cieľa bez ohľadu na to či si na palube. Je na Tebe, či chceš byť na palube. Amen.

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.

Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.

Požehnaný deň.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

6.1.2021

Zjavenie Krista Pána mudrcom

Plesajte v Hospodinu, spravodliví, úprimným pristane chválospev, lebo On právo a spravodlivosť miluje, milosti Jeho je plná zem. Blahoslavený národ, ktorému Hospodin je Bohom, ľud ktorý si zvolil za vlastníctvo. Lebo z neho sa teší naše srdce, veď v Jeho sväté meno dúfame. Buď Tvoja milosť nad nami ó Hospodine. Amen.

Text: Evanjelium podľa Matúša 2, 1 – 12

1 Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, ajhľa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema 2 a pýtali sa: Kde je ten narodený kráľ židovský? Videli sme totiž Jeho hviezdu na východe a prišli sme sa Mu pokloniť. 3 Keď to počul kráľ Herodes, predesil sa a s ním celý Jeruzalem. 4 Zhromaždil všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Mesiáš. 5 Odpovedali mu: v judskom Betleheme, lebo tak píše prorok: 6 A ty, Betlehem, judská zem, nijako nie si najmenší medzi vývodiacimi mestami judskými, lebo z teba vyjde vodca, ktorý bude pásť môj ľud izraelský. 7 Nato Herodes sa ich povypytoval na čas, kedy sa zjavila hviezda. 8 A keď ich posielal do Betlehema, povedal: Choďte, dôkladne sa prezvedajte o tom dieťatku; a keď Ho nájdete, oznámte mi, aby som aj ja šiel a poklonil sa Mu. 9 Oni vypočuli kráľa a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, šla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko. 10 Keď uzreli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou. 11 I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje klenotnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. 12 A keď sa im vo sne dostalo napomenutia, aby sa nevracali k Herodesovi, vrátili sa inou cestou do svojej krajiny. Amen

Milí bratia a milé sestry!

Vzácna návšteva prichádza z ďaleka, ale je dôležité tejto návšteve pripisovať takýto dôraz, že je zaznamenaná aj v Evanjeliu? No, pravdepodobne – áno, prečo? Zamýšľali ste sa prečo prišli traja králi, alebo nazvime ich mudrci za Ježišom?

Viedla ich hviezda- zvláštne znamenie na nebi.

Aká to musela byť dôležitá udalosť keď sa vybrali na ďalekú cestu. Žiadnymi dopravnými prostriedkami, táto cesta bola náročná a dlhá. Ale vytrvali. Dnes nie je problém cestovať. Aj na dlhé trate. Máme už pomerne dobré autá, ktoré to hravo zvládnu a pri neistote si stačí zapnúť zariadenie GPS- navigáciu, ktorá vie doviesť do cieľa.

Hviezda- znamenie na nebi, ak by sme to tak mohli nazvať bolo prvé GPS- zariadenie, ktoré viedlo mudrcov. A nebola to iba hviezda na nebi, ktorá ich viedla, bol to sám BOH.

Boh dáva svedkov- veľká udalosť, ktorá mení do dnes ľudské životy.

Oni nielenže videli, ale oni sa i zmenili- zmenili sa v srdci! Nestačí len Boha vidieť, ale treba Ho prijať. Nestačí pozerať očami. To je málo. Primálo. Je potrebné vidieť očami, vnímať rozumom a prijať do srdca. Pokiaľ to takto funguje je to v poriadku, a my uvidíme zázraky každý deň. Necháme sa osloviť, tak ako traja mudrci. Videli- porozumeli – a srdcom prijali!

Herodes. Kráľ židovského národa.

To je ďalšia zvláštna kapitola. Človek sediaci na tróne, ovládajúci izraelský národ, je zrazu ohrozený iným kráľom. Čo to má znamenať? Veď keď človek sleduje históriu, tak králi celý život bojovali o moc a postavenie, nebolo nič zvláštne v dejinách, keď si vyvraždili svojich vlastných. A zrazu tu je nejaký nový kráľ, o ktorom Herodes nič nevie. Zasvietila okamžite kontrolka- POZOR NEBEZPEČENSTVO!!!

Ako sa zbaviť ďalšieho kráľa, veľmi jednoducho: nájsť a zlikvidovať!

Ježiš. Kráľ židovský- kráľ pohanský.

Na Vianoce si pripomíname, že sa narodil Mesiáš, Spasiteľ—celému ľudu. Ale spočiatku sa Ježiš narodil – židovskému vyvolenému národu. Ale vidíme, že opodstatnenosť sviatku troch kráľov má svoj význam, pretože Ježiš prišiel aj pre pohanov- nežidov.

Až pri príchode troch kráľov má zmysel anjelská nebeská novina:

„A zvestujem vám radosť veľkú, ktorá bude všetkému ľudu“, až potom zjavila sa milosť Božia spasiteľná všetkým ľuďom, keď sa stali jej účastnými nie len tí, ktorí boli z Izraela, ale i tí, ktorí boli z pohanov.

Zlato, kadidlo, myrha- kráľovské dary.

Zlato, kadidlo a myrha boli dary kráľovské, bolo nimi vyjadrené , že čo je v pohanskom svete najcennejšie, najvoňavejšie a najkrásnejšie, to obetovali. Zlato Mu dali ako symbol večného kraľovania, myrhu na znamenie Jeho svätého umučenia a kadidlo ako symbol večného kniežatstva. Zlatom, kadidlom a myrhou si Ho už nemôžeme uctiť, ale sú aj iné veci, ktorými Mu môžeme prejaviť vďačnosť. Nie myrhu, ale vieru, nie zlato, ale srdce, nie vonné kadidlo, ale celý svoj život.

„ A keď sa im vo sne dostalo napomenutia, aby sa nevracali k Herodesovi, vrátili sa inou cestou do svojej krajiny.“

Ísť k Herodesovi by znamenalo dieťatku pripraviť smrť a seba pripraviť o nádej a istotu vykúpenia a spasenia. Vrátiť sa do svojej krajiny – domov znamenalo odniesť domov v srdci všetku radosť, všetku nádej betlehemskú – odniesť spasenie Hospodinovo.

Herodesove myšlienky sú myšlienky a zmýšľanie celého bezbožného sveta nie len v dobe narodenia Krista, ale aj dnes. Či svet dneška tými istými nástrojmi ako Herodes a to: klamstvom, násilím a zlosťou nepracuje na mŕtvote tohto dieťatka? Ježiš Kristus sám označil ako sa mu bude viesť na svete a dáva nám otázku: A keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi ?Neveriaci a bezbožný svet s Herodesom hľadá možnosť usmrtiť, vyhladiť Krista, aby ani pamiatka tu nebola, a jeho dielo i viera v neho k zabudnutiu došla.

Čo urobíme my: vrátime sa k Herodesovi – k svetu, alebo do svojej vlasti? Kde je naša vlasť? – v kráľovstve Kristovom a Božom, v cirkvi – v kruhu veriacich , v čistom zvestovaní slova Božieho a vo sviatostiach. V živote viery a pobožnosti Mu slúžme . Veď z tejto vlasti do nebeskej sú len jedny dvere , jediná cesta: „ Ja som cesta i pravda i život.“ Tam Ho uvidíme tvárou v tvár. Naša radosť bude doplnená a radosť zo srdca nám nikto a nič neodníme od nás.

Amen.

Požehnaný deň !

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

3.1.2021

Nedeľa po Novom roku

Cez ťažkosti k radosti

Suspírium:

Sme Tvoji, Kriste, i v tomto novom roku,

ó, pomáhaj nám a žehnaj nášmu kroku!

Sme jedno v Tebe, len k nám sa znaj

a z dedičstva svojho nám raz, Pane náš, daj.

Amen.

Text: 1Pt 4, 12 – 19

12 Milovaní, nedivte sa ohňu (súženia), ktorý vás prišiel skúšať, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné. 13 Ale nakoľko sa podieľate na Kristových utrpeniach, radujte sa, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení Jeho slávy. 14 Blahoslavení ste, keď vás ľudia hanobia pre Kristovo meno, lebo Duch slávy, Duch Boží, spočíva na vás. 15 Len nech nikto z vás netrpí ako vrah, zlodej, zločinec alebo všetečník; 16 keď však (trpí) ako kresťan, nech sa nehanbí za to, ale nech oslavuje Boha týmto menom. 17 Lebo už je čas, aby sa začal súd od domu Božieho. A keď sa najprv od nás začína, akýže bude koniec tých, čo sú neposlušní evanjeliu Božiemu? 18 Veď keď spravodlivý len-len, že obstojí, kde sa podeje bezbožník a hriešnik? 19 A preto aj tí, čo trpia podľa vôle Božej, nech dobre konajú a porúčajú duše vernému Stvoriteľovi. AMEN

Milé sestry a milí bratia v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Hlad, vraždy, choroby, trápenia, chudoba, šikana, rasizmus, autonehody, znásilnenia, krádeže, podvody, obchody s „bielym mäsom“, únosy, ... Áno, toto všetko sa na našom svete nachádza a deje, ba zďaleka tomuto zoznamu žiaľ nie je koniec. Súženia, ktoré sa nachádzajú na našom svete sa častokrát dotýkajú aj nás, našich príbuzných, priateľov, našich rodín, ale aj nás samotných. ...

Keby sme teraz, každý jeden z nás mali povedať o svojom súžení, trápení, o svojich problémoch, asi nejednému z nás by sa ťažko rozprávalo a možno aj nejedno oko by nezostalo suché. No, aj taká je realita dnešného sveta. Bolestivá, ťažká, mnohokrát náročná, umárajúca; až si myslíme, že už to nemôže byť ani horšie, že všetko toto utrpenie ďalej už nevydržíme a že viac už naozaj nezvládneme. Všetky sily, ktoré sme mali sú na konci... ...

Uvedomujeme si, že potrebujeme pomoc. Niekoho alebo niečo, ktorý/ktorá/ktoré by nám podal/a/o pomocnú ruku z našej starosti. A tak hľadáme, v nádeji čakáme, pozeráme vôkol seba v nádeji, že si nás niekto všimne. Že niekto uvidí na nás, naše trápenie, že niekto uvidí, že na tento boj nám už všetky naše sily, ktoré sme mali, došli, jednoducho minuli sa. ... A tak, bratia a sestry, čakáme. Čakáme na našu záchranu, na vykúpenie, na našu spásu, možno aj na smrť. No, kedy prídu, nevieme...

Kristus nám dnes v svojom slove Božom hovorí, radujte sa. Radujte sa až do konca času. Radujte sa aj vo všetkom, čo prežívate a zažívate. ... Pomyslíme si, radovať sa v našom trápení? Trápení trvajúcom týždne, mesiace, ba aj roky? Scestné, zdá sa nám... Radovať sa aj v trápení, čo sme sadisti? To je vysoká požiadavka od Pána Ježiša Krista? My sme už unavení z toľkého trýznenia. A ešte máme v ňom aj radovať? Kristus asi nevie, čo od nás žiada.

Kristov život však, tak isto ako tie naše, nebol jednoduchý, a to napriek tomu, že je Bohom. No bol aj človekom. Veď si spomeňme, už od Jeho narodenia v Betleheme ho chceli pripraviť o Jeho život. Najprv kráľ Herodes, ktorý v dôsledku zaručenia si svojho kráľovského postavenia v ríši, vydal nariadenia pozabíjať všetkých prvorodených mužských potomkov. Tiež satan, ktorý pokúšal Ježiša na púšti tri dni, aby sa mu Ježiš podrobil, a tak, aby prišiel o svoj život. Tiež úklady a počínanie si vrcholných predstaviteľov náboženskej skupiny - judaizmu - farizejov, sadukajov, zákonníkov, ktorí nie len vyvolávali verejné spory, hádky s Ježišom, ale aj navádzali ľudí proti nemu, aby ho pripravili o život. Ich intrigy dosiahli žiaľ vrchol. Tým vrcholom bol súd s Kristom, ktorého napokon nespravodlivo odsúdili na smrť ukrižovaním. No, ako keby nestačilo samotné nespravodlivé odsúdenie na smrť, musel Kristus ešte aj pred svojou smrťou ponižujúco trpieť. Tŕňová koruna, spôsobujúca krvavé rany na hlave, minimálne kusy oblečenia na tele, ak sa to dá nazvať oblečením, nesenie ťažkého vyše 50 kg neopracovaného dreveného kríža vzdialenosťou asi 600 metrov, ktorého triesky sa bolestivo vnárali do doráňanej kože a vyčerpaného tela Ježiša Krista, a napokon samotné pribitie tela klincami na tento kríž a ďalšie napáchané ohavnosti na jednom bezbrannom a nevinnom človeku je, milý brat a drahá sestra, viac než hrozné, otrasné a strašné...

A tak sa dnes Pána Boha môžeme pýtať, po týchto ľudských ohavnostiach slovami žalmistu z 8. kapitoly, 5. veršu: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“ Čo je človek že Pán Boh napriek tomuto všetkému stojí pri človeku? Že nám pomáha, keď sa nám zdá, že je všetkému koniec. Že nás podopiera v našich súženiach, aby sme ešte hlbšie nepadli. Že stojí pri nás, keď nám dochádzajú všetky naše sily. Že je s nami, aj keď ho obviňujeme za naše ťažkosti. Čo je človek, Pane Bože, čo sme my, že sa nás ujímaš a že si stále napriek všetkému s nami?

Vytrvalosť, trpezlivosť, s ktorými máme k problémom a súženiam tohto sveta pristupovať sa nám už možno zdajú vyčerpané... No, neskrýva a neodzrkadľuje práve tá vytrvalosť alebo trpezlivosť našu nádej? Nádej a vieru, s ktorými Kristus zniesol všetko to utrpenie, poníženie a bolesť? Vytrvalú nádej prekonávajúcu všetko súženie, bolesť, trápenie a s ktorou máme vieru, že raz nastanú dobré časy a konce všetkým ohavnostiam sveta. Že raz predsa dosiahneme po tom všetkom trápení, súžení radosť s Kristom vo večnom príbytku? Nie je to naša radosť práve aj v našich ťažkostiach? Že raz všetkému súženiu predsa bude koniec...

Bratia a sestry, pri pohľade na život Ježiša Krista sa môžeme preto učiť radosti aj v našich ťažkostiach. Veď práve On nám v nich dal nádej, z ktorej plynie naša radosť. Aj v tomto novom roku, nech nás naša viera neopúšťa, ale žije nádejou, radosťou v Kristovi. ... Veď v dnešnom prečítanom biblickom texte sme počuli slová: „Ale nakoľko sa podieľate na Kristových utrpeniach, radujte sa, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení Jeho slávy.“ Ten, kto vydrží a obstojí voči všetkým nástrahám života získa od Boha to najcennejšie, a to vykúpenie, záchranu, svoju spásu. Preto radujme sa, bratia a sestry, lebo po všetkom raz príde vytúžený pokoj, oddych, mier a večná blaženosť.

Amen.

Nech nám milostivý Pán Boh vleje pokoj do našich sŕdc a myslí.

Pokoj Vám!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka ECAV Chyžné

31.12.2020- 1.1.2021 : Starý a Nový rok ( youtube ) gesecav.sk

SLUŽBY BOŽIE ONLINE

GES ECAV

Drahí bratia a sestry, milí priatelia! Nakoľko kvôli aktuálnej epidemickej situácii sa nie vo všetkých cirkevných zboroch Gemerského seniorátu budú vykonávať komplet všetky služby Božie, tak ako sme na ne v tomto období roka zvyknutí, Mediálny výbor Gemerského seniorátu v spolupráci s Vnútromisijným výborom pre vás s láskou pripravili online služby Božie, ktoré sa budú dať pozrieť na nižšie uvedených linkoch. Tie si nájdete, pokiaľ si kliknete na odkaz,ktorý pripájam. Každý link začína byť aktívny v iný deň a inom čase.

https://gesecav.sk/online-sluzby-bozie-pocas-vianoc-2020-z-gemerskeho-senioratu/

Služby Božie na koniec roka 2020 z Dobšinej: https://youtu.be/8SvkQ41jKik

1.1.2021- NOVÝ ROK

Novoročné služby Božie 2021 z Chyžného: https://youtu.be/HOCCoIacysY

27.12.2020

Nedeľa po Vianociach

Bože, chválime Ťa za dobrotu Tvoju,

že si dal nám Vodcu z lásky ku pokoju.

Dnes Svetlo sveta i nám biednym svieti,

Ó, prijmi nás a veď ako svoje deti. Amen.

Text: J 12,35-41

„Riekol im Ježiš: Ešte na krátky čas je svetlo medzi vami. Choďte, kým máte svetlo, aby vás neprikvačila tma; kto chodí v tme, nevie, kam ide. Kým máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synovia svetla! Keď to Ježiš povedal, odišiel a ukryl sa pred nimi. Aj keď toľko veľkých znamení učinil pred nimi, neuverili v Neho, aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša, ktoré povedal: Pane, kto uveril nášmu kázaniu a komu bolo zjavené rameno Pánovo? Preto oni nemohli uveriť, lebo inde Izaiáš zase hovorí: Oslepil im oči a zatvrdil srdcia, aby nevideli očami a nepoznávali srdcom, neobrátili sa, a ja aby som ich neuzdravil. To povedal Izaiáš, lebo videl Jeho slávu a hovoril o Ňom.“ Amen

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Z Božieho slova nám počas týchto vianočných sviatkov mocne svietilo Svetlo Spasiteľa Pána Ježiša. Svetlo Ježiš Kristus nám objasňovalo zmysel Božieho konania s ľudstvom, s nami, so svetom, keď nám priblížilo, čo vlastne Pán Boh pripravil a vykonal. Čo to znamená, že sa Ježiš narodil a prišiel do nášho sveta. Je veľmi dôležité, aby sme to vedeli, aby sme tomu rozumeli. Aby sme vedeli povedať jasne a zrozumiteľne, že Ježiš Kristus prišiel do sveta, aby priniesol spasenie. Ľuďom, ktorí sú v zajatí hriechu, priniesol odpustenie hriechov a spolu s ním aj nový život. Novú kvalitu života. Jej najvyššou hodnotou je láska a jej cieľom je večný život. Odpustenie, láska a večný život – to je svetlo. Svetlo, ktoré zažiarilo do Betlehemskej noci a od vtedy žiari mocne. Pán Ježiš totiž to svetlo niesol všade kam prišiel. Hovoril o láske Božej aj o láske k nebeskému Otcovi. Prejavoval lásku chudobným ľuďom rôznym spôsobom: odpúšťal hriechy a oslobodzoval ich pre nový život, uzdravoval chorých, kriesil mŕtvych, sýtil hladných... Osvetlil Písmo sväté, aby mu ľudia dobre rozumeli. Do životov ľudí prinášal nádej. Takže nikto nemusel ostať v tme, ale mohol mať svetlo pre svoj život. Svetlo v Kristovej osobe, v Jeho slovách, v Jeho skutkoch, v Jeho láske, v Jeho obeti ne kríži, v Jeho vzkriesení, v Jeho modlitbách, odpustení...

A toto svetlo žiari a svieti v tomto svete stále. Svieti z Jeho slova v tej istej moci ako pred mnohými rokmi. Svieti v odpustení a v daroch svätej Večere Pánovej, svieti v ľuďoch, ktorí s Ním žijú a v ktorých žije On. Jeho svetlo zohrieva láskou svet a robí ho krajším.

Bratia a sestry, Pán Ježiš je prítomný v tomto svete, Jeho svetlo svieti tak, ako svietilo, keď telesne chodil po zemi. Pán Ježiš nás pozýva, aby sme chodili v tomto svetle, lebo bez neho nevieme, kam ideme. Pozýva nás, aby sme chodili vo svetle, aby sme boli synovia svetla.

Pán Boh nám dáva svetlo, ale je pravdou, že my napriek tomu môžeme ostať v tme. Tma je obrazom pre život v hriechu. A pre nás ľudí nie je hriech niečo cudzie a vzdialené. Hriech je v nás. Priťahuje nás svojou mocou. Pán Ježiš povedal, že ľudia väčšmi milujú tmu. Sú na ňu zvyknutí. Veď, keď sa pozeráme okolo seba, všade nájdeme jej prejavy. Dokonca to neraz berieme ako samozrejmosť, že je to tak a inak to nebude. Ale nebojovať proti zlu, hriechu, proti tme je nebezpečné. Ak jej otvoríme naplno dvere, tak nás zničí. Jedinou ochranou proti hriechu je, že budeme chodiť vo svetle - držať sa Ježiša Krista. To znamená Jeho slova. On je prítomný vo svojom slove. Jeho slovo je svetlom pre náš život – teda týmto slovom sa máme riadiť. Poznávať ho, aby sme vedeli, čo máme robiť. On nám vo svetle odkryje, čo je dobré a čo je zlé a nielen to, On nás bude viesť po dobrej ceste. Kristovo svetlo je tak silné, že svieti až do cieľa. Bez Jeho svetla nevieme, kam ideme. Ľudia, ktorí neveria Ježišovi, nevedia, čo bude s ich životom. Nevedia, čo s nimi bude po smrti. Nevedia, že Pán Ježiš nám pripravil miesto v nebi a my tam budeme žiť s Ním naveky. Nemusíme sa báť, že ideme v ústrety neznámemu. My kráčame v ústrety Jemu. A Jeho poznáme a On pozná nás. Smrť nie je ľahká, a preto je dobré, keď cez jej bránu nemusíme ísť sami, ale môžeme svoju ruku položiť do ruky Spasiteľa, ktorý je jej Pánom. A napokon každý, kto kráča vo Svetle stane sa nositeľom Svetla pre svoje okolie. Pán Ježiš povedal: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili Otca nášho, ktorý je v nebesiach!“ A apoštol Pavel napísal kresťanom v Efeze: „Veď ste boli kedysi tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi; ako deti svetla žite!“ A aj im to objasnil, čo to prakticky znamená. „Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde; skúmajte, čo je milé Pánovi, a nezúčastňujte sa v neplodných skutkoch tmy, radšej ich karhajte. Lebo je hanba i len hovoriť o tom, čo páchajú v skrytosti. Všetko, čo svetlo odhaľuje, stáva sa zjavným, lebo všetko, čo sa stáva zjavným, je svetlo. Preto hovorí: Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus. Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Vykupujte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale rozumejte, čo je vôľa Pánova. A neopíjajte sa vínom, v ktorom je roztopašnosť, ale buďte naplnení Duchom. Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom. Dobrorečte stále za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.“

Sú to samé praktické rady, ktorými sa môžeme v živote riadiť. Nie je to nič, čo by sme nemohli robiť aj my. Aj my môžeme žiť ako deti Svetla, lebo k tomu sme boli v krste svätom povolaní. Deti svetla to sú ľudia, ktorí o Svetle, o Pánovi Ježišovi nielen vedia, ale ktorí sú Ním zobudení a naplnení. Dajme sa každý deň budiť Jeho slovom. Tak ako nás možno budí ráno budík, tak by nás malo budiť aj Božie slovo. Jeho svetlo prinesie opravdivé požehnanie a radosť do nášho života.

Milí bratia a sestry, židia napriek tomu, že Pán Ježiš mocne a jasne svietil svetlom medzi nimi, Mu neuverili. Ich srdcia boli tvrdé a odmietli Ho. Je to dôkaz toho, že Pán Ježiš nikomu neberie slobodu rozhodnúť sa, žiaľ aj zle – odmietnuť Ho. Túto slobodu necháva aj nám. A nechá nám ju aj potom, keď sa rozhodneme. Ale dá nám vidieť svoju slávu. Zahrnie nás do nej, ba urobí nás ňou. A to stojí za to. Preto postavme sa do Svetla, ktoré zažiarilo na prvé Vianoce. On je Svetlo sveta. Kto Jeho nasleduje bude mať svetlo života. Amen

„Veď ste boli kedysi tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi; ako deti svetla žite!“

Prajem vám pokojný nedeľný deň. Naberme silu a odvahu do každého dňa.

Pokoj Vám!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

26.12.2020

2. slávnosť Vianočná

Mučeník Štefan

Suspírium:

Pane náš, požehnaj túto vzácnu chvíľu stretnutia pri Tvojom slove. Nech je nám jasná Tvoja vôľa, plán s našim životom. Chceme sa Ti celkom poddať a konať to, čo chceš, aby sme boli Tvojim svetlom a soľou pre tento svet. Nech je Tvoja milosť s nami i nad nami všetkými. AMEN

Text: Skutky 6:8-15

„Štefan, plný viery, milosti a moci, robil veľké znamenia a zázraky medzi ľudom. Ale povstali niektorí a hádali sa so Štefanom, no nevládali odporovať múdrosti a Duchu, ktorým hovoril. Nato nastrojili mužov a falošných svedkov, ktorí žalovali na Štefana. A všetci, čo tam boli, uprene hľadeli na neho, videli jeho tvár ako tvár anjela“. AMEN

Vianočná atmosféra sa vytráca každým dňom a ľudia si už – okrem vianočnej výzdoby – asi ničím nepripomínajú tieto vraj najkrajšie dni roka. Zdá sa, akoby aj v cirkvi skončil vianočný ošiaľ a dnešný deň je vytrhnutý z kontextu vianočnej správy. Je to tak však iba na prvý pohľad. Dnešný sviatok diakona Štefana, prvého mučeníka kresťanskej cirkvi, zapadá do vianočného príbehu veľmi dobre. Kladie pred nás otázku: prečo som kresťanom? Čo to znamená byť kresťanom? A je to dnes vôbec ešte potrebné?

Som kresťan, lebo verím, že Boh ma miluje. Vianoce nám približujú Božiu povahu, teda Jeho lásku, milosť, milosrdenstvo, záujem a túžbu nadviazať s človekom kontakt, vzťah. Vianoce nám ukazujú na dôvod Ježišovho príchodu na túto zem: je ním Božia láska. Pán Ježiš nám prišiel zvestovať, že Boh miluje každého jedného z nás.

Štefan toto poznal. Prečítajte si celú 7 kapitolu Skutkov, v ktorej diakon jasne rozpráva o svojej viere v Boha, ktorý zápasí o každého človeka. Rozoberá deje Starej zmluvy až po Ježiša Krista a Jeho život, aby svedčil o Bohu, v ktorého aj on dúfal, a ktorému dôveroval. Toto všetko ovplyvnilo jeho život. Možno sa aj radikálne zmenil, Biblia nám nehovorí aký bol Štefan predtým, ale to, ako sa vrhol do služby Bohu a ľuďom, nám jasne poukazuje, čo pre neho Boh znamenal. Nebol to len starý deduško, energia, osud, ale bol to jeho osobný Pán a Boh, ktorý aj jemu dal obrovskú lásku v Ježišovi Kristovi. Štefan bol kresťanom, lebo spoznal milujúceho Boha.

Sme kresťanmi preto, lebo aj my poznávame Boha lásky? Vnímame Ho viac ako milostivého a láskavého Pána alebo skôr ako Boha súdu, trestov a utrpenia? Vianoce nám síce približujú Ježiša ako malé dieťa, no On určite nie je už bezmocný a slabý. Ale je silný a veľký vo svojej láske voči nám. A práve Jeho láska má byť dôvodom našej viery. Pretože v nej raz prebehne aj súd. Ver, Boh ťa miluje. Som kresťan, napriek reakcii mnohých ľudí. Viete, ktorá noc je najhoršia pre cirkev? Noc zo Štedrého večera na prvý sviatok vianočný. Vtedy totiž cirkvi rapídne narastú a vzápätí klesnú počty veriacich. A to vidíme aj my v našom zbore. Niekto raz povedal, že lepšie je byť horúcim-skutočne veriacim alebo studeným-neveriacim, ako byť vlažným-formálnym kresťanom. Lenže formalizmus sa usadil v našej spoločnosti nielen v cirkvi, ale takmer všade. Ľudia už nevedia byť nadšení a zainteresovaní do ničoho poriadne. A preto sa potom veriaci človek stretáva s mnohými negatívnymi reakciami. Hlavne, ak nerobí všetko tak, ako sa to od neho očakáva.

Štefan to zažil na vlastnej koži. Vo svojej viere v Ježiša bol nadšený a túžil po tom, aby aj iní poznali Boha ako Pána lásky. Hovoril o Ježišovi, kázal o Ňom, slúžil Mu a Jeho najmenším, preukazoval svoju vieru všade, a nikdy sa za ňu nehanbil. Preto si vyslúžil prenasledovanie, súd a nakoniec aj smrť. Nič z toho ho však neodradilo. Neodstúpil od viery, neodvolal svoju reč, nezaprel Krista napriek zlu, ktoré zažíval. Vedel, že jeho viera nestojí na ľuďoch, ani na dobrom pocite, ani na bezpečnosti života, ale stojí na Ježišovi, s ktorým trpieť je výsada a právo iba pre zopár ľudí. A tak sa Štefan s odvahou a smelo postavil svojim nepriateľom a napriek tomu, že ho nakoniec odsúdili na smrť, povedal im o Kristovi. Nezostal ticho.

A my? Neodrádza nás často reakcia okolia od chuti svedčiť a prezentovať našu vieru? Nenecháme sa umlčať našim najbližším? Nekalkulujeme, či povedať alebo nepovedať ľuďom o Ježišovi? Keď prídu problémy, sme náchylní k nevere a nedôvere voči Bohu. Volíme si pohodlie, prijatie ľuďmi radšej ako vernosť Bohu. Radšej sa vzdáme Krista ako obľuby u človeka. Alebo nie? Sme verní za každých okolností, napriek reakcii mnohých ľudí zostávame kresťanmi? Ak áno, vďaka Bohu za to. Ak nie, nech nám Boh odpustí a Duch svätý pomôže k vernosti. Som kresťan, lebo chcem, aby bol cez môj život viditeľný Kristus. Viera ovplyvňuje náš život, ak necháme Boha, aby na nás a v nás pracoval. To, čo nosíme v srdci, je viditeľné navonok. Keď je človek spokojný a šťastný, prejavuje sa to na jeho tvári. Keď je smutný, ukáže sa to na jeho vizáži alebo na jeho očiach. Pán Boh nám síce nedá krajšiu tvár alebo úsmev, ale môže zmeniť naše srdce a tá zmena sa potom odrazí na našom zovňajšku.

O Štefanovi čítame, že jeho viera sa prejavila na jeho výzore. Možno to on sám na sebe nijako zvlášť necítil, možno si toho nebol vedomý, ale predsa jeho tvár jasne svedčila o blízkom vzťahu s Kristom. Mať tvár ako anjel znamená, odrážať v sebe nebo. A Štefan určite taký bol a aj sa to prejavilo na ňom, viditeľne pre všetkých. Neskôr preto videl Božiu slávu, Boží charakter a preto mohol odísť z tohto sveta, lebo on už svojim životom na zemi patril do neba.

Čo odrážame my vo svojej tvári? Na koho ukazujeme svojim životom? Je naša viera viditeľná aj navonok? Ako kresťania – či chceme alebo nie – nejakým spôsobom prezentujeme Krista. Je len na nás ako Ježiša ukazujeme iným. Ak je však vo vnútri všetko v poriadku, ak sme srdcom blízko Pánovi, určite sa to prejaví navonok. Ak však naša viera nie je závislá na Bohu, skôr či neskôr sa pravda ukáže. Pozor však, niekedy prvý pohľad môže klamať. Preto je potrebné pozerať sa pod povrch, do hĺbky, aby sme videli skutočnú pravdu. Tú viditeľnú všetkým, aj tú, ktorú postrehnú iba vnímaví ľudia. Sme kresťanmi? Prečo? Príklad Štefana nám ukazuje, že kresťan má vnímať Boha ako Boha lásky, že máme byť Bohu verní, napriek reakcii ľudí a že máme vo svojom živote odrážať Kristov charakter a hodnoty i krásu neba. Nech nám v tom pomáha aj sila vianočného príbehu. Amen.

Prajem vám požehnaný slávnostný deň v Božej ochrane.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

24.12.2020

Štedrý Večer 2020

Zjavila sa milosť Božia

Suspíium:

Nebeský Otče, radujeme sa z narodenia Tvojho Syna Ježiša Krista. Stal sa jedným z nás a tým sa udiala rozhodujúca zmena – že Ti smieme patriť, smieme vedieť, že Ty stojíš na našej strane. Prosíme, aby sa Tvoje slovo aj v dnešný večer stalo živým pre nás a viedlo nás bližšie k Tebe i k ľuďom – k sebe navzájom. Amen.

Text: Evanjelium podľa Jána 3, 16

„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“
Amen

Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry!

Ako rýchlo beží čas. Veď ešte je to len chvíľa, čo sme tu mali minuloročné Vianoce. Tento rok ozaj veľmi rýchlo zbehol. Bol výnimočný vo všetkých ohľadoch. Situácia, v ktorej sa nachádzame poznačila každého jedného človeka. Prežívame aj radosť, ale aj obavy, strach. Miešajú sa v nás pocity. Prajeme si, aby všetko prešlo a vrátil sa čas, keď sme sa cítili bezpečne a dobre. Ani dnes nie sme v kostole, je to zvláštne a iné. Tichá Noc na konci služieb Božích vždy podčiarkla túto priam až magickú chvíľu. Nech už prežívame Vianoce akokoľvek- vo svojich domácnostiach, v izolácii, v práci nič nemení na fakte, že dobrá správa k nám prichádza. Kristus sa narodil!

Vianočný čas je aj časom oddychu, rodiny, láskavosti, možno trochu viac hodovania ... využime to čo máme. Skúsme aj počas tejto náročnej pandemickej situácie mysliť viac na druhých než na seba. Modlime sa za sovjich blízkych, priateľov, ľudí,ktorí potrebujú naše modlitby. Modlime sa chorých, za pozostalých, lekárov a sestry, ktorí trávia s vypätím všetkých síl tieto sviatky v službe pre iných. Mylslime na našich seniorov, ktorí majú strach a obavy. Nájdime si čas. Nemusíme sa stretnúť, veď je to aj obmedzené. Ale pomodliť sa môžeme. Môžeme si zavolať. Môžeme si napísať. Všetko sa dá. Len treba hľadať spôsoby.

Pán Boh tiež hľadal spôsob. A našiel Ho.

Príbeh o narodení Pána Ježiša Krista sa zdá byť rozprávkový, no ale ani zďaleka to tak nie. Tú rozprávkovosť nám možno pripomína jasne žiariaca hviezda nad Betlemom, možno Jozefov pokojný prístup k Márii, keď sa dozvedel, že čaká dieťa – no je to Boží Syn; ako v rozprávke nám príde pokojne pasúce sa stádo ovečiek so svojimi pastiermi, ku ktorým prídu anjeli a zvestujú im radostnú zvesť o narodení Spasiteľa.

No, bratia a sestry, myslíte si, že v skutočnosti to bolo všetko takého ideálne, takéto rozprávkové? Keď sa len na chvíľku vžijeme do situácie- Márii a Jozefa, ich životy neboli rozprávkové. Situácia v ktorej boli iste nebola idylická. Ale predsa čo je pre nás nemožné, šialené Pán Boh dokáže použiť. Boh sa rozhodol a Jeho slovo platí. Nie je ako to naše slovo, ktoré sa často mení- je pevné a nemenné. To čo Boh sľúbil to sa i stane. A tak dnes po vyše 2000 rokoch môžeme aj v dnešný večer prežívať radosť- lebo si smieme pripomínať Božiu lásku.

Vianočný príbeh sa nám môže javiť ako niečo nemožné- ale áno Boh používa veci, ktoré sú nemožné a priečia sa i nášmu rozumu a chápaniu. Dnes od nás Pán Boh vyžaduje jediné- VIERU.

Príbeh o Ježišovom narodení sa však často rozpráva ako rozprávka, ktorá sa odohrala pred viac ako 2000 rokmi, keď Jozef s Máriou sa vydali na ďalekú cestu- pred 2000 rokmi sa odohralo niečo výnimočné, očakávané a predsa nepochopiteľné. Boh sa sklonil k človeku a dodnes môžeme žiť v Jeho ochrane a požehnaní.

Boh sa postaral o Jozefa a Máriu, stará sa i o nás:

Boh ich dostal bezpečne na miesto narodenia, Boh im poskytol úkryt v úplne cudzom prostredí. To je jediné či nemenné -je náš Pán a Spasiteľ, ktorý sa narodil v meste Dávidovom. To je podstata, ktorú vyjadrujú Vianočné sviatky- Boh sa skláňa k človeku, stáva sa jedným z nás! Koľko situácii milí bratia a sestry bolo aj v tomto roku, keď sme si povzdychli či zvolali Božie meno...a Boh bol s nami.

Dnešný večer, však musíme priznať , že má neopísateľnú atmosféru. Je to čas, ktorý nás vracia do spomienok, do detských čias. Pamätáte si ako ste prežívali Vianoce vy – vo vašom detstve?

Každý rok to vyzeralo, že už ide koniec sveta, najmä pri zháňaní a zabezpečení potrevín na sviatky. Scíce čiastočný lockdown, ale predsa máme radi tieto adrenalínové situácie. Aj keď je pravdou, že tento rok to je skutočne iné.

Často sa naháňame, aby sme mali plnú chladničku, špajze, stôl...aby nám nič nechýbalo- JOZEFOVI A MÁRII chýbalo všetko- okrem jedného: Nechýbala im láska!

Opäť je to na nás: ako prežijeme najkrajšie sviatky v roku! Či budeme trvať na zbytočnostiach a dôležité veci nám uniknú, alebo-

Využijem – večer a zajtrajší deň a vôbec Vianočné sviatky, aby sme si uvedomili čo je dôležité v živote. Dnešný večer je stelesnením Božej lásky k človeku, absolútne dokonalej lásky. Kázňový text nám zdôrazňuje :

Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.

Milí bratia a sestry

! Pán Boh na nás myslí každý jeden deň nášho života. Túžobne čaká pri dverách nášho srdca, pokiaľ ich my otvoríme. Nielen prichádza ako vzácny hosť... nie je len hosť, chce byť súčasť našich životov. Veď v toľkých momentoch a chvíľach bol Pán Boh s nami až do dnešného dňa. Túži, aby sme si Jeho lásku nenechávali len pre seba- ale dokázali sa s ňou podeliť aj s tými, ktorí sú okolo nás. Nájdite si čas aspoň dnes, keď sa vrátite domov, povedzte jeden druhému aký je pre vás dôležitý, že ho máte radi....čo pre vás znamená....nájdime si čas jeden pre druhého aspoň teraz počas Vianoc, vypočujte svojho blízkeho, možno zaspomínajte na časy minulé.... spomeňme si na tých, ktorí nám chýbajú.... Nervózni a uponáhľaní sme počas roka dosť často. Využime tento vzácny čas, ktorý nám Pán Boh dáva, každú chvíľu, každú minútu...

Boh nás miluje!

AMEN.

Štedrý Večer nám ukazuje absolútnu Božiu lásku,

prajem nám všetkým, nech táto láska nás naplní, presvieti naše srdcia, domácnosti, vzťahy ... Boh dokáže zázraky, len Mu dôverujme !

Požehnané Vianočné sviatky.

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

25.12.2020

1. slávnosť Vianočná

Narodenie Ježiša Krista

Suspírium:

Ježiš v jasličkách – milosť Božia: nech v ňu nádej všetci zložia,

z nej sa učia pravdy súdom, až bude svet Božím ľudom.

Milosťou z nej si nám Syna dal, prosíme, Bože, bys´ pri nás stál,

osvietil myseľ, naplnil hruď, posvätil vôľu – nech sme Tvoj ľud!

Amen.

Text: Mt 1, 18-25

„Ježiš Kristus narodil sa takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom, a skôr, ako sa zišli, ukázalo sa, že bola v požehnanom stave z Ducha Svätého. Jej muž Jozef bol spravodlivý; nechcel ju vystaviť hanbe, ale chcel ju tajne prepustiť. Keď premýšľal o tom, ajhľa, zjavil sa mu vo sne anjel Pánov a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Mária za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš Mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov. Toto všetko sa stalo, aby sa naplnilo, čo Pán riekol ústami proroka: Ajhľa, panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Emanuel; to v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil zo sna, urobil, ako mu prikázal anjel Pánov: prijal svoju ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna, a dal Mu meno Ježiš.“AMEN

MBAS! Slávnostné kresťanské zhromaždenie!

Narodil sa Boží Syn, ktorý priniesol kus neba na zem a nás prišiel pozvať k sebe do nebies. To je základná zvesť toho, čo včera, dnes a zajtra oslavujeme. Zvesť rozhodujúca o ľudských životoch. Zvesť taká dôležitá, že sa ešte v časoch Rímskej ríše jej rozhodli určiť dátum oslavy Vianoc na najtemnejšie dni zimného času. Aby v našich srdciach príbeh o víťazstve Božej lásky a dobroty prekonal depresie a zlé nálady vyplývajúce z tmy, ktorá vládne vonku. Preto nám dodnes tieto sviatky hlásajú príchod svetla sveta, Spasiteľa Ježiša Krista. Od nepamäti si ľudia rozprávajú príbehy. Drsné, vymyslené, pravdivé, mystické. Jednoducho zaujímavé. Počúva ich aj každý z nás. Od malička. Tieto príbehy nás vychovávajú, formujú naše poznanie sveta, formujú naše hodnotové rebríčky.

I ja ich rada počúvam. Najradšej mám príbehy založené na skutočnej udalosti. Niektoré z nich sú dobré na pobavenie, iné na poučenie. A sú aj príbehy, ktoré majú netušený dopad. Jeden z nich zmenil beh sveta. Príbeh obyčajných ľudí z Nazareta. Jozefa a Márie. Príbeh rozprávaný státisícekrát, odkedy sa stal. Príbeh o tom, ako obyčajných ľudí do svojich plánov pozval Pán Boh.

Zaujímavým sa stáva ten príbeh, keď do bežného vzťahu snúbencov vstúpi zápletka. Snúbenica je v očakávaní. Je tehotná. Nebolo by to také prekvapivé, keby nebola pannou. Čistou, nepoškvrnenou dievčinou s čistým srdcom a čistým svedomím. Vysvetlenie prichádza z neba cez Božieho posla, anjela. V živote Márie sa plní Izaiášovo proroctvo: Ajhľa, panna počne a porodí syna.

Sú ľudia, ktorí majú problém s prijatím tejto správy. Samozrejme, pre všetkých, ktorí uvažujú len v medziach tejto zeme, tohto sveta je to nemožné. Ale veď v evanjeliu je jasne povedané, že do života Márie zasiahol Pán Boh. Ak veríme, že Pán Boh stvoril celý svet so všetkým, čo v ňom je, aký problém by mal spôsobiť nový život v tele Márie panny.

Anjel Pánov musí veci vyjasniť aj Jozefovi. Snúbenec nebo veľmi nadšený tým, že jeho snúbenica je tehotná a on s tým evidentne nemal nič spoločné. Ale po návšteve anjela veci dostali celkom iný rozmer. Jozef pochopil, že najväčším problémom nie je to, ako sa Mária panna mohla stať matkou. Pred Jozefom stála omnoho vážnejšia a zodpovednejšia úloha. Úloha pre oboch. Máriu aj Jozefa. V ich živote sa plní sa ďalšie proroctvo. Dajú mu meno Imanuel – Boh je s vami. Jozef a Mária si postupne budú zvykať na to, že vychovávajú Božieho syna. Navonok dieťa, ako každé iné. V skutočnosti dieťa, ktorého úloha na svete bude jedinečná. Neopakovateľná. Ježiš vyslobodí svoj ľud z hriechov.

Bratia a sestry! Počuli sme ten príbeh už toľkokrát. Až nám zovšednel. Príbeh Jozefa a Márie, príbeh narodenia ich dieťatka Ježiša sa nikdy tuctovým a opočúvaným. Ten príbeh sa totiž nerozpráva na pobavenie, ale nesie v sebe dôležité posolstvo. Rozdelil by som ho do troch častí. Každá z nich sa dotýka osobne každého z nás. V každej z nich dvetisícročný príbeh z Nazareta prináša otázky a výzvy pre každého z nás.

Prvá správa znie z prorokovaného mena dieťatka: Immanuel - Boh s nami Boh s nami – to bolo heslo rôznych ľudí, vojvodcov, kráľov, magnátov. A každý z nich si Boha predstavoval po svojom. Robíme tak dodnes. Dosť prirodzene máme v sebe zakódovanú predstavu, poviem to často používanou frázou, že existuje niečo nad nami. V dnešnej dobe ľudia sú pripravení uvažovať o existencii Boha, ale najradšej by boli, aby Boh bol len niečo nad nami. A tu nám zrazu príbeh narodenia Pána Ježiša dáva úplne inú alternatívu. Pán Boh nie je TO nad nadmi. Pán Boh nie je vesmírna energia ani záchranná brzda vo všetkých našich havarijných situáciách. Pán Boh nechce dokonca zostať ani nad nami. On je Immanuel – Boh s nami. Boh s ľuďmi, pre ľudí, Boh ľudí. Až priveľmi ľudsky sa nám zjavil, keď prišiel na svet v podobe dieťaťa. Chcel nám ukázať, ako Ho máme vnímať. Aj tu si musíme dať pozor, aby sme pochopili správne.

Boh, ktorý je s nami nie je ani bezbranný ako dieťa, ani slabý, ako dojča. Boh narodený v Ježišovi je obetujúci sa, milujúci, vyzývajúci k láske, ako dieťa, keď sa narodí do rodiny. Boh narodený ako dieťa je ten, kto chce od základu zmeniť naše správanie sa tak, ako sa mení život muža a ženy, keď sa nám narodí prvé dieťa. Narodenie dieťaťa do manželstva spôsobuje skutočne absolútnu revolúciu postavenia človeka. Kto sa stal otcom a matkou už nikdy nebude taký istý, ako bol predtým. Aj v prípade, že svoju úlohu nezvláda a zanedbá.

Rovnakú revolúciu spôsobuje skutočný Boh prítomný v našom živote. Kto sa s Ním stretne, už nikdy potom nemôže byť ako predtým, kým Boha nestretol. A to aj vtedy, ak sa viere vzdiali, ak ju zaprie a opustí. Boh s nami v Kristovi je pre každého z nás, bratia a sestry, lebo nás upozorňuje, že nikto z nás, ktorí sme tento príbeh o prichádzajúcom Bohu počuli sa už nikdy nemôže tváriť, akoby sa nič nestalo. Stalo sa.

Tu je dobre pripomenúť aj druhú časť posolstva anjela, ktoré zmenilo postoje Márie a Jozefa z Nazareta. Ich narodené dieťa malo vyslobodiť svoj ľud z hriechov.

Iste vám neušlo, bratia a sestry, že vianočný príbeh v sebe nesie jeden veľmi ostrý kontrast, veľké protirečenie. Na jednej strane celá atmosféra Vianoc, vianočné piesne, modlitby, výzdoba sú plné radosti, jasotu, na druhej strane samotný príbeh až taký radostný nie je. Spomeňme len niekoľko momentov – neočakávané tehotenstvo, z neho plynúce problémy s vysvetľovaním v rodine, v dedine. Putovanie do Betlehema v čase tehotenstva, márne hľadanie miesta v ubytovni, pôrod v maštali uprostred noci, hrozba smrti od kráľa Herodesa. Samé komplikácie a starosti. Napriek tomu všetkému je vianočný príbehu skutočne radostný. Dôvodom sú slová zasľúbenia z anjelovho posolstva. On vyslobodí svoj ľud z hriechov. Čo tieto slová znamenajú pre svet a konkrétne pre nás? Sú v nich ukryté dve zvesti. Pán Ježiš Kristus sa narodil na svet, aby nám pozemšťanom ukázal, akým spôsobom môžeme počas svojho života zápasiť s hriechom. Keď vyrástol a začal ľudí vyučovať, nekompromisne odkrýval pravdu o ľudskom hriechu. Robil to však vždy s veľkou láskou, bez túžby zraniť, ponížiť. Vždy odkrýval hriech so zámerom pomôcť nám, hriešnikom. Svojim životom a učením dal veľa príkladov a povzbudení pre každého z nás, čo máme robiť, aby hriech neovládal naše myšlienky a konanie. Dal nám aj sľub: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca vekov. V týchto slovách sme zahrnutí aj my. Nie sme teda na svoje zápasy sami. Boh je s nami, aby sme nemuseli stáť proti hriechu len s vlastnými silami.

Druhá časť tejto správy už patrí skôr do pôstneho a veľkonočného obdobia. Možno nám to nepasuje do vianočného času, hovoriť o tých ťažkých témach utrpenia, smrti a vzkriesenia. Ale práve na to sa Pán Ježiš narodil. Práve taký charakter má Jeho život od narodenia – zúfalý odpor diabla, útoky pokušiteľa a napokon víťazný koniec zápasu pre Ježiša Krista. Konečné riešenie problému hriechu – odsúdenie pokušiteľa a oslobodenie zotročených hriešnikov. Vyhlásenie totálnej amnestie pre všetkých, ktorí ju chcú prijať prostredníctvom obete Pána Ježiša Krista.

Bratia a sestry, Vianoce pre nás nebudú radostné, iba veselé, ak z nich vynecháme tento rozmer zápasu Pána Ježiša s našim hriechom. Spomeňme si na slová staručkého Simeona – z čoho sa radoval? Teraz prepúšťaš, Pane svojho služobníka v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil. Skutočnú vážnosť tieto sviatky pre nás budú mať, keď pochopíme to, že tu v Betleheme sa začína zápas o našu záchranu z hriechu a necháme sa vtiahnuť do tohto príbehu.

A tu je tretia časť posolstva príbehu Jozefa a Márie z Nazareta, ktorú by sme si mali so sebou odniesť so sebou z kostola. O Jozefovi bolo napísané: „Keď sa Jozef prebudil zo sna, urobil, ako mu prikázal anjel Pánov: prijal svoju ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna, a dal Mu meno Ježiš.“

V troch slovesách: Prebudil sa, prijal a urobil je ukrytá dnešná výzva aj pre nás. Znovu aj na tieto Vianoce sa máme prebudiť z letargie svojej hriešnosti. Nedivme sa, že potrebujeme znovu počuť to slovo: Prebuďte sa! Je to také prirodzené, ako keď každý deň po únavnej práci musíme zaspať. Tak sa nám žiaľ deje aj v zápase s hriechom. Máme chvíle, keď sme v tom bdelí a ostražití a máme chvíle, keď nás pokušenie a zápas s hriechom unavujú a tlačia k zemi. Tu potrebujeme nutne práve toto zvolanie: človeče, znovu sa prebuď a uvedom si, že to, čo si počul o Ježišovi v Jeho slove je pravda. Znovu s obnovenou rozhodnosťou ju prijmi, tak ako Jozef prijal Máriu za ženu, prijal Ježiša za syna a nebeského Boha za vodcu svojho života. Prijal a urobil, čo mu kázal anjel. Tak človeče Boží aj ty prijmi, čo ti zvestuje príbeh Vianoc a urob, čo ti Boh hovorí.

Nie vždy sa nám to zdá príjemné. Ani to nemusí byť príjemné, čo nám Pán Boh káže, ale je to osožné. Zapísať sa do školy a stráviť nekonečné hodiny učením sa a cvičením sa vo vedomostiach nie je príjemné. Ale je to prospešné, lebo nás to dovedie k poznaniu. Cvičiť nekonečné hodiny na tréningu nemusí byť rope športovca príjemné. Ale je to pre neho osožné, ak chce dosiahnuť víťazstvo, medailu napríklad na olympiáde v Soči. Poslúchnuť Pána Boha nebolo pre Jozefa a Máriu to najjednoduchšie riešenie. Ale bolo to najprospešnejšie pre nich aj celé ľudstvo. Oplatí sa nasledovať ich príklad.

Bratia a sestry, ten starý a známy príbeh o dvoch obyčajných ľuďoch z mestečka Nazaret –bol rozprávaný už státisíce krát. Ale aj dnes nám mal čo povedať, lebo nám priniesol zvesť, ktorá je pre nás stále živá:

Boh je s nami.

Aj my sa prebuďme, prijmime túto zvesť a konajme podľa nej.

A radosť Vianoc bude mať v nás trvalú platnosť. To nám všetkým zo srdca prajem. Amen

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

20.12.2020

4. adventná nedeľa

Radostné svedectvo o blížiacom sa Pánovi

Suspírium:

Kázeň Lk 2, 29-34

Milí bratia a sestry!

Advent znamená, že Ježiš nás volá. On, ktorý už raz prišiel, a svet Ho neprijal, príde opäť. Prichádza k nám i dnes, vo svojom Slove. Je tu, je prítomný, aby premenil našu ustarostenosť na pokoj, našu neistotu na nádej, naše znechutenie, na novú energiu, náš smútok na radosť.
Každým dňom ideme v ústrety nie len svojej smrti, ale aj prichádzajúcemu Kristovi. Aj On nám v ide ústrety, aby nás uistil, že Božie kráľovstvo, vláda spravodlivosti, nie je dávno prehratou vecou, ale to je – má byť tvoja aj moja budúcnosť.
Zažatá je posledná, štvrtá adventná svieca. Vrcholí advent. Deti sa tešia na Vianoce, blíži sa ten čas darčekov. Rovnakým spôsobom veriaci človek nedočkavo a v radostnom očakávaní vníma príchod – advent Pána Ježiša.

Vianočný čas nás ale neurobí šťastnejšími a radostnejšími. Vianočný čas nás neurobí lepšími. Nie je to Vianocami, že ľudia majú k sebe bližšie. Iba my sami môžeme urobiť Vianočné sviatky šťastné a veselé. My sa môžeme stať lepšími, ohľaduplnejšími a pozornejšími, by sa toto všetko stalo vianočnou atmosférou okolo nás. Vianoce nespôsobia, že ľudia majú k sebe bližšie. Len tak blízki budú nám ľudia, ako blízko sa k nim postavíme my sami. Spôsobí to prichádzajúci Pán a Kráľ sveta, narodený v pokore, narodený v našich srdciach.

Takto vyzeral prvý advent Pána Ježiša, advent pred jeho narodením, advent, v ktorom sa On narodil v srdciach týchto ľudí. Bol to príchod do ťažkých chvíľ. Do neriešiteľných situácií, či dokonca samotný príchod Mesiáša spôsoboval vážne životné komplikácie. Zachariáš onemel a jeho manželka v pokročilom veku nečakane otehotnela. Koľko problémov spôsobilo čakanie dieťaťa panne zasnúbenej Jozefovi, môžeme si domyslieť. A Simeón? Duch Svätý mu ešte prv oznámil, že prv než zomrie, uvidí Mesiáša. Príchod dieťatka do jeho života znamená, že sa naplnia jeho dni, že zomrie. Mal sa Simeón strániť všetkých detí? Mal sa vyhýbať ľuďom, ktorí túžobne čakali príchod Krista Pána? Nie, nie, nepribližujte sa ku mne s deťmi, čo keď to náhodou bude Mesiáš a bude mi koniec?!? Nie! Simeón túžobne čakal na toto stretnutie. Bolo pre neho dôležitejšie ako jeho vlastný život. Vo viere v Pána premáhame smrť i každú ťaživú životnú situáciu. I takto prichádza Spasiteľ a Pán do našich životov.

Nie vianočný čas nás neurobí lepšími, citlivejšími, radostnejšími. Ale sprostredkuje stretnutie, ktoré polepší naše životy, rozcitlivie nás vo vďačnosti za našich blízkych a blížnych. Na toto stretnutie so Záchrancom sa radujme a toto stretnutie je našou vianočnou radosťou.

Prorocké slová Simeona zneli tvrdo, najtvrdšie ako to v gréckej reči bolo možné vysloviť. Simeon nehovorí o sebe ako o služobníkovi, ale ako o otrokovi. Nehovorí Pánu Bohu „Pane“ ale hovorí „despota, vladár“. Takto to prezrádza pôvodný grécky text. Tu sa zamyslíme nad životom, ktorý je stále v očakávaní, že sa niečo zmení. Stále dúfať, strácať i nachádzať nádej. Ale aké to je, keď niet vyslobodenia z biedy? Ak nevstúpi Boží Syn do našich životov, aké to budú sviatky? Podstatou Vianoc je Ježiš Kristus!

Skutočným vládcom, despotickým vládcom našich životov je hriech. Ponúkol nám ho diabol. Ani sa veľmi nemusel namáhať a my sme prijali túto alternatívu. Nič to však nemení na našom stave otroctva, pod despotickou krutovládou hriechu a diabla. V tomto stave, bez Krista, bez adventu a bez Vianoc v srdci, aj Pán Boh je despota a predstavujeme si, čo všetko by sme mu mali splniť, aké mnohé skutky vykonať, máme z Boha strach a paniku, lebo to sú Božie slová: odplata za hriech je smrť.

Prajem nám všetkým, bratia a sestry, aby sme prežili príchod Pána Ježiša v srdci a Jeho narodenie, Vianoce pre dušu. Budeme môcť prežiť nielen šťastné a veselé Vianoce, ale dni života v slobode, oslobodení od otrockej služby hriechu. Až kým raz nepovieme slovami Simeona: Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí. Amen

Prajem vám požehnanú 4. adventnú nedeľu. Prosím, dôverujme Pánu Bohu aj v týchto náročných časoch, ktoré spoločne prežívame. Nezabudnime na podstatu Vianoc- Ježiša Krista.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

13.12.2020

3. adventná nedeľa

Pripravovateľ cesty Pánovi

Piesne: 10,30,21,25, A-3

Text: Matúš 3, 1 – 12

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ, kázal na púšti Judskej a hovoril: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Toto je totiž ten, o ktorom povedal prorok Izaiáš: Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodník. Tento Ján mal odev z ťavej srsti, okolo bedier kožený opasok a pokrmom boli mu kobylky a poľný med. Vtedy vychádzal k nemu Jeruzalem a celé Judsko, aj celé okolie Jordánu, vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordáne. Keď však videli, že mnohí z farizejov a sadukajov prichádzajú na krst, povedal im: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? Vydávajte teda ovocie hodné pokánia. A nemyslite, že si môžete povedať: Veď máme otca Abraháma! Lebo hovorím vám, že Boh z týchto kameňov môže vzbudiť deti Abrahámovi. Ale sekera je už priložená na korene stromov; každý strom teda, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. Amen.

Milí bratia a milé sestry!

Dnes nám do popredia vystupuje veľmi výrazne osoba Jána Krstiteľa.

Podľa toho čo sme o ňom počuli Ján Krstiteľ pôsobí veľmi zvláštne: žil na púšti- čiže nejaký samotár a čudák, živil sa poľným medom a kobylkami- zvláštny druh vegetariána, ďalej jeho oblečenie –ťavia srsť, kto sa už tak oblieka. Povedané slovami dnešnej doby: veľmi zvláštna „ IMAGE“.

Nie ako v smotánke- topánky za .... značky.... kabelka za .... Ján nebol žiadny nóbl pán. Neprezentoval módu a ani bio- či vegan stravu. Prezentoval niečo oveľa podstatnejšie- bol hlas volajúci na púšti- pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky. Nie to, ako Ján vyzeral, ale čo zvestoval bolo podstatné!

Viete opäť platí to, že na čo človek pozerá je diametrálne odlišné od toho, na čo hľadí Boh. Nie je podstatné ako človek vyzerá, ale aký je a čo prináša. Pán Boh si môže aj čudáka, ktorého sme dávno odpísali použiť pre svoj plán. U Pána Boha nie sú obmedzenia, prekážky.

Ján Krstiteľ- mal dôležitú úlohu: pripravovateľ na stretnutie s Ježišom Kristom.

Ján sa nedal odradiť, zastrašiť, znechutiť. Mal ťažkú úlohu, a to že bol priamy a vedel veci pomenovať trefne , vďaka tomu si spravil veľa nepriateľov. Veď kričal: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? Napriek tomu sa nevzdal a nehodil ako sa hovorí: „ flintu do žita“. Vedel aké je jeho poslanie a úloha. Mocne zvestovať Božie slovo, krstil a privádzal ľudí k pokániu, ale poukazoval na niekoho kto prichádza po ňom- Ježiša Krista. ... ale Ten, ktorý prichádza za mnou ...

Ján nielen že vedel aké je jeho poslanie, ale vedel, kde je jeho miesto. Mohol mať pocit dôležitosti, mohol si namýšľať, že on je ten najdôležitejší. No nebolo to tak. A to je nesmierne sympatické a dnes nevídané. Absolútna skromnosť, pokora. Úplný opak dnešnej doby. Pokoru už dnes nevidíme, skôr platia široké lakte a keď ísť tak aj doslova cez mŕtvoly. Bohatí chcú byť ešte bohatší, mocní ešte mocnejší... všetko platí len nie pokora. Túžba po moci, kariére, peniazoch, ničí charaktery a absentuje akákoľvek ľudská slušnosť v akejkoľvek oblasti, nevynímajúc ani cirkev. Ján mal na pamäti- Boh je môj Pán. Nie mocní, vladári, bohatstvo či peniaze- Boh je číslo 1 v mojom živote.

Čo je číslo 1 nášho života? Aké máme priority? Dobré si je odpovedať najmä teraz pred Vianocami, nestačí mať obsypaný stromček darčekami- lepšie je mať srdce na správnom mieste. Nie robiť veľké gestá počas Vianoc, ale všimnúť si aj cez bežný rok najbližších, tých ktorých máme dennodenne pri sebe a nebrať ich ako skriňu či iný kus nábytku. Povedať ďakujem, prepáč, si pre mňa dôležitý, mám ťa rád ...

Adventný čas, ktorý spoločne prežívame je časom, keď by sme mali spomaliť- napriek tomu že blížiace sa Vianočné šialenstvo vrcholí. Aj keď často spomínaný "lockdown" nás zrejme trochu zastaví. Adventný čas a Ján Krstiteľ nám pripomínajú, že je čas sa spamätať, ešte nie je neskoro. Ešte sa to dá. Pán Ježiš ako je napísané znova príde na zem, nie ako dieťatko v jasličkách, ale ako Pán, ktorý bude súdiť živých a mŕtvych.

Každý z nás dostal a má nejakú úlohu , tak ako ju mal aj Ján Krstiteľ. Aj nám Pán Boh mnohé zveril a záleží na nás ako sa k Božej žiadosti postavíme.

Zvesť Božieho slova, povzbudzovať sa navzájom, prinášať nádej a útechu, podať pomocnú ruku keď treba, vypočuť, modliť sa..... je úlohou každého jedného z nás. AMEN

Prajem vám pokojné a požehnané prežívanie adventu

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

13.12.2020 2. Adventná nedeľa

Kráľovstvo Božie prichádza

Daj nám silu drahý Bože, aby sme i v tomto adventnom čase hľadali najprv Tvoje kráľovstvo aby si mohol vojsť do nášho srdca, do nášho života ako Kráľ slávy. Amen.

Kázňový text: Žalm 24,6-10

Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov. Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa, večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy! Ktože je ten Kráľ slávy? Hospodin silný a mocný, Hospodin mocný v boji. Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa, večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy! Ktože je ten Kráľ slávy? Hospodin mocností, On je Kráľ slávy. AMEN

Milí bratia a sestry!

Keď sme hladní vieme čo máme robiť, ale keď je hladná duša? Po čom siahnuť? Pán Boh nás nenecháva napospas...ale aj tu nám Pán Boh ponúka svoje riešenie.

Dnes sme spoločne vstúpili do nového dňa, slávime 2. adventnú nedeľu. Advent nie je len o príchode JK, ale potrebné si je uvedomiť čo Kristus prináša. Božie kráľovstvo. Táto nedeľa nám hovorí o tom, že kráľovstvo Božie prichádza. Nie je to pozemské kráľovstvo, a aj keď používame túto terminológiu nie sme v ríši fantázie, ale sme v realite. Boh tým, že poslal svojho Syna nám poodhalil niečo z večnosti. A to je úžasné, lebo nežijeme v nevedomosti..... aj keď teraz len z čiastky poznávame...... ale potom uvidíme tvárou v tvár.

Božie slovo hovorí: „Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov.“

Po čom túžime najviac v živote? Bez čoho si nevieme život predstaviť? Je to viera v Boha? .......Dnes je množstvo vecí, ktoré nás zamestnávajú a okrádajú o pokoj a čas, ktorý by sme mohli venovať hľadaniu Boha. Akoby sa advent so svojím tichom a pokojom úplne vytratil z našich rodín a človek len ťažko odoláva tlaku spoločnosti, ktorá nasadla do rýchlovlaku bez ručnej brzdy.

Adventná doba je dobou pripomínania si príchodu Spasiteľa Ježiša Krista, ale je zároveň aj dobou očakávania Jeho druhého príchodu. Je to čas, v ktorom by sme mali otvárať svoje srdcia, čas, keď by sme mali hľadať Hospodina. A práve o takomto otváraní si srdca a hľadaní Boha nám hovorí 24 Žalm. Kedysi bol spievaný v jeruzalemskom chráme pri výročných slávnostiach, keď mnohí Židia nielen z Izraela ale aj z okolitých krajín, putovali každý rok do tohto chrámu.

V minulosti hľadali Hospodina predovšetkým svojím putovaním do Jeruzalemského chrámu. Hľadali Boha aj prostredníctvom Božieho slova, ktorému načúvali, ktoré sa tu zvestovalo a ktoré bolo dokonca predvádzané rôznymi posvätnými úkonmi. Takýto spôsob hľadania Hospodina dnes už neprichádza do úvahy, pretože Jeruzalemský chrám, ktorý predstavoval trvalú prítomnosť Boha, už

nestojí. No napriek tomu úloha hľadať Hospodina stále trvá. Dnes už preto nemusíme putovať do Jeruzalema a počúvať na tomto mieste Božie slovo. Skúsme preto obrátiť svoju pozornosť tam, kde sa dnes Božie slovo zvestuje a sviatosti prisluhujú. Skúsme sústrediť svoju pozornosť na Bibliu – Božie slovo, cez ktoré k nám hovorí Boh. Veď práve prostredníctvom tejto knihy sa dozvedáme, čo Boh pre nás vo svojej láske urobil a stále robí. Veď je to práve táto kniha, ktorá najdôveryhodnejším spôsobom hovorí o príchode Spasiteľa sveta. Ak úloha hľadať Hospodina stále trvá, tak sa pýtajme: Akým spôsobom ho ja hľadám vo svojom živote? Čo

všetko robím preto, aby aj o mne platili slová žalmistu: „Toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov.“

Cez Ježiša Krista k nám Boh prehovoril jedinečným spôsobom. On sa stal tým vteleným Božím slovom. A tak hľadať Hospodina znamená pre všetkých kresťanov sveta predovšetkým hľadať Krista, skrze ktorého prichádza k nám kráľovstvo Božie. Hľadať a nájsť Božie kráľovstvo znamená predovšetkým zabudnúť na seba a pamätať na Boha, a tak všetkým čím sme a čo robíme, pripravovať cestu tomu, ktorý má prísť.

„Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy.“ O akých bránach je tu vôbec reč? Pôvodne žalmista v týchto slovách určite myslel na jeruzalemské brány, ktoré sa majú otvárať v ústrety prichádzajúcemu kráľovi. Je to obraz z vojnových čias, kedy sa obkľúčené mesto vzdalo svojmu dobyvateľovi, a potom mu otvorilo brány, aby mohol nimi vojsť a prebývať v meste ako kráľ slávy. Ľudské srdce sa podobá takémuto opevnenému mestu. Neraz sa aj my snažíme ohradiť všeličím, len aby sme mali čo najpokojnejší život a prežili ho v akomsi bezpečí pre seba, za opevnenými hradbami, kde sa nám nemôže nič stať. Žalmista to veľmi dobre vedel, keď písal svojim čitateľom tieto riadky. Z čoho sme si my vo svojom živote vybudovali hradby, ktoré Kristus musí dobýjať, to vie najlepšie každý z nás sám. Dovoľme, aby jeho moc ich zlomila a potom mu otvorme brány srdca, aby mohol doňho vojsť ako Kráľ slávy.

Pokoj Kristov nech prebýva v našich srdciach.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

6.12.2020 1. Adventná nedeľa

Pán prichádza

Príď Pane Ježiši, a naplň naše srdcia svojím pokojom, presvieť náš život svojou láskou a občerstvi našu dušu svojím slovom. Na Teba očakávame. Amen.

Text: Zjavenie 3, 20

Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. AMEN

Milí bratia a sestry!

Dnes sa pre nás a celý kresťanský svet začína Advent, obdobie prípravy a očakávania, prípravy na Vianoce. To vzácne milé obdobie, ktoré je iné ako celý zvyšný rok. Čím to je? A preto aj dnešná 1. adventná nedeľa pred nás kladie otázku: sme pripravení na advent? Príchod Pána Ježiša?

Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že nás advent prekvapuje z roka na rok rýchlejšie.... tvorcovia reklám, marketingu už reagujú na prichádzajúce Vianoce, a možno že sme si na to zvykli. Dokonca som sa rozprávala so sesternicou a v Grécku sa robí stromček už mesiac vopred... treba sa vraj dobre pripraviť a mať radosť z Krista stále. Dnešnou prvou adventnou nedeľou začína sa nový cirkevný rok. Znova zaznieva a bude zaznievať k nám posolstvo, že Ježiš Kristus chce vstúpiť do nášho života. Je potrebné opakovať toto posolstvo znova a znova, lebo do srdca, do nášho myšlienkového a citového sveta, sa nám neprestajne ponúka, vkráda, natíska množstvo iných vecí. Dnes, cez médiá a reklamu, je týchto ponúk omnoho viac ako v minulosti. A my sme slabí, a ľahko podliehame takýmto lákadlám. A tých lákadiel je mnoho, ale oveľa viac ma desí naša ľahostajnosť. Tak ako po iné roky, vždy keď sa pýtam detí na náboženstve či vedia čo sa stalo na Vianoce, či poznajú Tichú noc, alebo aké zvyky oni zvyknú mať počas Štedrého večera. Odpovede na moje otázky boli rôzne- ale drvivá väčšina nevie nič o udalostiach Štedrého večera, nehovoriac o nejakých tradíciách či zvykoch.

Uprostred tejto situácie, tohto sveta stojí, pri dverách nášho srdca Pán Ježiš Kristus a klope. Mnohí povedia stále to isté každý rok, ale nie je potrebné pripomínať a zvestovať tú užasnú zvesť o príchode Krista??? Ja myslím že áno. Ježiš chce vstúpiť do nášho života a zaujať v ňom natrvalo hlavné, rozhodujúce miesto. Všimnime si, že práve on robí tento prvý krok, práve od neho vychádza iniciatíva. Pri všetkom, čo robil v dňoch svojho pozemského pôsobenia, bola iniciatíva na jeho strane. Keby on neprichádzal so svojou iniciatívou, nikdy by sme nemohli vstúpiť s ním do spoločenstva.
Prečo klope, prečo chce vstúpiť do nášho života? Klope, lebo svojím nadradeným poznaním vie, že ho veľmi potrebujeme. My si to nie vždy jasne uvedomujeme. Neraz si myslíme, že si svojou silou a rozumom so svojím životom a jeho problémami dáme rady aj sami.
Je to podobný postoj, aký zaujímal cirkevný zbor v Laodikei. Náš kázňový text je vybratý z listu, ktorý oslávený Pán poslal tomuto zboru. V ňom sa objavilo zmýšľanie tohto typu: „Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem“. V rozličných obmenách sa takéto zmýšľanie objavuje aj u dnešného človeka. Je naše šťastie, že náš Pán vie o nás aj to, čo my o sebe nevieme.
Na hrdé, sebavedomé stanovisko laodikejského zboru reagoval takto: „Nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“
Počujeme toto klopanie? Všimnime si pozorne znenie nášho textu: „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere...“ To znamená, že jeho klopanie môže človek aj nepočuť. Jemné klopanie vo veľkom hluku zaniká. Ak sme zavalení množstvom iných dojmov; ak sme plne zaujatí aktuálnymi udalosťami a problémami;– tak možno ani nezačujeme jeho klopanie.
Preto je dôležité zaradiť do svojho života tiché chvíle a načúvať. Náš Pán klope rozličným spôsobom: Slovami Biblie, slovami kázne, piesní, liturgie, modlitieb, slovami, ktoré nás oslovia; vážnym rozhovorom s priateľom; hlasom svedomia; úspechmi a príjemnými prekvapeniami; tragickými udalosťami, utrpením chorobou, smrťou blízkych; myšlienkou na vlastnú smrť. Má k dispozícii mnoho ďalších metód. Keď prídu ťažké a veľmi ťažké situácie, nechceme zostať sami. Potrebujeme niekoho múdreho, mocného, láskavého, kto by nás pochopil a vniesol svetlo a pokoj do nášho položenia. Toto znamená počuť jeho klopanie.
A čo znamená otvoriť dvere? Poprosiť ho: Vstúp, Pane, veľmi ťa potrebujem. Urobiť svoj život závislým na BOHU!!! To isté sľubuje aj nám. „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“
Spoločné stolovanie je v biblickej reči obrazom tesného spoločenstva. Tí, ktorí sedia spolu za jedným stolom, patria k sebe, majú niečo spoločné, a to niečo podstatné. Stolovať spoločne s Ježišom znamená prežiť chvíle v tej najlepšej, najčistejšej spoločnosti. Nijaké čo ako parádne vystrojené stolovanie v bežnom zmysle nedosahuje ani zďaleka úroveň stolovania s Ježišom. Na honosne pripravené stolovania je spravidla pozývaná takzvaná elita či smotánka. Na stolovanie s Ježišom je pozvaný bez výnimky každý.
Presný preklad slov v našom texte znie: „Budem večerať s ním a on so mnou. Pred nami je otázka, či sme ochotní pravidelne sa vo chvíľach ticha započúvať do klopania nášho Pána, či sme ochotní otvoriť mu dvere a pozvať ho dnu. Odpovedať by mal každý za seba.
Okrem toho sa pýtame, čo to znamená, že on bude stolovať, či večerať s nami, a ako sa prejaví spoločenstvo s ním, ako ho budeme prežívať. Cez ponorenie sa do evanjeliových textov môžeme aj my prežívať jeho pôsobiacu prítomnosť. Okrem toho nám treba vedieť, že účasť na Večeri Pánovej sa môže pre nás stať silným zážitkom jeho bezprostrednej prítomnosti. Každá úprimná modlitba sa takisto môže stať zážitkom spoločenstva s ním.
Keď klope a vstúpi do nášho života, neprichádza s prázdnymi rukami. Kde on príde a je prijatý, tam vnáša ovzdušie pokoja. Ustrašení ľudia vzbudzujú u ostatných strach, nervózni ľudia vyvolávajú nervozitu. Pokojní ľudia vyžarujú pokoj. Pán Ježiš si bol vedomý svojho jedinečného pokoja. Svedčí o tom jeho ponuka: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.“ Mať niekoho, o kom vieme a cítime, že nás prijíma a miluje, že sme v jeho srdci zapísaní s láskou – to je dôležitý zdroj životnej istoty. Nielen my potrebujeme byť milovaní a akceptovaní. Naši blížni v rodine aj mimo rodiny túžia po tom istom. Kristova láska nám dáva silu, aby tak, ako je on domovom pre nás, aby sme sa aj my stávali domovom pre druhých. Dáva nám aj schopnosť, aby sme vycítili, čo náš blížny práve potrebuje. Obraz Pána Ježiša, ktorý stojí pri dverách a klope na ne, je nielen na to, aby vyvolal pôsobivú adventnú náladu, ale je to posolstvo, ktoré nám prináša vážnu ponuku a stavia nás pred rozhodnutie: Počujeme klopanie? Otvoríme mu? Pozveme ho dnu? Na jeho klopanie by sme mali odpovedať radostným prijatím a veľkým očakávaním.

Amen.

Prajem Vám požehnaný adventný čas, nech nám prinesie novú nádej na nový začiatok.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

22.11.2020 Posledná nedeľa v cirkevnom roku

24. nedeľa po Svätej Trojici

Modlitba:

Ďakujeme Ti, nebeský Bože, za domov, ktorý si nám pripravil v nebesiach. Ďakujeme Ti za nádej, ktorú nám dávaš vo vzkriesenom Synovi, že tento domov si pripravil pre každého, kto Ťa miluje. Radujeme sa z toho, že jedného dňa Ťa budeme môcť uzrieť tvárou v tvár v nebeskej otčine. Amen

Evanjelium podľa Matúša 13, 24-30

^„24Predložil im iné podobenstvo: Podobné je kráľovstvo nebeské človeku, ktorý zasial dobré semeno na svojom poli. ²⁵Ale keď ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, nasial kúkoľ medzi pšenicu a odišiel. ²⁶Keď siatina vyrástla a vyklasila sa, ukázal sa aj kúkoľ. ²⁷Sluhovia prišli k hospodárovi a povedali mu: Pane, či si ty nezasial dobré semeno na svojom poli? Kde sa teda vzal kúkoľ? ²⁸Odpovedal im: Človek nepriateľ to urobil. Opýtali sa sluhovia: Či teda chceš, aby sme ho šli povytŕhať?²⁹On odpovedal: Nie! Aby ste pri vytrhávaní kúkoľa nevytrhali s ním nejako aj pšenicu. ³⁰Nechajte, nech oboje rastie spolu až do žatvy, a keď príde žatva, poviem žencom: Povyberajte najprv kúkoľ a zviažte ho do viazaníc na spálenie, ale pšenicu mi zhromaždite do stodoly.“ AMEN

Milí bratia a sestry!

Akú máte pamäť? Čo všetko si pamätáte zo svojho života?

No, človek si väčšinou pamätá pekné chvíle, ale častejšie si azda pamätáme tie horšie. Je to tak, lebo aj človek, často keď spomína na školu, tak nespomenie ani tak tých dobrých učiteľov, ako skôr tých prísnejších a horších. Ale iste mi dáte za pravdu, že človek si nepamätá úplne všetko zo svojho života. Ani pri tej najlepšej pamäti sa to jednoducho nedá. Nie je to v našich silách.

Ale. Ale, je tu niekto kto si pamätá všetko. A kto nám to raz všetko aj pripomenie.

Je to Pán Boh sám. Nepotrebuje žiadne pamäťové karty, žiadne písomné záznamy. Jednoducho nám hovorí, že na konci nám premietne náš život. Neviem či to bude príjemné či nie, lebo ako sme na začiatku povedali, človek na mnohé zabudne.

A preto, Božie slovo hovorí: Ešte je čas! Je čas na zmenu. Je čas na nové.

Posledné nedele po Trojici nám túto skutočnosť akosi naliehavejšie pripomínajú- pripomínajú nám, že sa máme pripraviť na posledné veci. Na súd, na večnosť, na stretnutie s Pánom Bohom.

Práve dnešné podobenstvo PJK na túto skutočnosť poukazuje. Hovorí o kúkoli respektíve burine medzi pšenicou.

Vysvetlenie podobenstva.

Prečo PJK hovorí v podobenstvách
Vysvetliť podobenstvo/ pole, zrná,... ako to bude oddelené...../
Máme ešte čas a je na nás aký postoj už teraz zaujmeme.

Už teraz je to na nás. PJK nám mnohé ponúka. Prišiel aby sa dotkol našich sŕdc, aby o ne bojoval.

Možno si povieme, a tak mňa sa to ani netýka, veď ja som dobrý, slušný, nikomu som neublížil..... no je to tak skutočne.... vieme o všetkom.....Preto nás tak trošku dnešná nedeľa, pozýva k menšej retrospektíve- pohľadu späť, Pán Ježiš sa pýta:

Pamätáš si :

keď si kričal na svojho manžela/ manželku
Keď si sa hneval so susedom
Keď si sa otočil chrbtom miesto toho, aby si pomohol
Keď ti bol niekto nesympatický
Keď si niekoho ohováral
Keď si niekoho urazil
Keď si si o nikom niečo zlé pomyslel

...... pamätáš si ???

No, pamäť je ošemetná vec... často si vyberá čo si chce pamätať, na to nezabúdajme milí bratia a sestry!

Lebo čas, keď sa postavíme pred Boha príde, možno to nebude dnes, zajtra.... ten čas príde....

„.. nech hnev nás neovláda, nech neodídeme nezmierení...nech slnko nezapadá nad vašim hnevom, hovorí PJK ...“

Pamätám si na jeden príbeh: manžel s manželkou sa pohádali, pre nejakú banalitu, strašne si vynadali, manžel nahnevaný vybehol z domu, buchol dverami .... o hodinu neskôr zazvonili policajti pri dverách manželky a oznámili jej, že manžel mal tragickú autonehodu.... už nikdy neotvorí dvere domu.. už nikdy nebudú mať čas, aby sa ospravedlnili jeden druhému.... premrhali šancu...

Sú rôzne udalosti, ktoré nás nahnevajú, prídu ľudia ktorí nás dobre naštvú- ALE:

²⁵Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym; veď sme si navzájom údmi. ²⁶Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.²⁷Nedávajte miesto diablovi. ²⁸Ten, čo kradol, nech viac nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu. ²⁹Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie. ³⁰Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia. ³¹Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. ³²Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi. / list Efezkým 4, 25-32 /

AMEN

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou

V prvom podobenstve počujeme o hospodárovi, ktorý zasial na svojom poli dobré, čisté zrno. Mal však nepriateľa, ktorý mu nedoprial dobrú úrodu a chcel mu ju prekaziť. A tak v noci, keď spali všetci rozhádzal na čerstvo zasiate- semeno buriny. Za nejaký čas, obe semená vyrástli a zazelenalo sa pole. Ale keď sa začali tvoriť klasy, ukázalo sa, že je tam veľa buriny. Pýtali sa hospodára... čo to zasial.... a on povedal: človek nepriateľ. Sluhovia navrhli, že pôjdu povytrhávať burinu. Ale hospodár to zatrhol.

Výklad

Učeníci prosili, aby im Pán Ježiš vysvetlil toto podobenstvo. Pole je svet a rozsievač je Boží Syn. Dobré zrno- veriaci ľudia. Boh však má nepriateľa, ktorý sa snaží všetko prekaziť. Je to diabol- satan. Burinou sú tí, ktorých diabol zviedol a konajú zlo. Tak ako na poli rastie pšenica i burina, tak je to vo svete- žijú vedľa seba dobrí , spravodliví i zlí, veriaci i neveriaci. Tomu bude tak, dokiaľ bude trvať tento svet. V deň Božieho súdu budeme oddelení- spravodliví od zlých. Toto neurobia ľudia, toto spraví BOH SÁM.

Prajem vám pokojný a požehnaný deň z milosti Božej!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

15.11.2020

23. nedeľa po Trojici, predposledná nedeľa pred koncom cirkevného roka

O poslednom súde

Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine,

Pane, počuj môj hlas; nech pozorujú Tvoje uši hlas môjho úpenia! Amen

Kázňový text: Žalm 22,2-22bv

²Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho kriku! ³Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť. ⁴Ty však tróniš ako svätý, Ty, chvála Izraela. ⁵V Teba dúfali naši otcovia, dúfali, a Ty si ich zachraňoval. ⁶K Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali a nebývali zahanbení. ⁷Ja som však červ, a nie človek, potupa pre ľudí a ľudom opovrhnutý. ⁸Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú sa, potriasajú hlavou: ⁹Spoliehal sa na Hospodina, nech ho teraz zachráni, nech ho vytrhne, však má v ňom zaľúbenie! ¹⁰Veď Ty si ma vyviedol zo života matky, dal si mi nádej na matkiných prsiach. ¹¹Odkázaný som na Teba už od života matky, od lona matky mojej Ty si Boh môj! ¹²Nebuď mi ďaleký, blízko je súženie, a pomocníka niet. ¹³Obkľúčilo ma mnoho juncov, mocné býky z Bášánu ma obklopili. ¹⁴Otvárajú si na mňa ústa ako dravý a revúci lev. ¹⁵Rozlievam sa ako voda, uvoľňujú sa mi všetky kosti, moje srdce je ako vosk, rozpúšťa sa mi vo vnútornostiach. ¹⁶Ako črep vyschla moja sila a jazyk sa mi k ďasnám prilepil, kladieš ma do prachu smrti. ¹⁷Lebo psi ma obkľúčili, obkolesila ma tlupa zlosynov a prebodli mi ruky, nohy. ¹⁸Môžem si spočítať všetky kosti, oni sa prizerajú, zrak si pasú na mne. ¹⁹Rozdeľujú si moje šaty a o môj odev hádžu lós. ²⁰Ale Ty, Hospodine, nevzďaľuj sa! Ty, sila moja, poponáhľaj sa mi na pomoc! ²¹Zachráň mi dušu pred mečom, moju jedinú z moci psov. ²²Zachráň ma z tlamy leva a z rohov byvolov. Ty si ma vypočul.

AMEN.

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

S týmto povzdychom sa milí bratia a sestry, v živote stretávame dosť často. Možno tieto slová sme vyslovili i teraz, keď sme len nedávno stáli nad hrobmi svojich blízkych a uvedomovali si tú skutočnosť, ako nám chýbajú. Veď cez ich ruky a milý úsmev sme spoznávali láskavú Božiu tvár, a zároveň tak prijímali pre svoj život mnohé požehnanie. Ale rovnako tieto slová vyslovujeme aj vtedy, keď do nášho života prichádza nejaké trápenie a v tomto trápení sa cítime opustení a osamelí. Vtedy sa neraz naša duša zmieta akoby nemala stabilný bod, o ktorý by sa oprela a okrem slov: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ máme na jazyku aj iné slová žalmistu: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne?“ (Ž 42,6) Takéto chvíle v živote pravdepodobne každý jeden z nás už prežil. Ale ako sa dostať z podobných situácií, keď naša duša je zmietaná a my sa cítime Bohom opustení? Možno aj v tejto COVID- pandémii sme vyriekli tieto slová:

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Keď túto otázku vyslovíme, tak nás až zamrazí. Je vôbec možné, aby nás Boh opustil? Nie je to hrozná otázka, ktorú vyslovuje žalmista? A my vieme, že nielen žalmista mal na jazyku túto otázku, ale rovnako aj Ježiš Kristus na kríži vo svojom utrpení hovorí slová tohto 22. Žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Veď v týchto slovách ako žalmista, tak aj Ježiš Kristus vyslovujú sťažnosť, žalobu na Boha: Bože, prečo si ma opustil? A nielen oni, ale častokrát aj my takýmto spôsobom vyslovujeme žalobu proti Bohu: Ako si si dovolil, Bože, ma opustiť? Buď takto alebo iným spôsobom vyslovujeme pred Bohom svoje žaloby.

Uvedomme si však, že toto je jediná možná adresa, na ktorú môžeme poslať svoju sťažnosť. Túto adresu dal žalmistovi sám Boh, a preto k Nemu volá žalmista. Je to jeho Boh, keďže ho oslovuje: „Bože môj, Bože môj.“ Je to aj náš Boh, ku ktorému môžeme volať presne tými istými slovami, pretože Boh túto adresu ani pred nami nezatajil. Aj tebe je známa prostredníctvom modlitby.

Žalmista však nie je jediný človek, ktorý by mal pocit, že ho Boh opustil. Takýchto ľudí v dobe napísania tohto Žalmu, ale i v tej našej je veľmi veľa. Veď som už povedala, že neraz i my patríme medzi nich. Dnešný svet nám ponúka úžasné digitálne technológie s obrovským tokom informácií, nás v konečnom dôsledku zabíja. Ničí naše vzťahy. Nemáme čas na seba a so svojou rodinou a blízkymi priateľmi komunikujeme iba prostredníctvom SMS – správ, mailov, chatov, skypu a podobne. Osobný kontakt človeka s človekom sa vytráca. Mnohé veci zostávajú nevypovedané. Problémy sa neriešia, nekonzultujú, a tak sa hromadia v rodine, na pracovisku, medzi priateľmi, až sa dostávame do stavu, keď voláme: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ako toto všetko si mohol Bože dopustiť?

Koľko ľudí len v našom cirkevnom zbore žije s myšlienkou – Boh ma opustil. Jednoducho po akomsi probléme či skúške to takto prijali, takto to vzali na vedomie a na základe toho si zariadili aj svoj život. A my sme svedkami, ako títo ľudia nedeľu čo nedeľu žijú bez spoločenstva, bez tejto rodiny cirkevného zboru, ktorú tvoríme nielen v tomto chráme, ale aj pri iných príležitostiach. Žijú bez modlitby, bez Božieho slova, bez viery a vôbec im to nechýba.

Ale žalmista je úplne iný typ človeka. On túto skutočnosť neberie iba na vedomie. On sa na to žaluje – sťažuje. Obyčajne sa ľudia sťažujú na Boha, ľuďom ako mohol dopustiť to alebo ono v ich živote. Žalmista však robí úplne niečo iné. On sa nesťažuje ľuďom na Boha. On sa sťažuje samotnému Bohu. Ty si ma opustil? Ty, môj Boh? Ak máš akúkoľvek sťažnosť na Boha, tak sa sťažuj u Neho. Volaj naň a krič ako žalmista: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť.“ Toto je jediná rozumná adresa, na ktorej sa tvoje sťažnosti prijímajú.

„Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú sa, potriasajú hlavou: Spoliehal sa na Hospodina, nech ho teraz zachráni, nech ho vytrhne, však má v ňom zaľúbenie.“ Nevieme povedať, kto sa žalmistovi posmieval, či to boli jeho príbuzní, priatelia alebo vzdialení ľudia. V každom prípade tento posmech žalmistu bolel. Kde je tvoj Boh, ktorého si vzýval? Ako to, že sa ku tebe teraz nehlási? Veď sa len pozri na seba ako si dopadol. My ani Boha nevzývame, nechodíme do kostola, na spevokol, biblické hodiny, nemodlíme sa a sme na tom lepšie ako si ty. Oplatí sa vôbec žiť s Bohom, keď nakoniec na človeka dopustí biedu, chorobu, posmech a mnohé iné trápenia? Do takejto situácie nám znejú Jóbove slová: „Dobré prijímame od Boha, a zlé by sme nemali prijímať?“ (Jób 2,10)

Opustili ho priatelia – to sa často stáva. Povstali nepriatelia – aj to niekedy zažívame. Opustilo ho vlastné zdravie i sila – dobre, však je v pokročilom veku. Ale prečo si žalmista myslí, že ho opustil aj Hospodin? Na túto otázku sa nám dostáva odpoveď v protikladoch diaľky a blízkosti: „Ďaleko si od mojej spásy… blízko je súženie.“ Spása je ďaleko a súženie blízko. Niektorí si predstavujú, že keď veriacemu človeku je Pán Boh blízko, tak veci ako je súženie, trápenie, sklamanie, smútok, bolesť a choroba, musia byť od neho vzdialené. Ale my predsa vieme, že toto nie je pravda, pretože aj u veriaceho človeka môžu nastať chvíle, keď je nám trápenie blízko – veľmi blízko a Pán Boh sa nám vtedy zdá byť ďaleko – veľmi ďaleko. Čo s tým? Vtedy nám nezostáva nič iné, ako volať so strateným dieťaťom alebo so žalmistom slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Najhoršie na tom je, keď nám trápenie zamkne ústa a vyrazí z nich modlitbu. Vtedy nie Boh, ale my sa vzďaľujeme od Neho.

Žalmista však nezabudol na jednu dôležitú vec a pripomína si: „V Teba dúfali naši otcovia, dúfali, a Ty si ich zachraňoval. K Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali a nebývali zahanbení.“ Cez dejiny svojich predkov sa žalmista uisťuje o Božej vernosti, ktorú prejavoval Hospodin svojmu ľudu. No okrem toho nezabúda, že aj on je odkázaný na Neho od života matky. Uvedomuje si, že Boh svoju vernosť dokazuje aj v jeho osobnom príbehu života od chvíle, keď ho matka po prvýkrát privinula na hruď. Ale čo mu je to platné, keď teraz je Boh vzdialený a znovu volá: „Nebuď mi ďaleký, blízko je súženie, a pomocníka niet.“ Vráť sa mi Bože!

Už na začiatku som povedal, že slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ povedal aj Ježiš Kristus. Takto nám o tom podávajú správu dve evanjeliá. Ježiš tieto slová zvolal, keď trpel a umieral na kríži. A tento celý Žalm nám akoby pripomínal príbeh Pána Ježiša, príbeh trpiaceho služobníka, o ktorom hovorí aj prorok Izaiáš. Veď aj On bol ten, ktorého obklopili nepriatelia, ktorý nemal dôstojnosť a slávu a ktorému sa posmievali slovami: „Zachráň sa, ak si Syn Boží, a zostúp z kríža!“ (Mt 27,40) Keď teda Pán Ježiš, Boží Syn takým istým spôsobom volal ako žalmista, nepočul Boh Jeho volanie? Bol Mu Boh, Jeho Otec, vzdialený? Nie. Ježiš Kristus sa dočkal pomoci na tretí deň. Vtedy Boh zareagoval a vzkriesil ho z mŕtvych.

Dočkal sa Božej reakcie žalmista? To nevieme povedať. Nevieme ani ako dlho trvalo jeho volanie. Ale nakoniec žalmista konštatuje: „Ty si ma vypočul.“ Božie mlčanie je pretrhnuté, vzdialenosť prekonaná a Boh odpovedá.

Práve vtedy musíme k Nemu volať, práve vtedy musíme byť ako to stratené dieťa v lese, ktoré neprestávalo volať na svojho otca. A potom určite aj vy jedného dňa si spolu so žalmistom poviete: „Ty si ma vypočul.“ Možno to nebude tretí deň ako v prípade Ježiša Krista, možno ani trinásty. Zdá sa vám, že už akosi dlho čakáte? No vedzte, že ten deň určite príde. Boh príde so svojou pomocou, hoci by to mal byť posledný deň. A vtedy v pokoji a naplnený radosťou, budete môcť so žalmistom povedať:

„Ty si ma vypočul.“ Bože môj.

Amen.

Milí bratia a sestry!

Pán Boh nás neopustil! My opúšťame Jeho. Boh nezlyhal, ale často sme zlyhali my. Dôverujme Jeho láske, Jeho úmyslu, že všetko, čo sa deje v našom živote má zmysel, ktorý teraz možno ešte nevidíme...

Prajem nám odvahu veriť a dôverovať Bohu.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

8.11.2020

22. nedeľa po Trojici

Povinnosť odpúšťať

Modlitba:

"Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skús ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti!" (Žalm 139,23-24)

Text: Matúš 5,9.12.14-15
„ A vy sa takto modlite: A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte!“

Milí bratia a milé sestry!
Každý ju poznáme, veľa-krát sme sa ju modlili, a predsa akoby sme neraz zabúdali či si neuvedomovali jej slová: modlitba Pánova, odkiaľ dnes zazneli aj slová kázňového textu.

Požiadavka s ktorou pred nás dnes predstupuje Pán Ježiš: ... ako aj my odpúšťame vinníkom svojim....

Iste ste zažili nejeden raz situáciu, najmä v lete , keď nám vletí do bytu komár – je to veľmi nepríjemné a najmä keď v noci počujeme bzučanie, ktoré je predzvesťou bodnutia tohto otravného hmyzu. No ešte horší ako komár v byte je človek, ktorý nám čosi spôsobil. Keď nám niekto ublíži. Cítime sa Ukrivdení – dotknutí , na neho stále myslíme a tieto myšlienky nás neprestajne znepokojujú. Zlostíme sa a vo svojom vnútri s ním vedieme nekonečné spory. V mysli by sme mu najradšej dali po krku – ako tomu komárovi – prajeme mu spravodlivú odplatu. A ak sa toto tajné želanie naplní, ako ukrivdení zažívame určité zadosťučinenie.
Má to však aj iný rozmer. Nechtiac sa pri tom učíme spoznávať zlú stránku svojho charakteru a azda sme až prekvapení, koľko zlých plánov na odplatu vieme zosnovať; väčšinou takého myšlienky odsunieme – veď na vine je len ten druhý... .

Čo je ľahšie: ublížiť či odpustiť?

Ale... ale potom, príde Ježiš s výstižnou požiadavkou: Odpúšťajte, a aj vám bude odpustené. Obdobné výzvy zaznievajú z Písma svätého mnoho ráz.
Ak sa krivda týka nás, pomyslíme si: Nie som predsa nijaký stroj, ktorý možno len tak vypnúť, odstaviť alebo preprogramovať – nastaviť na inakší program, na iné správanie. Druhý človek nenapraviteľne vo mne niečo zničil – možno úmyselne, a vari zo svojej hlúposti – to nie je rozhodujúce. Podstatné je, že to, čo pokazil – zničil, zostáva navždy zničené a spôsobuje mi to bolesť. A preto mu to nemôžem nikdy, nikdy zabudnúť.
Ježiš nehovorí: Zabudnite!, ale: Odpustite! Odpustiť niekedy môže znamenať aj zabudnúť, ale nie vždy. Dnes sa nemeckí a izraelskí politici dokážu stretnúť – rozprávať ako priatelia. No Židia sotva kedy budú môcť zabudnúť na hrôzy, ktoré im spôsobil v čase 2. svetovej vojny nemecký národ a jeho prisluhovači; vieme že fašizmus ich mal aj na Slovensku a že ľudácke, gardistické idey, žiaľ, ešte nevymreli. Odpustiť nemusí nutne – v každom prípade – znamenať zabudnúť. Ježiš nekáže: Zabudnite!, ale: Odpustite! Odpustiť znamená, že minulosť druhého mi už nebude viac brániť, aby som ho prijal. Odpustiť neznačí súhlas s jeho zlým počínaním, odpustenie neznamená, že poviem: „Áno“ na jeho previnenia. Avšak odpustiť značí povedať „Áno“ k tomuto človeku, k človeku ktorý nie je bez chýb, ako ani nik z nás nie je bez chýb, bez hriechu.
Biblia spomína svár, reptanie, zatrpknutosť Izraelcov putujúcich púšťou do zasľúbenej krajiny ako výstražný príklad pre nás, “aby sme neboli žiadostiví zlého, ako aj oni boli“. Dokladá tvrdé slovo, že „vo väčšine z nich nemal Boh zaľúbenia“ (1K 10,5a). Oni, ktorých Boh vyviedol z egyptského otroctva – ktoré je pre nás symbolom otroctva hriechu, odcudzenia sa Bohu i ľuďom, neboli ochotní kráčať novou cestou – dôverovať Božiemu slovu. Pán Boh od nás nepožaduje pekné medziľudské vzťahy len tak z ničoho nič. Skôr, ako vydal svoje prikázania – tie dobré Božie pravidlá pre život, slúžiace, aby sa život nepokazil, nestal sa neznesiteľným, aby sme si ho navzájom nekazili, pripomína Pán Boh svoj oslobodzujúci čin: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.“ (2M 20,2)
Ježiš, ktorý nepochopiteľne, no dobrovoľne vzal na seba trest za naše hriechy, nás volá k vzájomnému odpúšťaniu si.
V liste Kolosenským 3,13-15 čítame: „Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte (za to) vďační.“
On, náš Pán, chce, aby sme nachádzali vnútorný pokoj a naše srdce nezostalo prilepené na zlom, na zlých myšlienkach. Pretože žiadostivosť po zlom – nezmieriteľnosť, škodí predovšetkým nám samým, našej láske k Pánu Bohu, k životu. Preto je tu Kristova požiadavka: Odpúšťajte si. Preto je tu povinnosť odpúšťať. Snažme sa ju napĺňať čo najčestnejšie. Amen

Prajem Vám pokojný a požehnaný deň v Božej ochrane.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

1.11.2020 21. nedeľa po Trojici, Pamiatka zosnulých

„ Hospodine, Ty si môj pastier,

ja nebudem cítiť nedostatku,

na sviežich pastvách ma pasieš,

z čistých prameňov mi dávaš piť.

Dušu mi občerstvuješ,

po spravodlivých cestách

vodíš ma pre svoje meno sväté.

A hoci by som údolím smrti kráčal,

nebudem sa báť zlého.

Lebo Ty so mnou si,

palica pastierska a prút Tvoj tešia ma.

Stôl prestieraš mi pred očami zlých a potieraš mi

hlavu olejom. A pohár môj je štedro naplnený.

Milosť a dobrota ma budú sprevádzať

v dňoch môjho života

a dlho budem bývať v dome Pánovom.

AMEN

Text: list Filipským 1, 21- 24

„ Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk. Ale ak ( ďalej ) žiť v tele- znamená to pre mňa plodnú prácu, a neviem čo si radšej voliť. Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele.“

MBAS!

„ Kto sa raz narodil na tento svet, musí z neho raz aj odísť.“ Bolestná pravda, ktorá sa nás dotýka. Smrť blízkeho už zažil azda každý. Dobre vieme popísať ako veľmi to bolí, aký smútok prichádza do srdca človeka. ....

Dnes spoločne svätíme Pamiatku zosnulých. Oveľa intenzívnejšie v dnešný deň myslíme na našich drahých zosnulých, ktorí tu už s nami nie sú. Odišli a už sa nevrátia. Boli by sme iste radi a mnohí z nich tiež , keby tu ešte mohli byť s nami. Keby mohli vidieť ako sa nám darí .... čo nás teší ..... čo nás trápi. V pamäti sa nám vynárajú ich tváre, spomíname na ich hlas, slová......ale čokoľvek by sme v túto chvíľu chceli, už nie je možné. Niektorí odišli náhle, niektorí po ťažkom boji v chorobe, iní v svojej starobe...

Dnešný deň je pre mnohých ľudí bolestný, pretože dnes si uvedomujeme viac než inokedy svoju pominuteľnosť, svoju smrteľnosť. Aká krehká hranica je medzi životom a smrťou. Nikto z nás nevládne a nerozhoduje o svojom živote. To kedy príde náš čas a my odídeme do večnosti k Otcovi, rozhoduje Pán života i smrti- a my sa musíme Jeho vôli podrobiť.

Prečítaný text nám hovorí o dvojitej príťažlivosti: o príťažlivosti neba a príťažlivosti zeme. Apoštol Pavel hovorí o duchovnej príťažlivosti, ktorá nás na jednej strane spája s nebom – s Kristom a na druhej strane nás viaže so zemou- s našimi rodinami, príbuznými a priateľmi.

Na prvé miesto kladie príťažlivosť neba a život s Kristom, ktorý má väčšiu hodnotu. „ Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie.“ Život s Kristom pred smrťou a po smrti má najvyššiu hodnotu.

Pán Boh je voči nám taký veľkorysý, že ponecháva na nás rozhodnutie- žiť s Kristom a bez neho. Ak sme si vybrali život s Kristom, má sa to odrážať na našom živote. Naše hodnoty musia byť podľa toho usporiadané.

Nech nám je náš život akokoľvek milý a vzácny, v porovnaní s večným životom je len krátkodobý a nedokonalý, neraz popretkávaný mnohými bolesťami, sklamaniami ... utrpením.

Mnoho trpel aj apoštol Pavel, no nikdy v živote nerezignoval, dokonca sa nebál ani smrti, lebo vyznával: „ Mne žiť je Kristus a umrieť zisk.“ Nech by sa nám v živote vodilo akokoľvek, nie je to dôvod k pesimizmu, lebo ako veriaci kresťania sa živíme nádejou- nádejou na večný život. „ tak súdim , že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.“

Apoštol Pavel o živote poznamenáva , že tu: „ s čiatky poznávame a s čiastky prorokujeme, ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie.“.... doteraz totiž vidíme len hmlisté obroazy, akoby v zrkadle, ale potom uvidíme tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal Boh. Pán Boh nie je len nejaká neosobná sila, ktorá sedí kdesi na oblohe a ťahá za šnúrky nášho života, tak ako sa mu páči. Boh do nás vdýchol dušu, sme Jeho stvorenie. A tak keď smrť zasiahne do nášho života, je to iste bolestné , ale smrť nie je koncom nášho bytia. Je len prechodom do nového života. My sa väčšinou bojíme toho, čo dobre nepoznáme, z neznámeho máme strach, ale nemusíme sa báť, lebo smrť je len prechodom do našej domoviny k Bohu. „ Veď ani oko nevidelo ani ucho neslýchalo, čo Boh pripravil tým , ktorí Ho milujú.“ Tento život je pominuteľný a podobá sa tieňom, čaká nás život večný a radostný. Žalmista v jednom žalme píše: „ Človek je podobný vánku, jeho dni sú ako letiaci tieň.“

Apoštol v našom texte napriek tomu, že sa teší z večného života a prebývania s Kristom, keď myslí na svojich drahých poznamenáva: „ Pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele.“ Koľkí z našich drahých zosnulých podobne zmýšľali a iste aj hovorili. Koľkí by boli radi zostali ešte v tele- medzi nami. Koľko otcov a matiek odišlo ešte v mladom veku, oni by boli tak veľmi potrební pre svoje deti. Koľkí volali so žalmistom: „ V polovici mojich dní ma neber, Bože môj!“

Všetky tieto a podobné prosby prezrádzajú túžbu zostať ešte tu , medzi svojimi drahými a urobiť mnoho dobrého... To je tá príťažlivosť zeme, ktorá nás spája s touto zemou, s našimi rodinami. Ale my sme len stvorením, Boh Stvoriteľ tróni, rozhoduje o dĺžke nášho života.

Cirkevný otec Augustín veľmi trefne poznamenáva: posledný deň nášho života nám Pán Boh zatajil; preto máme byť pripravení na svoj odchod ustavične. Kristovo pozvanie platí pre všetkých a máme si ho pripomínať každý deň: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ Ježiš nás uisťuje: V dome môjho otca je mnoho príbytkov. On pripravil pre nás všetkých trvalé bydlisko v nebesiach. Preto sa nemáme báť smrti.

Nebojme sa smrti a nepozerajme ustrašne na hroby našich blízkych a drahých. Pozerajme s nádejou, veď oni sú už doma pri svojom Otcovi. Je to nesmierne ťažké pozerať na smrť s takouto nádejou, najmä keď matka musí pochovať svoje dieťa, keď rodina stratí otca.... je to ťažké a neprekonateľné bez viery.... bez skutočnej viery v Boha. Áno, dnešný deň je smutný, lebo tu nie sú tí ktorích sme milovali....aj keď tu nie sú s nami fyzicky prítomný , predsa sú tu... sú priamo v našich srdciach.... a to čo máme v našom srdci nám nikto nikdy nevezme.

Keď človek stojí pri hrobe svojho drahého príbuzného má často zvláštne pocity, možno palače, možno len ticho stojí a spomína na to čo bolo.... určite ste videli pamienky sviečok, ktoré svietili na hroboch... svetlo, je v Biblii označované ako nádej ....a táto nádej má svietiť v našom živote...tak ako plamienok sviečky... keď človek ostane v srdci toho druhého znamená, že nezomrel.... a tak to má byť aj s nami, ktorí ešte žijeme.... ľudia zabudnú na to, čo sme spravili , ale nikdy nezabudnú na to ako sa pri nás cítili. A tak aj dnešný deň akosi viac myslíme na smrť, zrovnajme si myšlienky, odovzdajme sa skutočne Kristovi do rúk , nechajme sa Ním viesť ..... a uvidíte, že Kristus nás povedie. Mocný tohto sveta, či obyčajný chudák na ulici, všetci máme jednu cestu, len záver nemusí byť rovnaký. Zariaďme si život tak, aby sme žili s Kristom.

Keď sa stretneme zo smrťou, aby nám bolo dobre pred Božou tvárou, lebo sme splnili úlohu Božích vyslancov na tejto zemi. Spojenie je len dočasne prerušené.....

AMEN

Modlitba:

Milý Pane Bože, Otče nebeský! V tejto chvíli sa rozpomíname na svojich drahých, blízkych nášmu srdcu, ktorí dávno, či pred krátkym časom , opustili spoločenstvo nás živých. Ďakujeme Ti za všetko, čo si nám v nich a skrze nich dal. Nech ich pamiatka je pre nás stále požehnaná. Keď sa na nich rozpomíname, robíme tak vo vedomí, že sme ich odovzdali do Tvojich rúk. V Tvojich rukách sme živý či mŕtvi a skrze Teba sme spojení s našimi zosnulými. Preto nám pomáhaj, aby sme pevne verili , že nás nič, ani smrť, nemôže odlúčiť od Tvojej lásky, ktorú si nám zjavil v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. A keď sa nám obnovuje smútok v duši pri spomienke na našich zosnulých, pomôž nám, aby sme prijímali Tvoju útechu a ňou sa navzájom potešovali. Spomienka na našich zosnulých pripomína nám našu časnosť a pominuteľnosť. Vo vedomí svojej pominuteľnosti nech je našou útechou, že si nás stvoril, daruješ nám terajší život a vo svojej láske a milosti si nám pripravil nový život vo večnosti pri Tebe. Preto nám pomôž , aby sme žili vo vedomí, že si s nami po všetky dni až do konca. Bože, zmiluj sa nad nami.

AMEN

A tak pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, ten nech chráni a zachováva vaše srdcia i mysle, v Kristovi Ježišovi na veky požehnanom. AMEN

Pokoj Vám !

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

31.10.2020

Pamiatka Reformácie 2020

Suspírium:

„ Pane, Tebe patrí vďaka za obnovy dielo, daj aby živé bolo stále, by vzrastalo, mohutnelo.“ AMEN

Text: Rim 5,1-8

A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.

Skrze Neho dostal sa nám vierou aj prístup k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej.

No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti,

vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji.

A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.

Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných.

Lebo za spravodlivého sotvakto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá.

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

AMEN.

MBAS!

Prešiel ďalší rok nášho života, a my si opäť spoločne pripomíname 502.-výročie Reformácie. Reformácie, ktorá zmenila chod dejín- i ľudské životy. Poznáme skoro všetko okolo reformácie, čo jej predchádzalo kto za ňou stál.... známe je nám meno Dr. Martina Luthera, i Melanchtona a iných.

Ale to nebola prvotná myšlienka a ani cieľ – rozdeliť cirkev. Skôr ako rozkol si dnes milý bratia a sestry môžeme všimnúť to, čo aj dnes spôsobuje rozkol- tvrdosť srdca.

Tvrdosť ľudského srdca. Luther poukázal na skostnatenosť cirkvi a jej štruktúr, na úpadok a oddelenie sa od Pána Boha. Luther to nerobil to pre svoju slávu... preto aby sa zapísal do dejín. Robil to preto, že nebol spokojný s fungovaním cirkvi.... s učením... keď cirkev sa stala tou, ktorá ľuďom ešte viac strpčovala život. Neprinášala pokoj a nádej, ale strach a hrôzu..... nezmyselné zákazy a príkazy, ktoré nemali s Kristom nič spoločné... tak ako Kristus to hovoril: ľudským učeniam učia ako Božím, pravdu zamenili za lož.... ostré slová..... na druhej strane musíme vidieť, že Luther bol len človek nedokonalý a hriešny a na sklonku života veľmi zatvrdilý. Musíme ho vidieť milí bratia a sestry nielen ako mladého odvážneho mnícha, ktorý s kladivom pribíja na dvere Wittenberského chrámu 95 výpovedí proti vtedajšej cirkvi. Ale aj človeka, ktorý na sklonku vydal dielo smerujúce proti židom, a z ktorého čerpal aj Adolf Hitler, pri svojej nenávistnej politike.
Treba pozerať na Krista a nestratiť ho spred očí

Áno, milí bratia a sestry aj tu nám ukazuje Pán Boh, že aj taký zbožný človek ako bol Luther môže zlyhať... a zlyhal.

A to isté platí o nás..... Smelo môžeme povedať, že život v cirkvi je veľmi turbulentný.

Smiech cez slzy. Áno, aj dnešná cirkev zlyhala, tá ľudská- lebo aj tu nám presiakla túžba po moci a vládnutí. Ľudia sú sklamaní zo štátu, krajiny v ktorej žijeme- pozrime sa na politikov, sudcov, ... akoby v žiadnej oblasti nebolo poriadku.

Keby sme sa mali pridŕžať ľudských poriadkov, dopadlo by to pre nás zle. Ale našťastie tu je niekto iný- je to Boh:

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

Pamiatka reformácie by v nás mala vzbudzovať nie myšlienky o rozkole- ale o našom zlyhaní. Ako to môže dopadnúť keď sa človek vzdiali Bohu.

Vezmime vážne Božie slovo a úprimne verme evanjeliu Kristovmu.

Nie sme dokonalí, a to sme mali možnosť sledovať počas celého roka vo vnútri cirkvi.... sme schopní používať špinavé praktiky...

Ako sa však dostať von? Nuž tak, že budeme skutočne žiť Božie slová nielen o nich hovoriť..... milovať Boha a blížneho svojho ako seba samého.

A práve to je dôležité, nie je to ani tak Luther, Melanchoton či iní... je to slovo Božie, ktoré si aj dnes zasluhuje našu pozornosť. Potrebné je si uvedomiť, že Pán Boh stál pri svojej cirkvi a dodnes stojí. Máme Božie slovo, cez ktoré môžeme poznávať živého Boha, odhaľovať Ho v učení. Ale oveľa viac je potrebné konať reformu v našich ľudských vzťahoch, ale hlavne vo vzťahu k Pánu Bohu. K tomu nás pozýva aj dnešná pamiatka Reformácie. Neboli podstatní ľudia, ale Pán Boh. Boh ich použil ako prostriedok. Pán Boh a jeho slovo by malo stáť na prvom mieste. Má sa to premietať do nášho každodenného života. Žiaľ, ale so zahanbením musíme povedať aj na našu adresu, že sme zlyhali. Že nám mnohokrát chýba pokora, sila odpustiť, nazývame sa bratia a sestry a dokážeme si ublížiť, ponížiť druhého bez štipky zahanbenia. Niet pokory, lásky, bratsko- sesterskej, miesto toho túžime po funkciách, prestíži, keď má niekto iný názor, je okamžite nepriateľ. To pre toto, Luther a mnohí iní odkrývali pravdu Božieho slova, aby sme mali poznanie, že spasení- zachránení môžeme byť len skrze Krista? Pre toto Kristus zomrel na Golgotskom kríži, vylial svoju nevinnú krv? Aby my sme boli ješitní a bojovovali o tento svet a veci v ňom ? Pravdivo hovorí Božie slovo aj dnes: Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

Nemali by sme kričať s učeníkmi: Pane , zachráň nás, lebo hynieme?!

Dnes je veľa vecí tragikomických, nemusíme bojovať za učenie, ale dnes vidíme ako bojujeme proti sebe.....

Dnes má cirkev- Evanjelická svoje narodeniny.

Čo si priať?

Vrúcnejší a pravdivejší vzťah k Pánu Bohu, ale i sebe navzájom. Túžbu spoznávať bližšie Pána Boha. Prosiť o Jeho zmilovanie a trpezlivosť s nami. Prosiť o zmilovanie na každý deň do nášho života. Prosiť o pokoru. Prosiť, aby otváral naše ľudské srdcia, lebo diabol nečaká ale pracuje, ale nie pre Božie kráľovstvo, túži rozbíjať a rozdeľovať. Modlime sa každý deň, aby sme neupadli do pokušenia. Kričme aj dnes: Pane , zachráň nás, lebo hynieme. Slabne naša viera, viera v zboroch. Miesto slávenia aj dnes sviatku reformácie, sú mnohí radšej v pohodlí svojho domova, alebo sa stretávajú rodiny a dajú prednosť pred návštevou hrobu než by prišli na služby Božie. Reformácia nám otvára milí bratia a sestry, okno cez ktoré môžeme vidieť samých seba- otvára nám Božie slovo, do ktorého môžeme pozerať ako do zrkadlo a so smútkom, sklamaním povedať: zlyhali sme. 502 rokov ubehlo od ostrého vystúpenia Luthera, ale my sme sa neposunuli ďalej, skôr naopak cúvame dozadu.

Pamätajme na to vzácne, čo nám reformácia priniesla- čisté slovo Božie, to je podstatné , nie ľudia- to už vedeli aj naši reformátori, ktorí sa pridŕžali troch reformačných zásad: sola gratia sola fidei sola scriptura= 3 reformačné heslá / jedine milosť, viera písmo../

Aj keď sme zlyhali, aj keď sme sa vzdialili, pokiaľ si to uvedomujeme , máme šancu na záchranu- A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.

Veď Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných.

Lebo za spravodlivého sotvakto umrie, aj keď sa za dobrého azda niekto umrieť odhodlá.

Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.

AMEN.

Prajem nám, aby nás Pán Boh neopustil a tak isto neodobral zdravý rozum.

Túžba po moci a peniazoch, nepriniesla nikdy nič dobré!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

25.10.2020

20. nedeľa po Sv. Trojici

Stratená príležitosť

Text: Lukáš 13, 6 - 9

Milí bratia a milé sestry!

Stratená príležitosť. Je nielen téma nedele, ale úzko súvisí aj s našim duchovným životom. Zo života poznáme to, že človeku sa veľmi šance dvakrát neponúkajú. Ale Pán Boh nám dáva množstvo šancí, ale tiež má zdvihnutý prst, keď hovorí o tom aby sme nehazardovali so svojim životom. Myslíme si že si vystačíme sami? Veď s čím prichádzame na SB? Čo očakávame?

Človek dostane presne to čo očakáva! Očakávame od Božieho Slova posilnenie- tak do dostaneme, lebo Božie slovo posilňuje. Očakávame nádej- dostaneme ju, lebo Pán Boh nám ju dáva.

Neočakávame nič- nič nedostaneme.

Vždy keď je práve táto nedeľa 20.po Trojici, s témou stratenej príležitosti si spomeniem na jedného človeka z Novej Zmluvy. Viete na koho myslím?

JUDÁŠ.

Judáš jeden z učeníkov, nasledovateľ PJK prichádza za radou a pýta sa: koľko mi dáte, aby som vám ho zradil?

Tešil sa Judáš z peňazí?

Čítame, že hospodár ho hľadá už tri roky. Trojka v Biblii označuje zaokrúhlený celok. Tri roky hľadám a nenachádzam znamená: Pán Boh už hľadá dosť dlho. Ak napriek tomu ovocie nenachádza, má právo trestať. Má právo vyťať nás ako neužitočné stromy. Vyťať nás, od ktorých očakáva, že budeme úrodnými stromami; no my si neraz žijeme sťa stromy okrasné, či - ako stromy bez ovocia.
Téma dnešnej nedele znie: Stratená príležitosť. Kázňový text nám dosvedčuje, že Pán Boh nie je netrpezlivý. Je ochotný dosť dlho čakať. Opakovane prichádza, dostatočne dlho prejavuje svoju zhovievavosť. Z biblických slov však jasne zaznieva, že ak nás Pán Boh hneď netrestá, neznamená to, že Jeho láskavosť nemá hraníc; že keď nám opakovane - znova a znova dáva príležitosť, neznačí to, že ju nemôžeme stratiť.
Nemôžeme riadiť prístup druhých k ich príležitostiam, ale môžeme a máme sa chopiť tej svojej, ktorú dal Pán nám; aby o našom živote neplatilo, že sa stal stratenou príležitosťou. Nemôžeme si stanoviť dĺžku života, ale môžeme mu dať hĺbku a šírku, môžeme v ňom priniesť dobré ovocie na chválu Božiu (Matúš 5,16).
Bratia a sestry, mali sme byť už vyťatí. Už by sme stratili svoju príležitosť, keby Pán Ježiš za nás neprosil: Ponechaj tento strom, azda prinesie očakávané ovocie. Pán Ježiš pre nás získava ďalší čas. Čas, v ktorom by sme mali priniesť ovocie. Všimnime si, ako to Ježiš robí: Najprv modlitbou (Ponechaj ho ešte...) a potom tiež prácou (Okopem ho a pohnojím...). Aj my takto máme zachraňovať pred Božím spravodlivým trestom tých, ktorých nám Pán Boh zveril - v rodine, v škole, na pracovisku, v bydlisku. Zachraňovať ich vytrvalou príhovornou modlitbou, ale tiež tým, že urobíme všetko, čo môžeme, aby sme ich nasmerovali k viere v Krista. On sám tak za nás prosil a pre našu záchranu všetko urobil. Je to milosť: bezdôvodná, nami ničím nezaslúžená. Milosť nad každé očakávanie.

Božie odpustenie je nami nezaslúženou milosťou. Premýšľajme, koľký krát už Pán Boh predĺžil pri nás dobu svojej milosti? Ona je dnes opäť predĺžená. Dbajme, aby neuplynula znovu márne, aby nová Božia milosť nebola stratenou príležitosťou; aby sa Pán Ježiš, ktorý je naším Spasiteľom a Zástancom, nám nestal len prísnym Sudcom. Amen.

Prajem Vám Bohom požehnaný a najmä v Božej ochrane prežitý

deň, týždeň, mesiac, život .....

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

18.10.2020

19. po Trojici

Sila viery

Suspírium: Bože, vo viere rásť nám daj

a ľud svoj z lásky požehnaj

tým slovom, ktoré večné je,

slovo lásky a nádeje. Amen.

Text: Mt 17, 19-20

„Tu pristúpili k Ježišovi Jeho učeníci a spýtali sa Ho osamote: Prečo sme ho my nemohli vyhnať? Odpovedal im: Pre svoju malú vieru! Veru, hovorím vám: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta, - prejde! Nič vám nebude nemožné.“Amen

MBAS!

Keby ste mali vieru ako horčičné zrno... hovorí PJK. Viete milí bratia a sestry ako vyzerá horčičné semienko? Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“PJK na mnohým miestach spomína horčičné zrniečko..... najmenšie. Akú mienku má Pán Ježiš o nás?

No, podľa povedaného asi nie veľkú? Pozná nás Pán Ježiš, že takéto slová adresuje na nás?

Hmm... myslím si že pozná, pozná nás lepšie než my sami seba...

Koľkokrát tá naša viera nie je veľké ani ako spomínané horčičné zrnko. Vieru nahlodáva pochybnosť, neistota....

Sila viery. To je téma dnešnej 19. Nedele po Svätej Trojici. Kto má veľkú vieru, kto má malú vieru...... o kom môžeme povedať, že je silák vo viere.... o viere sme rozprávali i na biblickej hodine a ja sa chcem dnes s vami podeliť o myšlienky, ktoré sme práve tam rozoberali. Odmerať teplotu vody sa dá teplomerom, odmerať vzdialenosť, dĺžku sa dá metrom, ale ako sa dá zmerať viera? Máme prístroj ktorý by nám poslúžil na zmeranie viery?

Podľa toho kto sa ako prejavuje, hovoríme o prejavoch viery. Koľko kto chodí do kostola, kto sa ako zapája do života cirkvi podľa toho posudzujeme druhých ľudí, ale zmerať vieru nevieme. Viera je cesta. Cesta za Kristom. My kresťania sa nachádzame akoby na lane, po ktorom kráčame za Kristom, udržať sa na lane je nesmierne ťažké. Cesta za Kristom je ťažká a náročná. A aj na tejto ceste platia určité pravidlá, ktoré poznáme z Božie Slova. Ak chceme putovať za Kristom je potrebné si uvedomiť, že lano po ktorom kráčame je uviazané na dvoch koncoch jeden si uväzujeme my a druhý je pevne držaný na Božej strane. Božia strana je pre nás vždy tá istá, Pán Boh nás nikdy nesklame, nepustí. Božie strana je istá. Naša strana už taká istá nie je, neraz vidíme ľudí v našom okolí akosi si sami odväzujú lano. Cesta za Kristom vyžaduje silnú vieru. Ísť za Kristom vyžaduje obuť si poriadnu obuv. Sú ľudia, ktorí si nechávajú detské topánočky viery a potom ich vyzujú a idú bosí...... to znamená, že mnohí ľudia počuli o Kristovi v detstve, spomínajú na pekné časy, najmä na Vianoce, ale viera, Boh im nič nehovorí... najmä mladí ľudia, ktorí prídu požiadať o sobáš.... chceme sa zosobášiť v kostole, prečo? Lebo je to tam krajšie? Vzťah s Pánom Bohom je prerušený, respektíve žiaden nie je.... alebo vyhrážky budúcej svokry typu: ak nebude svadba v kostole, tak neprídem..... mnohí ľudia sa tvária, že kráčať v malých topánkach viery je pohodlné..... avšak nosiť malé topánky spôsobuje deformáciu nohy... viery. Poznať malého Ježiška v Betleheme je iste dôležité, ale nepokračovať vo viere, znamená zakrpatieť....a poslední sú tí, ktorí sa vyzujú z malých topánočiek, chvíľu idú naboso a potom si obujú topánky na svoju nohu. Ísť- kráčať vo viere, znamená nasledovať Krista..... ale aj v živote viery prichádzajú situácie, ktoré preverujú našu vieru, všetci ľudia aspoň raz v živote prežijú krízu viery, keď zapochybujú, najmä vo chvíľach keď si nevieme rady, keď sme nešťastní......po krízach viery, je potrebné sa obuť a ísť ďalej..... ísť za Kristom ktorý zomrel za nás na kríži.

V živote je to tak, akoby sme sa narodili s batohom na chrbte. Od narodenia sa do neho ukladajú rôzne kamene, menšie väčšie- prvá polovica sa nám ukladá keď nám ublížia druhí, aké je to nesmerne ťažké keď nám ublížia, sme nešťastní, máme pocit, že na nás leží celý svet..... vysypať prvú polovicu môžeme tak, keď odpustíme druhým, ako to už býva hovorí sa odpustil som ale nezabudnem....

Druhá polovica v batohu je tá, keď my ublížime druhým ľuďom, nie len nám ubližujú, ale aj my ubližujeme..... vysypeme ju vtedy, keď nám odpustia......v zmysle slov modlitby Pánovej: a odpusť nám viny naše ako aj my odpúšťame vinníkom svojim....

Rozpaž ruky aby si mohol udržiavať rovnováhu!

Dôvera Bohu..... kráčať za Ním, bez pomocných barličiek:... / povery, mýty..../

Rob len malé kroky!

Neusilovať sa o duchovné rekordy

Oči upieraj na cieľ!

Apoštol Peter, ktorý kráčal za Kristom

Neobzeraj sa späť!

Veľkosť viery je v tom čo máme pred sebou. „ Kto položí ruku na pluh, a obzerá sa späť nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“

Ježiš skutočne sľubuje " viere malej ako horčičné zrnko ", že dokáže niečo nemožného a absurdného, nevídaného a nemysliteľného. Nejde tu však ani o " mimoriadne výkony ", ani o tie " zázraky " a " mimoriadne dary Ducha ", očakávané tými, ktorí sa honia za senzáciami. Najradikálnejšie prejavy viery - v skutku absurdné a nemožné, ba niekedy bláznivé a pojašené v očiach "tohoto sveta", vyzerajú úplne inak.
Patrí k nim odpustiť tam, kde sa môžu pomstiť, ba milovať nepriateľa a nastaviť druhú tvár tam, kde mi bolo ublížené, rozdať zo svojho majetku to, čo si môžem kľudne ponechať, byť štedrý prednostne voči tým, ktorí mi to nemôžu odplatiť, vzdať sa pre "kráľovstvo Božie" niečoho, bez čoho si druhí vôbec nedokážu predstaviť šťastný život ... to je cesta za Kristom, ktorá vyžaduje silu viery na každý jeden deň. AMEN

Milí bratia a sestry!

Aj keď sme sa nemôžeme v nedeľu spoločne stretnúť, Boh je s nami kdekoľvek ! Na to nezabúdajme !

Prebýva aj v srdci človeka...

Prajem Vám Bohom požehnané dni, nech každý z nás prebýva v Božej ochrane.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

11.10.2020 18. nedeľa po Svätej Trojici

Poslušnosť lásky

Suspírium: Ku Tebe k zdroju svetla prichádzame,

prosíme, osvieť naše srdcia, Pane,

aby Duchom Tvojím boli posvätené,

stali sa svetlom, stali soľou zeme. AMEN

Text: 2 list Petra 1, 16-19

„ Veď nesledovali sme vymyslené báje, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti, keď prijal česť a slávu od Boha Otca a z velebnej slávy zaznel Mu takýto hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo! Tento hlas sme počuli prichádzať z neba my, ktorí sme boli s Ním na svätom vrchu. Tým pevnejšie je aj prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti vo tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach.“ Amen

Milí bratia a sestry !

K obľúbeným programom detí patria rozprávky. Dokázali by ich sledovať hodiny a hodiny. Sú však aj také rozprávky , ktoré si dokázali získať nielen deti, ale aj dospelých.

Či už to bol malý čarodejník Harry Potter, Narnia ... či iné

Najradšej máme azda všetci rozprávkové konce, keď dobro zvíťazí a tí zlí sú potrestaní. Avšak rozprávky sú rozprávkami- sú vymyslenými príbehmi, neskutočnými, vzdialenými od reality sveta. Sú výsledkom veľkej fantázie človeka.

Nie je to tak len s rozprávkami. Niekedy sa to stane aj s cirkevnými sviatkami. Napríklad Vianoce. Narodenie Ježiša Krista na Vianoce sa pre mnohých javí ako rozprávka. Ako pekný príbeh, ktorý nemá žiadny vplyv na náš život. Ako príbeh, ktorý sa nás netýka, ktorý sa stal dávno a ak sa vôbec odohral...pekný doplnok Vianočnej atmosféry..... Možno je to preto, že medzi ľuďmi sa zachovali mnohé zvyky, legendy. A tieto všeličo dokresľujú, dávajú biblickým príbehom romantický- sladkastý ráz. Takú peknú skúsenosť mám aj s deťmi so škôlky – povedzte nám ešte rozprávku, alebo deti v škole sa často pýtajú- je to pravda, je to skutočné..... odkiaľ to viete.... no, dnes už nie je situácia že o biblických príbehoch počujú doma.

Pokiaľ ostaneme vo svete fantázii vo vzťahu k Pánu Bohu, to určite nie je dobrá cesta.

Ježiš Kristus nie je výsledkom ľudskej fantázie, nie je rozprávkovou postavou! Život Ježiša a kresťanská viera sa neopiera o rozprávky, ale o svedectvo evanjelií, o mnohé svedectvá prorokov, učeníkov... a i nás samých.

„ Čo od počiatku bolo, čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, no čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, o tom svedčíme, totiž o Slove Života.“ / 1 list Jána/ Týmto slovom, slovom Života je Pán Ježiš, o ktorom svedčili všetci apoštolovia. Tak ako Peter s Jánom: „ my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ / Sk 4,20/

Ježiš Kristus, ako Syn Boží prišiel do tohto sveta. Poslaný nebeským Otcom. K Nemu máme prichádzať, lebo prijal česť a slávu. „ Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“

BaS!

Ak sa priznávame k Ježišovi a vyznávame, že náš život patrí Jemu, že On jediný je našim Pánom, potom Ho máme počúvať a nasledovať. Veď sám Boh, prebýval v Kristovi. BOH si obliekol ľudskú kožu. Až tak veľmi nás miloval, že to pre nás spravil. To bola obrovská láska, bratia a sestry. Takáto láska je pre nás len ťažko predstaviteľná, a predsa je skutočná. Veď my máme často problém milovať našich najbližších. Pán Ježiš podstúpil všetko, pre lásku k človeku. Vedel , čo ho čaká a vedel , že to bude veľmi bolieť – a napriek tomu povedal ÁNO, ja chcem všetko podstúpiť z lásky k človeku. Sám Boh prebýval v Kristovi, aby priniesol svetu zmierenie a odpustenie. „ Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia.“ / 2 Kor 5,19/ Zvesť o Kristovi nie je krásnym doplnkom života, či voľných chvíľ človeka. Nie je výmyslom- fantáziou ľudí.

Cirkev nie je spolkom, ktorý sa podobá včelárom alebo záhradkárom. V cirkvi ide o viac. Nás spája osoba Ježiša Krista, ktorý je našim Pánom. V Kristovi prebýval sám Boh, aby priniesol svetu a ľuďom zmierenie. Pokiaľ ozaj dôverujeme a veríme Bohu, náš život dostáva novú kvalitu. Novú múdrosť ako prežiť život.

A tá spočíva v tom, že náš život máme prežiť rozumne. Neznamená to múdrosť intelektuálnu, znamená to prežiť život zmysluplne.

Prežiť život rozumne, to znie zložito. Kto z nás vie aký je to rozumný život?! Mám pre vás, ale i pre seba jednu dobrú správu ako sa to dá zistiť. Ak náš život nastavíme pred Božie slovo ako pred zrkadlo. Ako keby sme sa pozreli do zrkadla, keď sa ráno upravujeme alebo češeme . Božie slovo dáva človeku náhľad na seba samého ako zrkadlo, avšak tento pohľad na seba nie je z vonkajšej strany, ale z tej vnútornej. Tak môžeme zistiť aký je náš život, aký sme my sami. Božie slovo je meradlom života, ono nám ukazuje aký je náš život. Ukazuje kde sa pohybujeme. Zmysel života nie je v zaobstarávaní zbytočných vecí, pre ktoré nemáme čas na Boha a aj tak ich tu zanecháme.

Pravým zmyslom a meradlom v našom živote má byť meradlo lásky k Bohu a k blížnym.

Boh svoj krok lásky k nám spravil v svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Odpustil a zmiloval sa nad nami. Pán Boh nás má rád takých akí sme, so všetkými nedostatkami a chybami. On vie čo nás trápi, čo nás teší. Vie o každej jednej myšlienke. Boh vidí priamo do srdca. Čo je pred inými dobre skryté, pred Pánom Bohom je všetko odkryté.

Ten kto sa ku Kristovi priznáva a v Neho skutočne verí, ten aj kráča v Jeho svetle. Viera sa spája s činorodým životom. „ dobre robíte, keď pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti vo tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde vám zornička v srdci.“ Keď je hustá tma pomôže nám aj malá sviečka .Kristus je však viac ako sviečka, ON je svetlo sveta. Toto duchovné svetlo prekonáva každú tmu a umožňuje veriacim kráčať vo svetle a byť svetlom sveta. Rozhodujúcim je stále hľadieť na Ježiša a kráčať v jeho svetle. Len ten, kto hľadí na Krista , nedá sa pomýliť nikým a neupadne do duch. tmy. Svetlo Kristovho ducha pomáha každému rozoznávať temné miesta. Kto sa pridŕža Krista, žije svetlým životom a usiluje sa konať skutky lásky a spravodlivosti. Boží záujem je , aby človek kráčal vo svetle a nepotkýnal sa v tme.

Keď hľadíme na Krista ako sviecu a svetlo sveta, zapáli sa aj naše srdce a vyjde nám v ňom zornička. Takto má svietiť každý veriaci kresťan uprostred ľudu, v ktorom žije. Komu svieti zornička v srdci, ten je synom a dcérou svetla a nedá sa premôcť tmou a hriechom.

AMEN.

Prajem Vám požehnaný deň a všetky dni z milosti Božej! Boh nech zostáva so všetkými nami.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

4.10.2020

Poďakovanie za úrody zeme

Suspírium: Požehnaj na tele, požehnaj na duši,

sýť slovom i chlebom, náš Pane Ježiši.

Amen

Text: Lk 12, 13-21

„ Povedal Mu ktosi zo zástupu: Majstre, povedz môjmu bratovi, aby si podelil so mnou dedičstvo! On mu však riekol: Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo za deliča medzi vami? I riekol im: Dajte si pozor a varujte sa akéhokoľvek lakomstva, lebo život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku. Nato im povedal toto podobenstvo: Bohatému človeku prinieslo pole hojnú úrodu. Premýšľal teda a povedal si: Čo urobím? Lebo nemám si kde zhromaždiť úrodu. A povedal: Toto urobím: zborím si stodoly, postavím väčšie a tam si zhromaždím všetko obilie a všetko, čo mám. Potom si poviem duši: Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa! Ale Boh mu riekol: Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane? Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu.“

AMEN

Milí bratia a sestry!

Aký je človek tvor? No v prvom rade musíme povedať: sťažujúci sa. Lebo s čím sme spokojní? Keď je veľa úrody, tak sa hneváme že je toho veľa keď je menej, tak sa tiež hneváme, že málo. Na začiatku som sa pýtala: aký je človek tvor? ... sťažujúci sa.... nič na tom nemení fakt, že Pán Boh sa o nás postaral aj v minulom roku keď sme hundrali a postaral sa aj tohto roku keď hundreme zas.

.... napriek tomuto všetkému si ešte stále myslím, a som o tom presvedčená, že sme dostali a dostávame stále mnoho od Pána Boha, zatiaľ ešte stále máme za čo ďakovať Bohu.

.... berieme veci automaticky, a potom sa nestačíme diviť... ale je to prosté PB hovorí: volajte na Mňa, rozprávajte sa so Mnou,... a my,.... Človek zasadil, polieval, ale Pán Boh dal rast, slnko, zrelosť plodín. Rovnako aj v iných odvetviach- snažili sme sa, pripravovali, pracovali, ale Pán Boh bol ten, kto nám dal schopnosti, kto nám dal príležitosti a napokon nám dal aj uvidieť ovocie svojej driny. Ak sme kresťania, žiaden farár nám nemusí z kazateľne hovoriť, že máme za čo a komu ďakovať. Toto už predsa aj sami vieme.

Naši starí predkovia, ktorí boli závislí na pôde, dobre vedeli ďakovať za všetko, čo z poľa doviezli a každý pokrm vítali ako Boží dar. Dodnes je v niektorých oblastiach zvykom každý chlieb pred rozkrojením prežehnať krížom. Ale dobré zvyky končia, súčasný moderný svet nepozerá na dobré zvyky a volí si to čo mu vyhovuje. Ak sa dá žiť bez Boha, tak bez Boha aj žije. Viaceré výskumy a posledné čísla z ankiet iba dokazujú chladnejší vzťah k náboženským hodnotám. Celkom určite to nie je dobré. Kto si myslí, že dnes sú zlú časy a že v minulosti boli ľudia celkom iste bližšie, až blízko Bohu, môže byť na omyle. Za Kristom prišiel ktosi, kto chcel od Neho, aby mu pomohol riešiť veci s dedičstvom po otcovi. Za Kristom ktorému išlo o oveľa väčšie veci, prišiel zo záležitosťou majetku. Zaiste aj ten muž mal problém so svojim pochopením Krista a vlastne aj so svojou vierou. Inak by sa Krista na toto nepýtal. „ Peniaze sú vždy na prvom mieste.“ Takéto heslo sa v súčasnosti často spomína, ale som si istá, že ho možno v inej forme poznali aj naši predkovia. Preto apoštol Pavel píše mladému Timoteovi varovanie pred svetom, ktorý miluje peniaze a ktoré sú koreňom všetkého zla. „ Ak je koreň zlý, zlý je potom aj celý strom.“ Boží syn zostúpil medzi nás ľudí, aby nám poukázal na iné ciele v ľudskom živote. Aby vysvetlil čo má naozaj cenu a čo sa ako cena iba javí. Ako malé deti sme sa radi hrali v potoku a zbierali kamene. Často sa v rieke niečo lesklo odrážalo a my sme si hneď mysleli, že to je zlato. Keď sme radostne bežali za dospelým, ukázať mu náš poklad iba sa usmial a poslal nás preč. Nechápali sme prečo sa smeje. Zlatistý kameň boli iba obyčajným kameňom.

Skutočné zlato sa zhromažďuje v kráľovstve Božom v podobe zachránených ľudí. Zemské zlato- peniaze, zisky, sláva , moc či kariéra sú síce vo svete potrebné a majú svoju váhu, ale z hľadiska večnosti sú iba jagavým obyčajným kameňom, ktorý je síce pekný, ale nemá ozajstnú hodnotu. „ Dávajte si pozor, život ľudí nezáleží na tomto“, povedal mladému mužovi a s nám všetkým, ktorí ho počúvali. Potom pristúpil k živému obrazu o boháčovi, ktorému sa podarilo dostať k veľkému majetku. Mal plné sklady obilia a stal sa nesmierne bohatým. Naplnil sa mu sen väčšiny ľudí, Aj my na Slovensku máme veľa finančných súťaží, v ktorých sa hrá naozaj o veľmi veľké peniaze. Nespoznávame pri možnej výhre svoje vlastné sny, ako by sme chceli niekedy vyhrať aj my také peniaze? Vtedy snívame, ako by sme s výhrou naložili – vrátane daru pre cirkev. Podobné sny nás možno na chvíľku uvoľnia, ale v skutočnosti sú bláznivým trávením času. Nestáva sa, aby taký výherca dospel ku pokoju a slobode. Ani človek, boháč v podobenstve nemá pokoja. „ Postavím sýpky, aby som ochránil úrodu, ako by to a to....... A potom..... potom budem mať pokoj. Iste si všimneme, že Pán Ježiš zámerne nevložil do úst boháča slová vďaky Bohu. Dobre nás pozná, ako ľudsky na podobné veci reagujeme!

Ale Boh povedal boháčovi v podobenstve: „ Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane? Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu.“

Milí bratia a sestry!

Čo je naše najväčšie bohatstvo? Čo je bohatstvo človeka?

Kristus to povedal: je ním bohatstvo v Bohu. Kto je bohatý v Bohu, dokáže múdro nakladať s Božími darmi- úrodou, peniazmi, majetkom, spoločenskými hodnotami- a zostať verný Bohu. K tomuto nás vedie dnešný sviatok poďakovania za úrody zeme. Hľadajme spôsoby ako zostať verní svojmu Bohu, ktorý nás a nám všetko stvoril, ktorý nám otvoril dvere neba a ktorý nás vedie dobrou cestou viery v živote. AMEN

27.9.2020

16. nedeľa po Svätej Trojici

„Vyslobodenie z otroctva smrti“

Suspírium:

Keď pozerám na nebesá, dielo Tvojich rúk, a na mesiac a hviezdy, hovorím: - Čože je človek, že naň pamätáš? Syn človečí, že sa ho ujímaš? Málo menších si nás urobil od anjelov a ovenčil si nás slávou, nad vlastným dielom za pánov ustanovil a položil si nám všetko pod nohy. Ó, Hospodine aké je vzácne Tvoje meno po celej zemi!“ AMEN

Text: Izaiáš 51, 12-16

„ Ja, ja som vaším Tešiteľom! Kto si ty, že sa bojíš človeka smrteľného, ľudského dieťaťa, ktoré býva ako tráva? Zabúdaš na Hospodina, ktorý ťa učinil, ktorý rozostrel nebesá, založil zem? Ty sa ustavične v každom čase chveješ pred hnevom sužovateľa, keď zamýšľa hubiť? Ale kde je hnev sužovateľa? Sputnaný sa čoskoro uvoľní, nepadne mŕtvy do jamy a nebude mu chýbať chleba. Ale ja som Hospodin, tvoj BOH, ktorý víri more tak, že hučia jeho vlny; Hospodin mocností je Jeho meno. Dal som ti svoje slová do úst, prikryl spm ťa tôňou svojich rúk: aby som rozprestrel nebesá a založil zem a povedal Sionu: ty si môj ľud!“ Amen

MBAS!

Čoho sa najviac v živote bojíte? Je niečo čoho sa naozaj bojíte? Bojí sa človek dnešnej doby...vôbec niečoho....???

Každý sa niečoho bojí, nepoznám človeka, ktorý by sa v svojom živote nebál- ktorý by sa nestretol so strachom. Menšie deti sa boja tmy, alebo sa boja, že práve pod ich posteľou sídli nejaké strašidlo, ktoré si svojou veľkou fantáziou predstavujú.

Žiaci a študenti sa boja najmä pred písomkami, skúšaním. Starší sa boja straty zamestnania, straty zdravia, možno dobrého života, .... je veľa vecí, z ktorých v živote pociťujeme strach- ktorých sa obávame. „Strachov“ je rôzne množstvo a majú rôznu intenzitu. To, že sa bojíme a prežívame strach je normálny psychologický proces v našej osobnosti.

Ale sú momenty v našom živote, keď sa bojíme akosi intenzívnejšie, keď prežívame až úzkosť- s týmto strachom sa stretávam v svojej službe u väčšiny ľudí- strach zo smrti.

Smrť sa dotýka každého z nás, neobíde nikoho, nepozná výnimky a nedá sa nijako uplatiť... Často príde, keď to najmenej čakáme, keď to najmenej vyhovuje. Ptretrhá väzby s milovanými ľuďmi s ktorými sa musíme navždy rozlúčiť. Bolestivo prichádza do nášho života, jej typickými znamkmi sú hlboké a boľavé rany, ktoré po sebe zanecháva.

B & S!

Mnoho ľudí má problém hovoriť o smrti, vyhýbame sa tejto téme- lebo možno pociťujeme tiež strach, lebo nevieme čo nás to čaká...smrť je vykresľovaná ako niečo temné, zlé, čierne... kostra s kosou. Často sa stáva, že ľudia aj dnes vnímajú návštevu farára u chorého ako posledné pomazanie...... tak radšej farára nevolajú, až keď si sami myslia že už je koniec......

Stáva sa, že Pána Boha obviňujeme z toho, že nám ukradol milovaného človekaB&S! Pán Boh sa neteší zo smrti človeka, nerobí si radosť, tým že zasiahne do života smrťou, kedy sa mu zapáči. Smrť je následkom hriechu- pádu, a dôsledky si musíme niesť. Veď Ten, ktorý nám dal život z lásky, by nám ho zákerne nebral?! Počas Vianoc spievame spoločne množstvo piesní o narodení Božieho Syna. Zvestuje sa evanjelium- dobrá správa o tom, že Boží Syn prichádza do tohto sveta, aby ho zachránil... A predsa i Boží Syn- jednorodený umiera na Veľký Piatok v hrozných bolestiach, stretáva sa so smrťou. Aká to musela byť bolesť pre Otca, keď mu takto kruto zabili Syna. O takejto veľkej bolesti vedia najlepšie rozprávať rodičia, ktorí musia pochovať svoje dieťa. Niet asi nič horšieho na svete, ako keď matka pozerá na rakvu svojho dieťaťa... Smrť je bolestná, to nemôžeme poprieť, a znamená koniec tohto pozemského života. Zdanlivo všetko končí...

Ak by sme takto nazerali na život , na konci ktorého je neúprosná smrť a znamená absolútny koniec, akú útechu by sme mali? Načo by nám bola viera, ktorá by nám neponúkla inú možnosť... na čo by nám bol taký Boh, ktorý dáva len pozemské istoty, veď to dávajú aj iné veci. V akej nádeji by sme vyprevádzali na pohreboch našich zosnulých? Nádej by nebola, bola by beznádej a zúfalstvo. Žiť život by znamenalo prežiť ho úplne a naplno, veď smrťou by sa všetko absolútne skončilo... Smrť prišla aj do života Božieho Syna – Pána Ježiša Krista. Na Veľký piatok zomiera, ale Jeho posledné slová sú: „ Otče do Tvojich rúk porúčam svojho Ducha.“ S pokorou a nádejou sa končí Jeho zemské putovanie. Ale napriek všetkej pochmúrnosti zo smrti, naša viera nesmie zastať pred krížom na Veľký Piatok- Pán Boh prekračuje všetky hranice lásky, odpustenia a milosti a prináša do našich životov Veľkonočnú nedeľu. Prináša nádej a uistenie, že ani smrť nemá moc nad Ním. Kristus porazil smrť a už viac nevládne nad Ním. Kristus prináša radosť- prináša nám nie pochmúrné a zúfalé kresťanstvo ale naopak- prináša radostné kresťanstvo.

Zmenil to čo sa zdalo ako nemožné, porazil smrť- dal a dáva nám nádej každý deň. Nemusíme sa báť smrti, veď ona je len bránou k nášmu BOHU. A preto našich zosnulých vyprevádzame nie v beznádeji a strachu, ale v nádeji vzkriesenia a života večného. To je to jedinečné čo má veriaci kresťan v Pána Ježiša ako najväčší poklad v svojom živote. A nikto mu to nemôže vziať!

Smrti sa nemusíme báť, ona nám neublíži. Pripraví nás o pozemský život, ale získame Božiu blízkosť: „veď ani oko nevídalo ani ucho neslýchalo ani do srdca človeku nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú..“

Pán Boh nechce človeka strašiť smrťou. Nechce, aby sme sa Ho báli, chce aby sme Ho milovali... ako by sme mohli milovať z nanútenia... to nejde, to by bola nanútená láska a to nie je láska v pravom zmysle slova. Sme pominuteľní. Sme ako tráva. Je dôležité pamätať, že sú oveľa dôležitejšie veci ako majetky, peniaze, závisť, spory......že je oveľa dôležitejšie niekomu pomôcť, povedať dobré slovo, milovať ľudí... to všetko čo tvorí hmotné statky je potrebné pre život, ALE musíme si určiť hranice, ak ich nemáme alebo neustále presúvame ďalej, Pán Boh prestáva byť v našom živote tým hlavným. A život nám zatienia „pozemské“ veci. Bez Boha sme veľmi zraniteľní, a so smrti máme potom oprávnene strach, lebo všetko za čím sa tu naháňame necháme tu A myšlienka na túto skutočnosť mnohým naháňa strach a preto sa téme smrti zámerne vyhýbajú. Koľkí aj z veľkých vodcov si mysleli, že tu budú na veky...a predsa tomu tak nie je... Nikedy nevieme čo Pán Boh zamýšľa, keď nám vstupuje do života smrťou pri našich blízkych, ťažko sa hľadajú slová a niekedy naozaj človek nevie čo povedať...a čo tým Pán Boh zamýšľa, je ťažké pochopiť Jeho vôľu a niekedy sa to ani nepodarí. Mojou úlohou a ani ostatních farárov nie je robiť Božích obhajcov, to by sme boli veľmi slabé nástroje, keby sme mali Pána Boha obhajovať. My sme svedkami- svedkami Božej milosti. Našou úlohou je svedčiť, svedčiť o tom , že každé počínanie na nebi i na zemi má svoju prčinu. Kto hľadá Pána Boha v živote a počúva Jeho hlas, môže Ho nájsť a aj odpoveď.

Smrti ani ľudí sa nemusíme báť, ako to píše žalmista- veď prečo by sme sa báli človeka smrteľného, ľudského dieťaťa, ktoré býva ako tráva? S dôverou sa môžeme obrátiť na Pána Boha, On nielen vpočúva naše požiadavky, ale nás často aj učí. Musíme sa spoľahnúť na Jeho vôľu nie na našu!!! Boh je naozaj mocný a ani smrť nevládne nad Ním! Zverme náš život s dôverou do Jeho rúk a On nás vyslobodí z otroctva smrti. Kiež sa slová apoštola Pavla stanú aj našim vyznaním: „ Mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk.“ Pán Boh je našim Tešiteľom a to i v chvíľach smutných a zdanlivo beznádejných.

AMEN

Prajem Vám požehnaný každý jeden deň vo Vašom živote. Nezabúdajme, že je darom od Boha.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

20.9.2020

15. nedeľa po Svätej Trojici

Bremeno ustarostenosti

Suspírium: Svojmu Bohu vďačnými byť chceme Za dobrotu mnohú, o nej všetci vieme. Všetci vieme, predsa neďakuje každý. My však vďačným srdcom chváliť chceme Ta vždy. AMEN

Text: Mt 6, 25.33

„Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo si oblečiete. Či nie je život viac ako jedlo a telo viac ako odev? Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ Amen.

MBAS!

Máte starosti? Každodenné starosti života – jedenie, pitie, oblečenie, bývanie, živobytie, či práca. Kto by to nepoznal? Dnes ešte viac intenzívnejšie ako v minulosti. Kým minulý systém mal aj svoje nedostatky, predsa len sociálne istoty obyvateľov boli na inej úrovni ako dnes. Človek mal istotu, že v prípade problémov neostane na ulici. Po zmene systému a ekonomiky na kapitalizmus sa tu zrazu objavuje fenomén chudoby. Máme tu bezdomovcov, ale aj ľudí, ktorí dokážu veľmi šikovne celý mechanizmus zneužívať, či využívať na jednej strane a zbohatlíkov na strane druhej. Ľudia radšej ani nechcú myslieť na to, čo by bolo keby stratili prácu. Sú vystresovaní z toho, čo by sa stalo, ak by ochoreli. Kto by za nich platil úver, hypotéku, pôžičku? Kto by sa o nich postaral? A tak, i keď by sa nám malo žiť jednoduchšie, resp. ľahšie, skôr opak je pravdou a tí, čo prežili jedno i druhé, mi zväčša dajú za pravdu.

Téma dnešnej nedele je : Bremeno ustarostenosti. Ustarostenosť, či ustráchanosť z toho, čo bude, čo nás čaká, je vskutku veľkým životným bremenom a záťažou. Je sympatické, že o starostiach bežných dní vo svojom učení pojednával aj Pán Ježiš. Jeho učenie sa netýkalo len kráľovstva nebeského, ale aj pozemského života s jeho radosťami i ťažkosťami. Práve túto oblasť Ježišovho učenia pre nás zaznamenal Matúš v 6. kapitole svojho evanjelia. I keď život v 21. storočí, čo sa kvality a pohodlia týka, nedá ani len porovnať so životom v dobe, kedy tu telesne pôsobil Syn Boží, predsa je nemálo problémov a ťažkostí života, ktoré i dnes sužujú nie jedného. Raz nás trápia finančné záležitosti, inokedy sa nám zas zdá, že je toho na nás priveľa. Že nič nestíhame, že si nevieme dať rady s množstvom úloh, ktoré musíme splniť. Aj neistota čo sa týka udržania práce, či pozície v práci, nie je práve príjemná. A keď sa k tomu všetkému pridajú ešte aj zdravotné komplikácie, to sa potom rýchlo vytráca životné šťastie a vôbec – chuť žiť.

Toto všetko vieme, bratia a sestry. Toto všetko možno z času na čas aj prežívame. Možnože podobnou fázou života prechádza v tejto chvíli aj niekto spomedzi nás. Máme sa s tým všetkým zmieriť? Zmieriť sa s tým, že iné to už nebude? Že to tak musí byť? Máme sa len potešovať tým, že niektorí sú na tom ešte horšie než my? Alebo sa riadiť známou ľudovou múdrosťou : Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže!

Iste, to všetko môžeme. Evanjelium dnešnej nedele nás však pozýva ešte k niečomu lepšiemu a vyššiemu. Z učenia nášho Pána a Spasiteľa ohľadom ustarostenosti, či starostí vyplýva jedna dôležitá lekcia : Svoje každodenné povinnosti si síce plniť musíme. Tie za nás nikto nespraví, ani Pán Boh nie. On nás predsa vybavil všetkým potrebným – rukami, nohami, telom, schopnosťami i mysľou, aby sme verne konali to, čo sa od nás žiada a očakáva. Veď ani Adam s Evou v raji neboli stvorení pre nič nerobenie. Naopak! Pán Boh ich hneď od začiatku poveril konkrétnymi úlohami, ktoré od nich požadoval a očakával, menovite : strážiť rajskú záhradu a obrábať ju. Človek sa totiž stáva plným človekom až vtedy, keď sa realizuje. Keď niečo tvorí, robí. Keď za ním niečo vidno. Na druhej strane človek dlhodobo nezamestnaný, a to už z rôznych príčin, samého seba neraz vníma ako menejcenného, neschopného, nepotrebného, neužitočného. Povinnosti teda boli, sú aj budú. Tie ostávajú na nás. Je len na nás, ako sa k nim postavíme a ako ich budeme vnímať. Či ako výzvu, aby naše človečenstvo ešte viacej vyniklo alebo s nechuťou ako ďalšiu robotu, do ktorej sa nám ani nechce, ale musíme to robiť. Potešujúce však je, že pri všetkých povinnostiach a ich plnení s nami Pán Boh je a zostáva. On sám chce na seba prevziať všetky naše obavy, ustarostenosť, strach i starosti, ktoré v nás akosi prirodzene vznikajú a objavujú sa.

MBAS!

Do všetkého v živote teda smieme ísť s tým, že na to nie sme sami. Je s nami Ten, pomáha nám Ten, cestu nám razí a podmienky nám pripravuje Ten, ktorý nás povinnosťami poveril, ale nás aj urobil schopnými, aby sme ich zvládli.

A po druhé : do všetkého smieme ísť s tým, že Pán Boh na nás naložil len toľko, koľko On sám vie, že unesieme. Nie viacej! A ešte aj to bremeno života nesie spoločne s nami! Nie je to krásna lekcia, ktorú dnes smieme počuť? Pre niekoho to azda môže znieť ako naivné namýšľanie si a útek pred drsnou realitou života. Prečo však zostávať na všetko sám a nevyužiť Božiu pomoc, prítomnosť a požehnanie, ktoré sa nám všetkým zdarma ponúkajú?

A že to Pán Boh so svojou starostlivosťou myslí celkom vážne, nám Jeho Syn – Pán Ježiš vo svojej reči – kázni na vrchu, dokazuje na dvoch príkladoch z prírody. Predovšetkým, je to Boh sám, kto sýti a živí vtáky v povetrí. Ani nesejú, ani nežnú, ani si nezhromažďujú úrodu do stodôl a predsa žijú, prežívajú, nezahynú a obveseľujú nás svojim spevom. Sú spokojní a šťastní. Len pre porovnanie : Koľko námahy so siatím, žatvou a uskladnením potravín a produktov máme my? A predsa sme stále s niečím nespokojní! O šťastí ani nehovoriac! Učme sa preto viac spoliehať na nášho dobrého Otca nebeského! Učme sa Mu viacej dôverovať!

Nuž a druhý príklad : Ježiš svojim poslucháčom poukazuje na poľné ľalie, na krásu flóry a dokladá, že ani kráľ Šalamún v celej svojej sláve sa tak krásne neodieval ako kvety na lúke. Prečo teda toľko obáv o to, čo si oblečieme? Pán Boh myslí na maličké tvory, akoby nemyslel na nás? On vie presne, čo každý z nás v tento deň potrebuje. On aj pozná, čo každého z nás čaká dnes, zajtra, či pozajtra. Praje si len jedno : aby sme Mu plne dôverovali. A namiesto toho, aby sme sa zbytočne stresovali kvôli súčasným, či budúcim povinnostiam si radšej k srdcu zoberme Jeho radu : Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá.

Je to o prioritách aké máme, čo je pre nás dôležité. Čo pokladáme za podstatné podľa toho aj konáme. Ak sú starosti toho sveta na prvom mieste, podľa toho aj žijeme. Naháňame sa, strachujeme, sme nesťastní.... vystresovaní.... Čo si vyberieme?

AMEN

Prajem Vám pokojné dni, plné nádeje a Božej milosti.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

13.9.2020

14. nedeľa po Svätej Trojici

Vďačnosť je ovocím Ducha

Suspírium:

„ Modlitbu moju, Hospodine, počuj,

i všetko moje volanie,

nemlč, keď prelievam slzy!

Lebo som hosťom pri Tebe,

pútnikom ako otcovia moji.

Uľav mi, Pane, chvíľku nech pookrejem,

skôr ako odídem a nebude ma viac.“ AMEN

Text: Lukáš 10, 38- 42

„ Keď išli ďalej, vošiel do nejakej dediny. Tam Ho prijala do domu, žena, menom Marta. A tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Ježišovi k nohám a počúvala Jeho reč. Ale Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním. Pristúpila a povedala: Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže. Odpovedajúc Pán, riekol jej: Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci; ale treba len málo, vlastne jedno! Práve Mária si vyvolila dobrý podiel, a ten jej nebude odňatý.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Každé nové ráno je pre nás, úžasnou milosťou Božou. Môžeme vstať a opäť žiť. Náš život je zázrak, mnoho vecí v ňom sú zázrakmi. To, že vyjde slnko, to že môžeme vidieť prírodu a mnoho iných vecí- považujem osobne za každodenný viditeľný Boží zásah do tohto sveta.

Nie vždy si to uvedomujeme. Nie vždy si to stačíme uvedomiť. A nie vždy sme vďační. Väčšinou sa len sťažujeme a konštatujeme, čo všetko ešte by sme chceli...aj nedávno bola taká anketa čo všetko ste nestihli počas leta..... všetko nastavené negatívne.... nič pozitívne....

Životné tempo nabralo rýchlosť a veci, ktoré vôbec nie sú bežné nám zovšedneli – stali sa automatickými.

Viete, sú mnohí ktorí sa domnievajú, že s Pánom Ježišom je možné stretnúť sa len v kostole. Takí veriaci majú predstavu, že zbožnosť, je len záležitosťou kostola, Ježiš je len „akýmsi kostolným Ježišom“; kým za múrmi chrámu sa riadia vlastnými pravidlami. Pán Ježiš nebýva len v kostoloch! Je v našich domácnostiach, na poli , v práci a v našich blížnych- jedna česká pieseň o tom hovorí : Veď v Blížnych je skrýt Búh. Pán Ježiš preniká do celého sveta. Môžeme Ho vidieť kráčať cez polia, popri mori i cez more, cez púšte, po cestách, najviac sa však zameral na domácnosti- navštívil svadbu v Káne Galiljskej, vošiel do domu Šimona Petra, kde uzrdavil jeho svokru, v dome popredného farizeja liečil dokonca v sobotu.... Kristus prichádza stále, Jeho pôsobenie je neustálym adventom, a to nám pripomínajú slová: „ Ajhľa, stojím pro dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“

S Kristom prichádza do našich domovov a predovšetkým sŕdc- svetlo, láska a pokoj. Pri návštevách bolo a býva vo zvyku, že očakávaných - hostí, najmä priateľov , prijímame s láskou , prejavujeme im pozornosť a poskytneme im pohostenie. Aj v dome Márie a Marty tomu tak bolo. Marta chcela vzácneho hosťa pohostiť a poslúžiť Mu. Vďačnosť sa zmenila na starosť, takú starosť, že si nevšimla podstatné.

Nedeje sa to i dnes? Nehovorí nám Kristus:

„ Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním“.

Toto pokladala za najdôležitejšie, ba dokonca žalovala na svoju sestru: „ Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“

Aká je reakcia Ježiša? Nekarhá ju, ba dokonca ju pochválil, ale nepáčilo sa Mu, že posluhovanie pokladala Marta za dôležitejšie ako vzdelávanie. Povedal jej: „ Marta , Marta starostlivá si a príliš mnoho sa unúvaš, ale len jedno treba.“ Sme vďační? Vieme byť vďační? Vonkajšia pozornosť, posluhovanie patrí síce tiež ku kresťanským povinostiam a máme si navzájom slúžiť. A však, posluhovanie nemôže byť prekážkou za Kristom. Pre posluhovanie a prílišné zameranie sa na „vonkajšie veci“ často zabúdame na to jedno potrebné: na duchovné vzdelávanie a hľadanie pravdy- zmyslu života. Dokážeme rozlíšiť potrebné od menej potrebného, aké sú naše priority? Je to Boh, Jeho Slovo, Jeho prítomnosť, alebo je to obed, povinnosti, ktoré nás mnohé vzďaľujú od Boha. Je to na nás- čo je našou prioritou života. Berieme Boha- smrteľne vážne, či až keď sa niečo stane, prihodí v našom živote. Žiaľ mnohé skúsenosti zo života hovoria, áno až keď je veľmi neskoro, človek zastane. Keď Ježiš hovorí Božie slovo, vtedy je potrebné odložiť všetko nabok- nič nie je dôležitejšie ako naša spása v Kristovi. Ako je to dnes s nami? Čo všetko sa robí práve v tomto čase, keď sa v tomto chráme zvestuje slovo Božie? Keby sme mohli prebehnúť skrytou kamerou po domácnostiach, čo všetko by sme mohli zachytiť? Príprava jedál- varenie, riadenie, pranie, pozranie TV....

Čas v ktorom žijeme, je časom Božej milosti a tiež slobody. Boh nikoho nenúti, aby trávil nasilu čas v kostole, či študovaním a následným žitím Božie slovo, On nikoho nenúti, trpezlivo čaká, kým k Nemu človek príde. Ale, keďže nevieme kedy bude koniec nášho života, nenechávajme Ho čakať príliš dlho, lebo sa môže stať , že už nestihneme k Nemu prísť. Matra- nám predstavuje pracovitú ženu, ktorá reprezentuje aktívny život. Aktívny život je tiež programom kresťana, ale má mať prstávku. Popri aktívnom živote, netreba zabúdať na skutočnú zbožnosť. Mária je typ, hĺbavého a mysliaceho človeka, hľadala to jedno potrebné- Božiu blízkosť. Veď o to ide bratia a setstry, hľadať Boha v živote, skrze Jeho slovo- Evanjelium.

„ Nie samým chlebom bude človek žiť, ale aj slovom Božím.“ „ Nezhromažďujte si poklady na zemi kde ich moľ a hrdza zničí.“ Beda by nám bolo, keby sme radšej čítali jedálne lístky ako Bibliu. Vtedy by sme mohli byť telesne nasýtení , ale naše duše by sa menili v púšť a naše domy by ostali tmavé. Pán Boh chce, aby sme pamätali na Jeho duchovné svetlo- pamätajme neustále na Ježišové slová:

„ Ajhľa, stojím pro dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“

AMEN.

Prajem Vám deň plný vďačnosti a Božieho požehnania.

Poobzerajme sa okolo seba, nie sú to Božie dary ktoré máme?

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

6.9.2020

13. nedeľa po Sv. Trojici

Môj blížny

Suspírium: Za Tvoju lásku Ti ďakujem, Vykupiteľ môj, Ježiši, daj, nech Ťa už nezarmucujem, keď dal si mi dar najdrahší. Nech na to stále pamätám, čo pretrpel si za mňa sám. AMEN

Text: 1 Jn 4, 20-21

Bratia a sestry!

Pán Ježiš nás v dnešný deň všetkých vedie k otázke: Kto je môj blížny?

Blížny v minulosti boli označení tí ktorí patrili k židom, ale tu pán Ježiš hovorí o bratoch. Nielen blížny, ale ešte čosi viac- v Bohu ste si bratia a sestry!

Väčšinou to vieme rozdeliť, blízky je niekto kto ma pozná, koho si pustím ako sa hovorí – bližšie. Manžel, manželka, otec, mama, priateľ, priateľka. A tí druhí sú blízky. Robíme si hranice a rozdeľujeme ľudí do rôznych kategórii.
To, čo ľudí najviac odrádza od dôvery v Pána Boha, nie je nedostatok pokory. Nie je to ani neschopnosť uvedomiť si vlastné hranice, či prílišné sebavedomie. Je to nedostatok lásky, ktorú cítia v prostredí, kde chodia ľudia hľadať, vzývať Boha.

Cesta k blízkemu vedie vždy cez cestu LÁSKY. Bez lásky niet cesty. Ani k Bohu ani k blížnemu. Na ceste stretneme veľa prekážok- ale to povedal aj Pán Ježiš.... to kráľovstva Božieho nevedie diaľnica.... ale úzka cesta a tesná brána.....

Nech nás nič neodradí..... je to ťažké ... Ale Boh hovorí, že sa oplatí vytrvať lebo odmena bude veľká v nebesiach... a aj radosť....

- je potreba uznania, pochvaly ako motivácie

- na príklade milosrdného Samaritána, nám Ježiš ukazuje čo znamená skloniť sa k blížnemu /... extrémistické skupiny.... Cigán a deti na sídlisku- pozeráme cez okná, Ježiš na kríži /

- uznať, že každý sa môže pomýliť, pošmyknúť / nikto nie je dokonalý/
Na mnohých miestach sa ľudia o veľmi dobré snažia, no nemá ich kto podporiť.
Ak sa rozhodneme robiť niečo, čo naozaj stojí za to, žiada si to nielen veľa nasadenia, ale aj trpezlivosti. Stáva sa, že zapochybujeme, či má to, o čo sa snažíme, vôbec zmysel, / či sa netrápime márne.
A všetci máme skúsenosť s tým, že skôr sa nájdu ľudia, ktorí znepokoja, a spochybnia dobrý zámer – ako by ho podporili.
„Aké vzácne je pravé slovo v pravý čas“ – hovorí Šalamún v knihe prísloví. Áno, aj to je služba lásky, ak sa pokúsim rozhliadnuť okolo seba, aby som dal najavo záujem o to, komu o čo ide, aby som spoznal, čo kto tvorí, o čo zápasí.
Od takéhoto záujmu nás odrádzajú obavy, že nesplníme očakávania ľudí, že nemáme na to, aby sme im pomohli. JE však dosť možné, že by im stačilo slovo obyčajného uznania, prejavu porozumenia.
Sú ľudia, ktorí sa roky starajú o rodinu, o domácnosť, o imobilných najbližších, roky napriek svojim skromným príjmom podporujú ešte biednejších ako sú oni sami. Sú ľudia, ktorí sa dávajú bez toho, aby čakali na uznanie. Ak ho však dostanú, znásobí sa ich sila a chuť robiť, priniesť, obetovať ešte viac.
Láska blížnemu zle nerobí. Neodopierajme si jej prejavy. Nikomu z nás nezaškodí, ak nájde vo svojej blízkosti jedného človeka, o ktorého
prejaví viac záujmu, koho podporí.
To nás učí podobenstvo o Samaritánovi, tak nás k tomu vedie Ježiš sám každým svojím gestom a slovom.
„Choď a rob podobne“, to nám Ježiš kladie na srdce – keď sú na našej ceste ľudia, ku ktorým sa máme skloniť.
Nie sú tam davy. JE tam možno len jeden človek, ktorého nám, ktorého mne – alebo Tebe, brat, sestra, kladie Pán Boh na srdce. Ten človek nekričí, neupútava pozornosť. Iba čaká.
Pán Boh vie, čo od nás môže čakať. Dávno mohol rezignovať a povedať si, že z nás nikdy nič nebude.
Neurobil to, čo si my bežne robíme navzájom a síce - ak sa sklameme, nedáme si ďalšiu šancu.
Problém, naše odcudzenie nie je v tom, že sa mýlime, ale že si nechceme dopriať šancu vstať. Nechceme si odpustiť.
Ježiš povedal niekoľko podobenstiev ako podnetov, aby sme uvažovali, aby sme neizolovali poznanie Boha a poznanie človeka! Hovoril o nemilosrdnom sluhovi. Hovoril o nespravodlivom sudcovi. V modlitbe Pánovej vyjadruje vzťah viny, ktorú tvoríme a viny, ktorú znášame.
Ešte stále sme dosť nepochopili. Ešte vždy tlačíme jedni druhých k výčitkám, trváme na treste. Ešte vždy nerozumieme, že Ježiš zomrel za všetku vinu sveta. Moju, Tvoju, našu. Jeho Láska je tá, ktorá všetko pretrpí.
Ak si Krista vieme predstaviť na kríži, ak uznáme, že tam niesol Boží trest za nás, musíme
chcieť stíchnuť vo všetkých svojich výčitkách ľuďom.
– Láska, ktorá odpúšťa a nechá si odpustiť, stále žije

Žiaľ, aj my sme sa neraz stali výbornými teoretikmi na kresťanstvo, ale v praktickej rovine zlyhávame.
Amen.

Prajem Vám požehnané dni naplnené Božou milosťou!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

30.8.2020

12. nedeľa po Svätej Trojici

Boží dar reči

Suspírium:

Buď chvála Tebe, Bože náš, vzdávaná vrúcne každý čas, Otcu aj Synu milému, ako i Duchu svätému. Ty verne sa o nás staráš, čo treba z lásky nám dávaš. AMEN.

Text: Matúš 12, 33 – 37

„Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu. Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ AMEN

Milí bratia a sestry!

Prečo si dávame či dostávame dary? Čo vyjadrujeme tým keď niekoho obdarujeme? Je veľmi bežné, že sa často obdarúvame, a to najmä preto, keď chceme niekoho potešiť, poďakovať sa. Či formou daru ukázať druhému človeku , že nám na ňom záleží. Alebo sa chceme zapáčiť. Dary dostávame a dávame pri rozličných príležitostiach. Niekedy však nezáleží ani na dare, ale skôr na tom kto nám ho dáva a prečo. Dary sú rôzne, také na ktorých nám záleží a majú pre nás nesmiernu cenu, ale aj také na ktoré padá prach a dávno sme na radcu zabudli.

Aj dnešná 12. nedeľa po Svätej Trojici nám poukazuje na dar- dar ktorý je vzácny, nádherný , avšak je krehká hranica medzi tým kedy tento dar vieme zneužiť a použiť proti druhému. Boží dar- reč, slovo. Môžeme povedať, že každý nový deň je darom. Darom Božej milosti. Božie slovo nám pripomína za čo máme a môžeme byť vďační. Uvedomujeme si akým veľkým darom od Pána Boha je schopnosť reči? Ako správne narábať zo zvereným darom? Určitú schopnosť dorozumievať sa navzájom majú aj zvieratá. Ale komunikácia zvierat sa nedá ani len porovnať s ľudskou schopnosťou dorozumievať sa. Obyčajne si ani neuvedomujeme, aký veľký dar nám touto schopnosťou Pán Boh dal. Niečo z veľkosti tohto daru by sme spoznali, keby sme si predsavzali, že hoci len jeden deň nepovieme a nenapíšeme ani jedno slovo.
Len preto, že máme reč, môžeme myslieť. Bez schopnosti vyjadriť myšlienky slovami by myslenie bolo veľmi obmedzené. Schopnosť reči robí z nášho myslenia vysoko tvorivý proces.
Len preto, že máme dar reči, môžeme medzi sebou komunikovať. Bez schopnosti reči by sme si boli vo veľkej miere cudzí, jeden od druhého izolovaní. Reč spojená s mimikou a gestikuláciou nám umožňuje vyjadrovať citové vzťahy voči druhým ľuďom. Len preto, že máme reč, môžeme si navzájom odovzdávať poznatky a skúsenosti, a to aj praktické, každodenné, ako aj vysoko odborné, vedecké, technické.
Existencia reči umožnila vznik obrovského, až neprehľadného množstva literatúry, literatúry básnickej, beletristickej, odbornej, vedeckej, technickej. Len preto, že máme reč, môžeme sa dozvedieť, čo si mysleli, ako uvažovali, ako prakticky žili generácie pred nami. Bez písaného slova by naše poznanie minulosti bolo žalostne zlomkovité. Len preto, že existuje reč, môže existovať dejinný vývoj. Bez schopnosti reči, bez možnosti odovzdávania myšlienok, skúseností, poznatkov z generácie na generáciu by každé nové pokolenie muselo začínať znova od samého začiatku. Pretože máme reč, môžeme mať dejiny. V ríši zvierat nemôžeme hovoriť o dejinách v takom zmysle, ako hovoríme o dejinách ľudstva. Toto je len niekoľko pohľadov na veľký význam schopnosti reči, ktorú sme ako dar dostali od Stvoriteľa.

Pán Ježiš Kristus je v jedinečnom zmysle Božie slovo, ktorým sa nám Pán Boh prihovára. V prvej kapitole Evanjelia podľa Jána je On priamo označený ako „Slovo“: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ „A to Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami.“ Stal sa človekom, vstúpil do našich dejín a prehovoril v nich spôsobom, ktorý dal dejinám nový smer. Mali by sme pozorne počúvať toto slovo, ako nám ho na základe stretania s Pánom Ježišom zaznačili pisatelia evanjelií. Nemali by sme patriť k tým, o ktorých Pán Ježiš povedal, že majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú. Zanedbať, ignorovať Božie slovo, nechať bez povšimnutia to, čo nám chce Pán Boh povedať, to je veľká tragédia pre človeka.
Dar slova sme dostali aj na to, aby sme sa aj my mohli so svojimi myšlienkami v modlitbách a piesňach obracať na Pána Boha. Na svoje slová čaká Pán Boh od nás reakciu, odpoveď. V modlitbe môžeme vyjadriť svoj úžas a obdiv, kedykoľvek zapôsobí na nás múdrosť a veľkosť jeho diela. Vyjadriť poďakovanie za to, ako vedie náš život, poďakovanie za to, čo vo viere vnímame ako osobitný tvorivý zásah do nášho života. Môžeme si vyliať pred ním svoje srdce a formulovať v modlitbe to, čo nás osobitne ťaží. Vyznať svoje hriechy, ktoré nám naše svedomie často pripomína a prosiť o odpustenie s úmyslom zásadne sa zmeniť. Prosiť za ľudí, ktorí sú v ťažkom položení. Je mnoho toho, čo môžeme povedať v modlitbe tomu, ktorý nás dokonale chápe a miluje. To všetko môžeme preto, že sme od Pána Boha dostali dar reči. Patrí sa veľmi mu ďakovať za tento dar.
So všetkými darmi, ktoré dostávame od Pána Boha, je vždy spojená veľká zodpovednosť. Čím väčší dar, tým väčšia zodpovednosť. Nepochybne to platí o takom veľkom dare, akým je schopnosť reči. Prečítali sme slová Pána Ježiša, ktorými zdôraznil zodpovednosť za to, ako tento dar používame. Povedal: „Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ Na prvé počutie sa nám to môže javiť až ako príliš ostré varovanie. Ale Pán Ježiš dobre vedel, prečo to povedal. Mnohé slová, ktoré vypovieme, sú síce neutrálne. Ale sú iné slová, ktoré sa druhého človeka, druhých ľudí dotknú a zanechajú v ich živote stopu, niekedy aj trvalú. Stačí, že vám niekto za chrbtom niečo povie- a rana v srdci sa otvára. Pamätáte si ako vás ranili slová druhých ľudí? Tým ako sa správame a akí sme a ako komunikujeme s druhými zanechávame stopu. Otázka je, či je to dobrá alebo zlá stopa. Slovami môžeme spôsobiť mnoho dobrého, slovami môžeme spôsobiť mnoho zlého. Slovami možno hovoriť pravdu a možno aj klamať. Možno priviesť ľudí na dobré cesty a možno zviesť na zlé cesty. Môže ísť o slová požehnávajúce, ale aj zlorečiace. Slovami sa možno zastať nevinného, keď ho neoprávnene obviňujú a slovami možno ohovárať, oklebetiť nevinného a pokaziť mu šťastie. Slovami možno potešovať druhého, keď ho postihne nejaká rana, slovami možno zdeptať človeka v ťažkom položení. Čo všetko si musel Ježiš vypočuť na svoju adresu? Žráč a pijan vína, priateľ neviestok, priateľ a zástanca vyvrheľov.... burič, ničiteľ.... a to si myslím, že je v Biblii ešte pekne napísané. Nenávidený z každej strany? A za čo? ...
Silné účinky slova poznávame citlivo najmä vtedy, keď sa týkajú nás samých.
Pravdepodobne sa na našu adresu dostali aj slová opačného obsahu, ktoré sa nás bolestne dotkli. Slová škodoradosti, zlomyseľné slová, zraňujúce a urážlivé slová, slová, ktoré nám spôsobili veľké sklamanie.
Každý by vedel rozprávať mnoho o slovách, ktoré ho zasiahli, ktoré sa ho dotkli, aj v tom dobrom, pozitívnom zmysle, aj v tom bolestnom, zraňujúcom zmysle. Dalo by sa mnoho rozprávať aj o tom, ako sme dokázali a dokážeme zvládnuť slová, ktoré sa nás dotkli v jednom či druhom zmysle.
S účinkami slova sa však stretneme nielen vtedy, keď sú povedané na našu adresu a nejako sa nás dotknú, ale pozornosť treba venovať aj slovám, ktoré vychádzajú z našich úst, z nášho pera, z našej elektronickej pošty. Lebo my slová nielen prijímame, ale aj produkujeme. Aké sú tie slová? Citové reakcie na slová, ktoré sa nás týkajú, sa v nás objavujú samy od seba. A predsa by sme si mali spomenúť aj na závažné slová, ktoré sme povedali v nedávnej i dávnejšej minulosti. Klásť si otázku, aké reakcie vyvolali, aké stopy zanechali u tých, ktorým boli povedané. Zo svojich slov, o ktorých vieme, že mali pozitívny účinok na druhých, máme radosť. Ale trápia nás slová, ktorými sme druhým ublížili, ktorými sme ich zranili? Sú aj takí ľudia, ktorí majú radosť zo zlých slov, ktorými spôsobujú bolesť, krivdu. To je zlá radosť, ktorá u nasledovníka Ježiša Krista nesmie mať miesta. Ak pri prehliadke svojich slov zistíme, že sme niekomu ublížili, alebo že sme niekoho priviedli na zlé cesty, tak nás zodpovednosť pred Pánom Bohom za to, čo povieme, vedie k tomu, aby sme v tejto veci napravili, čo sa dá, a aby sme si pevne predsavzali, že si vždy vopred premyslíme, ako naše slová zapôsobia na druhých, a že budeme v budúcnosti hovoriť len také slová, ktoré prinášajú požehnanie.
V biblickom texte tejto kázne sme si mohli všimnúť, že sa to nedá dosiahnuť iba úsilím pevnej vôle, ale že na to je potrebné niečo viac. Pán Ježiš to vyjadril podobenstvom o strome a ovocí. Započúvajme sa znova do príslušnej časti textu: „Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu.“ Ak strom má prinášať dobré ovocie, musí byť najprv sám strom dobrý. Ak má človek hovoriť dobré slová, ktoré sú požehnaním pre druhých, musí byť najprv sám hovoriaci človek dobrý. Keď človek hovorí, vynáša niečo zo svojho pokladu, zo svojho vnútra. Ak toto dobré vrastie do nás a stane sa súčasťou našich bytostí, potom aj dobré, tvorivo pôsobiace slová budú samozrejmým, spontánnym prejavom našich bytostí. Prosíme Pána Boha, aby sme jeho vzácny dar reči využívali takýmto zodpovedným spôsobom.
Amen.

Slová sú neraz ako zbrane, dávajme pozor, komu a čo povieme. Ublížiť vie každý, však ... nezabúdajme, že ublížili nám, ale aj my sme tí, ktorí ublížili .

Prajem vám požehnané dni naplnené Božou milosťou a požehnaný štart do nového školského roka!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

23.8.2020

11. nedeľa po Svätej Trojici

Pokánie a pýcha

Suspírium: Sľúbil si, Pane, v svojom slove svätom, že budeš s nami až do konca vekov, Tvoje slovo nikdy nepominie; nech viera v našom srdci nevyhynie! AMEN

Text: Lukáš 18, 9 - 14

„A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Amen.

Milí bratia a sestry!

Dnešné Slovo Božie nás vedie do situácie, ktorá nám hovorí o postoji človeka. Postoje sú rôzne. Niekedy sa človek zachová- rozhodne dobre, inokedy nie. Aj evanjelium aj kázňový text hovorí o postoji- o rozhodnutí.

Prečítané podobenstvo je modelovou situáciou. Ježiš v ňom vykresľuje dva typy ľudí - spôsobom, ktorý je pre poslucháčov zrozumiteľný. Aby sme správne pochopili jeho význam, musíme čosi vedieť o tom, ako mohli Ježišov obraz dekódovať pôvodní poslucháči.

Farizeji boli v Ježišovej dobe považovaní za serióznych, zbožných, príkladných ľudí. Podľa svedectva evanjelií prejavovali svoju zbožnosť aj na verejnosti - zrejme na to mali dobré dôvody. Boli tými, ktorí mali viesť ľudí k Bohu.

Na publikánov – colníkov, vyberačov daní v rímskym provinciách si naopak každý poriadny človek dal radšej pozor, od nich si držal odstup. Boli úplatný... podvádzali.

V Ježišovom príbehu obaja farizej aj colník prichádzajú do chrámu modliť sa. Jeden aj druhý kdesi v hĺbke svojej duše cíti, že nezáleží na tom, ako ich prijímajú alebo neprijímajú ľudia. Potrebujú byť prijatí Bohom.
Hľadajú vnútornú istotu, stabilitu, ktorá by sa v nich stala pevnosťou vo všetkých vonkajších ohrozeniach a krízach.
Farizejova reč obsahuje vďaku za to, čo má, referuje o poctivom plnení povinností. To by Ježiš mohol len oceniť – keby / – keby spoza slov vzornej modlitby neprečnievala sebaistota a znevažovanie colníka. To je pre Ježiša neakceptovateľné.
Samoľúbosť a samospravodlivosť, obdiv samého seba a potreba robiť okolo seba dojem spravodlivého je, bratia a sestry, stále nástrojom pokorenia a ubíjania dôstojnosti tých, ktorí sú z rozličných dôvodov znepokojení a neistí.
Boha neočaria modlitby, v ktorých Ho človek viackrát osloví, chváli Ho za to, že má, čo potrebuje, a pekne poďakuje za milosť, v ktorej môže viesť život ako sa na kresťana patrí... On totiž dovidí na naše pohnútky.
Colník naopak cíti v chráme bázeň. Tuší, že nemá morálne právo, aby vôbec k Bohu prišiel, no o prijatie predsa len zápasí.
Jeho modlitba nemá koncepciu. Dáva ňou najavo len: „Bože, zlyhal som. Sklamal – ľudí aj Teba. Čakám teraz, čo mi na toto všetko povieš.
Viem, že mi nepomôže, ak sa budem biť, trestať sám, pomôže mi len Tvoje odpustenie. Tomu, čo mám, chýba základ, podstata, zmysel.“ K Bohu prichádza s poctivým priznaním. Vie, že spôsoby, ktoré používa, neboli v poriadku. Celý jeho život nie je v poriadku.
Ale teraz vkladá všetku svoju nádej do toho, že Boh je jediný, kto ho z tejto úzkosti môže vyviesť, kto môže jeho rozmýšľanie, jeho plány do budúcnosti zmeniť. Colník vie, že zhromažďovanie peňazí bolo len náplasťou na prázdno v duši. Je mu tiež jasné, že ľudia ako farizej mu zmenu nedoprajú. Vysmejú sa mu, budú ním pohŕdať.
No colníkovi už na mienke farizeja nezáleží. Teraz stojí pred Bohom a hovorí to, čo prežíva: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.
Aj apoštol Pavel v epištolickom texte vyznáva: „Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale činím zlé, čo nechcem.“
Tento zákon, neschopnosť robiť dobré je v nás, bratia a sestry, zakorenený rovnako hlboko ako túžba po spravodlivosti, čistote a bezpodmienečnom prijatí. A pre každého z nás prídu v živote situácie, v ktorých budeme môcť sami pred sebou, len v intimite pred Bohom nazrieť na svoj život. Ak budeme úprimní, príjemný zážitok to veru nebude. Pre nikoho z nás.
Záleží však na tom, čo s týmto poznaním urobíme ďalej. Farizej sa skutočnému stretnutiu s Bohom aj samým sebou vyhne – pred Bohom sa len ubezpečuje o svojej pravde, presviedča Boha o správnosti svojej viery...
No v colníkovi sa hýbe viac - možno všetko. A Ježiš to v závere vyhodnotí: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, nie tamten. Aj úvodné slová naznačovali: A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo...
Pred Bohom sme na tom všetci rovnako. Pred ľuďmi môžeme chcieť súperiť, môžeme si konkurovať – ale aj tak záleží iba na tom, ako sa k nášmu životu vyjadrí Boh.
Akí k Nemu teda prichádzame? Ako zaobchádzame s človekom? Čo im dávame najavo svojím slovom, ale aj gestom, pohľadom, či tónom v rozhovore? Ak máme mať ako ľudia - ako kresťania svojim rodinám, spoločnosti, tomuto svetu čo odovzdať, určite to bude úcta a ochota nechať človeku čas a priestor, aby sa prejavil.
Keď medzi ľuďmi, ktorí sú odsúvaní, stroskotaní, zranení, a áno, aj bezbožní, myslíme pred Bohom len na vďačnosť za privilégium, že sme spasení, niečo zásadné v nás nie je v poriadku. Ježiš to jasne hovorí. Modlitby, ktoré začínajú a končia len v sústredenosti na samého seba, sú nanič. Rovnako márnou sa môže stať akákoľvek kresťansky vyzerajúca aktivita, obeť, ak chce byť iba ocenenou zásluhou. Tieto motivácie dobrých skutkov ďaleko nevedú – a ak vytúžené uznanie nepríde včas, človek sa stáva tvrdým.
Ako jednotlivci – ale aj ako spoločenstvo cirkvi by sme si mali dať záležať na tom, čo a ako okolo seba šírime.
Sme postavení pred nové úlohy rýchlo sa meniaceho sveta, pred ľudí v neistote, nedôvere, pochybnostiach o sebe samých. Sme postavení pred ľudí, ktorých choroba, rasa, vek, odsúva na okraj záujmu a kladie nad ich možnosti, schopnosti a spôsob života bolestivé otázniky. Ľudia, ku ktorým by nás Boh rád poslal však majú zo stretnutí s predstaviteľmi farizejov toľko zlých skúseností, že už od veriacich – možno ani od Boha NIČ neočakávajú.
Niet divu, že sa nám chce z Božej blízkosti a od takýchto poverení radšej utiecť. NO je to – tak ako pre colníka – príležitosť zastať a priznať naše rezervy, našu bezmocnosť. Tak ako ceolník môžeme v chráme len čakať na milosť – aj za ľudí, ktorým nevieme pomôcť.
Namysleným sebaistým farizejom a pokrytcom každej doby vyjadruje Ježiš v svedectvách evanjelistov viacnásobné BEDA.
V podobenstve tvrdí, že ospravedlnený odišiel colník - nie ten, čo je v chráme ako doma, ten, čo sa vie nahlas modliť a s Bohom vyjednávať... ospravedlnený odišiel človek so spornou minulosťou.
Pre nový začiatok stačí Bohu čistý úmysel, skutočná pokora – odvaha pozrieť sa na svoj život reálne.

Pán Boh nepotrebuje hercov, ktorí budú hrať „ nejaké“ úlohy. Pán Boh potrebuje veriace deti.

Amen.

Prajem Vám požehnaný a milosťou Božou naplnený každý jeden deň.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

16.8.2020

10. nedeľa po Sv. Trojici

Neprijatá milosť Božia

na pamiatku zničenia Jeruzalema

Suspírium: Zmiluj a zľutuj sa, Hospodine, neodvracaj odo mňa svoju Tvár, Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky, ktoré predo mňa dennodenne predkladáš. AMEN

Text : Izaiáš 29,13
„Tento ľud sa mi približuje, svojimi ústami a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa.“ Amen

Milí brata a milé sestry!

Keď vyhrá v Amerike miss, stále sa jej pýtajú čo by chcela.... vymenuje veľa vecí a na konci vždy povie: svetový mier. Je to úsmevné a táto veta sa stala terčom mnohých vtipov a posmechov. Dnes sa nechceme pousmiať, ale zamyslieť práve nad touto zvláštnou žiadosťou.

V súčasnosti nám to už nepríde ani také vtipné, lebo, áno túžba po mieri a pokoji je v našich srdciach čoraz viac. Dennodenne počujeme o nepokojoch, vojnách , či túžbe po vojne- Amerika, severná Kórea, veď to len tak vrie, terorizmus, atentáty, šialenci, ktorí neváhajú plnou rýchlosťou vraziť autom do ľudí...... netúžime teda po miery....?!

Čím to je? Toľko nepokojov?

Bolo to vždy, musíme odpovedať áno. Ale, Pán Boh nám dal niečo jedinečné čím sa človek oddeľuje od zvierat schopnosť premýšľať, a tak by sme mali túto schopnosť využívať viac. A dal nám i pamäť, aby sme sa poučili a vystríhali chýb.... azda každý pozná známu vetu, že múdry človek sa učí z chýb druhých a iba hlupák na svojich.....

Dnešná nedeľa nám niečo chce pripomenúť, zdôrazniť- keď sa človek vzdiali od Boha, nemôže čakať nič dobré.
Bohom vyvolený národ, Izrael, mal žiť podľa Hospodinovej vôle a svedčiť celému svetu, že Pán Boh je Otcom všetkých ľudí. Izrael sa však prestal pridržiavať Božích prikázaní. Navonok všetko ako má byť: zbožnosť, zachovávanie vtedy predpísaných ustanovení o obetiach a sviatkoch. Avšak viera sa premenila iba na učenie, na náboženské obyčaje, ktoré sú síce horlivo zachovávané, ale nezasahujú vnútro človeka, nepremieňajú jeho srdce, nevedú k novému životu.

„Tento ľud sa mi približuje svojimi ústami, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa.“ Tragické je, že Hospodin nehovorí o Izraeli ako o svojom ľude, ale o „tomto ľude“.“Tento ľud sa mi približuje svojimi perami.“ – Znamená to, že starozmluvná cirkev sa odcudzila svojmu Pánovi a Vykupiteľovi tak, že prestáva byť jeho ľudom. Došlo k tomu preto, lebo nikto nepočítal, že Božie slovo platí pre všetky oblasti života, že vieru nemožno obmedzovať iba na priestor bohoslužobného zhromaždenia, ale tak ako soľ preniká pokrmom, aj viera má prenikať všetky oblasti nášho života.

Hospodinovi nikdy nešlo a nejde len o našu účasť na bohoslužobných obradoch, ale o to, aby vyústili do bohoslužby života. Na údiv a prekvapenie tých, ktorí vieru v Boha zúžili iba na zachovávanie náboženských zvykov, bez toho, aby zasahovali ľudské vnútro a viedli k novému – lepšiemu správaniu v medziľudských vzťahoch, Pán Boh Izraelu vzal jeho pýchu – jeruzalemský chrám. Izrael o ňom veril, že Božia prítomnosť je na chrám automaticky viazaná. Boh však chce prebývať predovšetkým v ľudských srdciach.
V r. 587 pred Kristom prvýkrát vojskami babylonského kráľa Nebúkadnecara a v r. 70 po Kristovi vojakmi rímskeho vojvodcu Títa bol nádherný jeruzalemský chrám i celé sväté mesto zničené. Podľa historika Jozefa Flavia- Rimania zborili chrám až do základov a aj ostatné mesto zrovnali so zemou. Počet všetkých ktorí padli pri obliehaní mesta alebo inak prišli o život v židovskej vojne, bol niekoľko stotisíc. V meste zovretom zo všetkých strán rímskymi vojskami nastal strašný hlad, takže ľudia, ktorí nemali čo jesť sa vrhli na remenné časti odevu, jedli remene a opasky, ba jedna matka zabila a upiekla vlastné dieťa a ponúkla ním vojakov Strach a hrôza zo všetkých strán. Naplnili sa tak predpovede Písma svätého.
Pán Boh vie vždy rozlíšiť vieru, zbožnosť od „akoby viery“, „akoby zbožnosti“. Vidí náš podiel na tom, čo ľudí rozdeľuje, stavia proti sebe navzájom. Vidí náš podiel na „malých“ vojnách v rodinách, v medziľudských vzťahoch aj na konfliktoch medzi veľkými spoločenstvami.
Hospodin hru na „akoby vieru“ netoleruje. Cez tragédie našich životných príbehov aj cez tragické udalosti svetových dejín nami lomcuje, aby z nášho života mohlo byť niečo správne, aby sme dbali o skutočný duchovný rast, o lásku k ľuďom, nie o vylepšovanie našich hereckých, maskovacích schopností. Nepôjde to bez vzdelávanie sa vo viere, bez prijímania Božieho slova do nášho života.

Pamiatka zničenia mesta Jeruzalema i mnohé ďalšie tragické dejinné udalosti sú nám pripomienkou nepribližovať sa k Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, nepreukazovať lásku k Bohu iba slovami, ale srdcom.

Ako vyviazneme, keď pri nás vykoná inšpekciu svätý a vševedúci Boh? Čo Mu ukážeme? Čo by pri nás našiel? Akoby kresťanstvo?“ Alebo vieru, ktorá je pokorná a zároveň sa plne spolieha na Božie slovo a dokazuje v pomoci ľuďom?

Ježiš kedysi zaplakal nad Jeruzalemom. Plakal, lebo v pokání neplakali jeho obyvatelia. Pán aj dnes plače nad kresťanstvom. Ježiš aj dnes plače, ak naše kresťanstvo pozostáva skôr zo zvyku ako z viery, skôr z tzv. rozumnosti ako z takej horlivosti pre Ježiša, ktorú Biblia menuje bláznovstvom pre Krista. Pán Ježiš sa pri svojej inšpekcii nikdy nespolieha na oficiálne, úradné cirkevné správy. On kontroluje vieru a lásku u každého osobne.

Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom . Nad tými, ktorí sa k Bohu približujú svojimi ústami, ale ich srdce sa od Neho vzďaľuje. Jeho slzy však nie sú prejavom bezmocnosti. Sú znamením, že Pán sa nás nevzdal, že Mu na nás záleží. Veď to, nad čím plačeme, odhaľuje čo milujeme. Neraz bedákame a plačeme nad vlastnou urazenou samoľúbosťou, nad tým, ako nám druhí krivdia, nad tým, že máme málo peňazí. To, nad čím plačeme, vo veľkej miere prezrádza, čo milujeme. Plačme preto radšej nad tým, čím sme ublížili ľuďom, nad tým, čo dobré sme zanedbali vykonať, čím sme sklamali Pána Boha.

Slzy prečisťujú zrak. Kiež i nám slzy pokánie prečistia oči, aby sme videli, že je čas začať plniť naše prvoradé poslanie: stávať sa kresťanmi, nechať Božie slovo platiť vo všetkých oblastiach života. Nepribližovať sa k Pánu Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, ale srdcom. Amen.

Prajem Vám pokojný a Bohom požehnaný deň!

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

9.8.2020

9. po Trojici

Prezieravá múdrosť

Text: : Mt 13, 1-9v. a 18-23

„ V ten istý deň odišiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. A zhromaždili sa k Nemu veľké zástupy, takže vstúpil na loď, posadil sa a celý zástup stál na pobreží. A hovoril im mnoho v podobenstvách. Ajhľa, rozsievač vyšiel rozsievať. A keď rozsieval, niektoré zrná padli kraj cesty, i prileteli vtáci a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali mnoho zeme, rýchlo vzišli, pretože nemali hlbokej zeme. Ale keď vyšlo slnko, spálilo ich; a keďže nemali koreňa, uschli. Iné zase padli do tŕnia, tŕnie vyrástlo a udusilo ich. A iné padli do dobrej zeme a vydali úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú, iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počuje! 18 Počujte teda podobenstvo o rozsievačovi! Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve, a nerozumie mu, prichádza ten zlý a uchytí, čo mu bolo zasiate do srdca; toto je zrno, ktoré bolo zasiate kraj cesty. A ktoré bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, čo počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma; nemá však koreňa v sebe, je len chvíľkový; len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre to slovo, hneď sa pohorší. A ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to slovo, takže zostáva bez úžitku. A ktoré bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, čo počúva slovo a rozumie mu; ten prináša úžitok, a jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Pri tom sa môže stretávať so Slovom Božím, počúvať ho, ale sa v ňom nezakorení. Vtedy prichádza diabol. To je jeho chvíľa.

Na záver sa dostávame k poslednej pôde u nášho podobenstva. Ku pôde, ktorá jedná nakoniec priniesla úrodu. Táto pôda znázorňuje tých poslucháčov, ktorý nielen počúvajú, ale aj počujú. Slovo Božie tu nachádza prekyprenú pôdu- túžbu po nasýtení duchovného hladu, túžbu dostať odpovede na otázky života z Božieho pohľadu, túžbu žiť podľa Božej vôle. Takáto pôda je pravidelne pokorou a pokáním očisťovaná od hriechu, ktorý inak dokáže veľmi rýchlo rásť a narobiť neskutočnú škodu. Byť dobrou pôdou teda znamená, v našich životoch asi toľko: počúvať s otvoreným a úprimným srdcom a počuté aj poslušnosťou uviesť do praxe, aby aj o nás platilo: „ Blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ AMEN

2.8.2020

8. nedeľa po Sv. Trojici

Božia výstraha pred zvodmi

Text: Evanjelium podľa Jána 5, 41 a 44

Na jednej strane potrebujeme pochvalu a povzbudenie všetci, ale tragédia nastáva vtedy, keď všetko robíme len preto, aby nás vychvaľovali a stavali na najvyššie priečky.
Ak ide už len o to, aby sme boli uznávanými, obdivovanými a získali pre seba výhody, to je zlé. Prečo?

Lebo v hone za najvyššou métou stratíme úplne všetko. Keď používame svoju vieru na to, aby sme pred inými dobre vyzerali, keď obetujeme – zaprieme svoje vnútorné presvedčenie, aby sme si zabezpečili osobný prospech. Nezdravá ctižiadostivosť, hľadanie uspokojenia v tom, že som uznávaný, sa môže ľahko stať jednou z hlavných prekážok skutočnej viery. Vedieť sa naučiť medzi týmto balansovať je neraz naozaj zložité. Deliaca čiara je veľmi krehká.

Ostať pokorní v srdci a hlavne“ normálny“.
Sláva... peniaze.... moc.....veľmi veľa zvodov číha na človeka....To sa deje napríklad, keď ktosi koná v cirkvi určitú službu, ale nie preto, aby bol oslávený Pán Boh, aby medzi ľuďmi rástla viera v Boha – úcta k Hospodinovi, ale keď dotyčný/á koná službu preto, aby si ho/ju iní všimli, aby sa mohol/la prezentovať, pochváliť: Ja to dokážem, všimnite si ma, obdivujte ma.
Pracovať v cirkvi, byť aktívnymi, to zaiste máme. Biblia nás k tomu volá, pozýva, nabáda, priam nám to prikazuje, no pamätajme na slová Pána Ježiša Krista: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ . Aj žalmista sa v 115. žalme modlí: „Nie nám, ó Hospodine, nie nám, lež menu svojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť!“
Jeden z reformačných katechizmov (Westminsterský z r. 1647) na otázku: „Čo je hlavným zmyslom života človeka?“, dáva odpoveď: „Hlavným zmyslom života človeka je osláviť Boha a večne sa s Ním radovať.“ A aby sme vedeli Boha oslavovať a radovať sa s Ním, usmerňuje nás Pán Boh cez Bibliu. Boží Syn Ježiš Kristus nás učí hľadať slávu, ktorá je od Boha. Kto očakáva slávu, uznanie predovšetkým od Pána Boha, ten dokáže správne zaobchádzať aj s ocenením od ľudí, ten tiež dokáže iných povzbudzovať, dávať im pravdivú – dobrú spätnú väzbu, nie falošne im lichotiť, či podlizovať sa im.
Vzdávať úctu sebe na úkor úcty Bohu však nehrozí iba politikom; môže ohrozovať kohokoľvek z nás. Veď nejeden človek sa i v rodine alebo na pracovisku správa ako malý „Pán Boh“. Zamieňanie slávy Božej za uznanie od ľudí bol problém aj vedúcich osobností náboženského života Ježišovej doby. Práve im Ježiš zdôrazňoval, že záležať má predovšetkým na uznaní od Boha. A to je dobré pravidlo pre život, dobrá životná zásada i pre nás.
No keby ľudia boli s nami spokojní, ešte sa tým nedajme učičíkať a pýtajme sa: Čo by na môj život, na moje počínanie, povedal Boh? Čo naň hovorí Božie slovo? Ako vyzerá môj život vo svetle Písma svätého?
Na druhej strane príklad mučeníkov, no najmä vzkriesenie z mŕtvych ukrižovaného Ježiša potvrdzujú, že keby s nami ľudia nesúhlasili – ba keby priam boli proti nám, ak je náš život v Božích očiach pravdivý, ak nehľadáme slávu od ľudí, ale od Boha, potom sa Pán Boh k nám prizná – ako sa vo veľkonočné ráno priznal k svojmu Synovi. Boh nás má rád. Poslal svojho Syna a Ježiš dal svoj život ako obeť za naše hriechy, aby sme mohli oslavovať Boha a večne sa s ním radovať. Preto dajme pozor, aby nám raz náš Pán Ježiš Kristus nemusel povedať: „Slávu, ktorá je od samého Boha nehľadáte“. I pri všetkom, čo budeme konať v novom týždni pamätajme, že rozhodujúcim je uznanie od Boha. Amen.

Prajem vám požehnaný deň.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

26.7.2020

7. nedeľa po Svätej Trojici- Božie požehnanie zachraňuje

2 Mojžišova 16,2-3

"Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti. Izraelci im povedali: Keby sme radšej boli zomreli rukou Hospodinovou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chlieb do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie."

Milí bratia a milé sestry!

Koľkokrát si človek povzdychne: "Keby....keby som bol vtedy niečo povedal, ... spravil ... keby sa dal vrátiť čas..." Žiť s pocitom " keby" sa však nedá. Prežiť takto život je nemožné. Pretože by to bolo iba utápanie sa v tom, čo som mohol a nespravil. A predsa to sami často robíme. Vykresľujeme si minulosť krásne. Vidíme len pozitíva toho čo bolo. Všetko zlé a šialené zmizlo preč. Božie Slovo hovorí: " ten, kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre Božie kráľovstvo." Iste z minulosti si je potrebné vziať poučenie, či už z chýb druhých či svojich vlastných. Ale žiť neustále v tom čo bolo, je nezmysel. Ani v prílišnej minulosti a na druhej strane ani neviem akej ďalekej budúcnosti. Boh hovorí: " Ži teraz, tu a teraz. Využi všetky možnosti, ktoré ti dávam. Ži s Božím požehaním, ktoré je pre každého. Využi všetky príležitosti, ktoré ti dávam. Teraz je čas milosti , teraz je deň spasenia. "

Izraleci, o ktorých hovorí Božie slovo, boli ľudia takí ako my. Tiež mali krátku pamäť. A zabudli na minulosť, ktorá bola otrocká. Sedia a spomínajú na časy, ktoré boli v ich spomienkach krásne- alebo teda mali aspoň čo jesť. Spomínajú na hrnce plné mäsa a chlieb. Milí bratia a sestry, je veľmi málo pravdepodobné, že Izraelci sedeli pri hrncoch plných mäsa. Zabudli na zlé otrocké časy, keď ich život neznamenal nič. Zabudli na Božiu starostlivosť. Na Božie požehnanie, ktoré ich sprevádzalo od počiatku. Už zase sedia a repcú, nadávajú.

My sme úplne rovnakí. Tiež často sedíme a spomíname aké to bolo. A teraz, aké je to hrozné a strašné, zabudli sme, že to tiež nebolo dokonalé a ideálne.

Ale v tom veľkom bedákaní zanieva: " Hospodin riekol ...." Hospodin sa tak ako vždy postaral. Nenechal ich zahynúť hladom. Vždy sa stará. Prepelice a manna ich nasýtila. Ale rovnako Božia milosť a starostlivosť. Spomeňte si na tie mnohé príbehy z Božieho slova, keď sa Pán Boh postaral. Pán Ježiš, keď prichádza na svadbu v Káne Galilejskej, nasýtenie vyše 4000 zástupu ľudí a iné.

Tak ako o nich, rovnako aj dnes sa o nás Pán Boh stará. Každý deň môžeme prežívať s Božej milosti. Človek ráno vstane, otvorí oči a už môže ďakovať za milosť Božiu. Pánu Bohu nie je nikto ľahostajný. Každý človek je vzácny v Božích očiach. Boh vidí mňa i teba. Vidí naše trápenie, boje, slzy. Vidí všetko. Poď k Nemu, keď je čas volaj a krič na Neho, On počúva. Máš starosti, zlož ich k Jeho nohám. Keď plačeš, smúti s tebou. Keď máš trápenie dá ti silu ho prekonať. Boh je živý. Má o nás záujem.

Otázka, však znie aj opačne: Nie je nám, Pán Boh ľahostajný?

Boh, ktorý dáva viac než si môžem priať

Boh, ktorý ľúbi večnou láskou

On, ktorý môže búrke rozkázať

On je v nás, žije v nás Boh, ktorý splní to, čo zasľúbil

Boh, ktorý vyhrá každý boj

On svojim deťom večnosť prisľúbil

On je v nás, žije v nás.

Náš Boh je veľký a nikto nie je väčší ako on väčší ako on!

Náš Boh je mocný a nikto nie je mocnejší než on mocnejší než on!

Boh má vždy viac ako si môžem priať

Je dobrý Boh On je, je, je dobrý Boh

19.7.2020

6. nedeľa po Svätej Trojici

Život v Kristovi

Suspírium:

Tebe, svojmu Bohu vďačnými byť chceme. Za dobrotu mnohú, o nej všetci vieme. Všetci vieme, predsa neďakuje každý. My však vďačným srdcom chváliť chceme Ťa vždy. AMEN

Text: Izaiáš 43, 1 - 7

„Teraz však takto vraví Hospodin, tvoj Stvoriteľ, ó, Jákob, tvoj Tvorca, ó, Izrael: Neboj sa, lebo ja som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom, môj si ty! Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa, keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli, lebo ja Hospodin som tvoj Boh, svätý Izraela, tvoj Spasiteľ. Ako výkupné dal som za Teba Egypt, kúš a Sebu miesto teba, pretože si bol drahý v mojich očiach, vzácny si mi bol a miloval som ťa. Aj ľudí dám za teba i národy za tvoj život. Neboj sa, lebo ja som s tebou! Privediem od východu tvoje potomstvo a zhromaždím ťa od západu. Severu poviem: Vydaj! A juhu: Nedrž v zajatí! Zďaleka priveď mojich synov, od konca zeme moje dcéry, každého, kto sa volá mojím menom, koho som stvoril na svoju slávu, koho som sformoval a učinil.“ AMEN

Milí bratia, milé sestry,
každý z nás má na veci, ľudí a svet okolo seba / svoj vlastný pohľad. Každý vidí veci inak. V tom môže byť veľká výhoda, ale aj veľký problém. Ak sa na iných ľudí – aj na situácie pozeráme len zo svojho zreteľa, ak pozorujeme a hodnotíme len z jedného uhla pohľadu, vystavujeme sa viacerým nebezpečenstvám.
Máme sklon ľudí a dianie idealizovať, alebo naopak neľútostne kritizovať – alebo nezúčastnene rezignujeme a nakoniec sa sklamaní stiahneme do úzadia. Nie je riešením, ak si nasadíme ružové okuliare optimizmu a budeme sa presviedčať: Všetko je dobré, existuje toľko veľa pozitívnych vecí! Ešte viac nepríjemností prináša jedovatý pohľad človeka, ktorý len kritizuje – nevidí žiaden posun, vníma všetko ako skazené, falošné a povrchné. Odstup môže vyvolať aj človek, ktorý sa javí ako pravoverný moralista / a neustále konštatuje naozaj smutný reálny stav ľudskej duše a spoločnosti.
Ako teda získať rovnováhu? Ako sa dá naučiť nezabudnúť na čistotu, na krásu stvorenstva, na naše nové šance, možnosti a schopnosti a súčasne neprehliadať nespravodlivosť a biedu, ktorú produkuje chamtivosť a moc? Ako sa dá zladiť túžba siahať po hodnotách, ktoré majú zmysel a prinášajú požehnanie s jasným odsudzovaním praktík, ktoré človeka pripravujú o dôstojnosť?
Ako vidieť, ako vnímať tento svet? Božie slovo, slovo proroka nám prináša možnú odpoveď. Odporúča, aby sme sa učili samých seba aj iných ľudí pozorovať Božími očami, Jeho pohľadom. Veľmi by nám to prospelo!
Izaiáš nám tlmočí Božie vyznanie. Hospodin, Pán hovorí: „Si vzácny v mojich očiach.“
Som vzácny v Božích očiach. Kto z nás si to takto, bratia a sestry, dokáže povedať?
Zdá sa nám, že ak máme len štipku sebakritiky, hovoriť o tom, že som vzácny – a dokonca v Božích očiach je ... trúfalé.
Naše sebapoznanie prináša obyčajne iný výsledok. Náš reformátor Martin Luther hovorí o našej situácii pred Bohom takto: „Pred Bohom som len žobrák. Úbohý, biedny červ.“
Prijať to, že som vzácny v Božích očiach, je pre nás skoro nemožné. Faktom však je, že sa po celý život – od narodenia do smrti snažíme hľadať niekoho či niečo, čo nám pocit hodnoty, uznania, ocenenia dopraje.
Vysloviť túto potrebu, vypovedať, vypýtať si prejav uznania, potvrdenia – sa nám zdá priťažké, no bytostne túžime po tom, aby sme sa dozvedeli, aby sme si potvrdzovali, že tu nie sme náhodou, že sme žiadaní a užitoční.
V Božích očiach sme však vzácni. Vždy. Dokonca nám to Pán Boh aj zdôvodňuje. Hovorí: Stvoril som ťa - ja som Tvojím Tvorcom. Neboj sa. Ty o svoju hodnotu nemusíš stále zápasiť. Ty ju máš.
Umelecké dielo - Rembranta alebo Picasa nie je vzácne len preto, že je pekné, farebné, a nie preto, že zobrazuje dokonalé tvary, ale predovšetkým preto, že ho namaľoval slávny umelec. Tak aj naša existencia, naše bytie nesie pečať Tvorcu, dokonalého Boha. Pán Boh však hovorí aj: Neboj sa, lebo ja som ťa vykúpil.
Príbeh Božieho dokonalého stvorenia má pokračovanie. Žiaľ, nešťastné. Dali sme sa, dávame sa manipulovať moci, ktoré Božiu podobu v nás deformuje. Dávame sa ovplyvňovať hlasu, ktorý pred nami nášho Tvorcu očierňuje a siaha na našu hodnotu. Spochybňuje – Božiu lásku, našu hodnotu – všetko.
No Pán Boh to nenecháva voľne plynúť. Do tohto vyčíňania toho, ktorý nič netvorí, len degraduje, podceňuje, znehodnocuje, do vyčíňania diabla – ktorý len rozdeľuje, hovorí: Neboj sa: Si pre mňa taký vzácny, že som ťa vykúpil. Dal som za teba všetko. Cena za teba nebola vyplatená peniazmi, ale životom môjho Syna.
Si vzácny v mojich očiach – hovorí Boh. Náš Boh vidí aj to, čo z nás môže byť. Náš Boh je reštaurátor. Vykupuje zaprášené, rozbité, zlomené obrazy a umelecké diela. Nevidí na nich prach a stopy zničenia, ale ich cenu, keď budú znova celistvé a čisté. Vidí ich v novom lesku dokonalosti. On to tak určil. Pán Boh hovorí: Milujem ťa. Bez dôvodov, bez hraníc a bez podmienok. Od tejto Jeho lásky nás nič nemôže odlúčiť. Hovorí: Keď pôjdeš cez vodu budem s tebou, rieky ťa nezaplavia, oheň ťa nespáli. Voda a oheň tu reprezentujú to, čo náš život ohrozuje. Boh veľmi dobre vie aj o extrémnych situáciách nášho života. Vie o nebezpečiach napravo a naľavo, o ohrozeniach zvnútra i zvonku. Nezavádza nás - že nás pred živlami a nebezpečenstvami ochráni. Nehovorí sa tu, že nás vytiahne z vody a odtiahne od ohňa. Izraelský ľud musel prejsť cez Červené more. V Danielovom proroctve čítame o skúške v ohnivej peci. Ale Boh hovorí, že nech sa stane čokoľvek, bude pri nás, bude s nami. Apoštol Pavel to o pár storočí neskôr aktualizuje:

Čo nás odlúči od lásky Kristovej?

Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo, alebo meč?
A vyjadruje aj svoj postoj: Som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli ani kniežactvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti ani vysokosť ani hlbokosť ani nijaké iné stvorenstvá nebudú nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši.
Dnes si môže tento zoznam aktualizovať každý z nás. Skúsme to: Čo ma môže odlúčiť od Božích vyznaní? Vypätie alebo nedostatočnosť, pomalosť alebo strach? Som presvedčený / presvedčená, že ani stres, ani očakávania iných ľudí, ani prepracovanie, ani nezamestnanosť, ani neistota či splatím hypotéku, alebo strach, či deťom zabezpečím primerané podmienky pre ich vývin, ani obavy z prírodných katastrôf či ľudských zlyhaní ani žiadne šikanovanie nebudú ma môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi. Tá stále platí a prevedie, prenesie ma cez všetko, čo ma ešte čaká. Amen.

MODLITBA:

Nebeský náš Bože, Otče,
ďakujeme Ti za slovo, ktoré nás ubezpečuje o Tvojej láske. Ďakujeme Ti, že Ťa od Tvojho zápasu o nás neodrádza naša vlažnosť, náš nezáujem, ale vždy k nám vstupuješ novým spôsobom, prinášaš nám záujem v nových ľuďoch a spoločenstvách. Odpusť nám, Pane, že máme tendencie opovrhovať ľuďmi, lebo s nimi nevieme vychádzať. Podpor nás, ak sa cítime byť využití, upokoj nás svojím Duchom.
Prosíme, zjednocuj nás. Obdaruj nás dôverou, ktorá očakáva na Tvoje rozhodnutia. Obdaruj nás rozvahou a pokojom, aby sme neupadali do paniky a zúfalstva, ak nás zastihnú ťaživé okolnosti.
Povzbuď nás v nich svojou prítomnosťou, daj nám spoznať, že Ty si Ten, ktorý nás ochráni pred všetkým zlom. Prosíme, aby obeť Tvojho Syna na kríži bola pre nás útočiskom a záväzkom myslieť, hovoriť a konať tak, aby bolo jasné, že Ty nás očisťuješ a vedieš k novej kvalite života. Amen.

12.7.2020 M, RL+VP, CH

5. nedeľa po Sv. Trojici

Nasledovanie a učeníctvo

Suspírium:

Ježiši, Ty si od vekou za Zmiercu Otcom daný, prosíme s pokorou aby sme v tom poznaní,

za Tebou kráčali verne, verili srdečne pevne, že Boh je naším Otcom. AMEN

Text: Evanjelium podľa Lukáša 9, 23

(Ježiš) „povedal všetkým: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.“ Amen

Milí bratia a milé sestry!

Keď dnes firmy robia nábor nových pracovníkov, tí musia prejsť často rôznymi kolami. Treba poslať životopis, motivačný list. Pozvú si vás na pohovor s personalistom, ktorí má naučené postupy ako zistiť či sa pre danú pozíciu hodíte alebo nie. Nehovoriac o tom, že na jednu pracovnú pozíciu sa hlási kopec ďalších ľudí. Tak isto musí uchádzač splniť ďalšie kritériá o ktorých sa verejne nehovorí, ale v platnosti sú. Či v danej firme niekoho poznáte, či tam je „ známy“, ktorí vás pretlačí, prípadne či ste v správnej strane alebo zdieľate rovnaké názory... Aj keď človek cez toto všetko prejde nakoniec zaznieva veta: dáme vám vedieť- ozveme sa.

Nazývame sa kresťania- to znamená, že tiež niekam patríme. Patríme Kristovi. Dá sa povedať, že nie sme zamestnanci, ale pracovníci či lepšie povedané služobníci. Aké kritériá vyžaduje On v svojej službe? Stretáva rybárov, colníkov, nás ..... kohokoľvek ľudí akejkoľvek „ kvality“ – nevyžaduje žiaden životopis, žiaden motivačný list. Nepozýva si na osobný pohovor, žiadne sito, žiadna známosť, žiadne kategorizovanie či posudzovanie. Hovorí jednoducho a stroho: Poď a nasleduj ma! Nevyžadujú sa žiadne kompetencie, známosti. Iba jedna podmienka:

„Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.“

To je úžasné, ktokoľvek sme, môžeme byť Božím služobníkom. Bez rozdielu. Žiadne podmienky pre kvalitu, žiadne nároky. Ktokoľvek sme patriť Bohu. A to je prvý a zároveň obrovský rozdiel medzi našim pohľadom a pohľadom Božím. Pre nás nie je každý dobrý. Sami to vieme zo svojho života a skúseností, že ľudí si škatuľkujeme. Podľa sympatii, prvého dojmu. Sme často povrchní. Lebo viac ako daný človek nás zaujímajú klebety či „ pikošky“ o ňom.

Byť učeníkom PJK – nasledovať ho každý deň, byť s Ním každú chvíľku- nielen, keď sa mi to hodí. Ježiš si vyberal ľudí- On oslovuje do služby a tak je to do dnes. Učeník je ten, ktorý sa celý svoj pozemský život učí a nasleduje svojho Učiteľa.

Na oko také jednoduché Ježišovo pozvanie. Kto chce prísť za mnou... Ježiš nedáva podmienky, ale tu predsa jedna je. Kto chce prísť za mnou...... nech zaprie sám seba ....

Viete, často si myslíme, že sa stačí pokrstiť .... po prípade okonfirmovať.... alebo chodiť do kostola a už je so mňa kresťana ako sa patrí.... no, ale viera – život s Kristom nie je len o chodení do kostola. Je to život s Kristom. Aktívna viera. Nie ústa plné slov, ale ruka v ruke aj skutky.

.... Nech zaprie sám seba, kto chce ísť za Kristom....

Zaprieť sám seba znamená v podstate povedať ´nie´ našej sebeckosti. A povedať ´áno´ Božím radám a vedeniu. Najväčší príklad máme od Božieho syna, ktorý opakovane zdôraznil: "Pravdivo, pravdivo vám hovorím: „ Syn nemôže nič robiť sám od seba, ale iba to, čo vidí robiť Otca.". Ježišove slová nemajú za cieľ odradiť, ale práve naopak zdôrazniť, pokiaľ sa rozhodneš a chceš ísť za mnou, tvoj život bude iný- diametrálne iný. „ Nemôžete nové víno vlievať do starých nádob alebo zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.“ Ježiš nemotá medové motúziky popod fúzy--- ale hovorí o realite. Pokračuje a hovorí--- kto by si chcel zachrániť život stratí ho...

Ježiš nám odkrýva reálny obraz, o tom čo nás čaká, hovorí o utrpení a ťažkostiach.. nič nezatajuje, .... ak som Jeho nasledovníkom musím mať toto na pamäti, že pre meno Ježiš znesiem aj utrpenie... lebo viem , že ma čaká niečo lepšie. To je viera, vytrvať a vedieť že Ježiš je so mnou, tak ako to sľúbil. To je pravdivé nasledovanie a učeníctvo.

Byť učeníkom znemená milovať Boha viac, než čokoľvek. Než seba, blízkych, priateľov, veci, peniaze..... milovať Boha viac než čokoľvek....

1.Niesť kríž znamená umrieť sebe samému.

Niesť svoj kríž znamená odkladať preč svoje vlastné sebecké JA. Daj priestor Bohu a uvidíš aké zázraky sa začnú diať v tvojom živote i s tvojím životom.

2. Vzdaj sa všetkého čo máš.

Spomeň si na bohatého mládenca, ktorý prišiel za Ježišom utvrdiť sa v tom aký je skvelý: „Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života?“ Ježišova odpoveď: Choď, predaj všetko čo máš, a tak ma nasleduj.“

MUSÍŠ SA ROZHODNÚŤ

Miluješ Boha a chceš ho nasledovať. Teraz si musíš vybrať:

Žiť pre seba alebo zaprieť seba.
Ignorovať kríž alebo ho vziať na seba.
Snažiť sa zachrániť si život a v konečnom dôsledku ho stratiť, alebo stratiť (investovať) svoj život a v konečnom dôsledku ho nájsť.
Získať svet alebo vzdať sa sveta.
Stratiť svoju dušu alebo si ju udržať.

Ježiš nás nezavádza, nesľubuje to , čo by nesplnil. Cesta je ťažká, tŕnistá, ale vedie do správneho cieľa. Je na každom či chce patriť Bohu. Pozemská cirkev je nedokonalá, lebo ju riadia nedokonalí ľudia, nedá sa ani zďaleka porovnať s tou Božou. Ale Božia cirkev je dokonalá, kde je dokonalý Boh. Rozhodni sa už dnes, teraz. Potom, už nemusí byť.

AMEN

Prajem Vám požehnaný a Bohom chránený čas!

Carpe Diem! --- Uži dňa !

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

5.7.2020 L,RL,CH+VP

4. nedeľa po Svätej Trojici

Odpustenie a zmierenie

Suspírium: Ku Tebe k zdroju svetla prichádzame,

prosíme, osvieť naše srdcia, Pane,

aby Duchom Tvojím boli posvätené,

stali sa svetlom, stali soľou zeme. AMEN

Text: 1. Mojžišova 50, 15 - 21
⁵Keď Jozefovi bratia videli, že im otec umrel, povedali: Možno, že Jozef bude teraz nepriateľsky vystupovať proti nám a odplatí nám všetko zlo, ktoré sme mu vykonali.¹⁶Preto odkázali Jozefovi: Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: ¹⁷Takto povedzte Jozefovi: Ach, odpusť, prosím, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca. Jozef plakal, keď mu to hovorili. ¹⁸Potom jeho bratia pristúpili, padli pred ním a povedali: Hľa, sme tvojimi sluhami. ¹⁹Ale Jozef im odpovedal: Nebojte sa! Či ja tu stojím namiesto Boha? ²⁰Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zachoval nažive. ²¹Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti. Tak ich potešoval a vľúdne hovoril s nimi. Amen.

Milí bratia, milé sestry,
V našich životoch často nesieme na pleciach staré krivdy. Akokoľvek sa snažíme, stále sa vraciame do minulosti. Je ťažké ak sme ublížili alebo to rovnako platí aj naopak- keď ublížili nám. Stará neodpustená vina býva pre človeka veľmi ťažkým bremenom. Znemožní radosť, narúša pokoj.
Naše životné príbehy sú možno menej dramatické ako Jozefov. Avšak s nevysporiadanými vzťahmi sa aj my zvykneme trápiť celé roky. Žiarlivosť, hnev, otvorená či skrytá agresivita otravuje naše najdôležitejšie väzby v rodine.
Súrodenci sú totiž tí prví, s ktorými súperíme, porovnávame sa. Oni najlepšie poznajú naše víťazstvá i pády. A ak sa vyskytne konflikt, ktorý sa nerieši, prichádza k bolestivému odcudzeniu, odlúčeniu a žiaľu. Nezhody medzi súrodencami spôsobujú trápenie aj rodičom. Väčšinou totiž nemôžu zasiahnuť – iba čakať, ako sa situácia vyvinie a dúfať v dobrý koniec.
Je smutné, keď obe strany trvajú na svojej pravde, vlastných zásadách a princípoch – až dovtedy, kým sa čas príležitostí k zmiereniu neskončí. Podľa nášho prečítaného biblického textu k takémuto koncu prichádza . V Jozefových bratoch vyvolá smrť otca Jákoba STRACH. Cítia, že to, čo pokladali za uzavreté, uzavreté nie je. Smrť otca ich znovu konfrontuje s tým, čo Jozefovi spôsobili. A z toho majú hrôzu. Ani dojatie stretnutia po rokoch však starú vinu neodstránilo. V bratoch po Jákobovej smrti rezonuje zas. Otec Jákob bol pre bratov, ktorí sa stále cítili vinní, ochranou pred možným Jozefovým hnevom. Ale teraz sa môže všetko úplne zvrátiť.
Jozefovi bratia majú výčitky: ožíva v nich celý príbeh - s plášťom, cisternou, karavánou, peniazmi, ktoré za brata zinkasovali, klamstvo, otcov horký žiaľ nad stratou milovaného dieťaťa.
Aj my, bratia a sestry, sme niekedy majstri v tom, že na prejavy svojej moci prevahy, ktorá inému ublíži, rýchlo zabúdame. Fandíme si, že staré rany prikryje množstvo nových vzťahov a zahojí ich čas.
Toto však nie je cesta k pokoju. Spomienky a pocity sa aj môžu vynoriť aj po veľmi dlhom čase. Od konfliktov nemá zmysel unikať, nestačí, ak samých seba, a aj celé svoje okolie zvládneme presvedčiť o tom, že je všetko v poriadku. Ak klamstvo prekrývame klamstvom , stratíme sa a stratíme aj správny smer životnej cesty.
Bratia sa na stretnutie s Jozefom po otcovej smrti pripravujú zase klamstvom. Tvrdia, že si otec pred smrťou prial, aby im odpustil. To, že by sa to naozaj bolo stalo, je veľmi málo pravdepodobné, veď Jákob a Jozef považovali vec za vyriešenú!
Bratia ale doteraz odpustenie neprijali.
Jozef je však omnoho ďalej ako oni. Nepotrebuje, aby sa mu klaňali, nemá záujem ich trestať. Pri stretnutí plače. Ale už nie sú slzy ľútosti a sklamania, bezradnosti, len smútku, že mu nedôverujú.
Ešte im nestihol povedať, že všetko, čo bolo, malo svoj zmysel. Boh bol s ním všade – cestou do Egypta, na trhu s otrokmi, vo väzení. Prežil množstvo zvratov – okúsil výšky i hĺbky, ale aj v nich mohol rásť.
Boh mu dal úlohy v úplne inom prostredí. Oddelil ho od žiarlivých bratov. Cudzí spoluzajatci i bezbožný faraón vedeli jeho dar vykladania snov oceniť viac ako jeho vlastná rodina.
Jozef musel prejsť mnohým pokorením, zniesť slabosť, hnev a pomstu tých, ktorí si nevedeli poradiť sami so sebou, ale vo všetkom vďaka Božiemu vedeniu a sile ustál. Tieto udalosti v ňom vyformovali veľké srdce, čistý charakter.
Preto bratom hovorí: nebojte sa. Či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré.
To je postoj naozaj človeka, ktorý odpustil. Prijal zradu, odcudzenie a nenávisť od svojich najbližších avšak koná úplne v rozpore s našou predstavou. My sme naučení tvrdo odplácať zradu. Lámeme palice nad druhými a nehovoriac o tom, že druhé šance sa nedávajú. A zrazu je tu postoj človeka, ktorý láme a mení naše terajšie myslenie. Jozef odpúšťa, nie na ako nie akože. Ale skutočne odpúšťa. Pozrime na Kristov postoj, keď na neho žalovali, bili ho. Ježiš na kríži- „ Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.“

Pokiaľ nám bolo ublížené a my neodpustíme, nepohneme sa ďalej. Budeme stáť na mieste a točiť sa stále dookola. To nie je smer, cesta na ktorú nás volá Kristus. A tiež ďalšie slová v Evanjeliu o odpustení a prijatí.... keď ti niekto ublížil, nastav mu aj druhú líce... To je absolútne v rozbore s názormi a rétorikou dnešnej doby. Byť veriacim však znamená plávať proti prúdu, nie s prúdom. Jozej sa nepotrebuje sa hrať na Boha. Dokáže byť veľkorysý. Nerobme to ani my. Jozef je rád, že môže svojej rodine pomôcť.
Bratia a sestry,
v celom príbehu Jozefa v Egypte sa Boh spomína len okrajovo. Na celej zložitej ceste prekonávania hraníc medzi kultúrami a rozdielnymi životnými podmienkami, ktorú Jozef prekonal, je zdanlivo ponechaný sám na seba. Až na konci je jasné, že to bol Boh, ktorý Mu pomáhal nachádzať cestu zo zajatia vonkajších udalostí – i zajatia vlastného hnevu.
O Božej moci, vedení a nakoniec aj odpustení máme my kresťania plné ústa – ale často sú to iba slová. Omnoho vyšší účinok by malo na nás, a aj na naše okolie, keby sme viac preukazovali skutkom a opravdivo, že sme Božie deti.

„Vy ste síce zamýšľali proti mne zlé“, toto je signál, že to odpustenie prežil, že ho neprijíma a neudeľuje lacno. To, že Jozefa predali bratia za 20 strieborných, uväznili len preto, že nechcel zhrešiť – a po rokoch ubezpečenie bratov o tom, že sa nemusia báť, lebo im odpúšťa, sa nápadne podobá črtám Ježišovho príbehu. Aj Jeho zrada za 30 strieborných, obžaloba a zúrivosť sklamaných, že sa nechce ujať kráľovstva na zemi a potom na kríži modlitba: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, pred nás stavia zrkadlo rovnako naliehavo ako Jozefov príbeh.
Akí teda sme? Kde všade sa snažíme konať z pozície mocných to, na čo nemáme právo, z čoho nemôžeme mať radosť, čo nás aj po rokoch môže likvidovať, kým sa k tomu znovu nevrátime?
Boha vždy naša vina trápi. Je Otcom, ktorý by bol rád, keby sme si vedeli odpustiť, no netají, že cesta k odpusteniu stojí veľa pokory, obetí a sĺz.
Časť Jozefovho príbehu svedčí o tom, že pokora, obete aj slzy nie sú len prejavmi nepohody, ale aj vďačnosti a hlboko prežitého šťastia.
Vedieť pomenovať zlo a postaviť sa mu je jednou z najťažších úloh, pred ktoré sme postavení. Ako kresťania, ako ľudia. Zvládneme ju? Amen.

Boh dáva šancu vždy. Neláme palicu! Skúsme hľadať odpustenie a zmierenie v našich životoch a život naberie nový, nepoznaný smer. Odpustime jeden druhému. Život je príliš krátky, aby sme ho prežili v hneve. Na to, nás tu Pán Boh neposlal, aby sme sa hnevali jeden na druhého.

Prajem Vám požehnaný a Bohom naplnený čas, milosti a odpustenia.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

28.6.2020 Chyžné, rozhlasové SB

3. nedeľa po Trojici

Nájdenie strateného

Suspírium: Dopraj mi s Tebou prebývať, Kriste Ježiši, radovať sa večne s Tebou v nebeskej ríši. Ty si Pán, Syn, Boží Svätý, Vykupiteľ môj, a ja nehodný a hriešny služobník som Tvoj. AMEN

Text: evanjelium podľa Lukáša 15, 11-32

¹¹ A hovoril ďalej: Jeden človek mal dvoch synov. ¹² Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A (otec) rozdelil im majetok. ¹³ Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. ¹⁴ Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. ¹⁵ Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. ¹⁶ I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. ¹⁷ Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. ¹⁸ Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe ¹⁹ a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. ²⁰ I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. ²¹ A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. ²² Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; ²³ potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. ²⁴ Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť. ²⁵ Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. ²⁶ I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. ²⁷ A ten mu povedal: Prišiel ti brat a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. ²⁸ Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. ²⁹ On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; ³⁰ keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. ³¹ Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ³² ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. AMEN

Milí bratia a sestry, rozhlasoví poslucháči!

Koľkokrát sme už počuli prečítané podobenstvo o márnotratnom synovi? Príbeh je veľmi známy. Sú o ňom zložené piesne, básne ... Veľa krát a predsa má vždy čo povedať. Má tu moc vždy nanovo dotknúť sa nášho srdca. Podobenstvo je nám blízke, lebo vykresľuje naše povahy, život- vykresľuje nás. A vždy nás zaujme či dotkne sa nás to, čomu rozumieme, čo je nám známe, blízke, čo sme prežili. Celé podobenstvo je nám viac než blízke, každá situácia, ktorá je v ňom vykreslená je zo života. Je v ňom opísané mnoho z toho, čo sme prežili na vlastnej koži. Zradu, sklamanie, túžbu odísť preč od blízkych, pošmyknutie sa, ale aj závisť a nenávisť, zlé rodinné vzťahy, ale aj odpustenie, prijatie a lásku. Tak ako sa to v živote neraz strieda. Preto Pán Ježiš používa obrazy, ktoré sú reálne a týkajú sa života, aby sa nám čo najbližšie priblížil.

V podobenstve do popredia nám vystupujú 3 postavy. Otec- starší syn – mladší syn.

Radi hráme role, do ktorej postavy sa viete najviac pripodobniť vy? Vždy je to tak, že nám je niekto viac sympatickejší? Alebo možno prechádzame v živote nejakým obdobím a preto nám môže byť niekto iný bližší. V ktorej postave sa vidíme? Najčastejšie, podľa vlastných skúseností, máme ústa plné krásnych slov, náboženských fráz, ale najradšej sa hráme na sudcov. Niekedy sme možno prísnejší než samotný Pán Boh.

Z tejto spomínanej trojice je najviac súdeným mladší syn- vinný, znie okamžite. Tak mu treba, veď načo odchádzal, neodpustím, nepustil by som ho.....

Starší múdry – ostáva, pomáha otcovi, ale..... za vidinou dokonalého syna je človek, ktorému ide len o prospech. Chce mať všetko.

Otec- napriek zrade a sklamaniu, otvára náruč, či staršiemu či mladšiemu synovi.

Podobenstvo o márnotratnom synovi sa považuje za najkrajšie podobenstvo, ktoré povedal Ježiš.

Prečo? Lebo - Zjavuje nám nekonečné Božie milosrdenstvo a lásku. To ako Pán Boh na nás nazerá. Ukazuje nám, aký Boh je. Istý otec mal dvoch synov. Jeden z nich, ten mladší, povedal raz otcovi: "Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí". Správanie tohto mladšieho syna bolo zlé. Cítil sa nedobre pod dozorom svojho otca. Chcel žiť sám a mať svoju peňaženku. Otec rozdelil majetok. Čo však urobil mladší syn so svojou časťou? "Všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil..." Vina tohto mladšieho syna spočívala v tom, že toto všetko urobil po dobre premyslenej úvahe. Vedel, čo mu podľa zákona patrí. Najväčšie nešťastie bolo v tom, že od otca odišiel "do ďalekého kraja". Nechcel byť "na otcových očiach". Preto odišiel medzi cudzích ľudí. Išiel tam kde ho nik nepoznal. Kde si mohol robiť čo len chcel. Bez dozoru. Mať pocit slobody. Mnohí mladí ľudia majú túto skúsenosť, odísť z rodičovského domu- a robiť si čo chcem. No tiež to v mnohých prípadoch nekončí príliš dobre. Vymkne sa to spod kontroly, tak ako mládencovi z nášho textu. Mnohí rodičia by o tom vedeli rozprávať.

Ako dopadol ten mladší syn z podobenstva?

"Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu". Aby nezahynul, uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny, ktorý ho poslal na svoje hospodárstvo pásť svine. Bol rád, že mohol robiť aspoň to. "I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával". Pekne dopadol. Obklopený falošnými priateľmi, lebo vždy sa objavia „ zvláštni ľudia“ keď je človek pri zdroji. A keď sa zdroje minuli ako v tomto prípade, neostali žiadny „ priatelia“. Predstavme si, ako padol ten, čo len nedávno žil hýrivým životom! A v tom nešťastí si spomenul: ako dobre mi bolo u otca. Tam sa sluhovia majú lepšie.

Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi. Poviem mu, ako ťažko som zhrešil proti nebu i proti nemu, že som už nehodný volať sa jeho synom. V tom bola jeho záchrana. Uvedomil si svoj omyl a pád. A TO JE CESTA. Aj naša cesta. Nie je umenie padnúť, ale umenie je zdvihnúť sa z dna odraziť sa, nájsť cestu mať odvahu sa vrátiť späť. To je Božia ponuka pre nás. Spadol si, pošmykol si sa, vykročil si zlým smerom, ušiel si.... nie je pre Teba neskoro. Boh neláme nad nami palice, tak ako to často my nad našimi blízkymi robíme. Láskavý Otec- teda Boh dáva šance. Keď zbadal svojho otrhaného a vychudnutého syna, "bolo mu ho ľúto". Celý naradovaný "pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho". Syn padol na kolená a povedal pripravenú reč... Otec mu ani nedal dopovedať, dal pripraviť v dome hostinu, lebo jeho syn "bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa". Prichádza na scénu starší syn, ktorý bol dobrý. Lepší ako brat, veď zostal doma pri otcovi. Nič neminul. A otec sa teší z brata ktorý všetko minul. To nie je spravodlivé. Koľkokrát a hoci aj veriaci pozeráme okolo seba – pozeráme na druhých a porovnávame sa a povieme to nie je fér, Pane Bože. Ja som lepší, viac sa modlím, viac Ti slúžim ... a ten druhý čo ani do kostola poriadne nechodí, ten má mať takú istú milosť? Ak sme sa čo i len raz takto spýtali, nepochopili sme Božiu lásku. Lebo Boh nám hovorí, že sme všetci na rovnakej štartovacej čiare do Božieho kráľovstva. Ak čokoľvek robíš rob to zo srdca, z radosti nie preto, že ťa budú vidieť a stavať na piedestály, rob to z vďačnosti voči Pánu Bohu. Nepozeraj na druhých, lebo pokiaľ sa začneš obzerať- stratíš sa. Pozeraj na Krista a ten Ťa dovedie do šťastného cieľa.

Čo nám chce vlastne Pán Ježiš cez podobenstvo povedať?

V živote sa môže udiať čokoľvek, nemôžeme povedať: „ Mne sa to nemôže stať!“ Môže. Neodpisujme nikoho, nepohŕdajme nikým. Nemyslime si o sebe viac, než je to potrebné. Otec dáva šancu. Otvára náruč. Nech sme sa akokoľvek zamotali, pamätajme, že vždy je cesta aj nahor. A možno nespadneme len raz, možno sa nestratíme len raz... ale vždy sa môžeme vrátiť. A to je nádej.

Jeden básnik povedal výrok: "Nechceme už viac Boha..., nie sme už deťmi, obídeme sa bez jeho otcovskej starostlivosti..." Asi päť rokov pred smrťou vo svojom testamente však napísal: "Zomieram vo viere v jediného Boha, večného Stvoriteľa neba i zeme. Velebím jeho milosrdenstvo nad mojou nesmrteľnou dušou..." Táto myšlienka je pekne vyjadrená aj v podobenstve o márnotratnom synovi. Boh sa nesmierne raduje nad návratom každého strateného syna či dcéry. Všetko jedno, v akom stave, či sme zašpinení alebo prstom označení; hlavné je iba to, že sa chceme vrátiť. Sám nás uvedie do svojich príbytkov, ktoré sú pre nás pripravené od stvorenia sveta, ak sme v ňom poznali nášho milujúceho nebeského Otca. Preto vstaňme a poďme k Otcovi- lebo aj z chlievu môžeme do domu Otca.

AMEN

Prajem vám požehnaný nedeľný deň a celý nasledujúci týždeň.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

21.6.2020

2. nedeľa po Svätej Trojici

Vážne pozvanie

Suspírium: Synu Boží, pred Tebou sa skláňame, Tvoje sväté meno s pokorou vzývame, aby si požehnal tieto vzácne chvíle, utvrdil vo všetkom, čo je Tebe milé. AMEN

Text: Evanjelium podľa Marka 10, 17 – 27

¹⁷Keď vyšiel na cestu, pribehol ktosi k Nemu, a padnúc pred Ním na kolená, spýtal sa Ho: Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života? ¹⁸Ježiš mu povedal: Čo ma menuješ dobrým? Nikto nie je dobrý, jedine Boh. ¹⁹Poznáš prikázania: Nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepoškodíš, cti si otca i matku: ²⁰Odpovedal Mu: Majstre, toto všetko som zachovával od mladosti. ²¹Tu sa Ježiš zahľadel na neho, zamiloval si ho a povedal mu: Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď [vezmi kríž] a nasleduj ma. ²²Ale on sa zarmútil pre tú reč, a odišiel smutný, lebo mal mnoho majetku.

²³Poobzeral sa teda Ježiš a povedal svojim učeníkom: Ako ťažko vojdú do kráľovstva Božieho tí, čo majú majetky! ²⁴Učeníci však žasli nad Jeho slovami. Ale Ježiš im znova odpovedal: Deti moje, ako ťažko je vojsť do kráľovstva Božieho [tým, čo dúfajú v majetok]. ²⁵Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho.²⁶Oni ešte väčšmi užasli a hovorili medzi sebou: Kto teda môže byť spasený? ²⁷Ježiš sa zahľadel na nich a povedal: U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné." Amen

Milí bratia a sestry!

POĎ a NASLEDUJ MA!

Za každých okolností / v radosti i starosti, šťastí i nešťastí, plači i smiechu..../

Keby že nám tieto slová povie človek blízky, asi by sme s tým taký problém nemali. Ale, čo človek, ktorý je pre nás cudzí... videli sme ho jedenkrát v živote, možno sme o ňom niečo počuli.... príde za nami a hovorí: Poď a nasleduj ma!

Predstavme si človeka, ktorý má všetko. Všetko z nášho ľudského hľadiska. Má bohatstvo, peniaze, dobrú prácu, je spokojný.... a predsa prichádza za Ježišom a pýta sa: „Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života?“ (v. 17) Vlastne nemá na to nijaký dôvod. Musel byť predsa so svojím životom spokojný!!!
No tento mladý muž cíti, že jeho príkladný život nepostačuje. Niečo, to „zvláštne čosi“, mu chýba. V živote musí byť predsa niečo viac ako ráno vstať a večer ísť spať, ako odvádzať dobrú prácu, robiť všetko správne. A on teraz chce odpoveď od Ježiša, ktorý zjavne má toto „zvláštne čosi“ – od Ježiša, na ktorom je niečo osobité a príťažlivé.
Alebo vari mladý pán očakával, že ho Ježiš poklepe po pleci a povie mu: „Je to s tebou dobré, fajn, len tak ďalej!“ Čo však nečakal, je „neohrabaná – nezdvorilá“ odpoveď, akú počul od Ježiša: „Predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď a nasleduj ma.“ (v. 21) Mladíkovi sa to zdá postavené na hlavu. Predať všetko, čo má?... Veď doterajší svoj život, žil len pre tieto veci!!! Má len tak pustiť celú svoju existenčnú základňu, svoje finančné istoty do budúcnosti a rozdať ich chudobným? Má sa vzdať domu, koča (dnes auta), milovanej rodiny, priateľov, komfortu, na ktorý je zvyknutý – a to len preto, aby šiel s Ježišom do neistoty? Z tváre mladého muža sa dá čítať sklamanie a nechápavosť. Ešte chvíľočku zostáva zamyslený stáť. Potom sa otočí a odchádza smutný.
A čo ja? – Čo ty? Práve k tejto otázke nás chce evanjeliový príbeh doviesť. A čo ty? – Čo ja? A čo my? Predstavte si, že Ježiš nám povie, tvoj doterajší život sú len smeti... všetko zmeň.....
Najskôr povieme: Čože mám už len spoločné s týmto chlapíkom? S mojím platom či dôchodkom sa s ním nijako nemôžem porovnávať.

Nepatrím medzi „horných desaťtisíc“. Ide v tomto texte vôbec o mňa?
Hoci, s reakciou mladého muža sa vieme stotožniť. Prečo by sa mal zrieknuť svojich možností? Zdá sa nám to celkom prirodzené a ľudské nezriekať sa ich. Biblia však nezamlčuje, že ten mladík odmietol najväčšiu šancu svojho života. Lebo – ako sám cítil – ani jeho príkladný život nepostačuje, aby dostal to „čosi viac“ – „čosi zvláštne“ v živote (por. Ef 2, 8 – 9). Naopak, jeho príkladný život a zvlášť jeho bohatstvo tomu stoja v ceste. Niežeby bol azda príkladný život sám o sebe vadou, je správne, keď sme iným svetlom (por. Mt 5, 16), ale mladík sa na to, že žije slušne – usporiadane, priveľmi spolieha. Podobne, niežeby boli bohatstvo, peniaze sami o sebe zlé. Nie sú ani dobré, ani zlé, otázka je ako a na čo ich používame.
Začína byť jasné, že v tomto texte ide naozaj aj o teba, o mňa. Ako je to so mnou? – S tebou? Sme uzrozumení, keď nám Ježiš hovorí: „Poď za mnou a nechaj ležať a stáť všetko, čo ti v tom bráni“?
Milí bratia a milé sestry, čo nám bráni nasledovať Ježiša? Na čom visí naše srdce? Čoho by sme sa pre Ježiša neboli ochotní zriecť?
Sú to veci, ktoré „musíme stihnúť“, lebo ich máme už dávno naplánované?
Je to strach, že sa budem musieť vydať do neistoty a zanechať všetko to príjemné, pohodlné, na čo som si zvykol?
Alebo je to obava z toho, čo si druhí o mne budú myslieť, keď budem úplne dôverovať Ježišovi – obava, že si ma budú považovať za nenormálneho.
Alebo v ceste nasledovania stojím ja sám – moje ego, sebectvo v plnom rozkvete.
Nech je to tak či onak, isté je, že ak nám je čosi dôležitejšie ako Pán Boh, potom, podobne ako mládenec, to „čosi zvláštne“, „čosi viac“, „čosi rozhodujúce“ – čím večný život je, míňame.
V kostole sa to ešte ako tak počúva, ale inak? Veď aj sami učeníci boli užasnutí na Ježišovými slovami, nad Jeho podmienkami pre cestu do Božieho kráľovstva. Keď podľa neho „ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho“ (v. 25), akú šancu vôbec máme?
Vskutku, keby sa tu Ježišov príbeh končil, tak žiadnu. No Ježiš, vďaka Bohu, pokračuje: „U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné.“ (v. 27)
Ježiš teda ukazuje cestu od našich ľudských nemožností k nevyčerpateľným Božím možnostiam. On nás nechce nadmieru preťažiť. To, čo chce, je darovať nám svoju milosť. Avšak aby sme dar Božej milosti mohli prijať, potrebujeme mať voľné ruky. – Nesmieme sa pevne držať iných vecí. Musím byť od nich slobodný, ak chcem žiť novým životom, ako Bohom obdarovaný. Zriekať sa oplatí, lebo u Boha nič nie je nemožné.

Otázkou zostáva, či chceme byť dôslední, konzekventní. Mladý muž dal Ježišovi otázku a dostal na ňu odpoveď. Prečo podľa nej nekoná? Prečo je nedôsledný?
Slovo konzekvencia pochádza z latinského „consequi“ – a to značí doslova „nasledovať“. Aj my sa neraz obraciame na Pána Boha so svojimi otázkami a dostávame na ne aj odpoveď. No namiesto, aby sme vyvodili dôsledky, konzekvencie – namiesto nasledovania Pána Ježiša Krista, sa ako bohatý mládenec otočíme na podpätku a ďalej žijeme tak, ako predtým.
Vyvodiť dôsledky, môže byť nepohodlné. Isté však je, treba sa nielen pýtať, ale aj vyvodiť z Božej odpovede dôsledky pre život. Ak sa nám zdá, že v tomto texte vôbec nejde o nás – tak je to omyl. Všetci sme v istom slova zmysle bohatí.
Buďme však dôslední, konzekventní vo svojej viere. Mládenec chápal svoje bohatstvo ako to, čo patrí jemu a je výhradne jeho vecou, ako ho použije. Ježiš mu ukazuje, že ak svoje bohatstvo – a podčiarkujem, nejde len o financie, ale aj o schopnosti a obdarovania, talenty – ochotne nedáme do služby, potom, podobne ako mládenec, to „niečo zvláštne“, „čosi viac“, „čosi rozhodujúce“ – čím večný život je, míňame.
Nech to, čo tak radi v piesni vyznávame: „Ježiši, drahý poklad môj, spasenia môjho základ, zdroj“ (ES 453,1), nie je len „kostolná pesnička“, ale pravda v životoch všetkých nás.
Amen.

Prajem Vám požehnanú 2. nedeľu po Svätej Trojici

Mgr. Emília Volgyiová

14.6.2020 M ,RL, CH

1. nedeľa po Sv. Trojici

Medzi bohatstvom a láskou

Suspírium:

Za Tvoju Bože, lásku neskonalú, ňou nás od vekov ráčiš sám milovať, prijmi od nás vďaku, srdečnú chválu, a nám láskavo daj sám tak vždy tu stáť v láske úprimnej- a láskou sa Tebe pripodobňovať, ľúbiť v každej dobe! Však v láske denne sám seba nám dávaš, z lásky k nám Syna dal si milého svojho, láskou nás živíš, vodíš, požehnávaš, v nej dávaš zálohu žitia večného. Ó, prijmi od nás česť a chválu vďačnú za Tvoju Bože, lásku nekonečnú. AMEN

Text: Lukáš 16, 19 – 31

¹⁹Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. ²⁰A bol akýsi chudobný muž, menom Lazár, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý ²¹a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, [ale nikto mu ich nedal], len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. ²²Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč a pochovali ho. ²³Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a v jeho lone Lazára; ²⁴zvolal: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazára, aby si koniec prsta omočil vo vode a ovlažil mi jazyk, lebo sa veľmi trápim v tomto plameni. ²⁵Ale Abrahám mu odpovedal: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazár zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš. ²⁶Okrem toho, medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám. ²⁷Nato povedal (boháč): Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; ²⁸mám totiž päť bratov; nech im svedčí (o tých veciach), aby neprišli aj oni na toto miesto múk. ²⁹Abrahám [mu] povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. ³⁰On však odvetil: Nie, otec Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa. ³¹Odpovedal mu: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal. Amen.

Milí bratia, milé sestry!

To na čo sa väčšinou vždy sťažujeme je, že nieto spravodlivosti. Často pociťujeme krivdy a zvykneme hovoriť : to nie je fér. Spravodlivosť však existuje. Jedna jediná spravodlivosť- SMRŤ. Pred ňou neujde nik. Chudák, boháč, krásny či škaredý, múdry či hlúpy.......No čo poviete je toto podobenstvo o boháčovi a Lazarovi aktuálne aj dnes? Myslím, že viac ako si myslíme. Dali by sa prečítané slová prerozprávať do časov dnes?

Je muž, ktorý zarába 3000 a viac eur, oblieka sa do značkových šiat- Armani obleky, hodinky za 10 000, topánky za 1500, dovolenky, jachty, drahé luxusné autá, obrovská vila.....a na druhej strane, človek, ktorý zarába ledva 400 eur, každý deň si oblieka montérky, prichádza unavený z práce domov, a ako sa hovorí žije od výplaty po výplatu.... zdá sa nám toto spravodlivé? Nuž veru iste nie, tak ako v prípade biblických postáv boháča a Lazara. Mnohí ľudia dnes bolestne vnímajú fakt, že šance a majetky nie sú v tomto svete spravodlivo rozdelené.
Silní často žijú na náklady slabých. Rozdiel medzi materiálne zabezpečenými a chudobnými sa stále zväčšuje čím ďalej tým viac.
Čoraz viac ľudí prichádza o prácu. Mnohé mladé rodiny sú zadlžené na desiatky rokov len kvôli bývaniu. Pracujú naplno, niekedy do vyčerpania, len aby o zdroj príjmu neprišli. A vyzerá to tak, že dôchodok dožijú len tí zdatnejší.
Na druhej strane nemôžu nevnímať ani to, že existujú aj iní ľudia, ktorí takéto starosti nemajú. Nie je to, žiaľ, len preto, že sa narodili do iných podmienok, ale aj preto, že majetok nadobúdajú nečistým, nečestným spôsobom.
Takéto vnímanie privádza človeka k triezvemu poznaniu: Na tomto svete neexistuje spravodlivosť.
Podobenstvo, ktoré sme si vypočuli, nás však varuje pred rezignáciou a necitlivosťou a chce v nás hlad a smäd po spravodlivosti prebudiť čím skôr – najlepšie – hneď.
Podobenstvo začína ako rozprávka: „Bol bohatý človek. Obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu, a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne ležiaval akýsi chudák menom Lazar, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto mu ich nedal, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy.“
To už nie je rozprávka. To je skutočnosť.
To je stret svetov, do neba volajúci rozpor. To je svet, prostredie, ktoré toleruje, ktoré nevzrušuje, že jeden žije skvostne, kým druhý leží pred jeho dverami ako žobrák.
No smrťou sa všetko úplne obráti. Ten chudák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom si odtiaľ žiada od Abraháma, aby vyslal Lazara, nech aspoň zmierni jeho trápenie.
No Abrahám mu osviežuje pamäť – spomeň si, aké to bolo – nestál si o žiadny kontakt, nevidel, nevnímal si nikoho - len sám seba. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš.
Bohatý dostáva jasné vysvetlenie: Pán Boh nebude znášať všetko. Nie donekonečna. Existuje spravodlivé vyrovnanie. Nemilosrdní bohatí budú trpieť – ale bezmocní, chudobní prídu k radosti.
Martin Luther o tomto podobenstve hovorí: To nie je evanjelium, ktoré pozýva, volá k viere, / ale hroziace evanjelium. Straší bezbožných, ktorí nemajú záujem urobiť pre núdznych vôbec nič, ktorí sa správajú, akoby im Boh bol dal majetok len pre nich samých.
Žijú, správajú sa tak, akoby tu mali byť večne. Ale tu sa mýlia.
Bohatý zomrie a musí trpieť nevýslovným peklom, zúfalým smädom – sýty už bol - na zemi. Okrem toho musí vidieť Lazara v Abrahámovom lone a prosiť, aby mu aspoň na chvíľu pomohol. No z toho nebude nič.
Abrahámovo: Len si spomeň, synu, že ty si to dobré vzal zaživa... a Lazar popri tebe zlé. To znie naozaj tvrdo.
Evanjelista Lukáš však píše aj o Ježišovom beda:
Beda vám, boháčom, lebo vy máte svoje radosti už teraz. Beda vám, ktorí ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať. Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete plakať a bedákať.
Prečo tieto hrozby? Prečo máme počúvať takéto silné slová? Pretože priepastný rozdiel medzi chudobnými a bohatými považuje Boh za škandál, za provokáciu, ku ktorej sa raz určite vyjadrí.

Minule mi jedno dievča položilo otázku: Mám sa modliť, aby Pán Boh odstránil pandémiu, ale sa modliť za ľudí aby zmenili svoj životný štýl, aby zmenili svoje vzťahy, aby zmenili seba a svoje postoje a vyvarovali sa chýb ktoré robia? Pán Boh môže zasiahnuť, ale čomu by sme sa naučili? Čo by nám to dalo? Ako by sme si to vážili? Zleniveli by sme a stratili ostražitosť. Pán Boh môže oveľa viac, ale On nás učí a vedie aj cez ťažké skúšky a obdobia. Pán Boh môže všetko.

Milí bratia, milé sestry,
Varovanie / a výzva k zmene // nevyplýva z podobenstva len pre pár vyvolených, ktorí si naozaj nemusia odriekať. Platí aj pre nás – ktorí dopustíme, aby v našom prostredí, v našej blízkosti, prichádzali ľudia o dôstojnosť.
Rozdiel medzi nami a bohatým mužom je len v tom, že pre neho bolo už neskoro na akékoľvek zmeny. My na ne máme ešte čas.
Podobenstvo nie je len hrozbou, naliehaním, aby bohatí prehodnotili svoje postoje k iným, ale aj evanjeliom útechy pre chudobných.
Lazar je chudobný. Pre Ježiša reprezentuje Lazar všetkých chudobných, biednych, odpísaných – všetkých, ktorým vysvetľoval:

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo Vaše bude Božie kráľovstvo. Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Radujte sa a veseľte sa, lebo v nebesiach máte veľkú odmenu.
To nie je lacná útecha. Ježiš prichádza a stretáva ľudí tak, aby vedeli, že Božia budúcnosť už začína. Teraz ide o nich. Teraz je tu Boží Syn, ktorí sa im venuje, dáva sám seba, aby vzal ich biedu, bolesť, výčitky a odmietanie. Teraz – v Ňom prichádza Božie kráľovstvo.
Ježišovi nejde len o to, aby ľudí pozval k vytrvalosti a odovzdanosti, čakaniu, že v Božom svete bude lepšie.
Veľké nádeje sa v Ňom stávajú skutočnosťou. On je tým, ktorí kladie základy nového sveta – kde sa Boh stará o všetkých.
Nechce, aby sa nám všetko rozjasnilo len po smrti. Boh by nás rád cestou života viedol tak, aby sme život nestratili.
V druhej časti podobenstva prosí bohatý muž Abraháma, aby Lazara poslal aspoň k bratom s varovaním, aby neprišli na toto miesto múk.
Abrahám však nesúhlasí, hovorí: Majú Mojžiša a prorokov, nech tých poslúchajú. Boháč však oroduje ďalej: Nie, otec, Abrahám, keby prišiel niekto z mŕtvych, kajali by sa. No Abrahám trvá na svojom: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal.
Boháč verí, že zjavenie mŕtveho jeho ešte žijúcich bratov privedie k pokániu – ale Abrahám to vidí inak. Ani návrat mŕtveho by nespôsobil nič zázračné – oni sledujú a nasledujú iné autority.
Otázka pre nás, bratia a sestry znie:
Čo a od koho si my necháme povedať? Aj my máme Mojžiša a prorokov, poznáme dokonca živého Krista. Prečo chceme ešte čakať? Čo sa musí ešte stať, aby sme sa odvážili k radikálnej zmene svojho vnútra. Čo nám bráni, aby sme sa vrátili k Bohu i k človeku? Kto – alebo ČO má moc nás a tento svet zmeniť?
Zmena v nás môže nastať len tak, že ju nebudeme odkladať na potom. Zmena v nás nastane, ak nebudeme ignorovať vnútorný hlas Božieho Ducha v nás, ktorý nám presne hovorí, ako by náš život mohol vyzerať. Zmena v nás nastane, keď sa prestaneme báť – a prestaneme podieľať na zle tohto sveta.
Nech v nás Božie Slovo prebudí túžbu po tom, aby sme Boha vo svojom živote neodsúvali do večnosti, ale počúvali, rešpektovali ho teraz. Lebo On žije a pôsobí tu a teraz – medzi nami. Amen.

Prajem Vám požehnaný čas strávený v Božej prítomnosti a nech

Boh pokoja prebýva vo vašom srdci

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka

7.6.2020 L, RL,CH,

Svätá Trojica -Božia všemohúcnosť

Suspírium: Oslávme Boha svätého, v Trojici Boha jedného, veď všetkého je Tvorcom. Na obraz svoj On stvoril nás, nám darov hojnosť dáva včas, je naším dobrým Otcom. AMEN

Kázňový text: Jób 42,1.2

„ Vtedy Jób odvetil Hospodinu a povedal: Uznávam, že Ty všetko môžeš a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť.“ AMEN

Milí bratia a sestry!

Dnešná nedeľa Svätej Trojice je poslednou nedeľou v slávnostnej polovici cirkevného roka. Hovorí o tom, čo všetko urobil Boh pre človeka. Bezslávnostná polovica , zase poukazuje na to, ako má človek odpovedať na Božie konanie. Od adventu sme mohli rad radom sledovať, ako Boh vo vzťahu k nám ľuďom dokazoval a stále dokazuje svoju všemohúcnosť. Ako prvé, čo Boh urobil je, že stvoril túto zem a postavil do nej človeka, aby ju obrábal a strážil a aby mal s Ním spoločenstvo lásky. No toto spoločenstvo bolo narušené hriechom, a tak Boh svoju všemohúcnosť tomuto svetu dokazuje po druhýkrát tým, že posiela do tohto sveta svojho Syna ako bezmocné betlehemské dieťa. Prečo to robí? Pán Boh sa nechce vzdať svojho plánu napriek tomu, že človek ho zradil. On chce naďalej s nami udržiavať spoločenstvo lásky. No kvôli tejto skutočnosti musel Boh priniesť veľkú obeť, keď nechal na Golgote ukrižovať svojho jediného Syna. Na Veľký piatok sa už mnohým zdalo, že Boží plán je zničený, ale to bolo len chvíľkové zdanie, pretože Boh svoju moc dokázal vo Veľkonočné ráno, keď vzkriesil svojho Syna z mŕtvych.

Po tretíkrát Boh ako všemohúci Pán neba a zeme zasahuje do tohto sveta na Letnice. Vtedy zosiela svojho Ducha Svätého na apoštolov. Tento Duch pôsobí do dnešného dňa a pomáha nám, aby sme spoznávali a prijímali pravdu Kristovho evanjelia, cez ktoré sa dozvedáme pravdu o sebe – o tom akí sme hriešni a ako potrebujeme spasenie, ponúkajúce sa nám zdarma skrze vieru v Jeho Syna. Tento Svätý Duch poukazuje na našu hriešnosť a potrebu Božej milosti. Trojjediný Boh toto všetko nerobil pre seba. On sebe nič nemusel a nemusí dokazovať. Boh to robil pre nás, aby v Jeho diele lásky a záchrany sme spoznali Jeho všemohúcnosť, a tak si v živote uvedomovali, s kým vôbec máme dočinenie a aký je to Boh, ktorý chce mať s nami hriešnymi ľuďmi spoločenstvo lásky. Hoci sa diabol snažil tento Boží zámer zničiť, nepodarilo sa mu to. A my musíme spolu s Jóbom vyznať, ako sme si to prečítali z nášho kázňového textu: „Uznávam, že Ty všetko môžeš, a nijaký Tvoj zámer nemožno prekaziť.“

Učenie o Božej všemohúcnosti je veľmi staré a uznávajú ho Židia, kresťania i moslimovia. Ale dnešný svet toto učenie čoraz viacej spochybňuje. Veď ako refrén neutíchajúcej piesne, hlavne pri rôznych katastrofách, sa čoraz viacej ozýva: Ak je ten váš Boh všemohúci, prečo nezasiahne? V trochu jemnejšej forme počujeme podobné výčitky aj v takomto znení: Možno že ten Boh aj existuje, ale určite nie je všemohúci. Prvá zmienka v Biblii o všemohúcom Bohu sa nachádza v 1. knihe Mojžišovej v 17,1. Tu Hospodin Boh hovorí Abrahámovi: „Ja som Boh všemohúci.“ Ale najčastejšie označenie Boha ako všemohúceho nachádzame v Jóbovej knihe. U Jóba vyskytuje 31- krát. V Novej zmluve sa tento výraz hlavne v Zjavení Jánovom, objavuje častejšie. Nová zmluva chce nielen povedať, ale i prakticky potvrdiť skutočnosť, že Hospodin Boh je skutočne všemohúcim Bohom. Keď máme pred očami zbožného Jóba a všetko to, čo vo svojom živote prežil, tak tieto slová musíme len potvrdiť. I keď Pán Boh v Jóbovom prípade dovolil diablovi, aby ho navštívil chorobou, odňal mu majetok i deti, Boh toto všetko držal pevne vo svojich rukách a nedovolil diablovi, aby Jóba zničil. A toto je na tomto Bohu, ktorý je vševládny, dôležité. Aj keď Pán Boh dopustí do nášho života nejaké utrpenie, tak on nás nenechá načisto zničiť. I keď možno smrť po ťažkej chorobe vnímame ako zničenie, ale z Božieho pohľadu to tak nie je, pretože vieme, že Boh je Pánom aj nad smrťou. I v tomto smere Boh všetko drží mocne vo svojich rukách, ako Boh ktorý je vševládny. Práve tam, kde ľudské možnosti končia – ako je smrť – a človek už v tomto momente nič nezmôže, tak práve tu nastupuje Boh so svojimi možnosťami. On má nielen život, ale i smrť pod kontrolou. Uvedomme si, že smrťou sa Božie možnosti nekončia. Túto svoju všemohúcnosť Pán Boh jasne deklaroval, keď vzkriesil svojho Syna. Boh, ktorý chce mať s nami spoločenstvo lásky, nám zasľúbil, že nás vzkriesi k novému životu. Pán Ježiš nám v tejto súvislosti hovorí: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“(J 11,25.26)

V Ježišovi Kristovi teda spočíva podstata Božej všemohúcnosti. Je to moc Jeho lásky a obeti. Boh má teda vo svojej moci tvoriť dobré i zo zlého, ako to urobil práve mocou obeti svojho Syna. Nám sa zdajú skutočnosti ako je zlo a smrť nezvratné, ale Boh môže a chce všetko zlé obrátiť na dobré. Bez výhľadu k večnosti tomu nikdy neporozumieme, ale ak nám tento výhľad, táto nádej bola darovaná skrze Ducha Svätého, tak potom nás už nič nemôže odlúčiť od lásky Kristovej a Božieho večného milosrdenstva. Vtedy naplno pochopíme, že Boh vo svojej všemohúcnosti urobil všetko preto, aby sme jedného dňa mohli naplno zažívať spoločenstvo lásky, ktoré chce mať s nami a verím, že aj my s Ním. Amen.

1.6.2020

Chyžné, 17.00 hod

2. slávnosť Svätodušná

Suspírium:

Milosť, milosrdenstvo a láska nášho Pána Ježiša nech sú so všetkými nami! Amen.

Text: 1Kor 12, 4 – 11

Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!

Téma svätodušného pondelku v našej cirkvi pojednáva o Ovocí Ducha Svätého – teda inými slovami povedané o : prejavoch a pôsobení Božieho Ducha. Je to teda niečo konkrétne. Ako konkrétne sa Duch Svätý realizuje, ako i dnes pôsobí a koná svoje dielo. Ako Jeho prejavy i my môžeme cítiť vo svojom živote. Hovoriť o konkrétnom pôsobení Božieho Ducha v našom živote i v živote cirkvi vo všeobecnosti je dôležité z toho titulu, aby sme Ho nebrali len ako nejakú suchú teóriu, ktorá je na míle vzdialená od reálneho, každodenného života a v podstate nám nemá čo ponúknuť.

Takto celá 12. kapitola 1.listu veriacim v meste Korint je venovaná problematike Ducha Svätého. Môžeme sa v nej veľa dozvedieť o samotných duchovných daroch, no tiež o súvise medzi cirkvou – ako Kristovým telom na jednej strane a ľudským telom na strane druhej. Cirkev Ježiša Krista je typická svojou rozdielnosťou, a pritom môže človek za všetkým vidieť jediného architekta, presne tak ako vo stvorení. Asi neexistuje výstižnejší obraz pre cirkev, ako ten, ktorý Pavol použil v nasledujúcich veršoch, teda obraz ľudského tela. Ono je veľkým zázrakom, pretože sú tu najrôznejšie orgány, ktoré sa líšia vzhľadom, funkciou, poslaním a predsa dokopy tvoria jeden celok. Pokiaľ sú všetky orgány v poriadku, celé telo je zdravé, ak niečo chýba alebo nefunguje, celé telo je choré. Úžasné je aj to, ako tieto rozdielne časti tela dokonale a harmonicky spolu fungujú a spolupracujú a ako sú na sebe bytostne závislé. Presne tak je tomu aj v cirkvi.

Sú rôzne obdarovania – charizmy. Duch svätý rozdeľuje tak, ako to On sám uzná za potrebné, aby cirkev fungovala a mohla dobre plniť svoje poslanie. Preto sú v cirkvi ľudia, ktorí hovoria hlboké duchovné pravdy. Sú tu takí, ktorí vedia vypočuť iných. Sú tu ľudia, ktorí majú aj v kritických okamihoch vieru a ňou držia ostatných. Sú tu tí, ktorí dokážu rozoznať, čo je a čo nie je od Boha a pod. V tejto kapitole nachádzame dosť rozsiahly súpis darov Ducha svätého. On určuje, ktoré dary práve cirkev potrebuje a tie jej aj dáva. Nie je teda dôležité to, čo by sme my chceli, ale je dôležité čo chce Duch a čo On sám dáva.

Existuje tiež obrovská škála služieb. Nemôžeme všetci robiť všetko. Aj v tele je množstvo funkcií. Je tu kostra, ktorá drží telo pokope, sú tu svaly, ktoré umožňujú pohyb. Je tu dýchacia sústava, krvný obeh, tráviaca či vylučovacia sústava, sú tu zmysly. A samozrejme je tu nervová sústava, ktorá všetko riadi a koordinuje.

Tak je tomu aj v cirkvi. Pán Boh má pre každého pripravenú určitú službu. Tieto služby sú úplne rozdielne. Dôležité je, aby tieto rozdielne služby boli vykonávané všetky. Aj keď robíme niečo nepatrné alebo prehliadané, nezabúdajme, že je to vždy služba Bohu, ktorú On vidí. Dôležitá je každá jedna služba.

Ďalšia vec, ktorú v texte nachádzame je pôsobenie moci. Za ním stojí sám Boh. Čo by nám osožili aj tie najúžasnejšie dary alebo dokonale prepracované služby, keby za nimi nestála Božia moc? Na každého z nás pôsobí Božia moc. Pri niektorých môže byť jemná a uchvacujúca, pri iných zase tvrdá a ťažká, aby sme si uvedomili, že to, čo sa deje nie je náhoda, ale Boží zámer. Božia moc chce zmeniť naše životy. Odovzdajme sa jej a prijmime aj dary Ducha svätého a konajme svoju službu tak, aby z nás mal Pán Boh radosť!

Apoštol Pavol načrtáva veriacim v Korinte na obraze ľudského tela význam duchovných darov v živote cirkvi. V ľudskom tele neexistuje žiaden orgán, ktorý by bol zbytočný. Niektoré orgány musia fungovať po celý náš život, niektoré (mandle alebo slepé črevo) sú potrebné iba na určitú dobu. V prečítanom texte existujú tri dôležité spojenia a to: 1. každému je daný, 2. prejav Ducha a po 3. na všeobecný úžitok.

každému je daný – ani v cirkvi Pána Ježiša neexistuje zbytočný človek, aj keď sa nám to nezdá. Možno, že jeho funkcia je obmedzená na určitú dobu, ale predsa je dôležité, aby tú konkrétnu činnosť vykonal v daný čas a na danom mieste, tak ako to Pán Boh vyžaduje. A to je povzbudenie pre všetkých, ktorí si myslia, že sú zbytoční a neužitoční. Každý v cirkvi má pripravenú určitú úlohu, ktorú má splniť. Stane sa veľká škoda, keď tú úlohu nesplní.
prejav Ducha – Duch Svätý má pre nás pripravený celkom špecifický, na mieru šitý dar. Často sa my ľudia trápime, že nie sme ako iní – takí úspešní, výkonní a pod. Často sa teda navzájom porovnávame, ale to nie je dobré. Pretože ak sa človek takto porovnáva, potom končí v skľúčenosti a depresii alebo naopak stáva sa z neho dôležitá a nepostrádateľná súčasť spoločenstva. Ani jedno ani druhé nie je dobré a obe veci vychádzajú práve zo spomenutého porovnávania. Duch Svätý najlepšie vie, aký dar má komu dať. Je to Jeho dar a preto s ním nakladá, ako sám chce.
na všeobecný úžitok – v týchto slovách je vyjadrený účel duchovných darov, na čo sú vlastne nám ľuďom dávané. Je to teda celkom jasné: duchovné dary sú dané k službe druhým ľuďom! Nie preto, aby sme sa nimi chválili, ale aby sme nimi slúžili.

Božie slovo na viacerých miestach hovorí, že Pán Boh má pre každého vykúpeného človeka pripravenú určitú úlohu a že tieto úlohy môžu byť rôznorodé. Rozdeľovanie úloh, či darov je však výsostnou úlohou Ducha Svätého. On ich rozdeľuje tak, ako sa Mu to páči, ako sám chce. Funguje to ako pri stavbe: Duch Svätý je architekt, ktorý vie ako chce, aby stavba vyzerala. Chce ju postaviť účelne, má premyslené kde čo bude a ako to bude vyzerať a prečo to musí byť práve takto. A zároveň sa snaží o to, aby táto stavba dobre vyzerala. A toto všetko robí Duch. Podobne je to v tele – všetko je rozostavené a poukladané tak, aby to plnilo daný účel a takisto, aby to všetko nejako vyzeralo.

My sami niekedy bránime práci Ducha Svätého, keď túžime po konkrétnom dare, o ktorom si myslíme, že ho potrebujeme. Keby Boh chcel túto vec nechať na nás, potom by to Kristovo telo vyzeralo skôr ako ozruta a škrata a nie ako riadne vyvinutý organizmus. Duch buduje cirkev tak, aby bola krásna, bez poškvrny a bez vrásky. Takto má cirkev vyzerať a Boh vie, ako to dosiahnuť, preto rozdeľuje svoje dary na základe toho. Veď cirkev to nie je žiaden spolok, ani holubník. Je to nevesta, ktorá čaká na svojho Ženícha, ktorý ju draho vykúpil, na Pána Ježiša Krista.

Toto nie je jediný zoznam duchovných darov, ktorý Pán Boh dal cirkvi. Je ich ešte oveľa viac a nachádzajú sa napríklad v liste Rímskym, Efezským alebo v 1. liste apoštola Petra.

Každý z nás si v týchto zoznamoch môže nájsť ten svoj dar, ktorý mu Pán Boh dal. Nemáme ním však pútať pozornosť na seba, ale na darcu. Dal nám tieto dary preto, aby sme ich využívali v tichosti a pokore tak, aby z nich mali úžitok iní ľudia! Nezakopávajme preto hrivny, ktoré nám náš Boh dal, ale využívajme ich na Jeho slávu a česť! A nepozerajme pritom na to, ako veľa toho pre cirkev a pre Boha my robíme. Pán to vidí a svojho verného sluhu On sám odmení. Skôr majme vždy pred očami to, ako veľa toho pre nás v Ježišovi urobil a deň čo deň robí náš Otec nebeský. Svojou službou Mu my len vzdávame vďaku, pretože to, čo nám On dáva sa nedá ani v najmenšom porovnať s tým, čo pre Neho, či pre Jeho cirkev robíme my. Ak takto budeme rozmýšľať a robiť, potom tohoročné svätodušné sviatky mali pre nás zmysel. Kiež je dielo a pôsobenie Ducha Svätého pri nás požehnané! Amen.

31.5.2020

Prvá slávnosť Svätodušná

Suspírium: Daj nám, Bože, spôsobnosti, prežiť život v láske cnosti, a jak nám dar Ducha daný, stáť si v svojom povolaní! V biedach vždy sa stále radiť, vďačnosťou dlh vynahradiť. Tak v nádeji žiť a v chvíli- k Tebe prejsť raz, Pane milý! AMEN

Text: Jána 14, 26
„Ale Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, Ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ Amen.

Milí bratia a sestry!

V rade výročitých slávností svätodušné sviatky sa javia ako najmenej dôležité, možno niekedy až ako zabudnuté. To ale nie je správne! Popri Vianociach a Veľkej noci sú slávnosti svätodušné tretím vrcholom, na ktorý netreba zabúdať. Turice – slávnosť zoslania Ducha Svätého. Je potešiteľné, že sme sa zhromaždili v tomto chráme, a že pamätáme na tento sviatok.

ALE. Bez DS by sme tu neboli. Nebola by cirkev. On je Ten ktorý mocne pôsobí. Bez DS všetko hynie.

Učeníci po Vstúpení jednomyseľne zotrvávali na modlitbách. Zhromaždili sa a čakali na zasľúbeného Ducha Svätého- Utešiteľa. A v podstate dnes slávime akoby založenie cirkvi. Učeníci prostredníctvom Ducha Svätého, šli a hlásali slovo Božie. Duch Svätý naplnil srdcia učeníkov. DS ako holubica pri Ježišovom krste, vietor – vietor veje kam chce príde ....oheň- horelo ich srdce- Emauskí učeníci, oheň na učeníkov ....nad ich hlavami....

Účinok pôsobenia DS je aj krst svätý. A rovnako aj Pavlovo obrátenie. Keď koná Boh- dejú sa zázraky. Ap. Pavel hovorí a vyzýva aj nás: „ Ducha neuhášajte!“ Duch Svätý je Ten, kto dáva skutočný, nie len zdanlivý duchovný život. – Kto dáva našej viere život, vrúcnosť, zápal, horlivosť. Duch Svätý nám pripomína Ježišove slová. Osviežuje našu myseľ, aby sme nezabudli, na čo sme tu ako Kristova cirkev. Pripomína nám, čo je naším poslaním. Bez pôsobenia Ducha Svätého by sme sa nedokázali zorientovať v udalostiach, ktoré nás stretávajú, nevedeli by sme, ako sa zachovať. Duch Svätý nám pripomína a objasňuje Ježišove slová a zároveň nám dáva silu podľa nich žiť. Tak nás zachováva v spojení s Pánom Ježišom Kristom, v spojení s nebeským Otcom. A o to, zostať v spojení s Pánom Ježišom Kristom, v spojení s Otcom nebeským, ide! Pre vieru je dôležité, aby nám veci Božie nezostali iba minulosťou, aby sme ich neodložili . Je nebezpečné, keď sa nám stratí súvislosť medzi našou minulosťou a medzi našou prítomnosťou a budúcnosťou. Podľa lekárov to je jeden zo znakov duševnej choroby. Nemenej vážne je, keď nám viera, veci Božie zostanú iba minulosťou. – Keď nemajú pokračovanie, keď nemá pokračovanie to, že sme pokrstení. Ako to výstižne napísal jeden autor- aby sme neostali kolesovými kresťanmi, v češtine je na to krajší výraz „ kolečkoví kresťané „- to znamená, prísť len na krst- tlačiť vozík, prísť sa osobášiť- auto, a nakoniec smrť, kde je opäť vozík. Nemôžeme objasniť to, ako vzbudiť v ľuďoch, ktorí sa vzdialili z Božej blízkosti, živú vieru. No čosi predsa môžeme: prosiť o Ducha Svätého. Napredovanie vo viere, ani v našom zbore, bez Ducha Svätého nepôjde. Bez Božieho Ducha, bez Božej prítomnosti, nemáme ako cirkev budúcnosť. Smer nášho žitia závisí od toho, či Božie veci, naše poslanie od Boha neodložíme, či Pána Boha, to, že On nás chce viesť, nebudeme považovať za v minulosti uzavretú – vybavenú záležitosť. Sú veci, o ktorých sa nazdávame: to je už za mnou, za nami, s tým sme už hotoví. Bolo by omylom nazdávať sa, že sme hotoví s Bohom. On nás chce naďalej oslovovať, pripomínať nám, že naša viera stojí na Kristovom živote a na Jeho za nás obetujúcej láske. Duch Svätý nám pripomína i to, aké je naše poslanie. Letnice – zoslanie Svätého Ducha – neskončili pred 2000 rokmi. Pán Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí Ho prosia (L 11, 13b). Duch Svätý nás učí Božej pravde, zachováva v tomto svete pamiatku na Kristovo dielo, na Jeho platnosť, hoci Boží nepriateľ chce, aby sme naň zabudli, aby sme Božie veci odložili ad acta. Svätodušné sviatky nám pripomínajú vznik cirkvi a povzbudzujú nás k odvahe žiť v spojení s nebeským Otcom, s Pánom Ježišom Kristom. Sviatky Svätého Ducha sú dobrou správou aj pre duchovne klesajúcich a vo viere slabých. Zvestujú, že viera nikoho nie je minulosťou natoľko, aby musela minulosťou aj zostať. Letnice pokračujú, veď Hospodin i v dnešnej dobe dáva Ducha Svätého tým, ktorí o Neho prosia, ktorí sa Jeho pôsobeniu otvárajú. Zosiela nám – svojej cirkvi – Ducha, ktorý nám pripomína všetko, čo Ježiš hovoril, aby sme Kristovi dôverovali dnes i v budúcnosti, osobne i v cirkevnom zbore, aby naša viera, láska a nádej bola vždy čerstvou, Duchom Svätým obnovovanou. Amen.

24.5.2020 L ,RL ,CH

Nedeľa po Vstúpení

Príprava na posledné veci

Suspírium: Kriste, Spasiteľu náš, v Tebe duch náš plesá, že si slávne s triumfom vstúpil na nebesá. Vďaky Ti vzdávame, vrúcnu česť a chválu , Kriste , víťaz udatný, najslávnejší Kráľ! Ráč nás Ty sám Kriste náš, mocne tiahnuť k sebe, ta, kde Ty sám kraľuješ: v krásne, slávne nebo! AMEN

Text: Ev. podľa Jána 9, 4 – 5

„My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, kým je deň; prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať. Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta.“ Amen

Milí bratia a milé sestry!

Je veľa vecí, bez ktorých si človek nevie predstaviť život. Avšak v uplynulých týždňoch sme prišli na to, že to tak nemusí byť. A že to čo bolo pre nás dôležité, v podstate vôbec dôležité nie je. Dokázali sme si ako tak zvyknúť na obmedzenia aj keď sme túžili po tom, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. V každej situácii sa však môžeme niečo naučiť. Naučiť niečo nové. Je na nás, na každom z nás či aj z tejto situácie si niečo vezmeme do svojho života. Múdry človek sa poučí z chýb druhého, hlupák sa učí na svojich vlastných. Položili ste si otázku čo mi koronavírus dal, počujeme vždy len o tom čo nám vzal, ale získali sme niečo? Mohol nás Pán Boh naučiť aj prostredníctvom tejto situácie? Áno mohol, a aj naučil. Naučil nás a znovu pripomenul, že je dôležitý mať blízky vzťah s Ním. Naučil nás, že je s nami všade. Pamätáte na Izraelcov ako sa vystatovali a boli pyšný na svoj chrám- a keď im Pán Boh vzal ich pýchu. Možno aj nám musel Pán Boh niečo vziať, aby sme sa znovu spamätali.

„Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“

Ak niekto hovorí, že Biblia – Božie Slovo nám nemá čo povedať, veľmi sa mýli, ten asi Bibliu nikdy nečítal.

Kto by bol povedal čo nás postretne? A Božie Slovo hovorí: „Prichádza noc, keď už nikto nebude môcť pracovať.“ Ohrozená ekonomika, príjem mnohých rodín, zlá sociálna situácia, do toho strach a obavy. Nie je aj toto tmou- nocou?

Biblia je písaná často jazykom symbolickým, to znamená že mnohé veci ktoré sú v nej písané majú skrytý význam. Prvé čo nám napadne keď sa povie noc- je naša noc, keď zapadne slnko a na oblohe vyjde mesiac. Keď bežný človek ide spať.

Ale noc môže byť aj odvrátenie sa od Pána Boha, noc môže byť choroba, noc môže byť slabosť, noc môže byť fyzický koniec života, naša smrť... nocou v živote človeka môže byť skutočne všeličo. Vyznieva to dosť pesimisticky a strašidelne. A dlhodobo si takýto stav nevieme predstaviť. Lenže aj dnes si veľa ľudí myslí, že bez Boha na svete je lepšie. Množstvo ľudí sa zmenilo v čase vojny. Zmenia sa ľudia po koronavíruse. A keď koľko vydrží táto zmena? Paradox je, že Pán Boh nám chce dobre. Nikomu nechce zle. A predsa. Ho nepotrebujeme. Zvláštne však. Čo by sa muselo udiať aby sa človek spamätal. Asi nič. Lebo niekto sa nespamätá až do konca svojho života, prežije celý svoj život v presvedčení o svojej dokonalosti a jedinečnosti. ALE.

Pre veriaceho človeka prichádza obrovská nádej.

Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta. A to je nádej. Obrovská nádej. Viem, že keď čokoľvek príde zvládnem to – nie sám ale so svojím Pánom. On nás uisťuje- Ja som svetlo sveta. Pamätajme: I keď príde noc a nech je tým myslené už čokoľvek, zvládnem to, lebo nie som sám. Môj Pán je so mnou, v dobrom i zlom. O Judášovi čítame (J 13, 30), že keď odišiel od poslednej večere, aby Ježiša zradil, vzal skyvu chleba a bola noc. Noc nie iba fyzická, ale noc aj v Judášovom živote. Judáš je pre nás varovaním, aby sme nie len boli – obšmietali sa v Ježišovej blízkosti, ale aby sme sa Pánovi vnútorne otvorili. Ak sa totiž človek celý život utvrdzoval v duchovnej pasivite, ľahostajnosti, v nezáujme o Božie veci, v starobe sa dychtivejším po Bohu nestane. Viera v Ježiša Krista potrebuje aj zrieť a rásť. Nedozrie z jedného dňa na druhý. Preto s vierou v Ježiša Krista – ako s tým najdôležitejším v živote – nezačíname nikdy priskoro. Pracujme, aby sa noc ľahostajnosti a nevery nešírila.
„My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň.“

Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, že s nami počíta, má k nám dôveru. Má odvahu zveriť nám svoje dielo, aby ono pokračovalo v našich životoch. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce. Smieme pracovať spolu s Ním. Chce, aby sme pracovali pre Neho. Táto dôvera je prekvapujúca. Je niečím, čo si nezaslúžime, na čo nemáme nárok, no tiež, čím nás Ježiš vyznačuje, daruje nám to ako výsadu.
Pán Ježiš napriek tomu, že pozná naše slabosti a vie, že mnohé aj pokazíme, nám dáva dôveru, aby sme sa stali Jeho rukami, Jeho nohami, Jeho ústami v tomto svete. – Aby sme sa stali Ježišovými spolupracovníkmi na diele Božieho kráľovstva. Ježiš nás zahŕňa do svojej práce, vkladá do nás mnoho svojej lásky a dôvery.

Pán Ježiš nám pripomína, že na to nie sme sami. On je svetlo sveta. Kým On presvetľuje temnotu sveta, je čas k Božiemu dielu. Ježiš je svetlo. V tom je obsiahnutá možnosť správne sa orientovať v živote, vystríhať sa slepých uličiek. Ježiš Kristus je svetlo sveta – chce byť svetlom aj nášho života. Je svetlom, ktoré nedokázal zastrieť ani tieň smrti Kristovho utrpenia, lebo Ježišovým slávnym vzkriesením sa uprostred noci tmy zmenil na nový deň. Ježiš žije. Je tu, v cirkvi. V daroch svojho slova i sviatostí, je uprostred nás. Volá nás do svojej služby. Dáva nám svoju lásku a dôveru.

Amen.

Prajem vám požehnanú nedeľu a celý nasledujúci týždeň.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

21.5.2020 RL 16.30 hod, CH 18.00 hod

Vstúpenie Krista Pána na nebo

Ascensio Domini

Oslávený Pán nad všetkým

Suspírium:

Nech je deň po deň požehnaný Pán, ktorý nás nesie. Boh je naša spása. Boh je nám Bohom záchrany a Hospodin, Pán, má východisko zo smrti. Amen

Text: Evanjelium podľa Lk 24, 50-53

„ Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich / a bol unášaný do neba/. A oni/ poklonili sa Mu a/ vrátili sa s veľkou radosťou do Jeruzalema a boli stále v chráme chváliac Boha a dobrorečiac Mu." AMEN

Milí bratia a sestry!

Sú rozlúčky, ktoré sú smutné a bolestné. Ale toto je iná rozlúčka. Rozlúčka, ktorá nie je bolestná- rozlúčka ktorá prináša radostné pocity.... pocity nádeje a radosti. Ježišove narodenie, pôsobenie, život a smrť.. ale i vzkriesenie spôsobili riadne zemetrasenie v životoch ľudí. Najmä u učeníkov... ale Ježišov príchod zmenil aj naše životy.

Učeníci, ktorí chodili s Ježišom mnohým veciam nerozumeli, ale porozumeli až neskôr. Tri roky chodenia s Ježišom boli pre ich životy niečím prevratným. Bol ich priateľom a u mnohých vyvolal zmenu myslenia v mnohých oblastiach. Ježiš im svojimi postojmi a skutkami odhaľoval jednotlivé Božie tajomstvá a z nich sa postupne stávali celkom iní ľudia, s novým vzťahom k Bohu i k ľuďom. Boli pri tom keď Ježiš uzdravoval, keď dvíhal ľudí z prachu, keď sa sám sklonil k tým , ktorí boli označení za nepohodlných. Ten, ktorého sa dotkol Ježiš bol zmenený a to doživotne. Kto zakúsi v živote Božie milosrdenstvo stáva sa novým človekom.

To , že učeníci videli, že Ježiš nerobí žiadne rozdiely medzi ľuďmi, bola pre nich lekcia o tom, že každý človek má pred Bohom nádej a príležitosť, otočiť svoj život správnym smerom. Poznali Ježiša z mnohých pohľadov, dostalo sa im obrovskej Božej milosti, chodiť s Ježišom a učiť sa od Neho.

Ale to, čo sa naskytlo ich zraku teraz, to je niečo celkom nové. A práve o to Ježišovi šlo. Bolo Jeho zámerom, aby Ho učeníci videli. Ako vstupuje do nebies, do Jeho slávy. Ježiš mohol odísť k Otcovi aj celkom inak. V tichosti, bez svedkov, no neurobil to. Vyviedol učeníkov k Betánii, na miesto, kde im ukázal, že je Boh a Jeho domov je v nebesiach.

Podobné zámery má Ježiš aj s nami. Aj my bývame svedkami mnohých situácií, v ktorých je nám zjavné, že Boh teraz koná, že to On zasiahol. A aká je naša odozva? Všimneme si to? Poďakujeme Pánu Bohu za pomoc a ideme ďalej svojou cestou? Pravda je žiaľ taká, že to hlavné nám uniká. Každým svojim činom, každým vyjavením svojich možností chce Boh do nášho života niečo nové. Niečo , čo zmení náš život k lepšiemu a priblíži ho k Nemu. Otázka pre nás je, či my chceme takto s Bohom spolupracovať na formovaní vlastného života.....

Ježišovi učeníci zjavne záujem mali. Ochotne sa nechali Ježišom viesť, prijali Ježišovo požehnanie a potom pozerali ako sa Ježiš spred nich vzdiaľuje do neba. Čo si chceme všimnúť je to, že učeníci v tejto zvláštnej chvíli mali otvorené nielen oči na pozorovanie, ale aj srdcia na prijatie. Evanjelista v tejto situácií zachytáva tri spontánne reakcie učeníkov. Tieto nech sú nám na ponaučenie, čo dnes chce dať Boh do našich sŕdc.

1. Hneď prvú reakciu učeníkov opisuje evanjelista slovami:“ A oni sa mu poklonili.“ Určite dobre nerozumeli, čo sa teraz s ich Majstrom deje, a v ich mysliach bolo zaiste celkom mnoho otázok, možno aj pripomienok, no nikto z nich ani neotvoril ústa. Iba pokorne hľadeli na svojho Pána a poklonili sa Mu. Klaňanie patrilo v Izraeli iba Bohu. Učeníci sa už klaňali Ježišovi, keď kráčal po mori, a ten istý prejav konajú pri Ježišovom vzkriesení. Stoja zoči-voči Bohu a Jeho sláve, pokorne skláňajú svoje hlavy, poznali že majú pred sebou samého Boha.

Je smutné, že človek na to, aby pochopil, že má dočinenia s Bohom, potrebuje vidieť niečo naoko nadprirodzené, zázračné, zvláštne, neobyčajné...A Pán Boh pri tom koná s tou istou láskou a v tej istej moci aj v celkom obyčajných situáciách, ktoré často aj prehliadneme a neviem o nich. Otázka je teda aj pre nás, či sme ochotní pokloniť sa Pánu Bohu a to bez zbytočných námietok a otázok. Uznať svoju podriadenosť, a týmto gestom vyjadriť aj to, že čo Pán Boh dáva, to môže i žiadať.

Čo všetko musí Boh spraviť, aby sme sa pokorili?

Situácia z nášho textu je zvláštna tým, že učeníci v nej doslova fyzicky pochopili, že Ježiš je hore, a oni sú dole. Nie vždy to ale takto chápeme. Mnohí žiaľ potrebujú padnúť až celkom na dno, aby konečne s bázňou pozreli hore. Nech je príklad učeníkov pre nás hodný toho, aby sme Mu dôverovali a s pokorou prijímali to čo máme.

2. Tá druhá reakcia učeníkov- hovorí o veľkej radosti

Zvláštne, lebo obvykle keď niekto od nás odchádza je nám ľúto a smutno. Ale tu sa hovorí niečo iné. Radovali sa veľkou radosťou. Aj to je niečo nové čo v nich vybudoval Ježiš. Ešte pred niekoľkými dňami prežívali strach a smútok, keď Ježiša pochovali a oni ostali sami. Ich radosť vtedy akoby odumrela- ale po Ježišovom vzkriesení dostávajú niečo nové, dostali inú radosť- vzácnejšiu, radosť, ktorá neprestane.

Všimnite si aká je to veľká zmena, Ježiš aj teraz od nich odchádza, ale po úzkosti a smútku niet ani stopy. Teraz sú už presvedčení, že nič na svete nie je také mocné, aby ich to odlúčilo od Neho. On síce odchádza, nie však preto, aby ich opustil, ale aby ostal s nimi navždy tak, ako im to zasľúbil. Tak to často v živote viery chodí. Boh nám toho veľa berie a my bývame smutní. Trápime sa za tým čo sme mali, čo bolo pre nás vzácne, na čo sme si zvykli, a teraz sme o to prišli. Prečo?

Nie všetko sa dá rozumom pochopiť, na dnes nám hovorí Pán Boh niečo iné- hovorí že často niečo berie, aby dal niečo lepšie. Vezme nám radosť, ktorú by sme mali možno zajtra, namiesto nej dá takú, ktorá bude živá v každom čase pretrvá do večnosti. Dôverujme Mu a verme Mu, to je to vzácne čo máme- vieru. Tá nám dáva silu a nádej. Viera v Boha.

3. Tretia vec, ktorú vykonali učeníci je, že: „boli stále v chráme chváliac Boha a dobrorečiac Mu.“

Aké je to vzácne keď nad všetkými túžbami života zvíťazí práve táto, byť so svojím Bohom.

„Raz jeden cirkevníkovi istému farárovi vyčítal: Pán farár, som vás všade hľadal, telefonoval, v úrade ste neboli. To je hrozné človek sa k vám nemôže ani dostať.“ A farár sa milo usmial a opátal sa: „kde ste ma to hľadali?“ No v úrade, pýtal som sa aj ľudí či nevedia kde ste?....

Farár sa opäť pousmial a povedal: Vraveli ste, že ste ma hľadali všade, a ja som bol tu tak blízko, stačilo aby ste vošli do kostola....rozprával som sa tam s Bohom.

Ako veľmi v nás táto túžba chýba, čím menej je jej medzi ľuďmi, tým viac sa hromadia dôvody a výhovorky. Takáto túžba je Boží dar a je to vlastne celkom jednoduché. Stačí, ak človek pochopí, že bez Boha sa nepohne. Že bez Neho nemá zmysel nič robiť, a že bez Jeho požehnania človek ďaleko nedôjde.

Príbeh Ježišovho vstúpenia na nebo je opísaný len pár slovami, no jeho zvesť je napriek tomu bohatá. My aj dnes pozeráme na toho istého Pána ako učeníci. Aká bude naša reakcia? Necháme aj my Boha budovať z nás nových ľudí? Ľudí, ktorí sa Mu klaňajú, ktorých srdcia sú naplnené neutíchajúcou radosťou, a ktorí zo všetkého najviac túžia byť v spoločenstve so svojim nebeským Pánom?.... Kiež nám to dá Boh, aby z nás mal svojich oddaných nasledovníkov a služobníkov. Amen

Prajem vám požehnaný sviatočný deň

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

OZNAM

24.5.2020 Priamy televízny prenos Služieb Božích z CZ ECAV Dúbravka (kazateľ: Ján Hroboň, biskup ZD) 10:00 Dvojka

24.5.2020 Rozhlasový prenos Služieb Božích z CZ ECAV Košice- Terasa (kazateľ: Ján Matis) 9:05 Rádio Slovensko

17.5.2020 M,RL,CH

5. nedeľa po VN

Rogate- „Modlite sa“

Suspírium:

Ďakujeme Ti, drahý Bože, že prostredníctvom modlitby môžeme prichádzať ku Tebe a predkladať Ti všetko, čo nás trápi a ťaží, teší i napĺňa nádejou. Nech je preto oslávené a požehnané Tvoje sväté meno. Ty si náš Boh i Otec, a tak s dôverou i v tejto chvíli pred Teba predstupujeme. Amen.

Text: 1 list Tesalonickým 5, 17-18:
„Neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“ Amen.

Milí bratia a milé sestry!

Jeden múdry výrok hovorí: Modlitba v živote veriaceho človeka je tak prirodzená, ako každý nádych a výdych.

Súčasťou nášho života je veľa vecí, veľa tzv. rituálov, ktoré robíme bežne a každodenne. Ráno hygiena- umyť zuby, tvár, učesať vlasy ...sú veci, ktoré robíme rutinne. Stále a niekedy bezmyšlienkovito. Pandémia nám v predchádzajúcich týždňoch ukázala, že všetky veci hoci nám časom zovšednejú sú výnimočné.

Boh je výnimočný a dáva výnimočné veci. Medzi to množstvo úžasných vecí patrí modlitba. Dar, ktorý sme dostali. Zdarma. Úžasnú výsadu komunikácie s Bohom. Pán Boh je nielen ten, ktorý tvorí, stará sa, ale aj komunikuje. Práve prostredníctvom modlitby.

Počúva stále. Aj sám nabáda: Neprestajne sa modlite! Zhovárajte sa so mnou. Tešíme sa? Modlime sa! Sme smutní? Modlime sa. Boh počúva.

Ale – často naše ústa mlčia keď by mali hovoriť. Je obrovskou výsadou modliť sa. Na modlitbu kladie dôraz aj Pán Ježiš a na mnohých miestach o nej hovorí, dokonca nám zanechal najdokonalejšiu modlitbu- modlitbu Pánovu- Otče náš.

Modlite sa! Nabáda aj ap. Pavel v texte. Neznamená to , že teraz nebudeme nič iné robiť ako sa modliť, ale znamená to, že modlitba je vzácnym darom, ktorý nám Pán Boh dal. Pavel nebol fanatik, ale človek, ktorý si bol svojím postojom istý. Výzvou: „Neprestajne sa modlite!“ Napomenutím: „Neprestajne sa modlite!“ Pavel poukazuje na príležitosť stáleho rozhovoru s Pánom Bohom, na možnosť žiť v ustavičnom vzťahu dôvery k Bohu. A z tejto vnútornej pripravenosti – z tohto bezprostredného vzťahu s naším Pánom môžeme svojimi perami, ale tiež v tichosti – v našom srdci vysloviť, čo nami hýbe, čo cítime, čím žijeme, čo potrebujeme. Napomenutím „Neprestajne sa modlite! Pavel nepreháňa, nenavádza nás k fanatizmu. Naopak, chce nás uistiť: JE TU NIEKTO, KTO JE OCHOTNÝ A PRIPRAVENÝ STÁLE ŤA POČÚVAŤ, byť pripravený načúvať tvojim túžbam a potrebám. Keď toto objavíme, je to obrovský dôvod na radosť a zdroj potešenia. MÁME PÁNA, KTORÝ MÁ PERMANENTNÝ ZÁUJEM O NÁŠ ŽIVOT, PÁNA, KTORÝ NIKDY NEMÁ ZAPNUTÝ ODKAZOVAČ, ANI VYPNUTÝ MOBIL. PÁNA, KU KTORÉMU SMIEME ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ PRICHÁDZAŤ. Na úradoch sú bežné stránkové dni a úradné hodiny. Mimo nich prakticky niet šance niečoho sa dovolať, čosi vybaviť. Stále počúvať nás nie sú ochotní ani naši najbližší. Ak nás niečo trápi a v noci prebudí, nie je namieste ísť za svojim známym. Avšak „Neprestajne sa modlite!“ – to je veľká príležitosť. To znamená: nemusíte byť bezradní, nemusíte v modlitbe ustať za žiadnych okolností. Boh sa nás nepýta, či o modlitbe vieme hovoriť, alebo kázať, ale pýta sa, ako využívame ohromnú možnosť (modliť sa), ktorú nám dal. Cíti Boh, ktorý nám ju poskytol, že v našom srdci je pre Neho miesto? Modlitba je zdroj Božej sily, ktorá sa môže uviesť do pohybu. Ak jej niet, je medzi nami málo Božieho života. Kresťanská viera sa stala lacnou, lebo pričasto žijeme tak, ako keby Božie veci, príležitosti a zdroje, ktoré nám Pán Boh poskytuje, nemali pre nás cenu. Iste, „Neprestajne sa modlite!“ neznamená, že sa treba len modliť a všetko ostatné už pôjde samo – všetko sa automaticky zmení na lepšie. Či už modlitby zmenia našu situáciu alebo nie, jedno je isté: MODLITBY VŽDY MENIA NÁS! Avšak máme aj veľa skúseností z toho sveta, že mnoho ľudí hovorí jedno a druhé si myslí. Ale pri Pánu Bohu to nefunguje. Pred Ním neobstojí žiadna pretvárka, On nás pozná. Vie o každej jednej našej myšlienke, slove. Pozná naše srdcia. Tiež bývame veľmi často sklamaní- zlomení, keď sa modlíme napr. za seba či niekoho blízkeho, ktorý je chorý a Pán Boh akoby mlčal. Neodpovedá. Čím viac sa modlíme, žiadna odpoveď- ja si želám. To je problém. Naše modlitby sú často príliš sebecké, chceme aby nám bolo dobre, neberieme ohľad na Božiu vôľu. Pritom sa v modlitbe Pánovej modlíme: „nech sa deje Tvoja Svätá vôľa.“ Často v chorobe, pri smrti našich blízkych, keď len bezradne stojíme a prizeráme sa, lebo nedokážeme pomôcť – vtedy často našu vieru nahlodá nepokoj, nevera, beznádej. Miesto toho aby sa naša moc v slabosti dokonávala – odpadáme. Má to byť však naopak- naša viere v slabosti, chorobe nemá slabnúť, ale práve naopak máme byť ešte horlivejší, ešte viac ďakovať Bohu. Viera nemá slabnúť, ale práve naopak silnieť. Lebo ako veriaci kresťan predsa viem, že nie som sám. Že môj Boh je so mnou. A že mi pomáha znášať všetky bremená. Veď vieme, že sme tu dočasne- ale naše trvalé miesto je u Boha, to nech nás ako veriacich napĺňa vierou a nádejou. Nie Boh nemlčí, prihovára sa ku mne, to som len ja príliš často hluchý voči Jeho volaniu, ktoré nepočujem pre svoje bedákanie. Máme vzácny nástroj- modlitbu. Dar Boží. Využívajme ju. Modlime sa za ľudí chorých, blízkych, nepriateľov. Ale nazabúdajme sa modliť aj sami za seba.

Sila modlitby je ohromná!

V minulosti sa mnohí modlili na kolenách, aby sa lepšie sústredili. Často sa nám totiž stáva, že naše myšlienky ujdú preč. Keď sa modlíme majme pri tom srdce. Myseľ.
Modliť sa znamená žiť vieru – žiť v prítomnosti Božej.
Mnohí sa modlitby boja. Prečo? Lebo v modlitbe sme pred Pánom Bohom sami. Modlitba je chvíľou, keď máme byť tými, kým sme. Skutočná modlitba je okamihom najväčšej pravdivosti, keď sa nič nepredstiera, neospravedlňuje, nič na sebe nevylepšuje. – Keď nemôžeme „nahodiť fasádu“, len robiť dojem, lebo pred Pánom Bohom sme sami a On 100%-ne pozná nielen náš život, ale aj naše slová, aj naše myšlienky. Preto, lebo nám chýba odvaha dať si od Pána Boha povedať pravdu o nás – o sebe, sa len málo z ľudí štatisticky sa hlásiacich ku kresťanstvu skutočne modlí. Bráni im v tom strach, že spoznajú seba takých, akí sú, akých nás vidí Pán Boh. Práve v modlitbe sa však môžeme nielen stať tými, kým sme, ale tiež takými, akými nás Pán Boh chce mať: ľuďmi dôvery a oddanosti, bez všetkých trápnych kozmetických úprav na duši. Modlime sa a dôverujme Pánu Bohu. AMEN

10.5.2020 L,RL,CH

4. nedeľa po Veľkej Noci

Cantate—Spievajte

Zasľúbenie Ducha Svätého

Po 8 nedeliach začíname znova s obmedzeniami, ale predsa v chráme Božom

Suspírium:

„ Ochraňuj ma Bože, lebo k tebe sa utiekam. Hovorím : Ty si môj Pán! A niet pre mňa šťastia mimo Teba! Hospodine, Ty si mojim dedičným údelom a mojim kalichom.; Ty mi zaručuješ môj podiel. Dobrorečiť chcem Tebe, Hospodine, Ty ma neponecháš v ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu. Ty mi dávaš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti a v Tvojej pravici je večná blaženosť.

AMEN.

Text: Ján 13,31-35

Milí bratia a sestry!

Máme za sebou obdobie, aké si nepamätá zrejme nikto. Áno, síce ešte žijú ľudia, ktorí zažili vojnu a jej hrôzy. Môžeme povedať, že aj my sme okúsili niečo podobné a ešte sme neskončili, lebo aj opatrenia trvajú a ešte chvíľu aj budú, ale budeme si to pamätať, tak ako naši starí rodičia či rodičia do konca svojho života, tomu verím. To, čo sa nám zdalo nemožné, sa zrazu stalo. Ani v tých najhorších snoch by sme nepredpokladali čo sa udeje v celom svete. Vždy sa niečo deje, ale pokiaľ nás to nezasahuje, neohrozuje, tak sa nás to v podstate netýka. Skonštatujeme chudáci, a pokračujeme vo svojom živote. Keď sme videli neraz Japoncov či Číňanov v rúškach, bolo nám to cudzie. A teraz si hneď všimneme keď rúško niekto nemá!

Bežné sa stalo výnimočným! Veľa vecí človek už bral samozrejme, rýchle životné tempo, maximálne výkony v práci, zlé medziľudské vzťahy ... a tak sa človek pýta: Nebolo už toto potrebné?! Boli by sme sa zastavili? V celom svete zahynulo za krátky čas veľmi veľa ľudí a tiež to boli otcovia, mamy ,bratia a sestry, ujovia a tety ... A tak dnes už vieme, áno môže prísť všeličo. Dôležité však je, čo si z toho odnesieme? Do kedy si to budeme pamätať?

Platí Božie Slovo, že Pán Boh aj keď dopustí – neopustí. Pán Boh na človeka nezabudol, nezanevrel. Opýtajme sa naopak: zanevrel človek na Boha?

Tak či onak, sme tu. Opäť v chráme, aby sme ako spoločenstvo sa povzbudzovali. Počas tých mnohých týždňov nám Pán Boh ukázal, že je s nami. Jeho Láska nám dala silu, vieru a nádej.

Prostredníctvom dnešného textu, nám je niečo dôležité kladené na srdce. „Milujte sa“, hovorí Boží Syn. Nie neúprimne, nehovorí o takej láske, čo sa do očí smeje a za chrbtom vráža nôž...., ale o skutočnej, ktorá vníma aj chyby a nedostatky. Ježiš nám ukazuje na svojom živote, čo znamená skutočná láska. Cez milosť, odpustenie, pochopenie, prijatie. Až tak veľmi nás miluje. Lebo jemu, na rozdiel od nás, na nás záleží. Ide mu o náš život. Pripravuje na skutočné učeníctvo. Učeník je ten, kto absolútne verí svojmu Pánovi, spolieha sa na neho. Učí sa od neho, chce sa učiť.

Od koho sa učíme? Myslím, že to je kameň úrazu. Koho počúvam? Boha, seba či iných... Učeník, Kristov učeník, je dušou i telom spojený s osobou svojho Pána. To, na čom záleží, nie je len priznávanie sa k Ježišovmu učeniu, ale je to osobné priznanie sa k pozvaniu: „ Ty poď za mnou!“ Byť Kristovým učeníkom neznamená nachádzať sa v spoločnosti s elitou- dokonalými ľuďmi! On si nevyberá podľa postavenia, majetku, obľúbenosti- On nevyberá podľa našich kritérií. Vyberá si pokorných, dokonca hriešnych, ktorých sme možno už aj my dávno odsúdili. Veď, ja som ten najlepší, najdokonalejší. Žijeme s tendenciou seba- vyvyšovania. Priznať si, že nie som dokonalý a neomylný, je náročné. Učeníci Kristovi, nedokonalí, hriešni, práve títo sa stali nositeľmi tej najúžasnejšej a najlepšej správy. Sami niesli a zvestovali Kristovo Evanjelium. Je jeden znak, ktorý je typický znakom pre učeníka Kristovho. Viete, ktorý to je? Čo je to podstatné, čo ma oprávňuje byť učeníkom? „ Pán Ježiš hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa milovali.“ Ani vzhľad, ani postavenie, ani majetok a ani múdrosť z nás nemôže spraviť Kristových učeníkov. To, čo je tu postavené na prvé miesto, je láska. Jedine vtedy, keď v nás bude láska, keď si budeme vedieť odpustiť, keď prestaneme súdiť a posudzovať ľudí, jedine vtedy sa z nás môžu stať skutoční učeníci. Keď sa naučíme prijímať ľudí aj s iným názorom, prestaneme nálepkovať a škatuľkovať. Potom sa môžeme právom nazývať- učeníkmi Kristovými. Lebo mám taký pocit, že sme zatiaľ len sympatizantmi. Ak viem komu som uveril /uverila, tak môj život je a musí byť iný. Možno na prvý pohľad taký zanedbateľný znak - láska. Možno pre nás nepodstatný, ale predsa najdôležitejší na ceste za Kristom. O tom, aká má byť láska, si môžete prečítať za domácu úlohu v 1 liste Korintským 13 kapitole. Dobrý učeník je ten, ktorý drží Krista pevne za ruku, nepustí a nevzdá sa Ho ani v tej najťažšej chvíli života . Prakticky žiť Evanjelium, to je znak Kristovho nasledovateľa. Ja neviem, do akej miery je každý z nás Kristovým učeníkom, odpoveď nosí každý sám v sebe.

Dnes hovoríme o láske, o tom aká je dôležitá. Lepšie táto téma ani nemohla byť daná, keď dnes si spomíname na všetky mamy, staré mamy, krstné mamy. Pokiaľ ešte žijú, tak im poďakujme a povedzme čo pre nás znamenajú. Nemusia to byť obrovské gestá, stačí úprimné slovo Vďaky. A tie, ktoré tu už nie sú, za tie poďakujme v tichej modlitbe PB. AMEN.

3.5.2020

3. nedeľa po Veľkej noci

JUBILATE

Text: list Rímskym 5,2.5

„Chválime sa nádejou slávy Božej. A nádej nezahanbuje.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Veľa dôvodov na oslavu asi nemáme. Pomaly síce máme pocit, že sa to vracia do sveta, ktorý poznáme, ale ešte stále to nie je ono. Aj keď to ešte „ nie je ono“, máme dôvod na oslavu. Na oslavu Boha. Boha máme oslavovať. Vždy a všade. Jubilate – oslavujte. Aj vo chvíľach, ktoré sú ťažké. Aj keď nám nie je do úsmevu. Aj keď nechceme nikoho vidieť a počuť, Boh počúva a čaká. Je to Priateľ. A preto aj keď sú teraz naše dni iné ako predtým, Boh je rovnaký. Nemenný. Je Ten istý teraz, zajtra na veky. Volá nás, aby sme Ho nasledovali, aby sme sa vzájomne milovali ako aj On miloval nás, aby sme si preukazovali milosrdenstvo už dnes.

A keď nám zostanú nejaké sily tak sa predbiehame jeden pred druhým! Čím sa chválime?

Ako sa zhovárame? ....aké slová používame

Ale počuli ste už niekoho, kto by sa chválil tým, že si včera čítal Bibliu a že tam našiel krásne mieste, kde sa hovorí o prekonávaní starostí a problémov?! Alebo že si dnes ráno čítal výklady „Tesnou bránou“ či iné a ten text, ktorý bol určený na dnešný deň akoby hovoril o ňom? Alebo počuli ste niekoho, kto by sa chválil tým, že si večer v kruhu rodiny spievali nábožné piesne, že sa spolu modlili a že to celú rodinu zblížilo, upevnilo a posilnilo? No, to už je dnes mohli by sme povedať- úzko profilový tovar.

Dnešný text nám jasne ukazuje, čím sa chváliť máme. Sú to slová ktoré napísal ap. Pavel do rímskeho zboru. Celá piata kapitola, z ktorej je vybraný náš text, odhaľuje jedinečný základ našej existencie. Pavel tu pripomína, že v Ježišovi Kristovi bola zlomená moc smrti a že Pán Boh nám ponúka svoju milosť a odpustenie. Tým sú zlámané aj všetky okovy minulosti a je nám ponúknutý nový pohľad do budúcnosti. Preto popri viere tu ap. Pavel hovorí o nádeji. Evanjelium totiž spája vieru s nádejou a pripomína, že kto verí v Ježiša Krista, ten sa vždy pozerá dopredu.

Čím mocnejšia a živšia je viera, tým pevnejšia je aj naša nádej. Tí, ktorí kritizujú kresťanstvo, hovoria, že nádej je to posledné, čo kresťanom zostalo. Nádej Božieho kráľovstva ako krásna ilúzia. Asi nepochopili, o čo tu vlastne ide. Nádej sa nerodí tam, kde zomiera viera. Nádej nikdy nedopĺňa nedostatok viery. Tam, kde nie je viera, tam nie je ani nádej. V 1Kor 13 nehovorí ap. Pavel: Teraz zostáva viera alebo nádej alebo láska, jedno z tých troch, ale hovorí: Teraz zostáva viera, nádej, láska, to troje.

Človek sa nesmie spoliehať len na seba, na svoje sily a možnosti. Ako to dopadlo, keď chcel človek všetko zobrať do svojich rúk? Keď sa chválil svojou silou a neobmedzenými možnosťami? Vždy to skončilo vojnami, hospodárskymi alebo ekologickými katastrofami. V mnohých krajinách sveta sa ľudstvo pomaly prebúdza z moderného opojenia a poznáva, že veda a technika nespasia svet.

To, na čo ľudstvo dnes opäť len veľmi pomaly prichádza, to vedel ap. Pavel už pred storočiami. Chválime sa nádejou slávy Božej! Akoby povedal: Vďaka Bohu, že nie sme odkázaní sami na seba, na svoje ľudské kvality. Lebo to nie je nič, čím by sme sa mohli chváliť. Ľudská sila a ľudská kvalita môžu byť dobré, ale často sú používané nie v prospech ľudstva, ale na jeho ničenie. Ježiš Kristus otvára dvere do budúcnosti. A to nie do budúcnosti temnej a neistej, ale do budúcnosti plnej svetla a nádeje. On povedal: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.

Všade tam, kde prinášame lásku, pokoj, spravodlivosť a pravdu, všade tam budujeme kráľovstvo Božie. Spomeňme si len na Ježišove slová, ktorými začal svoje verejné účinkovanie: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Alebo na slová, ktoré povedal: Ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami. Naša viera a nádej nám pomáhajú víťaziť nad smútkom a skleslosťou, ktoré vládnu v tomto svete.

Táto naša nádej sa nebojí sklamania, pretože sa opiera o Hospodina, ktorý je verný, ktorý neklame a nepodvádza. Táto naša nádej nezahanbuje. V svete, ktorý kladie na prvé miesto ľudskú múdrosť a silu, sa možno táto nádej zdá smiešna. A predsa len ten dokáže kráčať ťažkosťami života, kto svoju nádej zloží pod Kristov kríž. Lebo tam je tá nádej, ktorá nezahanbuje.

AMEN

Prajem vám požehnanú 3. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista.

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

2.nedeľa po Veľkej Noci

26.4.2020

Dobrý Pastier

Suspírium: Otvor nám oči, Bože, aby sme videli, čo Ty si pre nás pripravil,

zatúžili po tom a vydali sa smerom do krajiny oplývajúcej mliekom a medom.

Amen.

Text: Žalm 23

„Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno. Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú. Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“ Amen

Milí bratia a sestry!

Pri čítaní Biblie človek narazí na množstvo textov. Mnohé sú veľmi zaujímavé a povzbudivé. Dokonca veľakrát vystihujú našu životnú situáciu a tak sa stane, že človek nájde silu vstať a ísť ďalej. Máme radi texty či verše, ktoré pre nás znamenajú viac než iné. A síce Bibliu čítame, ale predsa máme texty či verše, ktoré sú nám oveľa bližšie. K takým veršom patrí zaiste aj dnešný kázňový text. Kto by nepoznal slová o Dobrom Pastierovi?

Žalm 23 je mimoriadne obľúbený, veľakrát zaznieva prosba od pozostalej rodiny, aby kázeň bola práve na tento text. Vyjadruje totiž život človeka, ktorý všeličo prežil, tak ako to býva, ale viery v Boha sa drží celý svoj život. Sú v ňom zhrnuté životné skúsenosti, ťažkosti a pochybnosti, ale i nádej a viera, že Boh neopúšťa aj keď sa človek Bohu neraz vzdiali. Čo je napísané v žalme, nie je skúsenosť jedného dňa. Sú to slová človeka, ktorý dozrel a prešiel skúsenosťami a je na konci pozemského života, ale čaká ho nový začiatok. Čo je vyjadrené v slovách: ...bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.

Prv než sa však dopracoval k tomuto vyznaniu, ktoré je zaznamenané v žalme, prechádzal rôznymi „ údoliami“. Od ťažkostí k radosti, od radosti k ťažkosti. Poznáme to, bratia a sestry, prežívame to dennodenne. Biblia je kniha napísaná pre každého z nás a je viac reálnejšia než si často krát myslíme. Je o našom živote, o našich radostiach, ale i starostiach. V živote to tak býva. Všetko sa rýchlo strieda a povedať si: Mne sa to nemôže stať! Je len ilúzia. Dôležité je, ako sa postavíme k tomu čo nám je dané. Zutekáme? Obviníme Pána Boha? Budeme sa ľutovať?

Aj teraz prežívame nie ľahkú skúšku. Keď začali obmedzenia, prichádzali informácie o COVID 19 mali sme strach, obavy. Mnohí sa dušovali ako ich situácia zmení. Ako sa vrátime k základom? Naozaj?

Ja neviem. Začíname všetko spochybňovať. A hlavne mám pocit, že každý je odborník na zdravotníctvo, školstvo, či na hygienu. A už znova vidíme ako sa prejavujú mnohí ľudia. Kritika. Sťažnosti. A zase všetko v starých koľajach.

Hľadáme Hospodina v tejto situácii? Modlíme sa? Sme vytrvalí? Modlíme sa za vládu? Za chorých?

Život nie je jednoduchý. Je pestrofarebný. A preto sa k nám dnes 23 žalm prihovára slovami: Hospodin je môj Pastier. Dajme Hospodinu priestor v našom živote. Nech môže konať. Nech nás môže formovať. Nech nás skutočne môže meniť. Veď On vedie od neistoty k istote. Od smútku k radosti.

Veľa vecí sa zdá nezmyselných, ale mnohé nás vedie duchovne dopredu. „Hospodin je môj Pastier, nebudem mať nedostatku. To je vyjadrenie absolútnej istoty a dôvery Bohu. Viem kto ma vedie. A to je dôležité si v živote ujasniť. Ak viem, že ma vedie Boh, nech sa čokoľvek deje- smrť, utrpenie, slzy, strach, obavy, viem, že nie som sám, lebo Hospodin je môj Pastier. „Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.“ Hospodin, Dobrý pastier, vie, čo potrebujem, a je schopný dať nám to. On sa stará o nás. Hospodin vie najlepšie, že potrebujeme ešte aj iné veci okrem telesného chleba. Aj duchovný pokrm nám dáva v hojnej miere. Toto má žalmista na mysli, keď hovorí, že Pán Boh nás privádza na zelené pastvy a k osviežujúcim vodám. „Dušu mi občerstvuje“. Presný význam týchto slov v pôvodnom texte je: dáva mi opäť životnú silu, regeneruje ma. Človek je často v takom položení, že sa cíti so svojimi silami a nádejami na dne. Vtedy hovorí, že ho nič nezaujíma, že nemá chuť ani odvahu, ani silu do nijakej práce. To je nepríjemný pocit, ktorým taký človek trpí nielen sám, ale trpia aj jeho blízki. Našťastie takýto pocit netrvá donekonečna. Po kratšom alebo dlhšom čase vracia sa chuť do života, vracia sa životný elán, človek opäť začína rozmýšľať a plánovať, lebo cíti, ako sa jeho vnútro napĺňa novou životnou silou. „Po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.“ Vo svete existujú rozličné cesty: priame aj krivé. Krivé, nespravodlivé cesty sú často lákavé, ale skôr alebo neskôr sa ukáže, že sú veľmi nebezpečné. Je veľmi dobre, že máme Pastiera, ktorý nás varuje pred krivými cestami a vedie nás po rovných, spravodlivých cestách. Všetkým, čo Pán Boh s nami koná, nás On vychováva. Vychováva nás svojím slovom, svojím zákonom a evanjeliom. Konečným cieľom nášho ľudského života nie je, aby sme mali čím viac povrchného šťastia, ale aby sme sa stali v čím plnšom zmysle Božími deťmi. „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“ Žalm nám nesľubuje, že nás v budúcnosti nepostretne utrpenie, sklamanie a iné nepríjemné veci. Naopak, môže sa stať, že budeme kráčať aj temným údolím utrpenia. Nejeden z nás týmto temným údolím kráča aj teraz, možno už aj dlhší čas. Temné údolie to sú tie ťažkosti, bremená, bolesti a utrpenia, ktoré musíme niesť vo svojom živote. Temné údolie – to je aj údolie smrti, cez ktoré každý z nás bude raz prechádzať. Ale je tu jasne vyjadrená viera: Nebudem sa báť zlého. „Tvoj prút a tvoja palica ma potešujú.“ Pastier nosil palicu, aby od svojich oviec odháňal zver a dotieravých ľudí. Takto nás Pán Boh chráni pred konečným zahynutím, i keď dopustí rozličné utrpenie. „Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj.“ I keby sa stalo, že by sme boli obklopení nepriateľmi a nemali pri sebe nikoho blízkeho, náš Dobrý pastier bude pri nás a bude sa o nás starať. Nemusíme mať nikdy pocit opustenosti, a to ani vtedy, keď sme uprostred nepriateľov. Hospodin, náš Dobrý pastier je vždy v našej blízkosti. „Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“ Vo všetkých situáciách môjho života, za všetkých okolností, za akýchkoľvek okolností som v rukách môjho Dobrého pastiera, a raz – z Jeho milosti – budem môcť prebývať v Jeho večnom domove. Pán Ježiš Kristus povedal o sebe, že On je ten Dobrý pastier. Prišiel nám to nielen povedať, ale celé Ježišovo, konanie bolo dielom Dobrého pastiera. Všetky znaky Dobrého pastiera nachádzame v evanjeliách, ktoré hovoria o Pánu Ježišovi Kristovi. Pán Ježiš nás neprestajne pozýva a vedie na zelené pastvy svojho Slova. On nás volá k sebe: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“

AMEN.

Prajem vám požehnanú 2. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista.

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

1.nedeľa po Veľkej Noci

19.4.2020

1. nedeľa po VN

Blahoslavená viera

Suspírium:

Kriste, v Tvojom svätom chráme

slovo pravdy počuť máme,

daruj aj nám vieru živú, srdce čisté,

myseľ chtivú, by sme v Tebe radosť mali,

slovo Tvoje zachovali. AMEN

Text:

Skutky Apoštolov 4,32-35

Milí bratia a sestry!

Viera, je to vzácne čo nám Pán Boh dal do života. Veľakrát ju vieme oceniť až v krízových situáciách. Viera dáva silu, nádej. Najmä v tomto čase, ktorý všetci akosi ťažko nesieme, keď nám bolo siahnuté na slobodu, potrebujeme oveľa viac dôvery a viery v Pána Boha. Viera je vzácne puto, ktorým sme spojení, napriek našej rozdielnosti. Človek verí všelijakým veciam, ale ak hovoríme o viere v Boha, tak je to, to najcennejšie čo máme. Boh nás spája. Viera je poklad, ktorý často podceňujeme a zakopávame. Covid 19 nás vrátil späť. Späť k životu. K reálnemu životu. Stavali sme vzdušné zámky. Nemali na nič čas. Vystresovaní, unavení, zahltení termínmi a povinnosťami. Vždy nám bolo všetko ostatné prednejšie ako tí, ktorí nám boli a sú najbližšie. Zrazu objavujeme iné hodnoty. V podstate tie na ktoré sme zabudli. Dúfam a verím, že po tejto pandémii nebudeme takí istí ako predtým. Možno nám Pán Boh ešte dáva šancu spamätať sa, neviem. Ale jedno viem, že Boh je ten istý, nemenný. Preto aj v týchto mesiacoch, ktoré sú iné ako poznáme je potrebné mať pevnú a stálu vieru v Pána Boha. Nedajme sa, bojujme, naša viera ešte nezahynula.

V biblickom texte sa spomínajú tri znaky viery, ktoré sprevádzajú veriacich v Ježiša Krista:

Jedno srdce- jedna duša
dobročinnosť
mocné svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša

1. Jedno srdce- jedna duša.

Ako inak nazvať Božie Slovo ako tak, že je v každej situácii vysoko aktuálne. O čo viac nás dnes Pán Boh pozýva k Jeho plneniu. Jedno srdce- jedna duša. Písmo hovorí, že po láske poznajú kresťanov. Vždy môžeme konať, vždy nás možno poznať. Boh nám dáva opäť šancu prejaviť sa. Ukázať, že nie sme len papierový či nejaký štatistický kresťania. Teraz treba konať. Teraz je čas, keď si nás Pán Boh povoláva. Možno si povieme, že nemáme také možnosti. Ale máme. Stačí veľakrát málo, alebo veľa? Modliť sa jeden za druhého, to môžeme a máme. Naša viera sa v slabosti dokonáva. Ak je Kristus v našom srdci, potom nás mení. Mení naše hodnoty, názory. Kresťania prvého cirkevného zboru, o ktorých je zmienka v Biblii mali na zreteli jeden spoločný záujem: chceli úspešne splniť svoje poslanie, do ktorého ich povolal Pán Ježiš. Miluje aj vtedy, keď Ho nenávidia, bičujú, pľujú na Neho. On hovorí: Milujte sa navzájom tak, ako som vás ja miloval. Tento Ježišov príkaz je niekedy ťažko vyplniť najmä, keď nám niekto ubližuje neprávom. Bránime sa výhovorkami. Alebo používame vety typu: odpustil som , ale nikdy nezabudnem....to ale nie je odpustenie, odpustenie je aj zabudnutie. Ježiš hovorí: ak milujete tých čo vás milujú, čo je to za odplata? Alebo ten, kto nemiluje brata, a vidí ho, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí???

Božie slovo nás jasne usvedčuje, že zďaleka nedokážeme milovať tak ako Pán Boh. Tá láska, ktorá bola viditeľná v prvom kresťanskom zbore, sa akoby časom vytratila, vypŕchla. Je to ako s euforizmom po roku „ 89“ brány kostolov sa otvorili a očakávali sa prívali ľudí. A dnes? Vo väčšine zborov sa bojuje o prežitie, bojuje sa o každého člena, aby sa z cirkvi nestal jeden pekný skanzem. To je tá láska, to je služba, ktorú od nás očakáva Kristus?

Zmení nás Covid19 alebo už zmenil? Alebo sa všetko vráti do starých koľají?

Láska a porozumenie sa naozaj vytrácajú, za vidinou zisku sme ochotní pošliapať po ostatných bez toho, aby sme si všimli ako veľmi tým ubližujem iným , ale predovšetkým sami sebe. Máme milovať iných ako Kristus miloval nás, a žiaľ sú rodiny alebo susedia, ktorí sa roky na seba hnevajú a sú si navzájom ľahostajní. Zlyhal Boh, že nám nedal svoju lásku? Alebo sme zlyhali my?

Odpoveď je jednoznačná a usvedčujúca! Boh je verný a Jeho láska k nám sa nikdy nemení. Ten , kto zatvrdil svoje srdce voči láske, je človek. Som to ja a si to ty.

Ak chceme, aby Božia láska plynula do nášho života, stačí tak málo: otvoriť jej dvere srdca. Čím viac lásky príjmeme, tým viac dokážeme dať. Človek sám od seba milovať nedokáže, preto musíme prísť k zdroju lásky. A tým zdrojom je jedine Pán Ježiš Kristus. Ak sa necháme osloviť Kristom, a necháme sa Ním zmeniť, potom môžeme vidieť zmenu v sebe a potom aj v celom spoločenstve.

Znakom prvého kresťanského zboru bola dobročinnosť. Píše sa: medzi nami nebolo núdzneho. Kto z veriacich mal majetok, či peniaze, s radosťou ho obetoval, aby sa pomohlo trpiacim. Veriaci predávali svoje domy, či pozemky a peniaze prinášali k nohám apoštolov. A rozdeľovali každému podľa toho, ako kto potreboval.

2. Dobročinnosť

Tieto slová nám chcú poukázať na tú skutočnosť, že je oveľa cennejšie mať ľudí rád, pomáhať im, než mať mešec plný peňazí a ostať sám. A tieto dni sú toho dôkazom.

Brat, sestra, človek , ktorý má plné srdce Kristovej lásky, nasleduje Jeho príklad. Ak si uvedomujeme, čo všetko nám Pán Boh z milosti a lásky dáva, mali by sme pamätať, že On od nás niečo aj očakáva.

Chce, aby sme blížnych milovali tak, ako seba samých. Preto je dôležité, aby sme nevideli iba na špičku svojho nosa, ale naopak, aby sme mysleli na potreby iných. Je veľmi smutné, že mnohí ľudia dávajú veľa peňazí na dobročinnosť iba v období Vianoc, nechajú sa vyhlasovať, koľko tisícov dali pre charitu, veľakrát aby uspokojili svoje svedomie či boli viditeľní vo svete. Iste všetci poznáte príbeh, keď bol Ježiš v chráme a spolu s učeníkmi videli, koľko kto vhodil do pokladnice. Bola tam chudobná vdova, ktorá vhodila iba dva haliere a Pán Ježiš o nej povedal, že napriek tomu, že vhodila najmenej zo všetkých, v Božích očiach vhodila najviac, pretože dala všetko čo mala. Pán Boh samozrejme od nás nežiada, aby sme predali všetko, čo máme, túťi po tom, aby sme boli pri dávní úprimní , aby sme dávali nie preto že iní dali. Alebo preto aby sme neostali v hanbe.

Pán Boh vidí do nášho srdca, pozná náš postoj a podľa toho nám raz odplatí.

Ďalším prejav viery Ježišovho nasledovníka je, že nesie mocné svedectvo o vzkriesenom Ježišovi.

Často sa k Evanjeliu- Božiemu slovu správame ľahostajne. Raz na návšteve ma domáci zaviedli k poličke kde bola položená Biblia. Veľký rodinný klenot. Ukázali mi ju aj jej čestné miesto... neuniklo mi však, že s „tým klenotom“ už poriadne dlho nikto nič nerobil. Leží na poličke.

Božie Slovo je živé a Pán Boh nám ho dal. Je to návod ako zvládnuť život, životné situácie s vierou. To je naša úloha mocne zvestovať! Vďaka Pánu Bohu za múdrosť, ktorú nám dal a prostredníctvom nej aj výdobytky techniky a tak aj v tejto situácii môžeme mať kontakt s Božím Slovom. Počúvať či čítať kázne, výklady. Áno, nie každý má internet a tak vďaka Bohu za televízne prenosy či rádiové vysielania, cirkevnú tlač. Možností je aj teraz veľa. Využime čo nám Boh ponúka.

V prvotnej cirkvi sa každý deň hlásili k Bohu desiatky až stovky zacháranených a teraz sme šťastní, ak za jeden rok vstúpi do zboru aspoň jeden človek. Prečo?

V prvotnom zbore bola bázeň pred Hospodinom, ľudia priam horeli pre Božie kráľovstvo a to sa odzrkadľovalo v ich každodennom živote. Na nich bolo viditeľné, že patria Bohu. Ľudia videli ako sa kresťania navzájom milovali, aké mali medzi sebou vzťahy. Preto ľudia túžili po niečom podobnom. Bratia a sestry, môžu toto viedieť ľudia aj na nás? Mohol by niekto zatúžiť po živote s Bohom na základe nášho správania? Žijeme aj bez slov tak, že je iným jasné, že patríme Bohu? Že sme Božie deti?

Ak nie, tak uvažujme v čom sme zlyhali, a prosme Pána Boha, aby nám dal každodenne žiť v posvätení. Nie každý človek dokáže ísť evanjelizovať, nie každáý dokáže robiť misiu, nie každý dokáže zobrať Bibliu a ísť medzi ľudí. Ale bratia a sestry, každý vie svedčiť svojim vlastným životom. Svojím správaním, svojím konaním. My nesmieme byť kresťanmi iba vo vnútri kostola a cez týždeň žiť život ľudí, ktorí akoby Boha nikdy nepoznali. Na nás musí byť v prvom rade viditeľné, že sme Božie deti v chráme, v škole, v zamestnaní, na ulici, v obchode. Sami to nedokážeme, ale vďaka Pánu Bohu, ktorý je tu a je nám ochotný pomôcť kedykoľvek, ak o Jeho pomoc stojíme.

K životu veľa netreba, ale viera a pokora musia ísť ruka v ruke. A myslím, že by sme mali niekedy počúvať aj tých našich starších, ktorí majú už čo to odžité- viera je najvzácnejší poklad aký máme. AMEN.

Prajem vám požehnanú 1. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista.

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

Modlitba

Dobrotivý Nebeský Bože,ďakujeme Ti za Tvoju milosť a lásku, že sme si mohli počas Veľkonočných sviatkov pripomenúť v tichosti a samote, čo si Ty pre nás vykonal.A to nám dáva novú nádej a silu do každodenného života. Prežívame dni, ktoré sú pre nás nové. Srdcia nám neraz zviera pochybnosť a beznádej či strach a obavy. Ale Pane ku komu pôjdeme? Kto má slová večného života? U Teba jedine nájdeme posilnenie na cestu života, Ty jediný snímeš každé bremeno a ťažkosť. A tak prosíme v pokore, posilňuj našu vieru, aby bola silnejšia než predtým, daj nech nie sú z nás zúfalci, ale ľudia, ktorí veria za každých okolností. Zmiluj sa nad nami, prichádzaj k našim blížnym a ochraňuj ich, myslíme na svojich najbližších s ktorými nemôžeme v týchto chvíľach byť, hoci by sme veľmi chceli. Myslíme na nich a prosíme za nich. Prosíme za priateľov, kolegov v práci, susedovcov, všetkých ktorí aj v túto chvíľu pracujú pre druhých s nasadením svojho zdravia či pohodlia. Prosíme za chorých, aby si ich posilňoval a usitil, že nie sú sami, veď nad Teba, Pane, lekára niet. Ty si veľakrát požehnal a požehnáš iste. Prosíme za rodiny, ktoré prišli o svojich milovaných príbuzných. Myslíme na nich v ich žialy a bolesti, posilni, poteš drahý Bože, veď naše slová sú prislabé. Ale Tvoje Slovo vždy dá potešenie a silu. Zmiluj sa nad svojim Stvorením a vo svojom hneve a prchlivosti nás netrestaj. Daj, aby každý nový deň, ktorý Ty dáš zo svojej milosti, bol pre nás novým začiatkom. Všetko je v Tovjej moci a preto z hlbokosti srdca voláme: Zmiluj sa nad nami, Pane! AMEN

Prajem vám požehnanú 1. nedeľu po Veľkej Noci a dni plné nádeje a viery v Ježiša Krista.

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

Veľká Noc 2020

13.4.2020

Veľkonočný pondelok

Veľkonočná radosť pokračuje

Text: Lukáš 24, 28 – 33

„Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi.“ AMEN

MBAS!

Príbeh Emauských učeníkov je akiste známy všetkým nám. Jeho dramatický priebeh ukazuje, čo sa stane s človekom, keď sa stretne so vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom a keď celú jeho bytosť prenikne istota o Jeho vzkriesení. Príbeh sa začína na nule a končí sa na najvyššom možno vrchole duchovného života.
Na začiatku príbehu dvoch emauských učeníkov je ich odchod z Jeruzalema. Bol to pravdepodobne útek z horúcej, nebezpečnej pôdy tohto mesta. Cestou sa rozprávajú o tom, ako ukrižovaním Pána Ježiša stroskotali ich nádeje. Spomínajú aj ženy, ktoré boli v nedeľu ráno pri hrobe a priniesli správu o slovách anjelov, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale o tejto správe žien sa vyjadrujú veľmi pochybovačne. So svojím smútkom a sklamaním sa zveria aj Pocestnému, ktorý sa k ním cestou pridal. S tým všetkým sú ešte stále na bode nula.
Ale potom sa chopí iniciatívy Pocestný a sprevádza ich Svätým písmom. Je to jasne cielené štúdium Biblie, v ktorom im cituje prorocké predpovede o tom, že Mesiáš musel podľa Božieho určenia prejsť cez toto utrpenie, a tak vojsť do svojej slávy. Musia si dokonca vypočuť výčitku Pocestného o pomalosti svojho chápania. Prijímajú jeho vyučovanie, prijímajú aj výčitku, lebo cítia, že ich to všetko nejako oslovuje. Neskôr si spomenuli na tieto chvíle a museli konštatovať, že pri slovách Pocestného horelo v nich srdce. Tým je krásne vyjadrené, ako veľmi zapôsobili na nich jeho slová. Vtedy už nie sú na nule, lebo Pocestný ich vyviedol hodne vyššie.
Tak mocne ich oslovila jeho reč, ale aj pokoj, ktorý z neho žiaril, že chceli čím dlhšie zostať v jeho blízkosti. Keď sa pri príchode do mestečka tváril, že ide ďalej, začali ho zdržiavať: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ Hovorí z nich aj dobré srdce: Kam by si šiel proti noci, môžeš prenocovať v našom príbytku. Ale omnoho mocnejším motívom bola zrejme túžba mať ho čím dlhšie pri sebe. Lebo cítili, akou veľkou pomocou, ba uzdravovaním bola pre nich jeho blízkosť. Cítili, že práve jeho prítomnosť, jeho záujem o nich a jeho pochopenie ich situácie je to, čo najviac potrebujú. Keď im už raz bola darovaná takáto pomoc, nechceli sa jej len tak ľahko vzdať. A on zostáva, nedá sa prosiť, vchádza do ich príbytku.
Cení si aj ich ochotu, i keď vo svojom vzkriesenom, oslávenom, duchovnom tele už nocľah nepotrebuje. Ale pozná túžbu ich srdca a rád ju splní. Kedysi bol povedal, že Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Vyjadril tým smutnú skúsenosť, že je málo tých, ktorí by po ňom úprimne túžili. Ale v tomto prípade má, kde by sklonil hlavu. Túžiace srdcia učeníkov sú tým miestom, do ktorého rád vstúpi.
To platí aj dnes. Kdekoľvek On aj dnes počuje úprimnú prosbu: „Zostaň s nami“, „Zostaň so mnou“, tam rád vstupuje. Rád vstupuje, rád zostáva a prináša nekonečné bohatstvo, v porovnaní s ktorým nie sú ničím bohatstvá tohto sveta. Len čisté srdce dokáže veci takto hodnotiť.
Vošiel s učeníkmi do domu a iste nemlčal, pokračoval slovami, ktoré vnášali do ich sŕdc pokoj a svetlo. Cítili, že to malé začiatočné svetlo sa stále zväčšuje a silnie. Potom večerali. Akiste to bola veľmi jednoduchá večera. Formálne sú síce pozývajúcimi hostiteľmi tí dvaja, ale naraz sa stáva hostiteľom On. Odlamoval kúsky chleba a podával im ich. Zdanlivo nič zvláštne, niečo celkom všedné. Ale im sa práve v tej chvíli otvárajú oči a poznávajú Ho, svojho Pána, ukrižovaného a vzkrieseného, živého. Ich pochybnosti o jeho vzkriesení sú načisto a natrvalo zaplašené.
Slovami nedokážeme opísať, čo prežívali v tejto chvíli. Skúsme si živo predstaviť, že by sa nám prihodilo to isté – možno pochopíme niečo z toho, čo prežívali oni.
Uvedomujú si, že všetko to, čo im hovoril cestou, boli slová Vzkrieseného. Oni to vtedy ešte nevedeli, ale teraz to pre nich nadobúda ešte väčšiu cenu. Človek môže prijímať požehnanie Vzkrieseného, aj keď si zatiaľ jasne neuvedomuje, že je to dar Vzkrieseného.
Prečo sa im hneď na ceste nepredstavil, že On je vzkriesený Ježiš? Možno úmyselne pripravil pre nich takéto postupné poznávanie, keďže prijať takú veľkú novinu v jednom okamihu nie je jednoduché.
Keď ho poznali, zmocnila sa ich veľmi veľká radosť. On im síce zmizol, ale stopy tohto stretnutia im zostali natrvalo, na celý ďalší život. Odohrala sa s nimi veľmi veľká zmena. Keď odchádzali z Jeruzalema, boli na nule. Teraz sa dostávajú na vysoký vrchol. Čím bola spôsobená táto obrovská zmena? Tým, že sa stretli so vzkrieseným Pánom. Tým, že celú ich bytosť prenikla istota: Pán Ježiš Kristus žije. Dôležité je uvedomiť si, že to nebol azda iba prchavý pocit extázy, ale trvalý stav ich bytosti.
Oni sami sa v dôsledku tohto stretnutia totálne zmenili. Stali sa novými ľuďmi. Zmena neostáva obmedzená iba na oblasť ich myšlienok a citov, ale prejavuje sa veľmi výrazne v praktickom konaní. Dôkazom a prejavom tejto zmeny je, že sa ihneď vrátili do Jeruzalema. Nemohli si nechať túto úžasnú novinu pre seba, veď vedeli, že všetci ju tak veľmi potrebujú. Vracali sa ihneď, lebo boli tak veľmi naplnení radostným vzrušením, že by jednoducho nedokázali spať a čakať do rána. Dokázali sa vracať nocou, hoci to bol nebezpečný čas, dokázali to, veď od veľkej radosti získali smelosť a odvahu. Vracali sa na horúcu pôdu nebezpečného Jeruzalema, ale šli pokojne, nech sa deje čokoľvek. Koho sa zmocní taká veľká radosť, u toho sa všetky predošlé negatívne pocity scvrknú na minimum.
Oni sa v dôsledku stretnutia so vzkrieseným Pánom totálne zmenili. To platí nielen o tých dvoch učeníkoch, ale o všetkých ľuďoch, ktorí sa skutočne stretli a stretnú so vzkrieseným Pánom, s ľuďmi, ktorých bytosť je naplno preniknutá istotou o jeho novom živote. „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, ajhľa, nastali nové.“

Spomeňte si, keď sa s Kristom stretol – Tomáš, Peter, Ján, Pavel a mnohí iní.

Nie každému je darované priame stretnutie so vzkrieseným Pánom Ježišom. Ale dôležité je, čo On povedal pochybujúcemu Tomášovi: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“ A na tieto slová sa v týchto dňoch spoliehame o čosi viac. A ešte viac sa môžeme modliť: „Zostaň s nami“.
Prosme, aby sa nás Pán dotkol. Namiesto egoizmu, sebeckého uprednostňovania seba, aby sa nás zmocnila solidárnosť a láska voči druhým ľuďom. – Namiesto šialeného zháňania pominuteľných vecí, aby sme objavili vysokú cenu duchovných a etických hodnôt. – Namiesto zúfalstva v utrpení aby sme získali bytostnú istotu, že z rúk Pána Ježiša nás nemôže nikto a nič vytrhnúť. – Namiesto zúfalstva zo smrti, aby sme získali dôveru, že ani smrť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej. Každý môže v tomto vyratúvaní pokračovať – stačí si čítať Bibliu, a objavovať v nej veľké množstvo myšlienok, ktoré nám pomôžu neprestajne dopĺňať tento obraz nového, Kristovým vzkriesením zmeneného človeka.
Toto všetko je reálna možnosť, ktorá sa ponúka aj nám. Využime každú príležitosť, ktorú nám Pán Boh ponúka aj počas týchto Veľkonočných sviatkov, aby sa možno mohli stať pre nás príležitosťou k prežitiu takejto celoživotnej obnovy. Keby sa tak stalo, uvedomili by sme si nesmiernu cenu veľkonočného posolstva o vzkriesení Pána Ježiša Krista.

Amen

Prajem Vám požehnanú 2. slávnosť Veľkonočnú, aby radosť z Kristovho vzkriesenia nás napĺňala po celý život a dávala novú silu a nádej, ktorú v týchto dňoch tak veľmi potrebujeme.

Nádej na nový začiatok s Kristom.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

12.4.2020

1. slávnosť Veľkonočná

Ježišovo Vzkriesenie

Najlepšia správa

Suspírium: Chválime Ťa Pane, za nesmiernu Tvoju lásku k nám. Anjel Boží odvalil už kameň, Ježiš žije a je blízko nám. V Ňom bol život svetu darovaný, v Ňom je smrť len tichým krátkym snom. Haleluja, Tebe patria chvály, že si Bože naším domovom. Amen.

Text: Ján 20, 11-18

Milí bratia a sestry!

Kedy ste v týchto posledných týždňoch, dňoch počuli dobrú správu? Ale ozaj dobrú? Ktorá vás potešila, povzbudila, priniesla niečo pozitívne do života? Dnes počujeme veľmi málo dobrých správ. Skôr nás zaplavujú správy, ktoré v nás vyvolávajú strach, úzkosť, obavy či smútok.

Prežívame Veľkú Noc a slávime ju, skutočne mimoriadnym spôsobom. Každý doma. Osobitne. Oddelení jeden od druhého. To nám však, nemôže zabrániť v tom, aby sme skutočne neslávili. Pán Boh každému z nás doprial ticho a pokoj, ktorý nám v predchádzajúcich mesiacoch, tak často chýbal. Spomeňme si ako sme žili pred koronavírusom. Rozbehnutí, unavení, často vyhorení a z posledných síl „ melúci“. Dnes v tichu modlitby môžeme mať osobné spoločenstvo s Bohom. Len ja a môj Boh. Využime možnosti, ktoré mám, aby sme boli v blízkom spojení s Ním.

A áno aj keď tých dobrých správ dnes je ako šafranu, dnes nám znie výnimočná a jedinečná správa, ktorá zmenila všetko: Ježiš vstal z mŕtvych! Ježiš žije!

Nič iné si pamätať nemusíme. Tieto dve slová sú prelomové. Ježiš žije!

Učeníci neverili, veď sedeli skormútení a zúfalí, Mária plakala.....Každý z nás kto prežil stratu milovaného človeka, pozná pocity s akými kráča k hrobu Mária. Pocity zúfalstva, smútku, bolesti, bezmocnosti, straty. To všetko človek prežíva, keď vyslovuje pri pohrebe s milovaným človekom posledné zbohom. Avšak dnes je

Mária hľadá nejaké rozumové vysvetlenie, toho, prečo tam mŕtvy Ježiš nie je. Domnieva sa, že niekam premiestnili Jeho mŕtve telo. A poslovia Boží, anjeli, sa s ňou akoby vôbec ani nechceli púšťať do sporu. Iba si všímajú jej plač: “Žena, čo plačeš?” Veď niet dôvodu, prečo by si plakala.

“Žena, čo plačeš? pýta sa dnes, Pán Ježiš Kristus každého jedného z nás. „Čo nariekate?“ Azda nemáte viery? ...

Mária ako odpoveď na svoj plač a hľadanie počuje svoje meno a známy hlas. Mária takto nachádza to, čo vlastne vôbec nehľadala. Hľadala mŕtveho Ježiša, ale našla živého. Je zmätená. Mohli by sme povedať sklamaná vo svojom sklamaní. Dôvod, pre ktorý si plačom chcela uľaviť svojej duši tu odrazu nie je. Príležitosť, pri ktorej chcela prejaviť svoju zbožnosť a dať poslednú úctu mŕtvemu telu tu odrazu nie je.

Veľkonočná radosť je založená na tom, že smrť nemá posledné slovo v našom živote.

Dovoľme aj my, dnes ráno, bratia a sestry, aby Vzkriesený Kristus odpútal našu pozornosť od všetkého, čo bráni životu medzi nami! Dovoľme, aby nás oslovil našim menom, tak ako oslovil Máriu! Dovoľme, aby slzy nášho sklamania ustúpili pohľadu na nové, úžasné možnosti života, ktorý nám, On, vzkriesený Pán ponúka všade tam, kde obnovuje spoločenstvo veriacich svojím slovom a sviatosťami, všade tam, kde Jeho cirkev kráča od hrobu smerom k novému životu! Nech aj toto nové Veľkonočné ráno je pre nás novou nádejou, že Pán Boh má všetko pevne vo svojich rukách. Amen.

Modlitba: Ježiš žije! Znie nám drahý Bože, v dnešné Veľkonočné ráno úžasná a jedinečná správa, ktorá zmenila beznádej na nádej, smútok na radosť. Ty, drahý Bože zmiloval si sa nad nami. Vzkriesil si svojho Jediného Syna! A tým sa pre nás zmenilo všetko. Smrť bola porazená raz navždy. Môžeme žiť v nádeji a istote. A túto nádej potrebujeme aj dnes počuť. Vlej nám do srdca istotu a lásku. Potešuj svojim Slovom, že nikdy nie sme sami a opustení. Vidíš do srdca každého z nás, vidíš čo prežívame čo nás ťaží a teší. Prežívame výnimočné chvíle, oddelení jeden od druhého. Zmeň obavy a smútok, tak ako pri učeníkoch na radosť a nádej, keď Ťa videli po vzkriesení. Daj nech Ťa vidíme aj my, v blížnych, priateľoch, v každom dni. Daj, aby táto Veľkonočná zvesť nám dala novú nádej. Zmiluj sa nad nami, Pane!

Modlime sa za svoje rodiny, blízkych, rodičov, súrodencov, deti, manželov a manželky, priateľov a ľudí, ktorých si nosíme v srdci. Daj, aby prežívali Veľkonočnú radosť z Nového rána, ktoré prinieslo nádej a nový pohľad. Modlíme sa za tých, ktorí pomáhajú a svoj vlastný život neraz nasadzujú na záchrannu druhých. Modlíme sa za predstaviteľov cirkví, biskupov, farárov, kaplánov a všetkých laických spolupracovníkov, za našu prezidentku, vládu a tých, ktorí nesú bremeno zodpovednosti na svojich pleciach, daj im múdrosť a rozvahu. Modlíme sa za všetkých chorých, slabých,starších, zomierajúcich, ale i za rodiny, ktoré stratili svojich blízkych. Dávaj svoje nebeské potešenie a istotu, že všetko je v Tvojich rukách. Modlíme sa za tých, za ktorých už sa nemá kto. A napokon sa modlíme i za seba. Otvor naše srdcia a premeň ich, aby boli plné lásky, odpustenia, prijatia a pomoci. Daj nám nádej na lepší zajtrajšok a vedomie, že sme Tvoji a Tebe patríme, či v živote či pri smrti.

Ježiš žije a smrť už viac nevládne nad nami. AMEN

Mílií bratia a setry,

prajem Nám všetkým, aby tá dobrá zvesť o tom , že Ježiš žije, naplnila naše srdcia, vliala nádeje a útechy. Nepozerajme ustrašene okolo seba, ale pozerajme v ťažkých chvíľach na Kristov kríž, ktorý je znakom záchrany a spásy.

Prajem Vám požehnané Veľkonočné sviatky 2020

S úctou Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

10.4.2020, VEĽKOPIATOČNÉ PAŠIOVÉ SLUŽBY BOŽIE

Ukrižovanie Ježiša Krista

Absurdná brutalita

Týždeň, ktorý zmenil svet

Suspírium: Rozpomeň sa na mňa, Pane, pod krížom volám oddane,

upieram naň vrúcne oči, o zľutovanie Ťa prosím.

Rozpomeň sa pri vzkriesení, nezavrhni v čas určený, kedy

všetkých súdiť budeš na poslednom Tvojom súde.

Ježiši ukrižovaný, aj za mňa si znášal rany, verím v Tvoje

zľutovanie, rozpomeň sa na mňa, Pane! AMEN.

Text: Lukáš 23, 39 – 43
⁹A jeden zo zločincov, ktorí tam viseli, rúhal sa Mu [a hovoril]: Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás! ⁴⁰Ale druhý ho zahriakol: Ani ty sa nebojíš Boha, a si celkom tak odsúdený! ⁴¹A my spravodlivo, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme spáchali, ale Tento neurobil nič zlého. ⁴²Potom povedal [Ježišovi: Pane], Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. ⁴³Odpovedal mu (Ježiš): Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji! Amen.

Milí bratia a sestry!

Ježiša opustili najbližší. Na Ježiša privádzajú vojakov. Ježiša bijú po tvári pri tvrdom výsluchu. Ježiša súdia, svedectvo potvrdzujú falošný svedkovia. Ježiša bičujú, trýznia, korunujú tŕňovou korunou, vyzlečú. Ježiš si musí niesť svoj kríž sám. Pľujú na neho a posmievajú sa Mu. Po tvári mu steká krv nevinná. Napokon zomiera strašnou smrťou ukrižovaním, keď mu do rúk a nôh vbíjajú klince. A napokon mu prebodli bok kopijou, pre istotu....

Položím Vám jednu otázku: Kto stojí za týmto všetkým?

terorizmus, šialenci ktorí strieľajú na školách, v kostoloch, prepady, vraždy, násilie, nenávisť... dalo by sa pokračovať. A čo naša minulosť? Máme sa čím chváliť? Aká hrdá ľudská rasa.. páni stvorenia??? Toto

Milí bratia a milé sestry! Kto je spoločným menovateľom tohto všetkého? ČLOVEK? Áno.

Človek, nazýva sa aj korunou tvorstva. Človek, ktorý bol stvorený na obraz Boží. No, neviem ako vy, ale ja mám až zimomriavky, keď si uvedomím, že od minulosti po súčasnosť sa nezmenilo nič v nás. Aj vtedy aj dnes túžba človeka po moci, peniazoch, vláde, pácha strašné zlo. Prežívame ťažkosti dnešnej doby, pretože ako radi by sme boli v chráme Božom, ale musíme byť v izolácii vo svojich domovoch. Zmení nás toľko a všade spomínaný COVID -19??? A čo bude potom, keď prejde? Keď sa vrátime do normálu. Vrátime? Zmení nás? Či znova zabudneme s odstupom času a vrátime to starých vyjazdených koľají?

Ja neviem.

Vždy mi prídu na um ľudia okolo Ježia ich hlasné- HOSANA sa zmenilo na hlasnejšie UKRIŽUJ!

Často hovoríme, že by sme sa zachovali inak, ako súčasníci v Ježišovej dobe! Ale veď Pán Boh nás postavil do tejto doby, ako sa chováme dnes- k Bohu, k sebe navzájom???

Absurdná brutalita z našej strany!

Aj tak by sa dal nazvať dnešný deň, najmä jeho udalosti. Dennodenne počúvame o násilí, o vraždách , zločine. Ako to môžu ľudia robiť, kde sa berie taká nenávisť v ľuďoch? Človek zabije človeka, rodič vztiahne ruku na dieťa, dieťa zabije rodiča, počúvame o tom, že zavraždia starých ľudí pre 5 eur. Čo sa to stalo? Kde sa berie toľko zla a nenávisti? A keď sledujeme sled udalostí dnešného dňa vina je i naša! A pre koho to Ježiš vydáva svoj život?

Pre nás! Hriešnych. Pre nás ľudí. Ale človek je tvor nepoučiteľný. Ježiš za nás v mukách trpí. A my. Páchame zlo naďalej.

Žiaľ, ale musíme skonštatovať : Áno, človek je schopný aj takéhoto zverstva. A čo sa dialo a deje počas vojen? Vraždenie, zabíjanie, znásilňovanie žien..... vyhladzovanie ľudskej rasy, genocídy, koncentračné tábory, plynové komory... žiaľ ani cirkev v minulosti sa nemá čím chváliť, keď požehnávala zbrane do vojen, alebo bola ticho a neviditeľná ! Je to veľmi nepríjemné počúvať, uvedomovať si to. Že človek je nepoučiteľný tvor, veľmi náchylný páchať zlo.

Ale nemusíme byť vrahovia, aby sme ublížili druhému človeku. Koľkokrát človek svojim štipľavým jazykom napácha mnoho zla?! Koľko krát si poubližujeme? Doráňame sa?

Za toto trpel Kristus na kríži? Za toto zomiera na kríži?

TOTO je náš postoj, ľudský...

Ale ako odpovedá JEŽIŠ, to je zaujímavejšie a podstatnejšie.

Keď na Neho žalovali, neprotirečil; keď ho bili sa nebránil, ale modlil sa: Otče, odpusť im lebo nevedia čo činia! Čím horšie násilie a brutalita z ľudskej strany, tým väčšia láska z Božej. To je pre nás veľmi ťažko pochopiteľné. Nepoznáme to, je nám to cudzie, a predsa je tu Ježiš, ktorý to dokázal.

Veľký Piatok nám hovorí:

Miluj blížneho svojho ako seba samého. Takéto prikázanie nám zanechal. Nabádal nás k láske , odpúšťaniu, a nie k páchaniu zla.

A tak isto sa nás dnešný deň pýta ako to máme vysporiadané so smrťou?

Otázku, čo potom, je úžasne dôležité mať zodpovedanú. Kristus nám ponúka odpoveď.

Veľký týždeň i Veľký piatok sú veľkými aj preto, lebo nás stavajú pred veľké – základné- rozhodnutie. Inak povedané: Ježišov kríž sa stáva križovatkou, miestom rozhodnutia, ktoré musí podstúpiť každý.
Kríž Ježiša Krista je križovatkou, na ktorej sa ľudia delia vo svojich plánoch, prejavoch a túžbach. Áno, za svoje chybné rozhodnutia si nesieme zodpovednosť. Meno Ježiš značí: Hospodin pomáha, zachraňuje, je spásou. Áno, hoci Ježiš nesňal kajúceho lotra z kríža, nechal ho tam visieť, predsa trest, ktorý by inak musel zločinec večne znášať, berie Ježiš svojou nevinnou smrťou na seba. Odpúšťa mu. A my smieme vedieť, že odvtedy sa každému, kto Ježišovi dôveruje, otvára brána raja, brána Božieho kráľovstva. Nik nemusí zahynúť!
Nachádzame sa vo Veľkom týždni. Je veľký tým, že pripomína najdôležitejšie udalosti spásy. Svätíme Veľký piatok, ktorý je veľký Kristovou obeťou za nás. Vďaka nej nemusí nik večne zahynúť. Veľký týždeň i Veľký piatok sú veľkými i preto, že sú aj najväčšou – najdôležitejšou križovatkou. Križovatkou pod Kristovým krížom, na ktorej sme vyzvaní rozhodovať sa. Na Ježišovom kríži padlo rozhodnutie: Aj pre mňa/pre teba vydal Ježiš svoj svätý život. Chceme žiť s Kristom?

Aj my stojíme na križovatke – pod krížom: Potrebujeme sa pýtať, ako kedysi Pilát: Ježiš, čo si urobil? Čo je pravda? Odkiaľ si prišiel? Čo Tvoja smrť znamená pre môj život? Bolo by ilúziou myslieť si, že na križovatke pod krížom zasvieti každému zelená. Iste, ona svieti. Svieti aj lotrom i nám, hriešnym ľuďom, no všimneme si to len vtedy, ak sa kajáme, keď dokážeme prijať, čo nám Ježiš chce z lásky darovať.
Denne prijímajme obeť Kristovej lásky s vďakou. Veď nikto nemôže milovať väčšmi, ako keď za nás položí svoj život.
Vďaka za Tvoju obeť, Pane Ježišu Kriste!
Amen

Modlitba: Pane Ježiši Kriste, vďaka, nesmierna vďaka za Tvoju obeť, utrpenie. Cez Tvoj kríž vedie cesta do Tvojho kráľovstva, o ktorom si povedal , že je to miesto, ktoré si nám šiel pripraviť. Často počúvame či rozprávame o utrpení a neraz ho i prežívame, ale dnes keď nemôžeme byť v chrámoch si uvedomujeme možno ešte oveľa viac, čo si Ty musel podstúpiť. Okolo nás je veľa zúfalstva, beznádeje, strachu a obáv. So smútkom prijímame správy o mnohých obetiach koronavírusu či iných ľudských tragédiách. Daj nám nádej a pokoj, ktorý nám tak veľmi chýba. Vlej do srdca istotu, že nie sme sami. Ty nás neopustíš tak, ako Teba opustili učeníci. My sme im poddobní, lebo tiež Ťa veľakrát hľadáme iba v ťažkostiach a kríži. Odpusť a zmiluj sa. Buď s nami vo chvíľach týchto i budúcich. Ochraňuj a požehanaj naše rodiny, blízkych, priateľov, kohokoľvek..modlíme sa i za tých, za ktorých sa už nemá kto. Prosíme dávaj sily a múdrosť všetkým lekárom, sestrám, záchranárom, hasičom, policajtom, vojakom, predavačom a tým, ktorí často svoj vlastný život dávajú do služby druhým. Modlíme a prosíme za našich predstaviteľov cirkví, ale i štátu, aby to neboli peniaze, ktoré ich motivujú, ale túžba po lepšom a spravodlivejšom svete a krajine. Modlíme sa za všetkých chorých, slabých, zomierajúcich či sú už v nemocniciach, doma, kdekoľvek buď s nimi a nauč ich aj nás prijímať Tvoju Svätú vôľu. Buď s tými, ktorí sú zarmútení nad stratou svojich blízkych, vylej na nich svoje nebeské potešenie. Prosíme napokon i za seba. Dávaj istotu, že aj keď dopustíš, nikdy neopustíš. Daj nám dobrú pamäť, aby sme nikdy nezabudli čo si vykonal a dennodenne pre nás konáš.

Vďaka za Tvoj kríž, ktorý je znakom spásy. Dnes ho v slzách objímame a ani nevieme vyjadriť dostatočnú vďačnosť za všetko.

AMEN

Veľký Piatok zmenil našu budúcnosť. Nie smrť vládne nad nami. Ale Život, Nový Život v Kristovi.

Boh nech je so všetkými nami.

Mgr.Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

9.4.2020, Zelený štvrtok

Suspírium:

Nie nám, nie nám Hospodine, ale Tebe jedine patrí česť, sláva i moc. Len Ty sám, jediný odpúšťaš naše viny
a nespomínaš ich viac, si náš Otec Láskavý. Ty si Prvý, Posledný, Boh, ktorý sa nemení, patrí Ti sláva i moc a česť až naveky. Amen

Text: Ján 13,1-15
Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! Ježiš mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať – iba ak nohy – a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci. Poznal totiž svojho zradcu, preto povedal: Nie všetci ste čistí. Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Amen.

Milý bratia a sestry,

dnešným dňom- Zeleným štvrtkom sa po pôstnom období spoločne približujeme k Veľkej Noci. Zelený štvrtok má zvláštnu atmosféru, Ježiš vzal svojich učeníkov a večeral s nimi. On a učeníci jedno spoločenstvo. Zelený štvrtok nám poukazuje na význam spoločenstva, na jednotu- že aj keď sú medzi nami rozdiely, spája nás jeden Boh. Pri stole Pánovom neplatia žiadne rozdiely – všetci sme na jednej „ štartovacej čiare „ do Božieho kráľovstva. Rovnakí hriešnici. Neexituje prednosť. Výnimka. Nič z toho čo poznáme v tomto živote, na tomto svete. A hoci dnes nie sme v kostole, ale každý vo svojom domove- Pán Ježiš Kristus nás aj dnes volá k sebe. Tak ako kedysi svojich učeníkov.

To, čo čítame v biblickom texte je ozaj zvláštne pre nás nepochopiteľné, ale pre Božieho Syna normálne. Absolútna pokora, absolútna láska, absolútna služba.
Nielen že, spolu večerajú, majú spoločenstvo so svojím Pánom, ale Pán Ježiš koná niečo nepochopiteľné. Ježiš sa ujal umývania nôh. Znovu Boží Syn preukazuje službu – takú, ktorej sa väčšina vzpiera, je im nepríjemná. Nechutná.
Tohto je, bratia a sestry, schopná iba láska. Sú ľudia, ktorí sa považujú za dôležitých, že bežnými prácami, či službami niekedy aj pre svojich najbližších, nemienia strácať čas.
No Ježiš myslí a koná inak. Je si vedomý svojej hodnoty. Učeníkom potvrdzuje: „nazývate ma Majstrom a Pánom a dobre hovoríte, lebo tým som.“ Ale to Mu nebráni, aby si opásal zásteru a ponúkol svojim najbližším, že im umyje nohy. Nevidí v tom žiadny rozpor, stratu dôstojnosti. Službu pre svojich ľudí považuje za spontánny prejav priazne, za príklad lásky.
To, že je blízko Bohu neznamená, že sa od človeka, od ľudí vzdiali. Presne naopak – blízkosť Bohu Ho vedie do blízkosti človeka. A nielen, že koná ale učí aj nás- a dáva nové prikázanie, tvorí nové zásady: Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Kto je naozaj blízky Bohu, vie byť blízkym aj ľuďom.

Dnes v tomto výnimočnom čase, sme svedkami mnohých výnimočných činov. Spontánnosti a pomoci pre druhých. A tak to má byť, máme nasledovať príklad Kristov a slúžiť si navzájom. Nielen krásnymi, vzletnými slovami, ale konkrétnou činnosťou.

Ježiš je výnimočným.

Hoci vie, že je a bude svojimi najbližšími ohrozený, neznenávidí ich. Nezatrpkne.
Čím viac Ho ľudia zraňujú, tým viac sa im venuje. Aj v takejto kritickej chvíli si ich púšťa do bezprostrednej blízkosti. Vie, že ich strach, zbabelosť a sklamanie môže zmeniť IBA láska.
Aj touto praktickou službou Ježiš dokazuje, že Jeho láska sa nezastaví pred ničím: ani ponížením, urážaním, ani pred ohrozením na živote, pred krížom.
Petrovi to však stále nedá. Keď sa k nemu Ježiš priblíži, je zmätený. Vzpiera sa: „Pane, Ty mi umývaš nohy? Ty mne?“
Ale On reaguje: „Peter, čo ja robím, to neraz nechápeš, ale neskôr pochopíš.“ Sľubuje, že neskôr, s odstupom, po všetkých udalostiach bude jasné aj to, čo sa teraz javí ako čudné, nepochopiteľné. A pokračuje: „Keď ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Keď túto moju službu neprijmeš, nemôžeš mi patriť.“
Peter teda úplne zmení názor a žiada Ježiša, aby mu umyl nielen nohy, ale aj ruky a hlavu.
Ježiš trpezlivo vysvetľuje ďalej, hovorí: „Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať, ak len nie nohy a celý je čistý.“ Obmytie Kristom je znakom očistenia, znakom spolupatričnosti.
Peter, ja aj Ty, brat, sestra, môžeme byť čistí len vtedy, ak nás obmyje Kristus. Sami sa môžeme kúpať dlho a často, ale je v nás špina, ktorú sami nezmyjeme. Potrebujeme, aby sme boli očistení. Potrebujeme obmytie, ktoré by nás robilo schopnými žiť v blízkosti Boha aj človeka. Toto očistenie sa deje Slovom a sviatosťami.
Petra teda Ježiš povzbudzuje: nedopusť, aby mi Tvoja hrdosť znemožnila urobiť niečo pre teba. Bohu sme natoľko vzácni, že sa celý životný príbeh Jeho syna stáva jednoznačným zápasom o každého. O Petra, ale aj o Judáša. O všetkých.
Ježiš aj umývaním nôh potvrdzuje, že skutočná Láska nemá nič s túžbou po moci a sláve. Uskutočňuje sa v službe. Ježiš oceňuje to, čím väčšina zvyčajne pohŕda.

Oceňuje toho, koho služba je neviditeľná, neoslavovaná. V tejto obyčajnej práci – službe – sa môže cvičiť každý z nás. V trpezlivosti, zodpovednosti a prajnosti, v našich každodenných povinnostiach. Na to, aby sme druhému sprostredkovali veľkú podporu, netreba veľa. Stačí obyčajná ľudská slušnosť, spolupatričnosť či pár slov, alebo len pocit, že na toho druhého myslíme v modlitbách. Amen.

Prajem Vám požehnaný Zelený štvrtok.

Vieru, nádej a lásku.

Mgr. Emília Volgyiová, zborová farárka CZ ECAV Chyžné

5.4.2020, 6.pôstna nedeľa - Kvetná / Pašie /

Palmarum

Ježišov príchod dáva zmysel nášmu životu

Suspírium: Pane Ježiši, Ty si chlieb z neba pravý, Tvoja láska nás uzdraví, uspôsob nás za hodných stola tvojho nebeského ,nech vždy, keď pri ňom prijímame Tvoju obeť na mysli máme a potom večne na výsosti daj nám žiť s Tebou v radosti.

Text: Ján 12, 12 – 16

Na druhý deň veľký zástup, ktorý prišiel na slávnosti, počujúc, že Ježiš prichádza do Jeruzalema, nabral palmové ratolesti a vyšiel Mu naproti volajúc: Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ izraelský! Keď Ježiš našiel osliatko, posadil sa naň, ako je napísané: Neboj sa, dcéra sionská, ajhľa, tvoj kráľ prichádza, sediac na osliatku oslice. Jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu, ale keď Ježiš bol oslávený, vtedy sa rozpomenuli, že to bolo napísané o Ňom a že Mu tak urobili. Amen

Milí bratia a sestry!

Pôstna doba nám pomaly vrcholí a chýli sa ku koncu. Od pondelka začíname tzv. tichý týždeň, ktorý nám pripomína dôležité udalosti zo života nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Blížia sa sviatky Veľkej Noci, aj keď tento rok budú skutočne zvláštne. S trpkejšou príchuťou. Nech nás ešte postretne čokoľvek, nič nám nebráni v tom, aby sme každý osobne prežili sviatky Veľkej Noci vo svojom srdci, na modlitbách i s Božím Slovom. Je pravdou, že pre nás je prirodzené sa stretávať a to v dnešných časoch nie je možné, nepochybne nám chýba aj kostol – služby Božie.

Priatelia! Boh nám však zasľúbil, že je s nami v každom čase a na každom mieste i to , že nikto nezostane bez potešenia. A na to v dnešných časoch, nesmieme zabúdať. Dnešná pôstna nedeľa nám pripomína slávnostný vstup Pána Ježiša do Jeruzalema. Do mesta svojej smrti. Keď v Jeruzaleme očakávali Veľkú Noc, zvyčajne bolo vždy všade plno pútnikov. V dobe Pána Ježiša ich tam mohlo byť okolo 2 miliónov. Bol to snáď jediný moment Ježišovej služby na svete, keď sa neskrýval- nestránil slávy a verejne vystupuje. Vieme, že Pán Ježiš sa vyhýbal publicite a zavše doložil pri uzdraveniach: „ hľaďte, aby sa nik nedozvedel o tom.“

Viete čo je zaujímavé, milý bratia a sestry? Minulý rok som sa pýtala, ako sa pripravujeme na Veľkú noc, čo je pre nás dôležité?

Upratovanie, pečenie, nákupy... aké smiešne veci, však? Myslím si a aj som osobne presvedčená, že dnes to, čo bolo bežným sa stalo výnimočným, by sme asi odpovedali inak. A tak si odpovedzme. Čo je pre nás dnes podstatné? Ešte stále upratovanie, pečenie, varenie a nákupy?

Alebo:

Byť s blížnymi? Priateľmi? Len stisnúť ruku? Objať sa ? Vidieť sa? Len sa stretnúť? Bez obáv, strachu. Asi nás to všetko posadilo na zadok a vrátilo k základným veciam, aby sme si mnohé vážili, keď sme už všetko brali tak samozrejme?!

Síce v zvláštnej situácii COVID 19, ale predsa nám Pán Boh dáva šancu aj v tomto roku prežiť sviatky Veľkej Noci v Jeho prítomnosti. Je nám jedno či máme upratané či nie, či sú okná umyté, ale čo všetko by sme dali keby sa to vrátilo do života ktorý poznáme? Do normálu.

Ľudia v dnešnom príbehu Ježiša vítajú, strhávajú zo seba šaty a podkladajú Ježišovi k nohám. Tešia sa, mávajú, smejú sa a skandujú : sláva- hosana, Synovi Dávidovmu, Požehnaný , ktorý prichádza v mene Pánovom. Možno ani netušia čo volajú. Jedno vedia iste všetci, že od Ježiša čakajú mnoho, veľa nádejí do neho vkladajú. Ježiš nám pomôže, urobí poriadky s Rimanmi. Vytvorili si v svojich mysliach, nejaký ideál- vzor podľa ktorého chceli aby Ježiš konal. Očakávali, že im splní ich ľudské priania.

Akí sme boli. Do 12.marca 2020.

Ježiša už pomaly nemal kto vítať, ešte hŕstka verných kresťanov, ktorí boli ochotní z času na čas venovať kúsok svojho času a prísť na služby Božie. Radosť a nadšenie ľudí po roku 89´ zázrakom zmizla. Dovtedy sa všetci sťažovali na brutalitu režimu, ktorý bráni vo vyznaní viery. Museli sme rozmýšľať na všetky strany ako prežiť, aké nové aktivity vymýšľať, farár musel mať zručnosti učiteľa, animátora, motivátora, psychológa, záhradníka, drevorubača. Mladí ľudia netušili na čo by im bola dobrá viera v ich živote, lebo im to nikto nepovedal a nevysvetlil a navyše nevideli ani vo svojej vlastnej rodine vzor. Veď v kostole je nuda, staré piesne, nejaké kázne, žiadna sranda ani zábava...... nič atraktívneho pre dnešného moderného sekularizovaného človeka. Žiadna radosť z Ježišovho príchodu, žiadne skandovanie, len úponáhľané dni plné stresu a vyčerpanosti.

Nezabúdajme ako to skončilo s tými, ktorí kričali Hosana...... tí istí kričali na Veľký piatok- Ukrižuj.

Je človek tvor polepšiteľný?

Mali sme či máme, milí bratia a sestry dosť času uvedomiť si skutočný zmysel Veľkej noci?

Ježiš dnešnou nedeľou prichádza do Jeruzalema. Čo my očakávame od Ježiša? Čo od neho očakávam ja osobne?

Mnohí hovoria o sklamaní, o nevypočutí Bohom..... mnohí zastávajú názor, že Boha niet- že je len výmyslom mocných aby udržali poriadok vo svete....Ak poznáme svojho Pána, ak vieme o Ňom aký je a čo prináša, potom asi nemôžeme hovoriť o sklamaní. Ježiš neprináša čarovný prútik Harryho Pottera, ktorým by mávol a zmenil náš život, alebo vyriešil každý náš problém. Ježiš nie je kúzelník ako o Ňom mnohí rozprávali. Ježiš je Boží Syn, ktorý nás prišiel zachrániť. Ježiš je ten, ktorý nás zmieruje s Bohom a ukazuje nám cestu. Ježiš je ten, ktorý prináša pokoj, lásku. Ježiš je ten, ktorý nás učí ako byť deťmi Božími. I dnes opäť vchádza do Jeruzalema, aby trpel a zomrel za nás.

Stojíme na kraji cesty a mávame ratolesťou v ruke? Alebo nám Ježiš už nemá čo povedať? Má dnes ešte cenu hlásiť sa k cirkvi, keď z nej mnohí odchádzajú? Veľká Noc nám hovorí o Božom kroku smerom k človeku. Boh spravil krok k človeku, a kde sme vykročili my? Niekedy mám pocit, že sme vykročili úplne iným smerom.

Je úžasné keď si ľudia navzájom rozumejú. Keď spolu dobre vychádzajú. Je radosť mať takú rodinu, kde vládne pohoda, prajnosť, láska. To isté platí o pracovisku, kolegoch, priateľoch, susedoch... Človek, ktorý pracuje a má dobrý kolektív , dobré pracovné prostredie s radosťou chodí do práce a s radosťou vykonáva svoje povinnosti. Je to pre jeho život požehnaním. Ale oveľa horšie je keď si ľudia navzájom nerozumejú a niežeby rozprávali inou rečou, ale bariéra je niekde inde. Keď nechcú, alebo nevedia prečo by mali porozumieť. Keď do popredia vystupujú egoistické túžby a priania človeka, vtedy prichádza k mnohým nedorozumeniam vo vzťahoch ľudí.

Takýto pocit mám pri prečítaní Evanjeliových slov: „ ... jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu...“ Myslím, že nielen učeníci o ktorých hovorí text nerozumeli. Máme pred sebou veľkolepú udalosť Ježišov vstup do Jeruzalema. Ľudia sú nadšení. Lámu ratolesti a mávu na pozdrav. Chcú vidieť toho o kom počuli. Senzácia. Ale chápu udalosti, zmysel Ježišovho príchodu do Jeruzalema? Je to veľmi otázne. Veď ani tí, ktorí boli Ježišovi najbližšie, mu mnohokrát neporozumeli. Nechápali zmysel Jeho slov. Chceli byť len s ním, v ich živote prevládala sebecká túžba. To čo im vyhovovalo. A takto to vnímajú aj davy. S príchodom Ježiša si mnohé veci sľubovali. A preto sa priam natíska otázka: Čo mení Ježišov príchod v mojom živote? Zmenil som sa tým, že Ježiš vstúpil do môjho života? Ako? Je to viditeľné? Pociťuje to moje okolie v ktorom žijem? Som lepším človekom? Snažím sa šíriť Božie princípy lásky v mojej rodine, zbore, susedstve? Nechcem byť pesimista, ale zo svojich vlastných skúseností to vnímam tak, že sa mnohokrát nemení nič. Akoby sme sa zo zásady vôbec nemenili a nechceli meniť. A to je tragické a katastrofálne. Plačeme a nariekame nad svojimi životmi, spoločnosťou, ľuďmi. Chceme meniť svet, ľudí okolo nás. Sme však ochotní zmeniť sami seba? Ježiš nám vysiela veľmi jasné svedectvo: „ Kto chce ísť za mnou, musí zaprieť seba samého, vziať svoj kríž a nasledovať ma.!“ A to je nesmierne náročná úloha, nielen v tomto pôstnom vrcholiacom období, ale aj v celom našom živote. Ježišov príchod dáva zmysel nášmu životu. Učme sa rozumieť Ježišovi, Božím Slovám. Lebo vedieť porozumieť druhému je ten najvzácnejší dar.

Zmení nás COVID 19? Aj oni najskôr mávali ratolesťami a volali – Hosana a tí istí na Veľký Piatok- Ukrižuj!

AMEN

Prajem Vám požehnanú 6. pôstnu- Kvetnú nedeľu a vstup do nového -Tichého týždňa

Mgr. Emília Volgyiová

zborová farárka CZ ECAV Chyžné

29.3.2020, 5.pôstna nedeľa - Smrtná / Pašie /

Ježiš nám ukazuje pravú službu

Vzdať sa prvenstva

Sme pripravení stať sa služobníkmi? Nie Pánmi! Služobníkmi !

Modlitba: Hospodine, otvor mi oči, aby som videl zázraky tvojho zákona. AMEN. (Žalm 119,18)

Milí bratia, sestry, priatelia!

Jedného dňa v novinách vyšiel inzerát s týmto znením:

Otvárame brány našej novej prevádzky, hľadáme ľudí na dve pracovné pozície- jedny budú pánmi a tá druhá pozícia je pozícia služobníka.

Ráno keď otvárali bránu, stáli pred ňou dlhé zástupy. Najdlhší rad, a vlastne kde všetci stáli – bola pozícia- „ Šéf, Pán“. Všetci sa škerili na jedného človeka, smiali sa a ohovárali , pretože stál ako jediný, pred dverami na pozíciu: „ Sluha“. Jeden pán sa odhodlal, poťahal ho za rukáv a povedal: ty si sa pomýlil, alebo nevieš čítať, alebo si sa zbláznil- veď tam je napísané sluha!!! Ty chceš hádam slúžiť?! Dnes nechce byť nikto sluha!

A Ježiš sa obrátil a povedal:

„Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“

Problém dnešného sveta!

Ovládať, vládnuť, mať pomoc, panovať.... avšak udalosti dnešných dní nás nútia pýtať sa:

Kam nás dostalo naše panovanie?

Na úplný začiatok? K elementárnym hodnotám?

Je pravda, že Pán Boh dal človeku právomoc: podmaňte si zem a panujte nad každým živočíchom....

Zastavila sa však táto ľudská túžba vládnuť a ovládať?

Celé naše ľudské dejiny hovoria len o túžbe vládnuť a ovládať! Ktorý vládca chcel slúžiť svojmu ľudu?

Ktorý politik slúži svojmu voličovi? .... v tomto vymenúvaní by sme mohli ísť ďalej a ďalej......

Za aké dvere by sme sa postavili my? Pán- či sluha??? Ak sme k sebe úprimný, tak neviem či vôbec by sa niekto postavil za dvere s nápisom- sluha. Prečo? Lebo každý chce vládnuť, rozkazovať, byť pánom. Je to v nás nejako zakorenené. Nie je to tak v tomto systéme, svete, pomôžem ti dostať sa vyššie, ale ty na to nikdy nezabudni.... budeš mi to musieť vrátiť... takouto optikou, na ktorú nás naučil svet a pokladal ju za normálnu, nazerajú i učeníci. Veď my Ježiša poznáme, je nám blízky, tak hádam sa o nás postará a dá nám popredné miesta....!!! Takto to poznáme, takto konáme, bez známosti, dnes nevybavíme nič! Choré sa stalo zdravým. Iný názor vedie automaticky k nepriateľstvu a nenávisti. Toto je kresťanské? Toto je Kristove?

Nie. Nie je. Je to ľudské. Je to hriešne. Nechali sme sa nachytať Božím nepriateľom. Nechali sme so seba „ páchnuť“ iba človečinu. Šliapeme po druhých. Po hodnotách. A tvárime sa, že takto je to správne. Skrývame sa za pózy, masky a krásne, ale prázdne slová.

Dva protikladné svety stoja tu pred nami: model starého, pre nás známeho sveta a model nového sveta, ktorý prináša Ježiš. JEŽIŠ prináša novú OPTIKU!!! Úplne nový pohľad.

Model starého sveta reprezentujú Ježišovi učeníci – aj tí dvaja, ktorí patrili medzi Ježišových najbližších, aj tí desiati.
Najprv si všimneme, že Ježišovi učeníci si kráľovstvo Božie a poslanie Mesiáša predstavovali celkom pozemským, svetským spôsobom. Keď Peter povedal vyznanie, že Ježiš je Mesiáš, Syn Boha živého, mal na mysli Mesiáša, ktorý prinesie Izraelu slobodu a víťazstvo nad okupačnou rímskou mocou. Peter sa zhrozil, keď po tomto vyznaní povedal Pán Ježiš, že bude musieť mnoho trpieť a byť zavrhnutý, potupený, usmrtený. Usiloval sa Ježiša od toho odhovoriť. Lebo utrpenie a usmrtenie Pána Ježiša vôbec nepasovalo do Petrových predstáv o pôsobení Mesiáša a o budúcom kráľovstve Božom.
Veľmi pozemské očakávanie sa skrýva aj za žiadosťou dvoch blízkych Ježišových učeníkov, Jakuba a Jána, o ktorej sa hovorí v našom texte. Chceli aby im Ježiš rezervoval najprednejšie miesta v Božom kráľovstve – aby jeden z nich mohol mať miesto vpravo od Ježišovho trónu, druhý vľavo.
Po troch predpovediach utrpenia si učeníci mali konečne uvedomiť, ako vážne to Ježiš myslí, a že ho naozaj čakajú veľmi ťažké dni. Ale tu vidíme, že namiesto uvažovania o Ježišovom predpovedanom utrpení nasleduje v texte vysoko sebecká prosba dvoch učeníkov o najprednejšie miesta v budúcom kráľovstve. Máme dojem, že títo učeníci – a zrejme aj ostatní – počuli a vnímali z Ježišových slov len to, čo chceli počuť. Radi počuli a prijímali jeho slová o budúcej sláve, ale akosi nebrali na vedomie slová o predchádzajúcom ťažkom utrpení, aj Ježišovom, aj ich utrpení. Alebo si možno mysleli, že utrpenie, o ktorom Ježiš hovorí, bude krátkou epizódou, ktorá sa dá ľahko zniesť. V každom prípade brali jeho predpovede utrpenia na veľmi ľahkú váhu. To, že po Ježišových slovách o tom, aké ťažké chvíle ho čakajú, nasleduje bezprostredne, ihneď vyslovene sebecká modlitba učeníkov – to pôsobí šokujúco.
Keď sa o tejto ich žiadosti dozvedeli ostatní desiati učeníci, boli nahnevaní. Nahnevaní nie azda preto, žeby sa ich bola bolestne dotkla necitlivosť tých dvoch, že po Ježišových slovách o jeho nastávajúcom utrpení nemyslia na Ježiša, ale iba na seba. Nahnevaní boli preto, že tí dvaja ich so svojou žiadosťou predbehli. Bol to hnev zo závisti, zo žiarlivosti. Po popredných miestach túžili určite aj oni, desiati, a teraz boli nahnevaní, že po žiadosti tých dvoch budú prvé miesta pravdepodobne už obsadené. Motívy tých desiatich sú teda tie isté ako motívy tých dvoch. Všetci dvanásti učeníci reprezentujú myslenie, ktoré je bežne rozšírené vo svete, dnes rovnako ako vtedy.
Čo to znamenalo byť prvý, chcieť byť prvý? Zrejme to isté, čo dnes: Mať slávu, môcť dirigovať, ovládať, dať si slúžiť, mať výhody.
Ježišovo poznanie o tejto veci je úplne iné, totálne. Určite ho veľmi trápilo, že učeníci aj po pomerne dlhom pobyte v jeho skvelej škole zostávajú v tejto veci priveľmi poznačení myslením starého, nezmeneného sveta.

Je Ježiš aj dnes zarmútený?

Vidí, že je toľko veriacich , ktorí aj po dlhom pobyte v škole cirkvi zostávajú presne tam, kde predtým. Zostávajú takí akí boli. Je zarmútení nad sebectvom mnohých modlitieb. ALE .....Nechce, aby to tak zostalo. Ježišovi veľmi záležalo na tom, aby učeníci zmenili svoje myslenie, veľmi mu záleží, aby sme aj my zmenili svoje myslenie.

„Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“

Toto je úplné prevrátenie bežného hodnotenia. Skutočnú veľkosť nikdy nedosiahne človek tak, že sa bude usilovať dostať sa do postavenia, kde bude môcť diktovať, kde si dá slúžiť, ale tak, že svoje postavenie – či jednoduché, či vyššie, či veľmi vysoké – využije vždy na to, aby pomáhal druhým. To je pochopenie Kristovho Evanjelia. Modelom nového myslenia, hodnotenia, správania je Pán Ježiš Kristus. Vyvrcholením jeho pomoci, služby pre všetkých, bolo obetovanie života na kríži na záchranu hriešneho sveta.

Takto slúžiaci Ježiš je skutočne veľký. Je omnoho väčší ako všetci, ktorí hľadajú veľkosť v postavení, ktoré im dovoľuje sebecky ovládať druhých. Nás, ľudí, vonkajšia moc síce oslňuje, ale Pán Ježiš nám daruje pravdivý pohľad, ktorý nás oslobodzuje od agresivity vonkajšieho dojmu a umožňuje nám všetko vidieť a hodnotiť pravdivo. To je jeho veľký dar. Amen.

Prajem Vám požehnanú 5. pôstnu - Smrtnú nedeľu.

Mgr. Emília Volgyiová

zborová farárka CZ ECAV Chyžné

22.3.2020, 4.pôstna nedeľa - Chlieb života

Modlitba:

Hospodine, čuj modlitbu, počúvaj môj hlas. Vypočuj ma pre svoju vernosť, pre svoju spravodlivosť. K Tebe vystieram svoje ruky. Daj mi hneď z rána počuť svoju milosť. Daj mi poznat cestu, po ktorej mám kráčať, lebo ja dúfam v Teba, k Tebe pozdvihujem svoju dušu. Amen

Text: Evanjelium podľa Jána 6, 47-48

„ Veru, veru hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. Ja som chlieb života.“ AMEN

Milí bratia a sestry!

Modlitba Pánova- modlitba, ktorú nás naučil a zanechal samotný Kristus hovorí o prosbe- chlieb náš každodenný daj nám dnes... Boh vie čo tvorí podstatu nášho života- preto vyzdvihuje aj túto prosbu . Každý z nás asi myslí na základnú potravinu nášho života, ktorou iste chlieb bez pochyby je. ALE- človek je sýty nielen chlebom , ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Preto je dôležité poukázať na skutočný chlieb s veľkými začiatočnými písmenami.- Chlieb v NZ= Ježiš Kristus!!!

Avšak žijeme v dobe, ktorá je príznačná tým, že máme veľa vecí ale aj chlebu, avšak málo lásky, vzájomného porozumenia a skutočný chlieb s veľkými písmenami, po ňom hlad pociťujeme málo kedy.

Myslím, že práve v týchto dňoch – týždňoch si začíname uvedomovať skutočné hodnoty. Hodnoty, ktoré sú podstatné. Spomeňte si ako nám záležalo na tom či onom, a dnes? Sú pre nás podstatné úplne iné veci. Ako rýchlo sa dokáže zmeniť náš pohľad. Na Slovensku nežijeme v skutočnom hlade o akom môžeme počuť, či vidieť v mnohých Afrických krajinách. Aj keď sa sťažujeme na zlú sociálnu situáciu, ešte vždy to nie je až také zlé. Dokonca už ani nemáme predstavu, ako taký skutočný hlad a bieda vyzerá. Možno si na niečo spomínajú tí zo staršej generácie, keď boli mladí, napríklad na roky vojny, keď naozaj nebolo chleba, ani iných potravín a žilo sa naozaj veľmi skromne a ťažko. Pre nás mladších je to nepredstaviteľné. A slovo hlad pre nás veľa neznamená, ak práve nedržíme dietu alebo hladovku. Veď stačí prísť domov, otvoriť chladničku a zobrať si to na čo mám práve chuť. Alebo zobrať si peniaze a kúpiť si niečo v potravinách, ktoré sú otvorené po celý deň. Ale hlad nám veľa nehovorí. A to preto, lebo sme ho nezažili.

Lenže dnešná doba ako ju nazývame - postomoderná je hladná, ľudia sú hladní po hodnotách, skutočných hodnotách- obyčajná ľudská slušnosť, láska zo vzťahov, úcta jeden k druhému sa vytratila..... lebo máme veľa chlebu........

Chlieb je zárukou života. Nič iné na prežitie človek nepotrebuje zo stravy, stačí len chlieb a voda. Na toto by sme mali myslieť dnes, keď počúvame slová Pána Ježiša: „ Ja som chlieb života.“ Ako je jedlo nutnosťou na prežitie, tak je Pán Ježiš nutnosťou k životu večnému.

Chlieb- je nutnosťou pre život- Ježiš, živý chlieb je nutnosťou pre večný život. Ale sú extrémisti, ktorí si myslia že vyžijú bez tejto základnej suroviny. Možno pre tento svet- ale čo potom....

Hladom telesným síce netrpíme, ale milí B&S, nemáte pocit že dnešný svet prežíva hlad po hodnotách!

Hlad po dobrých vzťahoch v rodinách, zamestnaní. Prečo už len spomíname na dobré vzťahy, ktoré tu boli v minulosti za bývalej éry? Keď sa rodiny pravidelne stretávali, stretávali sa susedia, známi, priatelia nie za účelom ublíženia, ale práve naopak. Čo sa stalo? Zmenila sa doba, alebo sme sa zmenili my! Pociťujeme hlad po dobre, ľudskej slušnosti, pokoji. Samo sa nič nezmení! Ježiš hovorí: JA SOM CHLIEB ŽIVOTA!

Z tohto pohľadu je na svete veľa odvážlivcov. Bez jedla sa dá vydržať niekoľko dní, dokonca aj niekoľko týždňov, ale nie mesiace a roky. No napriek tomu je veľa takých, ktorí si myslia, že aj bez Krista sa bude dať nejako vyžiť.

Podľa toho sa dajú ľudia rozdeliť na tých, ktorí nič po smrti nečakajú.

Dúfajú, že je to zánik človeka, zánik jeho bytia, jednoducho absolútny koniec. Načo by takým bol akýsi živý chlieb, keď neveria, že nejaký život po smrti existuje. Možno im práve takéto slová pripomínajú nejakú rozprávku z detstva.

Druhú skupinu tvoria veční optimisti. Živý chlieb, Krista, nepotrebujú, lebo si myslia, že keď niečo po smrti bude, nejako sa to predsa len vyrieši. Tu na zemi sme sa to naučili. Veď viete, všetko sa dá nejako zariadiť, keď človek chce. Je to dosť hluchý a slepý optimizmus, ale v dnešnej dobe je to úplne bežné. Boh asi je a keď náhodou sa pred Neho postavím, tak potom budem niečo vymýšľať. Myslia si, že to určite vyjde bez ohľadu na to ako žili a čo robili.

No a tretia skupina, to sú ľudia, ktorí pochopili, že ak človek chce večne žiť, musí pre to niečo aj urobiť. Nie v zmysle nejakých zásluh, veď sme spasení z milosti. Ale ako naše telo potrbuje pokrm- aj naša duša potrebuje pravý pokrm- Ježiša Krista.

Možno to bude znieť ako rozprávka o elixíre na večný život, z ktorého keď sa napijete, budete večne žiť, ale tu ide o niečo oveľa závažnejšie. Tak si to nejako predstavovali židia, ktorí sa po slovách Pána Ježiša: „ Ja som ten živý chlieb, ktorý zostupuje z neba“ začali medzi sebou hádať:“ ...ako nám tento môže dať jesť svoje vlastné telo?“ Pre nich to v tej chvíli bolo nepredstaviteľné. My dnes už vieme, ako je to možné. Deje sa to pri Večeri Pánovej. Ale tu nejde o nič nenormálne. Veď súčasťou Večere Pánovej je spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom a je to jeden z bodov, ktorý pri Večeri Pánovej zdôrazňujeme. Ale ak sme povedali, že z jedla žijeme, znamená to že žijeme z Krista.

Jesť z Neho znamená žiť z Neho.

Je to doslovne tak. Žijeme z Božej milosti. My všetci sme hriešny ľudia. Denodenne hrešíme a hriech nemôže obstáť pred Bohom. Ale len vďaka Kristovi nám Boh odpúšťa. Žijemem z Neho , lebo všetko čo máme je len vďaka.

A to si neraz neuvedomujeme, kým o všetko neprídeme.

Aj náš vlastný život je Božím darom!!!

Po poslednom sčítaní obyvateľov nás kresťanov znovu ubudlo. To je nie veľmi potešujúca správa. Pretože všetko nasvedčuje tomu, že mnoho ľudí sa začína hlásiť k veľmi modernému kresťanstvu. Táto cirkev má už veľmi veľa členov, ktorí tvrdia: áno, Boh existuje, my v to veríme, ale nech nám dá pokoj, nech sa do nás ani do nášho života nestará. My vieme čo robiť a od Teba, Bože, nechceme nič počuť. Nezasahuj do nášho života, nestaraj sa do nás. Ak chceš tak sa môžeš pozerať, ale prosím Ťa, nič nehovor. Toto je dnes v móde, ale s tým čo hovoril Pán Ježiš, to nemá nič spoločné. Skutočný kresťan žije skrze Krista. .....nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus... to má byť naše vyznanie, to je vyjadrenie najužšieho spojenia človeka a Krista. A to nemá byť iba raz za čas, keď si my urodzení spomenieme, že je tu aj Pán Boh!!!Vždy musíme žiť s Kristom, veď žijeme len skrze Neho!!! Nemôžeme ho predsa po službách Božích zamknúť v chráme Božom, On je náš život.

Žijeme v dobe mnohých falošných prorokov. Na to nás upozorňoval Ježiš. A tak to robí aj v našom texte. Dávajme pozor na to, čím napĺňame našu dušu. Nysýtiť dušu môžeme hocičím, len ako dlho nám to vydrží? A aký bude výsledok?

Pravý pokrm prináša večný život.

Buďme v týchto veciach ostražitý. Zvlášť v dnešných časoch, keď sa duchovný pokrm veľmi často ponúka vždy pod značkou pravý. Len Pán Ježiš je živým chlebom- a ak niekto z toho chleba je bude mať večný život. AMEN

Prajem Vám požehnanú 4. pôstnu nedeľu.

Mgr. Emília Volgyiová

zborová farárka CZ ECAV Chyžné

Webová stránka byla vytvořena pomocí on-line webgenerátoru WebSnadno.cz

Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a. v. Chyžné

Kázne 2024‚2023‚2022‚2021‚2020

doprava + hydr. ruka �

KAMENNÝ OBKLAD

Turbodmychadlo,Vstřikovač

Kázne 2024/ 2023/ 2022 /2021/ 2020

M O D L I T B A

·Rozsypaná soľ... odháňa zlých duchov

·Čím častejšie mydlo padá... tým viac nešťastia vás postretne

·Keď prejdete pod rebríkom... príde nešťastie

·Nenechávajte kabelku na zemi, lebo... vám uletia peniaze!

·Keď vták zaťuká na okno... prichádza smrť a hrôza

...... a mnoho a mnoho ďalších.

Veď to je hrozné žiť v takejto poviazanosti- neslobode.... od tohto nás PJK oslobodzuje. Od jarma otroctva. Kto je otrok, nie je slobodný. O slobode môže iba snívať. Božie slovo hovorí: Kristus nás oslobodil k slobode.

3. nedeľa po Veľkej noci

27.12.2020

Nedeľa po Vianociach

26.12.2020

24.12.2020

25.12.2020

20.12.2020

13.12.2020 2. Adventná nedeľa

6.12.2020 1. Adventná nedeľa

Pán prichádza

22.11.2020 Posledná nedeľa v cirkevnom roku

15.11.2020

3.5.2020

3. nedeľa po Veľkej noci